Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/140/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6017200656 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6017200656.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Martina Ľuptáka, PhD., v právnej veci žalobcu: WorldWood Slovakia, s. r. o., so sídlom Kukučínova 253/90, 962 12 Detva, IČO: 36 638 315, právne zastúpený: JUDr. Miroslav Červenka, advokát, KOMERCIA - Združenie advokátov, so sídlom M. R. Štefánika 72, 962 12 Detva, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 101849321/2017 zo dňa 30.08.2017, č. 101850535/2017 zo dňa 30.08.2017, č. 101850686/2017 zo dňa 30.08.2017, č. 101850020/2017 zo dňa 30.08.2017, č. 101850859/2017 zo dňa 30.08.2017, č. 101851109/2017 zo dňa 30.08.2017, č. 101852565/2017 zo dňa 30.08.2017, č. 101849796/2017 zo dňa 30.08.2017, č. 101851010/2017 zo dňa 30.08.2017, č. 101849641/2017 zo dňa 30.08.2017, č. 101852764/2017 zo dňa 30.08.2017 a č. 101852891/2017 zo dňa 30.08.2017, takto r o z h o d o l : I. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101849321/2017 zo dňa 30. augusta 2017 z a m i e t a . II. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101850535/2017 zo dňa 30. augusta 2017 z a m i e t a . III. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101850686/2017 zo dňa 30. augusta 2017 z a m i e t a . IV. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101850020/2017 zo dňa 30. augusta 2017 z a m i e t a . V. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101850859/2017 zo dňa 30. augusta 2017 z a m i e t a . VI. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101851109/2017 zo dňa 30. augusta 2017 z a m i e t a . VII. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101852565/2017 zo dňa 30. augusta 2017 z a m i e t a . VIII. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101849796/2017 zo dňa 30. augusta 2017 z a m i e t a . IX. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101851010/2017 zo dňa 30. augusta 2017 z a m i e t a . X. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101849641/2017 zo dňa 30. augusta 2017 z a m i e t a . XI. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101852764/2017 zo dňa 30. augusta 2017 z a m i e t a . XII. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101852891/2017 zo dňa 30. augusta 2017 z a m i e t a . XIII. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. U žalobcu ako u daňového subjektu boli vykonané daňové kontroly na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj len DPH) za zdaňovacie obdobia január 2011 až december 2011. O výsledku daňových kontrol boli spracované dva protokoly, a to protokol č. 20219077/2015 (zdaňovacie obdobia január 2011, február 2011, marec 2011, máj 2011, jún 2011, júl 2011, september 2011, október 2011 a december 2011) a protokol č. 20632897/2015 (zdaňovacie obdobia apríl 2011, august 2011 a november 2011). 2. Daňový úrad Banská Bystrica (orgán verenej správy prvého stupňa), ako správca dane, v následnom vyrubovacom konaní rozhodnutiami zo dňa 26.09.2016 a 27.09.2016 vyrubil žalobcovi rozdiel dane za zdaňovacie obdobia január 2011, február 2011 a marec 2011, a znížil žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobia apríl 2011, máj 2011, jún 2011, júl 2011, august 2011, september 2011, október 2011, november 2011 a december 2011. Správca dane neuznal žalobcovi odpočítanie DPH z prijatých dodávateľských faktúr za jednotlivé zdaňovacie obdobia od dodávateľa LIBENZ, s. r. o., so sídlom Jovická cesta č. 1744, Rožňava, IČO: 36 181 421 (ďalej len LIBENZ, s. r. o.) za dodanie motorovej nafty. 3. Proti uvedeným rozhodnutiam správcu dane boli žalobcom podané odvolania, o ktorých rozhodol žalovaný rozhodnutiami zo dňa 03.01.2017 tak, že rozhodnutia správcu dane zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozhodnutí bolo neúplné dokazovanie vykonané správcom dane. Žalovaný poukázal na potrebu doplnenia dokazovania o výsluch svedka P. B., v rámci ktorého mali byť preverené vzájomné obchodné vzťahy spoločnosti LIBENZ, s.r.o., so žalobcom. Správca dane sa odvolával na vyjadrenia P. B., ktoré uviedol pri výsluchu v súvislosti s preverovaním obchodných vzťahov spoločnosti LIBENZ, s. r. o., s iným daňovým subjektom ako žalobcom. 4. Po zrušení rozhodnutí žalovaným správca dane opakovane rozhodol vo vyrubovacom konaní, proti jeho rozhodnutiam podal žalobca opakovane odvolania, o ktorých rozhodol žalovaný nasledujúcimi rozhodnutiami: 1. rozhodnutím č. 101849321/2017 zo dňa 30.08.2017 žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 100382593/2017 zo dňa 02.03.2017 vo veci vyrubenia rozdielu DPH za zdaňovacie obdobie január 2011. (Žaloba o preskúmanie týchto rozhodnutí bola zapísaná pod sp. zn. 23S/140/2017). 2. rozhodnutím č. 101850535/2017 zo dňa 30.08.2017 žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 100382902/2017 zo dňa 02.03.2017 vo veci vyrubenia rozdielu DPH za zdaňovacie obdobie február 2011. (Žaloba bola zapísaná pod sp. zn. 23S/141/2017.) 3. rozhodnutím č. 101850686/2017 zo dňa 30.08.2017 žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 100383152/2017 zo dňa 02.03.2017 vo veci vyrubenia rozdielu DPH za zdaňovacie obdobie marec 2011. (Žaloba bola zapísaná pod sp. zn. 23S/142/2017.) 4. rozhodnutím č. 101850020/2017 zo dňa 30.08.2017 žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 100378966/2017 zo dňa 01.03.2017 vo veci zníženia nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2011. (Žaloba bola zapísaná pod sp. zn. 23S/143/2017.) 5. rozhodnutím č. 101850859/2017 zo dňa 30.08.2017 žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 100383349/2017 zo dňa 02.03.2017 vo veci zníženia nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie máj 2011. (Žaloba bola zapísaná pod sp. zn. 23S/144/2017.) 6. rozhodnutím č. 101851109/2017 zo dňa 30.08.2017 žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 100383961/2017 zo dňa 02.03.2017 vo veci zníženia nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie jún 2011. (Žaloba bola zapísaná pod sp. zn. 23S/145/2017.) 7. rozhodnutím č. 101852565/2017 zo dňa 30.08.2017 žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 100384239/2017 zo dňa 02.03.2017 vo veci zníženia nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie júl 2011. (Žaloba bola zapísaná pod sp. zn. 23S/146/2017.) 8. rozhodnutím č. 101849796/2017 zo dňa 30.08.2017 žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 100379531/2017 zo dňa 01.03.2017 vo veci zníženia nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie august 2011. (Žaloba bola zapísaná pod sp. zn. 23S/147/2017.) 9. rozhodnutím č. 101851010/2017 zo dňa 30.08.2017 žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 100384948/2017 zo dňa 02.03.2017 vo veci zníženia nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie december 2011. (Žaloba bola zapísaná pod sp. zn. 23S/148/2017.) 10. rozhodnutím č. 101849641/2017 zo dňa 30.08.2017 žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 100379648/2017 zo dňa 01.03.2017 vo veci zníženia nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie november 2011. (Žaloba bola zapísaná pod sp. zn. 23S/149/2017.) 11. rozhodnutím č. 101852764/2017 zo dňa 30.08.2017 žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 100384732/2017 zo dňa 02.03.2017 vo veci zníženia nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie október 2011. (Žaloba bola zapísaná pod sp. zn. 23S/150/2017.) 12. rozhodnutím č. 101852891/2017 zo dňa 30.08.2017 žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 100384449/2017 zo dňa 02.03.2017 vo veci zníženia nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie september 2011. (Žaloba bola zapísaná pod sp. zn. 23S/151/2017.) 5. Správca dane vychádzal z údajov známych z Obchodného registra, ďalej zo skutočností oznámených dožiadanými orgánmi, z výpovedí C. P. (konateľa LIBENZ, s. r. o., od 18.11.2010), zo skutočností uvedených konateľom žalobcu C. K., z výpovede R. D. (bývalej konateľky EUROTRANS KOŠICE, s. r. o., so sídlom Nerudova 14, 040 01 Košice, IČO: 36 809 659), z výpovedí P. B. (konateľa LIBENZ, s. r. o., do 18.11.2010), z výsluchu svedkov C. V. a I. T. (zamestnancov žalobcu) a z listinných dôkazov, ktoré boli predložené žalobcom alebo dožiadanými orgánmi. 6. Podľa správcu dane: - nebol preukázaný pôvod motorovej nafty, - nebolo preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti u dodávateľa - spoločnosti LIBENZ, s. r. o., - spoločnosť LIBENZ, s. r. o., nebola zaregistrovaná na Colnom úrade Košice na spotrebnej dani, nemala povolenie na obchodovanie s pohonnými hmotami, - nebola preukázaná reálna existencia splnomocnenia pre P. B. - nebol predložený originál, plnomocenstvo nebolo predložené k registrácii správcovi dane, - platby, ktoré mali byť zaplatené spoločnosti LIBENZ, s. r. o., išli preukazateľne na iný účet, ktorého majiteľom nebola spoločnosť LIBENZ, s. r. o., ale majiteľom bola personálne prepojená spoločnosť, - spoločnosť, ktorá mala motorovú naftu dodávať, nepodala daňové priznanie na dani z príjmu právnickej osoby za rok 2011, nie sú k dispozícii účtovné a daňové doklady a nie je potvrdená ich existencia, - dodávatelia daňového subjektu LIBENZ, s. r. o., nepodávali daňové priznanie na DPH za zdaňovacie obdobia roku 2011 a ani daňové priznanie na dani z príjmu právnickej osoby za rok 2011, - tvrdenia bývalého a súčasného konateľa dodávateľskej spoločnosti sú protirečivé a nevierohodné, - preprava tovaru do spoločnosti žalobcu nebola preukázaná. 7. Žalobca podľa správcu dane nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie DPH z prijatých dodávateľských faktúr od dodávateľa LIBENZ, s.r.o. 8. Žalovaný v rozhodnutiach o odvolaniach žalobcu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s prvostupňovými rozhodnutiami a považuje posúdenie veci správcom dane za správne. Odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné. 9. Žalovaný sa stotožnil so závermi správcu dane a to, že daňovému subjektu/žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie DPH v jednotlivých zdaňovacích obdobiach, z prijatých dodávateľských faktúr od spoločnosti LIBENZ, s. r. o. za dodanie motorovej nafty. Zo strany žalobcu ako daňového subjektu došlo k porušeniu ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o DPH), pretože daňový subjekt si uplatnil právo odpočítať daň z tovaru, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 Zákona o DPH z titulu jeho dodania, keďže daňový subjekt jednoznačne a vierohodne nepreukázal, že tovar mu bol spoločnosťou LIBENZ, s. r. o., reálne dodaný. Daňový subjekt porušil aj § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH. 10. Správca dane postupoval podľa žalovaného v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania v zmysle platnej legislatívy za účelom objektívneho posúdenia skutkového stavu a vydania rozhodnutia. Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) v znení neskorších predpisov boli daňovou kontrolou zisťované a preverované skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Zároveň v zmysle § 24 Daňového poriadku správca dane dbal, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Skutkový stav bol správcom dane zistený dostatočne a náležite a dokazovanie bolo vedené vyčerpávajúcim spôsobom. Správca dane postupoval podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, pričom dbal, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy dane boli zistené čo najúplnejšie a nebol pritom viazaný iba návrhmi daňového subjektu. Zároveň v zmysle § 29 ods. 4 Daňového poriadku použil ako dôkaz všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré neboli získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Správca dane poskytol žalobcovi poučenia o jeho procesných právach a povinnostiach a postupoval správne, keď hodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa žalovaného boli odvolacie námietky žalobcu všeobecného charakteru a neboli konkretizované. 11. Odvolacie námietky žalobcu o tom, že rozhodnutia správcu dane sú príliš rozsiahle, až sa to javí zbytočné, neefektívne a v rozpore s ustanovením § 63 Daňového poriadku, žalovaný vyhodnotil ako neopodstatnené. Podľa žalovaného rozhodnutia správcu dane obsahovali odôvodnenie tak, ako to požaduje Daňový poriadok. 12. Odvolacie námietky žalobcu, týkajúce sa spoločnosti LIBENZ, s. r. o. a jej sídla, žalovaný vyhodnotil taktiež ako nedôvodné. Správca dane postupoval správne, keď preveroval reálne uskutočnenie obchodných prípadov, a nepreveroval také skutočnosti, ktoré by neboli dôležité pre posúdenie veci. Správca dane v odvolaním napadnutých rozhodnutiach neuvádzal, že fiktívnosť sídla spoločnosti LIBENZ, s. r. o., má priamy dopad na neuznanie práva na odpočítanie dane, ale poukázal na výsledky vykonaného dokazovania v kontexte s ostatnými zistenými skutočnosťami, čo bolo aj v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Spoločnosť LIBENZ, s. r. o., bola nekontaktná, nepredložila žiadne účtovné a daňové doklady a evidencie, čo vyvrátilo vierohodnosť a preukaznosť dokladov znejúcich na jej meno, a odôvodňovalo to pochybnosti o ich pravosti a pravdivosti údajov v nich uvedených. 13. K skupine odvolacích námietok o preukázaní existencie tovaru (faktúry, dodacie listy, výpoveď konateľa žalobcu, výpovede zamestnancov žalobcu) žalovaný uviedol, že existencia tovaru (motorovej nafty) v danom prípade nebola preukázaná. Správca dane preveroval nielen formálnu stránku predložených dokladov a listín, ale aj ich obsahovú stránku, t.j. či reálne došlo ku skutočnostiam v nich uvádzaných (k reálnemu dodaniu tovaru deklarovaným dodávateľom, v deklarovanom období a za deklarovaných podmienok). Podľa žalovaného ani svedecké výpovede I. T. a C. V. nepreukázali, že motorová nafta bola dodaná deklarovaným dodávateľom - spoločnosťou LIBENZ, s. r. o. Žalovaný podrobne vyhodnotil svedecké výpovede uvedených dvoch svedkov. 14. Z rozhodnutí správcu dane bolo zrejmé, že správca dane nespochybňoval použitie (spotrebu) nejakej motorovej nafty v rámci podnikateľskej činnosti žalobcu, ale vykonaným dokazovaním sa nepreukázal pôvod deklarovaného tovaru, a ani skutočnosť, že dodávateľ deklarovaný na faktúrach bol aj skutočným dodávateľom, keďže nebolo preukázané ani jeho dispozičné právo k predmetnému tovaru, t.j. nakladať s ním ako vlastník. Tiež bolo zistené, že spoločnosť LIBENZ, s. r. o., nevykonávala v preverovanom období ekonomickú činnosť a ani protihodnota za deklarovaný tovar nebola uhrádzaná na účet spoločnosti LIBENZ, s. r. o., ale na účet spoločnosti LIG-OIL, s. r. o., so sídlom Jovická cesta 1799, 048 01 Rožňava, IČO: 36 767 328 (ďalej len LIG-OIL, s. r. o.). 15. Žalobca v odvolaniach namietal, že vykonávanie ekonomickej činnosti spoločnosťou LIBENZ, s. r. o., v rozhodujúcom období preukazovalo to, že táto spoločnosť podávala daňové priznania na DPH a jej ekonomickú činnosť potvrdil aj svedok P. B. výpoveďami zo dňa 15.10.2014 a zo dňa 26.01.2017. 16. Žalovaný aj túto odvolaciu námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Uviedol, že samotné daňové priznanie na DPH, bez doloženia daňových a účtovných dokladov a evidencií k DPH, nie je možné považovať za dôkaz výkonu ekonomickej činnosti. Spoločnosť LIBENZ, s. r. o., bola vyzvaná správcom dane na predloženie dokladov preukazujúcich jej ekonomickú činnosť, ale žiadne doklady predložené neboli. 17. Vo vzťahu k ekonomickej činnosti spoločnosti LIBENZ, s. r. o., poukázal žalovaný aj na personálne zmeny v osobe konateľa tejto spoločnosti (od XX.XX.XXXX bol jediným spoločníkom a jediným konateľom spoločnosti C. P., I. XXXX/XX, T., do 18.11.2010 bol konateľom P. B., L. L. XXXX/XX, O.). Z dôvodu nekontaktnosti konateľa, nepreukázania vykonávania ekonomickej činnosti a fiktívneho sídla spoločnosti, bola spoločnosti LIBENZ, s. r. o., príslušným správcom dane aj zrušená registrácia na DPH (posledné zdaňovacie obdobie bol október 2012). Nebola k dispozícii žiadna účtovná agenda uvedenej spoločnosti, preto aj pre účely výkonu daňovej kontroly tejto spoločnosti za roky 2010 a 2011 príslušný správca dane určil daň podľa pomôcok. Žalovaný poukázal aj na výpoveď C. P., ktorá bola podaná v rámci daňovej kontroly vykonávanej u spoločnosti LIBENZ, s. r. o.. 18. Splnomocnenie pre P. B. na konanie za spoločnosť LIBENZ, s. r. o., po tom, čo prestal byť jej konateľom, nebolo ani P. B. a ani žalobcom predložené v origináli. Splnomocnenie malo byť zo dňa 18.11.2010, pričom práve v tento deň bola spoločnosť LIBENZ, s. r. o., v ktorej bol jediným konateľom a spoločníkom práve P. B., prevedená na nového spoločníka C. P., ktorý sa stal aj jej jediným konateľom. 19. Ekonomická činnosť spoločnosti LIBENZ, s. r. o., nebola preukázaná ani svedeckou výpoveďou P. B. zo dňa 26.01.2017. Svedok nevedel uviesť pôvod motorovej nafty. Mená dodávateľov a odberateľov, s ktorými obchodoval, si nepamätal, nevedel predložiť daňové a účtovné doklady týkajúce sa spoločnosti LIBENZ, s. r. o., ani doklady týkajúce sa dopravy nafty a ani doklady o úhrade za dopravu motorovej nafty z dôvodu, že účtovníctvo a všetky účtovné doklady a všetky evidencie odovzdal podľa jeho tvrdenia novému konateľovi C. P. pri prepise spoločnosti. Svedok neuviedol, ako boli doklady odovzdané a nepredložil ani žiadny dôkaz o odovzdaní týchto dokladov. Svedok zároveň priznal, že vystavoval a podpisoval faktúry, dodacie listy a objednávky za spoločnosť LIBENZ, s. r. o. a taktiež, že prijímal úhrady v hotovosti alebo na účet, ktorý však nepatril spoločnosti LIBENZ, s. r. o. Svedok vyhlásil, že doloží evidenčné čísla motorových vozidiel, ktoré mali vykonávať prepravu nafty, ale tieto nedoložil. Zároveň uviedol, že prepravná spoločnosť bola EUROTRANS, s. r. o., KOŠICE, ktorej názov sa ale nezhodoval s prepravnou spoločnosťou EUROTRANS KOŠICE, s. r. o., ktorá mala prepravu vykonávať. K prečerpávaniu nafty do cisternových vozidiel, určených na prepravu nafty, sa nevyjadril a uviedol, že táto bola skladovaná v cisternách Benkalor na I. Q. XXXX v O.. Nepravdivé bolo aj tvrdenie svedka, že podal daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za rok 2011, pretože toto daňové priznanie podané nebolo. Zároveň nebola zistená žiadna zmluva o nájme nehnuteľností, v ktorých malo byť sídlo spoločnosti LIBENZ, s.r.o., v roku 2011. Svedok vypovedal, že spoločnosť aj v čase výsluchu vykonáva ekonomickú činnosť, ale nepredložil dôkaz o tom, že mal a má splnomocnenie konať za túto spoločnosť, ani dôkaz o nájme priestorov a ani dôkaz o tom, že doklady spoločnosti a účtovníctvo odovzdal konateľovi C. P.. 20. Ani odvolaciu námietku žalobcu o tom, že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno (poukaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010), nepovažoval žalovaný za dôvodnú. Žalobca jednoznačne nepreukázal nadobudnutie tovaru od dodávateľa uvedeného na faktúre, t.j. od spoločnosti LIBENZ, s. r. o. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/18/2011 a 6Sžf/14/2012 zo dňa 28.03.2012, v ktorých bolo konštatované, že nepostačuje iba predloženie faktúry a dodacích listov pre uplatnenie nároku na odpočet dane z dodávateľskej faktúry, ale daňový subjekt musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou. Žalovaný mal za to, že daňový subjekt v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno, čo vyplývalo z vykonaného dokazovania. 21. Žalovaný poukázal na ustanovenia § 135a a § 194 Obchodného zákonníka a na princíp opatrnosti v podnikateľskej činnosti. Z výpovede konateľa žalobcu vyplývalo, že so spoločnosťou LIBENZ, s. r. o., nebola uzatvorená žiadna zmluva a spoločnosť si neoverila, či P. B. bol skutočne oprávnený konať za spoločnosť LIBENZ, s. r. o. Žalobca nevedel preukázať prepravu tovaru z dôvodu, že ju mal zabezpečovať jeho dodávateľ a cena za prepravu mala byť v cene tovaru. Táto skutočnosť však nebola uvedená ani na faktúre, ani na dodacom liste a neexistovala ani písomná zmluva o dodaní tovaru. Na dodacích listoch, ktoré boli predložené dodatočne, nebol uvedený prepravca tovaru a ani EVČ vozidiel, ktoré mali naftu prepraviť. Žalobca nepredložil žiadnu evidenciu vozidiel, ktoré mali naftu dodať na miesto výkladky vo Vígľaši. Motorová nafta je aj predmetom spotrebnej dane, preto bolo na mieste sledovanie jej pôvodu a žalobca by mal mať vedomosť o jej pôvode už aj z toho dôvodu, že spoločnosť LIBENZ, s. r. o., bola len obchodnou spoločnosťou a nie výrobnou spoločnosťou, od ktorých žalobca tiež motorovú naftu nakupoval. Spoločnosť LIBENZ, s. r. o., nepredložila žiadne doklady a dôkazy preukazujúce dodanie motorovej nafty a jej nadobudnutie. Podľa údajov z Colného úradu Košice nebola ani registrovaná na žiadnej spotrebnej dani. 22. Žalovaný poukázal na rozporné tvrdenia žalobcu, keď najprv uviedol, že v roku 2011 nakupoval pohonné hmoty len od troch dodávateľov a následne v rámci miestneho zisťovania bolo zistené, že odoberal naftu aj od ďalšej spoločnosti. Preto ako nevierohodné vyhodnotil aj prepočty nakúpenej nafty na litre od troch dodávateľov, ktoré uviedol žalobca v odpovedi na výzvu správcu dane. 23. Nebola preukázaná ani preprava motorovej nafty spoločnosťou EUROTRANS KOŠICE, s. r. o., pretože bývalá konateľka sa nevedela k preprave vyjadriť a neboli predložené žiadne doklady, ktoré by prepravu preukazovali. 