Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12Co/231/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112222706 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6112222706.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľov 1/ Y. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. XX, X. X. - P., 2/ R. U., rod. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. XX, X. X. - P., obaja navrhovatelia právne zastúpení JUDr. Ľubicou Blažejovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Krivánska 4, Banská Bystrica, proti odporcom 1/ J. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. 3/XXX, W., právne zastúpenej JUDr. Pavlom Polakovičom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Cajlanská 82, Pezinok, adresa na doručovanie: Detvianska 14, Bratislava, 2/ Registrator s. r. o., so sídlom Prievozská 38, Bratislava, IČO: 44 765 461, 3/ I. R., narodenej XX. XX. XXXX, bytom V. X, W., právne zastúpenej JUDr. Pavlom Polakovičom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Cajlanská 82, Pezinok, adresa na doručovanie: J. 14, Bratislava, v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní odporcov 1/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/235/2012-199 zo dňa 12. 03. 2015 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/235/2012-212 zo dňa 22. 04. 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu potvrdzuje. Rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku o trovách konania zrušuje a v tomto rozsahu vec vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva uzatvorená dňa 20. 03. 2006 medi navrhovateľmi 1/ a 2/ na strane jednej a obchodnou spoločnosťou Danubia Financial, s. r. o. na strane druhej, je absolútne neplatná (výrok v poradí prvý). Okresný súd určil, že zmluva o prevode nehnuteľností na predmet - nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX pre k. ú. P., obec X. X. uzatvorená medzi spoločnosťou Danubia Financial, s. r. o ako predávajúcim a spoločnosťou Danubia Real, s. r. o. ako nadobúdateľom je absolútne neplatná (výrok v poradí druhý). Okresný súd určil, že kúpno-predajná zmluva na predmet - nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX pre k. ú. P., obec X. X. uzatvorená dňa 18. 02. 2008 medzi spoločnosťou Danubia Real, s. r. o. ako predávajúcim a odporkyňou 1/ J. R. ako kupujúcou je absolútne neplatná (výrok v poradí tretí). Okresný súd určil, že kúpno-predajná zmluva na predmet - nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX pre k. ú. P., obec X. X. uzatvorená dňa 07. 10. 2010 medzi odporkyňou 1/ J. R. ako predávajúcou a odporkyňou 3/ I. R. ako kupujúcou, je absolútne neplatná (výrok v poradí štvrtý). Okresný súd určil, že kúpno-predajná zmluva na predmet - nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX pre k. ú. P., obec X. X. uzatvorená dňa 24. 11. 2011 medzi odporkyňou 3/ I. R. ako predávajúcou a odporcom 2/ Registrator s. r. o., ako kupujúcim je absolútne neplatná (výrok v poradí piaty). Posledným šiestym výrokom okresný súd určil, že navrhovatelia 1/ a 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi, každý s veľkosťou podielu 1/2 - nehnuteľnosti vedených na LV č. XXX pre k. ú. P., obec X. X. - rodinného domu č. XXXX postaveného na parc. č. CKN XXX/X a parciel č. CKN XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 480 m2 a parc. č. XXX/X - záhrady o výmere 87 m2 ( ďalej v texte „sporné nehnuteľnosti“) . Okresný súd pri rozhodovaní vychádzal zo zisteného skutkového stavu, podľa ktorého medzi navrhovateľmi 1/ a 2/ a spoločnosťou Danubia Financial, s. r. o bola uzatvorená zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 20. 03. 2006 titulom zmluvy o úvere zo dňa 20. 03. 2006 vo výške 150.000,00 Sk a z čl. IV vyplývalo, že k prevodu vlastníckeho práva dochádza za účelom zabezpečenia pohľadávky v zmysle zmluvy o úvere. Podľa čl. V bol veriteľ oprávnený po dobu trvania zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uvedeným v zmluve založiť ich tretej osobe na základe záložnej zmluvy, nesmel ich však previesť, postúpiť, darovať alebo scudziť pred uplynutím doby, do ktorej je povinný dlžník vysporiadať voči veriteľovi všetky svoje záväzky. Úverovú zmluvu a zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva obe uzavreté dňa 20. 03. 2006 vyhodnotil okresný súd ako zmluvy uzavreté v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že zmluva o úvere predstavuje šikanózny výkon práv veriteľa, úrok je skrytý do tzv. poplatkov nazvaných náklady na vypracovanie zmluvy a administratívu spojených s úverom a predstavuje 60 % ročne z poskytnutej sumy úveru. Navyše, za rovnaké porušenie povinnosti, a to nezaplatenie dohodnutej sumy splátok podľa bodu 2 čl. III zmluvy je uplatnený viacnásobný neprimeraný vysoký postih. Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva má vo vzťahu k zmluve o úvere akcesorickú povahu, a pokiaľ je absolútne neplatný hlavný záväzok, je od počiatku neplatný aj záväzok vedľajší (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/283/2010). Zmluva je absolútne neplatná podľa okresného súdu aj pre rozpor s účelom zabezpečovacieho prevodu práva a s účelom zákona. Dohoda, ktorej skutočným zmyslom je dojednanie tzv. prepadnej zálohy, t. j. uspokojenie pohľadávky veriteľa tým, že mu pripadne záloh do vlastníctva je v rozpore s účelom záložného práva, ako aj zabezpečovacieho prevodu práva, keďže uvedené inštitúty slúžia na zaistenie pohľadávky veriteľa tým, že v prípade jej nesplnenia je oprávnený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky výťažkom z predaja zálohu a jeho účelom je riešiť otázku zabezpečenia záväzku, a nie otázku zániku záväzku. Okresný súd mal za to, že uvedená zmluva je absolútne neplatný právny úkon, pretože obsahuje ustanovenia, že v prípade nesplatenia záväzku sa veriteľ stáva vlastníkom predmetu zabezpečenia a záväzok sa tak považuje za vysporiadaný v celom rozsahu, tak, ako to vyplýva z vyššie citovaných ustanovení zmluvy o zabezpečení prevodu práv (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/28/2007). Z dôvodu, že uvedené zmluvy, a to zmluva o úvere a zmluva o zabezpečovacom prevode práv zo dňa 20. 