Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Banskej Bystrici BB-23S/178/2015 6015201518 13. 04. 2016 JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI:SK:KSBB:2016:6015201518.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov senátu JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Milana Segeča, v právnej veci žalobcu: Krajská prokuratúra Banská Bystrica, Partizánska cesta 1, 975 62 Banská Bystrica, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor peňažných príspevkov a kompenzácii ŤZP a posudkových činností Banská Bystrica, Trieda SNP 75, 974 09 Banská Bystrica, za účasti maloletého G. A., nar. XX.XX.XXXX, zast. zákonnou zástupkyňou - matkou, N.. I. A., nar. XX.XX.XXXX, obaja trvale bytom G. 2, XXX XX V., o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. UPS/US5/SSVODPPKPC/SOC/2015/2263/VAL zo dňa 14.04.2015, takto rozhodol: I. Krajský súd rozhodnutie žalovaného č. UPS/US5/SSVODPPKPC/SOC/2015/2263/VAL zo dňa 14.04.2015 zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva. odôvodnenie: Žalobca v žalobe zo dňa 30.11.2015, doručenej Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 02.12.2015 žiadal, aby súd preskúmal a zrušil rozhodnutie žalovaného č. UPS/US5/SSVODPPKPC/ SOC/2015/2263/VAL zo dňa 14.04.2015 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V žalobe žalobca uviedol, že matka maloletého G. A. podala žiadosť o priznanie peňažného príspevku, ktorý je kompenzáciou zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla, ktoré vznikajú tým, že ťažké onkologické ochorenie maloletého G. vylučuje prepravu hromadnými dopravnými prostriedkami. V lekárskom posudku z 26.03.2015, spracovanom T.. J. O., posudkovou lekárkou Ústredia, je okrem iného uvedené, že v predložených lekárskych nálezoch nie je dokumentovaná žiadna porucha mobility nie sú teda preukázané telesné zmeny, pre ktoré by posudzované dieťa nebolo schopné premiestniť sa k vozidlám verejnej hromadnej dopravy, nastúpiť alebo vystúpiť z nich, porovnateľne s jeho rovesníkmi [§ 14 ods. 6 písm. a) zák. č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o peňažných príspevkoch“ alebo len „zákon“)]. Ohľadne aplikácie § 14 ods. 6 písm. c) zákona uviedla, že v uvedenom paragrafe nie sú uvedené citované akútne, napríklad aj onkologické ochorenia, vyžadujúce dlhodobú liečbu s možnosťami využívania zdravotníckych služieb (prevoz so sanitným vozidlom). Komplexný posudok, ktorý je podkladom pre vydanie rozhodnutia vychádzal z opísaného lekárskeho posudku a posudkového záveru a uzavrel, že keďže maloletý G. nemá dokumentovanú žiadnu poruchu mobility, nie je odkázaný na priznanie požadovanej kompenzácie. Tento záver sa preniesol aj do rozhodnutia vo veci. Pritom v prepúšťacej správe DFNsP Banská Bystrica z 03.03.2015 sa uvádza, že
G. A. sa má chrániť úrazu a infekcie, vyhýbať sa styku s väčším kolektívom (škôlka, obchodné centrá, autobusy, vlaky). Z administratívneho spisu vyplýva, že konajúce správne orgány vychádzali okrem iného z metodických záverov z 05.11.2009 zapísaných T.. H. P., metodičkou, v ktorých je uvedené, že „zákonné kritériá sú jednoznačné v bode a), b), c) § 14 ods. 6 sa jedná o taxatívne vymenované dôvody neschopnosti zvládnuť iné situácie vo vozidle verejnej hromadnej dopravy, ktoré nie je možné dopĺňať“. Žalobca poukázal na ust. § 14 ods. 6 písm. c) Zákona o peňažných príspevkoch, z ktorého vyplýva, že odkázanosť na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom vzniká aj v prípade, ak fyzická osoba nie je schopná zvládnuť z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia inú situáciu vo vozidle verejnej hromadnej dopravy osôb a v prostriedku železničnej dopravy, najmä z dôvodu poruchy správania pri duševných ochoreniach, vertebrobasilárnej insuficiencie s ťažkými závratmi, straty dvoch