Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/172/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6019200458 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6019200458.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Petra Molčana v právnej veci žalobcu Veolia Utilities Žiar nad Hronom, a.s., Priemyselná 12, 965 63 Žiar nad Hronom, IČO: 44 069 472, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s.r.o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava proti žalovanému Daňový úrad Banská Bystrica, Nová 13, 974 04 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti oznámenia Daňového úradu Banská Bystrica zo dňa 30. mája 2019 č. 101093729/2019 a oznámenia Daňového úradu Banská Bystrica č. 101562605/2019 zo dňa 26. júna 2019 takto r o z h o d o l : Oznámenia Daňového úradu Banská Bystrica zo dňa 30. mája 2019 č. 101093729/2019 zo dňa 10.5.2019 a č. 101562605/2019 zo dňa 26.6.2019 z r u š u j e a vec vracia Daňovému úradu Banská Bystrica na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : Administratívne konanie 1. Žalobca 27.6.2012 podal daňové priznanie k dani z emisných kvót, v ktorom uviedol v časti „Výpočet základu dane a dane z emisných kvót“ daňový preplatok 518 323,30 Eur. V piatej časti daňového priznania uplatnil žiadosť o vrátenie daňového preplatku s uvedením čísla svojho účtu v banke. 2. Žalobca podaním zo dňa 17.4.2019 podal u žalovaného žiadosť o vrátenie neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 a priznanie úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011. Podstatnými skutočnosťami pre vybavenie žiadosti bolo, že žalobca uhradil správcovi dane dňa 30.6.2011 preddavok na daň za I. polrok 2011 v sume 588 792,50 Eur (ďalej len preddavok), následne podal žalobca daňové priznanie dňa 27.6.2012, v zmysle ktorého bola daň vyčíslená vo výške 70 469.-Eur. Vznikol tak daňový preplatok vo výške 518 323,30 Eur. Súčasne žalobca požiadal o vrátenie daňového preplatku. Daňové konanie bolo prerušené rozhodnutím č. 9615301/5/1960386/2012 zo dňa 25.7.2012 z dôvodu konania o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia. Touto inou skutočnosťou bolo uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 114/2011 z 13.6.2012, ktorým došlo k pozastaveniu účinnosti § 51b zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len zákon o dani z príjmov). Daňový preplatok bol spoločnosti vrátený 18.12.2012. Súdny dvor Európskej únie rozsudkom sp. zn. C-302/2017 zo dňa 12.4.2018 konštatoval, že slovenská vnútroštátna právna úprava dane z emisných kvót je v rozpore s právom EÚ, konkrétne so Smernicou 2003/87/ES o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve a ktorou sa mení a dopĺňa Smernica Rady 96/61/ES v znení neskorších predpisov (ďalej len „Smernica“). Preto daň ani preddavok na daň nemožno uplatňovať a túto povinnosť je správca dane ako orgán verejnej moci ex officio rešpektovať. V zmysle uvedeného rozsudku SD EÚ bolo znenie § 51b zákona o dani z príjmov v znení platnom a účinnom v čase úhrady preddavku v rozpore s právom EÚ. Správca dane preto na túto skutočnosť musí prihliadať ex officio a tento právny predpis neaplikovať a zaplatený preddavok v nevrátenej časti vrátiť spolu s úrokom, pretože preddavok bol zaplatený na dani, ktorú nikdy nebolo možné uplatňovať. Ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave 2S/41/2012 a 2S/42/2012 zo dňa 13.6.2018. Žalobca v žiadosti ďalej uviedol, že právo na vrátenie daňového preplatku nie je a nemôže byť premlčané, pretože žiadna premlčacia lehota (či skôr prekluzívna lehota spôsobujúca zánik práva na požadovanie vrátenia daňového preplatku) sa v danom prípade neaplikuje. Podľa žalobcu, ak by bola daň zákonná, tak daňové priznanie k dani podané v roku 2012 by viedlo k tomu, že lehota na podanie žiadosti o vrátenie daňového preplatku by uplynula 31.12.2017. Platilo by to ale len v prípade, ak vznikla zákonná povinnosť podať daňové priznanie. Taká zákonná a povinnosť nevznikla, keďže sa viazala na daň, ktorú štát nemohol nikdy uplatňovať (účinky rozsudku nastávajú ex tunc a Smernica platí pre SR od jej účinnosti). Keďže nevznikla zákonná povinnosť podať daňové priznanie, nezačala plynúť ani zákonná päťročná lehota na prípadné vyrubenie dane a vrátenie preplatku. Nenastala totiž právna skutočnosť, s ktorou sa spája začatie plynutia času. Podľa žalobcu už od začiatku nebolo daň možné uplatňovať a tak nebolo možné aplikovať ani právne normy Daňového poriadku upravujúce postup uplatňovania dane. Toto vyplýva z § 49 ods. 1 v spojení s § 79 ods. 5 Daňového poriadku a z článku 1 ods. 1 Ústavy SR. Podľa žalobcu súčasťou materiálneho ponímania právneho štátu v zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy SR je uznávaný princíp, že z nepráva nemôže vzniknúť právo. Ak Daňový poriadok vyžaduje na začatie plynutia lehoty podanie daňového priznania a takéto daňové priznanie nemôže byť zákonne podané, tak potom nemôže zákonne dôjsť ani k začatiu plynutia času. Žalobca v žiadosti uviedol, že už v čase úhrady preddavku 30.6.2011 nevznikol žiadny právny základ na takúto úhradu a nevrátením preddavku sa správca dane dostal do omeškania. Takýto záver podľa neho vyplýva z rozsudku Krajského súdu Bratislava uvedeného vyššie a to, že rozsudok Európskej únie C-312/17 je potrebné interpretovať tak, že ak nebolo možné vyberať daň z emisných kvót, nebolo možné určovať ani preddavky pre túto daň za zdaňovacie obdobie roku 2011 (argumentum a maiori ad minus). Žalobca v žiadosti poukázal na to, že podľa rozhodnutia SD EÚ vo veci Irimie C-565/11 z 18.4.2013, ktorý vychádzal z obdobnej skutkovej situácie ako Slovenská republika v prípade predmetnej dane „Právo únie sa má vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o aký ide vo veci samej, ktorý obmedzuje úroky vyplácané v rámci vrátenia dane vybranej v rozpore s právom Únie takým spôsobom, že sa majú zaplatiť len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie tejto dane“. Z tohto rozsudku jednoznačne vyplýva povinnosť, aby žalobcovi bola vrátená nielen