Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/164/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6019200450 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6019200450.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej (sudca spravodajca) a členov JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Martina Ľuptáka, PhD., v právnej veci žalobcu: Hriňovská energetická, s.r.o., so sídlom Partizánska cesta 1465, 962 05 Hriňová, IČO: 36 0 38 822, zastúpený: Advokátska kancelária Škubla & Partneri s.r.o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 36 861 154, proti žalovanému: Daňový úrad Banská Bystrica, so sídlom Nová 13, 974 04 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. 101038859/2019 zo dňa 3. mája 2019 a opatrenia žalovaného č. 101562506/2019 zo dňa 26. júna 2019, takto r o z h o d o l : I. Súd opatrenie žalovaného Daňového úradu Banská Bystrica zo dňa 26. júna 2019 č. 101562506/2019 a opatrenie Daňového úradu Banská Bystrica zo dňa 3. mája 2019 č. 101038859/2019 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume, aká bude určená v uznesení o výške trov konania vydanom po právoplatnosti tohto rozsudku, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca žiadosťou zo dňa 08.04.2019 podanou na Daňovom úrade Banská Bystrica požiadal o vrátenie neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót (ďalej aj len "Daň") v celkovej sume 13.707,00 EUR za rok 2011 a priznanie úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na tejto dani, ktorý predstavuje sumu určenú ako súčet - úroku 10 % p.a. od 01.07.2011 do 10.01.2013 zo sumy 8.039,00 EUR (z prvého preddavku), - úroku 10 % p.a. od 04.01.2012 do 10.01.2013 zo sumy 10.608,50 EUR (z druhého preddavku) a - úroku 10 % p.a. od 11.01.2013 do zaplatenia zo sumy 13.707,00 EUR (preddavku v celkovej sume 18.657,50 EUR po odpočítaní vráteného preplatku v sume 4.950,50 EUR). 2. Žiadosť odôvodňoval tým, že prvý preddavok predmetnej dane za 1. polrok 2011 v sume 8.039,00 EUR zaplatil 30.06.2011 a druhý preddavok za 2. polrok dňa 03.01.2012 vo výške 10.618,50 EUR, spolu zaplatil preddavok v sume 18.657,50 EUR. Na základe daňového priznania bola vyrubená Daň vo výške 13.707,00 EUR a vyčíslený preplatok vo výške 4.950,50 EUR, ktorý mu bol vrátený dňa 11.01.2013. 3. Preddavky na dani z emisných kvót za rok 2011 zaplatil napriek tomu, že na ich zaplatenie neexistoval žiadny právny základ. Preto má nárok na jeho vrátenie v rozsahu, ktorý mu zatiaľ vrátený nebol spolu s úrokom od zaplatenia prvého a druhého preddavku. 4. Nárok vrátenie neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 a priznanie úroku z oneskoreného vrátenia preplatku vyplýva z § 79 ods. 2 a 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 2 Ústavy SR a pri rešpektovaní záväzného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-302/2017 zo dňa 12.04.2018, ktorým bola Daň označená za rozpornú s právom Európskej únie a veci C-565/11 zo dňa 18.04.2003 na (prípad D.), ktorým bola označená za rozpornú s právom EÚ taká aplikácia vnútroštátnych predpisov, ktorá priznáva nárok na úroky až od podania žiadosti, a nie od zaplatenia dane. 5. Žiadosť odôvodňoval tým, že Súdny dvor EÚ v rozsudku C-302/2017 konštatoval, že slovenská vnútroštátna právna úprava dane z emisných kvót je v rozpore s právom EÚ, konkrétne so Smernicou č. 2003/87/ES o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve a ktorou sa mení a dopĺňa Smernica Rady 96/61/ES. Preto Daň nemožno uplatňovať a túto povinnosť je správca dane povinný ex offo rešpektovať. Podľa žalobcu neexistuje žiadny právny dôvod na ďalšie zadržiavanie Dane, resp. jej preplatku a s ňou spojeného úroku. 6. Na žiadosť reagoval žalovaný písomným oznámením zo dňa 03.05.2019 č. 101038859/2019, že žiadosti nevyhovuje, pretože bola podaná po uplynutí lehoty pre zánik práva vyrubiť daň v zmysle § 69 ods. 1 Daňového poriadku, v spojení s § 79 ods. 5 Daňového poriadku. Konštatoval, že lehota na zánik práva vyrubiť daň uplynula dňa 31.12.2017. Keďže vo veci vrátenia dane nedošlo k naplneniu skutkového stavu v zmysle § 79 ods. 3 Daňového poriadku, nebolo možné priznať ani úrok z oneskoreného vrátenia preplatku. 7. Žalobca nesúhlasil s oznámením, ktoré považoval za rozhodnutie a podal proti nemu odvolanie zo dňa 29.05.2019. Namietal v ňom, že správca dane sa odmietol riadne zaoberať skutkovým a právnym stavom, hoci mu táto povinnosť vyplýva z § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Z oznámenia nevyplýva, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. 