končatín, kardiopulmonálnej nedostatočnosti ťažkého stupňa alebo ťažkej poruchy sfinkterov. Demonštratívne uvedené ochorenia v druhej časti citovaného zákona ustanovenia predstavujú príklady ťažkého zdravotného postihnutia, nejedná sa o taxatívny výpočet dôvodov. Nie je ich možné považovať za výlučné, definitívne. Zo zákona o peňažných príspevkoch nesporne vyplýva, že podmienky uvedené v § 14 ods. 6 psím. a), b), c) vôbec nie sú viazané na imobilitu fyzickej osoby. Výklad zákona použitý v uvedenom prípade je podľa žalobcu v rozpore so znením a účelom zákona. Žalobca v žalobe poukázal, že na konania vo veciach kompenzácie sa vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní - Správny poriadok okrem ust. § 18 ods. 3, § 33 ods. 2, § 60 a § 61 - § 68. Žalobca v tejto súvislosti uzavrel, že tak ako vyplýva z popísaného skutkového stavu, konajúce správne orgány sa príslušnými zákonnými ustanoveniami neriadili, konali v rozpore s hmotným a procesným právom. Nesprávne právne vec posúdili, keď ako jediné kritérium pre nepriznanie peňažného príspevku na kompenzáciu bola skutočnosť, že maloletý G. A. nemá ťažké zdravotné postihnutie v oblasti mobility. Znenie ust. § 14 ods. 6 zákona je správnymi orgánmi vyložené neprimerane reštriktívnym spôsobom, v rozpore s účelom a logikou zákona. Výklad zákona správnych orgánov v tomto konaní žalobca považuje za neprípustný. Z dôvodov uvedených porušení zákonnosti podala prokurátorka Krajskej prokuratúry Banská Bystrica proti rozhodnutiu Ústredia zo dňa 14.04.2015, ktorým zamietol odvolanie účastníka konania a potvrdil rozhodnutie úradu zo dňa 16.12.2014, protest prokurátora zo dňa 14.07.2015. Ústredie nemienilo protestu vyhovieť, preto ho predložilo na rozhodnutie Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR, odbor integrácie osôb so zdravotným postihnutím. Ministerstvo rozhodnutím zo dňa 16.09.2014 protestu nevyhovelo a následne žalobca napadol žalobou rozhodnutie žalovaného po jeho „neúspešnom“ napadnutí protestom. Žalovaný podľa žalobcu vydaním rozhodnutia a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal nesporne porušil príslušnú právnu úpravu, z tohto dôvodu je podľa žalobcu namieste podať žalobu. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe uviedol, že považuje žalobou napadnuté rozhodnutie za zákonné a navrhol, aby Krajský súd zamietol žalobu Krajskej prokuratúry v celom rozsahu. Vo vyjadrení poukázal na to, že rozhodujúcim ochorením pre určenie miery funkčnej poruchy maloletého G. je akútna leukémia do skončenia liečby. Posudzovaný je od mája 2014 v onkohematologickej starostlivosti. Ochorenie vyžaduje, po ukončení intenzívnej liečby ďalšiu udržiavaciu chemoterapiu. Podkladom posudkového záveru bolo preskúmanie spisovej dokumentácie a šetrenie sociálnych dôsledkov druhostupňovým správnym orgánom zo dňa 24.03.2015, pričom bolo zistené, že maloletý G. býva v spoločnej domácnosti s rodičmi a sestrou. Pohybuje sa bez ortopedickej pomôcky. U maloletého G. nie je preukázané pohybové postihnutie, ide u neho o onkologické ochorenie. V súčasnej dobe je v štádiu liečby. Ako uviedla matka maloletého, každé dva týždne chodia na detskú onkológiu do Banskej Bystrice na vyšetrenie a pokračovaciu liečbu. Z dôvodu liečby má maloletý G. veľmi oslabený imunitný systém, je vyradený z bežného života, nemôže chodiť do škôlky, na kúpaliská, nákupy, vlastne nikde, kde sa pohybuje viacej ľudí. V súčasnej dobe s ním chodia rodičia do prírody a na návštevu blízkej rodiny, u ktorých si vedia overiť, či sú zdraví. Z dôvodu preventívnej ochrany pred infektami používa rúško. Ako uviedla matka maloletého, pri uvedenom zdravotnom stave je preprava verejnou hromadnou dopravou vylúčená, nakoľko existuje zvýšené riziko nákazy vírusmi a baktériami. Prepravu mu zabezpečujú rodičia osobným motorovým vozidlom.
