Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 3To/23/2026 z 13. 5. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Banská Bystrica 3To/23/2026 6418010010 13. 05. 2026 JUDr. Mário Šulej ECLI:SK:KSBB:2026:6418010010.3

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mária Šuleja a sudcov JUDr. Michaely Bucekovej, PhD., LL.M. a JUDr. Andreja Matušovica, na verejnom zasadnutí konanom dňa 13. mája 2026, v trestnej veci obžalovaného A. B. C. za prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. c) Tr. zák., v znení účinnom od 06.08.2024, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 03.12.2025, sp. zn. 4T/6/2018 takto rozhodol: I.Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e celom výroku o treste.

napadnutý rozsudok okresného súdu v

Rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovanému A. B. C., nar. XX.XX.XXXX v D. E., trvalým F. G. D. H., I. J. XXX/XX, ukladá podľa § 213 ods. 2 Tr. zák., v znení účinnom od 06.08.2024, § 56 ods. 1 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., v znení účinnom od 06.08.2024, peňažný trest vo výmere 500,- (päťsto) eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák., v znení účinnom od 06.08.2024, obžalovanému pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace. Vo výrokoch o vine a o náhrade škody zostáva napadnutý rozsudok nezmenený. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný A. B. C. uznaný za vinného z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. c) Tr. zák., účinného od 06.08.2024, na tom skutkovom základe, že ako jediný konateľ spoločnosti Mestský športový klub Žiar nad Hornom, spol. s r.o., ktorý mal z titulu svojej funkcie osobitnú povinnosť v zmysle ust. § 135 Obchodného zákonníka zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva a ust. § 135a Obchodného zákonníka vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami MŠK Žiar nad Hronom, spol. s r.o., v období výkonu funkcie konateľa od 24.02.2012 do 25.02.2016 v Žiari nad Hronom si rôznym spôsobom prisvojoval zverené finančné prostriedky patriace tejto spoločnosti, ktoré vyberal z jej bankových účtov vedených v Československej obchodnej banke, a.s. a tiež z pokladne MŠK Žiar nad Hornom spol. s r.o., ktorú mal na starosti, nepoužil ich pre potreby spoločnosti, ale pre svoje potreby na presne nezistený účel,

čím spoločnosti MŠK Žiar nad Hronom, spol. s r. o., IČO: 36618357, so sídlom A. Dubčeka 45, Žiar nad Hronom, spôsobil škodu vo výške 23.550,22,-Eur. Za to bol obžalovanému uložený podľa § 213 ods. 2 Tr. zák., účinného od 06.08.2024, v spojení s § 36 písm. j) Tr. zák., účinného od 06.08.2024, § 38 ods. 2 Tr. zák., účinného od 06.08.2024, trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., účinného od 06.08.2024, bol obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložený. Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák., účinného od 06.08.2024, bola obžalovanému určená skúšobná doba na 18 mesiacov. Podľa § 50 ods. 2 Tr. zák., účinného od 06.08.2024, bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenému MŠK Žiar nad Hronom, spol. s r. o., IČO: 36618357, so sídlom A. Dubčeka 45, Žiar nad Hronom v skúšobnej dobe podľa svojich schopností škodu spôsobenú trestným činom v sume 23.550,22,-Eur. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenému MŠK Žiar nad Hronom, spol. s r. o., IČO: 36618357, so sídlom A. Dubčeka 45, Žiar nad Hronom, škodu vo výške 23.550,22,-Eur. Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. bol poškodený MŠK Žiar nad Hronom, spol. s r. o., IČO: 36618357, so sídlom A. Dubčeka 45, Žiar nad Hronom so zvyškom nároku na náhradu škody odkázaný na civilný proces. Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 09.12.2025, ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu ďalším písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 01.03.2026, a to proti výrokom o vine, o treste a o náhrade škody, ako aj proti správnosti postupu konania, ktoré im predchádzalo. Následne ho odôvodnil v tomto znení: Článok I. „Napadnutý rozsudok odôvodňuje záver o vine obžalovaného na konkrétnom okruhu dôkazov, ktoré súd považoval za rozhodujúce. Súd v odôvodnení uvádza nasledovné: „Obrana obžalovaného však bola vyvrátená vykonaným dokazovaním. Obž. A. B. C. je zo spáchania činu bez pochybností usvedčovaný výpoveďami svedkov – A. K. L., A. M. N., sčasti tiež B. G. a J. F. O., závermi znaleckých posudkov znalcov A. M. J. a znaleckej organizácie Ekonomická univerzita v Bratislave, ako i ďalšími listinnými dôkazmi.“ Keďže práve tieto dôkazy tvorili základ pre rozhodnutie o vine, považujeme za nevyhnutné vyjadriť sa ku každému z nich osobitne a podrobiť ich obsahu aj hodnoteniu súdu kritickej analýze. Z nášho pohľadu totiž jednotlivé dôkazy neboli hodnotené úplne, v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov ani v celkovom kontexte, ktorý z vykonaného dokazovania vyplýva. I. Svedkovia Ako už bolo uvedené, napadnutý rozsudok odôvodňuje svoje rozhodnutie predovšetkým výpoveďami jednotlivých svedkov. Na margo uvedeného sa osobitne vyjadrujeme k týmto svedeckým výpovediam. Ad 1) Svedok J. F. O. 1. Vo vzťahu k výpovedi svedka J. F. O., považujeme za potrebné zdôrazniť, že jeho výpoveď je poznačená podstatnými pamäťovými medzerami. Svedok opakovane uvádza, že si nepamätá zásadné okolnosti, ktoré sa týkali stretnutí k chýbajúcim finančným prostriedkom, a dokonca si nepamätá ani to, kto sa daných stretnutí zúčastnil. Rovnako uvádza, že si presne nepamätá, aká zmluva bola uzavretá, hoci práve zmluvná úprava mala byť základom pre posúdenie odmeny, práv a povinností obžalovaného. Nepamätá si ani vykonanie inventarizácie či overenie počiatočného stavu pokladne, čo výrazne oslabuje istotu, že počiatočný stav bol vôbec spoľahlivo zistený. Ak počiatočný stav nebol

pevne a preukázateľne známy, je nemožné jednoznačne uzavrieť, že akékoľvek manko vzniklo až počas pôsobenia obžalovaného. 2. Za nevyhnutné zároveň považujeme poukázať na skutočnosť, ktorú uviedol svedok: „ekonómka nemala prístup na účet, nemala prístup k peniazom, tak nevidel ani on dôvod na to, aby niečo nahrádzala“. Toto tvrdenie je v priamom rozpore s výpoveďou samotnej ekonómky, resp. účtovníčky A. K. L., ktorá jasne uviedla, že prístup k internetbankingu mala a že internetbanking sťahovala ona sama, a to raz mesačne. Z toho jednoznačne vyplýva, že ekonómka prístup k bankovému účtu mala, a preto nie je pravda, že obžalovaný bol jedinou osobou, ktorá mohla disponovať informáciami či manipulovať s bankovými operáciami. 3. Významná časť jeho výpovede je navyše sprostredkovaná, keďže mnohé svoje tvrdenia odvodzuje z kontrol a porovnávaní, ktoré vykonávali iní pracovníci. On sám nevie uviesť konkrétne informácie a opisuje postupy, ktorých sa priamo nezúčastnil. K tomu sa pridávajú aj vnútorné rozpory. Na jednej strane uvádza, že obžalovaný mal „paralelnú evidenciu“ a že takéto porovnanie sa aj vykonalo, čo predpokladá, že museli byť predložené konkrétne doklady. Na druhej strane však tvrdí, že obžalovaný „nepredložil nič“. Svedok taktiež uviedol, že obžalovaný bol vybraný ako náhrada po predchádzajúcom konateľovi, s ktorým mali v MŠK vzťahové problémy. Hoci nešlo o problémy účtovné, ako sám uviedol, jeho výpoveď potvrdzuje, že situácia v klube nebola stabilná už pred nástupom obžalovaného. Svedok zároveň nevedel presne popísať stav inventarizácií ani účtovných procesov v tomto období, a preto nemôže vylúčiť, že prípadné nezrovnalosti vznikli ešte predtým. Pri hodnotení jeho výpovede je tiež potrebné zohľadniť jeho pozíciu predstaviteľa mesta, ktorá môže prirodzene ovplyvniť spôsob, akým situáciu prezentuje. Ad 2) Svedok B. G. 4. Pokiaľ ide o výpoveď B. G., je nevyhnutné uviesť, že tento svedok nie je priamym svedkom relevantného obdobia. Do funkcie konateľa MŠK nastúpil až v marci 2016 a o predchádzajúcom období vypovedá iba v rovine domnienok, predpokladov a sprostredkovaných informácií. Jeho vyjadrenia typu „myslí si“, „podľa informácií“ alebo „nevie presne prečo“ ukazujú, že nemá vlastnú vedomosť o skutkoch, ktoré sú predmetom konania. Ad 3) Svedkyňa A. K. L. 5. Svedecká výpoveď účtovníčky MŠK A. K. L. poukazuje na zásadné nedostatky v účtovných procesoch. Sama uvádza, že inventarizácia bola len „ústna“, pretože nestíhala pripraviť písomnú formu, pričom rok predtým neexistovala ani žiadna písomná inventarizácia. Takýto postup znemožňuje bezpečne určiť stav pokladne v relevantných časových obdobiach a opäť spochybňuje záver, že prípadné manko vzniklo až za pôsobenia obžalovaného. 6. Svedkyňa zároveň priznala, že doklady nosievala so sebou, brala ich preč a následne ich opäť prinášala, čo je v skutku neštandardné. Potvrdila, že internetbanking sťahovala sama, raz mesačne, a teda mala prístup k bankovému účtu. Z toho vyplýva, že obžalovaný nemohol byť jedinou osobou, ktorá mala prístup k bankovému účtu. Výrok svedkyne, že obžalovaný údajne „klamal vo všetkom“, je navyše čisto subjektívnym hodnotením bez uvedenia akýchkoľvek konkrétnych príkladov či preukázaných tvrdení. Ad 4) Svedkyňa A. M. N. 7. Na záver k výpovedi A. M. N., hlavnej kontrolórky mesta, uvádzame, že jej kategorické tvrdenie, podľa ktorého „bolo to vtedy presne dokázateľné, že on jediný a nemohol to urobiť niekto iný“, nezodpovedá výsledkom dokazovania. Z dokazovania totiž vyplýva, že prístup k bankovému účtu mala aj účtovníčka A. L. a zároveň manipulovala s účtovnými dokladmi, čo samo osebe vylučuje jednoznačný záver o tom, že prístup k finančným prostriedkom mal výlučne obžalovaný. Svedkyňa navyše vo svojej výpovedi opakovane uvádza, že si na viacero podstatných okolností nepamätá. Nevie presne, čo mal obžalovaný odmietnuť vydať, nevie potvrdiť, či bola inventarizácia vykonaná, a nie je si istá ani počiatočným stavom pokladne. Tieto pamäťové medzery oslabujú vierohodnosť jej záverov. Jej tvrdenie, že určitá suma

„podľa nej“ mala byť vedená ako pohľadávka, je len subjektívnym názorom bez priameho poznania a nepredstavuje relevantný podklad pre záver o vine. 8. V intenciách uvedeného vyplýva, že žiadna z vykonaných svedeckých výpovedí neobsahuje jednoznačné, priamo preukázané skutočnosti, ktoré by obžalovaného usvedčovali zo spáchania žalovaného skutku. Výpoveď J. F. O. je poznačená zásadnými pamäťovými medzerami, obsahuje sprostredkované tvrdenia a je zaťažená vnútornými rozpormi. B. G. nie je priamym svedkom relevantného obdobia a jeho výpoveď pozostáva výlučne z domnienok a sprostredkovaných informácií. A. K. L., účtovníčka MŠK, sama priznala neštandardné účtovné postupy, ústne inventarizácie, manipuláciu s účtovnými dokladmi a prístup k internetbankingu, čo vylučuje tvrdenie, že prístup k bankovým účtom mal výlučne obžalovaný. Výpoveď A. M. N., hlavnej kontrolórky mesta, je poznačená viacerými zásadnými pamäťovými medzerami, pričom sama nevie uviesť podstatné okolnosti týkajúce sa inventarizácie, počiatočného stavu pokladne ani údajného odmietnutia súčinnosti obžalovaným. Jej kategorický záver o tom, že skutok mohol spáchať „len obžalovaný“, je preto v rozpore s ostatným dokazovaním a nemá oporu v objektívnych zisteniach. Za týchto okolností nemožno akceptovať záver súdu, že obžalovaný je „bez pochybností usvedčovaný výpoveďami svedkov“. Práve naopak, jednotlivé svedecké výpovede sú neúplné, sprostredkované, rozporné alebo založené na subjektívnom hodnotení, a preto nemôžu tvoriť spoľahlivý ani presvedčivý podklad pre rozhodnutie o vine. II. Znalecké posudky Ad 1) Znalecký posudok A. M. J. 9. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd v plnom rozsahu akceptoval závery znaleckého posudku A. M. J., vrátane jej vyjadrenia zo dňa 19.7.2018. Podľa nášho názoru však súd pri hodnotení tohto dôkazu nevyhodnotil všetky okolnosti, ktoré zásadne ovplyvňujú vierohodnosť a presnosť záverov znalkyne. 10. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že samotná účtovníčka MŠK, A. L., priznala zásadné nedostatky účtovníctva. Inventarizácia pokladne podľa jej výpovede neprebiehala v písomnej podobe, išlo len o „ústnu“ inventúru. Písomné inventúrne zápisy neexistovali, doklady prenášala, mala ich pri sebe a následne ich vracala. Tieto okolnosti vypovedajú o tom, že účtovníctvo MŠK nebolo priebežne vedené tak, aby spoľahlivo odrážalo stav hotovosti. 11. Za týchto podmienok je potrebné veľmi obozretne pristupovať k akémukoľvek znaleckému výpočtu, ktorý predpokladá úplnosť, presnosť a chronologickú správnosť účtovnej evidencie. Pokiaľ neexistuje spoľahlivý počiatočný stav pokladne, nie je možné s istotou určiť ani stav konečný, resp. rozdiel medzi nimi. 12. Ďalej je potrebné uviesť, že samotná A. J. priznala technické chyby vo svojom posudku, napríklad nesprávne priradenie výdavkov za máj 2015 do mesiaca jún s odôvodnením, že išlo o chybu v tabuľkovom spracovaní. Ide pritom o mesiac, ktorý bol predmetom znaleckého skúmania, a nepresnosť v zaradení výdavkov môže mať dopad na vyhodnotenie priebežného stavu pokladne. 13. A. J. zároveň uviedla, že jej tabuľky nie sú chronologicky usporiadané. Neexistencia chronologickej kontinuity a presnosť v dátumoch účtovania je pritom nevyhnutná pre akýkoľvek výpočet schodku v pokladni. 14. Okrem toho treba opätovne zdôrazniť, že všetky vyššie uvedené nedostatky účtovníctva nemožno pripísať obžalovanému. Ide o systémové nedostatky vedenia účtovníctva, o ktorých vypovedala samotná účtovníčka. Z toho vyplýva, že znalecký výpočet údajného „schodku“ stojí na podkladoch, ktorých úplnosť a správnosť nebola zabezpečená. 15. Za tohto stavu nemožno posudok A. J. F. za dostatočný podklad pre jednoznačné ustálenie výšky škody, najmä ak existujú ďalšie znalecké posudky s rozdielnymi závermi. Ad 2) Znalecký F. A. H. E.

16. Súd odmietol P. A. H. E. najmä s odôvodnením, že nemala k dispozícii kompletné účtovníctvo a vychádzala len z dokumentov predložených obžalovaným. Podľa nášho názoru ide o neúplnú interpretáciu, ktorá nepostačuje na to, aby bolo možné jej závery jednoducho odmietnuť. 17. Znalkyňa A. E. vo svojej výpovedi uviedla, že pri spracovaní posudku mala k dispozícii podklady, ktoré jej boli predložené, vrátane znaleckého posudku č. 30/2016 a účtovných závierok, ktoré sú verejne dostupné. Zároveň uviedla, že pri porovnávaní jednotlivých údajov zistila rozdiely, ktoré mali podľa nej vplyv na výsledné závery. 18. A. E. identifikovala viacero výdavkových pokladničných dokladov, ktoré podľa nej neboli zaúčtované. Súd tieto jej zistenia odmietol, avšak relevantné je, že časť takýchto rozdielov neskôr uvádza aj znalecký ústav vo svojom posudku, hoci ich mylne pripisuje posudku č. XX/XXXX A. J.. Takáto situácia naznačuje, že časť zistení A. E. má reálny základ, ktorý nebol súdom dostatočne zohľadnený. 19. Zároveň treba zdôrazniť, že ak účtovníctvo nebolo riadne vedené a obsahovalo chýbajúce zápisy, oneskorené zaúčtovanie alebo nesprávne evidované položky, potom existuje reálne riziko, že rozdiel medzi evidovaným a skutočným stavom pokladne môže byť spôsobený práve týmto nedostatkom. Znalecký záver o „schodku“ preto nemôže byť bezpečne ustálený, pokiaľ tieto nedostatky nie sú odstránené alebo spoľahlivo vyčíslené. 20. Súd však nevykonal žiadne doplnenie dokazovania smerujúce k odstráneniu týchto rozporov. Napriek existencii dvoch odlišných znaleckých posudkov súd preferoval výlučne jeden, bez toho, aby dostatočne odôvodnil, prečo nepovažuje závery druhého znalca za relevantné. Ad 3) Znalecký posudok Ekonomickej univerzity v Bratislave 21. Znalecký posudok Ekonomickej univerzity v Bratislave bol súdom prezentovaný ako rozhodujúci dôkaz, ktorý mal odstrániť rozpory medzi predchádzajúcimi dvoma znaleckými posudkami. Podľa nášho názoru však ani tento posudok neodstraňuje všetky pochybnosti, a to z nasledujúcich dôvodov. 22. Znalecká organizácia uvádza, že sa stotožňuje so závermi posudku A. J.. Napriek tomu vo významných častiach pracuje s údajmi, ktoré súvisia s rozdielmi identifikovanými A. E.. Táto okolnosť vnáša do posudku metodickú nejednotnosť, ktorú súd v odôvodnení nereflektoval. 23. Ekonomická univerzita konštatuje existenciu neštandardného nakladania s finančnými prostriedkami, najmä pri poskytovaní záloh. Konštatuje aj nesprávne účtovanie záloh, nesúlad medzi účtovnými obdobiami a prečiarknuté VPD. Napriek tomu vyhodnocuje účtovnú evidenciu ako dostatočnú pre výpočet schodku. Z metodického hľadiska však platí, že ak sú vstupné údaje neúplné alebo nespoľahlivé, nemožno z nich s istotou dospieť k jednoznačnému výpočtu škody. 24. Znalecký ústav zároveň odmietol tri výdavkové pokladničné doklady z dôvodu formálnych nedostatkov, bez podrobnejšieho skúmania, či výdavok bol reálne vykonaný. Formálna chyba však sama osebe nezakladá neexistenciu výdavku. Ak výdavok reálne vznikol, potom má dopad na stav pokladne, bez ohľadu na formálnu nedokonalosť dokladu. 25. Napokon, aj tento posudok vychádza z počiatočného stavu pokladne podľa účtovnej závierky za rok 2014, hoci bolo preukázané, že inventarizácia neprebehla v písomnej podobe a jej reálny priebeh nie je objektívne overiteľný. Táto skutočnosť zásadne ovplyvňuje možnosť presného výpočtu údajného schodku. 26. Z uvedených dôvodov posudok Ekonomickej univerzity neodstraňuje pochybnosti, ktoré sú nevyhnutné pre bezpečné ustálenie skutkového stavu. Za existencie troch odlišných znaleckých posudkov a neúplnej účtovnej evidencie nebolo možné závery jedného znalca uprednostniť bez odstránenia rozporov. Ad 4) Znalecký F. J. B. L. Q., F.. 27. K záverom súdu, podľa ktorých odborné vyjadrenia a znalecký posudok J. B. L. Q., F. potvrdzujú, že obžalovanému nič nebránilo v účasti na hlavnom pojednávaní, je potrebné uviesť, že predmetný