8. Namietal nesprávnosť záveru o nemožnosti vrátiť daň z dôvodu uplynutia lehoty na vyrubenie dane. Tvrdil, že zákonne by táto lehota mohla začať plynúť (aj uplynúť) len v prípade, že by išlo o daň, ktorú možno zákonne uplatňovať, a teda by reálne vznikla zákonná „povinnosť podať daňové priznanie“. Podľa § 69 ods. 1 Daňového poriadku začína lehota plynúť „od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie“, a nie od konca roka, kedy bolo podané daňové priznanie. Správca dane teda nesprávne interpretuje a aplikuje § 69 ods. 1 Daňového poriadku, keď počítal lehotu od konca roka, kedy došlo k podaniu daňového priznania a vyrubeniu dane. Táto lehota je totiž viazaná na vznik povinnosti podať daňové priznanie. Takáto povinnosť však nikdy nevznikla, keďže sa viazala na daň, ktorú štát nemohol nikdy uplatňovať (a vyrubiť). Účinky rozsudku Súdneho dvora EÚ nastali ex tunc, teda platia aj do minulosti, a aj Smernica platí pre Slovenskú republiku od jej účinnosti, čo znamená, že Daň je nezákonná od počiatku. 9. V odvolaní ďalej namietal, s odkazom na článok 1 ods. 1 Ústavy SR, keď súčasťou materiálneho ponímania právneho štátu je všeobecne uznávaný princíp, že z nepráva nemôže vzniknúť právo. Nenastala totiž právna skutočnosť, s ktorou sa spája začatie plynutia času. Samotný postup pri uplatňovaní Dane je nezákonný postup, keďže je od počiatku zaťažený vadou nezákonnosti z dôvodu, že nemá oporu v existencii Dane (v hmotnom práve). 10. Daňový úrad Banská Bystrica na odvolanie voči oznámeniu zo dňa 03.05.2019 reagoval zaslaním písomnej odpovede č. 101562506/2019 zo dňa 26.06.2019, v ktorej odvolateľovi oznámil, že v oznámení zo dňa 03.05.2019 správca dane daňovému subjektu uviedol dôvody, prečo nemôže konať vo veci žiadosti o vrátenie zaplatenej dane z emisných kvót. Poukázal na znenie ustanovenia § 69 ods. 1 a § 79 ods. 5 Daňového poriadku. 11. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca na správnom súde všeobecnú správnu žalobu podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), ktorou sa domáhal voči žalovanému zrušenia oznámenia Daňového úradu Banská Bystrica zo dňa 03.05.2019 č. 101038859/2019 a vec vrátiť Daňovému úradu Banská Bystrica na ďalšie konanie alebo pokiaľ by správny súd mal za to, že súdne preskúmateľné je opatrenie Daňového úradu Banská Bystrica zo dňa 26.06.2019 navrhoval eventuálne vydať rozsudok, ktorým správny súd zruší odpoveď Daňového úradu Banská Bystrica zo dňa 26.06.2019 č. 101562506/2019 v spojení s oznámením Daňového úradu Banská Bystrica č. 101038859/2019 zo dňa 03.05.2019 a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. 12. V správnej žalobe žalobca popísal skutkový stav a namietal, že postup žalovaného pri vybavovaní jeho žiadosti bol v rozpore so zákonom, a to vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 12.04.2018 v konaní C-302/2017, z ktorého vyplýva že slovenská vnútroštátna právna úprava dane z emisných kvót je v rozpore s právom EU, konkrétne so smernicou 2003/87/ES o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 96/61/ES. Preto Daň nemožno uplatňovať a túto povinnosť je správca dane ako orgán verejnej moci povinný ex offo rešpektovať. Keďže rozsudok SD EÚ je právoplatný a vykonateľný, vyplýva z neho skutočnosť, že vnútroštátnu právnu úpravu tejto Dane nemožno aplikovať - stala sa právne nespochybniteľnou - neexistuje žiadny právny dôvod na ďalšie zadržiavanie Dane (jej preplatku) a s ňou spojeného úroku. 13. Uviedol, že napadnuté oznámenia je potrebné považovať minimálne za opatrenia podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, ktoré sú preskúmateľné súdom. V tejto súvislosti tiež poukázal na rozhodovaciu prax súdov a judikatúru Najvyššieho súdu SR, z ktorej vyplýva súdny prieskum prieskum aj takých individuálnych správnych aktov vydaných v administratívnom konaní, ktoré síce nie sú pomenované ako rozhodnutie, ale v konečnom dôsledku môžu nimi byť dotknuté práva a právom chránené záujmy alebo povinnosti účastníka administratívneho konania. 14. Nesúhlasil so záverom správcu dane, že daň nemôže byť žalobcovi vrátená z dôvodu uplynutia lehoty na vyrubenie dane s odkazom na § 69 ods. 1 a § 79 ods. 5 Daňového poriadku, podľa ktorých daňový preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola doručená po zániku práva vyrubiť daň, čiže po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie. Podľa správcu dane lehota mala uplynúť 31.12.2017. Tvrdil, že právo na vrátenie preplatku nezaniklo a ani nemohlo zaniknúť, keďže žiadna lehota spôsobujúca zánik práva požadovať vrátenie daňového preplatku ani nezačala plynúť a § 69 ods. 1 a § 79 ods. 5 Daňového poriadku nemožno na prípad žalobcu aplikovať. Podľa § 69 ods. 1 Daňového poriadku totiž začína lehota plynúť „od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie a nie od konca roka, kedy bolo podané daňové priznanie. Lehota je viazaná na vznik povinnosti podať daňové priznanie, avšak takáto povinnosť nikdy nevznikla, keďže sa viazala na Daň, ktorú štát nemohol nikdy uplatňovať. Účinky rozsudku Súdneho dvora EÚ nastali ex tunc, teda platia aj do minulosti, a aj Smernica platí pre SR od jej účinnosti, čo znamená, že Daň je nezákonná od počiatku. 