Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/88/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6418201742 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6418201742.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu: G., proti žalovanému: E. právne zastúpenému M., Y. v konaní o zaplatenie 1 094,72 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 20Csp/22/2018-71, zo dňa 19.07.2018, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť pôvodnej žalobkyni D. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. X. č. XXX sumu 1 094,72 Eur s príslušenstvom (výrok I.) titulom vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 2 a nasl. Občianskeho zákonníka. 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že pôvodná žalobkyňa D. K. si dôvodne uplatnila na okresnom súde nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalovaný sa o sumu 1 094,72 Eur s príslušenstvom obohatil tým, že prijal plnenie bez právneho dôvodu, ak úver poskytnutý na základe zmluvy o hotovostnom úvere uzavretej dňa 06. 11. 2012 je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Doplnil, že zmluva o hotovostnom úvere, na základe ktorej bol poskytnutý úver vo výške 2 100,- Eur pôvodnej žalobkyni neobsahuje obligatórne náležitostí uvedené v zákone č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej v texte „zák. č. 129/2010 Z. z.“), v dôsledku čoho pôvodná žalobkyňa uhradila žalovanému viac finančných prostriedkov ako mala, a to sumu 1 094,72 Eur, ktorú je žalovaný povinný vydať. 3. Okresný súd konštatoval, že vyššie uvedená zmluva o hotovostnom úvere zo dňa 06. 11. 2012 (ďalej v texte „zmluva o úvere“) nemusela a ani nemohla obsahovať náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c) zák. č. 129/2010 Z. z., pretože nešlo o tzv. viazaný spotrebiteľský úver určený na nákup konkrétneho tovaru alebo služby, kedy tento prvok v zmluve svoje opodstatnenie má. Zmluva však podľa názoru okresného súdu v rozpore s § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z. z. neobsahuje nielen konkrétnu hodnotu RPMN, keďže obsahuje iba jej interval v rozmedzí 1,2 %, ale obsahuje aj nesprávny údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Žalovaným použitý spôsob určenia RPMN k uzavretej zmluve o úvere nezodpovedá účelu zák. č. 129/2010 Z. z., ktorý sledoval to, aby spotrebiteľ mal už pri vstupe do zmluvného vzťahu s dodávateľom vedomosť, ako výhodný je pre neho daný úver a práve toho je ukazovateľom konkrétna hodnota RPMN. V tomto smere súd poukázal na rozhodnutia senátu odvolacieho súdu, podľa ktorých určenie RPMN intervalom, nie je v zmluve o úvere prípustné. Tak isto súd dodal, že podľa vedomostí súdu je žalovaný jedinou bankovou, či nebankovou inštitúciou pôsobiacou na finančnom trhu v Slovenskej republike, ktorá v danom čase nedokázala určiť konkrétnu hodnotu RPMN v zmluvách o spotrebiteľskom úvere, z čoho súdu vyplýva, že nešlo o systémovú chybu v zákone, ale o jeho nepochopenie, či nesprávny výklad zo strany žalovaného. 4. Pokiaľ ide o celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, žalovaný sa bránil tým, že na platenie poistného sa pôvodná žalobkyňa zaviazala dobrovoľne, a preto podľa § 2 písm. g), h) zák. č. 129/2010 Z. z. nie je možné ho zahrnúť do celkovej čiastky, resp. celkových nákladov spotrebiteľského úveru. Okresný súd sa však s takýmto tvrdením žalovaného nestotožnil už len preto, že z obsahu predloženej zmluvy o úvere predstavujúcej zmluvný formulár nemožno vyvodiť, že by pôvodná žalobkyňa mala možnosť poistenie aj neuzavrieť na rozdiel od toho, ako bol dojednaný poplatok za službu možnosti zmeny výšky a počtu splátok. „Dobrovoľnosť“ dojednania poistenia, okrem použitia predtlačenej zmluvnej formulácie „poistenie výdavkov (dobrovoľné):“ nedokazuje nič ďalšie, práve naopak, pripravená rubrika predznačuje, že poistenie bude každopádne dojednané, pretože len ďalej nasledujúce predtlačené kolónky ohľadne iných služieb umožňujú zvoliť bez ohľadu na to, či sa takéto služby dojednávajú alebo nie, a v danom prípade si pôvodná žalobkyňa prvú službu zvolila a druhú už nie. Z tohto dôvodu poistenie malo byť zahrnuté do celkových nákladov, ako aj do celkovej čiastky a potom hodnota uvedená v zmluve o úvere je nesprávna a je v skutočnosti vyššia, nakoľko 60 splátok krát 64,56 Eur (v zmluve uvedená mesačná splátka 64,86 Eur - 0,30 Eur ako poplatok za zvolenú službu) je spolu 3 873,60 Eur a nie len 3 599,50 Eur ako je uvedené v zmluve o úvere. V tejto súvislosti okresný súd ešte dodal, že ani poplatok za predmetnú službu 0,30 Eur nie je vyjadrený celkom určite, lebo nie je zo zmluvného textu zrejmé, či ide o poplatok jednorazový, či o poplatok, ktorý sa platí každý mesiac. 