znalecký posudok nie je spôsobilý takýto záver uniesť ani po formálnej, ani po obsahovej, ani po odbornej stránke. 28. V prvom rade znalecký posudok č. 6/2024 nespĺňa základné formálne a obsahové náležitosti podľa § 17 ods. 5 zákona 382/2004 Z.z. o znalcoch. Účel a predmet znaleckého skúmania sú v jeho úvode formulované len neurčito a nie je zrejmé, či znalec hodnotil len neurochirurgické parametre, alebo komplexnú schopnosť obžalovaného absolvovať pojednávanie. Posudok neobsahuje konkrétny výpočet použitých podkladov, absentuje opis metodiky a v časti „posudok“ chýba odborná analýza, z ktorej by bolo zrejmé, ako znalec dospel k svojmu záveru. Už táto procesná vada bráni tomu, aby mohol byť posudok považovaný za spoľahlivý dôkaz o neexistencii zdravotnej prekážky účasti na pojednávaní. 29. Ďalej je nevyhnutné zdôrazniť, že znalec vôbec nezodpovedal najpodstatnejšiu otázku, ktorú mu súd položil, a to, či je obžalovaný v relevantnom čase vzhľadom na svoj zdravotný stav schopný zúčastniť sa hlavného pojednávania, a ak nie, v akom časovom horizonte možno jeho účasť predpokladať. Znalec sa obmedzil len na konštatovanie, že dokumentácia nepreukazuje diagnózu „bezprostredne ohrozujúcu život“, čo však nemá žiadnu relevanciu pre posúdenie procesnej spôsobilosti. Súd sa nepýtal na akútny, resuscitačný stav, ale na schopnosť znášať záťaž pojednávania bez rizika zhoršenia zdravotného stavu. Na túto otázku posudok neobsahuje žiadnu odpoveď, ani pozitívnu, ani negatívnu, ani časovú prognózu, ani priznanie, že takúto odpoveď nemožno poskytnúť. Posudok je preto z vecného hľadiska použiteľný len veľmi obmedzene. 30. Významným nedostatkom posudku je aj to, že znalec prekročil rámec zadania, keď sa pustil do hodnotenia správania a údajných úmyslov obžalovaného a dokonca navrhoval súdu, aké procesné opatrenia má voči nemu prijať. Tieto tvrdenia o „manipulácii“, „úmysle marenia pojednávania“ a odporúčania „zaviazať obžalovaného“ nemajú povahu odborného záveru, ale subjektívneho hodnotenia znalca, ktorý tak vystupuje nie ako nestranný odborný pomocník, ale ako procesná strana. Takýto postup je nezlučiteľný s jeho postavením a zakladá dôvodnú pochybnosť o jeho nezaujatosti. 31. Napokon je potrebné uviesť aj odborné limity posudku. J. L. Q. je znalcom v odbore chirurgia a neurochirurgia, nie v odbore interná medicína, kardiológia, onkológia či iné odbory relevantné pre posúdenie komplexného dlhodobého zdravotného stavu. Obžalovaného zároveň vôbec osobne nevyšetril a vychádzal výlučne zo zdravotnej dokumentácie, ktorá sama osebe neumožňuje posúdiť individuálnu záťažovú toleranciu či riziko zhoršenia stavu v súvislosti s účasťou na pojednávaní. Za týchto okolností nie je možné, aby jeho posudok slúžil ako definitívny dôkaz o tom, že neexistuje ochorenie znemožňujúce osobnú prítomnosť obžalovaného pred súdom. 32. S prihliadnutím na uvedené nemožno akceptovať záver súdu, že znalecký posudok č. X/XXXX preukazuje schopnosť obžalovaného zúčastniť sa pojednávania. Posudok nespĺňa zákonné náležitosti, neodpovedá na otázku súdu, je zaťažený prejavmi zaujatosti a odbornými limitmi a nebol vypracovaný na základe osobného vyšetrenia. Všetky zistené pochybnosti preto musia byť v súlade so zásadou in dubio pro reo vyhodnotené v prospech obžalovaného a predmetný posudok nemožno považovať za relevantný ani rozhodujúci dôkaz v otázke procesnej spôsobilosti obžalovaného. 33. V kontexte uvedeného si dovoľujeme zhrnúť, že súd v napadnutom rozsudku prezentuje znalecké posudky ako pevnú a presvedčivú oporu svojho rozhodnutia, vykonané znalecké dokazovanie takúto povahu v skutočnosti nemá. Ekonomické posudky sú navzájom rozporné, metodicky nejednotné a všetky bez výnimky vychádzajú z účtovníctva, o ktorom samotní svedkovia uvádzajú, že nebolo vedené štandardným spôsobom. Chýbali písomné inventarizácie, doklady sa nosili mimo pracoviska, zaúčtovanie výdavkov bolo oneskorené alebo chybné a celá účtovná evidencia nezodpovedala požiadavke preukáznosti. Pokiaľ je vstupný materiál pre znalecké skúmanie neúplný a nespoľahlivý, nie je možné, aby bol spoľahlivý samotný znalecký záver. Toto základné metodické pravidlo však súd pri hodnotení dôkazov úplne opomenul. 34. Znalec A. J. sama priznala chyby v spracovaní, nechronologické zaradenie dokladov a technické nedostatky, ktoré sa týkali práve tých období, z ktorých súd vyvodil podstatné skutkové závery. Znalecký ústav sa síce formálne stotožnil s jej posudkom, no zároveň pracoval s údajmi, ktoré zodpovedajú zisteniam A. E.. Práve posudok A. E., jediný posudok, ktorý vyznieva v prospech obžalovaného, súd odmietol len s odkazom na rozsah jej podkladov, hoci časť jej záverov sa následne nepriamo potvrdila

aj v ďalšom znaleckom skúmaní. Súd tak neodstránil rozpory medzi znalcami, ale naopak, jednostranne uprednostnil výlučne ten znalecký názor, ktorý je v neprospech obžalovaného, bez toho, aby podal presvedčivé vysvetlenie, prečo sú ostatné odborné závery irelevantné. Takýto postup je v príkrom rozpore s povinnosťou hodnotiť dôkazy vo vzájomnej súvislosti a s princípom rovnosti zbraní. 35. K tomu sa pridáva aj skutočnosť, že znalecký posudok J. L. Q. nespĺňa zákonné náležitosti, neodpovedá na otázky, ktoré mu súd položil, a navyše je zaťažený prejavmi zaujatosti. Ak súd akceptoval posudok, ktorý nie je spôsobilý preukázať ani len základné procesné predpoklady konania, o to menej možno bez výhrad akceptovať, že ekonomické posudky, vo vzájomne rozpornom stave a pri preukázane neúplnej účtovnej evidencii, môžu slúžiť ako spoľahlivý základ pre záver o vine. 36. Znalecké dokazovanie v tomto konaní neodstraňuje pochybnosti, naopak, vytvára ich viac, než bolo pred jeho vykonaním. Rozpory medzi znalcami neboli odstránené, metodické nedostatky neboli vysvetlené a základné skutkové otázky ostali nedostatočne preukázané. Súd namiesto toho, aby pochybnosti vyhodnotil v prospech obžalovaného, vybral si jeden z rozporuplných záverov a povýšil ho na jediný relevantný dôkaz. Takýto postup je nezlučiteľný so zásadou in dubio pro reo a v konečnom dôsledku vylučuje možnosť považovať skutkový stav za spoľahlivo a bez pochybností preukázaný. 37. V tomto kontexte si dovoľujeme priložiť Prílohu č. 1 vyjadrujúcu sa k predmetným znaleckým posudkom. III. Listinné dôkazy Vo vzťahu k listinným dôkazom si dovoľujeme priložiť Prílohy č. 2. a č. 3. Článok II. Hmotnoprávne nedostatky 38. Predmetná časť, resp. časť č. 2 sa vzťahuje na hmotné právo, ktoré je neodmysliteľnou súčasťou súdneho uvažovania v procese subsumpcie konkrétnej hmotnoprávnej normy pod skutok, ktorý sa obžalovanému kladie v obžalobe za vinu. Táto časť sa zaoberá v prvom rade ustanoveniami Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a veľmi okrajovo najmä z dôvodu zásady proporcionality a zásady ultima ratio aj Zákonníkom práce za využitia analógie legis. Ako druhým v poradí sa táto časť zaoberá samotným Trestným zákonom v ktorom obhajoba pomocou právnych a logických argumentov preukazuje, že predmetný skutok nenapĺňa znaky trestného činu. 1.1. Trestné konanie s povahou obchodnoprávneho sporu Splnenie si povinnosti obžalovaného zabezpečiť vedenie účtovníctva 39. V zmysle ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ObZ“), citujem: „Konatelia sú povinní zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, viesť zoznam spoločníkov a informovať spoločníkov o záležitostiach spoločnosti.“ 40. V zmysle ustanovenia § 35 ObZ, citujem: „Podnikatelia sú povinní viesť účtovníctvo v rozsahu a spôsobom ustanoveným osobitným zákonom.“ 41. V kontexte vyššie uvedených ustanovení je dôležité si uvedomiť, že v zmysle § 135 ods. 1 ObZ sú konatelia obchodných spoločností povinní (nie viesť), ale zabezpečiť riadne vedenie evidencie a účtovníctva. 42. Pre doplnenie vyššie uvedenej premisy si dovoľujeme poukázať na komentár F. J. k ustanoveniu § 135 ObZ v ktorom je uvedené, citujem: „V tejto súvislosti je zrejme najpresnejší rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Cdo 1162/99, podľa ktorého „sa konateľ zbaví zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinností uvedených v ustanovení § 135 ObchZ, ak preukáže, že zabezpečil vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva v potrebnom rozsahu kvalifikovanou osobou, ktorej vytvoril pre výkon činnosti potrebné podmienky.“

43. Rovnako tak rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Obo 106/2006, rozsudok z 1. 2. 2007, v ktorom súd vyhodnocoval zodpovednosť za škodu vzniknutú obchodnej spoločnosti, spätú s nesprávnym vedením účtovníctva, kde súd dospel k záveru, citujem: „Možno preto dospieť k záveru, že žalovaná ako konateľka žalobcu splnila povinnosť, ktorá vyplývala z ustanovenia § 135 ods. 1 Obch. zák., v dôsledku čoho nie sú dané predpoklady jej zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla žalobcovi zaplatením penále za neodvádzanie zrážkovej dane.“ 44. S prihliadnutím na uvedené nie je možné tvrdiť, že by obžaloba v konaní preukázala to, že obžalovaný si svoju povinnosť zabezpečiť vedenie účtovníctva nesplnil prostredníctvom osoby (A. L.), ktorej predmetom podnikania bola práve uvedená činnosť, a ktorá po celý čas demonštrovala profesionalitu a systematickosť v predmete svojho podnikania, resp. pri vedení účtovníctva. Povinnosť konateľa spoločnosti konať s odbornou starostlivosťou a význam zásady ultima ratio v trestnom konaní 45. V ďalšom poukazujeme na ustanovenie § 135a ods. 1 ObZ, citujem: „Konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.“ 46. V zmysle ustanovenia § 135a ods. 2, prvá veta ObZ, citujem: „Konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili.“ 47. V nadväznosti na aplikáciu ustanovenia § 135a ods. 1 a 2 ObZ je však nevyhnutné upriamiť pozornosť súčasne aj na ustanovenie § 1 ods. 1 a 2 ObZ, v zmysle ktorého, citujem: „Tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.“ 48. S prihliadnutím na vyššie uvedené je nesporne dané, že v prípade, ak vznikne obchodnej spoločnosti škoda, ktorú oprávnené osoby (najmä spoločníci a pod.) spájajú s povinnosťou konateľa, resp. so zanedbaním povinností konateľa, tento nárok je nutné subsumovať práve pod Obchodný zákonník, resp. pod niektorý z variant uvedených v ustanovení § 1 ods. 2 ObZ. Aj v tomto okamihu nám právo dáva odpoveď, resp. návod ako vnímať, resp. ako vyvažovať zásadu duality verejného a súkromného práva. 49. V nadväznosti na to zdôrazňujeme na interpretačné pravidlo ultima ratio, ktoré vychádza zo subsidiarity trestného práva, t. j. z toho, že zákonodarca skoncipoval aj iné právne odvetvia, ktoré reagujú na možné porušenie zákona, alebo zmluvy a že reakcia v zmysle ustanovení trestného práva by mala byť až na poslednom mieste. Ak ide o prípady, ktoré majú súkromnoprávny základ, tak je primárne úlohou súdov v civilnom procese vyriešiť všetky sporné otázky, ktoré vznikli medzi stranami súkromnoprávneho vzťahu. V intenciách uvedeného a na preukázanie nášho právneho názoru uvádzame rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 To 12/2014 zo dňa 10.12.2014, v ktorom najvyšší súd posudzoval skutok, ktorý bol právne kvalifikovaný ako trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 31.12.2005, pričom najvyšší súd tu princíp ultima ratio uplatnil v rámci formálnej definície trestného činu, t. j. v rámci posudzovania znakov konkrétnej skutkovej podstaty stíhaného trestného činu so záverom, že k ich naplneniu nedošlo.” 50. Ako ďalšie rozhodnutie uvádzame rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 4/04, ktoré sa taktiež dotýka trestného činu v zmysle § 213 TZ, resp. sprenevery, v kontexte ktorého citujem: „Trestné právo a trestnoprávnu kvalifikáciu určitého konania, ktoré má súkromnoprávny základ, ako trestného činu je potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný právny prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t.j. z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt. V zásade

však nemôže slúžiť ako prostriedok nahrádzajúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je ochrana prevažne celospoločenských hodnôt, a nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére. Trestné stíhanie nie je namieste ak sa konanie obvineného výhrade pohybovalo v rovine občianskoprávnych vzťahov. Určité zlyhanie či nedostatočná účinnosť zákonných nástrojov slúžiacich k faktickému výkonu právoplatných a vykonateľných súdnych rozhodnutí nemôže viesť k tomu, aby tieto opatrenia boli nahradzované, či doplňované prostriedkami trestného práva. V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú vedľa toho splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, respektíve ak nie sú tieto predpoklady celkom nezpochybniteľne zistené.“ 51. Pre úplnosť uvádzame aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Tdo 24/2011. 52. V zhode s doktrinálnym výkladom F. B. R. k ustanoveniu § 1 Trestného poriadku súhlasne zastávame názor, že „Trestné právo ako celok a TZ ako jeho integrálna súčasť, ktorá určuje celý jeho zmysel, chráni základné hodnoty a vzťahy upravené inými právnymi odvetviami. Z toho aj vyplýva pojem protiprávnosti. Použitie trestného práva prichádza do úvahy vtedy, keď prostriedky iných právnych odvetví (napr. občianskeho, obchodného, správneho) na ochranu nepostačujú, a to preto, lebo došlo ku spáchaniu trestného činu. Takto treba chápať základný účel a funkciu trestného práva a takto aj treba postupovať. Trestné právo je prostriedok ultima ratio..“ 53. Ak sa vrátime k úplnému základnému východisku, nie k očakávaniam ani k štatistickému „hľadaniu vinníka“, ale k tomu, čo naozaj vyplýva z práva a z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, potom je potrebné povedať, že za situácie, keď konateľ riadne zabezpečil vedenie účtovníctva kvalifikovanou účtovníčkou, nie je prípustné, aby bol považovaný za zodpovedného ani v rovine súkromného práva a už vôbec nie v rovine trestného práva. Ak za takejto skutkovej situácie absentuje porušenie povinnosti konateľa, potom nie sú splnené ani základné predpoklady jeho zodpovednosti v rovine súkromného práva: nie je protiprávny úkon, nie je zavinené porušenie povinnosti konateľa, a preto nie je možné naňho preniesť súkromnoprávnu zodpovednosť za prípadné pochybenia účtovníčky. Ak by aj v účtovníctve došlo k chybám, tie sú primárne vecou vzťahu medzi spoločnosťou a účtovníčkou nie automaticky dôkazom, že konateľ nesplnil svoju zákonnú povinnosť. Ak teda v našom prípade platí, že: a. konateľ riadne zabezpečil vedenie účtovníctva účtovníčkou ako kvalifikovanou osobou, b. nie je preukázané žiadne jeho vlastné porušenie povinnosti podľa Obchodného zákonníka, c. prípadné chyby majú povahu súkromnoprávneho sporu medzi spoločnosťou a osobou, ktorá účtovníctvo viedla, d. potom je podľa zásad vyslovených v náleze I. ÚS 4/04 úplne vylúčené, aby sa trestné právo používalo ako nástroj „dovysporiadania“ týchto vzťahov. Tým, že konateľ účtovníctvo zveril účtovníčke A. L., nemôže byť braný na zodpovednosť v zmysle súkromného práva, a o to viac nie je prípustné pri neexistencii jasného porušenia povinnosti a kvalifikovaného a preukázaného úmyslu vytvárať konštrukciu jeho trestnoprávnej zodpovednosti. 54. Inými slovami, tam, kde nie je zodpovednosť v rovine Obchodného zákonníka, nemôže byť zodpovednosť trestnoprávna. Ide totižto o prejav rímskoprávnej zásady a minori ad maius a to v kontexte, že ak obchodné právo pripúšťa možnosť liberácie, a uvedené konanie optikou obchodného práva nie je porušením povinnosti konateľa vyplývajúcej mu zo zákona, nemôže tým pádom ísť ani o porušenie verejnoprávnej normy (t.j. Trestného zákona). Zdôrazňujeme, že je nelogický taký výklad zákona, ktorý by pripúšťal situáciu, v zmysle ktorej súkromné právo postavené na dispozitívnej zásade zmluvných strán explicitne povoľuje a pripúšťa konanie, ktoré následne trestný zákon explicitne zakazuje a trestá. 55. Trestné právo nie je a nesmie byť náhradným prostriedkom na presadzovanie či sanovanie súkromnoprávnych nárokov, tým skôr nie v situácii, keď konateľ konal presne v intenciách toho, čo od neho vyžaduje zákon a judikatúra. Použiť na takýto skutkový stav trestnoprávnu kvalifikáciu znamená presne to, pred čím opakovane varuje Ústavný súd, t.j. tézu, že zneužiť trestné právo na riešenie súkromnoprávnych sporov a subjektívnych nárokov, v príkrom rozpore so zásadou ultima ratio je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