15. Podľa žalobcu je pre aplikáciu a výklad § 79 v spojení s § 69 Daňového poriadku, ktorý upravuje plynutie času a vrátenie daňového preplatku, rozhodujúce to, že už od začiatku nebolo Daň možné uplatňovať, a tak nebolo možné aplikovať ani právne normy Daňového poriadku upravujúce postup uplatňovania dane, vrátane povinnosti podať daňové priznanie. S poukazom na čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR dôvodil, že zákonný procesný postup tak hmotnoprávneho zákonného základu je postup nad mieru nevyhnutnosti, a tak ani nemôže požívať zákonnú ochranu; procesný postup totiž smeruje k nezákonnému výsledku, a preto aj samotný postup, ktorý predchádza výsledku, je nezákonný. Uviedol že už v žiadosti poukázal na rozsiahlu a ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva všeobecná platná právna zásada, že z nepráva nemôže vzniknúť právo. 16. K uplatnenému úroku uviedol, že nevrátením preplatku sa správca dane dostal do omeškania. Už v čase úhrady dane neexistoval žiadny právny dôvod na takúto úhradu a ani na ďalšie zadržiavanie zaplatenej dane. Smernicu 2003/87/ES je potrebné vykladať v duchu rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-302/17 už odo dňa jej účinnosti 25.10.2003 a pre Slovenskú republiku je účinná od 01.05.2004, kedy sa stala členským štátom EÚ. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-565/11 z 18.04.2013 vyplýva, že právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o aký ide vo veci samej, ktorý obmedzuje úroky vyplácané v rámci vrátenia dane vybratej v rozpore s právom únie takým spôsobom, že sa majú zaplatiť len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie tejto dane. Rozhodnutie v prípade (Irimie C-565/11) neponecháva žiadny priestor pre rozumnú pochybnosť o spôsobe určenia úrokov z omeškania vrátane dane, ktorá je v rozpore s právom. Rozhodnutie SD EÚ je pre slovenské súdy aj orgány štátnej správy záväzné, keďže poskytuje jednoznačný a záväzný výklad práva EÚ, ktoré má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou. 17. K forme oznámenia poukázal na § 79 ods. 2 Daňového poriadku, podľa ktorého v prípade vyhovenia žiadosti o vrátenie daňového preplatku v plnom rozsahu správca dane rozhoduje len fakticky tým, že daňový preplatok vráti. Tvrdil, že v opačnom prípade je povinný vydať negatívne rozhodnutie, ktoré musí obsahovať všetky kvalitatívne znaky kladené na rozhodnutie podľa § 63 Daňového poriadku, najmä musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie. Je nespochybniteľné, že v daňovom konaní o vrátení preplatku a zaplatení úrokov rozhoduje správca dane o právach a povinnostiach daňového subjektu. Daňové konanie začalo na základe návrhu žalobcu žiadajúceho finančné nároky, v zmysle § 58 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku. Toto daňové konanie končí rozhodnutím v zmysle § 63 ods. 1 Daňového poriadku, ktorým odmieta priznať právo daňového subjektu na vrátenie daňového preplatku. Podľa žalobcu správca dane postupoval v rozpore s § 58 ods. 1 písm. a), § 63 a § 79 ods. 2 Daňového poriadku, pričom tento nezákonný postup vyústil do vydania rozhodnutia, ktoré označil za oznámenie, pričom takéto oznámenie nespĺňa formálne náležitosti rozhodnutia, napriek tomu že rozhodol o právach daňového subjektu. Už len z tohto dôvodu, má byť oznámenie v celom rozsahu zrušené. Ak by k tomu došlo, spravodlivosť poskytnutá súdom by však nebola efektívna, keďže by viedla k vydaniu nového rozhodnutia žalovaného, ktoré by už síce mohlo spĺňať náležitosti rozhodnutia, ale meritórne by žalovaný nemal dôvod odchýliť sa od svojho názoru. Z tohto dôvodu žalobca žiadal správny súd, aby žalovaného zaviazal svojím právnym názorom ohľadom právnych otázok, ktoré majú podstatný význam pre vecné rozhodnutie o jeho žiadosti, najmä k názoru žalovaného, že lehota na vrátenie preplatku v prípade žalobcu už uplynula. 18. Žalobca vytýkal žalovanému, že pri rozhodovaní sa riadil rozhodnutím - usmernením Ministerstva financií SR o postupe pri vrátení dane z emisných kvót, z ktorého vyplýva, že žiadateľom, ktorí nepodali žiadosť o vrátenie Dane do 31.12.2017, sa žiadna Daň vracať nebude. Žalovaný zvolil cestu rešpektovania názoru nadriadeného orgánu, pričom rozhodnutie MF SR, podľa žalobcu, je len akýmsi politickým pokynom mimo právneho rámca. 19. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že pri vydávaní napadnutých opatrení postupoval v súlade s platnými zákonnými ustanoveniami a po riadnom prehodnotení skutkového stavu. Konštatoval, že žalobca podal žiadosť o vrátenie zaplatenej dane z emisných kvót a o zaplatenie príslušenstva z dôvodu „rozporu s právom EÚ“, namietajúc neuplynutie lehoty na vyrubenie dane, pretože daň bola nezákonná. Žalovaný žiadosti nevyhovel, čo oznámil žalobcovi listom zo dňa 03.05.2019, následne po podaní odvolania proti predmetnému listu, odpoveďou - listom zo dňa 26.06.2019. 