5. Následne okresný súd v odôvodnení rozhodnutia doplnil, že v zmluve o úvere absentuje termín konečnej splatnosti úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z., ktorý bol pôvodnej žalobkyni poskytnutý vo výške 2 100,- Eur, pretože v bode 44 zmluvy sa hovorí len o lehote splatnosti 60 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15 dňa v poslednom mesiaci, no naproti tomu nasledujúce zmluvné ustanovenie hovorí o tom, že prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru. To podľa okresného súdu znamená, že pokiaľ pôvodnej žalobkyni bol úver poskytnutý bezhotovostne 17. 11. 2012, nezhoduje sa lehota splatnosti 60 mesiacov po poskytnutí úveru s tým, ako bol vymedzený termín konečnej splatnosti úveru ďalej v zmluvnom texte. Konkrétne podľa bodu 44 zmluvy o úvere, vychádza termín konečnej splatnosti úveru pri počítaní 60 mesiacov od poskytnutia úveru na 17. 11. 2017, avšak podľa zmluvného textu ďalej uvedeného vychádza termín končenej splatnosti na deň 15. 11. 2017 a ešte k tomu žalovaným vystavený splátkový kalendár uvádza splatnosť druhej a ďalších splátok na 25. deň v príslušnom mesiaci. Práve preto, aby spotrebiteľ jednoznačne zo zmluvy vedel, kedy splatí celý dlh, zákon vyžaduje uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru. Táto náležitosť však z predloženej zmluvy nevyplýva v takej podobe, aby nebola pre spotrebiteľa mätúca. 6. Keďže vyššie uvedené nedostatky okresný súd vyhodnotil tak, že spôsobujú bezúročnosť a bezpoplatkovosť pôvodnej žalobkyni poskytnutého úveru podľa § 11 ods. 1 písm. a), b) zák. č. 129/2010 Z. z. doplnil, že pôvodná žalobkyňa zaplatila bez právneho dôvodu žalovanému sumu o 1 094,72 Eur vyššiu, než ktorú mala žalovanému vrátiť, a to sumu 2 100,- Eur, ak mu uhradila 3 194,72 Eur. 7. Pri rozhodovaní o uplatnenom úroku z omeškania sa okresný súd riadil právnou úpravou úrokov z omeškania obsiahnutou v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01. 02. 2013. 8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte „CSP“). 9. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný v zákonnom stanovenej lehote a rozsudok napadol v celom rozsahu z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Nestotožnil sa s právnym záverom okresného súdu, že by zmluva o úvere neobsahovala všetky povinné náležitosti upravené zák. č. 129/2010 Z. z. Nepovažuje hodnotu RPMN za neuvedenú nakoľko rozmedzie je zanedbateľné. Zdôraznil, že z popisu jednotlivých položiek vzorca pre výpočet RPMN zohráva dôležitú úlohu aj presný dátum, kedy došlo k prvému čerpaniu finančných prostriedkov. Tvrdil, že z úpravy § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z. z. nevyplýva, že výška RPMN musí byť v zmluve uvedená konkrétnym číslom. 10. V súvislosti so sporným uzavretím poistenia uviedol žalovaný v odvolaní, že v samotnej zmluve o úvere je poistenie uvedené ako poistenie výdavkov dobrovoľné. Pokiaľ by pôvodná žalobkyňa o poistenie záujem nemala, v príslušnej kolónke by bolo uvedené „bez poistenia“. Dojednané poistné preto nebolo potrebné započítať do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. 11. Žalovaný sa v odvolaní nestotožnil ani s právnym záverom o nedostatku obligatórnej náležitosti v zmluve o úvere, a to termínu konečnej splatnosti úveru. Aj keď zmluva o úvere neuvádza presný číselný dátum ukončenia zmluvy, veriteľ použil objektívne zistiteľné kritériá, podľa ktorých spotrebiteľ musel vedieť aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 09. 11. 2016 vo veci C-42/15 a na podporu svojich právnych záverom poukázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov SR. 12. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané. 13. Po podaní odvolania pôvodná žalobkyňa podala návrh na zmenu strany sporu na jej mieste v zmysle § 80 ods. 1 CSP. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/88/2019-107 zo dňa 22. 07. 2019 krajský súd pripustil, aby na miesto pôvodnej žalobkyne D. K., nar. XX. XX. XXXX vstúpil do konania ako žalobca G.., so sídlom K. XXX, F.: XX XXX XXX. 14. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalovaného viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrario, rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny. 15. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 16. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a žalobe vyhovel. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne a z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia argumentujúc na odvolacie námietky žalovaného uvádza nasledovné: 17. Odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa možnosti určenia RPMN v rozsahu „od - do“ neobstojí, ak uvedená ročná percentuálna miera nákladov musí byť spotrebiteľovi známa v čase uzavretia písomnej zmluvy. Okolnosť, kedy a akým spôsobom budú finančné prostriedky pripísané na účet pôvodnej žalobkyne, nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa a zo žiadneho právneho ustanovenia nevyplýva oprávnenie žalovaného určiť RPMN v závislosti od dátumu pripísania finančných prostriedkov na účet spotrebiteľa. Je vylúčené, aby klientovi presnú výšku RPMN oznámil dodávateľ až po poskytnutí úveru tak, ako to upravuje zmluva o úvere, podľa ktorej presná hodnota RPMN závisí na dni poskytnutia úveru, a preto klient súhlasil s tým, že presnú výšku RPMN mu dodávateľ oznámi až po poskytnutí úveru. Zo zák. č. 129/2010 Z. z. vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu s tým, že každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenia v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Z uvedeného preto vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj náležitosti uvedené v ods. 2 §-u 9 zákona č. 129/2010 Z. z. ku dňu uzavretia tejto zmluvy, a nie ku dňu pripísania finančných prostriedkov na účet spotrebiteľa. Je preto zrejmé, že RPMN je nevyhnutné určiť ku dňu uzavretia zmluvy, a iný výklad zákon neumožňuje. 18. Ani dojednanie účastníkov zmluvy o úvere o tom, že presnú výšku RPMN oznámi spotrebiteľovi dodávateľ až po poskytnutí úveru, nemožno považovať za dojednanie v súlade so zákonom. Počet a výška splátok má vplyv na výpočet RPMN. Údaj o RPMN je dôležitým údajom pre spotrebiteľa, pretože sa na základe tohto údaju orientuje v ponukách o výhodnosti alebo nevýhodnosti úveru. Ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je povinný dodávateľ uviesť v zmluve na základe zákona, ktorý mu neumožňuje vykladať jeho obsah v rozpore s jeho znením, či účelom. 19. Pre správnosť rozhodnutia a záver súdu o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov bolo postačujúce, ak súd zistil, že v zmluve o úvere chýba čo i len jedna z obligatórnych náležitostí upravených v zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pretože citovaný zákon nepredpokladá kumulatívne nesplnenie všetkých zákonom predpísaných podmienok vymenovaných v ust. § 9 ods. 2 tohto zákona, aby úver bolo možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Preto odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa i ďalšími odvolacími námietkami žalovaného uvádzanými v odvolaní, týkajúcimi sa ďalších okresným súdom kvalifikovaných chýbajúcich náležitostí zmluvy o úvere, ak tieto námietky žalovaného sú bez vplyvu na výsledok rozhodnutia o tom, že úver poskytnutý pôvodnej žalobkyni je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov. 20. Odvolací súd ďalej dopĺňa, že z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 09. 11. 