03. 2006 sú absolútne neplatné právne úkony, nemohla podľa okresného súdu spoločnosť Danubia Financial, s. r. o nadobudnúť vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam (bola zrušená dňa 11. 02. 2009 výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu), a zároveň nemohol uvedený subjekt, teda spoločnosť Danubia Financial, s. r. o následne uvedenú nehnuteľnosť previesť na odporkyňu 1/, táto na odporkyňu 3/ a odporkyňa 3/ na odporcu 2/, ktorý je v súčasnej dobe vedený ako výlučný vlastník v katastri nehnuteľností. Skutočnosť, že nadobúdatelia boli dobromyseľní, nič podľa okresného súdu nemení na skutočnosti, že došlo k absolútne neplatným právnym prevodom z dôvodu, že nikto nemôže na druhého previesť neexistujúce vlastnícke právo. Navrhovatelia teda preukázali naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právnych úkonov, pretože vznikol objektívny stav, ktorý ohrozuje ich právne postavenie ako spoluvlastníkov nehnuteľností a nie je možné iným spôsobom uskutočniť nápravu. Na základe týchto skutočností následne okresný súd svojim posledným výrokom v rozhodnutí určil, že navrhovatelia sú podieloví spoluvlastníci každý vo veľkosti podielu 1-ice sporných nehnuteľností. Na záver okresný súd zdôraznil, že k aplikácii ust. § 457 Občianskeho zákonníka zo strany okresného súdu nedošlo, nakoľko napriek tomu, že odporca 2/ navrhol, aby súd určil, že zmluvy sú absolútne neplatné a rozhodol o regrese voči odporkyni 3/, predmetné vyjadrenie odporcu 2/ nespĺňalo náležitosti návrhu a išlo len o jeho vyjadrenie. Okresný súd uznal, že z neplatnej alebo zrušenej zmluvy je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo na základe nej dostal, avšak táto povinnosť je vzájomná, pričom účastníci majú možnosť dohodnúť sa o čase a spôsobe vrátenia toho, čo navzájom dostali. Ak však k takejto dohode nedôjde, účastník zmluvy je povinný vrátiť to, čo dostal v prvý deň po tom, čo ho druhý účastník o vrátenie požiadal. Odporca 2/ je teda povinný preukázať, čo v konaní z jeho strany splnené (ne)bolo, akú sumu žiada vrátiť, na základe akej skutočnosti a z čoho takáto výška vyplýva, čo však v predmetnom konaní neurobil, preto okresný súd vzhľadom na jeho vyjadrenie (nie návrh spĺňajúci zákonom vyžadované náležitosti), o tomto nejasnom a neurčitom nároku nerozhodol. O trovách konania, ako to vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia, rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p., teda priznal trovy účastníkom na strane navrhovateľov, ktorí boli v konaní plne úspešní. Po doručení rozsudku okresným súdom účastníkom konania došlo zo strany okresného súdu k vydaniu opravného uznesenia pod sp. zn. 20C/235/2012-212 zo dňa 22. 04. 2015, ktorým uznesením opravil rozsudok zo dňa 12. 03. 2015 tak, že výrok o trovách konania znie: „Odporcovia 1/, 2/ a 3/ sú povinní zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ trovy konania vo výške súdneho poplatku 99,50 € a 33,00 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 3.181.87 € na účet právnej zástupkyne navrhovateľov v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia spoločne a nerozdielne.“ V odôvodnení tohto opravného uznesenia aplikujúc ust. § 164 O. s. p. uviedol, že pri vyhotovovaní rozsudku „došlo k inej zrejmej nesprávnosti spočívajúcej v chýbajúcom výroku o trovách konania, preto súd vzhľadom na vyššie uvedené v zmysle § 164 O. s. p. vydal opravné uznesenie.“ Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonnej 15-dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odvolanie odporkyne 1/ a 3/. Majú za to, že v prípade rozhodnutia okresného súdu ide o zmätočný rozsudok, a aj konanie na súde prebiehalo zmätočne, keď „napríklad zástupca odporkýň sa na záver vyjadroval k jednotlivým výrokom návrhu ako ich súd pripustil, pričom sudkyňa ho zastavila a uviedla, že navrhovatelia nežalovali určeniu neplatnosti zmluvy o zabezpečenie záväzku prevodom práva, pričom po predložení uznesenia o pripustení zmeny žaloby zástupcom sudkyni a vyhľadaní si tohto dokumentu sudkyňou priznala, že je to žalované, a teda že môže pokračovať v konaní.“ Podobne zástupca odporkýň predložil na poslednom pojednávaní doklady o tom, že prišlo k postúpeniu práva povinnosti zo zmluvy o úvere, ako aj záložnej zmluvy, pričom súd vypočul odporcov k uvedenému a ďalej sa procesne touto skutočnosťou nezaoberal. Z postúpenia práv a povinností vyplýva, že záložným veriteľom je podľa odvolateliek p. Gerlici, ktorý má práva a povinnosti vyplývajúce z tejto žaloby, teda navrhovatelia mali žalovať i jeho ako účastníka konania. Súd mal preto konanie zastaviť. Namietali, že pokiaľ okresný súd v odôvodnení na str. 9 poukázal na to, že úverová zmluva a zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva sú v rozpore s dobrými mravmi, navrhovatelia zmluvu nikdy nenapadli, či už pri uzatváraní zmlúv alebo neskôr a so zmluvami súhlasili. Ani jeden z navrhovateľov neuvádzal, že by finančná spoločnosť, ktorá im úver poskytla, robila na nich akýkoľvek nátlak. Naopak navrhovatelia na pojednávaní na otázku zástupcu odporkýň na doriešenie veci mimosúdne uviedli, že nemajú záujem uhradiť - vrátiť požičanú sumu peňazí, ktorú prevzali. Existuje preto obava, že navrhovatelia