20. Z Daňového poriadku vyplýva, že jednou z nevyhnutných podmienok na meritórne rozhodovanie vo veci týkajúcej sa správy daní, je neuplynutie lehoty na vyrubenie dane v zmysle § 69. Obdobne, v zmysle § 72 ods. 10 Daňového poriadku, ak v priebehu odvolacieho konania uplynie lehota na vyrubenie dane, odvolacie konanie sa zastaví a napadnuté rozhodnutie zruší (§ 74 ods. 1 Daňového poriadku). 21. Po zániku práva vyrubiť daň nie je vôbec možné vydať rozhodnutie o nevyhovení žiadosti, pretože lehota na vyrubenie dane uplynula už pred samotným doručením podania, ktorým sa obvykle konanie v zmysle § 58 ods. 2, resp. § 79 Daňového poriadku začína. 22. Z ustanovení Daňového poriadku nevyplýva, že správca dane má povinnosť rozhodovať o každej doručenej žiadosti, ktorá je predmetom správy daní, a to s náležitosťami rozhodnutia v zmysle § 63 Daňového poriadku. 23. Pre ďalšie konanie je potrebné ustáliť, čoho sa vlastne žalobca dožaduje. Ak žalobca požaduje inú „platbu“, ako daňový preplatok (napr. bezdôvodné obohatenie, náhradu škody v dôsledku porušenia práva EÚ), nie je možné o žiadosti rozhodovať v zmysle Daňového poriadku a pri jej nevrátení, je potrebné postupovať v zmysle iného zákona, resp. využiť iný typ žaloby podľa súdnych poriadkov. 24. Žalobca neuvádza, akú lehotu na zánik jeho práva a podľa akého odvetvia práva, je možné podľa jeho názoru aplikovať. Preklúzia a zánik práva sú jedným zo základných právnych inštitútov, pričom právo na vrátenie daňového preplatku nie je právom nepremlčateľným. Nie je zrejmé, kedy podľa názoru žalobcu lehota začala plynúť, kedy pokračovala, či a ako sa žalovaný vlastne dostal do omeškania pri neplynutí lehôt a akým spôsobom sa v tomto prípade počíta lehota na premlčanie a zánik práva. 25. Stanovenie premlčacích alebo prekluzívnych lehôt na uplatnenie si nároku na náhradu škody spôsobenej členským štátom z dôvodu porušenia práva Únie je dôsledkom aplikácie všeobecnej zásady právnej istoty (C-261/95 vo veci Palmisani). 26. K určeniu okamihu, od ktorého je nárok na úrok, žalovaný uviedol, že pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva SR (občianskeho, obchodného) prípadný okamih nároku na úroky môže vzniknúť až po uplynutí stanovenej lehoty na vrátenie, navyše Daňový poriadok priznanie úroku po zániku práva na vyrubenie dane neupravuje. Po zániku práva vyrubiť daň už nie je možné v tejto veci rozhodovať. 27. Pravidlo o zániku práva na vrátenie preplatku platí rovnako na nároky podľa vnútroštátneho práva, ako aj na nároky na náhradu škody založené na práve Únie. Podľa názoru žalovaného, lehota na zánik práva na vrátenie daňového preplatku neznemožňuje, ani nadmerne nesťažuje uplatnenie nárokov na náhradu škody z dôvodu porušenia práva EÚ. Pri danom predmete žaloby nemožno hovoriť o porušení zásady ekvivalencie a efektivity. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú v otázkach neupravených právom EÚ (judikatúrou Súdneho dvora) sa subsidiárne použije vnútroštátne právo, pričom musia byť zachované zásady rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti (efektivity). V prípade neexistencie harmonizovaných pravidiel upravujúcich vrátenie daní uložených v rozpore s právom Únie, je členským štátom ponechané právo riadiť sa procesnými podmienkami stanovenými v ich vnútroštátnom právnom poriadku, najmä v oblasti prekluzívnych lehôt (rozsudok zo dňa 08.09.2011, Q-Beef a Bosschaert, C-89/10 a C-96/10, bod 34. 28. Žalovaný poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-500/16 zo dňa 20.12.2017, ktorý rozhodol, že zásady ekvivalencie a efektivity sa majú vo svetle čl. 4 ods. 3 ZEÚ vykladať v tom zmysle, že nebránia takým vnútroštátnym právnym predpisom, o aké ide vo veci samej, ktoré umožňujú zamietnuť žiadosť o vrátenie preplatku dane (z pridanej hodnoty), ak zdaniteľná osoba podala túto žiadosť po uplynutí päťročnej premlčacej lehoty, hoci z rozsudku Súdneho dvora, ktorý bol vyhlásený po uplynutí uvedenej lehoty, vyplýva, že DPH, ktorej sa týkala uvedená žiadosť o vrátenie, bola zaplatená bez právneho dôvodu. 29. Žalovaný zhrnul, že pri vydávaní predmetných opatrení postupoval v súlade s Daňovým poriadkom, chránil záujmy štátu a obcí a dbal pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Postupoval v súčinnosti so žalobcom. Konštatoval, že premlčanie a preklúzia predstavuje jedny zo základných inštitútov právneho poriadku Slovenskej republiky a práva EÚ, ktorých funkciou je viesť účastníkov právnych vzťahov k tomu, aby si svoje práva uplatnili včas a predpísaným spôsobom pred orgánom na to určeným. Poukázal na zásadu „práva patria len bdelým“. Tiež poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Rovnako povinnosť konať v súlade so zákonmi a inými predpismi explicitne vyplýva pre správcu dane aj z ustanovenia § 3 ods. 1 Daňového poriadku. 