1.2. Trestné konanie s povahou občianskoprávnej úpravy 56. Ustanovenia Občianskeho zákonníka poskytujú dôležitý civilnoprávny rámec pre posúdenie konania štatutárnych orgánov právnických osôb, ktorý má priamy presah aj do trestnoprávnej roviny, najmä ak ide o otázku, či konkrétne konanie má byť vôbec predmetom trestnoprávnej represie, alebo zostáva v rovine civilnoprávnej zodpovednosti. 57. Podľa § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka právnická osoba koná navonok prostredníctvom svojich štatutárnych orgánov alebo iných na to oprávnených osôb. Ide o základný hmotnoprávny predpoklad, na základe ktorého sa právne úkony a právne relevantné konanie týchto osôb priamo pripisujú právnickej osobe. Z hľadiska civilného práva teda platí, že konateľ, štatutár či iný oprávnený zástupca koná v mene a na účet právnickej osoby, právne následky jeho konania vznikajú tejto právnickej osobe, nie jemu osobne. 58. Uvedené pravidlo je potrebné doplniť ustanovením § 33 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje tzv. excesívne konanie zástupcu, teda situáciu, keď zástupca prekročí rozsah oprávnenia, ktoré mu bolo dané. Ak zástupca koná nad rámec splnomocnenia alebo oprávnenia, platí, že právne účinky takéhoto konania vzniknú zastúpenému (v našom prípade právnickej osobe) len vtedy, ak ho následne schváli, inak z konania zodpovedá zástupca sám. Toto ustanovenie v sebe už civilnoprávne obsahuje sankciu za exces, ak nie je konanie schválené, zástupca nesie následky vo vlastnej sfére (môže ísť o povinnosť nahradiť škodu, zodpovednosť voči spoločnosti, zodpovednosť voči tretím osobám a pod.). 59. V zmysle § 33 ods. 1 a 2 OZ, sa uvádza citujem: „Ak splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva, je splnomocniteľ viazaný, len pokiaľ toto prekročenie schválil. Ak však splnomocniteľ neoznámi osobe, s ktorou splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekročení oprávnenia dozvedel, platí, že prekročenie schválil. Ak splnomocnenec pri konaní prekročil svoje oprávnenie konať za splnomocniteľa alebo ak niekto koná za iného bez plnomocenstva, je z tohto konania zaviazaný sám, ibaže ten, za koho sa konalo, právny úkon dodatočne bez zbytočného odkladu schváli. Ak splnomocniteľ neschváli prekročenie plnomocenstva alebo konanie bez plnomocenstva, môže osoba, s ktorou sa konalo, od splnomocnenca požadovať buď splnenie záväzku, alebo náhradu škody spôsobenej jeho konaním.“ 60. Vzhľadom na § 853 Občianskeho zákonníka, ktorý umožňuje analogické použitie ustanovení Občianskeho zákonníka na obdobné prípady, je plne namieste využiť úpravu § 33 ods. 1 aj pri posudzovaní konania štatutára právnickej osoby podľa § 20 ods. 2. Tam, kde Občiansky zákonník výslovne neupravuje všetky podrobnosti konania štatutárneho orgánu, je možné primerane použiť režim zástupcu a excesu zo splnomocnenia. Inými slovami, ak štatutárny orgán koná za právnickú osobu, jeho konanie sa posudzuje primárne v režime § 20 ods. 2, a ak prekročí rámec oprávnenia či účel zverenia, nastupuje analogicky § 33 ods. 1 so všetkými civilnými následkami excesu 61. V kontexte princípu ultima ratio, ktorý je imanentný trestnému právu, to znamená, že tam, kde občianskoprávna úprava poskytuje dostatočný nástroj na vyvodenie následkov za excesívne konanie štatutára voči právnickej osobe, nie je dôvod automaticky siahať po trestnoprávnej kvalifikácii. Trestné právo má nastúpiť len vtedy, ak intenzita zásahu, povaha konania a miera spoločenskej škodlivosti prekračujú hranicu, ktorú možno uniesť v rámci civilnoprávnych prostriedkov. Ak občianskoprávny poriadok danú situáciu rieši jasne, cez režim prekročenia oprávnenia a súkromnoprávnu zodpovednosť zástupcu, potom trestný zákon nemá suplovať civilné sankcie. 62. Zjednodušene povedané: štatutár koná za právnickú osobu podľa § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak ide o konanie v rámci poverenia, jeho následky idú za právnickou osobou. Ak ide o exces, nastupuje režim § 33 ods. 1. Zástupca nesie civilné následky sám. Tieto ustanovenia, aplikované aj analogicky podľa § 853 Občianskeho zákonníka, vytvárajú komplexný civilnoprávny rámec pre posúdenie následkov konania štatutára. Trestné právo preto nemožno používať automaticky ako paralelný alebo nadradený prostriedok reakcie na každý exces štatutára, vzhľadom na jeho subsidiárnu povahu (ultima ratio) nastupuje až tam, kde civilné nástroje nie sú schopné dostatočne ochrániť chránený

záujem a kde konanie dosahuje kvalitatívne vyššiu mieru závažnosti, než je bežný občianskoprávny spor medzi spoločnosťou a jej štatutárnym orgánom. 1.3. Bežné, dennodenné analogické situácie v pracovnom práve 63. Ak doposiaľ nami uvedená argumentácia nemala potrebnú presvedčivosť, dovolíme si ešte viac zvýrazniť charakter predmetného trestného konania a skutku kladeného obžalovanému za vinu. 64. V predmetnom trestnom konaní je tzv. problematickým elementom (správne alebo nesprávne) účtovne zaevidovaný stav pokladne spoločnosti, a to vo výške 26.320,22 €, ktorý však v pokladni po jej skontrolovaní domnelo chýbal. 65. V súvislosti s tým je však potrebné uviesť, že vznik tzv. manka v pokladni, resp. spôsob reparácie daného stavu predvída a upravuje aj § 182 a nasl. Zákonníka práce. Súvislosti s tým dodávame, že dohoda o hmotnej zodpovednosti predsa nerobí zo zamestnanca „osobu s osobitnou povinnosťou“ v trestnoprávnom zmysle. Súd vyslovil, že uzavretie dohody o hmotnej zodpovednosti rieši predovšetkým rozsah náhrady škody medzi zamestnancom a zamestnávateľom; samo osebe neustanovuje špeciálny post právneho subjektu, ktorý by automaticky napĺňal kvalifikovaný znak „osoba so zvlášť uloženou povinnosťou spravovať cudzí majetok“. 66. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že hmotná zodpovednosť zamestnanca je jadrom pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu a judikatúra ju vníma oddelene od trestnoprávnych konštrukcií. Ako sme už uviedli vyššie, trestné právo má pôsobiť len tam, kde iné právne odvetvia neposkytujú dostatočnú ochranu alebo kde je spoločenská škodlivosť konania taká vysoká, že si vyžaduje trestnoprávnu reakciu. Spor o to, kto nahradí schodok na pokladni pri neprehľadnom účtovníctve a chybách pri inventarizácii, spravidla takú intenzitu nedosahuje. Uvedenú argumentáciu použil Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 1 To 95/90. Dodávame, že konanie sa rovnako ako v predmetnej veci, týkali spáchania trestného činu sprenevery. Rovnako tak aj vo vzťahu k týmto argumentom odkazujeme na uplatnenie výklady ad maiori a minus. 1.4. Hmotnoprávne rovina trestného konania podľa Trestného zákona 67. Hmotnoprávna trestná úprava trestného činu kladeného obžalovanému za vinu je upravená v ustanovení § 213 ods. 1 a 2, písm. a) a c) trestného zákona, citujem: „Kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu malú, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“ 68. Osobitnými kvalifikačnými pojmami, v dôsledku ktorých je predmetný trestný čin posunutý do roviny kvalifikovanej skutkovej podstaty sú: a) spôsobenie väčšej škody a b) spáchanie trestného činu ako osoba, ktorá má osobitne uloženú povinnosť chrániť záujmy poškodeného. 69. Vo vzťahu k naplneniu tzv. základnej skutkovej podstaty predmetného trestného činu je nevyhnutné kumulatívne naplnenie nasledujúcich obligatórnych znakov skutkovej podstaty a to: a. Subjekt: v dôsledku ods. 2 písm. c) TZ ide o špeciálny subjekt, b. Objekt: záujem na ochrane vlastníckeho práva a práv súvisiacich z držbou veci c. Objektívna stránka: spočíva v kumulatívnom naplnení nasledovných atribútov: i. Prisvojenie si cudzej veci (definované v ustanovení § 130 ods. 4 TZ), ii. Prisvojená vec bola páchateľovi trestného činu zverená, iii. Príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. d. S. S.: vyžaduje sa úmyselné zavinenie. 70. Osobitné kvalifikačné znaky skutkovej podstaty predmetného trestného činu sú: e. Spôsobenie väčšej škody (definovaná v ustanovení § 125 ods. 1, druhá veta TZ, prevyšujúca 20.000,eura) f. Spáchanie trestného činu ako osoba, ,ktorá má osobitne uloženú povinnosť chrániť záujmy poškodeného.“

K subjektu trestného činu 71. Vo vzťahu k subjektu uvádzame, že obžalovaný v čase kedy došlo k obžalobou tvrdenému skutku vykonával pre poškodeného konateľské funkcie, čoho dôkazom je už spomenutá avšak bezodplatná zmluva o výkone funkcie konateľa. Z tohto pohľadu nemožno subjekt, ako znak skutkovej podstaty popierať. 72. Súčasne však chceme vo vzťahu k obžalovanému ako subjektu tohto trestného konania vyjadriť aj z iného uhla. 73. Obžalovaný viedol spoločnosť ako jediný konateľ v období ktoré presahovalo dobu 4 roky. Nie však ako vysoko platený manažér, nie ako niekto, kto si budoval pozíciu na to, ay z firmy „tuneloval“ peniaze. Naopak, svoju funkciu konateľa vykonával úplne bezodplatne. Štyri roky niesol zodpovednosť, podpisoval zmluvy, ručil svojim menom, trávil čas pri riadení spoločnosti, a to všetko pro bono, resp. bez nároku na akúkoľvek odmenu. Dôkaz: zmluva o výkone funkcie konateľa (bezodplatná) – súčasťou súdneho spisu 74. S prihliadnutím na vyššie uvedené, je ťažké si predstaviť menej typický profil „osoby spreneveriteľa“, než je človek, ktorý roky vedie spoločnosť bez nároku na odmenu, a o to zvlášť za situácie, keď: - v čase, keď bol obžalovaný vo funkcii konateľa, sa spoločnosti výborne darilo, - v danom čase spoločnosť rástla, plnila si záväzky a nikto nespájal jej fungovanie s nejakou „čiernou dierou“ v majetku, - a keď až po jeho odchode z funkcie konateľa, sa situácia spoločnosti začala zhoršovať, a práve za to „dobré obdobie“, resp. za obdobie, keď spoločnosť zveľaďoval, viedol úspešne a bez nároku na odmenu, je dnes obžalovaný zo sprenevery. 75. Na preukázanie uvedených tvrdení si dovoľujeme predložiť účtovné záznamy spoločnosti v čase keď za spoločnosť konal obžalovaný, tj. od roku 2012 do roku 2016 ale súčasne aj účtovnú dokumentáciu datovanú po jeho odchode z funkcie. Rozdiel v ekonomických ukazovateľoch vo vzťahu k uvedeným obdobiam je markantný a prisvedčuje hypotéze, v zmysle ktorej bol obžalovaný v čase výkonu funkcie konateľa nielenže zodpovedným, ale s odbornou starostlivosťou zvyšoval kondíciu spoločnosti čím súčasne podporoval mestský a celospoločnenský záujem o šport a to nielen u mladých ľudí. 76. S prihliadnutím na uvedené účtovné dokumenty je evidentné, že kondícia spoločnosti bola závislá na osobe obžalovaného, čoho dôkazom je napríklad aj súčasný negatívny účtovný stav spoločnosti. Dôkaz: Výpis MŠK – účtovná bilancia za roky 2012 – 2016 – súčasťou súdneho spisu Výpis MŠK – účtovná bilancia za roky 2016 – 2014 – súčasťou súdneho spisu 77. Je potrebné si uvedomiť, človek ktorý je obžalovaný ako údajný páchateľ úmyselnej sprenevery, o ktorom sa obžaloba, ale možno aj verejný záujem snaží navodiť dojem, akoby obžalovaný celé roky riadil spoločnosť bez nároku na odmenu len preto, aby si mohol prisvojiť jej majetok, ktorý (s prihliadnutím na logické a matematické argumenty) v prípade ak by funkciu konateľa vykonával za odplatu, by nepostačoval ani na jej úplnú úhradu. Konateľ koná a rozhoduje vo všetkých veciach týkajúcich sa spoločnosti s výnimkou tých, o ktorých rozhoduje valné zhromaždenie alebo iný orgán. Za predpokladu pravdivosti uvedenej premisy teda nedáva zmysel, z akého dôvodu konateľ spoločnosti, ktorý má oprávnenie uzatvárať dodatky k zmluve o výkone funkcie v časti odmena, resp. ktorý má oprávnenie uzatvoriť inú obchodnoprávnu zmluvu a dosiahnuť tak spravodlivé ohodnotenie za výkon svojej funkcie v súlade so zákonom, radšej zvolí prostriedky zákonom reprobované a v rozpore s racionalitou tak riskuje privodenie trestného stíhania voči jeho osobe. Motív. Uvedený argument má priamy dosah na absenciu fakultatívneho motívu obžalovaného vo vzťahu k jeho domnelému spáchaniu trestného činu kladeného mu za vinu. Tvrdíme, že vzorec: „tam kde nie je motív, ťažko hľadať vôľu a tam kde nie je vôľa, nemožno hľadať úmyselný trestný čin“ je platný a logicky dokresľuje neudržateľnosť obžaloby ako takej. 78. K uvedenému je však potrebné pripočítať aj ľudský rozmer, ktorý trestný poriadok v rámci zásady humanizácie opakovane zdôrazňuje. 79. Napriek tomu, že ide o vysoko citlivú osobnú rovinu obžalovaného, ani na tomto mieste si nemôžeme odpustiť nepoukázať na skutočnosť, že obžalovaný je ctihodný občan, ktorý bohužiaľ trpí dlhodobo

závažnými onkologickými ochoreniami. Uvedomme si, že toto nie je abstraktné konštatovanie uvedené v lekárskej správe, ale realita človeka, ktorému každý ďalší zásah do osobnej slobody, súkromia, do psychickej pohody, práva na česť a dôstojnosť vytvára úplne iný dopad než na zdravú osobu. 80. Sumarizujme teda priebeh predmetného trestného konania a zamyslime sa v rámci úvodu nad zmyslom trestnoprávnej úpravy SR a ústavou garantovanými materiálnymi právami zo strany Slovenskej republiky. Bilancia je nasledovná. a) 4 roky výkonu funkcie konateľa zo strany obžalovaného bez odmeny, b) výkon jeho povinností bol bez jedinej sťažnosti na jeho prácu takmer po celý čas jeho pôsobenia, c) obdobie prosperity spoločnosti prebiehalo práve v čase, keď spoločnosť viedol obžalovaný, d) súčasný zlý stav spoločnosti nastal až po odchode obžalovaného z funkcie, e) závažný zdravotný stav obžalovaného, je nevyliečiteľného charakteru. K objektu trestného činu 81. Vo vzťahu k objektu uvádzame, že nesúhlasíme s názorom uvedeným v obžalobe o tom, že skutkom kladeným obžalovanému za vinu došlo k hrozeniu objektu predmetného trestného činu, ktorým je ochrana vlastníckeho práva, resp. držby. 82. Judikatúra Najvyššieho súdu SR je v tomto smere jednoznačná, citujem: „objektom trestného činu sprenevery je vlastnícke právo k veci alebo práva súvisiace s držbou“ (6Tdo/25/2019), pričom súčasne Ústavný súd SR uvedené potvrdzuje formuláciou, že ide najmä a predovšetkým o vlastnícke právo alebo práva súvisiace s držbou veci (II. ÚS 382/2018). 83. Akcentujeme, že na uvedenú definíciu veci je nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 130 ods. 3 TZ, v zmysle ktorého, citujem: „Zverenou vecou sa na účely tohto zákona rozumie vec vo vlastníctve inej osoby, ktorú má páchateľ na základe zmluvy v oprávnenom užívaní alebo z dôvodov plnenia určitých úloh podľa dispozície jej vlastníka v držbe so záväzkom použiť ju len na dohodnutý účel alebo za dohodnutých podmienok ju vlastníkovi vrátiť.“ 84. Domnelým konaním obžalovaného, resp. konaním kladeným obžalovanému za vinu logicky nemohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty sprenevery, nakoľko predmetná definícia špecifikuje vec vo vlastníctve, resp. oprávnenú držbu veci. 85. Inými slovami, § 130 ods. 3 TZ upravuje vec v zmysle definície vecných práv v kontexte delenia Občianskeho zákonníka, čo znamená, spreneveru možno vo vzťahu k obligatórnemu znaku objektu naplniť iba v prípade zverenia hmotných (napr. hnuteľných/nehnuteľných) vecí a nie v prípade „domnelej sprenevery pohľadávky voči banke“. 86. Nie je totižto sporné, že finančné prostriedky na účte v banke nie sú ničím iným ako pohľadávkou veriteľa voči banke v pozícií dlžníka. Vzhľadom na to, že obžaloba kontinuálne poukazuje na výbery z bankového účtu defnovane na strane 8 a 9 uznesenia o vznesení obvinenia, je logické a snáď nesporné, že v danej dobe, resp. v čase spáchania domnelých čiastkových činov, neboli obžalovanému zverené finančné prostriedky v hotovosti ale mu bola zverená správa nad bankovým účtom, obsahom ktorej bol peňažný záväzok banky voči poškodenej. 87. Inými slovami povedané, v tomto prípade nejde o vecné právo, ale o záväzkové právo s účinkami inter parter, ktoré trestný čin sprenevery implicitne vylučuje. 88. Z uvedených dôvodov namietame nedostatok trestného konania a to nepreukázanie objektu ako obligatórneho znaku skutkovej podstaty trestného činu sprenevery. K objektívnej stránke trestného činu Prisvojenie cudzej veci 89. V prvom rade akcentujeme, že z vykonaného dokazovania nebola žiadnym spôsobom preukázaná skutočnosť, či si obžalovaný finančné prostriedky špecifikovaný v obžalobe prisvojil.

