Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15CoPr/9/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6604111547 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6604111547.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: Z.. Z. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom I., L. XX, štátny občan Slovenskej republiky, zast. Mgr. Jozef Mochnacký, advokát, Advokátska kancelária so sídlom T. G. Masaryka 14/A, 984 01 Lučenec, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, so sídlom Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 51.248,09 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec zo dňa 16. 10. 2015, č. k.: 17 C/55/2004-351, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd vo zvyšku žalobu o zaplatenie 16.822,68€ zamietol, p o t v r d z u j e. II. Odvolanie žalovaného odmieta. III. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 34.425,41 Eur s príslušenstvom: 13 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 33,19 Eur počnúc od 06.09.2003 do 09.06.2011, vo výške 33,50 Eur, 12,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 08.10.2003 do 09.06.2011, vo výške 576,64 Eur, 12,5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 08.11.2003 do 09.06.2011, vo výške 570,36 Eur, 12,5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 06.12.2003 do 09.06.2011, vo výške 564,39 Eur, 12% ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 08.01.2004 do 09.06.2011, vo výške 535,30 Eur, 12% ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 07.02.2004 do 09.06.2011, vo výške 529,37 Eur, 12% ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 06.03.2004 do 09.06.2011, vo výške 523,84 Eur, 11% ročným úrokom z omeškania zo sumy 454,76 Eur od 08.04.2004 do 09.06.2011, vo výške 358,94 Eur, 11 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 146,05 Eur od 08.04.2004 do zaplatenia, 10 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 08.05.2004 do zaplatenia, 10 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 08.06.2004 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 08.07.2004 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 07.08.2004 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 08.09.2004 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 08.10.2004 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 06.11.2004 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 08.12.2004 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.01.2005 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.02.2005 do zaplatenia, 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.03.2005 do zaplatenia, 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 09.04.2005 do zaplatenia, 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.05.2005 do zaplatenia, 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.06.2005 do zaplatenia, 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 09.07.2005 do zaplatenia, 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.08.2005 do zaplatenia, 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 10.09.2005 do zaplatenia, 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.10.2005 do zaplatenia, 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.11.2005 do zaplatenia, 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 10.12.2005 do zaplatenia, 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.01.2006 do zaplatenia, 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.02.2006 do zaplatenia, 7 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.03.2006 do zaplatenia, 7 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.04.2006 do zaplatenia, 7 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.05.2006 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 09.06.2006 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.07.2006 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.08.2006 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 09.09.2006 do zaplatenia, 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.10.2006 do zaplatenia, 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.11.2006 do zaplatenia, 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 10.12.2006 do zaplatenia, 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.01.2007 do zaplatenia, 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 10.02.2007 do zaplatenia, 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 10.03.2007 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.04.2007 do zaplatenia, 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.05.2007 do zaplatenia, 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 09.06.2007 do zaplatenia, 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.07.2007 do zaplatenia, 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.08.2007 do zaplatenia, 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.09.2007 do zaplatenia, 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.10.2007 do zaplatenia, 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 10.11.2007 do zaplatenia, 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.12.2007 do zaplatenia, 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.01.2008 do zaplatenia, 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 09.02.2008 do zaplatenia, 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.03.2008 do zaplatenia, 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.04.2008 do zaplatenia, 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 10.05.2008 do zaplatenia, 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.06.2008 do zaplatenia, 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.07.2008 do zaplatenia, 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 09.08.2008 do zaplatenia, 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.09.2008 do zaplatenia, 