30. Žalovaný z dôvodov vyššie uvedených navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. 31. Žalobca v replike konštatoval, že žalovaný neuviedol vo vyjadrení k žalobe žiadne nové skutočnosti. Pokiaľ uvádzal, že lehota piatich rokov uplynula od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie na Daň, a tak zanikol nárok na vrátenie preplatku v sume zaplatenej dane a príslušného úroku, s týmto tvrdením sa žalobca vysporiadal v žalobe. Žalobca konštatoval, že uvedená lehota nikdy nezačala plynúť, keďže nikdy nevznikla zákonná povinnosť podať daňové priznanie na nezákonnú Daň. Na vyvrátenie tejto argumentácie žalovaný poukázal na rozsudok SD EÚ sp. zn. C-500/16 z 20.12.2017, ktorý je podľa žalobcu nepoužiteľný, keďže sa týka DPH, ktorá ako taká nie je (na rozdiel od Dane) v rozpore s právom EÚ. 32. V duplike žalovaný uviedol, že zotrváva na svojom vyjadrení k žalobe, ktorú žiadal zamietnuť a navyše poukázal na závery rozsudku Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-30/02 zo dňa 17.06.2004 vo veci Recheio- Cash & Carry SA, z ktorého vyplýva, že nie je v rozpore s právom Spoločenstva skutočnosť, že členský štát zaviedol premlčaciu lehotu na podanie žaloby o vrátenie dane uloženej v rozpore s právom Spoločenstva. 33. V ďalšom vyjadrení žalobca konštatoval, že žalovaný marginalizuje, keď označuje rozsudok SD EÚ za „právny názor“ SD EÚ, pričom ide o rozsudok, ktorý je záväzný pre SR a ktorý má účinky ex tunc. Podľa žalovaného totiž dikcia Daňového poriadku neumožňuje žiadosti žalobcu vyhovieť, prípadné vyhovenie žiadosti by bolo porušením čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Práve nevyhovením žiadosti, podľa žalobcu, žalovaný porušil čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Zákon (Daňový poriadok) nemožno vykladať izolovane (a za použitia doslovného gramatického výkladu). Naopak, Daňový poriadok je potrebné vykladať eurokonformne a ústavnokonformne ako to vyplýva z čl. 7 ods. 2 a z čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, a preto, ak právo EÚ priznáva daňovým subjektom (v zmysle zásady ekvivalencie a efektivity) nárok na vrátenie dane, ktorá je v rozpore s právom EÚ, vrátane nároku na úrok odo dňa neoprávneného zaplatenia takejto dane, tak v týchto intenciách je potrebné vykladať aj Daňový poriadok. K rozsudku Súdneho dvora EÚ sp.zn. C-30/02, na ktorý odkazoval žalovaný v duplike, žalobca uviedol, že je nepoužiteľný na prípad žalobcu. V jeho veci by zákonná lehota na vrátenie daňového poplatku mohla začať plynúť (a uplynúť) len v prípade, že by išlo o daň, ktorú možno zákonne uplatňovať, a teda skutočne by vznikla zákonná povinnosť podať daňové priznanie na takúto daň. Keďže však v zmysle uvedeného platí, že Daň bola vyrubená v rozpore s právom EÚ, a teda povinnosť podať daňové priznanie nikdy nevznikla, nemohla začať plynúť ani lehota, s akou práve operuje tento rozsudok. 34. Správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 107 ods. 2 SSP, nakoľko nezistil žiaden z dôvodov uvedených v ustanovení § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP, pre ktoré by bolo nutné pojednávanie nariadiť. V súlade s ustanovením § 137 ods. 4 SSP správny súd vo veci rozhodol verejným vyhlásením rozsudku dňa 18.03.2020. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu. 35. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako vecne a miestne príslušný správny súd (§ 10 a § 13 SSP), preskúmal žalobou napadnuté opatrenia žalovaného, ako aj im predchádzajúci postup v konaní pred správcom dane, viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 1 SSP), pričom dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a napadnuté opatrenia je potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. d) a písm. g) SSP, nakoľko sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a v konaní žalovaného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia (opatrenia) vo veci samej. Zároveň, v zmysle § 191 ods. 4 SSP vyslovil, že vec vracia na ďalšie konanie žalovanému. 36. Podľa § 2 ods. 1 SSP; v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 37. Podľa § 2 ods. 2 SSP; každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 38. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP; na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté, 39. Podľa § 177 ods. 1 SSP; správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 40. Podľa § 178 ods. 1 SSP; žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 41. Podľa § 2 písm. c) Daňového poriadku; daňovým konaním je konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. 