zmluvné vzťahy, ktoré uzatvárali vzhľadom na ich vyjadrenia robili s tým, že peniaze nikdy nevrátia. Odvolateľky súhlasia s neplatnosťou prevodov nehnuteľností, avšak zostali nevysporiadané prevody v tom, že ak je zmluvný vzťah neplatný, sú si účastníci povinní vrátiť vzájomné plnenia. Preto, ak odporcovia prišli o nehnuteľnosť, majú právo na finančné plnenia. Ak okresný súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obo/28/2007, nie je v ňom, podľa nich zmienka o absolútne neplatnosti celej zmluvy a zmätočne je v odôvodnení uvádzaný aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/283/2010, pretože tento rozsudok hovorí o neplatnosti zmluvy o prevode obchodných podielov, ktorá zmluva nemala zákonom predpísané náležitosti, keď si účastníci nedohodli za čo, a ako budú uhradené prevedené obchodné podiely. Tento rozsudok však nerieši úverovú zmluvu, ktorú mali účastníci uzatvorenú. Nestotožnili sa s právnym záverom, podľa ktorého zmluva o úvere predstavuje šikanózny výkon práv veriteľa a nie je im zrejmé ako k uvedenému právnemu záveru dospel. Tvrdenia súdu by mohli byť dôvodné len vtedy, ak by navrhovatelia v čase uzatvárania zmluvy vyhlásili, že oni nevedia alebo nemajú záujem na platení tak, ako je to uvedené v zmluve. Na záver napadli i výrok o trovách konania, nakoľko výrok o trovách nie je súčasťou výroku rozhodnutia súdu, v tomto rozsahu by preto i odvolanie z ich strany bolo predčasné, napriek tomu z opatrnosti podávajú odvolanie proti neexistujúcemu výroku o trovách konania, ktorý síce vo výroku nie je uvedený, avšak v odôvodnení je uvedené, že súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., teda priznal trovy účastníkom na strane navrhovateľov, ktorí boli v konaní plne úspešní. Odporkyne 1/ a 3/ podali odvolanie i proti uzneseniu zo dňa 22. 04. 2015 vo výroku o trovách konania, ktorý žiadajú zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa, ak v rozsudku, resp. jeho výroku rozhodnutie o trovách konania chýba, pričom naopak v uznesení - opravnom - je uvedený dôvod opravy chyba v písaní. Namietali, že súd sa nezaoberal pri rozhodovaní o trovách konania skutočnosťou, že odporcovia, pokiaľ ide o výroky o určení neplatnosti zmlúv o prevode vlastníctva sporných nehnuteľnosti tieto nenamietali a s uvedenou neplatnosťou súhlasili, pričom túto skutočnosť uvádzala sudkyňa i v odôvodnení. Napriek tomu je jej povinnosťou vyhodnotiť uvedené nielen pri výrokoch o neplatnosti kúpnych zmlúv, ale i pri trovách konania. Keďže zdôvodnenie uvedeného výroku chýba, resp. v rozsudku je zmätočné a nezrozumiteľné, je to podľa nich dôvod na zrušenie uvedeného výroku. Navrhovatelia 1/ a 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniam odporkýň 1/ a 3/ uviedli, že ich tvrdenie, že od počiatku súhlasili s neplatnosťou zmlúv o prevodoch nehnuteľností, nezodpovedá vyjadreniu ich právneho zástupcu počas celého konania, ktorý ešte na pojednávaní dňa 15. 01. 2015 na strane 2 zápisnice o pojednávaní uviedol, že: „my navrhujeme návrh navrhovateľov v celom rozsahu zamietnuť“, keďže k úhrade nedošlo, zmluva nezanikla a odporkyne 1/ a 3/ navrhli určiť, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 20. 03. 2006 je platná. Odporkyne však žiadny procesný úkon v zmysle § 97 O. s. p. týmto smerom nevykonali, v dôsledku čoho sa súd touto otázkou nezaoberal. Napriek tvrdenému súhlasu odporkýň s neplatnosťou kúpno-predajných zmlúv nevykonali tieto ani ďalší procesne možný návrh na úpravu právnych pomerov účastníkov konania schválením prípadného súdneho zmieru, preto pokiaľ by bol takýto procesný návrh z ich strany vznesený, súd by mal možnosť uzatvorenie zmieru pripustiť. Tvrdenie o ich postoji k (ne)platnosti kúpno-predajných zmlúv prezentoval právny zástupca po prvýkrát až v záverečnej reči na poslednom pojednávaní dňa 12. 03. 2015, čo považujú za účelové, sledujúce len zmenu rozhodnutia v časti náhrady trov konania. K namietanej zmätočnosti súdneho konania uviedli, že v tejto súvislosti poukazujú na zápisnice z pojednávaní, voči obsahu ktorých odporkyne ani ich právny zástupca nikdy nenamietali, a z ktorých je zrejmé, ako súd vo veci procesne postupoval. Pokiaľ právny zástupca odporkýň 1/ a 3/ predložil na poslednom pojednávaní kópiu dohody o postúpení pohľadávky, ktorá mala byť údajne uzatvorená medzi ním ako fyzickou osobou a spoločnosťou Danubia Financial, s. r. o ešte dňa 02. 12. 2006, ktorej doručenie odporkyni 1/ nebolo hodnoverným spôsobom preukázané, pohľadávka veriteľa zanikla realizáciou zabezpečovacieho prevodu práva, ku ktorému došlo dňa 20. 03. 2006 na základe návrhu na vklad predloženého v uvedený deň správe katastra. Dňa 02. 12. 2006, kedy mala byť uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávky, už postupovaná pohľadávka neexistovala. Naviac, právny stav vedený v katastri nehnuteľností, ktorý nikto v priebehu konania nespochybnil, ani nepreukázal opak, jednoznačne určil okruh účastníkov na strane odporcov. Uviedli, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu nemá vplyv súhlasné stanovisko zmluvných strán s obsahom zmluvy, pretože takéto stanovisko neovplyvní absolútnu neplatnosť právneho úkonu pre jeho rozpor so zákonom. Uvedené uviedli k námietke odporkýň spočívajúcej v tom, že nikto z nich neuvádzal, že by na nich bol robený akýkoľvek nátlak, a že zmluvu podpísali v súlade s § 51 OZ. Na záver uznali, že okresný súd opravným uznesením opravil chýbajúcu výrokovú časť rozsudku o priznaní náhrady trov konania, pretože z odôvodnenia rozsudku na str. 10 je zrejmé, že o tomto nároku v konaní rozhodol, čo vyplýva aj zo zápisnice z pojednávania dňa 12. 03. 