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.10.2008 do zaplatenia, 7,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.11.2008 do zaplatenia, 5,0 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.12.2008 do zaplatenia, 10,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.01.2009 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu žalobcu proti žalovanému o zaplatenie 16.822,68 Eur s príslušenstvom: 10 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 09.02.2009 do zaplatenia, 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.03.2009 do zaplatenia, 9,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.04.2009 do zaplatenia, 9,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 09.05.2009 do zaplatenia, 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.06.2009 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.07.2009 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.08.2009 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.09.2009 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 10.10.2009 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.11.2009 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.12.2009 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 09.01.2010 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.02.2010 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.03.2010 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 10.04.2010 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.05.2010 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.06.2010 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 10.07.2010 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.08.2010 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.09.2010 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 09.10.2010 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.11.2010 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.12.2010 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.01.2011 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.02.2011 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.03.2011 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 10.04.2011 do zaplatenia, 8,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 600,81 Eur od 11.05.2011 do zaplatenia zamieta. O trovách konania súd rozhodne v lehote 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca podal na okresnom súde dňa 02. 03. 2004 žalobu o zaplatenie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru počnúc 01. 07. 2003 do 30. 04. 2011, kedy nastúpil do práce, zároveň uplatnil aj úrok z omeškania. Uviedol, že žalovaný mu dňa 28. 03. 2003 doručil výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. 3. Poukázal na to, že Okresný súd Lučenec rozsudkom zo dňa 14. 11. 2008, č. k.: 6 C/122/2003 - 249 rozhodol, že výpoveď je neplatná. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k.: 17 Co/344/2008 - 300 rozsudok vo výroku, ktorým určil, že výpoveď žalovaného z 25. 03. 2003 daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná, zmenil tak, že žalobu zamietol. Dňa 11. 06. 2009 podal dovolanie. 4. Rozsudkom zo dňa 19. 08. 2009, č. k.: 17 C/55/2004 - 98 okresný súd žalobu o zaplatenie 45 258,37 € brutto s príslušenstvom zamietol. Proti rozsudku Krajského súdu Banskej Bystrici, ktorým bol zmenený rozsudok, podal dovolanie, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k.: 5 Cdo 42/2010 - 385 rozsudok Krajského súdu Banskej Bystrici zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd Banskej Bystrici následne rozsudkom zo dňa 16. 03. 2011, č. k.: 17 Co/141/2010 - 427 potvrdil rozsudok Okresného súdu Lučenec vo veci samej. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28. 04. 2011. 5. Vzhľadom na to, že bolo zmenené rozhodnutie vo veci neplatnosti skončenia pracovného pomeru, žalobca podal návrh na povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p. Okresný súd uznesením č. k.: 9 C/120/2011 - 53 obnovu konania vedeného na Okresnom súde Lučenec pod spisovou značkou 17 C/55/2004 povolil. Krajský súd v Banskej Bystrici toto uznesenie potvrdil (17Co/320/2011 - 67 v spojení s opravným uznesením č. k.: 9 C/120/2011 - 63). 6. Žalovaný žiadal prerušiť konanie s poukazom na skutočnosť, že podal na Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť pod číslom 17363 - 43/2014 - BA proti rozhodnutiu Okresného súdu Lučenec sp. zn.: 9 C/120/2011, ktorým povolil obnovu konania sp. zn.: 17C/55/2004 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 17Co/320/2011. Žalovaný poukazoval na to, že existujú 2 protichodné rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici úplne rovnakej otázke. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 09. 09. 2014, č. k.: III. ÚS 517/2014 - 10 sťažnosť Sociálnej poisťovne ústredie odmietol. 7. Po prerušenom konaní následne okresný súd pokračoval v konaní o uplatnenom nároku. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaný neplatne skončil pracovný pomer so žalobcom výpoveďou zo dňa 25. 03. 2003, pričom Okresný súd Lučenec rozsudkom zo dňa 14. 11. 2008, č. k.: 6 C/122/2003 - 249 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banskej Bystrici zo dňa 16. 03. 2011, č. k.: 17 Co/141/2010 - 427 určil, že výpoveď žalovaného z 25. 03. 2003 daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná. Zdôraznil, že žalovaný neplatne skončil pracovný pomer so žalobcom po tretí krát. v tejto súvislosti poukázal na ďalšie rozsudky okresného súdu, na základe ktorých bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 603 581 Sk s príslušenstvom a 310 288 Sk s príslušenstvom. 8. Mal preukázané, že žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní písomne dňa 30. 06. 2003, ktoré oznámenie žalovaný prevzal 01. 07. 2003. Žalobcovi preto patrí nárok na náhradu mzdy za obdobie od 01. 07. 2003 do 30. 04. 