Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/303/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715201951 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6715201951.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: Willard, s.r.o., so sídlom Teplická 2293/68, 921 01 Piešťany, IČO: 44 906 960, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Eckmann, s.r.o., so sídlom Mierové námestie 14, 911 01 Trenčín, IČO: 47 241 110, proti žalovanej Q. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. Z. XXXX/XX, XXX XX J., zastúpenej opatrovníčkou M. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. Z. XXXX/XX, XXX XX J., právne zastúpenou Advokátska kancelária Ulianko & partners, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 41, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517, o zaplatenie sumy 32.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/68/2015 - 266 zo dňa 08. 09. 2016, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/68/2015 - 266 zo dňa 08. 09. 2016 v prvom a treťom výroku p o t v r d z u j e. II. Odvolanie žalovanej proti druhému výroku rozsudku, o d m i e t a . III. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudok Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 28 800,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5, 05 % ročne zo sumy 28 800,- Eur od 01. 05. 2015 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok rozsudku). Osobitným výrokom súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 3 200,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5, 05 % ročne zo sumy 32 000,- Eur od 20. 02. 2015 do 30. 04. 2015 a vo výške 5 , 05 % ročne zo sumy 3200,- Eur od 01. 05. 2015 do zaplatenia zamietol (druhý výrok rozsudku). O trovách súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok voči žalovanej na náhradu trov konania vo výške 80%. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 16.02.2015 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 32.000,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z tejto sumy od 20.02.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobu odôvodnil tým, že ako kupujúci na jednej strane uzavrel so žalovanou ako predávajúcou na strane druhej dňa 31.03.2010 kúpnu zmluvu, na základe ktorej od žalovanej nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti - k bytu č. XX na X. poschodí vo vchode č. XX bytového domu na ul. E. Z. vo J., súp. č. XXXX vrátane prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach. V súvislosti s touto kúpnou zmluvou žalovanej ako predávajúcej vo vzťahu k označeným nehnuteľnostiam zaplatil kúpnu cenu pri uzavretí kúpnej zmluvy dňa 31.03.2010 sumu 32.000,- Eur v hotovosti. Rozsudkom Okresného súdu Zvolen č.k. 6C/5/2011-203 zo dňa 16.01.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť čo do výroku vo veci samej, súd vo veci samej určil, že žalovaná je výlučnou vlastníčkou predmetného bytu vrátane prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu. V rámci vyriešenia tzv. prejudiciálnej otázky súd v tomto konaní vyhodnotil kúpnu zmluvu zo dňa 31.03.2010 ako absolútne neplatný právny úkon s poukazom najmä na ust. § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže žalovaná predmetnú kúpnu zmluvu uzatvorila v čase duševnej poruchy, a teda reálneho zníženia rozpoznávacej schopnosti svojho konania. Na kúpnu zmluvu sa preto hľadí, akoby tento právny úkon nikdy neexistoval. Vo výške prijatého plnenia z kúpnej zmluvy v podobe obdržanej sumy kúpnej ceny, t.j. vo výške 32.000,- Eur, tak vzniklo na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie, ktoré je mu povinná vydať. Právne zdôvodnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia s poukazom na ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd po vykonanom dokazovaní konštatoval, že vychádzajúc zo skutkových zhodných tvrdení strán sporu mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou došlo 31.03.2010 k uzatvoreniu kúpnej zmluvy podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobca kúpnu zmluvu uzatvoril ako kupujúci, žalovaná uzatvorila kúpnu zmluvu ako predávajúca. Predmetom kúpnej zmluvy bol byt č. XX nachádzajúci sa na X. poschodí, vo vchode č. XX, bytového domu súp. č. XXXX, na ul. E. Z. vo J.. Z kúpnej zmluvy, z čl. VII. vyplýva, že kúpna cena bytu bola dohodnutá na sumu 32.000,- Eur a z čl. VIII. kúpnej zmluvy vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tom, že kupujúci (žalobca) uhradí kúpnu cenu vo výške 32.000,- Eur v hotovosti do rúk predávajúceho (žalovanej) v deň podpisu kúpnej zmluvy. Žalovaná ako predávajúca zároveň svojim podpisom na tejto zmluve v tomto čl. potvrdila prepočítanie a prevzatie finančných prostriedkov vo výške 32.000,- Eur. Na základe tejto kúpnej zmluvy bol povolený vklad vlastníckeho práva v prospech žalobcu ako kupujúceho bývalou Správou katastra Zvolen pod č. Z dňa 27.04.2010, ktorá skutočnosť nebola v konaní sporná. Žalovaná sa v konaní vedenom pred OS Zvolen pod sp.zn. 6C/5/2011 domáhala určenia vlastníctva k bytu s odôvodnením, že kúpna zmluva zo dňa 31.03.2010 je absolútne neplatným právnym úkonom. V uvedenom konaní súd riešil ako prejudiciálnu otázku platnosť, či neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 31.03.2010 