42. Podľa § 2 písm. d) Daňového poriadku; daňovým preplatkom je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. 43. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku; pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 44. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku; správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 45. Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku; daňové konanie začína na návrh účastníka daňového konania. 46. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku; ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak 47. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku; rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. 48. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku; rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. 49. Podľa § 69 ods. 1 Daňového poriadku; ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto daňová strata vykázaná. 50. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku; ; ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. 51. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku; ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. 52. Podľa § 79 ods. 5 Daňového poriadku; Daňový preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola doručená po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane; to neplatí, ak daňový preplatok vznikol z dôvodu, že daň bola zaplatená na základe rozhodnutia správcu dane, ktoré bolo následne zmenené alebo zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti, a žiadosť o jeho vrátenie bola podaná do 60 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. 53. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca podal na Daňovom úrade Banská Bystrica - kontaktné miesto L.iadosť o vrátenie neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 a priznanie úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011 zo dňa 08.04.2019. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že išlo o daňový preplatok, čo vyplynulo z argumentácie samotného žalovaného v oznámení, ako aj z vyjadrenia k žalobe, keď uviedol, že daňový preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola doručená po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane. 54. Žalovaný žiadosť vybavil oznámením, ktoré je opatrením orgánu verejnej správy, ktoré je samostatne spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) SSP. Keďže oznámenie nie je rozhodnutím, správny súd zastáva názor, že podanie žalobcu, ktorým namietal nesprávnosť oznámenia, nie je odvolaním, ale opakovanou žiadosťou, ktorú vybavil žalovaný taktiež oznámením - opatrením. V rámci súdneho prieskumu, správny súd preskúmal zákonnosť oboch opatrení, ktoré napadol žalobca v spoločnom podaní - jednou žalobou. 55. Žalobca v správnej žalobe namietal nesprávne právne posúdenie veci a dovolával sa súdnej ochrany v rozsahu, aby správny súd zrušil opatrenia žalovaného s vysloveným právnym názorom, ktorým zaviaže žalovaného ako má v ďalšom konaní rozhodnúť v merite veci, t. j. ohľadne otázky zmeškania lehoty na vrátenie preplatku Dane a úroku z oneskoreného vrátenia preplatku. Zároveň namietal nesprávnosť postupu žalovaného, ak v predmetnej veci nevydal rozhodnutie v zmysle § 63 ods. 1 Daňového poriadku, keďže opatreniami rozhodoval o právach daňového subjektu - žiadosťou uplatnenom nároku na vrátenie preplatku na dani a príslušného úroku z jeho oneskoreného vrátenia. 56. Správny súd nesúhlasí s argumentáciou žalobcu, že pokiaľ vo veci nevysloví právny názor, súdna ochrana nie je efektívna. Za efektívnu súdnu ochranu je nutné považovať takú, ktorá je dovolená a ktorá zodpovedá účelu správneho súdnictva. Správne súdy posudzujú, či orgán verejnej správy v konkrétnej veci správne aplikoval príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy. Môže pritom poskytnúť súdnu ochranu len v rozsahu svojej právomoci, pričom nenahrádza rozhodovaciu činnosť orgánu verejnej správy. Ak by správny súd sám formuloval právny názor k meritu veci bez toho, že by to neurobil (neodôvodnil) orgán verejnej správy, v podstate by ho suploval. Z rozsiahlej judikatúry súdov vyššej autority vyplýva, že správne súdy nenahrádzajú rozhodovaciu činnosť orgánov verejnej správy. Patrí do právomoci daňových orgánov rozhodnúť o žiadosti žalobcu, a to postupom v zmysle platnej právnej úpravy. 57. Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžk/14/2018 zo dňa 24.10.2019 (bod 20) vyplýva, že úlohou správnych súdov pri výkone správneho súdnictva nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Z odôvodnenia tohto rozsudku tiež vyplýva, že je úlohou žalovaného posúdiť zásadnú námietku žalobcu, a nie správneho súdu. Kasačný súd konštatoval nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov, pričom uviedol, že správny súd mal vychádzať z tejto skutočnosti a žalobou napadnuté rozhodnutie mal zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP (bod 23). 