neoprávnene zaplatená daň ale aj úroky z jej oneskoreného vrátenia od jej zaplatenia, plne aplikovateľný na prípad žalobcu. Správne použitie práva EÚ je vzhľadom na výrok SD EÚ aj s ohľadom na ustálenú judikatúru citovanú v prípade únie, zrejme a neponecháva žiadny priestor pre rozumnú pochybnosť o spôsobe určenia úrokov z oneskoreného vrátenia dane, ktorá je v rozpore s právom EÚ. Predmetné rozhodnutie SD EÚ je záväzné aj pre slovenské súdy a orgány štátnej správy, má prednosť pred právnou úpravou dane a vyplýva jednoznačne, že hľadiska zásady efektivity má poškodený daňovník nárok na rovnaké úroky (v prípade dane zaplatenej žalobcom ide o úrokovú sadzbu 10%), ako v iných prípadoch s tým, že nárok vzniká neoprávneným zaplatením dane. Predmetný rozsudok je výkladom práva EÚ, s ktorým musia byť vnútroštátne predpisy členských štátov súladné, resp. musia byť vykladané eurokonformne. Preto ani § 79 Daňového poriadku nemožno vykladať tak, že nárok na úroky nevznikol od neoprávneného zaplatenia dane, ale až od márneho uplynutia lehoty na vrátenie preplatku. K výške úrokovej sadzby žalobca uviedol, že právna úprava EÚ neurčuje, v akej výške sa úroky majú platiť. Súdny dvor Európsky únie uviedol napr. vo veci C-654/13 Delphi Hungary zo 17.7.2014 „Pri neexistencii právnej úpravy EÚ prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby v súlade so zásadou ekvivalencie a efektivity stanovil podmienky (pravidlá), za ktorých majú byť takéto úroky zaplatené a ktoré nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom EÚ, čo v danom prípade prislúcha overiť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu“, pričom „Vnútroštátne súdy sú povinné neuplatniť ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s právom EÚ“. Žalobca mal preto za to, že je potrebné aplikovať daňovú sadzbu 10%, pri ktorej bude dodržaná zásada ekvivalencie a efektivity a to z dôvodu, že úrokovú sadzbu 10% stanovil zákonodarca ako primeranú „náhradu škody“ pre ostatné situácie, v ktorých štát dlhuje daňovníkovi príslušné finančné prostriedky. Poukázal na rozhodnutie NS SR 4Sžf/57/2016, ktorý v tejto súvislosti uviedol, že „Ak právny predpis vyslovene neupravuje určitú skutkovú podstatu, alebo upravuje ju len neúplne, neznamená to, že takto neriešenú alebo nie úplne riešenú situáciu nie je možné riešiť. V danom prípade je možné použiť analógiu legis a výšku úrokov určiť v nadväznosti na ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku. Výška tak stanoveného úroku by podľa Najvyššieho súdu SR zodpovedala zásadám ekvivalencie a efektivity, na ktoré poukazuje Súdny dvor EÚ. Najvyšší súd poukazuje, že v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ sa nejedná o odporúčania, pretože výkon práva spoločenstva podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní únie Súdnym dvorom EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke je záväzným prameňom práva a súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci samej“. Povinnosťou správcu dane je vydať rozhodnutie o priznaní úrokov z omeškania do 15 dní od vrátenia preplatku. Ďalej žalobca v žiadosti zdôraznil, že je povinnosťou správcu dane v prípade, že daňový preplatok vrátiť nechce, rozhodnúť rozhodnutím a vytvoriť tak priestor pre daňovníka, aby sa proti takémuto rozhodnutiu mohol procesne brániť. Takisto je správca dane povinný vydať rozhodnutie o úroku, pretože úrok z omeškania je v zmysle § 79 ods. 3 Daňového poriadku daňovoprávnym nárokom, čo znamená, že sa ho nemožno domáhať súdnou cestou a právo o ňom rozhodovať má len správca dane. V daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, pričom v prípade úroku ide o práva a povinnosti podľa Daňového poriadku. Úrok musí byt priznaný rozhodnutím, čo vyplýva z § 79 ods. 3 Daňového poriadku a potom to musí byť aj v prípade zamietnutia nároku urobené rozhodnutím. V zmysle § 51 ods. 1, písm. a) Daňového poriadku sa daňové konanie začína na návrh účastníka daňového konania a týmto návrhom je žalobcova žiadosť. Žalobca svoju žiadosť uzavrel tým, že žiada vrátiť preplatok 70 469.-Eur a úrok z oneskoreného vrátenia preplatku, ktorý predstavuje úrok 10% ročne od 1.7.2011 do 17.12.2012 zo sumy 588 792,50 Eur, t. j. 88 302,46 Eur a úrok 10% ročne od 18.12.2012 do zaplatenia zo sumy 70 469.-Eur. Opatrenia orgánu verejnej správy 3. Na uvedenú žiadosť Daňový úrad Banská Bystrica žalobcovi oznámením z 10.5.2019 č. 101093729/2019 oznámil, že daň z emisných kvót za zdaňovacie obdobie 2011 nie je možné vrátiť po uplynutí lehoty na vyrubenie dane alebo rozdielu dane. 4. Na základe odvolania žalobcu zo dňa 10.5.2019 správca dane žalobcovi opatrením č. 101562605/2019 zo dňa 26.6.2019 oznámil, že vo veci žiadosti o vrátenie dane z emisných kvót za zdaňovacie obdobie 2011 bolo žalobcovi zaslané oznámenie z 10.5.2019 s uvedením dôvodov, prečo nie je možné vo veci vrátenia daňového preplatku konať a rozhodnúť. Zároveň bolo žalobcovi oznámené, že odvolanie možno podať len v týchto prípadoch, kedy to zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) ukladá. Žalobné body 5. Žalobca sa žalobou doručenou súdu 11.7.2019 domáhal zrušenia opatrenia č. 101093729/2019 zo dňa 10.5.2019, a ak také rozhodnutie nie je možné vydať z dôvodu, že súdne preskúmateľné je následné opatrenie, navrhol, aby bolo zrušené opatrenie zo dňa 26.6.2019 č. 101562605/2019 v spojení s oznámením č. 101093729/2019 zo dňa 10.5.2019 a vec vrátená Daňovému úradu Banská Bystrica na ďalšie konanie a zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. Žalobca v žalobe uviedol, že žiada zrušiť rozhodnutie I., ktorým je oznámenie č. 101093729/2019 zo dňa 10.5.2019 (ďalej len rozhodnutie I.) pre prípad, že ho súd posúdil ako opatrenie podľa § 3 ods. 1, písm. c) SSP alebo rozhodnutie podľa § 3 ods. 1, písm. b) SSP, voči ktorému nie je prípustné odvolanie. Odvolanie proti rozhodnutiu I. však žalobca z dôvodu právnej opatrnosti podal. O tomto rozhodol žalovaný tak, že odvolanie nepostúpil odvolaciemu orgánu a žalobcovi zaslal rozhodnutie II., ktoré bolo označené ako „oznámenie“ č. 101562605/2019 zo dňa 26.6.2019. Žalobca preto žalobou napadol aj rozhodnutie II. pre prípad, že by súd považoval rozhodnutie II. za rozhodnutie podľa § 3 ods.1, písm. b) SSP o odvolaní, ktoré je potrebné napadnúť ako konečné a právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej správy. Žalobca namietal, že žalovaný sa odmietol zaoberať skutkovým a právnym stavom a rezignoval napĺňať svoju rozhodovaciu kompetenciu. Slepo nasledoval pokyny MF SR, čo je žalobcovi známe z toho, že jeho právny zástupca zastupuje v rovnakej agende viac ako 10 iných daňovníkov, pričom takýto postup ako žalovaný zaujali všetky daňové úrady. Ide o systémový problém, o ktorom musia rozhodnúť súdy. 6. Žalobca v žalobe zhrnul skutkový stav zhodne s údajmi uvedenými v jeho žiadosti. Uviedol, že 30.6.2011 uhradil preddavok na daň za I. polrok 2011 v sume 588 792,50 Eur. 23.12.2011 správca dane rozhodol o preddavku na daň za II. polrok 2011 v sume 0.-Eur. Žalobca podal daňové priznanie, v ktorom vyčíslil sumu dane 70 469.-Eur a daňový preplatok 518 323,30 Eur, súčasne vyplnil žiadosť na vrátenie tohto preplatku, ktorý bol vrátený 18.12.2012. Tieto skutočnosti vyplývajú z daňového priznania k dani z emisných kvót za rok 2011. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-302/2017 rozhodol, že slovenská vnútroštátna úprava dane z emisných kvót (ďalej len „dane“) je v rozpore s právom EÚ, konkrétne so Smernicou 2003/87/ES o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve a ktorou sa mení a dopĺňa Smernica Rady 96/61/ES (ďalej len „Smernica“) Preto daň nemožno uplatňovať a túto povinnosť je správca dane ako orgán verejnej moci povinný ex officio rešpektovať. Poukázal na rozhodnutie KS Bratislava 2S/41/2012 a 2S/42/2012 zhodne, ako uviedol vo svojej žiadosti, ako je uvedené v bode 2 tohto rozsudku. 7. Žalovaný žiadosť zamietol, pričom sa skutkovým a právnym stavom nezaoberal napriek tomu, že táto povinnosť mu vyplýva z § 63 ods. 5 Daňového poriadku a rozhodnutie formuloval ako obyčajný list „oznámenie“, čím sa stalo neisté, či má žalobca možnosť sa proti tomu procesne brániť odvolaním. Žalobca podal z dôvodu právnej istoty odvolanie, avšak správca dane mal v úmysle spraviť daňové konanie jednoinštančným. Podľa žalobcu je to zrejmé aj v kontexte „rozhodnutia“, ktoré v tejto veci vydalo MF SR, z čoho vyplýva, že žiaden orgán, ktorý mu podlieha, vrátane Finančného riaditeľstva SR nebude svoje prípadné nadväzujúce rozhodnutie smerovať inými právnymi úvahami. Žalovaný to potvrdil, keď žalobcovi zaslal svoje rozhodnutie II., teda oznámenie z 26.6.2019. 8. Žalobca ďalej uviedol, že pokiaľ by nebolo možné predmetné oznámenia považovať za rozhodnutia, potom je ich potrebné považovať za opatrenia podľa § 3 ods. 1, písm. c) SSP, ktoré sú taktiež preskúmateľné súdom. 9. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že požiadal správcu dane o vrátenie preplatku, ktorý vznikol zaplatením preddavku na daň ako rozdiel medzi zaplateným preddavkom v sume 588 792,50 Eur a čiastočne vráteným preddavkom v sume 518 323,30 Eur, spolu s úrokom podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku. Dal do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, v ktorom bol vyslovený záver, že slovenská vnútroštátna právna úprava dane upravená v § 51b zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení platnom a účinnom v čase úhrady dane bola v rozpore s právom Európskej únie a to konkrétne so Smernicou. Poukázal na odôvodnenie rozsudku KS BA 2S/41/2012 a 2S/42/2012 zo dňa 13.6.2018 a odcitoval z bodov 38 a 39, 50 a 51 tohto rozsudku, pričom uviedol, že na základe uvedeného bezpochyby možno uzavrieť, že žalobca má nárok na vrátenie preplatku, ktorý zadržiava správca dane neoprávnene. Právo EÚ má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a toto právo neumožňuje, aby štát zadržiaval finančné prostriedky, ktoré by bral ako nezákonnú daň. 10. Žalobca k zániku práva na vrátenie daňového preplatku namietal, že právo na vrátenie preplatku nezaniklo a ani nemohlo zaniknúť, pretože žiadna lehota spôsobujúca zánik tohto práva nezačala plynúť a § 69 ods. 1 a § 79 ods. 5 Daňového poriadku nemožno na prípad žalobcu aplikovať. 11. Žalobca argumentoval tým, že podľa § 69 ods. 1 v spojení s § 79 ods. 5 Daňového poriadku platí, že „Nemožno vyrubiť daň a ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí 5 rokov od konca roka, v ktorom VZNIKLA POVINNOSŤ podať daňové priznanie, pričom „daňový preplatok“ nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola doručená po zániku práva vyrubiť daň“. Žalobca z toho vyvodil, že lehota na vrátenie daňového preplatku mohla začať plynúť len v prípade, ak by išlo o daň, ktorú možno zákonne uplatňovať, teda skutočne by vznikla zákonná povinnosť podať daňové priznanie na takúto daň. Podľa § 69 ods. 1 Daňového poriadku totiž začína lehota plynúť „od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie“ a nie od konca roka, kedy bolo podané daňové priznanie. Správca dane teda nesprávne aplikuje § 69 ods. 1 Daňového poriadku, keď počítal lehotu od konca roka, kedy došlo k podaniu daňového priznania („....zaplatenú daň z emisných kvót za zdaňovacie obdobie 2011 nie je možné vrátiť po uplynutí lehoty na vyrubenie dane alebo rozdielu dane“). Táto lehota je ale viazaná na vznik povinnosti podať daňové priznanie. Takáto povinnosť ale nikdy nevznikla, keďže sa viazala na daň, ktorú štát nemohol nikdy uplatňovať (vyrubiť). Účinky rozsudku SD EÚ totiž nastali ex tunc, teda platia do minulosti, a aj Smernica platí pre SR od jej účinnosti, čo znamená, že daň je nezákonná od počiatku. Inak povedané, nikdy nevznikla zákonná povinnosť podať daňové priznanie, a preto nezačala plynúť ani zákonná 5 ročná lehota na prípadné vyrubenie dane a vrátenie preplatku. Nenastala totiž právna skutočnosť, s ktorou sa spája začatie plynutia času. Pre aplikáciu a výklad § 79 (v spojení s § 69), ktorý upravuje plynutie času a vrátenie daňového preplatku je totiž rozhodujúce to, že už od začiatku nebolo možné daň