2015. Vzhľadom na uvedené považujú odvolanie odporkýň za zmätočné, nespĺňajúce podmienky § 205 ods. 1 ods. 2 O. s. p., preto navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok, ako aj opravné uznesenie k nemu v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie odporkýň 1/ a 3/ viazaný rozsahom odvolania, ako aj dôvodmi v nich uvedenými v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu zo dňa 12. 03. 2015, ktorým svojimi piatimi výrokmi určil, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva uzatvorená dňa 20. 03. 2006 medzi navrhovateľmi 1/ a 2/ a obchodnou spoločnosťou Danubia Financial s. r. o., zmluva o prevode sporných nehnuteľností medzi spoločnosťou Danubia Financial s. r. o. a s spoločnosťou Danubia Real s. r. o., ako aj zmluva uzavretá dňa 18. 02. 2008 medzi spoločnosťou Danubia Real s. r. o. a odporkyňou 1/, kúpno-predajná zmluva zo dňa 07. 10. 2010 uzavretá medzi odporkyňou 1/ a odporkyňou 3/ a kúpna zmluva zo dňa 24. 11. 2011 uzavretá medzi odporkyňou 3/ a odporcom 2/, sú absolútne neplatné, s tým, že zároveň posledným výrokom určil, že navrhovatelia 1/ a 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností každý s veľkosťou podielu 1-ice, podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako v celom rozsahu vecne správny, a to z nasledovných dôvodov: Z obsahu spisu na základe vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovatelia 1/ a 2/ boli v r. 2006 podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností - rodinného domu súp. č. XXXX na pozemku CKN parcela č. XXX/X/X, ako aj pozemkov CKN parc. č. XXX/X/X - záhrady o výmere 87 m2 a CKN parcela č. XXX/X/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 480 m2 vedených na LV č. XXX pre k. ú. P.. Navrhovateľ 1/ uzavrel dňa 20. 03. 2006 ako dlžník s obchodnou spoločnosťou Danubia Financial s. r. o. Bratislava zmluvu o úvere, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 150.000,00 Sk s mesačnými splátkami 7.500,00 Sk. Podľa č. IV zmluvy bol úver zabezpečený zmluvou o zabezpečení záväzku prevodom práva z toho istého dňa 20. 03. 2006 na nehnuteľnosti uvedené v čl. IV, t. j. rodinného domu vyššie uvádzaného. Došlo k dohode, ak dlžník poruší zmluvné povinnosti zo zmluvy, stáva sa veriteľ vlastníkom uvedeného nehnuteľného majetku a je oprávnený s týmto majetkom vlastnícky disponovať. V písomne uzavretej zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva sa v čl. III účastníci zmluvy dohodli, že navrhovatelia 1/ a 2/ ako vlastníci prevádzajú v prospech veriteľa do doby splnenia záväzkov vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam za účelom zabezpečenia pohľadávky. Vyššie uvedené skutočnosti účastníci konania nepovažovali za sporné. Navrhovateľ 1/ síce čiastočne uhrádzal svoj záväzok, napriek tomu spoločnosť Danubia Financial s. r. o., resp. Danubia Real s. r. o. nevyhlásila, ani neoznámila navrhovateľovi 1/ ako dlžníkovi splatnosť celého úveru, ale písomne oznámila navrhovateľovi 1/ listom zo dňa 04. 11. 2006, že sa stáva definitívnym vlastníkom sporných nehnuteľností v zmysle zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 20. 03. 2006. Následnými prevodmi vyvolanými kúpnymi zmluvami zo dňa 18. 02. 2008, 07. 10. 2010 a 24. 11. 2011 došlo k prevodom sporných nehnuteľností z odporkyne 1/ na odporkyňu 3/ a z odporkyne 3/ na odporcu 2/. Vzhľadom na zistený skutkový stav okresný súd dôvodne prihliadal na skutočnosť, že žaloba navrhovateľov 1/ a 2/ spĺňa podmienku naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. tým, že bez rozhodnutia vo veci samej je ich právne postavenie neisté ako vlastníkov nehnuteľností a neexistuje žiadny iný postup, ktorým by sa svojho práva mohli domôcť. Okresný súd dôvodne poukázal na to, že úverová zmluva zo dňa 20. 03. 2006 uzavretá medzi navrhovateľom 1/ a spoločnosťou Danubia Financial s. r. o., je absolútne neplatným právnym úkonom, ak úrok požadovaný dlžníkom bol skrytý do tzv. poplatkov nazvaných náklady na vypracovanie zmluvy a administratíva spojená s úverom, keď v konečnom dôsledku predstavoval 60 % ročne z poskytnutej sumy úveru. Naviac za rovnaké porušenie povinnosti - nezaplatenie dohodnutej sumy mesačných splátok uplatnil veriteľ viacnásobný neprimerane vysoký postih, ktorý je taktiež v rozpore s dobrými mravmi a ide o šikanózny výkon práv veriteľa. Ak odporkyne 1/ a 3/ v odvolaní namietajú, že nie je zrejmé, na základe akých skutočností a dôkazov dospel okresný súd k vyššie uvedenému právnemu záveru, je nutné opätovne poukázať na samotné znenie zmluvy, podľa ktorej mesačné poplatky, ktoré mali byť zo strany navrhovateľov hradené, predstavujú 7.500,00 Sk, z toho 1-ina poplatkov predstavuje dohodnuté úroky a zvyšok zahŕňa náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere a administratívu spojenú s úverom. Výslovne je uvedené, že poplatky v sebe nezahŕňajú splátky. Za dobu poskytnutia úveru 12 mesiacov tieto poplatky predstavovali 90.000,00 Sk, čo predstavuje 60 % z poskytnutého úveru. K uvedenému i odvolací súd dodáva, že neprimeraná výška úrokov je väčšinou spoločnosti neuznávaná a hodnotená ako odporujúca dobrým mravom. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). V rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 137/2003 (Zo súdnej praxe č. 62/2004) Najvyšší súd SR uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 OZ treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Ústavný súd SR už v náleze z 28. februára 1995 sp. zn. PL. ÚS 10/95 (Zbierka zákonov SR, čiastka 20, číslo 51/1995), ktorým rozhodol o nesúlade ustanovenia § 13 vyhlášky MS č. 45/1964 Zb. s ustanovením § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka okrem iného uviedol, že aj keď sú úroky z pôžičky (§ 658 ods. 1 OZ) predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi neznamená to, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o úrokoch musí byť v súlade s ustanovením § 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Závisí preto od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade ustálil, či výška dohodnutých úrokov je alebo nie je v súlade s dobrými mravmi. Uvedený nález je pritom plne aplikovateľný aj v prípade, ak je predmetom posudzovania výška zmluvne dohodnutých úrokov z úveru. Ústavným súdom vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou vedou a teóriou), že zásada zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje obmedzenie (z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov) napr. pri aplikácii korektívov rozporu s dobrými mravmi. Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako aj pri zákonnom zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej spravodlivosti v súkromnom práve. Pokiaľ ide o primeranosť výšky zmluvných úrokov - problematika dobrých mravov (na historickom národnom, ale aj európskom pozadí) úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom znevýhodnení založenom právnym úkonom, tak typickou práve v prípade tradičnej "úžery". Táto doktrína nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu zásady zmluvnej spravodlivosti. Občiansky zákonník, Obchodný zákonník a ani iný predpis účinný ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere neobsahuje ustanovenia o tom, do akej konkrétnej výšky možno dojednať zmluvné úroky predstavujúce odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov. V prípade, ak sa jedná o poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi, určité mantinely vyplývajú z ust. § 53 ods. 6 OZ, v zmysle ktorého ustanovenia platí, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, prípadne z vykonávacích predpisov, teda nariadení vlády. Existencia citovaného ustanovenia však neobmedzuje okresný súd z možnosti posudzovania výšky dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru aj cez prizmu dobrých mravov. Nemožno totiž opomenúť, že dobré mravy sú pojmom inherentným s právnym poriadkom, nakoľko samotné dobré mravy len dopĺňajú písané normy pozitívneho práva o vyvážený a spravodlivý širší rámec založený na analýze oprávnených záujmov. Stoja na úrovni nepísaného práva, ktorého hlavné zložky predstavujú všeobecné právne zásady a všeobecne uznávané normy morálky. Systém pozitívneho práva je tak zabezpečený (všeobecnou) dimenziou spravodlivosti. V zmysle uvedeného sa aj na výšku odplaty za poskytovanie finančných prostriedkov je potrebné pozerať nie len z hľadiska platnosti jej dojednania v zmysle účinného zákonného ustanovenia, ale aj z hľadiska toho, či takto dojednaná odplata v podobe úrokov z úveru neodporuje všeobecnej predstave primeranosti za zachovania základných zásad na ktorých je občianske právo postavené, t. j. (okrem iného) i na zachovaní zásady ekvity. Pritom platí, že neprimerane vysoký úrok je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Aj v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/26/2011 je neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom taká výška úrokov dojednaná medzi veriteľom a dlžníkom, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. K uvedenému odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/1484/2004, podľa ktorého „neprimeranou, a teda odporujúcou dobrým mravom je spravidla taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe ich dojednania obvyklú, stanovenú najmä s prihliadnutím k najnižším úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytovaní úveru alebo pôžičiek.“ Aj v zmysle nemeckej judikatúry „prekročenie diskontnej sadzby o 91 % predstavuje hrubý nepomer, a teda rozpor s dobrými mravmi (bundesgerichtshof in mdr 1972, str. 773). Podmienky, za akých bola zmluva o úvere a zmluva o zabezpečovacom prevode uzavretá a samotný výkon zabezpečovacieho prevodu práva zo strany veriteľa nemôžu byť v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a nemôžu predstavovať súčasť fundamentálneho hodnotového poriadku, ak priemerná úroková miera z úverov obchodných bánk v marci r. 2006 bola v rozpätí od 13 % do 14,20 % (www.nbs.sk <http://www.nbs.sk>). Napriek tomu, že okresný súd nemohol použiť vzhľadom na dátum uzavretia zmluvy o úvere kogentné ustanovenia limitujúce výšku odplaty pri spotrebiteľských úveroch podľa § 3 ods. 10 a § 11 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a v zmysle vykonávacieho Nariadenia vlády č. 238/2008 Z. z. (účinné od 01. 07. 2008) a na uvedený vzťah nedopadá ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinné od 01. 01. 2008, úroky vo výške 60 % ročne nemožno vyhodnotiť inak, ako úroky neprimerané, a teda odporujúce dobrým mravom v zmysle ust. § 39 OZ. Následne v konaní nebolo sporné, že úverová zmluva zo dňa 20. 03. 2006 bola ukončená tak, že došlo k realizovaniu zabezpečenia úveru a veriteľ sa stal výlučným vlastníkom zabezpečenej nehnuteľnosti. Uvedené nebolo sporné, nakoľko túto skutočnosť potvrdil aj svedok Y. R. vo svojej výpovedi. Okresný súd dospel k správnemu právnemu záveru, ak v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na str. 9 výslovne konštatoval, že je úplne irelevantné vyhlásenie v zmluve o primeranosti a súlade podstatných prvkov zmluvy so zásadami poctivého obchodného styku a s dobrými mravmi, ak sú všetky podstatné stránky zmluvy zamerané a formulované tak, aby sa ich prostredníctvom dosiahlo na jednej strane sociálne nepriaznivý a spoločensky nežiaduci účel, na druhej strane, aby sa dosiahol rýchly a neprimeraný majetkový prospech, ide o prípad amorálneho a antisociálneho správania sa podnikateľského subjektu v súkromno-právnych