a rozsudkom č.k. 6C/5/2011-203 zo dňa 16.01.2014 okresný súd určil, že žalovaná, ktorá v tomto konaní vystupovala ako žalobkyňa, je výlučnou vlastníčkou bytu. Konštatoval, že kúpna zmluva zo dňa 31.03.2010 je absolútne neplatným právnym úkonom s poukazom na ustanovenie § 38 ods. 2 OZ, pričom mal súd dokazovaním za preukázané, že žalovaná uzatvárala kúpnu zmluvu, ako aj úverovú zmluvu a iné právne dokumenty v strese a v emočnom vypätí, reagovala skratovito, neuvedomujúc si v plnom rozsahu a dostatočne dôsledok svojho správania a konania, nevedela si v plnom rozsahu uvedomiť vážnosť a dôsledky, ktoré boli s podpísaním týchto listín spojené. Uvedený právoplatný rozsudok č. k. 6C/5/2011-203 nadobudol odraz i v katastri nehnuteľností, keď podľa aktuálneho výpisu z LV č. XXXX zo dňa 01.07.2016 žalovaná je zapísaná ako výlučná vlastníčka v celosti predmetného bytu. Ako z nespornej skutočnosti medzi stranami sporu súd potom vychádzal z toho, že kúpna zmluva zo dňa 31.03.2010 je absolútne neplatným právnym úkonom. Z ustanovenia § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Z ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu. V súdenej veci sa žalobca domáhal voči žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia ako majetkového prospechu získaného plnením z neplatného právneho úkonu, ktorým je kúpna zmluva zo dňa 31.03.2010. Z ustanovenia § 457 OZ vyplýva, že ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Žalobca „nútene“ na základe súdneho rozhodnutia z tejto absolútne neplatnej kúpnej zmluvy vrátil žalovanej vlastníctvo k bytu. Žalovaná z tohto absolútne neplatného právneho úkonu, ktorým je kúpna zmluva zo dňa 31.03.2010 je tiež povinná žalobcovi vrátiť to, čo podľa nej dostala, keď žalobca tvrdil, že žalovanej vyplatil kúpnu cenu za byt v sume 32.000,- Eur a to podľa zásad o bezdôvodnom obohatení podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalovaná popierala tvrdenie žalobcu, že podľa kúpnej zmluvy jej bola vyplatená kúpna cena v sume 32.000,- Eur. Žalobca bol v konaní povinný preukázať, že žalovanej podľa kúpnej zmluvy vyplatil kúpnu cenu v sume 32.000,- Eur. Žalobca odvodzoval svoj nárok na vyplatenie kúpnej ceny z čl. VIII. kúpnej zmluvy, z ktorého vyplýva, že k uhradeniu kúpnej ceny vo výške 32.000,- Eur malo dôjsť v hotovosti do rúk žalovanej v deň podpisu kúpnej zmluvy, pričom táto svojim podpisom na kúpnej zmluve mala potvrdiť prepočítanie a prevzatie týchto finančných prostriedkov. Na podporu svojho tvrdenia, že k vyplateniu kúpnej ceny žalovanej došlo, žalobca predložil výdavkový pokladničný doklad zo dňa 31.03.2010, tiež podpísaný žalovanou, a tiež potvrdenie o prevzatí fin. prostriedkov zo dňa 31.03.2010, rovnako podpísané žalovanou, čo žalovaná nerozporovala. Uvedeným žalovaná prehlásila, že dňa 31.03.2010 prevzala finančné prostriedky v sume 32.000,- Eur z kúpnej zmluvy. Všetky uvedené doklady boli zo dňa 31.03.2010. Rozpoznávacie schopnosti konania žalovanej k tomuto dňu boli posúdené znaleckým posudkom v konaní 6C/5/2011, keď zo znaleckého dokazovania v tomto konaní vyplynulo, že kúpnu zmluvu dňa 31.03.2010 žalovaná uzatvorila v čase duševnej poruchy. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie neprihliadol na potvrdenie prevzatí finančných prostriedkov zo dňa 31.03.2010, výdavkový pokladničný doklad zo dňa 31.03.2010, ale na okolnosť odovzdania finančných prostriedkov vo výške 32.000,-Eur vykonal dokazovanie výsluchom svedkov M.. M. U. a Z. B.. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že zhodne zo svedeckých výpovedí vyplýva, že svedok U. peniaze v byte žalovanej položil na stôl, žalovaná peniaze následne podala Z. B. a po odčítaní určitej sumy zvyšok peňazí odovzdala Z. B.. Odlišnosti vo svedeckých výpovediach podľa názoru súdu prvej inštancie, nevyvracajú tvrdenie žalobcu a preukázanie tvrdenia žalobcu, že k vyplateniu kúpnej ceny žalovanej došlo. Podporne o tom svedčí potvrdenie spoločnosti Tatra credit, a.s. zo dňa 01.12.2015, ktorá spoločnosť uviedla, že dňa 31.03.2010 bola v mieste bydliska žalovanej uhradená ich spoločnosti v hotovosti suma vo výške 28.800,- Eur oproti príjmovému pokladničnému dokladu do rúk povereného zamestnanca spoločnosti Z. B.. Bolo to na účel zaplatenia dlhu žalovanej z úverovej zmluvy č. XXX/XX,. ktorú žalovaná uzatvorila so spoločnosťou S.O.S finance, s.r.o., ako dlžníčka, ktorý jej ako veriteľ na základe tejto poskytol spotrebiteľský úver. Pohľadávka z tejto úverovej zmluvy bola veriteľom postúpená spoločnosti Tatra credit dňa 01.12.2009, úverová zmluva bola uzatvorená dňa 24.07.2009. Spoločnosť Tatra credit a.s. jednoznačne potvrdila, že záväzok žalovanej z tejto úverovej zmluvy je vyrovnaný. Uzavretie úverovej zmluvy so spoločnosťou S.O.S. finance žalovaná nerozporovala, potvrdila, že k uzavretiu tejto úverovej zmluvy došlo na výšku úveru 28.000,- Eur, keď fin. prostriedky nevyhnutne potrebovala na zabezpečenie financovania štúdia svojho syna v zahraničí. Nakoľko spoločnosť Tatra credit, a.s. potvrdila, že úver z úverovej zmluvy je žalovanou zaplatený, a nakoľko žalovaná nemala iné finančné prostriedky na jeho zaplatenie, potom jednoznačne úver spoločnosti Tatra credit, a.s. musel byť vyplatený z fin. prostriedkov z kúpnej ceny za