uplatňovať, a tak nebolo možné aplikovať ani právne normy Daňového poriadku upravujúceho postupu uplatňovania dane (vrátenie povinnosti podať daňové priznanie). Daňový poriadok vyžaduje na začatie plynutia času vznik povinnosti podať daňové priznanie, no takáto povinnosť nikdy nevznikla, resp. takéto daňové priznanie nemôže byť zákonne podané, tak nemôže zákonne dôjsť ani k začatiu plynutia času. 12. Žalobca ďalej argumentoval, že podľa článku 13 ods. 1, písm. a) Ústavy SR platí, že povinnosti možno ukladať len zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv slobôd. Výkon verejnej moci, ktorým sa zasahuje do práv osôb a ktorým je aj uplatňovanie dane, sa môže uskutočňovať len a to na procesnoprávnom hmotnoprávnom základe v nevyhnutnom rozsahu. To znamená, že žiadny štátny orgán nie je oprávnený zasahovať do práva osôb, ak pre takýto zásah neexistuje podklad v hmotnom práve, t. j. bez toho, aby právny poriadok v prvom rade určoval nejakú povinnosť, splnenie ktorej sa má vyžadovať procesným postupom. Zákonný procesný postup bez hmotnoprávneho zákonného základu je postupom nadmieru nevyhnutým a to nemôže požívať zákonnú ochranu. Procesný postup totiž smeruje k nezákonnému výsledku, a preto samotný postup, ktorý predchádza výsledku, je nezákonný. Žalobca poukázal na rozsiahlu a ustálenú judikatúru týkajúcu sa daňových kontrol, ktorá je analogicky aplikovateľná aj na prípad vrátenia preplatku a úhrady úroku, z ktorej vyplýva zásada, že z nepráva nemôže vzniknúť právo. Z toho podľa žalobcu nemožno pozerať na postup pri uplatňovaní dane ako na zákonný postup, pretože tento postup bol od počiatku zaťažený vadou nezákonnosti z dôvodu, že nemá oporu v existencii dane, teda v hmotnom práve, hoci sa formálnoprávne pri uplatňovaní dane postupovalo podľa Daňového poriadku. Bolo podané daňové priznanie na príslušnom tlačive v zákonnej lehote. Nemohol by byť preto zákonný taký výklad, aby sa počítala lehota na podanie žiadosti o vrátenie preplatku od konca roka, v ktorom bolo podané daňové priznanie. Takáto situácia totiž platí len v prípade, že by išlo o riadne daňové priznanie v súlade s právnym poriadkom a nie o právne vadné daňové priznanie, ktoré podané byť nemalo, keďže nevznikla povinnosť podať daňové priznanie. Žalobca ďalej v žalobe odcitoval z rozhodnutí súdov a Ústavného súdu SR týkajúcich sa nezákonných daňových kontrol. 13. Žalobca ďalej dôvodil tým, že právo na úrok mu vzniklo odo dňa úhrady preddavku, pretože neexistoval právny základ ani titul na takúto úhradu a ani na ďalšie zadržovanie zaplatenej dane vrátane preddavku, ktorá predstavovala daňový preplatok, nakoľko treba vychádzať z toho, že Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že v predmetná vnútroštátna úprava dane bola v rozpore s právom EÚ. Nevrátením preplatok po zaplatení preddavku sa správca dane dostal do omeškania, na základe čoho vznikol nárok na úroky z oneskoreného vrátenia preplatku. Poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-565/11, podľa ktorého právo únie sa má vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o aký ide vo veci samej, ktorý obmedzuje úroky platné v rámci vrátenia dane vybranej v rozpore s právom únie takým spôsobom, že sa majú zaplatiť len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie tejto dane. Ďalej odcitoval z bodov 20 až 29 tohto rozhodnutia. Podľa žalobcu ide o rozhodnutie, z ktorého jednoznačne vyplýva povinnosť vrátiť nielen neoprávnene zaplatenú daň ale aj úroky z jej oneskoreného vrátenia od jej zaplatenia. Žalobca ďalej uviedol, že výška sadzby úrokov je 10% ročne, nakoľko iba tak bude dodržaná zásada ekvivalencie a efektivity v zmysle judikatúry EÚ. Pričom poukázal na rozhodnutie NS SR 4Sžf/57/2016 zo dňa 6.6.2017. 14. Žalobca namietal, že žalovaný nepostupoval podľa § 58 ods. 1, písm. a), § 63 a § 79 ods. 2 Daňového poriadku a vo veci nevydal rozhodnutie ale oznámenie, hoci ním rozhodol o právach žalobcu, pričom toto oznámenie nespĺňa formálne náležitosti rozhodnutia. Už z toho dôvodu by malo byť rozhodnutie I. v celom rozsahu zrušené. Ak však by bolo rozhodnutie zrušené len z tohto dôvodu, spravodlivosť poskytnutá súdom by nebola efektívna, nakoľko žalovaný by nemal dôvod odchýliť sa od svojho názoru, že lehota na vrátenie preplatku v prípade žalobcu už uplynula. Preto žalobca nežiada zrušenie výlučne z dôvodu nesplnenia formálnych náležitostí rozhodnutia, ale predovšetkým aby súd žalovaného zaviazal svojim právnym názorom ohľadom právnych otázok, ktoré predložil žalobca v tejto žalobe (ako ich aj predložil žalovanému v žiadosti), pretože tieto majú podstatný význam pre vecné rozhodnutie o jeho žiadosti. Obdobne to platí aj pre prípad rozhodnutia II., ak by správny súd vyhodnotil, že predmetom súdneho prieskumu nemá byť rozhodnutie I. ale rozhodnutie II.. 15. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že podľa medializovaných informácií sa rozhodnutie SD EÚ o rozpore dane s právom Európskej únie vyjadrovalo aj MF SR, pričom predmetné rozhodnutie sa dotklo viac ako 130 daňových subjektov. MF SR prijalo akési „rozhodnutie“, že daňovým subjektom, ktorí nepodali žiadosť o vrátenie dane do konca 31.12.2017 sa žiadna daň vracať nebude. Žalobca žiadosťou o informácie požiadal o sprístupnenie tohto „rozhodnutia“, avšak bezúspešne. Ako dôkaz k tomuto svojmu tvrdeniu priložil k žalobe anonymizované oznámenie správcu dane a kópie článkov z časopisu Trend z 24.5.2018 a 31.1.2019 a odpoveď na žiadosť o informácie z 11.6. 2019. Je zrejmé, že žalovaný zvolil cestu rešpektovania názoru nadriadeného orgánu, z čoho vyplýva, že bez právneho usmernenia súdom nemožno dosiahnuť riadne rozhodnutie o žiadosti žalobcu. Podľa žalobcu je potrebné sa riadiť zákonnou úpravou a princípom spravodlivosti namiesto politických pokynov MF SR, pričom poukázal na rozhodnutie NS SR 3Sžf/50/2009 z 11.3.2010 zaoberajúce sa otázkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov a Nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1.7.2008 zaoberajúceho sa otázkou výkladu právnej normy. Vyjadrenie žalovaného k žalobe 16. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že pri vydávaní napadnutých oznámení postupoval v súlade s platnými zákonnými ustanoveniami a po riadnom posúdení skutkového stavu navrhol, aby správny súd žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. K žalobcovmu uvádzanému skutkovému stavu uviedol, že žalobca podal 29.6.2012 daňové priznanie k dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie 2011. Súčasťou daňového priznania bolo aj vyčíslenie preplatku vo výške 518 323,50 Eur a žiadosť o vrátenie tohto preplatku. Žalobcovi bol preplatok vrátený 18.12.2012. Žalobca výšku preplatku nenamietal, ďalšiu platbu ani úrok nepožadoval napriek tomu, že nebol pozbavený možnosti uplatniť si svoje práva. Až 17.4.2019 podal predmetnú žiadosť. Žalovaný po preskúmaní žiadosti zistil, že žiadosť bola podaná po lehote na zánik práva vyrubiť daň, ktorá uplynula 31.12.2017. Daňové subjekty podávajú žiadosti vo veci dane z emisných kvót za rok 2011 v dobe, kedy lehota na vyrubenie dane uplynula. Žiadosti sú podávané z dôvodu rozporu s právom EÚ a namieta sa v nich neuplynutie lehôt na vyrobenie dane, pretože daň bola nezákonná a pod.. Po posúdení skutkového stavu bolo žalobcovi zaslané oznámenie dňa 10.5.2019 o uplynutí lehoty na vyrubenie dane a nemožnosti vrátiť požadovanú zaplatenú daň. Žalobca proti tomuto oznámeniu podal podanie označené ako „odvolanie“. Následne mu bolo oznámené ďalším oznámením z 26.6.2019, že mu už bolo zaslané oznámenie z 10.5.2019 s uvedením dôvodov, pre ktoré nie je možné vo veci vrátenia daňového preplatku konať a rozhodnúť. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že sa riadne nezaoberal skutkovým a právnym stavom. Poukázal na to, že vo viacerých prípadoch sú podávané takéto žiadosti, pričom ide o skutkovo zhodné prípady a žalovaný postupuje rovnakým spôsobom. Aby bolo možné meritórne rozhodnúť vo veci týkajúcej sa správy daní, nesmie byť lehota na vyrubenie dane uplynutá. Obdobne v zmysle § 72 ods. 10 zákona o správe daní, ak v priebehu odvolacieho konania uplynutie lehota na vyrubenie dane, prvostupňový orgán alebo odvolací orgán podľa § 74 ods. 1 zákona o správe daní odvolacie konanie zastaví a napadnuté rozhodnutie zruší. Z toho analogicky vyplýva, že po zániku práva vyrubiť daň, nie je možné vydať rozhodnutie o nevybavení žiadosti, pretože lehota na vyrubenie dane uplynula už pred samotným doručením podania, ktorým sa obvykle konanie v zmysle § 58 ods. 2, resp. § 79 zákona o správe daní, začína. Vydávanie nezákonných rozhodnutí, ktoré nesmú byť vydané z dôvodu uplynutia lehoty na vyrubenie dane, o ktorých ani nesmie prebiehať odvolacie konanie, je bez právneho významu a v rozpore so zákonom. Takéto nezákonné rozhodnutie by bolo následne potrebné zrušiť postupom podľa zákona o správe daní. Podľa názoru žalovaného nevyplýva z ustanovení o správe daní, že správca dane má povinnosť rozhodovať o každej doručenej žiadosti, ktorá je predmetom správy daní a to s náležitosťami rozhodnutia v zmysle § 63 zákona o správe daní. 17. Žalobca v žalobe uviedol, že slovné spojenie „daňový preplatok“ uvádza schválne v úvodzovkách, keďže „ako vyplynie z ďalšieho textu tejto žaloby, nejde o Preplatok, ktorého vrátenie Spoločnosť požaduje“. Podľa žalovaného je potrebné pre ďalšie konanie ustáliť, čo ho sa žalobca dožaduje, pretože v časti „Právna argumentácia“ namieta porušenie povinnosti žalovaného daňový preplatok vrátiť s tým, že právo na vrátenie preplatku nezaniklo a ani nemohlo zaniknúť. Ďalej tvrdí, že podľa § 79 ods. 2 zákona o správe daní je potrebné vo veci nevyhovenia žiadosti o vrátení daňového preplatku vydať rozhodnutie a cituje z rozhodnutí týkajúcich sa správy daní. Daňový poriadok podľa § 1 ods. 1 upravuje správu daní. Potom podľa Daňového poriadku možno vrátiť iba platbu, ktorá je daňovým preplatkom. Ak žalobca požaduje inú platbu ako daňový preplatok, napr. bezdôvodné obohatenie, náhradu škody v dôsledku porušenia práva EÚ, nie je možné o žiadosti rozhodovať v zmysle zákona o správe daní. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Bratislave 2S/41/2012 a 2S/42/2012, kde správca dane určil preddavok vo vyššej sume ako nula, išlo o skutkovo odlišný stav, ktorý sa nevzťahoval na vec, ktorá je predmetom tejto žaloby. V tomto prípade preddavok bol určený na základe zákona a nie rozhodnutím správcu dane. A navyše, v prípade uvádzanom žalobcom k uplynutiu lehoty na vyrubenie dane nedošlo. 18. K argumentácii žalobcu o nezačatí plynutia lehoty na zánik práva na vrátenie daňového preplatku žalovaný uviedol, že preklúzia a zánik práva sú jedným zo základných právnych inštitútov, pričom právo na vrátenie daňového preplatku nie je právom nepremlčateľným. Ak k plynutiu času v prípade podania daňového priznania podľa žalobcu nedošlo, nezačala plynúť ani zákonná 5-ročná lehota na prípadné vyrubenie dane a vrátenie preplatku, nie je podľa názoru žalovaného zrejmé, kedy podľa názoru žalobcu lehota plynúť začala, kedy pokračovala, či a ako sa žalovaný vlastne dostal do omeškania pri neplynutí lehôt a kým spôsobom sa v tomto prípade počíta lehota na premlčanie a zánik práva. Stanovenie premlčacích alebo prekluzívnych lehôt na uplatnenie si nároku na náhradu škody spôsobenej členským štátom z dôvodu porušenia práva únie, je dôsledkom aplikácie všeobecnej zásady právnej istoty (Palmisani, C-261/95, 10.7.1997 Zb.s.I-4025, body 27 a 28) musí byť vopred stanovená v záujme právnej istoty. 