vzťahoch, ktorý je v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Zmluva o úvere nielen že predstavuje šikanózny výkon práv veriteľa ak je úrok skrytý do tzv. poplatkov nazvaných náklady na vypracovanie zmluvy a administratívu spojených s úverom a predstavuje 60 % ročne z poskytnutej sumy úveru, avšak za rovnaké porušenie povinnosti, teda nezaplatenie dohodnutej sumy splátok podľa bodu 2 čl. III zmluvy bol uplatňovaný i viacnásobný neprimeraný vysoký postih. Následne preto okresný súd dôvodne uviedol, že pokiaľ je hlavný záväzok, teda zmluva o úvere absolútne neplatným právnym úkonom, je potom od počiatku neplatný aj záväzok vedľajší, ktorým je v tomto prípade zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorá má vo vzťahu k zmluve o úvere akcesorickú povahu. Naviac okresný súd v súlade so súdnou praxou a rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov SR vyhodnotil dohodu, ktorej skutočným zmyslom je dojednanie tzv. prepadnej zálohy, t. j. uspokojenie pohľadávky veriteľa tým, že mu pripadne záloh do vlastníctva, v rozpore s účelom záložného práva, ako aj zabezpečovacieho prevodu práva, keďže uvedené inštitúty slúžia na zaistenie pohľadávky veriteľa tým, že v prípade jej nesplnenia je oprávnený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky výťažkom z predaja zálohu a jeho účelom je riešiť otázku zabezpečenia záväzku a nie otázku zániku záväzku. Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva je preto zároveň zmluvou absolútne neplatnou, nakoľko obsahuje ustanovenia, že v prípade nesplatenia záväzku sa veriteľ stáva vlastníkom predmetu zabezpečenia a záväzok sa tak považuje za vysporiadný v celom rozsahu. Účastníkmi bol totiž v danom prípade dohodnutý tzv. prepadný záloh s úmyslom obísť kogentnú úpravu záložného práva (R 20/2006). K obdobnému záveru dospel Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 2MCdo/2/2006 publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 61/2009. Dohoda, ktorej skutočným zmyslom je bez ohľadu na jej označenie dojednanie tzv. prepadného zálohu, teda uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa tým, že mu pripadne záloh do vlastníctva, je v rozpore s účelom záložného práva, a v dôsledku toho neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Z vyššie uvedeného vyplýva, že už prvý nadobúdateľ - spoločnosť Danubia Financial s. r. o. sa nestal vlastníkom sporných nehnuteľností a vychádzajúc zo zásady, že „nikto nesmie previesť na iného viac práv, ako sám má“, dospel okresný súd k správnemu záveru o neplatnosti aj všetkých nasledujúcich právnych úkonov - kúpnych zmlúv, ktorými mali nehnuteľnosti nadobudnúť odporcovia 1/ až 3/. Navrhovatelia 1/ a 2/ absolútne neplatnými právnymi úkonmi nestratili svoje vlastnícke právo a okresný súd správne rozhodol, ak určil, že vlastníkom sporných nehnuteľností sú navrhovatelia 1/ a 2/ s veľkosťou podielu každý v 1-ici. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva je dvojstranným úkonom, a ako taká musí spĺňať požiadavky všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, konkrétne ust. § 37 a nasl. OZ pre právne úkony ako prejavy vôle účastníkov občiansko-právnych vzťahov. Právny úkon musí byť urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, jeho predmetom nesmie byť plnenie nemožné, nesmie obsahom alebo účelom odporovať zákonu alebo ho obchádzať a nesmie sa priečiť dobrým mravom, musí byť urobený v písomnej forme tak, aby prejavy účastníkov boli obsiahnuté na tej istej listine. Len pri dodržaní uvedených požiadaviek je právny úkon platný, pričom tieto požiadavky sa musia vzťahovať na všetky podstatné náležitosti. Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 20. 03. 2006 tieto zákonné predpoklady nespĺňa, keďže podľa posúdenia súdu sa prieči dobrým mravom. V takomto prípade právny úkon, ktorý sa prieči dobrým mravom je absolútne neplatný s tým, že na absolútnu neplatnosť súd musí prihliadať a vyvodzovať z nej dôsledky aj bez návrhu, teda z úradnej povinnosti. V čase uzavretia zmluvy o zabezpečovacom prevode práva Občiansky zákonník upravoval zabezpečenie záväzkov prevodom práva výlučne v ust. § 553. V zmysle ods. 1 tohto ustanovenia splnenie záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť písomne. Až novelizáciou Občianskeho zákonníka zákonom č. 568/2007 s účinnosťou od 01. 01. 2008 bolo ustanovenie doplnené §-om 553a až 553d. Podľa prechodných ustanovení k tejto novelizácii, vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 01. 01. 2008 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Na tomto základe súd posúdil vznik zmluvy o zabezpečovacom prevode práva a jej platnosť v znení do 31. 12. 2007. V ust. § 553 Občiansky zákonník výslovne nerieši situáciu, ak dlžník zabezpečený záväzok riadne a včas nesplní. Neupravoval následky, ani práva a povinnosti zmluvných strán v prípade riadneho nesplnenia zabezpečovanej povinnosti. Právna úprava na rozdiel od dnešnej výslovne nevylučovala ani dohodu o tom, že si veriteľ za účelom uspokojenia svojej pohľadávky natrvalo ponechá prevedené právo. Občiansky zákonník spôsob, akým sa mali dlžník a veriteľ pri vzniku nepodmieneného vlastníctva veriteľa k právu dlžníka vyporiadať, neriešil. Úprava i tejto otázky teda bola zákonom ponechaná na dohodu dlžníka a veriteľa. V danom prípade sa účastníci zmluvy o zabezpečovacom prevode práva dohodli, že ak nedôjde k splneniu záväzku dlžníka v termínoch splatnosti dohodnutých v zmluve o úvere, veriteľ sa stáva definitívnym vlastníkom predmetu zabezpečenia, avšak bez toho, aby došlo zároveň k úprave spôsobu a podmienok vyporiadania prípadného rozdielu medzi hodnotou zabezpečovanej povinnosti a prevedeného práva. Takéto