24. Všetky obchodné transakcie boli organizované cez osobu P. B., ktorý vystupoval za spoločnosť LIBENZ, s. r. o. na základe splnomocnenia, ktorého originál nebol správcovi dane predložený. Zároveň bol konateľom spoločnosti LIG-OIL, s. r. o., na ktorej účet boli uhrádzané faktúry od dodávateľa LIBENZ, s. r. o. Preberal aj úhrady v hotovosti od daňového subjektu, osobne vyhotovoval faktúry v mene spoločnosti LIBENZ, s. r. o. a nosil ich žalobcovi. V spoločnosti EUROTRANS KOŠICE, s. r. o., bol v roku 2011 v trvalom pracovnom pomere ako vedúci dopravy a zabezpečoval zmluvné podmienky so spoločnosťou LIBENZ, s. r. o. 25. Ďalšími odvolacími námietkami žalobca namietal, že na faktúrach, ktoré mu boli doručené prostredníctvom P. B., bol uvedený účet na úhradu za motorovú naftu a nemohol si objektívne preveriť, resp. zistiť, komu tento účet patrí. Žalobca uviedol, že nemôže zodpovedať za údaje uvedené vo faktúrach dodávateľských subjektov a poukázal na ustanovenie § 72 ods. 4 a 5 Zákona o DPH, ktoré sa podľa neho vzťahovali na predmetný obchodný prípad. 26. K uvedeným odvolacím námietkam žalovaný uviedol, že ustanovenie § 72 Zákona o DPH v preverovanom období roku 2011 pojednávalo o faktúrach pri dodaní tovaru do iného členského štátu, a teda ho nebolo možné aplikovať pre prípad tuzemských dodaní tovaru. Z administratívneho spisu nebolo zistené, že by správca dane od žalobcu požadoval, aby preveroval informácie o vlastníctve bankového účtu obchodného partnera v banke a že by ukladal žalobcovi povinnosti, ktoré idú nad rámec Zákona o DPH. Správca dane informoval žalobcu o zisteniach, a teda aj o dožiadaní vo VÚB banke, a. s., so záverom, že účet uvedený na faktúrach od spoločnosti LIBENZ, s. r. o., patril spoločnosti LIG-OIL, s. r. o., ktorého majiteľom bol P. B.. 27. K námietkam o nepredložení originálu splnomocnenia pre konanie P. B. v mene spoločnosti LIBENZ, s. r. o., žalovaný uviedol, že správca dane podľa zisteného skutkového stavu mal oprávnené pochybnosti o pôvode, vierohodnosti a pravosti úradne neoverenej fotokópie splnomocnenia, ktoré malo byť udelené dňa 18.10.2010 konateľom spoločnosti LIBENZ, s. r. o., C. P. na všetky právne úkony pre P. B.. Tieto pochybnosti podľa žalovaného odôvodňovali aj skutočnosti, že do tohto dňa bol konateľom spoločnosti LIBENZ, s. r. o., práve P. B. a vyjadrenie C. P., že od P. B. nič neprevzal, ďalej vyjadrenie konateľa žalobcu pána K., že konateľa C. P. nepozná a ani s ním nekomunikoval, z čoho vyplývalo, že si splnomocnenie ani neoveroval. Podľa žalovaného správca dane postupoval v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku a predloženú kópiu splnomocnenia ako dôkaz hodnotil ako každý iný dôkaz jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi. 28. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach C-354/03, C-353/03 a C-484/03, žalovaný uviedol, že prejednávaný prípad neobsahuje zhodné znaky, ako to bolo v uvedených veciach, kde sa jednalo o posúdenie nároku na odpočítanie dane v prípade zistenia podvodu typu „kolotoč“ (t.j. karuselového podvodu). Žalovaný zdôraznil, že v predmetnom prípade sa jednalo o nepreukázanie dodania tovaru uvedeného na faktúre od deklarovaného dodávateľa. 29. Žalobca v odvolaniach namietal, že v rozhodnutiach správcu dane bolo vyslovené, že predmetné obchodné transakcie niesli prvky zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej výhody, ale správca dane vôbec neobjasnil, akým spôsobom malo dôjsť k získaniu daňovej výhody. 30. Žalovaný k týmto od odvolacím námietkam uviedol, že správca dane v napadnutých rozhodnutiach dostatočne odôvodnil svoje prijaté závery, v zmysle ktorých plnenia deklarované na faktúrach, na ktorých bola uvedená spoločnosť LIBENZ, s. r. o., ako dodávateľ, neboli preukázané. Preto aj túto odvolaciu námietku žalobcu považoval za nedôvodnú. 31. Ani odvolacia námietka o retroaktívnej aplikácii ustanovení § 69 ods. 14 a § 69b Zákona o DPH, ktoré sa týkajú ručenia za daň, nepovažoval žalovaný za dôvodnú. Správca dane v napadnutých rozhodnutiach uvedené ustanovenia zákona neaplikoval a ani neodôvodňoval svoj záver v ich význame. 32. Žalovaný mal za to, že správca dane postupoval v súlade so zákonom, zisťoval a preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a dodržiavanie ustanovení Zákona o DPH, preto rozhodnutia správcu dane potvrdil. 33. Správnymi žalobami, osobne podanými na správnom súde dňa 31.10.2017 a 02.11.2017, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného, ako aj rozhodnutí správcu dane, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Predmet prieskumu jednotlivých správnych žalôb, s uvedením spisovej značky súdneho konania, je uvedený v odseku č. 4 tohto rozhodnutia. 34. Žalobca v správnych žalobách uviedol, že správca dane a aj žalovaný nepostupovali pri výkone daňovej kontroly v súlade s § 44 Daňového poriadku, pretože nesprávne zistili a preverili skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Postupovali v rozpore s Daňovým poriadkom a so Zákonom o DPH. So zisteniami daňových orgánov vyjadril žalobca nesúhlas. 35. Daňová kontrola a vyrubovacie konanie neboli podľa žalobcu vykonané v rozsahu nevyhnutne potrebnom na dosiahnutie ich účelu, pretože správca dane vyhodnotil ním preverené skutočnosti jednostranne, v neprospech žalobcu, čo je v príkrom rozpore so zásadami správy daní. 36. Správca dane zovšeobecňoval skutočnosti zásadné pre správne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, ktoré vyznievajú v prospech žalobcu, a dôraz prikladal na preukázanie dôkazov znejúcich v neprospech žalobcu, ktoré hodnotil účelovo a jednostranne. 37. Správca dane a žalovaný v rozhodnutiach poukazovali na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ v úplne odlišných veciach, a aj z odkazov na túto judikatúru možno deklarovať ich úmysel posudzovať zistenia vyplývajúce z dokazovania v neprospech žalobcu. 38. Rozhodnutia daňových orgánov sú nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné. Sú natoľko obsiahle, až sa to javí zbytočné a neefektívne, v rozpore s § 63 Daňového poriadku, nakoľko sa daňové orgány zameriavajú na sumarizáciu priebehu daňového konania, odkazujú na právne nezáväzné rozhodnutia v iných veciach, ktoré paušalizujú v snahe o ich aplikáciu na prejednávaný prípad. 39. Správca dane označil sídlo obchodného partnera spoločnosti LIBENZ, s. r. o., za fiktívne. Žalobca v tejto súvislosti odkázal na § 2 ods. 3 Obchodného zákonníka a § 27 Obchodného zákonníka o tom, čo sa považuje za sídlo právnickej osoby, a na princíp materiálnej publicity údajov zapísaných do Obchodného registra. Zdôraznil poskytnutie ochrany tomu, kto jedná v dôvere v zápis do Obchodného registra. Podľa žalobcu je nepochybné, že spoločnosť LIBENZ, s.r.o., svoje sídlo uvádzala na všetkých dokumentoch (nielen na tých, ktoré sa týkali žalobcu), preto sa správca dane zameriaval na skutočnosti nedôležité pre právne posúdenie veci. 40. Správca dane nespochybnil použitie motorovej nafty v rámci podnikateľskej činnosti žalobcu, čím nepochybne deklaroval a potvrdzoval existenciu nadobúdaného tovaru. Existencia tovaru a jeho nadobudnutie žalobcom boli preukázané dodávateľskými faktúrami, dodacími listami, výpoveďami C. K., P. B., I. T. a C. V.. 41. Podľa žalobcu z rozhodnutí je zrejmé, že daňové orgány spochybnili pôvod nadobudnutého tovaru. Žalobca vyčerpal vlastné dôkazné bremeno tým, že disponoval existenciou materiálneho plnenia a mal k tovaru zodpovedajúce faktúry s položkovitým opisom druhu a ceny dodaných tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku, v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010). 42. Ďalej žalobca poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/52/2014 zo dňa 02.06.2015 a sp. zn. 6Sžf/10/2012 zo dňa 28.11.2012, týkajúce sa dôkazného bremena pri uplatňovaní nárokov na odpočítanie DPH. 43. Skutočnosť, že spoločnosť LIBENZ, s. r. o., vykonávala ekonomickú činnosť, vyplýva podľa žalobcu z výsluchov svedka P. B. (15.10.2014, 12.03.2015 a 26.01.2017), ktorého výpoveď je v celom procese kľúčová a neprihliadalo sa na ňu. Podľa žalobcu tento svedok jednoznačne odpovedal na kladené otázky tak, že spoločnosť LIBENZ, s. r. o., dodávala motorovú naftu žalobcovi, on mal na starosti prepravu, a aj keď už nebol konateľom, tak všetko obstarával na základe plnomocenstva. Potvrdil vystavenie faktúr pre žalobcu, aj odberné miesto motorovej nafty. Jeho výpoveď potvrdil aj konateľ žalobcu C. K., a aj svedkovia C. V. a I. T.. S ich výpoveďami sa daňové orgány vysporiadali nedostatočne a nevyvrátili ich inými dôkazmi. 44. Správca dane sám vyvracia tvrdenia o tom, že spoločnosť LIBENZ, s. r. o., nevykonávala ekonomickú činnosť, keď uvádza, že táto spoločnosť podávala daňové priznania. To, že neboli predložené účtovné a daňové doklady spoločnosťou LIBENZ, s. r. o., nemožno vyhodnocovať v neprospech žalobcu. Žalobca nemohol vedieť, že bankový účet nepatrí spoločnosti LIBENZ, s. r. o., preto zistenia ohľadne bankového účtu sú bezvýznamné. Žalobca nezodpovedá za údaje uvedené na dodávateľskej faktúre dodávateľom. 45. Na účet spoločnosti LIG-OIL, s. r. o., boli hradené žalobcom faktúry až v roku 2012, preto v roku 2011 nemohol vedieť, že ide o bankový účet spoločnosti LIG-OIL, s. r. o. Údaje o bankových účtoch neboli žalobcovi prístupné, pretože ide o bankové tajomstvo. 46. Žalobca ďalej odkázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-277/14 zo dňa 20.10.2015 vo veci PPUH Stehcemp. Aj tento rozsudok sa týkal motorovej nafty a daňové orgány ho neuviedli, pretože vyznieva v jeho prospech. 47. Žalobca namietal nesprávne a nedostatočné zistenie skutkového stavu a právne posúdenie veci zo strany daňových orgánov, s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ. Z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ podľa žalobcu vyplýva, že dôkazná povinnosť na preukázanie takých skutočností, že daňový subjekt vedel alebo musel vedieť, že jemu dodávané plnenie je dotknuté nezákonnosťou, majú daňové orgány (rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-80/11 a C-142/11, C-324/11, C-18/13 a C-563/11). 48. Z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ C-78/12 a C-643/11 podľa názoru žalobcu vyplýva, že daňový subjekt si nemôže preveriť, či osoba, ktorá mu vystavila faktúru, je zdaniteľnou osobou, disponovala s tovarom, bola schopná ho dodať, podala daňové priznanie a podobne. 