19. Žalovaný k argumentácii žalobcu týkajúcej sa určenia okamihu, od ktorého má žalobca nárok na úrok, pripomenul, že ak sú splnené podmienky týkajúce sa vzniku zodpovednosti štátu, čo prináleží posúdiť vnútroštátnym súdom, je úlohou štátu napraviť následky spôsobenej škody v rámci vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu, pričom predpoklady zodpovednosti za škodu stanovené vnútroštátnym právom, nemôžu byť nepriaznivejšie ako pri podobných právnych prostriedkoch týkajúcich sa výlučne len vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie) a nesmú byť ani formulované tak, aby získanie náhrady škody robili prakticky nemožným alebo neúmerne ťažkým (zásada efektivity) v rozhodnutiach SD EÚ C-6/90 a C-9/90 bod 42, C-224/01 bod 58, C-445/06 bod 31, C-429/09 bod 62, C-160/14 bod 50. Zákon o správe daní, priznanie úroku po zániku práva na vyrubenie dane neupravuje. Po zániku práva vyrubiť daň už nie je možné v tejto veci rozhodovať. Pravidlo zániku práva na vrátenie preplatku platí rovnako na nároky podľa vnútroštátneho práva ako aj na nároky na náhradu škody založené na práva únie. Lehota na zánik práva na vrátenie daňového preplatku neznemožňuje, ani nadmerne nezaťažuje uplatnenie nárokov na náhradu škody z dôvodu porušenia práva EÚ. Pri danom predmete žaloby nemožno hovoriť o porušení zásady ekvivalencie a efektivity. 20. Žalovaný ďalej uviedol, že o porovnateľných nárokoch, či už vznikli na základe vnútroštátneho alebo komunitárneho práva, by sa malo rozhodovať rovnakým spôsobom bez akejkoľvek diskriminácie. Nepriamy účinok je vlastnosť európskeho práva spočívajúca v povinnosti orgánov členských štátov vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva v maximálne možnej miere v súlade s európskym právom, t. j. povinnosť eurokonformného výkladu. Členské štáty a ich orgány sú povinné interpretovať svoje právo tak, aby bol dosiahnutý účel normy európskeho práva. Uplatnenie zásady nepriameho účinku však nesmie viesť k výkladu vnútroštátneho práva contra legem. V prípade neexistencie harmonizovaných pravidiel upravujúcich vrátenie dane uložených v rozpore s právom únie, je členským štátom ponechané právo riadiť sa procesnými podmienkami stanovenými v ich vnútroštátnom právnom poriadku, najmä v oblasti prekluzívnych lehôt, pričom musia dodržiavať zásadu ekvivalencie a efektivity (rozsudok C-89/10 a C-96/10 bod 34). Žalovaný ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-500/16 zo dňa 20. decembra 2017, z ktorého odcitoval bod 39, 43 a 44 a zdôraznil, že zásada ekvivalencie a efektivity sa majú vo svetle článku 4 ods. 3 ZEÚ vykladať v tom zmysle, že nebránia takým vnútroštátnym právnym predpisom, o aké ide vo veci samej, ktoré umožňujú zamietnuť žiadosť o vrátenie preplatku dane (z pridanej hodnoty), ak zdaniteľná osoba podala túto žiadosť po uplynutí 5-ročnej premlčacej lehoty, hoci z rozsudku Súdneho dvora, ktorý bol vyhlásený po uplynutí uvedenej lehoty, vyplýva, že DPH ktorej sa týkala uvedená žiadosť o vrátenie, bola zaplatená bez právneho dôvodu. 21. Žalovaný na záver vyjadrenia uviedol, že postupoval v súlade so zákonom. Premlčanie a preklúzia predstavujú jeden zo základných inštitútov právneho poriadku Slovenskej republiky a práva EÚ, ktorých funkciou je viesť účastníkov právnych vzťahov k tomu, aby si svoje práva uplatnili včas a predpísaným spôsobom pred orgánom na to určeným. V zmysle zásady, ktorú NS SR pri svojej rozhodovacej činnosti často dáva do pozornosti a ktorá platila už v rímskom práve, práva patria len bdelým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas. Ďalej poukázal na to, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ako to vyplýva z článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ďalšie vyjadrenia účastníkov 22. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalovaný vo vyjadrení nespochybnil žalobcovu argumentáciu, podľa ktorej lehota piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie nikdy nezačala plynúť, pretože nikdy nevznikla zákonná povinnosť podať daňové priznanie za nezákonnú daň. 23. Žalovaný k replike žalobcu uviedol, že v súvislosti s plynutím lehôt týkajúcich sa správy daní dodatočne poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-30/02 vo veci Recheio-Cash & Carry SA, ktorý pripojil a podľa ktorého nie je v rozpore s právom spoločenstva skutočnosť, že členský štát zaviedol premlčaciu lehotu na podanie žaloby o vrátenie dane uloženej v rozpore s právom spoločenstva. Návrh generálneho advokáta v tejto veci, ktorý k vyjadreniu pripojil ako aj v rozsudku, je podrobným spôsobom riešená otázka lehôt a spôsobov podávania žalôb o vrátenie daní zaplatených do verejných rozpočtov v rozpore s právom spoločenstva, s ktorým sa žalovaný plne stotožňuje. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 24. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) a miestne príslušný podľa § 13 SSP preskúmal žalobou napadnuté opatrenia v rozsahu a z dôvodov nezákonnosti uplatnených v žalobe bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 107 ods. 2 SSP a po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný vydaním napadnutých opatrení nepostupoval v súlade so zákonom. 25. Podľa § 2 ods. 1, 2 zákona č. 162/2015 Z. z. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2)Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 26. Podľa § 3 ods. 1, písm. c) SSP (1) Na účely tohto zákona sa rozumie c) opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté. 27. Podľa § 134 ods. 1 SSP (1) Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. 28. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len Daňový poriadok) (1)Tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. 29. Podľa § 2, písm. a), c), d) Daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie a) správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov,1) <.c) daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, d) daňovým preplatkom suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. 30. Podľa § 3 ods. 1 a 2 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 31. Podľa § 13 ods. 3 Daňového poriadku (3) Podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. Z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, v akej veci, čo sa navrhuje, a ak to z povahy podania vyplýva, dôvody podania. 32. Podľa § 58 ods. 1, písm. a) a ods. 2 Daňového poriadku (1) Daňové konanie začína a) na návrh účastníka daňového konania. (2) Daňové konanie je začaté dňom doručenia podania daňového subjektu orgánu príslušnému konať vo veci alebo dňom, keď daňový subjekt na výzvu tohto príslušného orgánu doručil doplnené podanie. 