58. Podľa správneho súdu, mal správca dane v prvom rade o žiadosti žalobcu vydať rozhodnutie v zmysle § 63 Daňového poriadku, a nie žiadosť vybaviť listom - oznámením, ktoré je svojou povahou opatrením v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) SSP. Žiadosťou začalo daňové konanie v zmysle § 58 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku o vrátenie preplatku Dane a úroku, pričom takéto konanie bolo potrebné ukončiť vydaním rozhodnutia so všetkými náležitosťami tak, aby bolo zrozumiteľné a preskúmateľné. Je nepochybné, že žalovaný rozhodoval o práve daňového subjektu, o ktorom možno rozhodovať len rozhodnutím (§ 63 ods. 1 Daňového poriadku). Potreba rozhodnúť o žiadosti je o to naliehavejšia, že správca dane zastáva názor o nepriznaní uplatneného nároku. Pre daňový subjekt je významné poznať dôvody odmietnutia žiadosti pre prípad možnosti účinne sa brániť proti rozhodnutiu využitím opravných prostriedkov. Riadne odôvodnenie rozhodnutia je podkladom protiargumentácie žalobcu. Z rozhodnutia musí byť zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. 59. Žiadosť žalobcu bola riadne odôvodnená, tak po skutkovej, ako aj po právnej stránke. Napriek tomu žalovaný k argumentácii v nej uvedenej, nezaujal žiadne konkrétne stanovisko. Neuviedol akými úvahami sa riadil pri použití právnych predpisov, podľa ktorých rozhodol a ktoré len stroho odcitoval. Žalobca by mal reagovať v správnej žalobe na dôvody rozhodnutia, namietať prečo nesúhlasí s rozhodnutím, avšak v predmetnej veci žalovaný svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Medzi náležitosti správnej žaloby v zmysle § 182 ods. 1 písm. e) SSP patrí povinnosť žalobcu uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté opatrenia za nezákonné. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého opatrenia neumožňuje žalobcovi reflektovať na dôvody opatrenia žalovaného, ak nie sú v zásade k jeho argumentácii k právnemu posúdeniu veci v žiadosti, žiadne. Správnemu súdu je tak nastolená úloha rozhodnúť o žiadosti žalobcu (argumentácia v žiadosti a v žalobe je rovnaká) namiesto orgánu verejnej správy, do právomoci ktorého rozhodovať o predmetnej otázke patrí. 60. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky predstavuje požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia jeden zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania štátnych orgánov a vylúčiť ľubovôľu, nakoľko iba vecne správne a náležite, t. j. zákonom predpísaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie, je spôsobilé napĺňať ústavné kritériá vyplývajúce pre neho jednak z Ústavy Slovenskej republiky, ako aj z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, má účastník konania právo na také odôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa orgán verejnej správy jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne. 61. Z hľadiska požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia je irelevantné, či predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie alebo opatrenie. To, že orgán verejnej správy rozhodne neformálnym spôsobom - opatrením neznamená, že by sa upustilo od požiadaviek na riadne preskúmateľné odôvodnenie „aktu“, ktorý je výsledkom úkonov orgánu verejnej správy. Aj z opatrenia musia byť zrejmé dôvody prijatého opatrenia. Z ničoho nevyplýva, že by opatrenia nemuseli byť odôvodnené zrozumiteľným a preskúmateľným spôsobom. 62. Aj opatrenie musí byť presvedčivo individuálne zdôvodnené tak, aby ho bolo možné preskúmať s prihliadnutím na jeho odôvodnenie a nie na obsah administratívneho spisu, ktorý je iba podkladom rozhodnutia. Absentujúce dôvody a úvahu orgánu verejnej správy pri rozhodovaní nemôže konvalidovať ani dodatočné zdôvodňovanie opatrenia, či argumentácia žalovaného vo vyjadrení k žalobe. 63. Správny súd z dôvodov vyššie uvedených zastáva názor, že o žiadosti žalobcu malo byť vydané rozhodnutie. Ak ale daňový úrad napriek tomu vydal len oznámenie, nemôže správny súd súdny prieskum napadnutého oznámenia - opatrenia odmietnuť, keďže niet pochýb o tom, že opatrenie je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu, čo explicitne vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 1 písm. c) SSP. Rozsiahla judikatúra súdov vyriešila aplikačný problém súdneho prieskumu opatrení za účinnosti O.s.p., so záverom, že opatrenie - oznámenie je preskúmateľné súdom, čo ale neznamená, že by bolo upustené od vyžadovania povinnosti vydávať rozhodnutia tam, kde v zmysle zákona majú byť vydané. Vývoj judikatúry a napokon aj explicitne súčasná právna úprava (SSP) smeruje k ochrane účastníkov administratívneho konania, ak orgány verejnej správy o ich právach a povinnostiach rozhodovali neformálne - oznámením, keď bolo potrebné paralyzovať účinky takéhoto individuálneho správneho aktu, ktorým bolo zasiahnuté do práv alebo právom chránených záujmov účastníkov konania. Preto eventuálny postoj žalovaného, že nemusí vydať rozhodnutie, ak súdom je preskúmateľné už aj opatrenie - oznámenie, ktorým vybavil žiadosť, je nesprávny. 