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe tiež uviedol, že Ústredie v napadnutom rozhodnutí poukázalo na to, že ochrana pred infektami je u maloletého súčasťou prevencie a liečby a nepredstavuje sociálny dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia v zmysle zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu. Prevencia v medicínskom slova zmysle je predchádzanie chorobám alebo (v trochu širšom zmysle) preventívna starostlivosť, či súbor opatrení (a činností) na predchádzanie chorôb, chýb, zranení, následkov a udržiavanie optimálneho stavu zdravia, jeho posilňovanie a rozvoja. Na základe lekárskeho posudku druhostupňového správneho orgánu maloletý G. podľa § 14 ods. 6 písm. a), b), c) Zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, nie je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, a preto v komplexnom posudku Ústredie peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla nebol navrhnutý ako forma kompenzácie sociálnych dôsledkov jeho ťažkého zdravotného postihnutia. K jednotlivým námietkam žalobcu žalovaný vo vyjadrení uviedol, že podľa § 32 zákona o správnom konaní správny orgán je povinný presne a úplne zistiť skutkový stav veci a za týmto účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Podľa žalovaného sa správny orgán ani v tomto prípade neodchýlil od povinností uložených mu špeciálnym zákonom, najmä ust. § 8, § 11, § 12, § 13, § 14, § 15, § 38 ods. 2, 9, 11, § 55 ods. 6 Zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu. Pri rozhodovaní si správny orgán v rámci svojho oprávnenia určil rozsah a spôsob zisťovania podkladov, obstaral si všetky potrebné podklady pre rozhodnutie v súlade s ust. § 32 zákona o správnom konaní. Napadnuté rozhodnutie bolo riadne, zrozumiteľne a dostatočne odôvodnené, pričom sa odvolací správny orgán vysporiadal so všetkými námietkami účastníka konania uvedenými v odvolaní. Pri rozhodovaní o odvolaní maloletého Roderika nebolo rozhodované odlišne, ako je tomu v skutkovo zhodných alebo podobných iných prípadoch. Odvolací správny orgán, ktorý bol v tomto prípade príslušný vo veci konať (Ústredie), vo svojej praxi rovnako posudzuje odkázanosť na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom vo všetkých prípadoch podobného charakteru. Žalovaný tiež v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že vyjadrenia odborných lekárov majú pre posúdenie jednotlivých druhov odkázanosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na kompenzáciu len odporúčací charakter. Zákon o peňažných príspevkoch zveruje kompetenciu posudzovať zdravotný stav, určovať mieru funkčnej poruchy, ako aj v tomto prípade posúdiť odkázanosť na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom podľa § 14 ods. 6 na účely tohto zákona posudkovým lekárom príslušných orgánov. Úlohou posudkového lekára príslušného orgánu pri posudzovaní sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia posudzovanej fyzickej osoby je objektívne zhodnotiť ich celkový fyzický a psychický stav posudzovaného v súlade s legislatívne upravenými zásadami pre daný účel. Z uvedeného odporúčania preventívnych opatrení na predchádzanie komplikáciám zdravotného stavu nevyplýva príslušnému správnemu orgánu povinnosť kladne posúdiť jeho odkázanosť na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. Žalovaný tiež uviedol, že fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, ak v dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia nie je schopná zvládnuť momentálnu situáciu pri preprave vozidlom verejnej hromadnej dopravy. Táto definícia odkázanosti na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, podľa jeho názoru nezahŕňa situáciu, kedy by fyzická osoby s ťažkým zdravotným postihnutím v dôsledku zníženej imunity mohla (ale nemusela) ochorieť alebo by sa jej mohol skomplikovať zdravotný stav v budúcnosti. K demonštratívnemu výpočtu ochorení v druhej časti § 14 ods. 6 písm. c) zákona žalovaný vo vyjadrení uviedol, že sa pri rozhodovaní neriadil žalobcom označeným metodickým pokynom a stotožňuje sa s právnym názorom žalobcu, že nejde v uvedenom ustanovení o taxatívny výpočet dôvodov. Žalovaný poukázal na to, že sa zaoberal posúdením odkázanosti maloletého Roderika na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom v tom zmysle, či onkologické ochorenia maloletého spôsobuje reálny sociálny dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia a tento sociálny dôsledok nemôže prekonať sám tak, ako je uvedené v § 2 ods. 2 Zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu. Po vykonaní lekárskej a sociálnej posudkovej činnosti dospel žalovaný k záveru, že ochrana pred infektami je u maloletého súčasťou prevencie a liečby a nepredstavuje sociálny dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia. Podľa § 1 ods. 2 Zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu cieľom úpravy právnych vzťahov pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu je podpora začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní ľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblasti ustanovených týmto zákonom. Žalovaný vo vyjadrení konštatoval, že tým, že maloletému G. nebol priznaný peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so
zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla nedochádza k jeho „sociálnemu vylúčeniu“ a pri začlenení do spoločnosti nemá obmedzenia, či znevýhodnenia, ktoré by bolo možné odstrániť alebo zmierniť požadovaným peňažným príspevkom na kompenzáciu. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti, ako odborný garant pri tvorbe zákona o peňažných príspevkov na kompenzáciu, oprávneným vysvetliť zmysel ním navrhovaného znenia zákona, vo svojom právoplatnom rozhodnutí zo dňa 16.09.2015 konštatovalo, že súhlasí s posudkovým záverom Ústredia a stotožnilo sa s názorom, že maloletý G. je fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím a nie je odkázaným na prepravu osobným motorovým vozidlom. Vo vyjadrení žalovaný napokon uzavrel, že má za to, že vzhľadom na zdravotný stav maloletého G., ktorý sa má vyvarovať infektu pre úspešný priebeh onkologickej liečby, nebolo v čase posudzovania nároku na predmetný peňažný príspevok v záujme maloletého vo zvýšenej miere absolvovať rodinné, či občianske aktivity, ktoré by odôvodňovali zvýšené výdavky na prevádzku motorového vozidla, t. j. výdavky nad rámec bežných výdavkov spojených aj s prepravou ostatných členov domácnosti, nakoľko ide o maloleté dieťa. Pri prechádzkach v prírode nie je preprava osobným motorovým vozidlom potrebná a na návštevy členov blízkej rodiny, u ktorých si overia, či sú zdraví, je nosenie rúška dostačujúce. Na prevoz do zdravotníckeho zariadenia je možné využívať sanitné vozidlo a na tento účel nie je predmetný peňažný príspevok na kompenzáciu určený. Aktivity, ktoré matka dieťaťa uvádzala, tiež nevylučujú možnosť ochorenia dieťaťa v dôsledku nákazy. Matka maloletého G. ako jeho zákonný zástupca v písomnom vyjadrení k podanej žalobe uviedla, že má za to, že druhostupňový správny orgán v danom prípade len skopíroval rozhodnutie orgánu prvého stupňa, pričom oba správne orgány nebrali do úvahy lekárske posudky, ako aj odporúčania odborných lekárov DFNsP Banská Bystrica, v ktorom odporúčajú vyhýbať sa jej synovi styku s väčším kolektívom (škôlka, obchodné centrá, autobusy, vlaky ...) a nesprávne vyhodnotili sociálno-zdravotnú situáciu maloletého G.. Navrhla žalobou napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v konaní podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, lebo rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto súd rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 O.s.p. pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Preskúmaním administratívneho spisu súd zistil, že Maloletý G. A., nar. XX.XX.XXXX, zast. zákonnou zástupkyňou, matkou N.. I. A., nar. XX.XX.XXXX, obaja trvale bytom V., G. 2, požiadal o priznanie príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor sociálnych vecí a rodiny Prievidza, pracovisko Handlová rozhodnutím zo dňa 16.12.2014 č. PD2/OPPK/SOC/2014/47934-0003 žiadosť zamietol. V dôvodoch rozhodnutia uvádza, že na základe komplexného posudku z 24.11.2014 sa maloletý G. A. považuje s mierou funkčnej poruchy 100% za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. V komplexnom posudku mu však nebola navrhnutá kompenzácia sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného
postihnutia peňažným príspevkom na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla, lebo podľa názoru posudkového lekára nie je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom podľa § 14 ods. 6 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o peňažných príspevkoch“.) Proti rozhodnutiu úradu podal účastník konania v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že v tomto prípade sú splnené podmienky podľa § 14 ods. 6 písm. c) Zákona o peňažných príspevkoch. Poukázal na to, že diagnózy uvedené v citovanom ustanovení nie sú taxatívne vymenované, ale len demonštratívne a vzhľadom na všeobecné znenie tohto ustanovenia spĺňa podmienky podľa § 14 ods. 6 písm. c) Zákona o peňažných príspevkoch (oslabený imunitný systém, vyradenie z bežného života, nemožnosť chodiť do škôlky, na nákupy, používať prostriedky hromadnej dopravy z dôvodu zvýšeného rizika nákazy vírusmi a baktériami, ktoré by mohli spolu s jeho diagnózou zapríčiniť smrť). V odvolacom konaní bol spracovaný ďalší komplexný posudok Ústredím, v ktorom sa opäť konštatuje miera funkčnej poruchy maloletého G. A. 100% podľa prílohy č. 3 Zákona o peňažných príspevkoch, pre ochorenie zaradené do skupiny II. ods. 8 písm. b). Na základe uvedeného sa v zmysle § 2 ods. 3 Zákona o peňažných príspevkoch považuje za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Podľa odôvodnenia rozhodnutia podkladom pre vypracovanie komplexného posudku bol lekársky posudok z 26.03.2015 a posudkový záver z 02.04.2015. V lekárskom posudku sa uvádza, že rozhodujúcim ochorením pre určenie miery funkčnej poruchy maloletého G. A. je akútna leukémia do skončenia liečby. Od mája 2014 je v onkohematologickej starostlivosti. Po ukončení intenzívnej liečby ochorenie vyžaduje ďalšiu udržiavaciu chemoterapiu. V Ďalšej časti posudku je citované ust. § 14 ods. 6 písm. a), b), c), § 2 ods. 2, § 6 ods. 1, § 8 ods. 2 Zákona o peňažných príspevkoch. Vychádzajúc z predložených odborných nálezov a po komplexnom posúdení zdravotného stavu, posudkový lekár konštatoval, že maloletý G. A. nemá dokumentovanú žiadnu poruchu mobility, nie sú preukázané telesné zmeny, pre ktoré by nezvládol cestu k zastávke verejných hromadných prostriedkov, nastupovať do nich a vystupovať z nich porovnateľne s deťmi bez zdravotného postihnutia v jeho veku, tiež že maloletý nemá preukázané žiadne ochorenie podľa § 14 ods. 6 písm. c) Zákona o peňažných príspevkoch a keďže v označenom paragrafe nie sú uvádzané akútne napríklad aj onkologické ochorenia, vyžadujúce dlhodobú liečbu, maloletý G. A. nie je na takýto peňažný príspevok odkázaný. V závere komplexného posudku je uvedené, že zákonnou zástupkyňou uvádzaná ochrana pred infektami je prevenciou, ktorú je povinný každý vykonávať sám. Ústredie ako odvolací orgán vychádzajúc z komplexného posudku odvolanie zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol tie isté dôvody, ako sú v komplexnom posudku. Z vyššie uvedeného skutkového stavu vyplýva, že žalovaný zastáva stanovisko, že maloletý G. A. je síce fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, nie je však odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. Žalovaný je tiež toho názoru, že vzhľadom na zdravotný stav maloletého, ktorý sa má vyvarovať infektu pre úspešný priebeh onkologickej liečby, nebolo v čase posudzovania nároku na predmetný peňažný príspevok v záujme maloletého vo zvýšenej miere absolvovať rodinné, či občianske aktivity, ktoré by odôvodňovali zvýšené výdavky na prevádzku osobného motorového vozidla, t. j. výdavky nad rámec bežných výdavkov spojených aj s prevádzkou ostatných členov domácnosti, nakoľko ide o maloleté dieťa. Pri prechádzkach v prírode nie je preprava osobným motorovým vozidlom potrebná a na návštevy členov blízkej rodiny, u ktorých si overia čí sú zdravými, je nosenie rúška dostačujúce. Na prevoz do zdravotných zariadení je možné využívať sanitné vozidlo a na tento účel nie je predmetný peňažný príspevok na kompenzáciu určený. Aktivity, ktoré matka dieťaťa uvádzala, tiež nevylučujú možnosť ochorenia dieťaťa v dôsledku nákazy. Žalovaný zdôrazňuje, že za zvládnutie, či nezvládnutie inej situácie vo vozidle verejnej hromadnej dopravy z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia nemožno považovať pravdepodobnosť, prípadne možnosť ochorenia v dôsledku nákazy, ale zvládnutie či nezvládnutie momentálnej situácie priamo v prostriedku verejnej hromadnej dopravy počas prepravy. V tomto smere žalovaný poukazuje na to, že tomuto vysvetleniu nasvedčuje aj charakter ochorení, ktoré sú demonštratívne uvedené v ustanovení § 14 ods. 6 písm. c) Zákona o peňažných príspevkoch. Žalovaný tiež zastával názor že nedochádza k sociálnemu vylúčeniu maloletého a pri začlenení do spoločnosti nemá obmedzenia, či znevýhodnenia, ktoré by bolo možné odstrániť alebo zmierniť požadovaným peňažným príspevkom na kompenzáciu.