2011, keď mu zamestnávateľ umožnil pokračovať v práci. Táto skutočnosť medzi stranami sporu nebola sporná. Žalobca a žalovaný taktiež zhodne ústa jej priemerný mesačný zárobok vo výške 600,81 €. 9. Súd mal za zistené, že nárok žalobcu nie je premlčaný, za obdobie od 01. 07. 2003 do 30. 04. 2011 ( 94 mesiacov) by mal žalovaný zaplatiť žalobcovi 56 476,14 € (600,81 € x 94 = 56 476,14 €). Žalovaný vo výplatnom termíne za mesiac jún 2003 vyplatil žalobcovi odstupné vo výške 1168,43 €. Po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu v Lučenci č. k.: 6C/122/2003 - 249 vyčíslil žalovaný náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za 9 mesiacov sumou 5228,05 €. Po vzájomnom započítaní pohľadávok, a to odstupného 1168,43 € a náhrady mzdy v sume 5228,05 € vyplatil žalovaný žalobcovi 4059,62 €, pričom však vychádzal z nižšieho priemerného mesačného zárobku, t. j. zo sumy 580,89 €. Za celé obdobie od 01. 07. 2003 do 30. 04. 2011 náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru je vo výške 51 248,09 € (56 476,14 € - náhrada mzdy vyplatená vo výške 5228,05 € = 51 248,09 €). Zároveň súd zdôraznil, žalobcovi nepatrí náhrada mzdy za obdobie, keď bol hospitalizovaný v nemocnici v čase od 10. 11. 2010 do 19. 11. 2010. 10. Pretože žalovaný v priebehu konania žiadal náhradu mzdy, ktorá presahuje 9 mesiacov, nepriznať, súd sa zaoberal uplatnenou námietkou, pričom konštatoval, že nie je viazaný rozsahom, v ktorom žalovaný požaduje zníženie. Súd pri rozhodnutí zohľadňoval, či sa žalobca zamestnal v období trvania sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, resp. či mal možnosť pracovať. Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec mal preukázané, že žalobcovi boli ponúkané práce v profesii právnika, avšak mimo okresu Lučenec v Krupine a Bratislave. Žalobca tieto práce neprijal vzhľadom na svoj vek, spätosť s rodinným domom, v ktorom býva v obci K., ale aj zhoršený zdravotný stav a starostlivosť o matku. Zaujal názor, že žalobca mohol pracovať mimo okresu X., pretože v okresoch Veľký H., Lučenec, K., V. N. je dlhodobo zaznamenaná vysoká miera nezamestnanosti, čo je všeobecne známe. Poukázal na to, že zamestnanci, ktorí sa starajú o maloleté deti, využívajú možnosť pracovať v Bratislave a jej okolí, v iných mestách Slovenska, kde je nižšia miera nezamestnanosti, prípadne pracujú v zahraničí, pričom sa starajú za pomoci iných osôb o maloleté deti. To, že žalobca vylúčil možnosť pracovať mimo okresu Lučenec a aktívne sa ďalej o prácu v iných mestách nezaujímal, považoval za rozhodujúcu pre to, aby náhradu mzdy primerane znížil. Z tohto dôvodu nepriznal žalobcovi nárok za 28 mesiacov, a to za rok 2009 v rozsahu 12 mesiacov, za rok 2010 taktiež 12 mesiacov a za rok 2011 štyri mesiace. V tom rozsahu o zaplatenie 16 822,68 € žalobu zamietol. 11. Stotožnil sa so špecifikáciou zročných úrokov z omeškania, ako ich vyčíslil žalobca a tieto mu priznal podľa § 3 Nariadenia vlády SR číslo 87/1995 Zb. To, že žalobca poberal v rozhodnom období výsluhový dôchodok, nie je právne rozhodujúce, pretože výsluhový dôchodok môže poberať zároveň so mzdou. Na vec aplikoval ustanovenie § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce. O trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne do tridsiatich dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej podľa § 151 ods. 1 O.s.p.. 12. Proti rozsudku sa odvolal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 02. 11. 2015. Rozsudok napadol do výroku, ktorým bola jeho žaloba čo do zaplatenia sumy 16 822,68 € s príslušenstvom zamietnutá. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, taktiež konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 13. Uviedol, že z dokazovania vyplynulo, že po celý čas trvania sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru sa aktívne zaujímal o možnosť zamestnania sa na dobu určitú, t. j. do momentu umožnenia vykonávať mu prácu zo strany žalovaného. Je pravdou, že sa zaujímal o možnosť vykonávania práce v mieste bydliska, teda v okrese Lučenec, pričom bol ochotný pracovať aj v okresoch V. N., K., O., I. H.. Vzhľadom na svoj zdravotný stav a zdravotný stav svojej matky, o ktorú sa staral, nemohol prijať prácu v H., resp. G.. Ponúkané miesta v H. a G. neboli na dobu určitú, v prípade, že by žalovaný mu umožnil nastúpiť do práce, do práce by nastúpiť nemohol. 14. Z dôvodu smrti svojho otca a potreby starať sa o matku, v roku 1982 sa vzdal výhodného zamestnania v Bratislave. Dochádzanie na vzdialenosť 100 kilometrov (H.), resp. dokázanie domov raz za týždeň z G., by mu takúto starostlivosť neumožňovalo. V čase sporu mal jediného príbuzného, svoju matku. Nevedel za pomoci blízkych ľudí zabezpečiť starostlivosť o ňu. Prítomnosť cudzích ľudí jeho matka odmietala. V čase neplatného skončenia pracovného pomeru so žalovaným mal 56 rokov a v čase skončenia sporu 64 rokov. V tomto veku je presťahovanie sa za prácou nepomerne ťažšie ako v nižšom veku, a to vzhľadom na silnejšie väzby na domáce prostredie. Od roku 2000 sa u neho začali prejavovať pretrvávajúce zdravotné problémy, ktoré mu neumožňovali vycestovanie na dlhšie vzdialenosti. Vzhľadom na problémy so zažívaním a tráviacim traktom sa nemohol stravovať v reštauračných zariadeniach, ale stravoval sa len doma. Nie je možné od neho požadovať, aby trávil cestovaním do práce a z práce 5 - 6 hodín (X. - H. a späť) v akomkoľvek počasí, prípadne, aby sa presťahoval do Bratislavy, do úplne iného prostredia a býval na ubytovni, prípadne v podnájme. V tejto súvislosti poukázal na § 79 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého by mal súd prihliadnuť aj na ďalšie skutočnosti viažuce sa na posudzovanú vec. 15. Poukázal na rozsudky Okresného súdu Lučenec, a to sp. zn.: 12 C/66/97 zo dňa 03. 03. 2000, ktorý určil, že výpoveď daná mu žalovaným dňa 16. 09. 1997 je neplatná, na rozsudok sp. zn.: 18 C/10/2001 zo dňa 06. 06. 2012, ktorý rozhodol tak, že výpoveď zo dňa 11. 