byt vyplatenej žalobcom. Na základe vyhodnotenia dokazovania mal potom súd za to, že žalobca preukázal vyplatenie kúpnej ceny žalovanej podľa kúpnej zmluvy, avšak len v rozsahu 28.800,- Eur, keď spoločnosť Tatra credit, a.s. potvrdila vyplatenie tejto čiastky na úver žalovanej. Jediným spoľahlivým dôkazom ohľadne výšky vyplatenej kúpnej ceny je potvrdenie spoločnosti Tatra credit, a.s., keď táto spoločnosť uviedla, že jej bola zaplatená suma 28.800,- Eur. Žalovaná tak prijala podľa kúpnej zmluvy na základe týchto skutkových zistení jednoznačne od žalobcu sumu 28.800,- Eur, čím sa bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu a podľa zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia musí toto obohatenie žalobcovi vydať ako plnenie z neplatného právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 31.03.2010. V zvyšujúcej časti čo do sumy 3.200,- Eur súd žalobu žalobcu ako nepreukázanú zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP podľa ktorého, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Uviedol, že žalobca mal v konaní väčší úspech než žalovaná (80 %, t. j. 28.800 ÷ 32.000 = 0,9, t. j. 90 %, 3.200 ÷ 32.000 = 0,1, t. j. 10 %, rozdiel 90 % - 10 % = 80 %), preto žalobca má nárok voči žalovanej na náhradu trov konania vo výške 80 %. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, pričom uviedla, že rozsudok odvolaním napáda v celom rozsahu. Odvolanie zdôvodnila s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. h), f), b), d) CSP. Uviedla, že namieta hlavne tú skutočnosť, že konajúci súd prvej inštancie žalobe vyhovel len z jediného dôvodu, a to, že z výpovede svedkov p. Z. B. a M. U. považoval za dôveryhodné a smerodajné, pričom nedodržal jednu zo základných podmienok nevyhnutne potrebných na úspešné priznanie vydania bezdôvodného obohatenia, a to nespornosť a jednoznačnosť preukázania samotného vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej na úkor žalobcu. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že kúpna zmluva zo dňa 31.03.2010, ako aj všetky ostatné právne úkony vykonané zo strany žalovanej v danom období sú absolútne neplatné , a preto sa nemožno odvolávať, napr. na podmienky splatnosti kúpnej ceny uvedené v predmetnej kúpnej zmluve, nakoľko táto z právneho pohľadu neexistuje a nikdy neexistovala. V tejto súvislosti žalovaná považuje rozsudok za rozporuplný a z toho dôvodu aj nepreskúmateľný. Žalovaná má za to, že súd prvej inštancie by mal v prvom rade skúmať a zaoberať sa reálnym odovzdaním / neodovzdaním plnenia z pohľadu tzv. inštitútu reálneho kontraktu a nemôže sa opierať o skutočnosti uvedené v neplatnej zmluve s tým účelom, akoby boli skutočne naplnené a akoby sa právny úkon sa javil ako platný. Z vykonaného dokazovania na súde prvej inštancie jednoznačne nevyplýva, že sa žalovaná na úkon žalobcu bezdôvodne obohatila. Z rozsudku, ako aj z celého konania ktoré mu predchádzalo, však možno nadobudnúť dojem, že súd prvej inštancie konal a vychádzal z predpokladu, že k bezdôvodnému obohateniu došlo, a preto nepriamo preniesol dôkazné bremeno, resp. jeho časť na žalovanú. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že konajúci súd vôbec nezohľadnil celkom zjavné prepojenie svedkov a osoby žalobcu navzájom, keďže len konštatoval v ods. 42 rozsudku, že prepojenosť svedkov a osoby žalobcu nespochybňuje vierohodnosť ich svedeckých výpovedí. Toto rozhodnutie súd odôvodnil len jednou skutočnosťou, a to že svedkovia zložili sľub vypovedať pravdu a nič nezamlčať a boli poučení o následkoch krivej výpovede. Vzhľadom na procesné postavenej žalovanej v tomto konaní, nemožno od nej rozumne očakávať, že bude v konaní produkovať dôkazy, ktoré preukazujú neodovzdanie financií, nakoľko je len na žalobcovi v prípade, ak došlo k spochybneniu vierohodnosti svedkov, ktorí svedčia v jeho prospech, aby dokázal aj ďalšími dôkazmi, že ich výpovede sú vierohodné. Ďalej žalovaná namietala, že súd prvej inštancie podporne použil ako dôkaz vyhlásenie o splatení úveru vystavené spoločnosťou TATRACREDIT. avšak bez náležitého posúdenia v ods. 39 na str. 17 rozsudku dôvodil, že toto vyplatenie uskutočnila jednoznačne žalovaná, čo však nemusí byť pravdou a v súdnom konaní toto nebolo jednoznačne preukázané. Bolo potrebné po vyriešení otázky, či v skutočnosti došlo k faktickému odovzdávaniu a prepočítavaniu finančných prostriedkov v relutárnej forme alebo len dokladovo, tzv. na papieri, a v takom prípade, keď by súd dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že k faktickému odovzdávaniu peňazí došlo, bolo potrebné_posúdiť aj správanie sa zúčastnených osôb s ohľadom na všetky okolnosti s tým, kto komu de facto peňažné prostriedky odovzdával a za akým účelom. V danom prípade by teda bolo potrebné posúdiť aj to, či nešlo o plnenie v prospech iného v zmysle § 454 OZ, čím sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Taktiež v nadväzností na logickosť rozsudku je podľa názoru žalovanej nesprávne aj tvrdenie súdu uvedené v ods. 40 rozsudku o tom, že absencia úmyslu predať byt a prevziať peniaze je bez právneho významu kvôli konaniu žalovanej v čase duševnej poruchy, nakoľko práve naopak, by prípadná existencia úmyslu predať byt a prevziať peniaze bola z uvedeného dôvodu bez