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30.12.2015 (ďalej len Zákon o peňažných príspevkoch); cieľom úpravy právnych vzťahov uvedených v odseku 1 je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 2 ods. 2 Zákona o peňažných príspevkoch; sociálny dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia je znevýhodnenie, ktoré má fyzická osoba z dôvodu jej ťažkého zdravotného postihnutia v porovnaní s fyzickou osobou bez zdravotného postihnutia rovnakého veku, pohlavia a za rovnakých podmienok a ktoré nie je schopná z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia prekonať sama. Podľa § 2 ods. 3 Zákona o peňažných príspevkoch; ťažké zdravotné postihnutie je zdravotné postihnutie s mierou funkčnej poruchy najmenej 50%. Podľa § 5 Zákona o peňažných príspevkoch; sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia sa kompenzujú v oblasti a) mobility a orientácie, b) komunikácie, c) zvýšených výdavkov, d) sebaobsluhy. Podľa § 8 ods. 1 písm. b) Zákona o peňažných príspevkoch; v oblasti zvýšených výdavkov sa kompenzujú zvýšené výdavky súvisiace 1. s hygienou alebo opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia, 2. so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla, 3. so starostlivosťou o psa so špeciálnym výcvikom. Podľa § 8 ods. 2 Zákona o peňažných príspevkoch; účelom kompenzácie v oblasti zvýšených výdavkov je zmierniť dôsledky pravidelných zvýšených výdavkov spojených s ťažkým zdravotným postihnutím fyzickej osoby. Podľa § 14 ods. 6 Zákona o peňažných príspevkoch; fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, ak nie je schopná na rovnakom základe s ostatnými fyzickými osobami a pri rešpektovaní jej prirodzenej dôstojnosti a) premiestniť sa k vozidlu verejnej hromadnej dopravy osôb a k prostriedku železničnej dopravy a späť, b) nastupovať do vozidla verejnej hromadnej dopravy osôb a do prostriedku železničnej dopravy, udržať sa v ňom počas jazdy a vystupovať z vozidla verejnej hromadnej dopravy osôb a z prostriedku železničnej dopravy alebo c) zvládnuť z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia inú situáciu vo vozidle verejnej hromadnej dopravy osôb a v prostriedku železničnej dopravy najmä z dôvodu poruchy správania pri duševných ochoreniach, vertebrobasilárnej insuficiencie s ťažkými závratmi, straty dvoch končatín, kardiopulmonálnej nedostatočnosti ťažkého stupňa alebo ťažkej poruchy sfinkterov. Spornou otázkou v danom prípade medzi žalobcom a žalovaným bola otázka výkladu a zároveň otázka aplikácie ustanovenia § 14 ods. 6 písm. c) Zákona o peňažných príspevkoch na daný prípad. Žalovaný zastáva stanovisko, že maloletý G. A. je síce fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, nie je však odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. Žalovaný je tiež toho názoru, že za zvládnutie, či nezvládnutie inej situácie vo vozidle verejnej hromadnej dopravy z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia nemožno považovať pravdepodobnosť prípadne možnosť ochorenia v dôsledku nákazy, ale zvládnutie či nezvládnutie momentálnej situácie priamo v prostriedku verejnej hromadnej dopravy počas prepravy. Citované ustanovenie § 14 ods. 6 zák. č. Zákona o peňažných príspevkoch obsahuje viacero odlišných, resp. popri sebe sa vyskytujúcich zákonných podmienok. Žalobca v celej svojej argumentácii sa dožaduje riadnej aplikácie písmena c) uvedeného ustanovenia, t.j. že odkázanosť fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom sa z právneho