90. Trestný zákon vo vzťahu k pojmu „prisvojenie veci“ poskytuje definíciu v ustanovení § 130 ods. 4 Trestného zákona, citujem: „Prisvojením veci sa na účely tohto zákona rozumie odňatie veci z dispozície vlastníka alebo inej osoby, ktorá ju má oprávnene, bez súhlasu, s úmyslom s ňou nakladať ako s vlastnou vecou.“ 91. K uvedenej definícií zaujal jednoznačný postoj Najvyšší súd Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Tdo V 10/2015, v ktorom uviedol, citujem: „Páchateľ si potom prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, keď s vecou naloží v rozpore s účelom, na ktorý mu bola cudzia vec daná do dispozície, a to spôsobom, ktorý marí základný účel zverenia. Prisvojenie je teda také nakladanie páchateľa s vecou, ktoré má trvale vylúčiť zveriteľa z dispozície s vecou. Prisvojením cudzej veci sa však nerozumie získanie veci do vlastníctva, pretože trestným činom nemožno nadobudnúť vlastnícke právo, ale získanie možnosti neobmedzenej dispozície s vecou. Nie je pritom podstatné, ako potom páchateľ s prisvojenou vecou nakladá. O prisvojenie preto ide i vtedy, keď páchateľ vec po dokonaní činu niekomu dá do ďalšej dispozície alebo s ňou inak naloží. Týmto konaním páchateľa musí byť na cudzom majetku spôsobená škoda nie nepatrná a v závislosti od výšky spôsobenej škody - značná škoda alebo škoda veľkého rozsahu môže byť naplnená i kvalifikovaná skutková podstata.“ 92. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1 Tdo V 10/2015 jasne definoval, že pri sprenevere ide o prisvojenie cudzej veci, ktorú má páchateľ zverenú, a že prisvojenie spočíva v trvalom vylúčení zveriteľa z dispozície s touto vecou. Na druhej strane, v zmysle ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník ich nadobúda do svojho výlučného vlastníctva s povinnosťou vrátiť veci rovnakého druhu. 93. V predmetnej veci účtovníčka spoločnosti A. L. pri viacerých výberoch hotovosti vedome a opakovane účtovala tieto sumy ako ‘pôžičku konateľovi’, teda ako pohľadávku voči konateľovi, ale nie ako škodu či manko. Tým sama spoločnosť deklarovala, že nejde o prostriedky ‘prisvojené’, ale o prostriedky poskytnuté konateľovi v režime civilnoprávnej pôžičky. Pri peniazoch ako veciach určovaných podľa druhu to zároveň znamená, že konateľ ich nadobúda do svojho vlastníctva, pričom spoločnosti vzniká záväzkový nárok na ich vrátenie. 94. Za týchto okolností je podľa nášho názoru vylúčené a už vôbec nie ‘bez rozumných pochybností preukázané’, že ide o trestný čin sprenevery. Buď ide o platný a účinný zmluvný vzťah pôžičky, riešiteľný v civilnej rovine, alebo by musel prokurátor preukázať, že účtovanie pôžičky bolo len vedomým krytím fiktívnych transakcií. 95. V zmysle vyššie uvedeného sme presvedčení, že o prisvojení cudzej veci v zmysle judikátu Najvyššieho súdu 1 Tdo V 10/2015 nemožno hovoriť dôsledkom čoho nie sú prítomné všetky obligatórne znaky sprenevery. Vo vzťahu k kauzálnemu nexu 96. Aj keby sme hypoteticky pristúpili na konštrukciu obžaloby, spočívajúcu v tom, že časť výberov bola právne pochybná, pre trestný čin sprenevery podľa § 213 Trestného zákona to nestačí. Zákon nepostihuje „nedokonalé účtovníctvo“ ani samotnú skutočnosť, že z účtu odišli peniaze, ale spôsobenie škody v príčinnej súvislosti s prisvojením si cudzej zverenej veci. Na objektívnej strane musí byť kumulatívne preukázané, že obžalovaný si cudziu zverenú vec prisvojil a že práve týmto konaním vznikla spoločnosti konkrétna škoda. 97. V našom prípade prokuratúra nepreukázala ani jedno, ani druhé. V časti výberov účtovníčka spoločnosti sama zaúčtovala tieto transakcie ako „pôžičku konateľovi“, teda ako pohľadávku spoločnosti voči konateľovi, nie ako škodu či manko. Pri pôžičke peňazí ide o veci určované podľa druhu, ktoré dlžník nadobúda do svojho majetku a veriteľovi vzniká pohľadávka, nie škoda. Ak spoločnosť vedie voči konateľovi pohľadávku, nemožno zároveň tvrdiť, že jej v tom istom okamihu vznikla škoda v zmysle trestného práva, pokiaľ nebolo preukázané, že táto pohľadávka zanikla alebo sa stala nevymožiteľnou v dôsledku konania obžalovaného. 98. Ešte paradoxnejšie pôsobí snaha prokuratúry opierať výšku škody o účtovníctvo, o ktorom sama tvrdí, že nezodpovedá požiadavke verného a pravdivého obrazu. Ak je účtovníctvo nespoľahlivé, nemôže byť spoľahlivým podkladom na výpočet škody a už vôbec nie dôkazom kauzálneho nexu medzi

konkrétnymi výbermi hotovosti a údajným úbytkom majetku spoločnosti. Samotný účtovný schodok alebo chaos v evidencii nehovorí nič o tom, kto škodu spôsobil a či ju spôsobil úmyselným konaním, v takom prípade nie je splnená ani podmienka príčinnej súvislosti, ani dôkazný štandard trestného práva. Rovnako neexistuje jediný priamy a presvedčivý dôkaz o tom, že by si obžalovaný konkrétne zverené finančné prostriedky prisvojil, že by ich trvalo odňal z dispozície spoločnosti a nakladal s nimi ako so svojimi vlastnými. 99. Ak k tomu pripočítame, že spoločnosť sa v čase pôsobenia obžalovaného ako konateľa ekonomicky rozvíjala, a do ťažkostí sa dostala až po jeho odchode, je zrejmé, že medzi konaním obžalovaného a súčasným stavom spoločnosti neexistuje priamy, nespochybniteľný príčinný vzťah, ktorý by odôvodňoval trestnoprávnu zodpovednosť za škodu, vznik manka vo výške 26.320,22 €. V konaní teda nie je preukázaný kauzálny nexus, ktorý je nevyhnutnou súčasťou objektívnej stránky skutkovej podstaty sprenevery, a zároveň absentuje aj dôkaz o samotnom prisvojení si cudzej zverenej veci obžalovaným. 100. Vo vzťahu k preukázaniu príčinnej súvislosti judikatúra súdov Slovenskej republiky dlhodobo prezentuje názor, podľa ktorého na preukázanie príčinnej súvislosti je nevyhnutné preukázané naplnenie kauzálneho nexu, ktorý je priamy, bezprostredný, neprerušovaný. 101. V nadväznosti na vyššie uvedené si dovoľujeme poukázať na uznesenie NS SR, sp. zn. 2 Cdo 169/2017, citujem: „Pre úspešné preukázanie predpokladov zodpovednosti za spôsobenú škodu musí byť bezpečne preukázané, že žalobcom tvrdený vzťah príčiny a následku bol priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba sprostredkovaný)“ 102. Rovnako tak akcentujeme uznesenie NS SR, sp. zn. 4 To 8/2015, v ktorom Najvyšší súd uvádza, že trestný čin je dokonaný až vtedy, keď je preukázané, že medzi konaním páchateľa a následkom je príčinná súvislosť, a ak sú pochybnosti, treba rozhodnúť in dubio pro reo. Inými slovami, uvedené rozhodnutie explicitne uvádza, že musí byť konkrétne a bez pochybností preukázané, že práve jeho prisvojenie (nakladanie v rozpore s účelom zverenia) spôsobilo škodu 26.320,22 euro. Za situácie, ak do úvahy prichádza viac možných príčin (napr. chyby účtovníčky, neskoršie konanie iných osôb, hospodárske problémy spoločnosti po odchode obžalovaného), podľa tejto judikatúrnej línie kauzálny nexus nie je bezpečne preukázaný. 103. Pre doplnenie poukazujeme súčasne aj na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 285/07, v ktorom ústavný súd zdôrazňuje, že otázka príčinnej súvislosti medzi konaním a škodou je skutková otázka, ktorú musia všeobecné súdy riadne odôvodniť, ak súd zmení záver o tom, či vznikla škoda a príčinná súvislosť, musí zopakovať dokazovanie a presvedčivo vysvetliť, prečo. 104. Suma sumarum, ak prokuratúra spoľahlivo nevie preukázať, ktoré konkrétne konanie obžalovaného priamo, bezprostredne a neprerušene viedlo k úbytku majetku spoločnosti vo výške 26.320,22 euro, potom nie je preukázaný jeden z primárnych znakov objektívnej stránky sprenevery, a v dôsledku uvedeného, v zmysle zásady in dubio pro reo treba v pochybnostiach rozhodnúť spôsobom v prospech obžalovaného. 105. V nadväznosti na vyššie uvedené dopĺňame, že v podmienkach predmetnej veci, kde je účtovníctvo dlhodobo a systémovo vedené nesprávne, neúplne a nekonzistentne, je preukázanie kauzálneho nexu medzi konkrétnym konaním obžalovaného a tvrdenou škodou prakticky nemožné. Kauzálny nexus predpokladá, že je možné spoľahlivo určiť, aký bol východiskový stav majetku právnickej osoby, aké právne a faktické úkony ho menili a aký je výsledný rozdiel. Ak však účtovníctvo neumožňuje zrekonštruovať pohyb prostriedkov po jednotlivých položkách, nie je možné oddeliť prevádzkové výdavky, interné pôžičky, preddavky, neskoro zaúčtované operácie či opravné zápisy od údajnej škody. V takom stave dôkaznej situácie zostáva v rovine hypotézy, či konkrétny výber hotovosti viedol k reálnemu ochudobneniu majetku, alebo len k jeho premene na inú formu (napr. pohľadávku voči konateľovi, preddavok, úhradu záväzku). Ak účtovníctvo neposkytuje objektívnu a úplnú bázu pre tieto odlíšenia, nemožno nad všetku rozumnú pochybnosť preukázať príčinnú súvislosť v trestnoprávnom zmysle, ide o deficit na strane orgánov, ktoré mali zabezpečiť riadne účtovníctvo, nie o dôkaznú výhodu v neprospech obžalovaného. K subjektívnej stránke trestného činu

106. Skutková podstata upravená v ustanovení § 213 TP vyžaduje úmyselné zavinenie. 107. V zmysle ustanovenia § 15 Trestného zákona, je úmysle definovaný nasledovne, citujem: „Trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ a) chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, alebo b) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.“ 108. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dlhodobo zdôrazňuje, že pri trestnom čine sprenevery ide o úmyselný trestný čin, pri ktorom sa na subjektívnej stránke vyžaduje vnútorný intelektový a vôľový vzťah páchateľa k následku činu, teda, že páchateľ chcel, aby došlo k prisvojeniu cudzej veci, ktorá mu bola zverená, a k spôsobeniu škody na cudzom majetku. 109. Akcentujeme, že v predmetnom konaní neexistuje jediný dôkaz, ktorý by presvedčivo preukazoval, že obžalovaný: a. chcel trvale vylúčiť spoločnosť z dispozície s jej majetkom, b. chcel spôsobiť škodu spoločnosti. 110. Skutočnosť je práve opačná, nakoľko všetky vykonané dôkazy preukazujú opak a to najmä z dôvodu, že: a. V časti výberov účtovníčka spoločnosti sama zaúčtovala predmetné sumy ako „pôžičku konateľovi“ / „pohľadávku za konateľom“, nie ako škodu, manko či nevyúčtované zálohy. Teda osoba zodpovedná za odborné vedenie účtovníctva nevidela v týchto transakciách „prisvojenie“ majetku, ale zmluvný záväzkový vzťah medzi spoločnosťou a konateľom. V takomto nastavení je úplne neudržateľné tvrdiť, že obžalovaný konal s úmyslom spreneveriť majetok spoločnosti, v najhoršom prípade ide o sporný civilnoprávny vzťah, nie o trestný úmysel prisvojiť si cudziu vec. b. Obžalovaný vykonával funkciu konateľa viac ako 4 rokov, a to bez nároku na odmenu, pričom počas tohto obdobia sa spoločnosti preukázateľne darilo a nebola voči nemu vznesená jediná sťažnosť na nepoctivé hospodárenie. Až do momentu obžaloby bol hodnotený ako konateľ, ktorý si svoje povinnosti plnil excelentne. Takýto dlhodobý, korektný a pre spoločnosť prospešný výkon funkcie je v ostrom rozpore s predstavou osoby, ktorá by od začiatku alebo priebežne úmyselne „vyťahovala“ majetok spoločnosti pre vlastný prospech. c. Obžalovaný splnil svoju zákonnú povinnosť podľa § 135 Obchodného zákonníka tým, že vedenie účtovníctva zveril odborne spôsobilej účtovníčke a poskytoval jej súčinnosť. Prípadné chyby v účtovníctve ktoré prokuratúra sama kritizuje ako „neverný a nepravdivý obraz“ svedčia prinajlepšom o pochybení účtovníčky alebo o nedokonalom účtovnom systéme, nie o úmysle obžalovaného prisvojiť si majetok spoločnosti. Z chyby pri vedení účtovníctva nie je možné automaticky odvodiť úmysel spáchať spreneveru. d. V konaní nie je jediný priamy dôkaz, ktorý by zachytával, že obžalovaný povedal, naznačil alebo konal tak, aby bolo zrejmé, že peniaze nechce vrátiť, že ich vníma ako „svoje“, alebo že má záujem poškodiť spoločnosť. - neexistuje žiadne priznanie, - neexistuje žiadna komunikácia typu „tie peniaze si nechám“, - neexistuje žiadne rozhodnutie orgánu spoločnosti, ktoré by konštatovalo, že konateľ odmieta plniť svoje záväzky. Všetko, o čo sa obžaloba opiera, sú účtovné záznamy a odvodené závery znalcov, ktoré môžu maximálne nasvedčovať tomu, že účtovníctvo nebolo vedené správne, to je však kvalitatívne úplne iný typ konania ako úmyselné prisvojenie si cudzej veci. e. Aj keby sme pripustili, že medzi obžalovaným a spoločnosťou neboli všetky pôžičkové vzťahy formálne dotiahnuté, stále existuje logická a právna alternatíva, že ide o nezrovnané civilnoprávne záväzky, nie o trestnú spreneveru. Trestné právo ako ultima ratio nemôže vstupovať tam, kde skutkové okolnosti prirodzene a primerane spadajú do sféry občianskeho a obchodného práva. f. V konaní nebolo preukázané, že by obžalovaný viedol nákladný životný štýl, nadobudol majetok nezodpovedajúci jeho legálnym príjmom alebo iným spôsobom demonštroval, že prostriedky spoločnosti využíva na svoj osobný luxus či spotrebu. K uvedeným skutočnostiam nebolo vykonané žiadne dokazovanie. Absentujú typické sprievodné znaky úmyselnej majetkovej trestnej činnosti.

111. Za týchto okolností je podľa nášho názoru zjavné, že subjektívna stránka trestného činu sprenevery nie je preukázaná ani v najmenšej miere. Nie je preukázané, že obžalovaný chcel spoločnosť poškodiť, chcel si cudzie prostriedky prisvojiť, ani že bol uzrozumený s tým, že jeho konanie povedie k trvalému úbytku majetku spoločnosti. Zvýrazňujeme, že ak nie je preukázané úmyselné zavinenie, nie je naplnený jeden zo základných znakov skutkovej podstaty sprenevery podľa ustanovenia § 213 Trestného zákona, súd preto nemôže dospieť k inému záveru, než je oslobodenie obžalovaného spod obžaloby. Jednotiaci zámer ako obligatórny znak pokračovacieho trestného činu 112. Osobitným znakom, ktorý s prihliadnutím na prokurátorom koncipovaný skutok je nevyhnutné preukázať, je tzv. jednotiaci zámer. 113. Jednotiaci zámer je definovaný v ustanovení § 122 ods. 10 Trestného zákona, v zmysle ktorého, citujem: „Za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin.“ 114. Jednotiaci zámer teda predpokladá dve kumulatívne podmienky, t.j. objektívnu súvislosť a subjektívnu súvislosť. Odborná literatúra a judikatúra sa zhodujú, že subjektívna súvislosť pri pokračovacom trestnom čine je v úmyselných deliktoch daná práve jednotiacim zámerom páchateľa. 115. V nadväznosti na rozhodnutie súdu R 37/1972 je pre naplnenie jednotiaceho zámeru potrebné naplniť nasledovné nevyhnutné predpoklady: a. jednotlivé útoky, ktoré každý napĺňa znaky toho istého trestného činu, sú po subjektívnej stránke spojené jediným a tým istým zámerom, b. páchateľ už od začiatku zamýšľa (aspoň v hrubých obrysoch) aj ďalšie útoky, c. po objektívnej stránke sa tieto čiastkové útoky javia ako postupná realizácia toho istého zámeru. 116. Jednotiaci zámer je teda zjednodušene jednou vôľou, ktorá takpovediac „drží pokope“ všetky čiastkové útoky. Nestačí, že ich neskôr orgány činné v trestnom konaní ex post zosumarizujú do pokračovacieho činu. 117. Rovnako tak, pre doplnenie poukazujeme na stanovisko NS SR, sp. zn. Tpj 57/2017, kde v zjednocujúcom stanovisku trestnoprávneho kolégia NS SR č. 26/2018 (Tpj 57/2017), publikovanom v Zbierke stanovísk 3/2018, najvyšší súd riešil predovšetkým sčítavanie škôd pri pokračovacom delikte. Záverom súdu bol konštatovanie o tom, že za pokračovací trestný čin môže byť posúdené len také konanie, pri ktorom boli každým čiastkovým útokom naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu. Inými slovami povedané, jednotiaci zámer nemôže „dolepiť“ do pokračovacieho činu útoky, ktoré samé o sebe nenapĺňajú skutkovú podstatu (napr. pri majetkových činoch absentuje škoda), a zároveň, aj keď sú všetky znaky naplnené, bez subjektívnej súvislosti, jednotiaceho zámeru, nejde o pokračovanie, ale o opakovanie. 118. V poslednom rade akcentujeme na nález ÚS SR, sp. zn. PL. ÚS 9/2017, v ktorom ústavný súd uvádza, že jednotiaci zámer nie je detail, ale nevyhnutná podmienka, inak by právna konštrukcia pokračovania neobstála z hľadiska zákonnosti a zásady nullum crimen sine lege. 119. V zmysle vyššie uvedenej argumentácie je nesporné, že pokračovací trestný čin je podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona možný len vtedy, ak všetky čiastkové útoky spája nielen objektívna, ale aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin. Tak to formuluje zákon, tak to vykladá Ústavný súd v náleze PL. ÚS 9/2017 a tak to aplikuje Najvyšší súd v rozhodnutí 2Tdo/3/2018 aj v stanovisku Tpj 57/2017 (č. 26/2018 Zb.). 120. V našej veci však nebolo ani tvrdené, ani dokazované, a už vôbec nie preukázané, že by obžalovaný už pri prvom výbere peňazí konal v rámci jedného trestného plánu, v rámci jedného jednotiaceho zámeru spreneveriť majetok spoločnosti. Ak štát nepreukázal existenciu jednotiaceho zámeru, nemôže hovoriť o pokračovacom trestnom čine sprenevery a už vôbec nie o škode v rozsahu, ktorý predpokladá kvalifikovaná skutková podstata.