33.Podľa § 58 ods. 4 Daňového poriadku (4) Pre daňové konanie je rozhodujúci obsah podania, aj keď je podanie nesprávne označené. 34.Podľa § 59 ods. 1 Daňového poriadku (1) Účastníkom daňového konania je daňový subjekt. 35. Podľa § 63 ods. 2, 3 a 5 Daňového poriadku (2)Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis1) <. neustanovuje inak. (3) Ak tento zákon alebo osobitné predpisy1) <. neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, b) číslo a dátum rozhodnutia, c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu;33) <. ak ide o zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto právnickú osobu, d) výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 <., a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená, e) poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie odkladného účinku, f) vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu. (5) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. 36. Podľa § 63 ods. 11 Daňového poriadku (11) Rozhodnutie je vydané dňom vykonania úkonu smerujúceho k jeho doručeniu; rozhodnutie, ktoré sa nedoručuje, je vydané dňom jeho podpísania osobou uvedenou v odseku 3 písm. f). 37. Podľa § 65 ods. 1, 2 a 3 Daňového poriadku (1) Orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní rozhodne bezodkladne, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa začatia konania, ak to povaha vecí pripúšťa a je tak možné urobiť na základe dokladov predložených daňovým subjektom; inak rozhodne do 30 dní odo dňa začatia konania. V osobitne zložitých prípadoch orgán príslušný na rozhodnutie rozhodne do 60 dní. (2) Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Ak rozhoduje druhostupňový orgán, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo, a ak rozhoduje ministerstvo, minister. (3) Ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní nemôže vo veci rozhodnúť v lehote do 60 dní, je povinný o tom písomne s uvedením dôvodov upovedomiť daňový subjekt. 38. Podľa § 69 ods. 1 Daňového poriadku (1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov1) <. po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.1) <. Ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto daňová strata vykázaná. 39. Podľa § 79 ods. 2 a ods. 5 Daňového poriadku (2) Ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov,44) <. najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. (5)Daňový preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola doručená po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane; to neplatí, ak daňový preplatok vznikol z dôvodu, že daň bola zaplatená na základe rozhodnutia správcu dane, ktoré bolo následne zmenené alebo zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti, a žiadosť o jeho vrátenie bola podaná do 60 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Daňový preplatok, ktorý nemožno vrátiť, je príjmom štátneho rozpočtu alebo rozpočtu obce. 40. Predmetom súdneho prieskumu správnym súdom boli oznámenia žalovaného, ktorým žalobcovi oznámil svoje rozhodnutie o jeho žiadosti o vrátenie neoprávnene zaplatenej dane. Oznámenie č. 101093729/2019 zo dňa 10.5.2019, ktorým žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho žiadosti o vrátenie neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za zdaňovacie obdobie 2011 nie je možné vyhovieť po uplynutí lehoty na vyrubenie dane alebo rozdielu dane. Oznámenie č. 101562605/2009 zo dňa 26.6.2019, ktorým žalovaný žalobcovi na základe jeho odvolania proti oznámeniu o nemožno vrátiť zaplatenú daň z emisných kvót za zdaňovacie obdobie 2011 oznámil, že vo veci žiadosti o vrátenie dane z emisných kvót za rok 2011 už bolo žalobcovi zaslané oznámenie z 10.5.2009 a tiež, že odvolanie možno podať len v prípade, keď je to upravené v Daňovom poriadku. 41. Z obsahu týchto oznámení je zrejmé, že žalovaný žalobcovi oznámil, ako rozhodol o jeho žiadosti o vrátenie zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011. Z tohto bezpochyby vyplýva, že oznámenia majú obsah, ktorý je informáciou o tom, ako žalovaný posúdil žalobcom v žiadosti tvrdené a uplatnené práva, a teda ktorým môžu byť práva žalobcu priamo dotknuté. Oznámenia sú tak spôsobilým predmetom súdneho prieskumu podľa § 3 ods. 1, písm. c) SSP ako opatrenia orgánu verejnej správy. 42. Žalobná námietka nezákonnosti postupu žalovaného spočívajúcej v tom, že žalovaný začaté daňové konanie neukončil formou rozhodnutia, bola dôvodná. Žalobca správne poukázal na znenie § 58 ods. 1, písm. a) Daňového poriadku, podľa ktorého daňové konanie začína na návrh účastníka daňového konania, ktorým je daňovník. Nie je spor o tom, že žalobca je daňovníkom. Podľa tohto ustanovenia Daňového poriadku daňovníkovi prináleží iniciovať daňové konanie svojim písomným podaním adresovaným správcovi dane. Pokiaľ daňovník svojím písomným podaním navrhne správcovi dane, aby mu boli priznané práva, teda aby rozhodol o jeho právach a povinnostiach, nemožno také podanie podľa jeho obsahu posúdiť inak, ako návrh na začatie daňového konania. 43. Žalobca podal žalovanému žiadosť o vrátenie zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 a v žiadosti žiadal o vrátenie preplatku a o zaplatenie úroku z omeškania s vrátením preplatku. Takáto žiadosť je bezpochyby podaním , doručením ktorého správcovi dane začalo daňové konanie. 44. Podľa § 2, písm. d) Daňového poriadku na účely Daňového poriadku je daňovým preplatkom suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Úprava vracania daňových preplatkov je obsiahnutá v tretej hlave, prvom dieli Daňového poriadku. Podľa § 79 ods. 2, posledná veta Daňového poriadku ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Výkladom tohto ustanovenia a contrario je nepochybné, že v ostatných prípadoch, t. j. keď správca dane celkom alebo čiastočne žiadosti o vrátenie daňového preplatku nevyhovie, musí o žiadosti vydať rozhodnutie. 