hľadiska posudzuje ako jej neschopnosť na rovnakom základe s ostatnými fyzickými osobami a pri rešpektovaní jej prirodzenej dôstojnosti zvládnuť z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia inú situáciu vo vozidle verejnej hromadnej dopravy osôb a v prostriedku železničnej dopravy. Citované ustanovenie § 14 ods. 6 písm. c) Zákona o peňažných príspevkoch obsahuje vo svojej druhej časti demonštratívny výpočet ochorení čo vyplýva zo slovného spojenia „najmä z dôvodu“. Nejedná sa teda o taxatívny výpočet ochorení pri ktorých je možné považovať osobu za odkázanú na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. Za osobu, ktorá je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom je možné preto považovať aj fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá nie je schopná na rovnakom základe s ostatnými fyzickými osobami a pri rešpektovaní jej prirodzenej dôstojnosti zvládnuť z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia inú situáciu vo vozidle verejnej hromadnej dopravy osôb napríklad pre možné riziko nákazy, ak sa takáto fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím má podľa pokynov odborných ošetrujúcich lekárov vyvarovať rizikám nákazy. Je to iná situácia, nejedná sa o premiestnenie k vozidlu a nastúpenie do vozidla, udržať sa počas jazdy a vystúpiť z vozidla, t. zn. schopnosť pohybovať sa prostriedkami hromadnej dopravy [§ 16 ods. 2 písm. a) a b) Zákona o peňažných príspevkoch]. Právny názor žalovaného, že maloletý G. A. nie je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom nie je správny. Súd tiež považuje za nesprávny právny názor, že za zvládnutie, či nezvládnutie inej situácie vo vozidle verejnej hromadnej dopravy z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia nemožno považovať pravdepodobnosť, prípadne možnosť ochorenia v dôsledku nákazy, ale zvládnutie či nezvládnutie momentálnej situácie priamo v prostriedku verejnej hromadnej dopravy počas prepravy. V prípade maloletého G., ktorý sa musí vyvarovať stretnutiu s chorými ľuďmi, resp. musí byť dodržaný zdravotný režim, nie je možné tieto podmienky dosiahnuť inak ako použitím individuálnej prepravy osobným motorovým vozidlom. V danom prípade maloletý G. nie je schopný za dodržania uvedených podmienok dostaviť sa v sprievode svojich rodičov na zastávku prostriedkov hromadnej dopravy a tam zotrvať v prítomnosti iných osôb do príchodu dopravného prostriedku, vykonať jazdu a následne sa z neho presunúť do požadovanej lokality, pričom je počas uvedeného transportu neustále vystavovaný kontaktu s rôznymi jedincami, u ktorých sa dá s určitou pravdepodobnosťou očakávať výskyt pre maloletého nebezpečných ochorení. Základným cieľom konania o kompenzácii je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti vrátane nepriameho zabezpečenia nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti, minimalizácia sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, ktoré nie je postihnutá osoba schopná prekonať vlastným úsilím a prostriedkami. Najvyšší súd SR sa už prostredníctvom svojej ustálenej praxe vyslovil k zámerom zákonodarcu (teleologický výklad právnej normy), ktorý má byť pri aplikácii jednotlivých ustanovení zák. č. 447/2008 Z.z. braný konajúcim správnym orgánom na zreteľ (napríklad rozsudok sp. zn. 1 Sžso/1/2012 z 28.02.2012). Ak žalovaný v celom správnom konaní odkázanosť maloletého G. na individuálnu prepravu posudzoval výlučne cez jeho schopnosť pohybovať sa prostriedkami hromadnej dopravy, neprihliadajúc na možnosť nákazy, nesprávne aplikoval vyššie citované ustanovenie § 14 ods. 6 písm. c) Zákona o peňažných príspevkoch a teda nesprávne právne vec posúdil. Ak potom žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného protest a jeho protestu nebolo vyhovené, dôvodne postupoval podľa § 35 ods. 1 písm. b) O.s.p. v spojení s § 250b ods. 5 O.s.p. a podal návrh na začatie konania - žalobu, ktorá jednoznačne smeruje k ochrane práv a oprávnených záujmov maloletého G.. Súd preskúmaním veci dospel k záveru, že nesprávne právne posúdenie veci žalovaným vychádza z komplexného posudku, ktorého podkladom bol posudok z 26.03.2015 a posudkový záver z 02.04.2015. Lekársky posudok nie je síce rozhodnutím, preto nemôže byť predmetom súdneho preskúmania v správnom súdnictve, avšak jeho vecnú správnosť súd posudzuje v konaní o preskúmanie rozhodnutia,