49. Správca dane požadoval od žalobcu údaje a ukladal žalobcovi povinnosti nad rámec Smernice o DPH. Číslo účtu dodávateľa nie je obligatórnou náležitosťou faktúry ani podľa právnych predpisov SR. 50. Daňové orgány sa nevysporiadali s výpoveďou P. B. zo dňa 15.10.2014, ktorý potvrdil, že platby išli na účet spoločnosti LIG-OIL, s. r. o., ale on ako jediný spoločník a konateľ spoločnosti LIG-OIL, s. r. o., ich vybral a odovzdal spoločnosti LIBENZ, s. r. o. 51. Podľa žalobcu sa daňové orgány snažili predniesť dôkazné bremeno na neho, pričom na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa, znáša dôkazné bremeno a aj dôkaznú núdzu správca dane. 52. Rozhodnutia daňových orgánov poukazujú na nedostatky vo vzťahu k spoločnosti LIBENZ, s. r. o. a nie je zrejmý ani jediný dôkaz, ktorý by vyznel v prospech žalobcu. 53. K pôvodu motorovej nafty žalobca uviedol, že on deklaroval dodanie spoločnosťou LIBENZ, s. r. o. V ďalšom ide o skutočnosti, ktoré sa týkajú iného daňového subjektu, za ktoré nemôže byť zodpovedný, a ktoré nemohol preverovať ani zisťovať. Preukázal materiálnu existenciu motorovej nafty, s ktorou fakticky nakladal a použil ju pre potreby svojich zdaniteľných plnení. Spochybnenie pôvodu motorovej nafty sa preto nedotýkalo jeho, ale vzťahu daňových orgánov a jeho dodávateľa. 54. Z verejne prístupných registrov vyplýva, že daňové orgány si uplatňujú voči subjektom LIBENZ, s. r. o. a LIG-OIL, s. r. o., daňové pohľadávky vo výške 2,2 mil. Eur a časť týchto pohľadávok si uplatňujú duplicitne aj voči žalobcovi. To evokuje snahu o uspokojenie pohľadávok u toho subjektu, ktorý je súčinný a riadne si plní svoje povinnosti. Konkurz na spoločnosť LIBENZ, s. r. o., bol zrušený pre nedostatok majetku. Daňové orgány by mali preukázať, na základe akých skutočností si uplatňovali svoje pohľadávky voči spoločnostiam LIBENZ, s. r. o. a LIG-OIL, s. r. o. 55. Záver o tom, že spoločnosť LIBENZ, s. r. o., nevykonávala ekonomickú činnosť, vyvrátil P. B., ktorý potvrdil, že konal za túto spoločnosť na základe plnomocenstva. Tento záver vyvrátil aj správca dane, keď uviedol, že spoločnosť LIBENZ, s. r. o., podávala daňové priznania. Je nelogické, aby niekto nevykonával ekonomickú činnosť a podával daňové priznania. Navyše ide o skutočnosti týkajúce sa iného daňového subjektu, za ktoré nezodpovedá žalobca. 56. Pokiaľ ide o skutočnosť, že spoločnosť LIBENZ, s. r. o., nebola zaregistrovaná na Colnom úrade Košice na spotrebnej dani a nemala povolenie na obchodovanie s pohonnými hmotami, ide o povinnosti, ktoré sa týkajú iného daňového subjektu, nie žalobcu. Spoločnosť LIBENZ, s. r. o., mala podľa obchodného registra od 27.01.1998 zapísané v predmete činnosti aj: maloobchodný predaj pohonných hmôt, čo bolo pre žalobcu dostatočné na preukázanie, že táto spoločnosť môže s pohonnými hmotami obchodovať. 57. K záverom o tom, že sa nepodarilo preukázať existenciu originálu plnomocenstva pre P. B., žalobca poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR, týkajúcu sa vykonávania dokazovania kópiou listiny. V tejto súvislosti ešte uviedol, že existenciu plnomocenstva potvrdil P. B. a nevyvrátil ju ani C. P., keď vypovedal, že si nepamätá, či také plnomocenstvo podpisoval. 58. Skutočnosť, že konateľ spoločnosti vypovedal, že nemá vedomosť o tom, že by obchodná spoločnosť vykonávala ekonomickú činnosť, ešte nevylučuje, že by táto spoločnosť túto činnosť nemohla vykonávať. Časť preverovaného obdobia vykonával funkciu P. B.. Správca dane nezobral do úvahy, že P. B. vypovedal pod tlakom udalostí vo väzbe a nemohol mať pri sebe vierohodné dôkazy. 59. Podvodné konanie na strane dodávateľa nemožno pričítať žalobcovi, pretože o ňom nemohol mať vedomosť. Vedomosť v danom čase o tom nemal ani správca dane, hoci mal rozsiahlejšie možnosti ako žalobca. Takéto postupy evokujú, že daňová správa sa snaží svoju nečinnosť a omisívne konanie voči nepoctivým daňovým subjektom nahrádzať aktivitou voči daňovým subjektom, ktoré by na základe dobrých ekonomických výsledkov mohli suplovať výpadok zdrojov do štátneho rozpočtu, o ktoré štát prišiel v dôsledku pochybenia daňovej správy. 60. Správca dane uviedol, že nebolo preukázané dodanie motorovej nafty a obchodné transakcie nesú prvky zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej výhody, s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-255/02 „Halifax.“ Správca dane neobjasnil, o akú daňovú výhodu malo ísť, pretože žalobca je v nevýhode - zaplatil daň v dobrej viere svojmu obchodnému partnerovi a správca dane ju od neho požaduje druhýkrát. 61. Za nedôvodné označil žalobca závery v rozhodnutí správcu dane o umelom charaktere obchodných transakcií s cieľom získania odpočítania dane. 62. Žalobca poukázal aj na zásady daňového konania a v tej súvislosti na to, že dňa 18.11.2013 bol vykonaný výsluch C. P. cestou dožiadaného správcu dane, o čom nebol upovedomený, čím mu bola odňatá možnosť zúčastniť sa výsluchu a klásť svedkovi otázky. V tejto súvislosti odkázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia sp. zn. 3Sžf/81/2008, 3Sžf/35/2009, 5Sžf/37/2010 a 5Sžf/5/2009). 63. Žalobca poukázal na neodôvodnenú dĺžku trvania vyrubovacieho konania, ktoré trvalo viac ako dva roky. Podľa jeho názoru sú pochybenia daňových orgánov v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Rozhodnutia boli vydané v rozpore so zásadami daňového konania, ktoré vyplývajú z daňového poriadku. 64. Podľa žalobcu daňové orgány nespoľahlivo zistili stav veci, rozhodnutia sú neurčité, nepresvedčivé, tvrdené skutočnosti nevyplývajú z iných ako z daňovými orgánmi tvrdených skutočností, ktoré boli posudzované jednostranne v neprospech žalobcu. Konštatovanie daňových orgánov žalobca označil za ničím nepodložené, vyjadrujúce subjektívny pohľad správcu dane a žalovaného na posudzovanú otázku. Správnymi žalobami napádané rozhodnutia vychádzali podľa žalobcu z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Daňové orgány nevykonali vo veci náležité dokazovanie, vykonané dôkazy nevyhodnotili každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, a záver, ku ktorému daňové orgány dospeli, nezodpovedá vykonanému dokazovaniu a zásadám logického myslenia a uvažovania. Závery preskúmavaných rozhodnutí sú nepreukázané, nepravdivé a účelovo prezentované, v rozpore so skutkovým stavom, vyplývajúcim z administratívnych spisov. Podľa žalobcu došlo v konaní daňových orgánov k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, ktoré mali za následok vydanie nezákonných rozhodnutí. 65. Na základe uvedených dôvodov žalobca žiadal, aby správny súd rozhodnutia žalovaného, a aj rozhodnutia správcu dane, zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie. 66. Vo vyjadrení k správny žalobám žalovaný uviedol, že žalobné námietky sa v zásade neodlišujú od námietok uvedených v odvolaniach, preto má za to, že sa s nimi vysporiadal už vo svojich preskúmavaných rozhodnutiach. Pokiaľ žalobca namietal postup pri výkone daňovej kontroly a pri preverovaní skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, žalovaný uviedol, že tieto námietky žalobcu sú všeobecného charakteru a nie sú konkretizované. Podľa jeho názoru pri výkone daňovej kontroly a aj vyrubovacieho konania postupoval tak správca dane, ako aj žalovaný, v zmysle platnej legislatívy za účelom objektívneho posúdenia skutkového stavu a vydania rozhodnutia. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku boli daňovou kontrolou zisťované a preverované skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Zároveň správca dane dbal, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Podľa žalovaného bol skutkový stav zistený dostatočne a náležite, a dokazovanie bolo vedené vyčerpávajúcim spôsobom. V rámci konania bolo postupované v súlade s § 24 ods. 2, § 29 ods. 4 a § 3 ods. 2 a 3 Daňového poriadku, pričom závery správcu dane považoval žalovaný za správne a logicky vyhodnotené, podložené jednoznačnými dôkazmi získanými v konaní zákonným spôsobom. 67. K žalobnej námietke o rozsiahlostiach rozhodnutí správcu dane a žalovaného žalovaný uviedol, že táto je neopodstatnená. Napádané rozhodnutia obsahujú podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku odôvodnenie, v ktorom sú uvedené všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, sú v nich uvedené úvahy o hodnotení dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Podľa žalovaného tak rozhodnutia boli vydané príslušným orgánom, vychádzajú zo stavu veci zisteného v daňovom konaní a obsahujú všetky zákonom predpísané náležitosti ustanovené Daňovým poriadkom. 68. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že boli zisťované skutočnosti, ktoré neboli dôležité pre správne posúdenie danej veci. Nemôže byť nedôležité, ak správca dane pre právne posúdenie veci preveruje reálne uskutočnenie obchodných prípadov, ktoré deklaruje žalobca, a to aj u jeho dodávateľa, t.j. u osoby uvedenej na faktúre. Správca dane zistil, že spoločnosť LIBENZ, s. r. o., bola nekontaktná, konateľ spoločnosti pán C. P. nepreberal zásielky správcu dane adresované na sídlo spoločnosti, nebolo ho možné ani predviesť orgánmi polície. Bolo logické, že správca dane ďalej zisťoval skutočnosti vo veci sídla spoločnosti LIBENZ, s. r. o., Jovická cesta č. 1744, Rožňava. V tejto súvislosti bolo zistené, že vlastníkom nehnuteľností je Fond národného majetku SR Bratislava, ale so spoločnosťou LIBENZ, s. r. o., nebol v žiadnom nájomnom ani v inom právnom vzťahu. Z uvedených skutočností vyplývalo, že sídlo spoločnosti LIBENZ, s. r. o., bolo len fiktívne, pričom žalobca bol o tejto skutočnosti upovedomený. Správca dane v napadnutých rozhodnutiach vôbec neuvádzal, že fiktívnosť sídla spoločnosti LIBENZ, s. r. o., mala priamy dopad na neuznanie práva na odpočítanie dane, ale poukazoval na výsledky vykonaného dokazovania v kontexte s ostatnými zistenými skutočnosťami, čo je aj v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku. 69. K tvrdeniu žalobcu, že existencia motorovej nafty a jej nadobudnutie žalobcom boli nepochybne preukázané dôkaznými prostriedkami (dodávateľské faktúry, dodacie listy, výpovede svedkov), žalovaný uviedol, že z preskúmavaných rozhodnutí je zrejmé, že správca dane a ani žalovaný nespochybňujú použitie (spotrebu) nejakej motorovej nafty v rámci podnikateľskej činnosti daňového subjektu, ale vykonaným dokazovaním sa nepreukázal pôvod tovaru, a ani skutočnosť, že deklarovaný dodávateľ bol aj skutočným dodávateľom, keďže nebolo preukázané ani jeho dispozičné právo k tovaru, t.j. nakladať s tovarom ako vlastník. Výpovede zamestnancom žalobcu boli nekonkrétne. Svedok I. T. sa nevedel vyjadriť k dodaniu motorovej nafty a nepamätal si, od koho žalobca nakupoval motorovú naftu v roku 2011. Motorovú naftu preberal vtedy, keď bol prítomný na pracovisku vo E.. K objednaniu a zaplateniu prepravy sa vyjadriť nevedel. Dôkazom, že bol prítomný pri preberaní nafty, mali byť dodacie listy, pričom mená šoférov, ktorí vozili motorovú naftu, si nepamätal, mali to byť nákladné cisternové vozidlá, na označenie si nepamätal. Podľa žalovaného svedecké výpovede zamestnancov žalobcu si odporovali vo vyjadrení sa k objemu cisterny v areáli daňového subjektu, keď uviedli objem 30 000 litrov a 10 000 litrov a menej. Ďalej poukázal na to, že svedkyňa C. V. uviedla, že sa v cisterne uskladňovala nafta aj od dodávateľa OMV Slovensko, a. s. Nezrovnalosti boli vo výpovedi tejto svedkyne ohľadne období dodávok motorovej nafty, aj ohľadne prepravnej spoločnosti EUROTRANS KOŠICE, s. r. o., ktorá mala byť uvedená na dodacích listoch, a v skutočnosti na dodacích listoch nebola uvedená. Ďalej žalovaný poukázal na listinné dôkazy - dodacie listy, ktoré žalobca predložil na výzvu správcu dane (v počte 10 ks). Dodacie listy boli písané rukou a v časti „Vyhotovil“ bolo na niektorých uvedené meno „V.