64. Žalovaný nedodržal zákonom stanovený postup, ak nerozhodol o žiadosti vydaním rozhodnutia. Ústavný súd SR nálezom sp. zn. III. US 91/2016 zo dňa 17.05.2016 poskytol právnu ochranu tým subjektom, o právach a právom chránených záujmoch ktorých bolo rozhodnuté neformálnou formou - opatrením, keď vyslovil právny názor, že oznámenia sú spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Avšak ani takýto záver Ústavného súdu, podľa názoru správneho súdu, nezbavuje správcu dane povinnosti vydať rozhodnutie o predmetnej žiadosti v zmysle § 63 Daňového poriadku. Povinnosť konať v súlade so zákonom a inými právnymi predpismi vyplýva pre správcu dane z ustanovenia § 3 ods. 1 Daňového poriadku, ako aj z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. 65. Správny súd sa zaoberal aj otázkou kolízie do úvahy pripadajúcich žalôb. Žalobca podal všeobecnú správnu žalobu podľa § 177 a nasl. SSP, a to v zákonom stanovenej lehote po doručení u oboch opatrení. Vzhľadom na to, že dôvodom nezákonnosti je aj tvrdený nesprávny postup a nevydanie rozhodnutia, žalobca by bol oprávnený ako aktívne legitimovaný domáhať sa súdnej ochrany aj žalobou proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 242 a nasl. SSP. Dôvod nezákonnosti postupu orgánu verejnej správy vyústiaci do vydania opatrenia (navyše nepreskúmateľného) predstavuje zduplovanie možnosti domáhať sa súdnej ochrany, keď podanie jednej žaloby (§ 177 SSP) nevylučuje podanie druhej (§ 242 SSP). 66. Správny súd pristúpil k zrušeniu oboch žalobou napadnutých opatrení z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP, pretože tým, že o žiadosti nebolo rozhodnuté zákonným spôsobom, keď nebolo vydané rozhodnutie podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku s náležitosťami riadneho rozhodnutia, vrátane odôvodnenia v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného opatrenia vo veci samej. 67. Ďalším dôvodom zrušenia napadnutých opatrení je skutočnosť, že opatrenia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, čo je dôvod ich zrušenia v zmysle § 191 ods. 1 písm. d) SSP. 68. Správny súd zastáva názor že samotná skutočnosť nepreskúmateľnosti spôsobená nedostatočným odôvodnením opatrení spôsobuje nemožnosť zaoberať sa meritom veci. Už z lingvistickej stránky z pojmu nepreskúmateľnosti je zrejmá nemožnosť preskúmavať opatrenie ako také. 69. V ďalšom konaní správca dane v predmetnej veci rozhodne o žiadosti žalobcu vydaním rozhodnutia v zmysle § 63 Daňového poriadku. Začaté daňové konanie v predmetnej veci totiž nie je možné považovať za skončené na základe žalobou napadnutých opatrení daňového úradu zo dňa 03.05.2019 a zo dňa 26.06.2019. Správny súd zastáva názor, že vzhľadom na okolnosti veci iný spôsob ukončenia začatého daňového konania, ako je vydanie rozhodnutia, Daňový poriadok neupravuje. Správca dane je povinný bez ohľadu na to či je žiadosť oneskorene podaná alebo včas, o žiadosti na vrátenie preplatku Dane a o uplatnenom úroku rozhodnúť vydaním rozhodnutia. Jedinou výnimkou, kedy správca dane rozhodnutie nevydáva je upravené v poslednej vete ustanovenia § 79 ods. 2 Daňového poriadku, t. j. ak žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, avšak v predmetnej veci sa o takýto prípad nejedná. 70. Správca dane vydané rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s ustanovením § 63 ods. 5 Daňového poriadku, vysporiada sa aj s argumentáciou žalobcu v žiadosti. Uvedie aké úvahy ho ovplyvnili pri použití právnych predpisov, podľa ktorých rozhodol. Len riadne, logické a pre účastníka zrozumiteľné odôvodnenie sa pre neho stáva alebo argumentom presvedčujúcim ho o zákonnosti vydaného správneho rozhodnutia alebo zdrojom argumentov na spochybnenie tohto rozhodnutia. 71. Žalobcovi, ktorý v konaní mal úspech, súd priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanému podľa § 167 ods. 1 SSP, a to v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku vydaním samostatného uznesenia v zmysle § 175 ods. 2 SSP. 72. Senát správneho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods.4 SSP). Senát správneho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods.4 SSP). Poučenie: Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP . Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote do 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.