121. Pri skúmaní subjektívnej stránky je vhodné zaoberať sa aj tým, či obžalovaný mal motív spáchať trestný čin, ktorý je mu kladený za vinu, resp. ak áno, tak aký. Sme presvedčení, že vzhľadom k predmetnej situácii v plnej miere absentuje motív obžalovaného spáchať trestný čin kladený mu v obžalobe za vinu. K otázke absencie motívu obžalovaného odkazujeme na bod 7. Logická nemožnosť preukázania jednotiaceho úmyslu v kontexte trestného činu sprenevery kladenej obžalovanému v obžalobe 122. V neposlednom rade je nevyhnutné poukázať na objektívnu nemožnosť definovania skutku tak, ako je definovaný v uznesení o vznesení obvinenia, a teda citujem: „.....že ako jediný konateľ spoločnosti Mestský športový klub Žiar nad Hronom spol. s r.o., Žiar nad Hronom, ktorý mal z titulu svojej funkcie osobitnú povinnosť v zmysle ustanovenia § 135 Obchodného zákonníka zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva a v súlade s ustanovením § 135a Obchodného zákonníka vykonávať svoju [pôsobnosť] s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami Mestského športového klubu Žiar nad Hronom spol. s r.o., v období od 24. 2. 2012 do 25. 2. 2014 v Žiari nad Hronom si rôznym spôsobom prisvojil jemu zverené finančné prostriedky v pokladni spoločnosti MŠK Žiar nad Hronom spol. s r.o., uložené na účte spoločnosti MŠK Žiar nad Hronom spol. s r.o. vedenom v Československej obchodnej banke, a. s., Bratislava a v [rozpočtovej] pokladni Mestský športový klub Žiar nad Hronom spol. s r.o., nepoužil ich pre potreby činnosti tejto spoločnosti Mestský športový klub Žiar nad Hronom spol. s r.o., ale na presne nezistený účel, čím spoločnosti Mestský športový klub Žiar nad Hronom spol. s r.o., O. L. R. XX, G. D. H., IČO: 36618357 spôsobil škodu vo výške 26 320,22 €.““ 123. V zmysle vyššie uvedeného prokurátor vymedzil skutok kladený obžalovanému za vinu ako pokračovací čin sprenevery, pričom jednoducho zosumarizoval jednotlivé finančné operácie do jedného skutku a tým umelo navýšil škodu na úroveň kvalifikovanej skutkovej podstaty. Takýto postup je však v priamom rozpore s povahou trestného činu sprenevery, ktorý je viazaný na konkrétne prisvojenie konkrétnej zverenej veci, a nie na vopred plánované a premyslené útoky, resp. na budúce útoky, ktoré sú spojené tzv. jednotiacim zámerom v zmysle § 122 ods. 10 TZ. Sprenevera si logicky vyžaduje, aby pri zverení veci absentoval protiprávny úmysel, ak by páchateľ už dopredu plánoval opakované a systematické prisvojovanie, ocitáme sa mimo rámca skutkovej podstaty upravenej v ustanovení § 213 TZ. 124. Ak teda prokurátor v obvinení uvádza viacero skutkov (bez preukázania jednotiaceho zámeru), mal v súlade so zákonom a právom obžalovaného na konkrétne obvinenie vzniesť obvinenie za niekoľko samostatných skutkov a pri každom z nich osobitne preukázať zverenie, prisvojenie, škodu a úmysel. Tým, že prokurátor zvolil konštrukciu pokračovacieho činu bez preukázania jednotiaceho zámeru a škodu mechanicky sčítal, porušil nielen hmotnoprávne pravidlá § 122 ods. 10 a § 213 TZ, ale aj základné zásady spravodlivého procesu a zákonnosti v trestnom konaní. 125. Pri trestnom čine sprenevery je totižto primárne poradie dvoch momentov, najprv musí dôjsť k riadnemu zvereniu veci páchateľovi a až následne, po tomto zverení, môže vzniknúť úmysel prisvojiť si vec v rozpore s účelom zverenia. Subjektívna stránka sprenevery preto logicky nadväzuje na už existujúci stav zverenia, nemôže ho „predbiehať“ ani sa s ním spájať do jedného okamihu tak, ako pri krádeži, kde páchateľ získava vec od počiatku bez súhlasu vlastníka. Ak je raz jedna a tá istá vec (alebo jeden a ten istý majetkový substrát) právoplatne zverená, ide o jediné zverenie, jeden právny vzťah dôvery. Následné protiprávne nakladanie s touto vecou predstavuje jediné prisvojenie, jediné porušenie povinnosti vyplývajúcej zo zverenia. Konštrukcia pokračovacieho trestného činu predpokladá, že už pri prvom útoku existuje jednotný zámer páchať v budúcnosti ďalšie rovnaké útoky, teda budúci úmysel opakovať protiprávne konanie. Pri sprenevere však úmysel vzniká až po zverení, v okamihu odklonu od účelu zverenia. Nemožno preto súčasne tvrdiť, že vec bola riadne zverená a zároveň, že už pri zverení existoval jednotný zámer budúcich opakovaných prisvojení tej istej zverenej veci. Takýto „predbežný“ úmysel by z logiky veci vylučoval samotný charakter zverenia a posúval by skutok skôr do roviny inej majetkovej trestnej činnosti. Preto sprenevera jednej a tej istej zverenej veci je v zásade jednorazovým deliktom a jej kvalifikácia ako pokračovacieho trestného činu naráža na vnútorný dogmatický rozpor.

126. Totižto, ak sprenevera vzhľadom na svoju povahu a viazanosť na konkrétne prisvojenie konkrétnej zverenej veci nepripúšťa automatickú konštrukciu jednotiaceho zámeru, bol prokurátor povinný postupovať inak, než to urobil v tejto veci. V súlade so zákonom a so zásadou konkrétneho, individualizovaného obvinenia mal: a. vzniesť obvinenie za niekoľko samostatných skutkov, presne časovo, vecne a sumárne vymedzených (dátum, suma, účel, spôsob nakladania), b. a pri každom jednotlivom skutku osobitne preukazovať naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty, t. j.: i. zverenie veci (konkrétnych finančných prostriedkov), ii. prisvojenie veci (spôsob trvalého vylúčenia spoločnosti z dispozície), iii. vznik škody (konkrétny úbytok majetku spoločnosti), iv. úmyselné zavinenie obžalovaného vo vzťahu k tomuto následku. 127. V dôsledku toho, že všetky finančné operácie boli v obvinení a obžalobe tzv. „zlepené“ do jedného skutku, prokurátor: a. zásadným spôsobom sťažil obhajobu obžalovaný sa nemôže účinne brániť proti jednotlivým výberom, pretože z obvinenia nie je zrejmé, ktoré konkrétne sumy, v ktorý konkrétny deň a s akým konkrétnym deklarovaným účelom sú mu kladené za vinu, Inými slovami, postupom obžaloby boli obžalovanému upreté práva vyjadriť sa k jednotlivému skutku. b. porušil zásadu individualizácie obvinenia obvinenie má byť konkrétnym opisom jednotlivých skutkov pod podmienkou preukázania obligatórnych znakov skutkových podstát, nie len rámcovým vymedzením obdobia vzájomné nesúvisiacich časových momentov. 128. Takto koncipované obvinenie znesie iba veľmi všeobecnú, abstraktnú obhajobu, ale prakticky znemožňuje obžalovanému brániť sa adresne k jednotlivým transakciám, čo je v priamom rozpore s právom na obhajobu a právom poznať presný skutok, ktorý je kladený za vinu. 129. V kontexte vyššie uvedených argumentov uvedených v 3. časti je evidentné, že : - jadrom sporu je obchodno/občianskoprávny vzťah medzi mestom/MŠK a konateľom (odmena, pôžičky, účtovanie, zodpovednosť štatutára a účtovníčky), nie typická majetková kriminalita, preto má vec patriť primárne pod ObZ, OZ a prípadne Zákonník práce, nie pod Trestný zákon, v duchu zásady ultima ratio a judikatúry NS SR a ÚS SR. - Obžalovaný si splnil zákonnú povinnosť podľa § 135 ObZ „zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva“ tým, že účtovníctvo zveril odbornej účtovníčke, k systémovým chybám a chronologickým nedostatkom účtovníctva došlo na jej strane, pričom táto osoba nebola vôbec postavená do trestnoprávnej roviny, trestne je stíhaný výlučne konateľ. - Konateľ mal z funkcie generálne dispozičné oprávnenie k účtu MŠK, právnická osoba mu tým zverila prostriedky na účte. Argumentácia obžaloby, že na každý výber mal mať osobitný predchádzajúci súhlas mesta, je v rozpore s pojmom „zverená vec“ pri sprenevere a popiera základný model štatutárneho zastupovania právnickej osoby, porušenie interných pravidiel môže mať civilnoprávne následky, nie automaticky trestnoprávne. - V časti výberov samotná účtovníčka tieto sumy zaúčtovala ako pôžičku konateľovi, teda ako pohľadávku MŠK voči B. C., nie ako manko; tým sama (a následne aj prokurátor a znalci) uznáva, že v tejto časti nevznikla škoda, ale došlo k premene majetku (peniaze › pohľadávka). Pri existujúcej pohľadávke nemožno zároveň tvrdiť, že v tom istom okamihu vznikla škoda v zmysle sprenevery. - Obžaloba stavia výšku škody a skutkový dej na účtovníctve, o ktorom sama tvrdí, že je „nepravdivé, neúplné a nechronologické“. Z takto poškodeného účtovníctva nemožno spoľahlivo určiť východiskový stav majetku, pohyb prostriedkov, odlíšiť pôžičky, preddavky a interné operácie od reálnej škody, kauzálny nexus medzi konkrétnym výberom a škodou je pri takomto stave prakticky nepreukázateľný. - Nie je preukázané samotné prisvojenie si cudzej zverenej veci, časť výberov je účtovaná ako pôžička, časť mala byť odovzdaná prezidentom športových klubov (nevykonané výsluchy), žiadny dôkaz nepreukazuje trvalé vylúčenie MŠK z dispozície s peniazmi; tým chýba základný znak objektívnej stránky sprenevery podľa § 213 TZ. - Prokuratúra nepreukázala ani jednotiaci úmysel pre pokračovací trestný čin, nebolo tvrdené ani dokazované, že obžalovaný už pri prvom výbere konal v rámci jedného trestného plánu, jednotlivé výbery sa líšia časom, účelom a účtovným zachytením, pričom absentuje aj racionálny motív obžalovaného spáchať úmyselný trestný čin.

- Civilnoprávna úprava konania za právnickú osobu (§ 20 ods. 2 OZ) a excesu z oprávnenia (§ 33 ods. 1 OZ, analogicky podľa § 853 OZ) poskytuje vlastný sankčný rámec pre prípadné prekročenie mandátu štatutára (zodpovednosť voči spoločnosti, náhrada škody, odvolanie z funkcie) to opäť potvrdzuje, že ide primárne o obchodno-/občianskoprávny spor, v ktorom trestné právo ako ultima ratio nemá suplovať civilné nástroje. - Judikatúra NS SR a ÚS SR (napr. 1 To 12/2014, I. ÚS 4/04) zdôrazňuje, že pri sporoch so súkromnoprávnym základom (odmeny, pôžičky, vnútorné majetkové vzťahy) je trestné právo neprípustné používať ako náhradu civilnoprávnej ochrany, v takých prípadoch je trestné stíhanie za spreneveru nenáležité a odporuje princípu ultima ratio. 130. Celkovo časť 3 vedie k nevyhnutnému záveru, že skutok popísaný v obžalobe nespĺňa kumulatívne znaky § 213 TZ (zverená vec, prisvojenie, škoda, úmysel, príčinná súvislosť) a pri rešpektovaní civilnoprávneho rámca a zásady ultima ratio je namieste oslobodenie spod obžaloby a prípadné riešenie majetkových otázok výlučne v civilnom konaní. Článok III. Procesnoprávne nedostatky Predmetná časť je venovaná početným procesným porušeniam spôsobeným najmä nezákonným postupom súdu v trestnom konaní 1.5. Opomenutie povinnosti súdu využiť a aplikovať procesné ustanovenia Trestného poriadku v prípadoch, keď zákon vo vzťahu k ich aplikácii nepripúšťa voľnú úvahu 131. Na tomto mieste je nevyhnutné zvýrazniť ustanovenie § 283 ods. 1 Trestného poriadku, v zmysle ktorého, citujem „Súd preruší trestné stíhanie, ak zistí na hlavnom pojednávaní, že je tu niektorá z okolností uvedených v § 228 ods. 2, písm. b) TP, § 241 ods. 3 alebo § 244 ods. 4, alebo môže prerušiť trestné stíhanie, ak na hlavnom pojednávaní zistí, že je tu niektorá z okolností uvedených v § 228 ods. 3.“ V zmysle ustanovenia § 228 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku, citujem: „Policajt (v spojení s § 230 ods. 2 písm. c) TP aj prokurátor) preruší trestné stíhanie, ak nemožno obvineného pre ťažkú chorobu postaviť pred súd.“ 132. S prihliadnutím na uvedené ustanovenia o prerušení trestného stíhania, ako explicitne upraveného inštitútu v Trestnom poriadku je rýdzo odôvodnené sa pýtať, z akých dôvodov súd nepostupoval v súlade s ustanovením predmetného paragrafu ak na jeho aplikácia boli preukázateľne splnené všetky požadované podmienky? Uvedomme si, že uznesenie o prerušení trestného stíhania, ako jedno z možných rozhodnutí tak vo fáze prípravného konania ale rovnako tak aj v konaní pred súdom má v právnej rovine rovnakú kvalitu ako napríklad uznesenie o zastavení konania avšak nie v zmysle § 215 ods. 2 TP ale v zmysle ustanovenia § 215 ods. 1 TP, teda ide o právnu normu, ktorá v prípade, ak je jej hypotéza splnená, bezpodmienečne musí byť aplikovaná. 133. Povinnosť prokurátora obligatórne prerušiť trestné stíhanie je pochopiteľne daná iba v predsúdnej fáze trestnéhjo konania. V kontexte uvedeného, v prípade naplnenia hypotézy ustanovenia § 228 TP, trestný poriadok jednoznačne v zmysle ustanovenia § 228 ods. 1 TP normuje povinnosť prokurátora prerušiť trestné stíhanie v prípade, ak nemožno obvineného pre ťažkú chorobu postaviť pred súd. 134. Na druhú stranu vo vzťahu k povinnosti súdu obligatórne prerušiť trestné stíhanie je nevyhnutné rozlišovať medzi jednotlivými fázami trestného konania. Vo fáze preskúmania obžaloby je súd obligatórne povinný aplikovať ustanovenia § 241 ods. 1 písm. d) TP, resp. trestný poriadok mu možnosť voľnej úvahy aplikácie nedáva. 135. Odlišne od fázy preskúmania obžaloby, vo fáze konania pred súdom na hlavnom pojednávaní, v prípade naplnenia hypotézy ustanovenia § 283 TP, trestný poriadok výslovne normuje práve 2 varianty a to prvú (obligatórnu) povinnosť súdu v zmysle § 283 ods. 1, alinea vety v časti pred ,alebo, citujem: „Súd preruší trestné stíhanie, ak zistí na hlavnom pojednávaní, že je tu niektorá z okolností uvedených v § 228 ods. 2, § 241 ods. 3 alebo § 244 ods. 4“ alebo druhú (fakultatívnu) možnosť súdu v zmysle § 283 ods. 1, alinea vety v časti za, alebo, citujem „ alebo môže prerušiť trestné stíhanie, ak na hlavnom pojednávaní zistí, že je tu niektorá z okolností uvedených v § 228 ods. 3.“

136. Vzhľadom k trestnoprávnej obligatórnosti vyššie uvedeného postupu je bezvýznamná akákoľvek argumentácia súdu dotýkajúca sa početnosti odročení hlavného pojednávania. Totižto súd pozná právo. Účelom ustanovenia § 283 ods. 1 Trestného poriadku (v zmysle § 228 ods. 2, písm. b) TP) je zákonným spôsobom prerušiť stíhanie voči osobe, ktorej ťažká telesná choroba obvineného/ obžalovaného zabraňuje vykonať súdne konanie takým spôsobom, aby bol naplnený účel trestného konania vyjadrený v § 1 Trestného poriadku. 137. Na tomto mieste si dovolíme citovať komentár F. R. k ustanoveniu § 228 ods. 2 písm. b) TP (definuj lepšie knihu), citujem: „Ťažkú telesnú chorobu kvalifikujú takú chorobu, ktorá znemožňuje účasť obvineného na konaní pred súdom, resp. následne v prípade uloženia trestu znemožňuje vykonanie trestu, alebo robí výkon trestu neúčelným, resp. marí účel trestu, napr. pokročilé štádium rakoviny alebo neurodegeneratívneho ochorenia ALS a pod.“ 138. S poukazom na vyššie uvedené odkazujeme na ustanovenia v čl. I. č. 27 tejto písomnosti týkajúce sa znaleckého posudku č. X/XXXX. 139. Totižto v zmysle § 229 ods. 1 TP, citujem: „Po prerušení trestného stíhania možno vykonávať len úkony podľa štvrtej, piatej a šiestej hlavy prvej časti tohto zákona na účely zistenia, či nepominul dôvod prerušenia, alebo zaistenia osoby obvineného.“ 140. Inými slovami, ak by súd postupoval v zmysle TP a rozhodol by o prerušení trestného stíhania, nič by mu v dôsledku § 229 ods. 1 TP nebránilo vykonávať znalecké dokazovanie ohľadom zdravotného stavu obžalovaného a to súčasne za stavu, kedy b nedochádzalo k porušovaniu práv obžalovaného na obhajobu. 141. Pre doplnenie uvádzame, že prerušením trestného stíhania by súd súčasne docielil spočívanie premlčacej trestnoprávnej lehoty, čím by bola kontinuálne zabezpečená prípustnosť trestného stíhania. 142. S poukazom na vyššie uvedené poukazujeme na komentár F. R. k ustanoveniu § 228 Trestného poriadku v ktorom uvádza, citujem: „Hmotnoprávnym následkom prerušenia trestného stíhania je skutočnosť, že v čase prerušenia trestného stíhania premlčacia doba trestného stíhania spočíva, a až po rozhodnutí o pokračovaní v trestnom stíhané pokračuje plynutie premlčacej doby trestného stíhania v zmysle § 87 ods. 2 písm. e) TZ. To platí v prípade že sa vedie trestné stíhanie voči konkrétnej osobe.“ 143. Súd v kontexte všetkých uvedných argumentov v rámci povinnosti vedenia trestného konania zanedbal svoju povinnosť aplikovať § 228 a § 283 Trestného poriadku, hoci na to boli splnené zákonné podmienky. Akcentujeme, že ak by súd trestné stíhanie prerušil, zákonne by si vytvoril rámec, v ktorom by sa čas objektívnej procesnej nemožnosti rozhodnúť nezapočítaval do posudzovania prieťahov, a tým by sa vyhol porušeniu práva obžalovaného na prejednanie veci v primeranej lehote. Zároveň by počas prerušenia premlčacia doba voči obžalovanému spočívala, takže by nedochádzalo k premlčaniu trestného stíhania v dôsledku pasivity alebo nesprávne zvoleného procesného postupu súdu. Tým, že súd prerušenie nevyužil, dopustil sa dvojnásobného pochybenia: jednak umožnil, aby sa ďalej prehlbovalo porušenie práva na konanie v primeranej lehote, a zároveň nechal premlčaciu dobu plynúť, hoci práve inštitút prerušenia mal slúžiť na zabránenie obom týmto nežiaducim dôsledkom. 144. Uvedeným postupom súdu je založená vada trestného konania kreujúca odvolací dôvod § 307 ods. 2 TP + 321 ods. 1 TP dovolací dôvod § 371 ods. 1 písm. c), rovnako ide o § 320 ods. 1, písm. d) TP ako dôvody zrušenia nezákonného rozhodnutia a obligatórneho prerušenia trestného stíhania. 145. Okrem už uvedeného, poukazujeme aj na § 284 ods. 1 TP ktorý v prípade prítomnosti dôvodov na prerušenie trestného stíhania explicitne zakazuje súdu vydať rozhodnutie. Totižto, ak sú už v čase hlavného pojednávania splnené podmienky na prerušenie podľa § 283, súd nemôže postupovať podľa § 284 ods. 1 TP a vydať rozsudok. Naopak, vydanie rozsudku je logickým a systematickým výkladom týchto ustanovení v takomto prípade vylúčené. Súd by inak rozhodol vo veci samej v situácii, keď mal konanie prerušiť, teda za stavu, keď podmienky na meritórne rozhodovanie neboli splnené.