2016 vo veci Home Credit Slovakia, a. s., C-42/15, v rámci ktorého sa Súdny dvor EÚ vysporiadúvava s otázkou obligatórnych náležitosti zmlúv o spotrebiteľských úveroch uzatváraných v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, konkrétne s článkom 10 ods. 2 písm. h), a tiež z bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úverov skutočne vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50.). V prejednávanej veci však nedospel okresný súd k záveru, podľa ktorého je nutné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov len z dôvodu, že zmluva neobsahuje splatnosť každej zo splátok. Nemožno opomenúť ani to, že spotrebiteľovi mala byť k dispozícii výška RPMN až dodatočne a to po skutočnom poskytnutí úveru, teda až po tom, ako bola zmluva uzavretá. Tým dochádza i k spochybneniu doby splácania a tým aj samotného počtu splátok, ktorými má byť úver zo strany spotrebiteľa zaplatený. I keď zmluva o úvere obsahuje počet splátok, nemožno mať za to, že je daný termín konečnej splatnosti v súlade so zákonom č. 129/2010 Z. z., nakoľko nie je povinnosťou spotrebiteľa, aby si sám vypočítal a vyhodnotil údaje v zmluve o úvere uvedené, ak túto povinnosť ukladá dodávateľovi zákon. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že dátum splatnosti poslednej splátky je termínom konečnej splatnosti, uvedené neobstojí, ak sám v odvolaní poukazuje na to, že doba splatnosti bola určená počtom splátok, avšak uvedené tvrdenie spochybňuje sám žalobca v odvolaní, ak súčasne konštatuje, že postupom s odbornou starostlivosťou v zmluve uviedol RPMN v rozmedzí „od - do“ práve z dôvodu, že pri uzatvorení zmluvy nevedel, kedy budú peňažné prostriedky z predmetného úveru pripísané na účet pôvodnej žalobkyne. Z uvedeného potom nie je možné logicky vyvodiť, ak žalovaný pri uzatváraní zmluvy nevedel, kedy budú peňažné prostriedky z predmetného úveru poskytnuté-pripísané na účet pôvodnej žalobkyne, kedy začala pôvodná žalobkyňa úver splácať, a teda aj v tomto prípade, by podľa výkladu samotného žalovaného bol určený termín konečnej splatnosti úveru rôznymi údajmi odvodenými od rôznej doby poskytnutia úveru, a teda aj rôznym začatím jeho splácania. 21. Ak teda okresný súd považoval úver poskytnutý pôvodnej žalobkyni žalovaným v zmysle zmluvy o úvere za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. dospel k správnemu právnemu záveru. Žalovanému preto dôvodne uložil povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie, ktoré prijal bez právneho dôvodu, a to prijatím plnenia nad rozsah istiny samotného úveru, ktorú predstavovala žalovaná suma. V tejto súvislosti naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva o úvere je uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom, a že má naviac podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a že spotrebiteľ jej obsah spravidla nemení vzhľadom na formulárovú predtlač. Spotrebiteľ preto buď príjme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu podľa svojej predstavy naformuloval, alebo zmluvný vzťah nevznikne. Uvedené sa vzťahuje aj k tzv. dobrovoľnému poisteniu. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. 22. Na záver odvolací súd poznamenáva, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva a to formou obmedzenia autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne (napr. vzťahu dodávateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť dosiahnuť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa a takémuto nepoctivému jednaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného zákonníka, § 3 Občianskeho zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa). 23. Okresný súd rozhodol vecne správne aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, ak rozhodoval v zmysle § 255 ods. 1 CSP, ktorú skutočnosť odvolací súd uvádza napriek tomu, že rozhodnutie o náhrade trov konania nebolo konkrétnymi dôvodmi žalovaným v odvolaní napadnuté, avšak ide o výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej. 24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Úspešnou bola v odvolacom konaní žalobkyňa, ktorej však trovy odvolacieho konania nevznikli, preto jej ich súd nepriznal. Ak strane podľa obsahu spisu žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania neprizná (viď uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018). 25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).