“ aj s podpisom. Dodacie listy boli všetky opečiatkované pečiatkou žalobcu, ako odberateľom, podpis preberajúcej osoby u niektorých absentoval, alebo bol dvakrát, aj za vyhotovil aj za prevzal. Žalobcom boli predložené ako dôkaz dodacie listy zo dňa 18.10.2011, 25.10.2011, 07.10.2011, 28.09.2011, 05.09.2011. 13.06.2011, 23.05.2011, 21.03.2011, 24.02.2011 a 14.02.2011. Predložené dodacie listy podľa žalovaného nie sú dôkazom ku všetkým faktúram od spoločnosti LIBENZ, s. r. o., za uvedené kontrolované obdobia. Na dodacích listoch neboli uvedené evidenčné čísla, spôsob dopravy, objednávka a hodnota tovaru. Pani V., ako zamestnanec žalobcu, bola v niektorých dodacích listoch uvedená ako osoba, ktorá dodací list vyhotovila, aj ako osoba, ktorá tovar prevzala. 70. K námietkam ohľadne ekonomickej činnosti spoločnosti LIBENZ, s. r. o., žalovaný uviedol, že od 18.11.2010 bol jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti LIBENZ, s. r. o., C. P., I. XXXX/ XX, T.. Do uvedeného termínu bol jediným spoločníkom a jediným konateľom P. B., L. L. XXXX/XX, O.. Cestou dožiadaného daňového úradu (Daňový úrad Košice, pobočka Rožňava) sa správca dane snažil preveriť fakturácie za dodanú motorovú naftu v roku 2011. Z odpovede dožiadaného správcu dane vyplynulo, že spoločnosti LIBENZ, s. r. o., bola z dôvodu nekontaktnosti konateľa, nepreukázania vykonávania ekonomickej činnosti a fiktívneho sídla spoločnosti zrušená registrácia na DPH. Účtovné doklady neboli k dispozícii ani pre účely výkonu daňovej kontroly v tejto spoločnosti za rok 2010 a 2011. Z dôvodu nekontaktnosti spoločnosti LIBENZ, s. r. o., využil správca dane aj informácie z daňovej kontroly v tejto spoločnosti, a to konkrétne výsluch konateľa spoločnosti C. P.. Jediný konateľ a spoločník nemal informácie o činnosti spoločnosti a uviedol, že mu neboli odovzdané žiadne doklady spoločnosti. 71. Podľa žalovaného sa so správcom dane dostatočným spôsobom v rozhodnutiach vysporiadali aj so svedeckou výpoveďou P. B. zo dňa 15.10.2014, ktorá bola vykonaná v súvislosti s iným daňovým konaním. Správca dane v zmysle usmernenia žalovaným v zrušujúcich rozhodnutiach opätovne vykonal výsluch P. B. dňa 26.01.2017. Splnomocnenie udelené spoločnosťou LIBENZ, s. r. o., P. B. nebolo predložené v origináli ani samotným P. B. a ani žalobcom. Splnomocnenie malo byť zo dňa 18.11.2010, pričom práve v tento deň bola spoločnosť LIBENZ, s. r. o., v ktorej bol jediným konateľom a spoločníkom práve P. B., prevedená na nového spoločníka C. P., ktorý sa stal aj jej jediným konateľom. 72. Podľa názoru žalovaného ani svedecká výpoveď P. B. zo dňa 26.01.2017 nepreukazovala vykonávanie ekonomickej činnosti spoločnosti LIBENZ, s.r.o. P. B. nevedel uviesť pôvod motorovej nafty, mená dodávateľov a odberateľov, s ktorými obchodoval, si nepamätal a nevedel predložiť daňové a ani účtovné doklady, ani doklady týkajúce sa dopravy nafty a ani doklady o úhrade za dopravu motorovej nafty z dôvodu, že účtovníctvo a všetky doklady odovzdal novému konateľovi pánovi P.. Zároveň ale nevedel uviesť, akým spôsobom boli doklady odovzdané C. P. a dôkaz o odovzdaní dokladov nepredložil. P. B. priznal, že za spoločnosť LIBENZ, s. r. o., vystavoval a podpisoval faktúry, dodacie listy a objednávky, a že prijímal úhrady v hotovosti alebo na účet vo VÚB Rožňava, ktorý ale nepatril spoločnosti LIBENZ, s. r. o. Svoje tvrdenia o evidenčných číslach motorových vozidiel, ktoré vykonávali prepravu nafty, nedoložil žiadnymi dokladmi, napriek tomu, že uviedol, že ich doplní. K prečerpávaniu nafty do cisternových vozidiel určených na prepravu sa nevyjadril a uviedol, že nafta bola skladovaná v cisternách Benkalor na I. Q. XXXX v O.. Ako nepravdivé sa preukázalo tvrdenie, že predložil daňové priznanie na daň z príjmov právnických osôb za rok 2011, pretože toto nebolo podané. Zmluva o nájme sídla spoločnosti LIBENZ, s.r.o., bola uzavretá až 19.05.2014 s fyzickou osobou P. B.. 73. Zo strany daňových orgánov nedochádzalo k prenášaniu dôkaznej povinnosti na žalobcu. Žalobca jednoznačne nepreukázal nadobudnutie tovaru od dodávateľa uvedeného na faktúre, t.j. od spoločnosti LIBENZ, s. r. o. 74. K námietkam ohľadne bankového účtu žalovaný uviedol, že správca dane od žalobcu nepožadoval, aby preveroval informácie o vlastníctve bankového účtu svojho obchodného partnera v banke a neukladal mu povinnosti nad rámec Zákona o DPH. Správca dane informoval žalobcu o všetkých zisteniach, a teda aj o dožiadaní na VÚB banku, a. s., ohľadom predmetného bankového účtu, ktorý bol uvedený na faktúrach od spoločnosti LIBENZ, s. r. o., a ktorý patril spoločnosti LIG-OIL, s. r. o., a ktorého majiteľom bol pán P. B.. Správca dane a ani žalovaný nevyvodzovali zodpovednosť žalobcu z toho, že účet nepatrí dodávateľovi uvedenému na faktúrach - spoločnosti LIBENZ, s. r. o. Aj toto zistenie však vo vzájomnom vyhodnotení všetkých zistení a dôkazov prispelo k pochybnosti správcu dane, či dodávateľom tovaru bola reálne spoločnosť uvedená na faktúre. 75. Motorová nafta je aj predmetom spotrebnej dane, preto bolo na mieste sledovanie jej pôvodu a žalobca by mal mať vedomosť o jej pôvode už aj z dôvodu, že spoločnosť LIBENZ, s. r. o., bola len obchodnou spoločnosťou a nie výrobnou spoločnosťou. 76. Žalobné námietky ohľadne uplatňovania daňových pohľadávok voči spoločnostiam LIBENZ, s. r. o. a LIG-OIL, s. r. o., vo výške viac ako 2,2 mil. Eur, považoval žalovaný za nesúvisiace s meritom veci a za zavádzajúce, a preto aj nedôvodné. Bližšie sa k nim nevyjadril. 77. Pokiaľ žalobca namietal, že nebolo preukázané, že spoločnosť LIBENZ, s. r. o., nebola registrovaná na colnom úrade na spotrebnej dani, a preto nemala povolenie na obchodovanie s pohonnými hmotami, žalovaný uviedol, že v preskúmavaných rozhodnutiach bolo uvedené, že táto spoločnosť nebola registrovaná na spotrebnej dani, a to v súvislosti so zisťovaním pôvodu motorovej nafty. Daňové orgány netvrdili, že spoločnosť LIBENZ, s. r. o., z tohto dôvodu nemala povolenie na obchodovanie s motorovou naftou. 78. K námietkam ohľadne originálu a fotokópie splnomocnenia pre P. B. odkázal žalovaný na preskúmavané rozhodnutia. Správca dane podľa zisteného skutkového stavu mal oprávnené pochybnosti o pôvode, vierohodnosti a pravosti úradne neoverenej fotokópie splnomocnenia, ktoré malo byť udelené dňa 18.11.2010. Podľa žalovaného správca dane postupoval podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku a predloženú kópiu splnomocnenia ako dôkaz hodnotil ako každý iný dôkaz jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi. Preto túto žalobnú námietku považoval za nedôvodnú. 79. K námietke o tom, že nebolo prihliadnuté na okolnosti výsluchu P. B., ktorý sa už dlhší čas nachádzal vo väzbe, žalovaný uviedol, že správca dane a ani žalovaný nezaložili svoje úvahy iba na väzobnom stíhaní P. B.. Zo strany dodávateľa neboli počas celého konania daňovej kontroly a ani vyrubovacieho konania predložené žiadne doklady týkajúce sa deklarovaných sporných plnení dodávok motorovej nafty, pričom svedkovi P. B. bolo umožnené vypovedať aj po väzobnom stíhaní dňa 16.01.2017, avšak žiadne listinné dôkazy k tvrdeniam nepredložil. 80. K poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ žalovaný uviedol, rovnako ako v preskúmavaných rozhodnutiach, že rozhodnutia C-354/03, C-353/03 a C-484/03 s prejednávanou vecou nemajú žiadne zhodné znaky, keďže v uvedených konaniach sa jednalo o posúdenie nároku na odpočítanie dane v prípade zisteného podvodu typu „kolotoč“ (t. j. karuselového podvodu). 81. Za nepravdivú označil žalovaný námietku, že správca dane i žalovaný sa odvolávali na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02. Námietka žalobcu, že správca dane konštatoval, že v rámci daňovej kontroly zistil objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitiu práva v oblasti DPH, bola podľa žalovaného nedôvodná. Žalobca nepresne interpretoval rozhodnutie správcu dane. Správca dane vo svojich rozhodnutiach v rámci vyhodnotenia zistených skutočností a dôkazov v závere uviedol, že tieto zistenia nesú prvky zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej výhody. Podľa žalovaného ani on a ani správca dane vo svojich rozhodnutiach netvrdili, že žalobca ako daňový subjekt bol účastný na daňovom podvode. Daňové orgány nedokazujú vznik daňového podvodu, čo je kompetencia orgánov činných v trestnom konaní. To ale neznamená, že nemôžu na základe skutkových zistení poukázať na také skutočnosti, ktoré by mohli viesť k daňovému podvodu. Preto podľa názoru žalovaného je na daňovom subjekte, aby preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúce z rizika podnikateľskej zodpovednosti na dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré sa uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (napr. C-409/04, C-499/10). 82. Správca dane dostatočne odôvodnil svoj prijatý záver, v zmysle ktorého žalobcom neboli predložené dôkazy, ktoré by preukázali reálne dodanie tovaru - motorovej nafty dodávateľom LIBENZ, s. r. o. Zo strany spoločnosti LIBENZ, s. r. o., nebolo preukázané dodanie a samotná preprava motorovej nafty pre žalobcu. Neboli predložené žiadne dôkazy ani o vykonaní prepravy cisternovými vozidlami do Vígľaša pre žalobcu. Konateľka prepravnej spoločnosti EUROTRANS KOŠICE, s. r. o., sa k preprave nevedela vyjadriť, ani k zaúčtovaniu a úhradám faktúr od spoločnosti LIBENZ, s. r. o., nevedela predložiť ani účtovné doklady a vyjadrila sa, že ich odovzdala P. B., ktorý sa stal konateľom dňa 12.04.2012. 