146. V zmysle ustanovenia § 284 ods. 1 TP, citujem: „Ak nebude vec vrátená prokurátorovi na došetrenie podľa § 279, postúpená podľa § 280 ods. 1 alebo 2, ak nedôjde k zastaveniu trestného stíhania podľa § 281 alebo § 282 ods. 3, k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania podľa § 282 ods. 1 alebo 2 alebo k jeho prerušeniu podľa § 283, rozhodne súd rozsudkom, či sa obžalovaný uznáva za vinného alebo či sa spod obžaloby oslobodzuje.“ 147. Ak by napriek tomuto procesnému stavu súd na dnešnom hlavnom pojednávaní vydal konečné rozhodnutie vo veci samej, založil by tým procesnoprávnu vadu obžalovaným namietanú v odvolacom konaní v zmysle ustanovenia § 320 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. 148. V zmysle § 253 ods. 1 TP jedine súd vedie hlavné pojednávanie a nariaďuje všetky opatrenia smerujúce na zabezpečenie jeho riadneho priebehu. Jedine súd v kontexte iura novit curia s postavením dominus litis je oprávnený aplikovať rozhodnutie o prerušení trestného stíhania a zabrániť tak porušeniu práva obžalovaného na priebeh trestného konania v primeranej lehote. V prípade ak tak súd neurobí, nemôže toto bremeno presúvať na obžalovaného o to zvlášť nie v situácii, ak obžalovaný trpí závažnou onkologickou chorobou, ktorá mu znemožňuje zúčastňovať sa osobne na hlavnom pojednávaní. Inak povedané, je úlohou súdu využiť, resp. aplikovať TP tak, aby aj napriek sťaženej avšak nezavinenej procesnej situácií dosiahol účel konania a aby iba z dôvodu jeho právneho opomenutia neparalizoval trestný poriadok (resp. trestné konanie) a to napriek tomu, že mu daný kódex umožňuje konať. 149. Inými slovami povedané, aj na tomto mieste tretný poriadok predvída aplikáciu ustanovenia § 283 TP. V zmysle vyššie uvedených argumentov sme presvedčení, že súd neaplikovaním § 241 ods. 1 písm. d) TP a § 283 ods. 1, prvá časť vety TP ale naopak vydaním rozhodnutia v rozpore s § 284 ods. 1 TP založí ďalšiu vadu trestného konania, čoho dôsledkom vzniká obžalovanému Odvolací dôvod v zmysle § 307 ods. 2 TP () § 321 ods. 1, písm. a) TP, ako aj danosť dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) TP. + § 320 ods. 1 písm. d) TP. 1.6. Porušenie práva na primeranú dĺžku vedenia trestného konania a zákonná povinnosť súdu aplikovať ustanovenie § 228 ods. 2 písm. b) TP v spojení s ustanovením § 241 ods. 1 písm. d) TP v spojení s § 283 ods. 1 TP 150. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, citujem „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.“ 151. V zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, citujem „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom“ 152. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 7 Trestného poriadku, citujem: „Každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak.“ 153. V úvode si dovoľujeme poukázať na judikatúru najvyšších súdnych autorít. V zmysle uvedeného akcentujeme na rozhodnutie ESĽP vo veci „K. a K. v. Slovenská republika, č. 56195/00, rozsudok 5. 7. 2005“, kde ESĽP konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže konanie v Slovenskej republike trvalo 9 rokov a 6 mesiacov, teda samotná dĺžka bola neprimeraná. K uvedenému rozhodnutiu dodávame, že ak má požívať túto ochranu poškodený, potom o čo väčšiu ochranu má požívať obžalovaný do ktorého základných práv a ústavne chránených slobôd sa nútene zasahuje najinvazívnejšími prostriedkami? Súbežne však poukazujeme aj na rozhodnutie ESĽP vo veci „B. a B. v. Slovenská republika, č. 42360/10, rozsudok 15. 9. 2015“ kde ide prípad obdobného charakteru. 154. Vo vzťahu k vnútroštátnym rozhodnutiam zvýrazňujeme Nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 195/05, zo dňa 28.02.2006, v zmysle ktorého citujem: „Primeraná lehota na prerokovanie veci v trestnom konaní sa v dôsledku mimoriadne citlivého zásahu do sféry základných práv a slobôd musí posudzovať prísnejšie.“

155. Povedané inak, v trestných veciach má byť súd na rýchlosť a efektívnosť konania náročnejší než v súkromnoprávnych sporoch, a to z dôvodu, že už samotné trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do života človeka. V prípade obžalovaného ktorý je ťažko onkologicky chorý a dlhodobo vystavený psychickému tlaku tohto konania, má tento ústavný štandard obzvlášť dôležitý význam, pretože platí, že čím dlhšie konanie trvá, tým viac sa z trestného konania stáva samostatný trest, čo vyplýva z článku 48 ods. 2 Ústavy a článkom 6 ods. 1 Dohovoru. 156. Nad rámec uvedeného si dovoľujeme spomenúť aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR v obdobných veciach, a to najmä na rozhodnutia so sp. zn.: a. II. ÚS 32/03, b. I. ÚS 153/2021, c. III. ÚS 679/2024 ktoré sa porušením práva na prerokovanie veci v primeranej lehote taktiež podrobne zaoberajú. 157. Napokon, rozhodovanie v kontexte primeranosti súdneho konania prejednával aj NS SR a to najmä rozhodnutiach so sp. zn.: a. 4Tdo/23/2017, rozsudok NS SR z 15. 8. 2017. V uvedenom rozhodnutí NS SR označuje konanie v trvaní viac ako 7 rokov za „extrémny prípad“, ktorý odôvodňuje zrušenie rozhodnutia, a výslovne viaže dĺžku konania na účel trestu, s rastúcim časovým odstupom sa vytráca vzťah medzi činom a trestom a oslabuje individuálna aj generálna prevencia. Akcentujeme, že v konaní prejednávanom NS SR nedochádzalo ani len z časti k porušovaniu ľudských práv a slobôd obžalovaného ako je tomu v trestnom konaní, o ktorom má byť rozhodnuté dnes. b. 5 To 14/2009, rozsudok NS SR z 18. 3. 2010, uverejnený pod č. R 10/2011. V uvedenom rozhodnutí NS SR uviedol, že dĺžka konania, ktorá výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom. 158. V intenciách vyššie uvádzaných argumentov a rozhodnutí zastupujúcich ustálenú súdnu prax súdov SR je opätovne na mieste akcentovať ustanovenie § 283 ods. 1 Trestného poriadku, v zmysle ktorého, citujem: „Súd preruší trestné stíhanie, ak zistí na hlavnom pojednávaní, že je tu niektorá z okolností uvedených v § 228 ods. 2, písm. b) TP, § 241 ods. 3 alebo § 244 ods. 4, alebo môže prerušiť trestné stíhanie, ak na hlavnom pojednávaní zistí, že je tu niektorá z okolností uvedených v § 228 ods. 3.“ V zmysle ustanovenia § 228 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku, citujem „Policajt preruší trestné stíhanie, ak nemožno obvineného pre ťažkú chorobu postaviť pred súd.“ 159. Opätovne si dovoľujeme citovať komentár F. R. k ustanoveniu § 228 ods. 2 písm. b) TP, citujem „Ťažkú telesnú chorobu kvalifikujú takú chorobu, ktorá znemožňuje účasť obvineného na konaní pred súdom, resp. následne v prípade uloženia trestu znemožňuje vykonanie trestu, alebo robí výkon trestu neúčelným, resp. marí účel trestu, napr. pokročilé štádium rakoviny alebo neurodegeneratívneho ochorenia ALS a pod. 160. Je potrebné si uvedomiť, že v celom trestnom konaní nebolo nijakým dôkazom preukázané, že obžalovaný netrpí onkologickým ochorením. Naopak, nikto túto možnosť nevyvrátil a ani znalecký posudok č. X/XXXX neobsahuje kategorické tvrdenie, že onkologická choroba u obžalovaného neexistuje. Neurochirurgický znalec na to nemá špecializáciu ani vlastné klinické vyšetrenie obžalovaného; posudzoval len dokumentáciu, pričom výslovne neuviedol, že onkologické ochorenie vylučuje. Toto mlčanie nemožno v neprospech obžalovaného interpretovať tak, že žiadne onkologické riziko neexistuje. 161. Znalec pritom v odpovedi na otázku č. 1 sám konštatuje závažné ochorenie, degeneratívne postihnutie chrbtice po dvoch operáciách so stavom označeným ako failed back surgery syndróm, teda trvalý, chronický, bolestivý stav. Ide o objektívne preukázaný vážny zdravotný problém, ktorý je plne zlučiteľný s tým, že pacient môže byť súčasne vyšetrovaný aj pre podozrenie na onkologickú diagnózu. Indikácia na onkologické vyšetrenie pritom štandardne vzniká práve v štádiu podozrenia, nie až po definitívnom potvrdení choroby, takže nemožno obžalovanému vytýkať, že takéto vyšetrenia absolvoval.

162. Ak obžaloba tvrdí, že zdravotný stav neodôvodňoval onkologické vyšetrenia ani neúčasť na pojednávaniach, bola to ona, kto mal predložiť jednoznačný odborný dôkaz, že onkologické ochorenie neexistuje. To sa nestalo. Za tejto dôkaznej situácie a pri uplatnení zásady in dubio pro reo nemožno v neprospech obžalovaného stavať záver, že onkologicky chorý nie je, keď túto možnosť nikto vierohodne nevyvrátil a sám znalec potvrdzuje existenciu závažného chronického ochorenia. 163. Ustanovenie § 253 ods. 1 TP, súd vedie hlavné pojednávanie a nariaďuje všetky opatrenia smerujúce na zabezpečenie jeho riadneho priebehu. Jedine súd v kontexte iura novit curia s postavením dominus litis je oprávnený aplikovať rozhodnutie o prerušení trestného stíhania a zabrániť tak porušeniu práva obžalovaného na priebeh trestného konania v primeranej lehote. 164. V nadväznosti na vyššie uvedené rozhodnutia najvyšších súdnych autorít je potrebné si uvedomiť, že pri tejto dĺžke konania (4 rokov), tomto zdravotnom stave (závažná, nevyliečiteľná choroba) a už konštatovaných porušeniach práv obžalovaného už nie je legitímne, humánne ale ani spravodlivé uvažovať o ďalšom trestnom postihu, a to nielen z hľadiska milosti, ale priamo z hľadiska čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 48 ods. 2 Ústavy a ustálenej judikatúry ESĽP, ÚS SR a NS SR, ktorými rozhodnutiami je príslušný konajúci súd v kontexte ustálenej judikatúrnej praxe pri rozhodovaní viazaný. Rovnako tak súd, ako garant justičnej odbornosti nemôže prenášať následky choroby obžalovaného na neho samého a z tohto dôvodu obžalovanému protizákonne obmedzovať ústavou garantované práva a slobody pod zámienkou ukladania pseudo sankcií v podobe poriadkových pokút, protiprávneho zatknutia ako aj protiprávneho predvedenia. 165. S prihliadnutím na vyššie uvedené, ide preukázateľne o ďalšiu vadu v konaní, čoho dôsledkom čoho dôsledkom vzniká obžalovanému Odvolací dôvod v zmysle § 307 ods. 2 TP () § 321 ods. 1, písm. a) TP, ako aj danosť dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) TP. + § 320 ods. 1 písm. d) TP 1.7. Kontinuálne porušovanie Ústavne garantovaných základných ľudských práv obžalovaného ako občana SR a EÚ orgánmi verejnej moci v priebehu trestného konania 166. V zmysle čl. 9 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, citujem: „Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť svojvoľne zatknutý alebo zadržaný. Nikto nesmie byť pozbavený slobody okrem prípadov, keď sa tak na základe zákona a v zhode s konaním, ktoré ustanovuje zákon.“ 167. V zmysle čl. 5 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, citujem: „Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.“ 168. V zmysle článku 6 a 7 Charty základných práv Európskej únie, citujem: „Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie.“ 169. V zmysle čl. 17 ods. 1 Ústavy SR, citujem: „Osobná sloboda sa zaručuje.“ 170. V zmysle čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, citujem: „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.“ 171. V zmysle čl. 17 ods. 4 Ústavy SR, citujem: „Obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.“ 172. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 Trestného poriadku, citujem: „Do základných práv a slobôd osôb v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie.“ 173. Napriek vyššie citovaným právnym normám sme na tomto mieste bohužiaľ nútení jednoznačne protizákonné zásahy do práv a slobôd obžalovaného, ktoré na ňom boli spáchané počas vedenia

predmetného trestného konania. Akcentujeme, že uvedený výpočet neobsahuje všetky protiprávne zásahy do jeho ústavných práv, ale iba tie, ktoré boli súdmi vyššej inštancie definované ako protizákonné, resp. protiústavné a tieto nadobudli právoplatnosť. Dôkaz: Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 300/2025 – súčasťou súdneho spisu Uznesenie Krajského súdu BB, zo dňa 26.07.2023 – súčasťou súdneho spisu Uznesenie Krajského súdu BB, zo dňa 23.09.2020 – súčasťou súdneho spisu 174. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 TP, citujem: „Nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.“ 175. Súčasne v zmysle § 2 ods. 2 TP, citujem: „Do základných práv a slobôd osôb v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie.“ 176. Tvrdíme, že v kontexte vyššie uvedených právoplatných rozhodnutí, niet inej možnosti, len opätovne zvýrazniť Nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 195/05, zo dňa 28.02.2006, v zmysle ktorého citujem: „Primeraná lehota na prerokovanie veci v trestnom konaní sa v dôsledku mimoriadne citlivého zásahu do sféry základných práv a slobôd musí posudzovať prísnejšie.“ 177. Vzhľadom k použitej argumentácii obsiahnutej v tejto časti záverečnej reči sa obraciame na súd s nasledovnými právnymi ako aj skutkovými otázkami: - ako môže byť odsúdenie obžalovaného v súlade s čl. 9 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 5 Európskeho dohovoru, ak už dnes vieme, že na jeho osobu bolo opakovane nezákonne siahnuté príkazmi na zatknutie a obmedzením osobnej slobody, ktoré Ústavný súd a Krajský súd označili za protiústavné a nezákonné? - má súd za to, že ďalší trestnoprávny zásah do osobnej slobody ťažko onkologicky chorého človeka je ešte stále „len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania“ v zmysle § 2 ods. 2 Trestného poriadku, ak už predchádzajúce zásahy boli vyššími súdmi kvalifikované ako protiústavné? - ako možno pri existencii právoplatných rozhodnutí Ústavného súdu SR a Krajského (odvolacieho) súdu, ktoré konštatujú porušenie čl. 17 Ústavy SR (osobná sloboda) ďalšie články ústavy, tvrdiť, že ďalšie pokračovanie v trestnom stíhaní a odsúdenie obžalovaného je stále v súlade s požiadavkou, že „nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“? 178. V zmysle vyššie uvedeného je evidentné, že sústavným a kontinuálnym porušovaním základných ľudských práv a slobôd obžalovaného zo strany súdu k ďalšej procesnej vade v konaní, čoho dôsledkom vzniká obžalovanému opätovne ďalší Odvolací dôvod v zmysle § 307 ods. 2 TP () § 321 ods. 1, písm. a) TP, ako aj danosť dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) TP. + § 320 ods. 1 písm. d) TP. 1.8. Výsledky vykonaného dokazovania v predmetnom trestnom konaní V poslednom rade sa budeme venovať vnútorne sa logicky vylučujúcim argumentom prokurátora. Vnútorný rozpor obžaloby alebo „chýbajúci súhlas poškodeného“ verzus „zverené prostriedky a pôžička konateľovi“ 179. Obžaloba aj predchádzajúce uznesenie o vznesení obvinenia stoja na dvoch pilieroch: Prvý pilier: obžalovaný mal uskutočňovať výbery z bankového účtu MŠK bez predchádzajúceho súhlasu poškodeného (mesta / zriaďovateľa). V tom prokuratúra vidí základ protiprávnosti a porušenie povinnosti starostlivosti riadneho hospodára. Druhý pilier: tie isté orgány činné v trestnom konaní pritom súčasne akceptujú, že časť týchto výberov bola v účtovníctve MŠK zaúčtovaná ako pôžička konateľovi, v dôsledku čoho nie je zahrnutá do škody, keďže na strane MŠK vznikla pohľadávka voči konateľovi. 180. Tieto dve východiská v súhrne sa jednoducho logicky vylučujú. Ak je každý výber bez osobitného súhlasu poškodeného ipso facto nezákonný a bez právneho titulu, potom nie je zrejmé, ako môže tá istá obžaloba v inej pasáži uznávať, že pri časti výberov vznikol riadny pôžičkový vzťah založený na zverení prostriedkov a vzniku pohľadávky voči konateľovi.