10. 2000 daná žalovaným žalobcovi je neplatná. Taktiež sa oboznámil s rozsudkom zo dňa 14 11. 2008, sp. zn.: 6 C/122/2003, ktorý určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 25. 03. 2003 je neplatné. 16. Z týchto rozsudkov jednoznačne vyplýva, že žalovaný sa opakovane 3 krát pokúsil dať mu výpoveď, pričom vo všetkých jednotlivých prípadoch bola súdmi konštatovaná neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného. Opakované, účelové a cielené konanie žalovaného voči žalobcovi, ktorým sa žalovaný chcel „ zbaviť “ žalobcu ako zamestnanca, ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi, okresný súd pri posudzovaní priznania náhrady mzdy nejakým spôsobom nezohľadnil. Nezohľadnil ani to, že konanie žalovaného v rozpore so zákonom a v rozpore s dobrými mravmi malo za následok viac ako 12 ročné súdne konanie, čo malo negatívny vplyv na zdravotný stav žalobcu. V predchádzajúcich súdnych konaniach o náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným bola žalobcovi priznaná náhrada mzdy v celom rozsahu. Preto žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok a žalobe vyhovel. Alternatívne žiadal rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. 17. Odvolanie doplnil svojím podaním zo dňa 03. novembra 2015, doručeným súdu dňa 04. 11. 2015, žalobca. Uviedol v ňom, že súd v rozpore so zákonom krátil náhradu mzdy bez toho, aby riadne odôvodnil svoje rozhodnutie, proces neviedol tak transparentne, aby bolo zrejmé, čo bude považovať za podstatné pri svojom rozhodovaní. V priebehu sporu žiaden z potencionálny zamestnávateľ neprejavil záujem ho zamestnať na dobu určitú do toho momentu, kedy by ho žalovaný vyzval k nástupu do práce na jeho platne dojednané miesto v pobočke SP Lučenec preto, lebo takú dobu nie je nemožné ani približne konkretizovať. Taký zamestnávateľ by sám vedome riskoval škodu vo svoj neprospech. Preto nie je zákonný priestor na to, aby mu bola krátená časť náhrady mzdy z neplatnej výpovede. Skúsený súd akoby naschvál prehliadol, že starne a tým sa mu prirodzene prejavujú chronické onemocnenia z bývalého pôsobenia v štátnej službe. Súd pri rozhodovaní nenaznačil potrebu skúmať také existujúce dôkazy, ktoré by boli v protiklade s rozsudkom v časti, ktoré mu bez zjavného prešetrenia a odôvodnenia krátil náhradu mzdy o nemalú čiastku. Zákony neumožňujú, aby sa súd správal tajnostkársky, ak by bol dal jasne najavo, ktorým smerom sa bude uberať, bol by včas upozornil na súvisiace skutočnosti. Súd sa nemôže vyhýbať dôkazom a ukončiť vec preto, aby na úkor existujúcich dôkazov použil svoj úsudok, ktorý je v protiklade s praxou. Pokiaľ chcel rozhodnúť spravodlivo, bol povinný pokračovať v konaní transparentne do momentu, keď už prestali existovať také dôkazy, ktoré považuje pre rozhodnutie za významné. 18. Vyslovil nepochopenie, ako ho súd mohol porovnávať s mamičkou aj jej malým deckom v súvislosti s cestovaním. Nebral do úvahy platne dojednané podmienky v zmysle pracovnej zmluvy, ale ani jeho vek a zdravotný stav, ani vek jeho matky. Uviedol, že pasovať jeho mať do role akoby malého decka je nedôstojné. 19. Ďalej namietal, že špekulovať nad tým, že by si do domu mal púšťať neznáme opatrovateľky, je to isté, ako vzdať sa dobrovoľne ústavou garantovanej nedotknuteľnosti obydlia a tým umožniť nekontrolovateľnej vykonávanie domovej prehliadky cudzou osobou a jej príbuznými alebo kamarátkami, na ktorú domovú prehliadku inak treba súhlas súdu. Súd sa nezamyslel nad povinnosťou častého, nepravidelného chodenia po lekárskych vyšetreniach, nie je podľa potreby jeho zamestnávateľa, podľa predstavy súdu, ale podľa momentálneho zdravotného stavu jeho matky. Súd nehodnotil jeho povinnosť opatriť a najmä dohliadnuť, aby správne použila všetky predpísané lieky. Keď sa už súd pustil do špekulácií, nezaujímalo ho ani to, prečo má pretrvávajúce zdravotné komplikácie. 20. Súd v rozpore so zákonníkom práce rozhodol tak, že nerešpektuje jeho právo dojednať dobu pracovného pomeru a miesto výkonu práce. Zdôraznil svoje zdravotné ťažkosti, okrem iného recidívu kŕčových žil, ktorú nemal kedy riešiť, preto pretrváva a z tohto dôvodu mu hrozia ďalšie potiaže srdcovo cievneho charakteru. Preto neodborný nátlak súdu, že by mohol cestovať do práce 5 hodín denne a riskovať odtrhnutie trombu, upchatie ciev v srdci alebo v srdci je veľmi lacné. Taktiež poukázal na svoje onkologické ochorenie a chorobu chrbtice. V tejto súvislosti namietal práve vzhľadom na dobu, za ktorú mu súd krátil náhradu mzdy. Aby tak mohol konať, vedome neskúmal jeho zdravotný z tej doby, ani zdravotný stav jeho matky. Taktiež nebral ohľad na ich spoločné majetkové pomery. Súd bol informovaný o tom, že bol na operácii. Za dobu pobytu v nemocnici mu bola krátená jeho mzda z neplatnej výpovede. Súd naschvál tak nekonal preto, lebo by nebol mohol použiť svoj úsudok. Poukázal na potrebu pribrať do konania na zodpovedanie odborných otázok odborníkov. V tejto súvislosti poukázal na šikanovanie zo strany žalovaného, ktoré sa odrazilo na jeho zdraví ako aj zdraví jeho matky. Bez zákonného dôvodu mu nebola priznaná celá náhrada mzdy, hoci v predchádzajúcich dvoch prípadoch mu bolo vyhovené. 21. Poukázal aj na to, že žalovaný konkrétne neuviedol, ani inak nespresnil dôvod, ktorý by mal založiť krátenie jeho náhrady mzdy z neplatnej výpovede. Túto otázku supluje súd, čím sa sám vzdáva a stráca postavenie objektívneho a nestranného rozhodovala v sústave súdnej ochrany. Namietal, že všetky dôkazy súd neskúmal dôsledne ani jednotlivo, ani v ich vzájomnej súvislosti. 22. Voči rozsudku žalovaný podal podanie, ktoré nazval Vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, na strane 5 tohto podania však uviedol, že požaduje, aby Krajský súd Banskej Bystrici zohľadnil skutočnosť absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa začalo konanie o povolení obnovy konania o náhradu mzdy a zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že návrh navrhovateľa zamietne v celom rozsahu. 