dojednanie súd považoval správne za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko však túto neplatnú časť zmluvy nemožno oddeliť od ostatného obsahu zmluvy postupom podľa § 41 Občianskeho zákonníka, neplatná je celá zmluva o zabezpečovacom prevode práva. Konflikt dojednania o nepodmienenom vlastníctve pôvodného veriteľa v prípade riadneho nesplnenia zabezpečeného záväzku bez toho, aby došlo zároveň k úprave spôsobu a podmienok vyporiadania prípadného rozdielu medzi hodnotou zabezpečovanej povinnosti a prevedeného práva so všeobecne uznávanými mravnými zásadami a princípmi vzájomných vzťahov medzi ľuďmi, je v danom prípade umocnený ešte tou okolnosťou, že pôvodný veriteľ predal sporné nehnuteľnosti následne na spoločnosť, v ktorej bola konateľom tá istá osoba a následne boli sporné nehnuteľnosti prevedené na rodinných príbuzných tohto konateľa. Vzhľadom na to, že absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému, zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 20. 03. 2006 ako právny úkon postihnutý neplatnosťou nemala za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Zároveň, vychádzajúc zo zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sa má, vychádzal okresný súd dôvodne z neplatnosti aj všetkých nasledujúcich kúpnych zmlúv. Na vyššie uvedenom právnom závere nemení nič ani to, že odporkyne 1/ a 3/ v odvolaní nenamietajú neplatnosť kúpnych zmlúv, na základe ktorých sa v konečnom dôsledku stal vlastníkom sporných nehnuteľností odporca 2/, ak medzi účastníkmi nedošlo k mimosúdnej dohode. Právny zástupca odporkýň 1/ a 3/ v odvolaní uviedol, že odporkyne súhlasia s neplatnosťou prevodov nehnuteľností, avšak „sú tu nevysporiadané prevody v tom, že ak je zmluvný vzťah neplatný, sú účastníci povinní si vrátiť vzájomné plnenia.“ V tejto súvislosti totiž okresný súd dôvodne na str. 10 odôvodnenia poukázal na skutočnosť, že ani odporca 2/, ale pokiaľ ide o prvostupňové konanie ani odporkyne 1/ a 3/, v konaní nevzniesli riadny vzájomný návrh, na základe ktorého by bolo zrejmé, čo v konaní zo strany odporcov nebolo splnené, akú sumu žiadajú vrátiť, na základe akých skutočností a z čoho predmetná výška uplatňovaná zo strany odporcov vyplýva. Odporkyne 1/ a 3/ pred prvostupňovým súdom netvrdili, že ide o vzájomné plnenia a v čom tieto spočívajú. Nie je možné opomenúť, že odporkyňa 1/ odkúpila od spoločnosti Danubia Real s. r. o. nehnuteľnosť navrhovateľov za 600.000,00 Sk a následne ju odpredala odporkyni 3/, ktorá sama uznala, že predmetné sporné nehnuteľnosti zakúpila za sumu 800.000,00 Sk a následne ich odpredala odporcovi 2/. Úver poskytnutý navrhovateľovi 1/ predstavoval sumu 150.000,- Sk. Nie je preto zrejmé, v čom má vzájomné plnenie vo vzťahu k odporkyniam 1/ a 3/ spočívať, ak im bola vyplatená kúpna cena za odpredaj sporných nehnuteľností. V tejto súvislosti je nevyhnutné poukázať aj na to, že z ust. § 457 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak spočíva bezdôvodné obohatenie v plnení na základe neplatnej zmluvy, sú vo vzájomnom vzťahu iba jej účastníci - zmluvné strany, ktoré sú povinné navzájom si vrátiť všetko, čo podľa neplatnej zmluvy dostali. Odporca 2/, ktorý ako posledný sporné nehnuteľnosti nadobudol, vyplatil kúpnu cenu odporkyni 3/, a napriek tomu sa vlastníkom sporných nehnuteľností v prípade, ak rozhodnutie okresného súdu nadobudne právoplatnosť, nestane, odvolanie voči rozsudku okresného súdu nepodal. Z uvedeného je preto zrejmé, že vecne legitimované v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka sú iba zmluvné strany, nakoľko reštitučná povinnosť stíha len účastníkov zmluvy, zmluvné strany, ktoré majú voči sebe vzájomnú povinnosť vrátiť si všetko, čo podľa neplatnej zmluvy dostali. Ak teda odporca 2/ uznal neplatnosť kúpnej zmluvy, na základe ktorej sporné nehnuteľnosti nadobudol a sám uviedol, že nemá záujem byť ich vlastníkom, avšak navrhol, aby súd rozhodol o regrese voči odporkyni 3/, nešlo o nárok vo vzťahu k navrhovateľom. Naviac odporca 2/ podľa okresného súdu v konaní nepreukázal, čo bolo na základe neplatnej zmluvy ním plnené, akú sumu žiada vrátiť, z čoho by prípadne táto výška vyplývala, teda, nebolo možné vzhľadom na nejasné a neurčité vyjadrenie o vzájomnom plnení rozhodnúť. Odporkyne 1/ a 3/ až v odvolaní uviedli, že pokiaľ prišli o nehnuteľnosť, majú právo na finančné plnenia, teda pokiaľ sa navrhovateľom vrátili sporné nehnuteľnosti, aby plnili aspoň čiastočne svoj záväzok, ani z uvedeného nie je zrejmé, čo uvedený „čiastočný záväzok“ predstavuje, ak im bola kúpna cena pri prevode sporných nehnuteľností vyplatená. Na záver odvolací súd k zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 02.12.2006 predloženej právnym zástupcom odporkýň 1/ a 3/ na poslednom pojednávaní pred okresným súdom, na základe ktorej malo dôjsť zo strany spoločnosti Danubia Financial s. r. o. („postupca“) k postúpeniu pohľadávky na J.R. („postupník“), uvádza nasledovné: Doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky dlžníkovi nebolo v konaní hodnoverným spôsobom preukázané, naopak navrhovateľ 1/ na pojednávaní preukázal, že poštový podací lístok predložený súdu v kópii, ktorý mal preukazovať doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky navrhovateľovi patril k úplne inej zásielke, ktorá bola navrhovateľovi 1/ doručená, a ku ktorej mal číslo tejto zásielky v originálnej forme priradené. Odvolací súd preto po oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje, že predložená zmluva o postúpení pohľadávky až na poslednom pojednávaní bez ďalšieho nepreukazuje vecnú legitimáciu postupníka - Y. R. v konaní. Jednak nebolo preukázané doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky navrhovateľovi 1/, a to minimálne v rozsahu, že toto oznámenie sa dostalo do jeho dispozičnej sféry (§ 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka), naopak navrhovateľ v konaní nepotvrdil doručenie uvedeného oznámenia o postúpení pohľadávky a dôkazné bremeno preukázania doručenia oznámenia o postúpení pohľadávky navrhovateľovi 1/ v konaní zaťažovalo toho, kto z preukázania tejto skutočnosti vyvodzoval pre seba priaznivé právne následky. Bez ohľadu na vyššie uvedené je však nevyhnutné uviesť, že k postúpeniu pohľadávky malo dôjsť 02. 