45. Povinnosť vydať rozhodnutie o návrhu daňovníka, ktorým začalo daňové konanie, vyplýva aj z úpravy daňového konania obsiahnutej v štvrtej časti Daňového poriadku v § 58 až § 66. Začaté daňové konanie sa podľa tejto úpravy končím buď rozhodnutím o zastavení konania alebo vecným rozhodnutím o právach a povinnostiach účastníka konania. Iný spôsob ukončenia začatého daňového konania Daňový poriadok nepozná. Preto sa mýli žalovaný, keď vo vyjadrení k žalobe tvrdí, že nemusí o každej žiadosti vydať rozhodnutie. Naopak, ak podanie daňovníka po posúdení jeho obsahu, je návrhom na začatie daňového konania, musí rozhodnutie o návrh vydať. Rozhodnutie musí vydať, t. j. písomne ho vyhotoviť a doručiť účastníkovi konania. Rozhodnutie musí vydať a písomne ho vyhotoviť aj vtedy, keď ho účastníkovi konania nedoručuje, čo je prípad rozhodnutia o zastavení daňového konania podľa § 62 ods. 1, písm. b) a c), kedy správca dane takéto rozhodnutie musí založiť do spisového materiálu. Uvedený názor žalovaného nemá oporu v Daňovom poriadku, ktorý je žalovaný povinný na svoj postup aplikovať. Žalovaný na tieto svoje povinnosti rezignoval, čím podstatným spôsobom porušil Daňový poriadok, keď nevydal písomné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 63 Daňového poriadku napriek tomu, že o žiadosti o vrátenie zaplatenej dane vecne rozhodol tak, že jej nevyhovel, a teda napriek tomu, že nebol naplnený jediný legitímny dôvod, ktorý odôvodňuje nevydanie rozhodnutia o žiadosti daňovníka, ktorou začalo daňové konanie o vrátenie daňového preplatku a ktorým je vrátenie daňového preplatku. 46. Žalovaný nedodržaním postupu stanoveného Daňovým poriadkom odňal žalobcovi právo na to, aby rozhodnutie o jeho žiadosti bolo odôvodnené s náležitosťami podľa § 63 ods. 5, a teda aby poznal dôvody, pre ktoré jeho žiadosti nebolo vyhovené a tiež, aby poznal úvahu žalovaného o tom, ako sa vyrovnal so žalobcom nastolenými argumentmi. Napadnuté oznámenia odôvodnenie s náležitosťami podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku neobsahovali. Okrem toho, takýmto postupom žalovaný žalobcovi odňal právo zaručené Daňovým poriadkom na dvojinštančnosť daňového konania. 47. Na základe vyššie uvedeného správny súd žalobe vyhovel a napadnuté opatrenia žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1, písm. g) SSP, nakoľko obidve trpia rovnakými chybami. Bude úlohou žalovaného, aby v ďalšom konaní žiadosť žalobcu opätovne posúdil a v prípade, že žiadosti nevyhovie, aby vydal rozhodnutie s náležitosťami podľa § 63 Daňového poriadku. Žalovaný je povinný rozhodnutie riadne odôvodniť a v odôvodnení uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, z akých dôkazov, v dôsledku akého ich hodnotenia boli tieto skutočnosti zistené, úvahu ako boli zistené skutočnosti právne posúdené a tiež, ako sa vysporiadal s námietkami žalobcu, teda s jeho argumentáciou o neuplynutí lehoty na vrátenie dane z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roku 2011. 48. Návrhu žalobcu, aby správny súd na základe žalobcom uvádzaných skutočností a argumentov žalovaného zaviazal právnym názorom na vec, nebolo možné vyhovieť. Žalovaný vo veci nevydal rozhodnutie s náležitosťami podľa § 63 Daňového poriadku. Namiesto toho žalovaný žalobcovi listom oznámil, ako o žiadosti rozhodol bez uvedenia odôvodnenia, ktoré by spĺňalo kritériá vyžadované v § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Opatrenia v podstate neboli odôvodnené vôbec. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov bráni tomu, aby správny súd vykonal prieskum zákonnosti napadnutých rozhodnutí, a teda aj posúdenie správnosti či nesprávnosti právneho posúdenia, na ktorom žalovaný svoje rozhodnutie založil. 49. Žalobca v podstate žiadal, aby správny súd zistil rozhodné skutočnosti z obsahu správneho spisu a tieto skutočnosti právne posúdil a tak nahradil činnosť orgánov verejnej správy tak prvostupňového ako aj druhostupňového, ktorý názor na oprávnenosť či neoprávnenosť žalobcovej žiadosti ešte ani nezaujal. Následne, aby zaviazal žalovaného týmto právnym názorom pre ďalšie konanie. Takáto požiadavka nemá oporu v SSP. Správny súd nie je ďalšou inštanciou v administratívnom konaní. Ochranu pred nezákonným postupom a nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy poskytuje správny súd tým, že v súdnom konaní zistí, či rozhodnutie a predchádzajúci postup orgánu verejnej správy trpia nezákonnosťou z dôvodov uvedených v žalobe, pričom dôvodom pre zrušenie preskúmavaného rozhodnutia je aj jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Pokiaľ rozhodnutie takýmto nedostatkom trpí, správny súd ho nemôže preskúmať, a preto nemôže dať odpovede na žiadne žalobou uplatnené námietky týkajúce sa právneho posúdenia alebo dostatočnosti zisteného skutkového stavu. Žalobca v žalobe nenamietal nepreskúmateľnosť napadnutých opatrení. Správny súd je viazaný dôvodmi žaloby, preto nezrušil napadnuté opatrenia z dôvodu ich nepreskúmateľnosti. To nič však nemení na tom, že opatrenia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ktorá skutočnosť vylučuje, aby správny súd mohol napadnuté rozhodnutie zo skutkových či právnych námietok žalobcu preskúmať a tak dať odpovede na žalobné námietky. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov, teda to či orgán verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok postupoval v súlade s hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi. Správny súd nie je ani súdom skutkovým, ale súdom ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. To sú práve dôvody, pre ktoré pri nepreskúmateľnom rozhodnutí, ktoré je predmetom prieskumu, správny súd nemôže dať odpovede na žalobcom nastolené skutkové a právne otázky. 50. O trovách konania správny súd rozhodol podľa výsledku sporu na základe § 167 ods. 1 SSP. Podľa tohto ustanovenia má právo na náhradu trov konania ten žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. V tomto prípade bol žalobca celkom úspešný, preto mu súd priznal náhradu dôvodne vynaložených trov konania a zaviazal žalovaného, aby mu ich zaplatil potom, ako bude osobitným rozhodnutím stanovená ich výška (§ 175 ods. 2 SSP). 51. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.