23. Námietky žalobcu ohľadom postupu súdu, ktorým zamietol časť žaloby, uviedol, že je zrejmé, že situácia žalobcu a jeho matky nebola jednoduchá, súd skúmal dôkazy tak, ako mu boli predložené a tieto vyhodnocoval z objektívneho a porovnateľného pohľadu. Žalobcov prípad nie je určite ojedinelý a nemožno ho teda voči bežnej situácii nijako pozitívne ani negatívne diskriminovať, teda situáciu je potrebné vyhodnocovať objektívne. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdí, že súd pri rozhodovaní konal v rozpore s dobrými mravmi, žalovaný upriamil pozornosť na skutočnosť, že konanie žalobcu pri podávaní návrhov na obnovu konania bolo účelové, keď o dôvode, ktorý má byť podkladom na podanie návrhu na obnovu konania, sa dozvedel 16. marca 2011 a návrhy na obnovu konaní vo veci náhrady mzdy a náhrady stravného podal až 27. júla 2011, nakoľko si nesprávne vyrátal trojmesačnú subjektívnu lehotu podľa § 230 ods. 1 O.s.p.. S návrhmi na obnovu konaní o náhradu mzdy a náhradu stravného účelovo čakal až do posledného dňa lehoty, ako si ju vyrátal, pravdepodobne z dôvodu, aby natiahol čas z dôvodu očakávania nárastu požadovaného príslušenstva a náhrady mzdy a stravného. 24. Z rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.: 14 Co/36/2012 - zamietnutie návrhu na obnovu konania o náhrade stravného žalobcovi, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý uznesením sp. zn.: 4 Cdo 232/2012 potvrdil uznesenie 14 Co/36/2012 a z uznesenia Ústavného súdu sp. zn.: III. ÚS 285/2015 - 14 zo dňa 10. júna 2015, ktorým konštatoval, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 4 Cdo/232/2012 je správne a zamietol tak ústavnú sťažnosť žalobcu, je však zrejmé, že žalobca práve svojím konaním zmeškal lehotu na podanie návrhu na obnovu konaní, teda jeho právo na podanie návrhu na obnovu konaní bolo prekludované. Napriek tejto skutočnosti Okresný súd Lučenec uznesením č. k.: 9 C/120/2011 - 53, ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29. novembra 2011, č. k.: 17 Co/320/2011 - 67 nesprávne, a dnes už je zrejmé, že aj nezákonne (napriek právoplatnosti) rozhodli, že návrh na obnovu konania o náhradu mzdy 17 C/55/2004 sa povoľuje. Vzhľadom na postoj žalobcu uvedený v odvolaní otázky týkajúcej sa dobrých mravov je otázne, prečo vzhľadom na názory Krajského súdu Banská Bystrica, Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu Banská Bystrica, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorých návrh na obnovu konania číslo 17 Co/55/2004 bol podaný oneskorene, ďalej trvá na vyplatení žalovanej sumy, čo bude prestavovať prijatie plnenia bez právneho dôvodu, čím sa žalobca bezdôvodne obohatí, čo jednoznačne predstavuje konanie v rozpore s dobrými mravmi. 25. Dňa 28. júla 2011 podal žalobca návrh sp. zn.: 9 C/120/2011 na obnovu konania č. 17 C/55/2004 o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru rovnako ako v ten istý deň podal návrh sp. zn.: 17 C/119/2011 na obnovu konania číslo 12 C/111/2005 o náhradu stravného z neplatného skončenia pracovného pomeru. V týchto konaniach ide o úplne rovnaký právny aj skutkový základ veci, rozdiel je len v nároku, keď v jednej veci žiada náhradu mzdy a v druhej náhradu stravného. Účastníci sú tiež totožní. 26. Podľa konštatovania Okresného súdu Lučenec v uznesení č. k.: 9 C/120/2011 - 53 zo dňa 15. augusta 2011 sa žalobca dozvedel o dôvode obnovy konania po tom, ako mu bolo doručené dňom 28. apríla 2011 rozhodnutie krajského súdu zo dňa 16. marca 2011, v ktorom podrobne odôvodnil, prečo je výpoveď zamestnávateľa neplatná. Na základe tohto bolo v uznesení súdu uznané, že návrh na obnovu konania bol žalobcom podaný včas v trojmesačnej subjektívnej lehote a tým bolo rozhodnuté o povolení obnovy konania, výsledkom ktorej je napádaný rozsudok sp. zn.: 17 C/55/2004. Názor Okresného súdu Lučenec vyslovený v uznesení č. k.: 9 C/120/2011 - 53 bol potvrdený uznesením Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 29. novembra 2011, č. k.: 17 Co/320/2011 - 67. Voči tomuto uzneseniu žalovaný podal mimoriadne opravné prostriedky (dovolanie, mimoriadne dovolanie, ústavnej sťažnosti), no žiaden zo súdov sa vecou nezaoberal čo do merita veci, len konštatoval neprípustnosť podaní. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nepripustila návrh na podanie mimoriadneho dovolania aj napriek skutočnosti, že existovali dva protichodné rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica. 27. Podľa názoru žalovaného, ako aj podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý uznesením sp. zn.: 4 Cdo 232/2012 potvrdil uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.: 14 Co/36/2012, teda obnovu konania 12 C/111/2005 (návrh na obnovu konania o náhradu stravného sp. zn.: 17 C/119/2011) zamietol, čím vlastne vyslovil názor, že subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania nemôže v predmetnom prípade plynúť od právoplatnosti /doručenia rozhodnutia krajského súdu, teda od 28. apríla 2011, ale od okamihu dozvedenia sa o dôvode na povolenie návrhu na obnovu konania, ako je to výslovne uvedené v § 230 ods. 1 O.s.p., v konaní o náhradu stravného z toho istého neplatne skončeného pracovného pomeru medzi tými istými účastníkmi, teda konanie vychádzajúce z rovnakého právneho a skutkového základu. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj iného senátu Krajského súdu Banská Bystrica v prípade povolenia obnovy konania sp. zn.: 12 C/111/2005 Okresným súdom Lučenec došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, preto toto uznesenie Krajský súd Banská Bystrica zmenil a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica potvrdil a názory týchto súdov potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky. 28. Vzhľadom na skutočnosť, že napádané rozhodnutie o náhradu mzdy sp. zn.: 17 C/55/2004 vychádza z úplne rovnakých skutočností, rovnakého skutkového aj právneho základu, týka sa tých istých účastníkov, ako návrh na obnovu konania o náhradu stravného, ktoré bolo zamietnuté, názory Krajského súdu Banská Bystrica, Očianskoprávneho kolégia Krajského súdu Banská Bystrica, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky v zmysle, že nie je možné pripustiť návrh na obnovu konania, nakoľko bol podaný po uplynutí subjektívnej lehoty podľa § 230 ods. 1 O.s.p., sa musia analogicky vzťahovať aj na konanie, ktoré bolo povolené, teda v prípade povolenia obnovy konania, výsledkom ktorej je v druhej fáze obnoveného konania napadaný rozsudok sp. zn.: 17 C/55/2004. 29. Napádaný rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn.: 17 C/55/2004 je teda vydaný na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré vychádza z nesprávneho skutkového zistenia stavu veci, ku ktorému dospel súd na základe vykonaných dôkazov pri posudzovaní pripustenia návrhu na obnovu tohto konania. 30. Žalovaný poukázal na to, že za účelom dosiahnutia právnej istoty, najmä z dôvodu, že zákonného stavu sa nedomohol ani na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, Najvyššom súde Slovenskej republiky a ani na Ústavnom súde Slovenskej republiky, podal podnet na zjednotenie výkladu § 230 ods. 1 O.s.p. v uvedených dvoch rozhodnutiach Krajského súdu Banská Bystrica. Občianskoprávne kolégium Krajského súdu Banská Bystrica vo svojom stanovisku zo dňa 25. novembra 2015 konštatovalo, že názor žalovaného je správny, teda, že subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania podľa § 230 ods. 1 O.s.p. sa správne počíta od okamihu, od ktorého sa žalobca dozvedel o dôvode obnovy konania, teda odo dňa, kedy bol rozsudok vyhlásený, a nie odo dňa, kedy mu bol doručený a nadobudol právoplatnosť. Rovnaký názor mal najvyšší súd v uznesení sp. zn.: 4 Cdo 232/2012 zo dňa 28. apríla 2014, ktorým potvrdil uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica, ktorým sa žalobcovi nepovolila obnova konania vo veci sp. zn.: 14 Co/36/2012 - o náhradu stravného. Proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4 Cdo 232/2012 podal žalobca ústavnú sťažnosť, ktorú ústavný súd odmietol uznesením sp. zn.: III. ÚS 585/2015 - 14 zo dňa 10. júna 2015, ktorým konštatoval, že rozhodnutie najvyššieho súdu je správne a právo na podanie návrhu obnovy konania v čase, keď návrh na obnovu konania žalobca podával, bolo prekludované. Žalovaný od začiatku upozorňoval na skutočnosť, že právo žalobcu na podanie návrhov na obnovu konania je prekludované a napriek včasnosti uplatňovania opravných a mimoriadnych opravných prostriedkov, ako aj ústavných sťažností, bol žalovaný rozsudkom sp. zn.: 17 C/55/2004 zo dňa 16. októbra 2015 nezákonne zaviazaný na úhradu náhrady mzdy. Povinnosť žalovaného vychádza z prekludované práva žalobcu na podanie návrhu na obnovu konania sp. zn.: 9 C/120/2011 na obnovu konania sp. zn.: 17 C/55/2004 o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Nakoľko toto právo od začiatku neexistovalo, nie je možné z toho vyvodzovať žiadnu zodpovednosť. Pokiaľ by malo dôjsť k plneniu prekludovaného práva, došlo by na strane žalobcu k bezdôvodnému obohateniu. Podanie návrhu na obnovu konania sp. zn.: 17 C/55/2004 o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru bolo zo strany žalobcu absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorý je potrebné prihliadať ex offo. Rozhodnutie Okresného súdu Lučenec sp. zn.: 9 C/120/2011, potvrdené uznesením Krajského súdu Banská Bystrica č. k.: 17 Co/320/2011 - 67 sú síce právoplatné, no podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4 Cdo 232/2012, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: III. ÚS 285/2015 - 14 zo dňa 10. júna 2015 a oznámenia Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 25. novembra 2015 je zrejmé, že uznesenia Okresného súdu Lučenec a Krajského súdu Banskej Bystrice, ktorými sa povolila obnova konania, boli vydané v rozpore so zákonom. Výsledkom týchto konaní, na začiatku ktorých stálo prekludované právo žalobcu na podanie návrhu na obnovu konania, je rozsudok 17 C/55/2004, z ktorého vyplýva povinnosť žalovaného uhradiť žalobcovi náhradu mzdy, čo bude predstavovať bezdôvodné obohatenie. 31. Pokiaľ v odvolaní žalobca namieta ponúknutú prácu, z vykonaných dôkazov je zrejmé, že Úradom práce bola žalobcovi ponúknutá práca hlavného radcu, právnika u zamestnávateľa Úrad pre reguláciu sieťových odvetví už v dňa 21. marca 2005. Žalobca tak pracovať mohol, ale nechcel, nakoľko sa do práce napriek príležitosti nezapojil. Teda aj v prípade priznania náhrady mzdy s príslušenstvom mala táto žalobcovi patriť maximálne od 01. júla 2003 do 31. marca 2005, teda do odmietnutia ponuky práce hlavného radcu. Preto z návrhu na náhradu mzdy v sume 51 248,09 € mala byť žalobcovi priznaná suma 6788,15 € a vo zvyšku mal byť návrh zamietnutý. 32. Žalovaný namieta aj povinnosť nahradiť príslušenstvo istiny, pretože náhrada mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarábať v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil vykonávať prácu, ku ktorej sa zaviazal v pracovnej zmluve a bol schopný a ochotný vykonávať, ale má povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý neplatne skončil pracovný pomer s navrhovateľom (R 70/1970). Z tohto dôvodu nemožno žiadať úroky z omeškania z náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce za každý mesiac jednotlivo. Konanie o náhrade mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru je vždy jediným uceleným konaním, a to aj vtedy, ak zamestnanec zvolí spôsob uplatnenia nároku netradične, napríklad osobitne za každý mesiac splatnosti mzdy samostatnou žalobou (stanovisko Najvyššieho súdu ČR zo dňa 09. 06. 2004, ku ktorému sa pripojil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 10. 10. 