právneho významu, avšak práve jeho nedostatkom by sa súd mal v rámci posúdenia veci zaoberať. V tomto smere žalovaná podporne poukázala na podobné súdne konanie vedené na Okresnom súde v Novom Meste nad Váhom, ktoré sa týka spoločnosti SOS Finance. Uvedený súd v danej veci skúmal hlavne nedostatok úmyslu predať byt a na základe tejto jedinej skutočnosti spolu s rozpornými výpoveďami svedkov v konaní zhodnotil, že k odovzdaniu kúpnej ceny nedošlo a kúpna zmluva je neplatná. Navyše v ods. 41 Rozsudku súd prvej inštancie s prílišnou formálnosťou nerešpektoval dôkazy predložené žalovanou, a to potvrdenia o vkladoch a o tom, že od žalovanej a jej syna boli vymáhané peniaze aj po údajnom splatení úveru spoločnosti TATRACREDIT, pričom vzhľadom na prepojenosť osoby p. V. na spoločnosť TATRACREDIT, ako už aj zjavnú zhodu v názvoch týchto spoločností „Tatrica" a „TATRACREDIT" je dôvodné predpokladať, že ide o osoby prepojené a spolupracujúce. Žalovaná je toho názoru, že súd prvej inštancie rozhodol vyslovene formálne, bez náležitého odôvodnenia, nesprávne právne vec posúdil, z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a riadne nezdôvodnil z akých dôvodov dôkazy žalobcu výsluchmi svedkov prijal za vierohodné a z akých objektívnych dôvodov dôkazy žalovanej neakceptoval, a preto považuje výkon spravodlivosti zo strany konajúceho súdu prvej inštancie za subjektívny a arbitrárny. Žalovaná tiež považuje rozsudok súdu prvej inštancie za zmätočný v časti subsumpcie danej veci pod príslušnú právnu normu s poukazom na existujúce všeobecné a osobitné skutkové podstaty inštitútu bezdôvodného obohatenia tak, ako sú upravené v zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Z rozsudku vôbec nie zrejmé, pod akú z existujúcich skutkových podstát súd prvej inštancie subsumoval celý prípad, nakoľko v rozsudku vymenúva a spomína viaceré ustanovenia OZ, ktoré sa však medzi sebou vylučujú. Z rozsudku nie je zrejmé, na základe akého konkrétneho ustanovenia OZ súd v danej veci konal a rozhodol, a preto uvedená skutočnosť už sama o sebe zakladá aj nepreskúmateľnosť rozsudku. Žalovaná poukazuje aj na možné nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v tom, že v prípade, keby aj išlo o skutkové vymedzenie vzájomnej reštitučnej povinnosti strán z neplatného právneho úkonu podľa § 457 OZ, tak by musela byť nielen v rozsudku, ale najmä v samotnej žalobe zo dňa 16.02.2015 táto vzájomnosť jednoznačne slovne vyjadrená v žalobnom petite. Uvedený nedostatok žaloby však nemožno zhojiť tak, ako to vykonal súd prvej inštancie v rozsudku, a to vyslovením, že žalobca nútene na základe súdneho rozhodnutia z tejto absolútne neplatnej kúpnej zmluvy vrátil žalovanej vlastníctvo k bytu, nakoľko nielenže slovné spojenie „nútene vrátil" je absolútne nelogické, ale čo je dôležitejšie, k žiadnemu vráteniu de facto a de iure nedošlo, nakoľko predmetné súdne rozhodnutie, na ktoré sa odvoláva rozsudok okresného súdu bolo výsledkom súdneho konania o určenie, či tu vecný právny vzťah je, alebo nie je, a vôbec nešlo o konanie o vydanie veci, čo nesporne znamená, že dané súdne rozhodnutie len konštatuje faktický a skutočný stav, ktorý je existujúci, t j. de iure, nikdy nedošlo k plneniu z neplatnej kúpnej zmluvy na strane žalovanej a teda nikdy nedošlo k prevodu vlastníckeho práva „dochádza k obnove vlastníckeho práva so spätným účinkom“. Vzhľadom na uvedené tiež žalovaná poukázala na judikatúru a konštatovala, že v uvedenom prípade, sa buď vôbec nemalo postupovať podľa § 457 OZ, alebo v opačnom prípade, by mala byť žaloba zamietnutá z procesných dôvodov nedostatku vyjadrenia synalagmatického vzťahu z plnenia obidvoch strán v žalobnom petite. Podporne poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26Odo/804/2005. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanej náhradu trov konania, alebo, event. ak by odvolací súd posúdil, že sú splnené podmienky pre zrušenie rozhodnutia, aby postupom podľa § 389 ods. 1CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 3. K odvolaniu žalovanej sa dňa 21. 12. 2016 vyjadril žalobca a uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny a zákonný a odvolacie námietky žalovanej za celkom nedôvodné. Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia reálnosti odovzdania kúpnej ceny zo strany žalobcu žalovanej a je nepochybné, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, na základe akých konkrétnych dôkazov a výsledkov vykonaného dokazovania považoval súd nárok žalobcu v priznanej časti za dôvodný a preukázaný. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie sa naopak vôbec neuspokojil len s formálnym posúdením obsahu príslušnej kúpnej zmluvy tak, ako sa žalovaná snaží prezentovať v podanom odvolaní, ale vykonával riadne dokazovanie zamerané práve na objasnenie určujúcej otázky potrebnej pre rozhodnutie o podanej žalobe žalobcu, a to ohľadne otázky skutočnej výšky odovzdanej kúpnej ceny žalovanej. Nielen listinnými dôkazmi, ktoré mal v súvislosti s príslušnou kúpnou zmluvou súd k dispozícii, ale aj ďalšími listinnými dôkazmi, ako aj výpoveďami v konaní vypočutých svedkov bolo nad rámec akýchkoľvek pochybnosti preukázané, že zo strany žalobcu došlo v súvislostí s príslušnou kúpnou zmluvou k riadnemu vyplateniu kúpnej ceny žalovanej, a teda k následnému vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej titulom určenej absolútnej neplatnosti dotknutej kúpnej zmluvy. Ako s vecou nesúvisiace označil žalobca odvolacie námietky žalovanej ohľadom spôsobu uzatvárania príslušnej kúpnej zmluvy medzi jej osobou ako predávajúcou a žalobcom ako kupujúcim. Predmetom konania v prejednávanej veci totiž nie je posúdenie platnosti, či neplatnosti právneho úkonu, ale nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Uviedol, že žalovaná v odvolaní nesprávne uviedla okolnosti, ktoré nie sú v zhode so skutočným stavom veci, keď : príslušná kúpna zmluva medzi žalobcom a žalovanou nebola uzatváraná v domácnosti žalovanej, ale na notárskom úrade, okolnosti zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou a treťou osobou spoločnosťou Tatra Credit a.s. nemajú ani s prejednávanou právnou vecou a ani so spoločnosťou žalobcu akýkoľvek súvis a podľa názoru žalobcu žalovaná uvedené tvrdenia v podanom odvolaní prednáša výlučne účelovo; otázka hodnoty bytu, ako aj otázka sociálnych a rodinných pomerov žalovanej rovnako nemajú akýkoľvek súvis s prejednávanou právnou vecou, keď meritom veci je len posúdenie nároku žalobcu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie neprodukovala ani jediný dôkaz, ktorý by reálne znižoval vierohodnosť svedeckých výpovedí. Žalobca poukazuje i na to, že pri dôkaze výpoveďou svedka súd vyhodnocuje vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k viacerým kritériám. Súd prvej inštancie sa uvedenými kritériami pri vyhodnocovaní obsahu všetkých v konaní vypočutých svedkov dôsledne riadil a svedecké výpovede aj náležité riadne a komplexne vyhodnotil. Pokiaľ ide o osobu E. V., ktorá nemá so spoločnosťou žalobcu nič spoločné, táto osoba nebola v konaní pred súdom prvej inštancie ani vypočutá, a preto žalobca nerozumie, na základe akých poznatkov žalovaná v podanom odvolaní hodnotí uvedenú osobu a dokonca neváha označovať jej konanie ako konanie rozporné s dobrými mravmi. Uvedené nijakým spôsobom nesúvisí s meritom veci, nakoľko označená osoba nebola žalobcom nikdy poverená na akýkoľvek úkon v súvislosti s príslušnou kúpnou zmluvou a táto osoba nebola prítomná ani pri samotnom uzatváraní kúpnej zmluvy a ani pri odovzdávaní kúpnej ceny žalovanej. K súdnym rozhodnutiam, ktoré žalovaná priložila k podanému odvolaniu, žalobca namieta, že priložené súdne rozhodnutia sa týkajú úplne odlišného subjektu ako je spoločnosť žalobcu, a preto žalobca nepovažuje za potrebné sa k ich obsahu bližšie vyjadrovať. V prípade, ak žalovaná namieta svoju údajnú nespôsobilosť na prevzatie kúpnej ceny vzhľadom na jej zhoršený zdravotný stav, žalobca poukazuje na to, že z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že žalovaná vlastnoručne podpísala viacero listín, a to dokonca spôsobom, že mohlo dôjsť k osvedčeniu pravosti jej podpisu na notárskom úrade. Na uvedenom faktickom stave nič nemení ani to, že príslušné listiny boli z hľadiska právneho vyhodnotené ako absolútne neplatné. Obrana žalovanej v naznačenom smere je tak priamo vylúčená listinami tvoriacimi súdny spis v prejednávanej veci. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie bez možnosti inej interpretácie v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a určito uviedol v zmysle akých zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka posúdil uplatnený nárok žalobcu (na strane 12, 17 a 19). Žalobca považuje za celkom nelogické a nereálne, aby v petite navrhovaného rozsudku žalobca uviedol jeho vzájomnú povinnosť voči žalovanej, nakoľko po opätovnom zápise vlastníckeho práva žalovanej k predmetnému bytu nie je možné takýto petit s poukazom na základné procesné pravidlá vôbec formulovať. Je vylúčené, aby žalobca v podanej žalobe vyjadroval synalagmatickosť vzájomného vzťahu za predpokladu, ak ešte pred podaním žaloby došlo na základe skoršieho súdneho rozhodnutia k spätnému zápisu vlastníckeho práva žalovanej do katastra nehnuteľností. V prejednávanej právnej veci s ohľadom na charakter tomuto konaniu predchádzajúceho súdneho konania je nesporné, že na základe príslušnej kúpnej zmluvy došlo k vzájomnému plneniu, a to vo forme prevodu vlastníckeho práva k príslušnej nehnuteľnosti zo žalovanej na žalobcu oproti vyplateniu kúpnej ceny zo strany žalobcu žalovanej. Nad rámec vyššie uvedeného žalobca namieta, že žalovaná nebola oprávnená na podanie odvolania čo do výroku II. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko týmto výrokom bolo rozhodnuté v prospech žalovanej. Tým je voči uvedenému výroku napadnutého rozsudku vylúčená možnosť podania odvolania zo strany žalovanej s poukazom na § 359 Civilného sporového poriadku. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 4. K vyjadreniu žalobcu sa podaním zo dňa 01. 03. 