12. 2006, pričom už dňa 20. 03. 2006 pohľadávka zanikla realizáciou zabezpečovacieho prevodu práva, ku ktorému došlo na základe návrhu na vklad predloženého v uvedený deň správe katastra. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že konanie vo veci samej prebiehalo od r. 2012 a k predloženiu zmluvy o postúpení pohľadávky a oznámenia o postúpení pohľadávky vo fotokópii došlo až na poslednom pojednávaním pred okresným súdom. Naviac, napriek tomu, že predmetná zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 02. 12. 2006 bola uzavretá medzi spoločnosťou Danubia Financial s. r. o. Bratislava a Y. R., spoločnosť Danubia Financial s. r. o. zaslala navrhovateľovi výšku pohľadávky 20. 04. 2007 napriek tomu, že podľa predmetnej zmluvy už malo dôjsť k postúpeniu tejto pohľadávky na ďalšiu osobu. Okresný súd preto dôvodne na predmetnú zmluvu o postúpení pohľadávky neprihliadal. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, ako aj dôvody uvedené v rozhodnutí prvostupňového súdu odvolací súd nepovažoval odvolanie odporkýň 1/ a 3/ vo veci samej za dôvodné, ktoré by akýmkoľvek spôsobom spochybňovalo právne závery prvostupňového súdu, preto rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd považoval za dôvodné odvolanie odporkýň 1/ a 3/ proti opravnému uzneseniu vydanému okresným súdom dňa 22. 04. 2015, ktorým opravil svoje rozhodnutie, a to rozsudok zo dňa 12. 03. 2015 (č. k. 20C/235/2012-199), ktorého výrok o trovách znie: „Odporcovia v 1/, 2/ a 3/ rade sú povinní zaplatiť navrhovateľom v 1/ a 2/ rade trovy konania vo výške súdneho poplatku 99,50 € a 33,00 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 3.181,87 € na účet právnej zástupkyne navrhovateľov, a to v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia spoločne a nerozdielne“, a to z dôvodu, že v prípade rozhodnutia o náhrade trov konania nejde o opravu napadnutého rozsudku zo dňa 12. 03. 2015, ale jeho doplnenie. Okresný súd sám v odôvodnení napadnutého opravného uznesenia konštatoval, že rozsudok okresného súdu „neobsahoval“ výrokovú časť o trovách konania. Na uvedenom právnom závere nič nemení okolnosť, že v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodňoval, avšak uvedený výrok o náhrade trov konania nie je ani obsahom zápisnice o pojednávaní zo dňa 12. 03. 2015 a v uvedenej zápisnici bolo uvedené, že: „o trovách konania rozhodne súd v písomnom vyhotovení rozsudku“. V písomnom vyhotovení rozsudku ale o trovách konania rozhodnuté nebolo. Podľa § 166 ods. 1 O. s. p. ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu. Podľa § 166 ods. 2 O. s. p. o návrhu na doplnenie rozsudku súd rozhodne do 30 dní od jeho podania. Doplnenie urobí súd dopĺňacím rozsudkom, pre ktorý platia obdobne ustanovenia o rozsudku. Ak súd nevyhovie návrhu účastníka na doplnenie rozsudku, uznesením návrh zamietne. Podľa § 166 ods. 3 O. s. p. návrh na doplnenie sa netýka právoplatnosti ani vykonateľnosti výrokov pôvodného rozsudku. Z vyššie uvedeného ustanovenia vyplýva, že pokiaľ súd nerozhodol o celom predmete konania, ktorým sa má na mysli i rozhodnutie o náhrade trov konania, môže vydať doplňujúci rozsudok, resp. v prípade, pokiaľ sa rozhoduje len o náhrade trov konania doplňujúce uznesenie. Môže tak však urobiť iba do právoplatnosti rozsudku, keďže rozhodnutie o trovách konania závisí od výsledku konania vo veci samej, musí byť obsiahnuté v rozsudku, ktorým sa konanie vo veci končí a neskôr možno rozhodnúť o trovách konania len za podmienok § 166 O. s. p., teda nie v zmysle ust. § 164 O. s. p., formou jeho opravy. Aj v zmysle súdnej praxe , napr. Z IV (str. 755), ak súd vo svojom rozsudku nerozhodol o trovách konania, môže tak urobiť dodatočne doplňujúcim rozsudkom, dokiaľ sa jeho rozsudok nestal právoplatným; nemôže však vydať o tom opravné uznesenie. Aj v zmysle R/35/2010 vyplýva, že ak súd prvého stupňa výrokom rozsudku vyhlásenom na pojednávaní nerozhodol o celom predmete konania, o ostávajúcej časti môže rozhodnúť len doplňujúcim rozsudkom podľa § 166 O. s. p., nemôže o tom rozhodnúť opravným uznesením. Vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť odvolaciemu súdu v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f), h) O. s. p. neostávalo iné, ako rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku o trovách konania, ktorým okresný súd rozhodol o trovách konania nesprávne formou opravného uznesenia, a nie formou uznesenia doplňujúceho v zmysle § 166 O. s. p., zrušiť a v tomto rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Úlohou okresného súdu, ktorý v rozsudku nerozhodol o trovách konania, bude vydať doplňujúce uznesenie o náhrade trov konania, ak uvedené nebolo v prejednávanej veci možné vyvodiť len z opravy rozhodnutia o náhrade trov prvostupňového konania, a napadnutý rozsudok výrok o náhrade trov konania neobsahoval. Ak bolo rozhodnutie o náhrade trov konania prvostupňového súdu zrušené a vrátené na ďalšie konanie, bude úlohou okresného súdu rozhodnúť v ďalšom nielen o trovách prvostupňového konania, ale i o trovách konania odvolacieho (§ 224 ods. 3 O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.