2012, sp. zn.: 7 Cdo 160/2011. 33. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil v časti, ktorou čiastočne žalobe vyhovel. Zároveň Podľa § 386 písm. a) CSP odvolanie žalovaného odmietol. 34. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 35. Odvolací súd uvádza, že k odvolaniu žalobcu žalovaný podal vyjadrenie zo dňa 11. decembra 2015. V tomto podaní sa vyjadruje k námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní, avšak na strane 5 (č. l. 415) svojho podania a predchádzajúcu argumentáciu v tomto svojom podaní žiada zmeniť napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu. V tomto smere aj patrične argumentuje, ako je vyššie v rozhodnutí konkretizované. Vzhľadom na obsah tohto podania odvolací súd ho v časti posúdil ako odvolanie. Z tohto dôvodu preto skúmal, či je podané včas. Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudok bol žalovanému doručený 21. 10. 2015, teda za platnosti O.s.p.. Podľa prechodných ustanovení CSP v zmysle § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Podľa odseku 3 na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase. Podľa O. s. p. v zmysle § 204 ods. 1 bola určená 15 dňová lehota na podanie odvolania odo dňa doručenia. Podľa § 362 ods. 1 CSP sa odvolanie podáva v lehote pätnástich dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Odvolací súd preto lehotu na podanie odvolania posudzoval podľa O.s.p.. Posledným dňom lehoty, kedy bolo možné podať odvolanie, Bod dátum 05. októbra 2015 (štvrtok). Podľa pečiatky prijímacej pošty Bratislava 17 odvolanie bolo podané dňa 14. 12. 2015. Odvolací súd teda konštatuje, že odvolanie bolo podané po lehote, preto ho ako oneskorene podané odmietol (§ 386 písm. a) CSP ). Z tohto dôvodu sa ani bližšie nezaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia argumentami, ktoré v tomto zmysle uvádza žalovaný. Odvolací súd len dopĺňa, že okresný súd o nároku na náhradu mzdy rozhodol na základe právoplatného rozhodnutia okresného súdu (rozsudok Okresného súdu zo dňa 19. 08. 2009, č. k.: 6 C/122/2003 - 249 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č. k.: 17 Co/141/2010 - 427 zo dňa 16. 03. 2011, ktorými bolo určené, že výpoveď žalovaného z 25. marca 2003 daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná. V tejto súvislosti Okresný súd Lučenec uznesením 9 C/120/2011 - 53 povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde Lučenec pod spisovou značkou 17 C/55/2004, pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 05. 01. 2012 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica č. k.: 17 Co/320/2011 - 67 a opravným uznesením č. k.: 9 C/120/2011 - 63. Pretože toto rozhodnutie je právoplatné, je záväzné pre každého a je nimi viazaný aj odvolací súd v tomto konaní, a bol ním viazaný aj okresný súd, keď rozhodoval o nároku na náhradu mzdy. Súd rozhodujúci o nároku na náhradu mzdy je viazaný rozhodnutím súdu o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 36/2000). Nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru nemožno prisúdiť, kým nie je právoplatným rozhodnutím určené, že právny úkon, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, je neplatný (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 180/2009). V otázke príslušenstva, úrokov z omeškania, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6 Cdo 246/2010 z 30. apríla 2012, podľa ktorého k omeškaniu na strane zamestnávatelia s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza pri jednotlivých náhradách mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy nastala ich splatnosť, a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Vzhľadom na oneskorene podané odvolanie žalovaným zostal výrok rozsudku okresného súdu, ktorým uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 34 425,41 € s príslušenstvom odvolaním nedotknutý. 36. Odvolací súd následne skúmal, či námietky žalobcu súd dôvodné. Z hľadiska posúdenia správnosti rozhodnutia a vznesených námietok v odvolaní je relevantné znenie ust. § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce (ďalej ZP), podľa ktorého ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru (ods. 1). Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil (ods. 2). 37. Citované ustanovenie upravuje následky, ktoré vyvoláva právne relevantná skutočnosť, a to že skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bolo súdom vyhlásené za neplatné. Za predpokladu, ak zamestnanec svoj nesúhlas so skončením pracovného pomeru výpoveďou prejaví podaním žaloby o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v zákonnej dvojmesačnej lehote a zároveň oznámi zamestnávateľovi, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce, je takýto zamestnanec oprávnený požadovať náhradu mzdy za obdobie odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. Táto skutočnosť v konaní nie je sporná a súd prvej inštancie ju dostatočne zdôvodnil. Za obdobie, v ktorom zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu a neumožní mu pracovať, je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. 38. Z hľadiska námietok žalobcu je sporný výklad § 79 ods. 2 ZP, ktorý v prípade, ak by sa mala poskytnúť náhrada mzdy za čas, ktorý presahuje 9 mesiacov, za splnenia stanovených podmienok umožňuje zníženie náhrady mzdy nad tento čas alebo jeho úplné nepriznanie. Z hľadiska definície ide o náhradu mzdy ktorá presahuje 9 mesiacov, ods. 2 možno aplikovať iba v prípade, ak zamestnávateľ takúto žiadosť podá, pričom súd prihliada na to, či zamestnanec bol zamestnaný, akú prácu vykonával a aký zárobok dosiahol alebo prečo sa do práce nezapojil. V danom prípade ide o náhradu mzdy, ktorá presiahla 9 mesiacov, pričom žalovaný podal návrh na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy nad túto dobu s poukazom na skutočnosť, že žalobca sa mohol zamestnať. V konaní bolo preukázané že žalobca nebol zamestnaný, žiadnu prácu nevykonával, teda nedosiahol ani iný zárobok. Jeho príjmom v tomto čase bol výsluhový dôchodok. Spornou preto zostáva otázka, z akého dôvodu sa do práce i žalobca nezapojil a či tento dôvod možno akceptovať. 