2017 vyjadrila žalovaná. Uviedla, že jediné skutočnosti svedčiace v prospech žalobcovho tvrdenia o údajnom odovzdaní finančných prostriedkov v byte žalovanej, boli len výpovede dvoch svedkov a žiadne listinné dôkazy predložené žalobcom v tomto konaní nepreukazujú ani prijatie, ani odovzdanie finančných prostriedkov žalovanou. V tejto súvislosti žalovaná uvádza, že vierohodnosť výpovedí svedkov v konaní spochybnila, a to poukázaním nielen na ich osobné, ale aj pracovnoprávne a obchodné prepojenie, pričom miesto sídla spoločností je len jednou z viacerých skutočnosti, ktoré až v celosti a vo vzájomnej súvislosti spochybňujú vierohodnosť obidvoch vypočutých svedkov. Žalovaná v konaní tiež poukázala na to, že p. E. V. sa pozná s manželkou p. Z. B., nakoľko spolu pôsobili v spoločnosti RUDIMENT, s. r. o. a Tatrica, s. r. o.. Navyše pokiaľ sa žalobca snaží spochybniť závery o faktickej fyzickej nemožnosti prevzatia - odovzdania finančných prostriedkov v hotovosti žalovanou, nemôže sa odvolávať na podpisy žalovanej v listinách, ktoré sú absolútne neplatné, od počiatku. Napriek uvedenému, žalovaná uvádza, tak ako už poukazovala v konaní pred súdom prvej inštancie, že podpisy žalovanej nie sú súvislé a rovné ani vykonané jedným ťahom, ale že jej podpis pozostáva z napísaného každého písmena oddelene a krivo, pričom už z prvého pohľadu možno usúdiť, že podpisujúca osobu mala nesmieme ťažkosti pri podpisovaní. Z uvedeného vyplýva, že nedošlo a ani nemohlo dôjsť za daného skutkového stavu k nespornému a jednoznačnému preukázaniu samotného vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej na úkor žalobcu. Podľa názoru žalovanej to, že je nejaký úkon neplatný, ešte automaticky neznamená, že fakticky k plneniu na základe takto neplatného úkonu došlo, ale práve naopak, uvedené skutočnosti je potrebné preukázať v prípadnom konaní o vydaní bezdôvodného obohatenia. Odhliadnuc od uvedeného je v danom prípade právne irelevantné, že podľa názoru žalobcu došlo k spornému zápisu vlastníckeho práva, nakoľko na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy vlastnícke právo nikdy prevedené na žalovaného nebolo a de iure došlo len k oprave chybného zápisu v KN. Vzhľadom na uvedené žalovaná žiadala, aby odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v petite odvolania. 5. Vyjadrenie k vyjadreniu žalovanej zo strany žalobcu podané nebolo. 6. V dôsledku podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP vo prvom a závislom treťom výroku o trovách konania potvrdil ako vecne správny. Keďže odvolanie proti rozsudku podala len žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu, odvolací súd musel postupom podľa § 386 písm. b) CSP odvolanie žalovanej proti druhému výroku (o zamietnutí žaloby v časti sumy 3 200,- eur s úrokom z omeškania) odmietnuť ako odvolanie podané neoprávnenou osobou, nakoľko uvedeným zamietajúcim výrokom bolo rozhodnuté v prospech žalovanej. 7. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. 8. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Na základe podaného odvolania žalovaného, tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 2 CSP, rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovaného a odvolacie dôvody uvedené v jeho odvolaní, odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozhodnutí vo veci samej, ako aj s jeho dôvodmi stotožňuje a na tieto poukazuje, pričom odvolací súd zároveň konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok; čo sa týka preskúmania veci samej, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby žalobcu dospel k správnym skutkovým a právnym záverom a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov. 11. Na odvolaciu námietku žalovaného prednesenú v podanom odvolaní o tom, že súd prvej inštancie mal v prvom rade skúmať a zaoberať sa reálnym odovzdaním/neodovzdaním plnenia z pohľadu tzv. inštitútu reálneho kontraktu a nemá sa opierať o skutočnosti uvedené v neplatnej zmluve, k tejto odvolací súd poukazuje na rozsiahle dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie, ktorého závery sú obsiahnuté v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie na str. 15 ods. 32, kde sa osobitne uvedenou otázkou súd prvej inštancie zaoberal, keď uviedol : „Je pravdou a treba prisvedčiť obrane žalovanej, že z týchto listinných dôkazov nemožno mať za preukázané, že k vyplateniu kúpnej ceny došlo. Kúpna zmluva, výdavkový pokladničný doklad a potvrdenie o prevzatí finančných prostriedkov žalovaná podpísala toho istého dňa, teda dňa 31.03.2010. Rozpoznávacie schopnosti konania žalovanej k tomuto dňu boli posúdené znaleckým posudkom v konaní sp. zn. 6C/5/2011, keď zo znaleckého dokazovania v tomto konaní vyplynulo, že kúpnu zmluvu dňa 31.03.2010 žalovaná uzatvorila v čase duševnej poruchy a teda reálneho zníženia rozpoznávacej schopnosti svojho konania. Nakoľko i výdavkový pokladničný doklad, ako i potvrdenie prevzatí finančných prostriedkov boli podpísané žalovanou toho istého dňa ako kúpna zmluva, žalovaná ich podpísala v čase reálneho zníženia rozpoznávacej schopnosti svojho konania, a teda nemohla jednoznačne posúdiť obsah týchto listín, tak ako nemohla reálne posúdiť obsah kúpnej zmluvy. Preto týmito listinnými dôkazmi žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o vyplatení kúpnej ceny žalovanej“. V dôsledku uvedeného, súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom svedkov M.. M. U. a svedkom Z. B., ktorí sa vyjadrili na okolnosti reálneho odovzdania finančných prostriedkov predstavujúcich kúpnu cenu za byt, ktoré mali byť podľa zhodných výpovedí oboch vyššie uvedených svedkov reálne odovzdané žalovanej v jej byte dňa 31.03.2010, t. j. toho dňa, kedy bola na notárskom úrade uzatvorená kúpna zmluva. Okrem svedeckých výpovedí svedka Z. B. a M.. M. U. k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov svedčilo i písomné potvrdenie spoločnosti TATRA CREDIT, a. s., z dňa 01.12.2015, ktorá spoločnosť potvrdila, že dňa 31.03.2010 bola v mieste bydliska žalovanej uhradená ich spoločnosti v hotovosti suma 28.800,-Eur oproti príjmovému pokladničnému pokladničného dokladu do rúk povereného zamestnanca spoločnosti Z. B.. Uvedené bolo na účel zaplatenia dlhu žalovanej z úverovej zmluvy č. XXX/XX,. ktorú žalovaná uzatvorila so spoločnosťou S.O.S. Finance, s. r. o. ako dlžníčka, ktorý jej ako veriteľ na základe tejto poskytol spotrebiteľský úver. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie nevychádzal z kúpnej zmluvy zo dňa 31.03.2010, pokladničného výdavkového dokladu, ale na preukázanie okolností reálneho odovzdania finančných prostriedkov vykonal i ďalšie dokazovanie (výsluchom svedkov a oboznámením s obsahom listiny) a na základe uvedeného dospel k opodstatnenému záveru o odovzdaní finančných prostriedkov zástupcom žalobcu Q. M., avšak len do výšky 28.800,-Eur, a to práve s poukazom na potvrdenie o úhrade úveru vystavené spoločnosťou TATRA CREDIT. Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyššie uvedenú odvolaciu námietku žalovaného považoval za nedôvodnú, neopodstatnenú a nemajúcu oporu v predchádzajúcom priebehu konania vykonaného pred súdom prvej inštancie. Pokiaľ žalovaný namieta, že súd prvej inštancie mal skúmať úmysel (žalovanej) skutočne byt predať, odvolací súd dodáva, že takáto úvaha nie je na mieste, nakoľko predmetom prejednávanej veci je nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. toho, čo bolo plnené na základe právneho úkonu, o ktorom súd v predchádzajúcom inom rozhodol ako o neplatnom a teda v prejednávanej veci sám o platnosti/ neplatnosti daného právneho úkonu nerozhodoval. Detialne dokazovanie súd v prejednávanej veci správne zameral na otázku či a v akej výške žalovaná zástupcovi žalobcu skutočne plnila a pokiaľ mal túto otázku vykonaným dokazovaním ustálenú, správne rozhodol o povinnosti takéto plnenie poskytnuté na základe neplatného právneho úkonu vrátiť. Ak žalovaný namieta, že súd prvej inštancie rozhodol vyslovene formálne, bez náležitého odôvodnenia, nesprávne právne vec posúdil a riadne nezdôvodnil, z akých dôvodov dôkazy žalobcu výsluchmi svedkov prijal za vierohodné, a preto žalovaný považuje výkon spravodlivosti zo strany konajúceho súdu prvej inštancie za subjektívny a arbitrárny, odvolací súd k uvedenej odvolacej námietke uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vypracované veľmi precízne, odôvodnenie je detailné, zrozumiteľné a presvedčivé a v dôvodoch naň odvolací súd poukazuje. Z napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré skutočnosti mal súd po vykonanom dokazovaní za preukázané, ako vyhodnotil jednotlivé predložené dôkazy (ako žalobcom, tak aj žalovaným) súdu, ktorými dôkazmi boli preukázané jednotlivé tvrdenia sporových strán. Z odôvodnenia rozsudku je tak zrejmé čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich hodnotil a tak isto uviedol prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. 12. Je potrebné podotknúť, že vyhodnocovanie dôkazov a to každého zvlášť, ako aj vo vzájomných súvislostiach je výlučne v kompetencii konajúceho súdu. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci sa vierohodnosťou svedkov a ich výpovedí zaoberal, hodnotil žalovanou namietanú personálnu prepojenosť, avšak dospel k záveru, že neexistujú relevantné dôvody, pre ktoré by uvedených svedkov B. a U. považoval na nedôveryhodných a na ich výpovede, ktoré sa navzájom obsahom popisovaných okolností zhodujú a majú logický základ prihliadol, tieto v rámci komplexného hodnotenia dokazovania vyhodnotil ako svedčiace žalovanému nároku žalobcu. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces, ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď. napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS III./97, II. ÚS 251/3. 13. Pokiaľ žalovaný považuje rozsudok okresného súdu o. i. za zmätočný, a to najmä z dôvodu subsumpcie danej veci pod príslušnú právnu normu, pokiaľ namieta, že z rozsudku nie je zrejmé pod ktorú z existujúcich skutkových podstát súd prvej inštancie subsumoval celý prípad, nakoľko v rozsudku (ods. 13. až 26. a ods. 37.) vymenúva a spomína viaceré ustanovenia OZ, ktoré sa však medzi sebou vylučujú, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne uviedol znenie príslušnej právnej normy, jej konkrétneho ustanovenia, podľa ktorej vec právne posúdil, pod ktorú skutkový stav právne subsumoval. V danom prípade, konkrétne pod ust. § 451 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje bezdôvodné obohatenie, pričom v ust. § 451 ods. 2 OZ sú spoločne uvedené jednotlivé osobitné skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia. Rozsudku súdu prvej inštancie v žiadnom prípade nemožno vytýkať neúplnosť, či dokonca zmätočnosť tak, ako namietal žalovaný v podanom odvolaní, nakoľko súd zistený skutkový súd správne subsumoval pod ust. § 451 Občianskeho zákonníka, ktoré ako jediné upravuje a obsahuje všetkých päť skutkových podstát bezdôvodného obohatenia (obsiahnuté