83. V súvislosti so sumarizáciou nákupu, predaja, spotreby a zásob pohonných hmôt za rok 2011 žalovaný uviedol, že žalobca sám svoje tvrdenia rozporoval, keď v odpovedi na výzvu najprv uviedol, že pohonné hmoty nakúpil len od troch dodávateľov v celkovej hodnote 587 610,09 Eur. V prepočte na litre to predstavovalo 515 447,44 litrov motorovej nafty. Žalobca argumentoval, že v roku 2011 využíval 14 kamiónov, jeden nakladač a tri osobné automobily, pričom odjazdili 1 339 159 km a pri priemernej spotrebne 37,5 l/100 km spotreboval 502,184,62 litrov nafty. Pri miestnom zisťovaní dňa 16.03.2016 bolo zistené, že žalobca v predloženej evidencii sumarizácie za rok 2011 evidoval nákup motorovej nafty od štyroch spoločností, a to aj od spoločnosti M-OIL Trading GmbH, od ktorej zaúčtoval faktúry v roku 2011 v celkovej sume 112 332,80 Eur, a teda celková hodnota nakúpenej nafty činila 636 077 Eur. Prepočty nakúpenej nafty na litre od troch dodávateľov, ktoré žalobca uviedol v odpovedi na výzvu správcu dane, teda nepreukazovali skutočnosť a argumentáciu, že keby nebola motorová nafta dodávaná spoločnosťou LIBENZ, s. r. o., bolo by chýbalo žalobcovi 120 litrov nafty. 84. K žalobnej námietke o retroaktívnej aplikácii ustanovenia § 69 ods. 14 a § 69b Zákona o DPH, žalovaný uviedol, že správca dane v napadnutom rozhodnutí tieto ustanovenia zákona neaplikoval. 85. Žalobné námietky o jednostrannom vyhodnotení zistených skutočností, o poškodení žalobcu na jeho právach v súvislosti s neupovedomením o výsluchu C. P. a o neodôvodnenej dĺžke trvania vyrubovacieho konania, žalovaný považoval za nedôvodné. Rozhodnutia vychádzali zo správne zisteného skutkového stavu a právneho stavu, ktorý správca dane preveril u kontrolovaného daňového subjektu a zároveň ho preveril prostredníctvom dožiadaní, výsluchom svedkov a žalobcovi umožnil, aby sa k preverovaným skutočnostiam vyjadril a predložil dôkazy preukazujúce právo na odpočítanie DPH z dodávateľských faktúr. 86. Z administratívneho spisu bolo zistené, že zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9701402/5121522/2013 zo dňa 18.11.2013 bola spísaná Daňovým úradom Prešov v rámci daňovej kontroly vykonávanej v spoločnosti LIBENZ, s. r. o., pričom C. P. zastupoval spoločnosť ako jej zástupca - konateľ, nemal preto postavenie svedka. Z uvedeného dôvodu žalobca ani nemohol byť o ústnom pojednávaní informovaný a byť na ňom účastný. Táto zápisnica bola následne Daňovým úradom Prešov poskytnutá správcovi dane ako dôkaz, poskytujúci obraz o ekonomickej činnosti spoločnosti LIBENZ, s. r. o. 87. Žalovaný zotrval na správnosti záverov správnymi žalobami napadnutých rozhodnutí a žiadal správne žaloby zamietnuť. Poukázal opakovane na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. 23S/118/2016. 88. Po doručení vyjadrenia žalovaného k správnej žalobe, žalobca v replike uviedol, že žalovaný vo vyjadrení uvádzal len tie skutočnosti, ktoré boli uvedené aj v samotných napadnutých rozhodnutiach, ktoré považuje za nezákonné. Poukázal ďalej na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/153/2016, v ktorom sa podľa jeho názoru správny súd v rovnakej veci stotožnil s jeho argumentáciou. 89. Uznesením č. k. 23S/140/2017-90 zo dňa 15.12.2017 správny súd postupom podľa § 65 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) spojil veci žalobcu, ktoré sa u neho začali na základe samostatne podaných správnych žalôb, a ktoré sa týkali zdaňovacích období DPH január 2011 - december 2011, na spoločné konanie. Veci sa týkali tých istých účastníkov konania a boli založené na zhodných skutkových okolnostiach. Aj správne žaloby žalobcu boli čo do obsahovej stránky totožné. 90. Uznesením č. k. 23S/140/2017-118 zo dňa 30.01.2018 správny súd zamietol návrhy žalobcu na priznanie odkladného účinku správnym žalobám. 91. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP. 92. Správny súd preskúmal správnymi žalobami napadnuté rozhodnutia žalovaného a orgánu verejnej správy prvého stupňa, ako aj postup, ktorý im predchádzal, v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnych žalobách (§134 ods. 1,2 SSP) a dospel k záveru, že správne žaloby žalobcu sú nedôvodné, preto ich podľa § 190 SSP zamietol. 93. Podľa § 2 ods. 1 SSP; v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 94. Podľa § 2 ods. 2 SSP; každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 95. Podľa § 6 ods. 1 SSP; správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 96. Správny súd dospel k záveru, že daňové orgány dostatočným a zákonným spôsobom preverili skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a preverili reálnosť žalobcom deklarovaných obchodných transakcií, z ktorých si uplatnil právo na odpočítanie DPH. Správny súd nezistil, že by daňové orgány postupovali v rozpore s právnymi predpismi a zásadami správy daní, že by vyhodnotili skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane jednostranne, v neprospech žalobcu alebo že by ho ukrátili na jeho procesných právach, ktoré mu v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania prislúchali. Závery uvedené v preskúmavaných rozhodnutiach považuje správny súd za správne. 97. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH; daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. 98. Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH; právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 99. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH; platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 100. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH; právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 101. Z ustanovení Zákona o DPH a z početnej ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (týkajúcej sa DPH) vyplýva, že pri uplatňovaní práva na odpočítanie dane nestačí splniť len formálne podmienky - predloženie faktúry s opisom tovaru/služby, dodacie listy, prípadne iné účtovné doklady, ale je potrebné preukázať aj reálnosť materiálneho plnenia. Daňový subjekt tak pri uplatňovaní práva na odpočítanie dane zaťažuje dôkazné bremeno nielen po stránke formálnej (vystavenými dokladmi), ale aj po stránke obsahovej (reálnosť deklarovaného plnenia). Právo na odpočítanie dane vzniká po splnení zákonných podmienok, ktorých splnenie je daňový subjekt povinný preukázať. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.), ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/66/2015 zo dňa 25.01.2018). 102. V prejednávanej veci je nepochybné, že žalobca vykonával podnikateľskú činnosť, pri ktorej používal motorovú naftu, a to za účelom zabezpečenia prevádzky svojich motorových vozidiel. Žalobca ale nepreukázal, že motorovú naftu odobral aj od deklarovaného dodávateľa LIBENZ, s. r. o., na základe čoho si uplatnil odpočítanie dane v zdaňovacích obdobiach január 2011 - december 2011. 103. Žalobca predložil faktúry vystavené dodávateľskou spoločnosťou LIBENZ, s. r. o. Faktúry predstavujú formálnu stránku nároku na odpočítanie DPH a bez ďalších dôkazov sú nepostačujúce. 104. Na preukázanie reálnosti deklarovaných obchodných transakcií, pri ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane, žalobca navrhol výsluchy svedkov - svojich zamestnancov C. V. a I. T.. Na výzvu správcu dane ďalej žalobca predložil dodacie listy, ktoré mali byť podpísané týmito dvoma zamestnancami. 105. Správny súd sa stotožňuje so závermi daňových orgánov vo vzťahu k listinným dôkazom predložených žalobcom, ako aj vo vzťahu k svedeckým výpovediam zamestnancov žalobcu, a aj k výpovedi konateľa žalobcu. 106. Žalobca nepredložil dodacie listy v takom rozsahu (počte), aby preukazovali všetky deklarované dodávky motorovej nafty od spoločnosti LIBENZ, s. r. o. Žalobca na pojednávaní na otázku súdu uviedol, že podľa jeho vedomostí by mali byť k dispozícii aj ďalšie dodacie listy a on v rámci administratívneho konania predložil len tie dodacie listy, ktoré si vyžiadal daňový úrad, a to dodacie listy, ktoré súviseli so svedeckými výpoveďami zamestnancov C. V. a I. T.. Žalobca uviedol, že iné dodacie listy od neho neboli daňovými orgánmi vyžadované. 107. K dodacím listom správny súd uvádza, že tieto nemali evidenčné čísla, boli rukou vypísané a na niektorých z nich absentoval údaj o množstve motorovej nafty a o cene. Z dodacích listov, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, vyplýva, že spoločnosť LIBENZ, s. r. o., bola v nich uvedená ako dodávateľ, ale žiadnym spôsobom neparticipovala na vyhotovení týchto dodacích listov. Pokiaľ žalobca na pojednávaní uviedol, že disponuje aj ďalšími dodacími listami, k tomuto správny súd uvádza, že bolo jeho oprávnením a aj povinnosťou v zmysle § 24 Daňového poriadku preukázať všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, a preto ak takýmito dodacími listami disponoval, resp. disponuje, mohol ich predložiť v administratívnom konaní. O existencii ďalších dodacích listov sa žalobca vyjadril v súdnom konaní len na otázku súdu a ani v samotných správnych žalobách nevyvracal závery daňových orgánov tým, že by poukazoval aj na iné dodacie listy, ktoré mal, resp. má k dispozícii. 108. Podľa správneho súdu zamestnanci žalobcu, ktorí boli vypočutí ako svedkovia, taktiež nepotvrdili dodanie motorovej nafty deklarovaným dodávateľom. Ich výpovede boli všeobecné, neurčité a v niektorých častiach si odporovali. Svedok I. T. k odberu motorovej nafty žalobcom v roku 2011, k jej dodávkam od deklarovaného dodávateľa, k jej prevzatiu a úhradám, nič konkrétne neuviedol. Vypovedal, že naftu preberal vtedy, keď bol na pracovisku, čomu mali zodpovedať aj ním podpísané dodacie listy. Svedkyňa C. V. taktiež v konkrétnostiach neuviedla také skutočnosti, ktoré by preukazovali dodanie motorovej nafty deklarovaným dodávateľom. Na rozdiel od I. T. uviedla, že prepravná spoločnosť mala byť uvedená aj na dodacích listoch, čo však nebolo pravdivé. Uviedla iný objem cisterny, do ktorej mala byť motorová nafta prečerpávaná ako uviedol svedok I. T.. Navyše ešte uviedla, že v tejto cisterne mala byť aj motorová nafta od OMV Slovensko, s.r.o. Podľa správneho súdu je potrebné akceptovať, že od roku 2011 (kedy mala byť motorová nafta dodávaná) do roku 2015 (kedy boli realizované výsluchy zamestnancov žalobcu) uplynula určitá doba a v podrobnostiach si preto nemuseli zamestnanci žalobcu niektoré skutočnosti pamätať. Napriek tomu správny súd považuje vyhodnotenie ich výpovedí daňovými orgánmi za správne a to, že svedkovia vo svojich výpovediach neuviedli také skutočnosti, ktoré by jednoznačne potvrdzovali deklarované obchodné transakcie. Naopak, vypovedali len všeobecne, v niektorých častiach rozporne, prípade sa ich tvrdenia nepreukázali ako pravdivé. 109. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení v rámci administratívneho konania poukazoval aj na sumarizáciu spotreby motorovej nafty v roku 2011, ktorá mala preukázať reálnosť deklarovaných obchodných transakcií. Dôvodil, že pokiaľ by neodberal motorovú naftu aj od deklarovaného dodávateľa LIBENZ, s. r. o., nebol by schopný zabezpečiť prevádzku svojich motorových vozidiel. V správnej žalobe žalobca vo vzťahu k tejto sumarizácii uviedol, že správca dane sa ňou vôbec nezaoberal a vôbec sa ňou nevysporiadal, napriek tomu, že práve táto sumarizácia bola podstatná a preukazovala jeho vlastnú ekonomickú činnosť. 110. Správny súd tieto žalobné námietky považuje za nedôvodné. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca predložil sumarizáciu spotreby motorovej nafty v roku 2011 správcovi dane písomne, na čo nadväzovalo miestne zisťovanie, pri ktorom správca dane preveroval skutočnosti uvedené žalobcom v sumarizácii spotreby motorovej nafty v roku 2011. Práve pri miestnom zisťovaní bolo správcom dane zistené, že žalobca reálne odoberal motorovú naftu nie od troch dodávateľov, ako to uviedol v písomnom podaní (LIBENZ, s. r. o., Slovnaft, a. s. a OMV Slovensko, s.r.o.), ale pri miestnom zisťovaní bola zistená ešte ďalšia dodávateľská spoločnosť M-OIL Trading GmbH, v dôsledku čoho bol zistený aj vyšší odber motorovej nafty. Prepočty spotreby motorovej nafty, ktoré žalobca uviedol v rámci odpovede na výzvu zo dňa 20.04.2016 (prepočty motorovej nafty v sumarizácii spotreby motorovej nafty v roku 2011, pri využívaní 14 kamiónov, jedného nakladača a troch osobných automobilov, pri odjazdení 1 339 159 km a pri priemernej spotrebe 37,5 l/100 km, s celkovou spotrebou 502 184,62 l nafty, pri troch dodávateľoch), sa pri kontrole vykonanej pri miestnom zisťovaní nepotvrdili ako pravdivé. Pri miestnom zisťovaní bol zistený aj štvrtý dodávateľ motorovej nafty v roku 2011, preto prepočty, ktoré boli uvedené žalobcom v písomnom podaní, sa ukázali ako nepravdivé. Daňové orgány sa sumarizáciou spotreby motorovej nafty žalobcom v roku 2011 zaoberali dostatočným spôsobom a dostatočným spôsobom tento dôkaz predložený žalobcom aj vyhodnotili konfrontáciami s výsledkami miestneho zisťovania. 111. Správca dane za účelom preverenia reálnosti žalobcom deklarovaných obchodných transakcií preveroval, či sa tieto stali žalobcom deklarovaným spôsobom, či v deklarovanom období odobral od deklarovaného dodávateľa deklarovaný tovar. Za týmto účelom správca dane preveroval aj okolnosti na strane deklarovaného dodávateľa žalobcu. 112. Správca dane spochybnil žalobcom deklarované obchodné transakcie tým, že u deklarovaného dodávateľa zistil, že tento v rozhodujúcom období nevykonával ekonomickú činnosť a nepreukázalo sa, že by disponoval materiálnym plnením - motorovou naftou, ktoré by mohol dodať žalobcovi. Nebola preukázaná ani preprava motorovej nafty deklarovanou prepravnou spoločnosťou. 113. Správny súd nepovažuje za dôvodnú ani tú skupinu žalobným námietok, ktorými žalobca poukazoval na to, že boli preverované skutočnosti, ktoré boli nesúvisiace, a že mu bola pričítaná zodpovednosť za skutočnosti zistené na strane dodávateľa, ktoré on nemohol ovplyvniť. Podstatné v prejednávanej veci bolo preukázanie formálnej aj materiálnej stránky nároku na odpočítanie DPH a v tomto smere žalobca dôkazné bremeno neuniesol. Daňové orgány nepričítali žalobcovi skutočnosti týkajúce sa sídla deklarovaného dodávateľa alebo bankového účtu, na ktorý boli hradené kúpne ceny za motorovú naftu, pretože išlo o skutočnosti, ktoré žalobca nemohol ovplyvniť. Všetky tieto zistené skutočnosti ale daňové orgány vyhodnocovali len v súhrne s inými zistenými skutočnosťami, za účelom preverenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňových povinností a pre preverenie reálnosti deklarovaných obchodných transakcií. Správca dane zistenými skutočnosťami preukazateľným spôsobom žalobcovi preukázal, že obchodné transakcie sa nestali tak, ako boli deklarované a na výzvu daňových orgánov žalobca nepredložil také dôkazy, ktoré by závery správcu dane vyvrátili. 114. Je pravdou, že rozhodnutia žalovaného a aj rozhodnutia správcu dane sú rozsiahle a je v nich obsiahnutý celý priebeh daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. Podľa správneho súdu je z nich ale zrejmý záver, ku ktorému daňové orgány dospeli, aké úkony za účelom preverenia skutočností, rozhodujúcich pre správne určenie dane, vykonali a ako ich vyhodnotili. Rozhodnutia preto nie sú postihnuté vadou zmätočnosti a nepreskúmateľnosti, ktoré by vyústili do ich nezákonnosti. 115. Žalobca v žalobných námietkach poukazoval na to, že správca dane vo svojich rozhodnutiach uviedol, že deklarované obchodné transakcie nesú prvky zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej výhody, pričom podľa jeho názoru nie je zrejmé, o akú daňovú výhodu sa malo jednať, keď u neho ide o daňovú nevýhodu. Žalobca požadoval, aby mu bola daňová výhoda preukázaná zo strany daňových orgánov. 116. Správny súd k uvedeným žalobným námietkam uvádza, že daňové orgány dospeli k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane, pretože nepreukázal reálne uskutočnenie deklarovaných obchodných transakcií, pri ktorých malo vzniknúť právo na odpočítanie DPH. Záverom preskúmavaných rozhodnutí teda je, žalobca si ako daňový subjekt neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane z uvedených prijatých dodávateľských faktúr od spoločnosti LIBENZ, s. r. o., v zmysle § 49 Zákona o DPH. Správca dane dospel k záveru, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane v príslušných zdaňovacích obdobiach roku 2011 z dodávateľských faktúr od dodávateľa LIBENZ, s. r. o., nakoľko došlo k porušeniu ustanovení § 49 ods. 1 Zákona o DPH, keď si žalobca ako platiteľ uplatnil právo odpočítať daň z tovaru, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť z titulu jeho dodania v zmysle § 19 Zákona o DPH a § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH, keď si ako platiteľ odpočítal od dane, ktorú bol povinný platiť, daň, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ v tuzemsku z tovaru, ktorý mu nebol a ani nemohol byť dodaný, čím porušil aj § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH. Právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť. Pokiaľ sa v preskúmavaných rozhodnutiach nachádzajú hodnotenia daňových orgánov o tom, že zistené skutočnosti nasvedčujú umelému charakteru deklarovaných obchodných transakcií alebo že majú prvky zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej výhody, ide o čiastkové hodnotenia nachádzajúce sa v preskúmavaných rozhodnutiach, vyjadrujúce čiastkové úvahy daňových orgánov, ku ktorým dospeli v priebehu administratívneho konania. Nosnými závermi preskúmavaných rozhodnutí je, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru tak, ako to deklaroval, a preto mu nevzniklo právo na odpočítanie dane. 117. Žalobca deklaroval obchodné transakcie, pri ktorých malo vzniknúť právo na odpočítanie dane. Správca dane preveril, či sa obchodné transakcie stali žalobcom deklarovaným spôsobom. Tvrdenie žalobcu správca dane spochybnil relevantným spôsobom, a to zisteniami na strane dodávateľa - výpoveď C. P., že spoločnosť nevykonávala žiadnu obchodnú činnosť, skutočnosti ohľadne sídla spoločnosti LIBENZ, s. r. o. a účtu, na ktorý mali byť poukazované finančné prostriedky, nepreukázanie prepravy prepravnou spoločnosťou EUROTRANS KOŠICE, s. r. o., neuvedenie dodávateľa motorovej nafty zo strany P. B., nepreukázanie originálu plnomocenstva pre P. B. napriek jeho tvrdeniu, že aj v čase jeho výsluchu mal byť oprávnený naďalej konať za spoločnosť LIBENZ, s.r.o., ktorá aj v čase jeho výsluchu mala podľa jeho tvrdenia vykonávať ekonomickú činnosť. Po spochybnení deklarovaných obchodných transakcií sa dôkazné bremeno presunulo na žalobcu ako daňový subjekt. Žalobca nepredložil žiadne dôkazné prostriedky, ktoré by spochybnenia správcu dane vyvrátili. 118. Správny súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno správcu dane nie je absolútne. Správca dane nezisťuje, ako sa deklarované obchodné transakcie skutočne stali. Správca dane len preveruje (verifikuje), či sa stali tak, ako to deklaruje daňový subjekt. Dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu by v celom rozsahu znášali daňové orgány, ak by záverom ich rozhodnutí bolo, že si daňový subjekt uplatnil neoprávnene odpočítanie dane z obchodných transakcií, ktoré boli podvodné alebo išlo o zneužitie práva. Takéto nosné závery ale v preskúmavaných rozhodnutiach nie sú. 119. Úlohou správcu dane nie je preukazovať existenciu daňovej transakcie, ale overovať, či ju daňový subjekt preukázal a deklaroval správne, aby mohla byť uznaná a žalobcovi (daňovníkovi) vzniklo právo na odpočítanie dane (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/66/2015 zo dňa 25.01.2018). 120. Samotným zistením, že deklarovaný dodávateľ podľa vyjadrenia jeho konateľa nevykonával ekonomickú činnosť, spochybňuje vierohodnosť tvrdenia žalobcu o reálnosti deklarovaných obchodných transakcií. Vykonávanie ekonomickej činnosti u deklarovaného dodávateľa nebolo preukázané ani splnomocnením pre P. B., pretože jediný spoločník a konateľ deklarovaného dodávateľa nemal vedomosť o tom, že by plnomocenstvo udeľoval, a že by takýmto spôsobom mala byť zabezpečená realizácia ekonomickej činnosti spoločnosti LIBENZ, s. r. o. Samotné podanie daňových priznaní zo strany spoločnosti LIBENZ, s. r. o., taktiež nepreukazuje reálne dodanie motorovej nafty. Ani C. P. (poprel vykonávanie ekonomickej činnosti), ani P. B. (ktorý mal zabezpečovať ekonomickú činnosť spoločnosti LIBENZ, s. r. o., na základe splnomocnenia) neuviedli dodávateľa, prípadne dodávateľov motorovej nafty, na základe čoho by bolo preukázané, že spoločnosť LIBENZ, s.r.o. v predmetnom období odoberala motorovú naftu od svojich dodávateľov a ďalej s ňou obchodovala. 121. Správny súd ešte považuje za potrebné uviesť, že pri zohľadnení dlhodobej podnikateľskej činnosti musí byť žalobcovi nepochybne známe, že podmienky pri odpočítaní DPH sú zákonodarcom stanovené prísne. Preto je na jeho ťarchu, ak na preukázanie dodania veľkého množstva motorovej nafty predložil len faktúry a nemal jej dodanie, spôsob jej prepravy, dojednanie ceny (odzrkadľujúce prípadne aj cenu za zahrnutú prepravu) a najmä pôvod motorovej nafty preukazateľným spôsobom zdokumentovaný. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na závery v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 3Sžf/122/2015 zo dňa 24.05.2017, v ktorom Najvyšší súd SR poukazoval na základnú zásadu obchodného práva, ktorou je zásada poctivého obchodného styku a zároveň zdôraznil, že základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky poľnopodnikanie (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, t. j. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené. V tejto súvislosti Najvyšší súd SR poukázal aj na svoje rozhodnutie sp. zn. 5Sžf/97/2010. 122. Pokiaľ žalobca poukazoval na judikatúru Najvyššieho súdu SR a ČR, týkajúcu sa použitia fotokópie listiny ako dôkazu, správny súd ani tieto žalobné námietky nepovažuje za dôvodné. Správny súd nespochybňuje možnosť akceptovania fotokópie listiny ako dôkazu v administratívnom alebo súdnom konaní. Aj zo žalobcom uvádzaných rozhodnutí vyplýva, že súd hodnotí dôkaz fotokópiou listiny ako každý iný dôkaz. V rámci tohto hodnotenia potom nie je vylúčené aj hodnotenie, prečo je predkladaná len fotokópia listinného dôkazu a nie jej originál. V prejednávanej veci správca dane v rámci verifikácie žalobcom deklarovaných skutočností preveroval, či splnomocnenec plnomocenstvo udelil, či existuje jeho originál, a či na základe neho došlo k realizovaniu obchodných transakcií. Hlavným dôvodom pre spochybnenie deklarovaných obchodných transakcií pritom nebolo len to, že nebol predložený originál plnomocenstva, a že žalobca sa nepresvedčil, že jeho originál existuje. Pri hodnotení plnomocenstva, ktoré malo preukazovať realizáciu obchodnej činnosti na strane deklarovaného dodávateľa prostredníctvom splnomocnenej osoby, preveroval, či konateľ LIBENZ, s. r. o., plnomocenstvo udelil, kde je jeho originál, ako aj okolnosti, za ktorých bolo udelené. Správny súd považuje preto postup daňových orgánov pri vyhodnocovaní tohto listinného dôkazu, samostatne aj v spojení s inými skutočnosťami, za správny. XXX. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že skutočnosť, že konateľ spoločnosti LIBENZ, s. r. o., nemal vedomosť o obchodnej činnosti spoločnosti, nemuselo to znamenať, že táto spoločnosť žiadnu činnosť nevykonávala, ani táto žalobná námietka nie je dôvodná. Akceptácia záveru žalobcu by znamenala popretie všetkých oprávnení, ale najmä povinností, ktoré pre štatutárny orgán a pre spoločníka obchodnej spoločnosti vyplývajú z Obchodného zákonníka. Zároveň je nepravdivé tvrdenie žalobcu, že určitú časť preverovaného obdobia vykonával funkciu konateľa spoločnosti P. B.. Z výpisu Obchodného registra spoločnosti LIBENZ, s. r. o., je zrejmé, že P. B. bol ako konateľ a spoločník obchodnej spoločnosti LIBENZ, s. r. o., zapísaný v Obchodnom registri do 25.11.2010 a preskúmavané rozhodnutia sa týkajú zdaňovacích období január - december 2011. 124. Nedôvodná je aj žalobná námietka, v ktorej žalobca tvrdil, že daňové orgány neprihliadli na výpoveď P. B.. Daňové orgány výpovede P. B. vyhodnotili jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi. Správny súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu o tom, že daňové orgány výpoveď svedka B., ktorá bola kľúčová, nevzali vôbec do úvahy. 125. Svedok P. B. neuviedol dodávateľov, ktorí mali spoločnosti LIBENZ, s. r. o., motorovú naftu dodávať. Nevedel, kde je účtovníctvo spoločnosti, pretože ho mal odovzdať C. P. pri personálnych zmenách spoločnosti LIBENZ, s. r. o., čo ale C. P. poprel. P. B. uviedol, že spoločnosť LIBENZ, s. r. o., mala prevádzku na I. ceste v O., čo sa ale nepreukázalo ako pravdivé, pretože sa nepreukázal vlastnícky a ani nájomný vzťah spoločnosti LIBENZ, s. r. o., k nehnuteľnosti, kde mala byť predmetná prevádzka. Z výpovede svedka P. B. bola v podstate potvrdená len formálna stránka deklarovaných transakcií, a to že vystavoval a podpisoval všetky faktúry, ktoré boli vystavené pre žalobcu za predmetné zdaňovacie obdobia roku 2011. Z administratívneho spisu vyplýva, že na vystavení žalobcom predložených dodacích listov sa nepodieľal. Svedok navyše uviedol, že bola uzatvorená zmluva so žalobcom, na základe ktorej boli realizované jednotlivé objednávky, pričom konateľ žalobcu uzavretie zmluvy nepotvrdil. 126. Správca dane v rámci vyrubovacieho konania vychádzal z výpovedí P. B., ktoré boli podané v rámci preverovania obchodnej činnosti spoločnosti LIBEZNZ, s.r.o. s iným daňovým subjektom ako žalobcom. Po zrušení rozhodnutí správcu dane, správca dane v zmysle záväzného právneho názoru žalovaného vypočul P. B. ako svedka, žalobcu o tomto výsluchu upovedomil, čím mu umožnil sa tohto výsluchu zúčastniť a klásť svedkovi otázky. Žalobca svoje právo zúčastniť sa výsluchu svedka nevyužil. 127. Za nedôvodné považuje správny súd aj tie žalobné námietky, v ktorých žalobca poukazoval na to, že nemohol vedieť, že platby poukazuje na bankový účet inej spoločnosti. Daňové orgány nepričítali za túto zistenú skutočnosť zodpovednosť žalobcovi. Zistenia o tom, že žalobca reálne platby uhrádzal nie na účet spoločnosti LIBENZ, s. r. o., ale na účet spoločnosti LIG-OIL, s. r. o., vyhodnotili súhrnne so všetkými zistenými skutočnosťami a žalobcom deklarované obchodné transakcie relevantným spôsobom spochybnili. 128. Žalobca v správnej žalobe ďalej poukazoval na duplicitu uplatňovania daňových pohľadávok, a to ich uplatňovanie voči nemu a ich uplatňovanie aj voči spoločnostiam LIBENZ, s. r. o., a LIG-OIL, s. r. o. Za týmto účelom žiadal, aby daňové orgány preukázali, na základe akých zdaniteľných plnení si uplatňovali daňové pohľadávky u spoločnosti LIBENZ, s. r. o., resp. LIG-OIL, s. r. o. 129. Vo vzťahu k týmto žalobným námietkam správny súd uvádza, že predmetom prieskumu v prejednávaných veciach sú rozhodnutia, ktoré sa týkajú odpočítania DPH u žalobcu z faktúr vystavených deklarovaným dodávateľom LIBENZ, s. r. o. Skúmanie zdaniteľných plnení a pohľadávok daňových orgánov voči spoločnosti LIBENZ, s. r. o., resp. LIG-OIL, s. r. o., presahuje rámec tohto súdneho konania. 130. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že mu nebol oznámený výsluch C. P. a bolo mu upreté jeho právo zúčastniť sa tohto výsluchu a klásť svedkovi otázky, správny súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú. Z administratívneho spisu vyplýva, že osoba C. P. bola nekontaktná, nepodarilo sa ju zastihnúť na adrese trvalého pobyt, a ani sa nepodarilo vypátrať jej pobyt. Daňové orgány v rámci administratívneho konania preto čerpali z výpovede C. P., ktorá bola poskytnutá dožiadaným správcom dane. Výsluch bol realizovaný v inom daňovom konaní, v ktorom žalobca nebol účastníkom konania a daňovým orgánom bola sprístupnená zápisnica o ústnom pojednávaní, kde C. P. vypovedal ako konateľ a spoločník obchodnej spoločnosti LIBENZ, s. r. o. 131. Správny súd nezistil vady v postupe daňových orgánov, ktorými by odňali žalobcovi ako daňovému subjektu procesné práva, ktoré mu v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania prislúchali. 132. Z preskúmavaných rozhodnutí nevyplýva, že by daňové orgány pri rozhodovaní aplikovali ustanovenia § 69 ods. 14 a § 69b Zákona o DPH upravujúce „ručenie za daň.“ Samotný žalobca sám navyše poukazuje na to, že toto ustanovenie nadobudlo účinnosť až od 01.10.2012. Keďže daňové orgány svoje rozhodnutia nezaložili na aplikácii uvedeného ustanovenia, je námietka porušenia zákazu retroaktivity pri jeho aplikácii bezdôvodná. 133. Pokiaľ žalobca poukazoval na početnú judikatúru Súdneho dvora EÚ, správnemu súdu je táto rozhodovacia činnosť známa, ale podľa jeho názoru sa nevzťahuje na prejednávanú vec, keď záver preskúmavaných rozhodnutí je nepreukázanie splnenia zákonných podmienok pre odpočítanie DPH. Vo veciach, ktoré boli riešené Súdnym dvorom EÚ, sa jednalo o také konania pri odpočítaní DPH, ktoré vykazovali znaky podvodu alebo zneužívajúceho konania. 134. Senát správneho súdu 23S už vyslovil právny názor v obdobnej veci pod sp. zn. 23S/118/2016, pričom nezistil dôvody, pre ktoré by sa mal od svojho vysloveného právneho názoru odkloniť. 135. Žalobca v správnych žalobách ako ďalšieho účastníka konania označil Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka Zvolen, ktorý bol v administratívnom konaní ako správca dane v pozícii orgánu verejnej správy 1. stupňa a vydal prvostupňové rozhodnutia. Správny súd so s orgánom verejnej správy 1. stupňa ako s ďalším účastníkom konania nekonal. Rozhodnutie orgánu verejnej správy 1. stupňa môže byť predmetom prieskumu v konaní pred správnym súdom v rámci prieskumu druhostupňového rozhodnutia. Rozsah súdneho prieskumu určuje žalobca. V prípade, ak žalobca nastaví v správnej žalobe rozsah súdneho prieskumu tak, že žiada preskúmať aj rozhodnutie orgánu verejnej správy 1. stupňa, môže sa zároveň domáhať aj jeho zrušenia. Tomu potom zodpovedá aj oprávnenie správneho súdu zrušiť nielen rozhodnutie žalovaného, ale aj rozhodnutie orgánu verejnej správy 1. stupňa. Orgán verejnej správy 1. stupňa ale nie je v pozícii ďalšieho účastníka konania v zmysle dikcie ustanovenia § 27 ods. 1 SSP. Ustanovenie § 27 ods. 1 SSP upravuje prípady, ak by rozhodnutiu, ktoré je predmetom súdneho prieskumu, predchádzalo iné rozhodnutie, ktoré nebolo možné samostatne preskúmať súdom a pre orgán verejnej správy, ktorého rozhodnutie je predmetom súdneho prieskumu, bolo takéto rozhodnutie záväzné alebo z neho orgán verejnej správy vychádzal. Správny súd potom môže na návrh žalobcu posúdiť aj zákonnosť prv vydaného rozhodnutia, ktoré nebolo možné samostatne preskúmať správnym súdom, v nadväznosti na čo by bol orgán verejnej správy, ktorý takéto rozhodnutie vydal, v procesnej pozícii ďalšieho účastníka konania. 136. V prejednávaných veciach žalobca nastolil v správnych žalobách rozsah súdneho prieskumu tak, že žiadal preskúmať aj rozhodnutia orgánu verejnej správy 1. stupňa. Správny súd preto v rámci súdneho prieskumu preskumával rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane, vrátane postupu, ktorý týmto rozhodnutiam predchádzal. 137. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario, keď žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, právo na náhradu trov konania nepriznal. 138. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 SSP). Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP) . O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.