39. Základný argument, ktorý uvádzal v odvolaní, ale uvádzal ho aj počas konania pred súdom prvej inštancie, je, že sa musel starať o svoju matku, ktorá odmietala inú starostlivosť (opatrovateľky), žalobca sám túto možnosť odmietol z dôvodu, že by nepustil do domu cudziu osobu. Hoci ponúknuté miesta boli v Krupine a Bratislave na dobu neurčitú, do práce nemohol nastúpiť práve z dôvodu, že išlo po pracovný pomer na dobu neurčitú, ako aj z dôvodu dochádzania, čo by neumožňovalo vykonávať starostlivosť o svoju matku. Žalobca poukázal aj na svoje zdravotné problémy, ktoré mu cestovanie neumožňovali, ako aj na svoj vek. 40. Výšku nároku na náhradu mzdy môže zamestnávateľ minimalizovať tým, že čím skôr, ako sa dozvie o tom, že pracovný pomer bol skončený neplatne, umožní zamestnancovi pracovať, alebo môže v konaní o nároku na náhradu mzdy požadovať primerané zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov, alebo môže požadovať, aby súd náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznal (podľa platného právneho stavu pre rozhodovanie v danej veci). Ak zamestnávateľ umožní zamestnancovi naďalej pokračovať v práci, možno to považovať za jeden zo spôsobov, ako upraviť právny vzťah medzi účastníkmi pracovného pomeru počas obdobia neistoty do právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru (alebo do času, než dôjde ku skončeniu pracovného pomeru iným spôsobom). Prideľovanie práce až do vyriešenia spornosti skončenia pracovného pomeru je právnym následkom oznámenia zamestnanca o tom, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. Takýto postup sa v praxi používa, pretože zamestnávatelia sa snažia eliminovať výšku náhrady mzdy, ktorú budú potenciálne povinní zamestnancovi vyplatiť a získať tak od zamestnanca reálny pracovný výkon. V danom prípade žalovaný túto možnosť nevyužil. Súd prvej inštancie preto správne rozhodol, keď priznal nárok žalobcovi nad rámec deviatich mesiacov. V rozhodnutí sa napĺňa sankčný charakter za neplatne skončený pracovný pomer, vo vzťahu je žalobcovi je to satisfakcia, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že nejde o náhradu mzdy v pravom zmysle slova, pretože žalobca prácu skutočne pre žalovaného nevykonával, teda mu neprinášal žiadnu hodnotu. Satisfakčný charakter v sebe neobsahuje za každých okolností plnú náhradu mzdy, nemá ani charakter náhrady škody. 41. Odvolací súd akceptoval argumentáciu súdu prvej inštancie vo vzťahu k možnosti žalobcu zamestnať sa iba v okrese Lučenec, keď je nesporné, že v danom regióne je veľká nezamestnanosť, pričom nemožnosť zamestnať sa nemožno v celom rozsahu pripísať na úkor žalovaného. Odvolací súd si nemohol nevšimnúť štylizáciu žiadostí o prijatie do zamestnania, ktorá pre potencionálneho záujemcu o jeho zamestnanie bola odradzujúca, keď v žiadosti o prijatie do zamestnania uviedol žalobca také podmienky, ktoré pre prípadného možného zamestnávateľa boli neakceptovateľné, a to podmienka prijatia na dobu určitú, skutočnosť, že vedie množstvo sporov, ktorých sa musí zúčastňovať. Odvolací súd nemohol akceptovať ani skutočnosť, že svoju matku nemohol nechať na čas, pokiaľ by bol v práci, starostlivosti opatrovateľky, pretože ide o štandardnú situáciu, kedy aj iní občania sú nútení takto postupovať. Námietka porovnania rodín s deťmi a starostlivosť o ne v porovnaní so starostlivosťou o rodiča nie je akceptovateľná, pretože v obidvoch prípadoch ide o osoby, ktoré sú odkázané na pomoc iných. Nie je žiadny dôvod bagatelizovať toto porovnanie vykonané súdom prvej inštancie. Z aplikovaného § 79 ods. 2 nevyplýva povinnosť zamestnávateľa nahradiť mzdu v celom rozsahu, pričom súd prvej inštancie pri rozhodnutí prihliadol aj na skutočnosť že predchádzajúcich dvoch prípadoch i žalovaný bol zaviazaný nahradiť žalobcovi sumu 603 581,-Sk a 310 288,-Sk, teda plnom rozsahu. Bez významu nie je ani posúdenie protichodných rozhodnutí Najvyššieho súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadom splnenia lehoty na podanie návrhu na obnovu konania. V súčasnosti právna úprava v § 79 ods. 2 ZP upravuje, že ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. Novela Zákonníka práce účinná od 01.01.2013 preniesla bremeno spojené s nárokom na obmedzenie výšky náhrady mzdy na zamestnávateľa. Podľa nového znenia Zákonníka práce má zamestnanec zákonný nárok na náhradu mzdy počítanú z jeho priemerného mesačného zárobku minimálne za obdobie 12 mesiacov a maximálne za obdobie 36 mesiacov. Zákonník práce tak po prvýkrát zaviedol zákonnú hornú limitáciu nároku zamestnanca na náhradu mzdy. 42. Z hľadiska uplatneného nároku odvolací súd poukazuje na vývoj právnej úpravy ust. § 79 ods. 2 ZP, pričom je potrebné v tejto väzbe prihliadať aj na čl. 10 Dohovoru č. 158 (Dohovor MOP o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982, Ženeva, 22. júna 1982, 23. novembra 1985, 22. februára 2011, č. 172/2010 Z. z.). Podľa čl. 10 ak orgány uvedené v článku 8 tohto dohovoru zistia, že skončenie zamestnania je neoprávnené, a ak nie sú oprávnené, alebo to nepovažujú za možné v súlade s vnútroštátnym právom a praxou vyhlásiť skončenie zamestnania za neplatné a/alebo nariadiť alebo navrhnúť opätovné zaradenie pracovníka na jeho pôvodné pracovisko, sú oprávnené nariadiť vyplatenie primeranej náhrady škody alebo také iné odškodnenie, aké možno považovať za primerané. Odvolací súd z tohto pohľadu považuje priznanú náhradu mzdy za primeranú, pričom nová právna úprava limituje nárok maximálne na 36 mesiacov. Ostatné argumenty žalobcu vo vzťahu k jeho zdravotnému stavu v súvislosti s jeho zamestnaním nesúvisiacim so žalovaným pre rozhodovanie nie sú určujúce. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).