v § 451 ods. 2 OZ), pričom súd prvej inštancie zároveň na str. 17 v rozsudku v ods. 39 uviedol, že „Žalovaná tak prijala podľa kúpnej zmluvy na základe týchto skutkových zistení jednoznačne od žalobcu sumu 28.800,- Eur, čím sa bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu a podľa zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia uvedený v § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, musí toto obohatenie žalobcovi vydať ako plnenie z neplatného právneho úkonu, kúpnej zmluvy zo dňa 31.03.2010“. Z rozsudku súdu prvej inštancie je tak absolútne zrejmá (správna) subsumcia skutkového stavu pod príslušnú právnu normu a z rozsudku, jeho odôvodnenia vyplýva i záver, že uvedené súd prvej inštancie vyhodnotil ako plnenie (na ktoré je žalovaná povinná) z neplatného právneho úkonu - kúpnej zmluvy z 31.03.2010. Ustanovenia Občianskeho zákonníka, na ktoré poukázal v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie, a ktorých znenie i odcitoval, sa navzájom nevylučujú, ale pri konštatovaní bezdôvodného obohatenia titulom plnenia z neplatného právneho úkonu je potom správny a na mieste odkaz na ust. § 457 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje vzájomnú reštitučnú povinnosť pri konštatovaní neplatnosti zmluvy (tak, ako tomu bolo v danom prípade). Reštitučná povinnosť má synalagmatickú, teda vzájomne podmienenú povahu. Uvedené znamená, že domáhať sa plnenia záväzku voči svojej osobe môže len ten, kto sám svoj záväzok splnil skôr ako protistrana, prípadne preukáže, že je pripravený ho splniť oproti plneniu protistrany. V prejednávanej veci bolo preukázané, že zmluvné strany a to : spoločnosť Willard s.r.o., ako pôvodný kupujúci na jednej strane a Q. M., ako pôvodný predávajúci, pôvodne uzavreli kúpnu zmluvu, na základe ktorej bolo prevedené vlastnícke právo k bytu z Q. M. na spoločnosť Willard, s. r. o., za peňažné protiplnenie (podľa kúpnej zmluvy suma 32.000,-Eur, podľa vykonaného dokazovania suma 28.800,-Eur). Vzhľadom na výsledok iného konania vedeného na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 6C/5/2011 o určenie vlastníckeho práva bolo konštatované - rozsudkom (určené), že Q. M. je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností vedených na Správe katastra J., pre obec a kat. úz. J., zapísaných na LV č. XXXX, a to bytu č. XX nachádzajúceho sa na X poschodí vo vchode č. XX bytového domu na Ul. E. Z. vo J., so súp. č. XXXX, postavenom na pozemku parc. registra „C“ č. XXXX/X, parc. č. XXXX/X, parc. č. XXXX/X, parc. č. XXXX/X a parc. č. XXXX/X. Na základe uvedeného rozsudku bolo určené vlastníctvo v prospech Q. M., pôvodne predávajúcej z kúpnej zmluvy zo dňa 31.03.2010, a teda v čase rozhodovania súdu prvej inštancie v konaní 14C/68/2015 svedčalo Q. M. jednak vlastníctvo k predmetnému bytu a zároveň bolo v jej dispozícii poskytnuté plnenie v podobe kúpnej ceny, na základe kúpnej zmluvy zo dňa 31.03.2010, o ktorej bolo súdom rozhodnuté ako o neplatnej. Z uvedeného dôvodu v skutočnosti došlo k nerovnovážnemu stavu, kde Q. M. svedčí i vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti (k bytu) a zároveň má doposiaľ vo svojej dispozícii i finančné plnenie, ktoré ako protihodnota za uvedený byt jej bolo vyplatené v podobe kúpnej ceny. Nakoľko k faktickému plneniu - spätnému plneniu zo strany Q. M. už reálne došlo, a to zápisom v katastri nehnuteľností na základe rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 6C/5/2011, je teda namieste, aby došlo k vzájomnému (spätnému) plneniu zo strany Q. M., ktorá preukázateľne prijala plnenie za prevod vlastníckeho práva k bytu a aby táto vrátila pôvodnému kupujúcemu, ktorý plnenie v podobe kúpnej ceny na základe kúpnej zmluvy poskytol. Súd prvej inštancie potom správne daný skutkový stav vyhodnotil a správne subsumoval pod ust. § 451 Občianskeho zákonníka a rozhodol o uložení povinnosti žalovanej Q. M. zaplatiť žalobcovi sumu 28.00,-Eur, nakoľko do uvedenej výšky mal nárok uplatnený žalobou za preukázaný a dôvodný. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti postupom podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil. 14. Odvolací súd preskúmal i výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, nakoľko sa jedná o závislý výrok a dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď s poukazom na ust. § 255 ods. 2 priznal žalobcovi nárok voči žalovanej na náhradu trov konania vo výške 80%, keď od úspechu žalobkyne v konaní odčítal čiastočný úspech žalovaného v konaní (90% úspech žalobkyne - 10% úspech žalovaného = 80% čistý procesný úspech žalobcu) . Rozsudok súdu prvej inštancie preto ako vecne správny potvrdil i vo výroku o trovách konania. 15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP aplikujúc ust. § 262 ods. 1 CSP a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešnou stranou sporu v celom rozsahu, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 prináleží nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, resp. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% na účet právneho zástupcu žalovaného v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania. O výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 CSP). 16. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).