ktoré bolo na jeho základe vydané (k tomu porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sž-o-KS 154/04 zo dňa 17.08.2004). Ak v danom prípade je rozhodnutie žalovaného založené na závere posudkového lekára, že maloletý G. A. nemá dokumentovanú žiadnu poruchu mobility, nie sú preukázané telesné zmeny, pre ktoré by nezvládol cestu k zastávke verejných hromadných prostriedkov, nastupovať do nich a vystupovať z nich porovnateľne s deťmi bez zdravotného postihnutia v jeho veku, tiež že maloletý nemá preukázané žiadne ochorenie podľa § 14 ods. 6 písm. c) Zákona o peňažných príspevkoch a keďže v označenom paragrafe nie sú citované akútne napríklad aj onkologické ochorenia, vyžadujúce dlhodobú liečbu, a teda, že maloletý G. A. nie je na takýto peňažný príspevok odkázaný, ide nepochybne o vecne nesprávny posudok. Súd zdôrazňuje, že maloletý G., ktorý sa musí vyvarovať stretnutiu s chorými ľuďmi, resp. musí byť dodržaný zdravotný režim, nie je možné tieto podmienky dosiahnuť inak ako použitím individuálnej prepravy osobným motorovým vozidlom. Maloletý G. nie je schopný za dodržania uvedených podmienok dostaviť sa v sprievode svojich rodičov na zastávku prostriedkov hromadnej dopravy a tam zotrvať v prítomnosti iných osôb do príchodu dopravného prostriedku, vykonať jazdu a následne sa z neho presunúť do požadovanej lokality a nebyť pritom vystavovaný kontaktu s rôznymi jedincami, u ktorých sa dá s určitou pravdepodobnosťou očakávať výskyt pre maloletého nebezpečných ochorení. Súd nemôže súhlasiť ani s konštatovaním žalovaného, že žalovaný sa zaoberal posúdením odkázanosti maloletého G. na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom v tom zmysle, či onkologické ochorenia maloletého spôsobuje reálny sociálny dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia a či tento sociálny dôsledok nemôže prekonať sám tak, ako je uvedené v § 2 ods. 2 Zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, pričom dospel k záveru, že ochrana pred infektami je u maloletého súčasťou prevencie a liečby a nepredstavuje sociálny dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia. Súd tiež nesúhlasí s konštatovaním žalovaného, že vzhľadom na zdravotný stav maloletého G., ktorý sa má vyvarovať infektu pre úspešný priebeh onkologickej liečby, nebolo v čase posudzovania nároku na predmetný peňažný príspevok v záujme maloletého vo zvýšenej miere absolvovať rodinné, či občianske aktivity, ktoré by odôvodňovali zvýšené výdavky na prevádzku motorového vozidla, t. j. výdavky nad rámec bežných výdavkov spojených aj s prepravou ostatných členov domácnosti, nakoľko ide o maloleté dieťa a že pri prechádzkach v prírode nie je preprava osobným motorovým vozidlom potrebná a na návštevy členov blízkej rodiny, u ktorých si overia, či sú zdraví, je nosenie rúška dostačujúce. Ak v zmysle citovaného § 1 ods. 2 Zákona o peňažných príspevkoch je cieľom úpravy právnych vzťahov pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu podpora začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní ľudskej dôstojnosti, pri akceptácii uvedených záverov žalovaného by nepochybne došlo k sociálnemu vylúčeniu, sociálnej izolácii maloletého G.. Teda aj konštatovanie žalovaného, že nepriznaním peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla nedochádza k „sociálnemu vylúčeniu“ maloletého G. a že pri začlenení do spoločnosti nemá obmedzenia, či znevýhodnenia, ktoré by bolo možné odstrániť alebo zmierniť požadovaným peňažným príspevkom na kompenzáciu, nie je správne. Vzhľadom na uvedené, súd podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Úlohou žalovaného bude, aby sa v ďalšom konaní v zmysle hore uvedených záverov právne vysporiadal s medicínskymi závermi obsiahnutými v posudkoch, a to najmä s tým, či zdravotné postihnutie maloletého G. mu bez podstatného rizika ohrozenia svojho zdravia umožňuje využiť prostriedky hromadnej prepravy. Správny orgán prihliadne na to, že výpočet ochorení uvedený v citovanom ust. § 14 ods. 6 psím. c) Zákona o peňažných príspevkoch nie je výlučný a teda definitívny, ale len demonštratívny. To znamená, že je možné podľa uvedenej právnej normy posudzovať aj zvládnutie inej situácie napr. vysoké riziko nákazy.
V zmysle § 250j ods. 7 O.s.p. je žalovaný správny orgán viazaný právnym názorom súdu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalobca si náhradu trov konania neuplatnil a žiadne preukázateľné trovy konania mu ani nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach cestou krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.