Normatívny rámec: pojem „zverená vec“ pri sprenevere 181. Trestný čin sprenevery podľa § 213 TZ predpokladá, že páchateľ si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená. Zverenie, v zmysle ustálenej doktríny a judikatúry zahŕňa minimálne tieto prvky: - vlastník alebo oprávnený držiteľ vedome odovzdá vec (prostriedky) do faktickej moci inej osoby, - zároveň súhlasí s tým, že táto osoba bude s vecou určitým spôsobom disponovať (napríklad ako konateľ, správca, pokladník), - páchateľ spočíva spočiatku v oprávnenom postavení, až následne sa odchýli od účelu zverenia a vec si prisvojí. 182. Inými slovami: pri sprenevere nejde o „čisté“ odňatie cudzej veci bez právneho titulu (typicky krádež), ale práve o zneužitie pôvodne oprávneného postavenia. 183. Ak by bolo pravdou , tak, ako to vo svojich úvahách podsúva obžaloba, že na každý jednotlivý výber z účtu bol potrebný nový, konkrétny a individuálny súhlas poškodeného, potom: a. konateľ nemal samostatné dispozičné oprávnenie, b. a prostriedky mu neboli „zverené“ v zmysle § 213 TZ, vždy by si ich len ad hoc „vyžiadal“ pri konkrétnej transakcii. 184. Takáto konštrukcia je dogmaticky nezlučiteľná s pojmom sprenevery. Buď tu máme zverenie a generálnu dispozičnú právomoc, alebo nemáme spreneveru. Obe tvrdenia naraz obstáť nemôžu. To isté sa tým pádom musí vzťahovať na obžalovaného aj vo vzťahu k subjektu ako znaku daného trestného činu, pretože ak v čase definovanom prokurátorom obžalovaný síce vykonával funkciu konateľa, ale nemal dispozíciu s účtom, nie je možné naplniť ani kvalifikačný znak špeciálneho subjektu v zmysle § 213 ods. 2 písm. a, c TZ. 185. Nespornou obchodnoprávnou optikou a nosným pilierom obchodného práva je, že postavenie konateľa alebo štatutárneho orgánu nie je náhodný administratívny status, ale nositeľ generálnej dispozičnej právomoci. 186. Ak je konateľ: a. zapísaný v registri, b. disponuje podpisovým oprávnením k bankovému účtu, c. má zmluvne (alebo zo zákona) definované oprávnenia konať za spoločnosť, d. právny poriadok z toho vyvodzuje, že: e. právnická osoba mu zveruje majetok a prostriedky v rozsahu jeho funkcie, f. súhlasí s tým, že bude samostatne a priebežne vydávať pokyny banke bez toho, aby si pri každom jednom výbere vopred pýtal individuálny súhlas vlastníka. 187. Banka nevykonáva príkaz na základe toho, že valné zhromaždenie zavolá a každý výber osobitne odsúhlasí, ale na základe podpisového vzoru konateľa. Tento model je materiálnym jadrom „zverenia“ prostriedkov v korporátnom prostredí. 188. Ak prokuratúra v obžalobe tvrdí, že na každý výber z bankového účtu MŠK bol nevyhnutný predchádzajúci súhlas mesta ako spoločníka, fakticky tým: a. popiera existenciu generálnej dispozičnej právomoci konateľa, b. a tým popiera aj zverenie prostriedkov, na ktorom je sprenevera dogmaticky postavená. 189. Buď sú prostriedky konateľovi zverené (a potom nie je udržateľné tvrdenie, že každý výber bez predchádzajúceho individuálneho súhlasu je „bez titulu“), alebo nie sú zverené a potom nemožno vec kvalifikovať ako spreneveru zverených prostriedkov. 190. V ďalšom, vážený súd chceme poukázať na to, že ak by aj spoločnosť upravovala v interných pravidlách (najmä v spoločenskej zmluve) špeciálne zúžený rozsah pôsobnosti konateľa, toto interné dojednanie je však v zmysle § 13 ods. 4 a § 133 ods. 3 Obchodného zákonníka právne nevýznamné voči 3 osobám. Z toho vyplýva nasledovné.

191. V zmysle ustanovenia § 13 ods. 3 ObZ, citujem „Podnikateľa zaväzuje konanie osôb vykonávajúcich pôsobnosť štatutárneho orgánu, aj keď prekročili svojím konaním rozsah predmetu jeho podnikania, okrem prípadu, v ktorom sa prekročila pôsobnosť štatutárneho orgánu, ktorú tomuto orgánu zákon zveruje alebo zákon umožňuje zveriť.“ 192. V zmysle ustanovenia § 13 ods. 4 ObZ, citujem „Obmedzenie oprávnenia štatutárneho orgánu konať, nie je účinné voči tretím osobám ani v prípade, keď bolo zverejnené. Ak ide o podnikateľa, ktorý sa zapisuje do obchodného registra, obmedzenie štatutárneho orgánu podľa prvej vety sa do obchodného registra nezapisuje.“ 193. V poslednom rade v zmysle § 133 ods. 3 ObZ, je uvedené, citujem „Obmedziť konateľské oprávnenia môže iba spoločenská zmluva alebo valné zhromaždenie. Také obmedzenie je však voči tretím osobám neúčinné.“ 194. Z obžaloby a uznesenia je zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní opakovane poukazujú na interné pravidlá MŠK / mesta, potrebu schválenia určitých finančných tokov orgánmi obce, prípadne limitné sumy či dvojité podpisovanie. Tu je však primárna chyba v právnej kvalifikácii: a. interné schvaľovacie mechanizmy sú nástrojom vnútornej kontroly a riadenia spoločnosti b. v prípade ich porušenia dochádza k tzv. excesu, ktorý je pre právnické osoby explicitne upravený v ustanovení § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka (tzv. exces štatutára) v zmysle ktorého citujem: (2 vetu ustanovenia) „Ak tieto osoby prekročia svoje oprávnenie, vznikajú práva a povinnosti právnickej osobe, len pokiaľ sa právny úkon týka predmetu činnosti právnickej osoby a len vtedy, ak ide o prekročenie, o ktorom druhý účastník nemohol vedieť.“ čo znamená prekročenie mandátu, nie však negáciu samotného zverenia prostriedkov!! Súkromnoprávna sankcia za konanie v tzv. excese je upravená v ustanovení § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 33 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, citujem „Ak splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva, je splnomocniteľ viazaný, len pokiaľ toto prekročenie schválil. Ak však splnomocniteľ neoznámi osobe, s ktorou splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekročení oprávnenia dozvedel, platí, že prekročenie schválil.“ „Potrebný súhlas“ a zároveň sprenevera logický rozpor obžaloby 195. Na tomto mieste chceme poukázať na ďalšie parciálne logicky sa vylučujúce argumenty používané zo strany prokurátora v prejednávanej veci. Tie možno zhrnúť nasledovne: - Na výber peňazí z účtu MŠK mal byť vždy predchádzajúci súhlas mesta / zriaďovateľa, inak je výber protiprávny. - Zároveň sa skutok kvalifikuje ako sprenevera zverených prostriedkov. 196. Akcentujeme, že súbežná pravdivosť obidvoch výrokov je logicky nemožná. Totižto: - pri sprenevere zákon predpokladá, že vec bola páchateľovi riadne zverená, teda že už vopred existuje generálny súhlas s bežným nakladaním v určitých medziach, - požiadavka nového, osobitného súhlasu pred každým jednotlivým výberom znamená, že generálny súhlas a zverenie vlastne neexistovali. 197. Ak by sme prijali tézu obžaloby, že bez individuálneho schválenia každého výberu neexistuje žiadny formálny titul, logickým dôsledkom by bolo: - že konateľ sa majetku zmocňuje bez akéhokoľvek právneho základu (teda nespreneveruje). 198. Ak však prokuratúra zotrváva pri kvalifikácii podľa § 213 TZ, implicitne a nevyhnutne tým súčasne priznáva naplnenie znaku zverenia prostriedkov. „Pôžička konateľovi“ a transformácia majetku bez vzniku škody 199. Ako ďalší zásadný problém obžaloby uvádzame skutočnosť, že prokurátor akceptuje závery znaleckého posudku, podľa ktorých: - časť hotovostných výberov z účtu MŠK bola v účtovníctve zaúčtovaná ako pôžička konateľovi,

- z tohto dôvodu nebola zahrnutá do škody, keďže na strane MŠK vznikla pohľadávka voči konateľovi, nie nenávratná strata. 200. Z hľadiska majetkovej bilancie je situácia pri týchto výberoch jasná: - spoločnosť síce disponuje menším objemom hotovosti, - no zároveň má pohľadávku v rovnakej hodnote voči konateľovi, - majetok sa transformoval z peňazí na pohľadávku, - nevznikla reálna škoda, ale zmena formy majetku. 201. Ak orgány činné v trestnom konaní tieto výbery vedome vylučujú zo škody, priznávajú tým, že: - pri týchto operáciách nedošlo k vzniku škody na majetku MŠK, - a teda nenaplnená ostáva objektívna stránka sprenevery v rovine škodlivého následku, nakoľko sa javí že (v zmysle interných predpisov je možné všetky a akékoľvek výbery z bankového účtu bez súhlasu valného zhromaždenia alebo iného orgánu spoločnosti zaúčtovať ako pôžičku konateľovi. Vážený súd, neexistuje jediný argument, prečo by to tak nemohlo a nemalo byť. Zdôrazňujeme, že požičaním finančných prostriedkov nedochádza k reálnej škode, v dôsledku čoho nemožno viac ani len premýšľať o naplnení znaku predmetného trestného činu t.j. vzniku aspoň malej škody. 202. Zároveň však znalosť a akceptácia pôžičkového režimu znamená, že: - spoločnosť o týchto operáciách vedela a akceptovala ich ako pôžičku, - nemôže obstáť téza, že konateľ v takýchto prípadoch konal „bez vedomia a súhlasu poškodeného“. 203. Buď pôžička existuje a je právne relevantná (ako to samo uznesenie a obžaloba priznávajú tým, že tieto sumy vyraďujú zo škody), alebo prokuratúra spochybňuje samotný základ vlastnej kalkulácie škody. Obe pozície súčasne nie sú udržateľné. 204. Po spojení uvedených línií sa vnútorný rozpor obžaloby stáva zjavný: - Na jednej strane: obžaloba buduje obraz konateľa, ktorý vyberá peniaze bez súhlasu poškodeného, bez vedomia mesta, bez právneho titulu. - Na druhej strane: tá istá obžaloba prostredníctvom prijatia znaleckého posudku a účtovných operácií, uznáva, že časť výberov predstavuje pôžičku konateľovi, ktorá neznižuje majetok MŠK, lebo vytvára pohľadávku. 205. Logické otázky, na ktoré obžaloba nedáva uspokojivú odpoveď, sú tieto: - Ak skutočne chýbal akýkoľvek súhlas poškodeného, na základe čoho potom vznikol pôžičkový vzťah, ktorý sama obžaloba akceptuje tým, že tieto sumy nezahrňuje do škody? - Ak prokuratúra uznáva pôžičku, implicitne tým akceptuje vôľu spoločnosti zmeniť formu majetku, peniaze zaúčtovať ako pohľadávku. Ako možno za týchto okolností tvrdiť, že konateľ konal absolútne „bez vedomia a súhlasu“? - Ak sa pri časti výberov akceptuje režim pôžičky a pri inej časti sa trvá na režime „bez súhlasu poškodeného“, potom je povinnosťou obžaloby jasne definovať kritériá rozlíšenia a konkrétne preukázať: - že pri kriminalizovaných výberoch nedošlo k dohode o pôžičke, - že ich spoločnosť nikdy neakceptovala, - a že pri nich preukázateľne vznikla škoda. 206. Takáto diferenciácia v obžalobe jednoznačne absentuje. Orgány činné v trestnom konaní pracujú paralelne s dvomi nezlučiteľnými hypotézami a to podľa aktuálnej procesnej potreby: - raz sú výbery prezentované ako úkony bez právneho titulu a súhlasu, - inokedy, ak je to výhodné pre výpočet škody sa tie isté výbery legitimizujú ako pôžička, ktorá škodu nevytvára. 207. V zmysle in dubio pro reo zákon ukladá súdu povinnosť rozhodnúť v prospech obžalovaného vždy, keď skutkový stav nie je preukázaný bez rozumných pochybností. 208. V tejto veci však nejde len o pochybnosti o skutkovom stave. Ide o pochybnosti o vnútornej konzistencii samotnej obžaloby: - obžaloba nedokáže udržať jednotnú líniu v otázke, a. či prostriedky boli obžalovanému zverené (čo sprenevera predpokladá),

b. či mal alebo nemal oprávnenie disponovať s účtom bez individuálneho súhlasu pri každom úkone, c. či konkrétne výbery sú alebo nie sú pôžičkou, d. a či pri nich vznikla alebo nevznikla škoda. 209. Trestné právo je ultima ratio a pri majetkových trestných činoch musí byť: - jasne definovaný právny titul nakladania s majetkom, a. jednoznačne preukázaná škoda, b. a dogmaticky konzistentná kvalifikácia skutku. 210. Ak si orgán činný v trestnom konaní sám odporuje v základných východiskách, raz popiera zverenie prostriedkov (prostredníctvom hyperbolizovanej požiadavky predchádzajúceho súhlasu pri každom výbere), inokedy zverenie a pôžičku akceptuje, potom nemožno hovoriť o unesení dôkazného bremena na úrovni, ktorú si trestné právo vyžaduje. 211. Vážený súd, podstatou tejto argumentácie nie je spochybniť formálne nedostatky v hospodárení MŠK, ani poprieť význam interných pravidiel zriaďovateľa. Súčasne je podstatou aj demonštrácia, že: a. kombinácia tvrdení obžaloby o „chýbajúcom súhlase poškodeného“ a súčasnej existencii „pôžičky konateľovi“ je právne a logicky neudržateľná, b. buď boli prostriedky konateľovi zverené a v určitých prípadoch transformované na pohľadávku (bez vzniku škody), c. alebo neboli zverené a teda sa rúti kvalifikácia skutku ako sprenevery. 212. Za týchto okolností nie je možné uzavrieť, že skutok bol preukázaný tak, aby odôvodňoval trestnoprávnu zodpovednosť podľa § 213 TZ. V súlade so zásadou in dubio pro reo a s princípom ultima ratio trestného práva musí byť takto postavená obžaloba odmietnutá ako vnútorné rozporná a nedostatočne preukázaná. 1.9. Donútenie obžalovaného k súhlasu s pojednávaním na hlavnom pojednávaní pomocou protizákonného zatknutia v spojení s nevyhnutnosti aplikácie doktríny plodu otráveného stromu 213. Dňa 17.03.2025 bol obžalovaný na základe príkazu na zatknutie zatknutý a predvedený pred súd. Urobilo sa tak napriek tomu, že dlhodobo, včas a riadne ospravedlňoval svoju neúčasť závažným onkologickým ochorením, predkladal lekárske správy a zároveň výslovne prejavil vôľu, aby súd konal a dokončil vec v jeho neprítomnosti podľa § 252 ods. 2 a 3 Trestného poriadku. 214. Napriek uvedenej procesnej situácii bol obžalovaný pozbavený osobnej slobody a postavený pred sudcu za okolností, ktoré objektívne vzbudzovali obavu z okamžitého vzatia do väzby. V tomto kontexte, v stave stresu, pod tlakom hrozby ďalšieho pokračovania zásahu do osobnej slobody, obžalovaný ústne vyhlásil, že súhlasí s konaním ďalších pojednávaní v jeho neprítomnosti. 215. V kontexte vyššie uvedeného je dôležité najmä, že: a. samotné zatknutie obžalovaného bolo podľa následných rozhodnutí vyšších súdov (nález ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 300/2025) vyhodnotené ako nezákonné / protiústavné, t. j. zásah do osobnej slobody nemal zákonný základ, resp. nespĺňal podmienky čl. 17 Ústavy SR, čl. 5 Dohovoru a § 71 a nasl. Trestného poriadku, b. súhlas obžalovaného s ďalším konaním v neprítomnosti bol teda získaný v situácii nezákonného pozbavenia osobnej slobody a pod hrozbou ďalšieho obmedzenia. 216. Z doktrinálneho aj ústavného konformného výkladu platí, že právny úkon alebo procesný úkon, ktorý je priamym dôsledkom nezákonného zásahu štátu, je sám kontaminovaný nezákonnosťou tohto zásahu. Ide o analógiu doktríny „plodu otráveného stromu“, ak je strom (zásah orgánu verejnej moci) otrávený, t. j. nezákonný, potom aj jeho plody (výsledky, vyhlásenia, dôkazy, procesné úkony, ktoré z neho bezprostredne vyrástli) sú nakazené. 217. V predmetnej situácií platí nasledovné: a. „stromom“ je nezákonné zatknutie a predvedenie, b. „plodom“ je vyhlásenie obžalovaného o súhlase s konaním v neprítomnosti, urobené v bezprostrednej časovej a kauzálnej nadväznosti na tento nezákonný zásah. Takto získaný súhlas nemôže byť

považovaný za slobodný, informovaný a dobrovoľný procesný úkon obžalovaného, ale za reakciu vynútenú objektívnym tlakom, kedy: - ak nebudem spolupracovať, môžu ma okamžite vziať do väzby“. 218. V trestnom konaní, ktoré má rešpektovať zásadu spravodlivého procesu podľa čl. 6 Dohovoru a čl. 46 a 48 ods. 2 Ústavy SR, nie je prípustné, aby štát najprv nezákonne pozbavil obžalovaného slobody a následne sa dovolával procesného úkonu, ktorý si v tejto polohe „vynútil“. 219. Ak štát preukázateľne porušil právo obžalovaného na osobnú slobodu a zákonný postup pri pozbavení slobody, nemôže si z tohto protiprávneho stavu urobiť „výhodu“ v podobe procesného úkonu, ktorý by inak obžalovaný v pokojnom, zákonnom režime pravdepodobne neurobil, alebo by ho urobil inak. V duchu doktríny „plodu otráveného stromu“ musí byť takýto súhlas považovaný za právne nepoužiteľný a neúčinný a súd je povinný posudzovať všetky procesné úkony smerujúce k zadováženiu dôkazov odo dňa 17.03.2025 až do súčasnosti, resp. dnešného hlavného pojednávania za neprípustné, a pre dokazovanie nepoužiteľné v prebiehajúcom trestnom konaní, nakoľko trpia vadou nezákonnosti. 220. V intenciách teórie plodu otráveného stromu si dovoľujeme poukázať na nasledovné rozhodnutia: 221. Rozhodnutie NS SR, sp. zn. 2 To 6/2015 kde v odôvodnení rozsudku Najvyšší súd priamo vysvetľuje, čo sa myslí pojmom „plod otráveného stromu“, teda situáciu, keď primárny dôkaz bol získaný nezákonne a otázkou je použiteľnosť následných odvodených dôkazov. 222. Ďalej uvádzame Rozhodnutie NS SR, sp. zn. 5 To 2/2016 v zmysle ktorého senát Najvyššieho súdu výslovne odkazuje na „plod otráveného stromu“, pričom argumentuje aj judikatúrou ESĽP. Ide o trestnú vec vraždy, kde sa riešila použiteľnosť dôkazov získaných v rozpore s procesnými predpismi. 223. Nakoniec uvádzame nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 688/2016, v ktorom Ústavný súd cituje závery Najvyššieho súdu, podľa ktorých konkrétnu výpoveď svedka nebolo možné použiť, keďže išlo o „plod otráveného stromu“, bola nadviazaná na protiprávny postup (nesprávny status osoby medzi agentom a svedkom). 224. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu rozhodnutím iným než oslobodením obžalovaného spod obžaloby súd založí vadu trestného konania v zmysle § 321 ods. 1, písm. a), písm. b) ako aj písmena c) TP, ako aj danosť dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) TP. 1.10. Porušenie zásady rovnosti práv v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy v spojení s porušením ustanovenia § 2 ods. 5 Trestného poriadku o povinnosti prokurátora stíhať všetky trestné činy o ktorých sa dozvedel. 225. V zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, citujem: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“ 226. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 5, druhá veta Trestného poriadku, citujem: „Ak tento zákon, medzinárodná zmluva vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „medzinárodná zmluva“) alebo rozhodnutie medzinárodnej organizácie, ktorým je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak, prokurátor je povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel. 227. V nadväznosti na vyššie uvedené ustanovenia si osobitnú pozornosť v tejto veci zasluhuje aj rovnosť zaobchádzania s osobami, ktorých sa skutok objektívne týka, a povinnosť orgánov činných v trestnom konaní stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedeli. Ustanovenia čl. 12 ods. 1 Ústavy SR v spojení s § 2 ods. 5 Trestného poriadku spolu vytvárajú základný rámec, v zmysle ktorého, ak existuje skupina osôb, ktoré prichádzajú do úvahy ako potenciálni páchatelia alebo účastníci, orgány činné v trestnom konaní nesmú svojvoľne „vybrať jedného vinníka“ a ostatných úplne ignorovať bez racionálneho dôvodu. 228. Sme názoru, že zatiaľ, čo na jednej strane máme obžalovaného, bývalého konateľa, ktorý účtovníctvo spoločnosti zabezpečil prostredníctvom účtovníčky, na druhej strane máme účtovníčku spoločnosti, ktorá podľa výsledkov dokazovania dlhodobo neviedla účtovníctvo riadne, ale naopak v

rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 zákona o účtovníctve, v zmysle ktorého, citujem „Účtovná jednotka účtuje a vykazuje účtovné prípady v období, s ktorým časovo a vecne súvisia (ďalej len „účtovné obdobie"). Ak túto zásadu nemožno dodržať, účtovná jednotka ich zaúčtuje a vykáže v období, keď sa tieto skutočnosti zistili.“, rovnako tak v rozpore s ustanovením § 11 ods. 2 zákona o účtovníctve, citujem: „Účtovná jednotka je povinná podľa tohto zákona zaznamenávať účtovné zápisy v účtovnom období priebežne.“ resp. viedla ho spôsobom nezodpovedným, chaotickým a nezákonným. Napriek tomu však dnes prokuratúra a súd interpretujú toto neporiadne účtovníctvo ako primárny podklad pre vznik tvrdenej škody a pre vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti voči obžalovanému. 229. Akcentujeme, že nejde o situáciu, kde by bolo dané, že účtovníčka konala bez rizika zodpovednostných následkov alebo o situácie v ktorej by neexistovali dôvody na podozrenie voči nej. Naopak, z obsahu trestného spisu vyplýva, že práve ona bola tou osobou, ktorá mala každodennú a priamu kontrolu nad vedením účtovníctva, účtovnými zápismi, účtovnými dokladmi a účtovnými závierkami. Ak by aj došlo k nesprávnemu účtovnému vykazovaniu majetku spoločnosti, logicky by to bolo predovšetkým v rovine jej profesionálnej zodpovednosti, v rámci plnenia jej zmluvných záväzkov. 230. Za týchto okolností vzniká vážna otázka dotýkajúca sa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a ustanovenia § 2 ods. 5 Trestného poriadku, v zmysle ktorej je potrebné sa dopytovať: a) prečo prokurátor trestnoprávne nestíhal aj účtovníčku spoločnosti, hoci z dôkazov vyplýva, že práve ona neviedla účtovníctvo riadne a v súlade s predpismi? b) prečo bolo trestné stíhanie zamerané výlučne na konateľa, ktorý vedenie účtovníctva zabezpečil, avšak každodenný výkon zveril odbornej osobe? c) na základe akých racionálnych kritérií boli tieto dve osoby, konateľ a účtovníčka, postavené do tak diametrálne odlišného postavenia (a to o to obzvlášť v situácii ak je výsluchom A. L. jednoznačne preukázané, že v inventarizácia pokladničných stavov bola v rozpore so zákonom vykonávaná iba ústne? 231. Sme presvedčení, že ak na tieto otázky neexistuje presvedčivé, racionálne a právne udržateľné vysvetlenie, potom sa dostávame do situácie, ktorá hraničí s selektívnym uplatňovaním trestného práva. Takýto postup je v rozpore nielen so zásadou rovnosti osôb v právach a povinnostiach, ale aj s obsahom ustanovenia § 2 ods. 5 Trestného poriadku. Prokurátor totižto nemá „právo voľby obete“, ale má naopak povinnosť nestranne stíhať všetky trestné činy a všetkých páchateľov, o ktorých sa v rámci svojej činnosti dozvie. 232. V nadväznosti na uvedené sa tak trestné právo v tomto konkrétnom prípade nielen odchyľuje od zásady ultima ratio, ale zároveň sa uplatňuje nerovnako, selektívne a to v neprospech obžalovaného, čo je v materiálnom právnom štáte neprijateľné. 233. Nad rámec uvedeného k osobe A. L. uvádzame, že táto v čase pôsobenia obžalovaného realizovala rekonštrukciu rodinného domu. Za týmto účelom požiadala obžalovaného o uzatvorenie zmluvy o pôžičke a následne o, aby rekonštrukciu dokončila stavebná spoločnosť obžalovaného. Uvedená skutočnosť v spojení s nesprávnym vedením účtovníctva zo strany A. L. iba odôvodňuje predpoklad jej zavinenia pri vzniku predmetného schodku. 234. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu rozhodnutím iným než oslobodením obžalovaného spod obžaloby súd založí odvolací v zmysle § 321 ods. 1, písm. d) TP a súčasne aj odvolací dôvod vo vzťahu k nároku poškodeného na náhradu škody v zmysle § 321 ods. 1 písm. f) TP. 1.11. Pochybnosti dotýkajúce sa nestrannosti a nezaujatosti zákonného sudcu 235. S poukazom na všetky doposiaľ uvedené argumenty nežiadame, resp. nenavrhujeme aby súd prijal záver, že zákonný sudca je subjektívne zaujatý. K tomu nemáme a ani nechceme mať dôkazy. Poukazujeme však na niečo iné, na doktrínu objektívnej nestrannosti, ktorú rozpracoval Európsky súd pre ľudské práva a ktorú prevzali aj naše súdy. Táto doktrína hovorí, že spravodlivosť nielen musí byť poskytovaná, ale musí sa aj javiť, že je poskytovaná, a že pri posudzovaní nestrannosti nestačí subjektívny pocit sudcu, ale treba sa pýtať, či existujú objektívne, konkrétne a závažné okolnosti, ktoré vytvárajú legitímnu pochybnosť o nestrannosti.

236. V spojení s tým, že ide o vec pod verejným tlakom, ktorá je sledovaná a komentovaná, vzniká navonok obraz, že nie všetky procesné rozhodnutia boli prijímané s rovnakou váhou práv obžalovaného a so všestranným zvažovaním oboch strán. Práve tento obraz, nie subjektívne nastavenie sudcu, nás vedie k záveru, že existujú objektívne dôvody pochybovať o nestrannosti zákonného sudcu v tejto veci, tak ako to vyžaduje judikatúra ESĽP a našich súdov 237. Sumarizujúc 2. časť, je preukázané, že v predmetnom trestnom konaní došlo k pochybeniam zo strany súdu, v dôsledku toho že : - Súd nevyužil a neaplikoval povinné ustanovenia o prerušení trestného stíhania podľa § 228 ods. 2 písm. b), § 241 ods. 1 písm. d) a § 283 ods. 1 TP, hoci boli splnené podmienky ťažkej choroby obžalovaného; namiesto toho pokračoval v konaní a smeruje k rozhodnutiu, čo zakladá procesnú vadu a odvolacie/ dovolacie dôvody. - Tým, že súd trestné stíhanie neprerušil, porušil právo obžalovaného na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru, čl. 48 ods. 2 Ústavy a § 2 ods. 7 TP, zároveň premárnil zákonný nástroj, ktorým mohol zabezpečiť spočívanie premlčacej doby a predísť premlčaniu stíhania pri zachovaní zákonnosti postupu. - Súd opakovane a kontinuálne zasiahol do základných práv obžalovaného (osobná sloboda, nedotknuteľnosť osoby) nezákonnými príkazmi na zatknutie, predvedením a zásahmi do osobnej slobody, ktoré boli Ústavným súdom SR a Krajským súdom označené za protiústavné a nezákonné, napriek tomu v konaní pokračoval, akoby k týmto zisteniam nedošlo. - Súhlas obžalovaného s konaním v neprítomnosti bol získaný v bezprostrednej kauzálnej nadväznosti na nezákonné zatknutie, podľa doktríny „plodu otráveného stromu“ ide o procesný úkon kontaminovaný nezákonnosťou, ktorý nemožno považovať za slobodný a dobrovoľný, všetky následné úkony a dôkazy získané na tomto základe sú procesne spochybnené. - Súd ignoroval povinnosť viesť konanie tak, aby nenieslo povahu samostatného „trestu“, pri viac ako 4-ročnom konaní, závažnom zdravotnom stave obžalovaného a už konštatovaných porušeniach práv nevyužil nástroje na elimináciu prieťahov (prerušenie stíhania), čím prehĺbil porušenie práva na konanie v primeranej lehote. - Orgány činné v trestnom konaní a súd postupovali selektívne a porušili zásadu rovnosti podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy a povinnosť prokurátora podľa § 2 ods. 5 TP, trestne stíhajú výlučne konateľa, hoci dôkazy preukazujú, že účtovníctvo dlhodobo a v rozpore so zákonom viedla účtovníčka, ktorá nebola vôbec postavená do trestnoprávnej roviny. - Súd nevyhovel podstatným návrhom obhajoby na vykonanie dôkazov (výsluch prezidentov športových klubov, predloženie externého účtovníctva a predloženie ďalších listín znalcovi), hoci boli spôsobilé priamo objasniť, že hotovosť bola odovzdaná adresátom a že škoda nevznikla, tým porušil zásadu materiálnej pravdy a zásadu vyhľadávaciu v neprospech obžalovaného. - Znalec v posudku č. 6/2024 nedodržal zákonné náležitosti podľa zákona o znalcoch, chýba riadne vymedzenie účelu a predmetu skúmania, výpočet podkladov, opis predmetu skúmania a jednoznačné zodpovedanie položených otázok, napriek tomu súd tento posudok akceptoval ako podklad na rozhodovanie o neprerušení stíhania a pokračovaní v hlavnom pojednávaní. - Znalec prekročil rámec zadania súdu tým, že hodnotil subjektívny úmysel obžalovaného (údajné vyhýbanie sa pojednávaniu), hoci jeho úlohou bolo zodpovedať výlučne odborné medicínske otázky, tým vniesol do konania subjektívnu zaujatosť a zasahoval do výlučnej rozhodovacej právomoci súdu. 238. V dôsledku všetkých uvedených pochybení (neaplikovanie § 228, § 241, § 283 TP, porušenie práva na primeranú lehotu, nezákonné zásahy do osobnej slobody, procesne nepoužiteľný „súhlas“ po nezákonnom zatknutí, selektívne stíhanie, nevykonanie primárnych dôkazov, použitie formálne chybného a vecne prekročeného znaleckého posudku a pochybnosti o objektívnej nestrannosti sudcu) je časť 2 záverečnej reči uzatvorená záverom, že konanie trpí viacerými závažnými procesnými vadami, ktoré zakladajú odvolacie dôvody podľa § 307 a § 321 TP, dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) TP a dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa § 320 ods. 1 písm. d) TP. 1.12 Nevykonané a navrhované dôkazy 239. V priebehu konania neboli vykonané rozhodujúce a primárne dôkazy navrhnuté obžalovaným, ktoré mali potenciál zásadne objasniť skutkový stav v prospech obžalovaného. Obhajoba opakovane navrhovala výsluch jednotlivých prezidentov športových klubov, ktorým mali byť postupne odovzdávané hotovostné výbery z bankového účtu MŠK. Účel týchto výsluchov bol pritom úplne jasný: preukázať,

že hotovosť, ktorú obžaloba prezentuje ako prostriedok sprenevery, bola reálne odovzdaná konkrétnym adresátom na financovanie športovej činnosti. Práve vykonaním tohto dôkazu bolo možné raz a navždy odstrániť všetky argumenty o spáchaní trestného činu sprenevery, ak by prezidenti klubov potvrdili prevzatie finančných prostriedkov, bolo by tým jednoznačne vyvrátené, že si obžalovaný prostriedky prisvojil. A práve prisvojenie si cudzej zverenej veci je základným, nevyhnutným znakom skutkovej podstaty sprenevery. 240. Rovnako nebol vykonaný dôkaz zabezpečením a predložením účtovníctva znalkyni, ktoré mohlo objektívne zachytiť pohyb finančných prostriedkov a doložiť, ako boli jednotlivé výbery zaúčtované, komu boli odovzdané a aký bol ich ekonomický účel. V situácii, keď je obžaloba postavená práve na tvrdení, že výbery neboli riadne preukázané a predstavujú škodu, ide o dôkaz priamo zasahujúci do podstaty viny a výšky škody. Jeho nevykonanie, bez závažného a racionálneho dôvodu, je v rozpore so zásadou, že orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné zistiť skutkový stav bez dôvodných pochybností a rovnako dôsledne skúmať okolnosti svedčiace proti obžalovanému aj v jeho prospech. 241. Takýto selektívny prístup k dôkazom vyvoláva dojem, že konanie sa uberalo cestou potvrdenia vopred prijatej verzie obžaloby a nie cestou nestranného objasnenia skutku. Ak sú bez akéhokoľvek legitimného dôvodu odmietané dôkazy, ktoré sú zjavne spôsobilé objasniť, že hotovosť bola odovzdaná prezidentom klubov a že účtovníctvo môže podporiť obhajobnú verziu, ide o porušenie povinnosti súdu vyhľadávať a vykonávať aj exkulpačné dôkazy a zároveň o zásah do práva obžalovaného na obhajobu a spravodlivý proces. V takomto dôkaznom kontexte nemožno hovoriť o bezpečne preukázanej vine, naopak, nevykonané dôkazy musia byť hodnotené v prospech obžalovaného. 242. V kontexte uvedeného, uvedeným postupom súdu bol daný odvolací dôvod zmysle ustanovenia § 321 ods. 1, písm. b) a c) TP. Článok IV. Záver 243. So zreteľom na všetko, čo bolo podrobne rozvedené v 2. a 3. časti sa dostávame k finálnemu, nevyhnutnému záveru. V tomto trestnom konaní došlo súčasne k zásadným procesným pochybeniam a zároveň neboli naplnené základné hmotnoprávne znaky trestného činu sprenevery podľa § 213 Trestného zákona. 244. Na procesnej úrovni bolo preukázané, že súd neaplikoval ustanovenia § 228 ods. 2 písm. b), § 241 ods. 1 písm. d) a § 283 ods. 1 Trestného poriadku, hoci boli splnené zákonné podmienky na prerušenie trestného stíhania pre ťažkú chorobu obžalovaného. Tým porušil nielen vnútroštátnu úpravu, ale aj právo obžalovaného na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a § 2 ods. 7 Trestného poriadku, pričom zároveň premárnil zákonný nástroj na spočívanie premlčacej doby. K tomu sa pridávajú nezákonné zásahy do osobnej slobody obžalovaného, označené Ústavným súdom a Krajským súdom za protiústavné, a z nich bezprostredne vyplývajúci „súhlas“ s konaním v neprítomnosti, ktorý je v zmysle doktríny plodov otráveného stromu procesne kontaminovaný a nemožno ho považovať za slobodný a dobrovoľný procesný úkon. 245. Súd ďalej porušil zásadu materiálnej pravdy a zásadu vyhľadávaciu (§ 2 ods. 5 Trestného poriadku), keď nevyhovel primárnym návrhom obhajoby na vykonanie dôkazov (výsluch prezidentov športových klubov, predloženie externého účtovníctva, doplnenie podkladov znalcovi), hoci tieto dôkazy mohli priamo preukázať, že hotovosť bola odovzdaná adresátom a že škoda nevznikla. K tomu pristupuje selektívne stíhanie výlučne konateľa pri úplnej absencii trestnoprávneho postihu účtovníčky, ktorá dlhodobo viedla účtovníctvo v rozpore so zákonom, čo je v kolízii so zásadou rovnosti podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy a so zákonnou povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní zisťovať okolnosti svedčiace tak proti, ako aj v prospech obvineného. 246. Osobitnou kapitolou je znalecký posudok č. X/XXXX, ktorý nespĺňa náležitosti podľa zákona o znalcoch, neobsahuje riadne vymedzenie účelu, predmetu skúmania, opis predmetu skúmania a jednoznačné odpovede na položené otázky, a zároveň prekračuje rámec súdneho zadania tým, že znalec hodnotí subjektívny úmysel obžalovaného. Napriek tomu bol tento posudok použitý ako kľúčový podklad pre odmietnutie prerušenia trestného stíhania a pokračovanie v hlavnom pojednávaní. Súhrnne

tieto procesné nedostatky zakladajú závažné procesné vady v zmysle § 307, § 320 ods. 1 písm. d), § 321 a § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. 247. Na hmotnoprávnej úrovni preukazujeme, že jadrom tohto sporu je obchodno- a občianskoprávny vzťah medzi mestom/MŠK a štatutárom, otázky odmien, pôžičiek, účtovania, vnútornej zodpovednosti štatutára a účtovníčky. Obžalovaný si splnil povinnosť podľa § 135 Obchodného zákonníka tým, že zabezpečil vedenie účtovníctva odborne spôsobilou osobou; občianskoprávny poriadok (§ 20 ods. 2 OZ, § 33 ods. 1 OZ v spojení s § 853 OZ) pritom poskytuje vlastný sankčný rámec pre prípadný exces štatutára, náhrada škody, zodpovednosť voči spoločnosti, odvolanie z funkcie. 248. Konateľ mal z funkcie generálne dispozičné oprávnenie k účtu MŠK a tým mu boli prostriedky zverené. Argumentácia obžaloby, že na každý jednorazový výber bol potrebný osobitný predchádzajúci súhlas mesta, popiera samotný pojem „zverenej veci“ pri sprenevere a základný model zastupovania právnickej osoby. V časti výberov navyše samotná účtovníčka tieto sumy zaúčtovala ako pôžičku konateľovi, ako pohľadávku MŠK, nie ako manko. Pri existujúcej pohľadávke nemožno zároveň tvrdiť, že v tom istom okamihu vznikla škoda v zmysle § 213 Trestného zákona. 249. Obžaloba stavia skutkový dej a škodu na účtovníctve, ktoré sama označuje za nepravdivé, neúplné a nechronologické. Z takto chybného účtovníctva nemožno spoľahlivo určiť východiskový stav majetku, reálny pohyb prostriedkov, odlíšiť pôžičky, preddavky a interné operácie od škodových transakcií. Kauzálny nexus medzi konkrétnym výberom a tvrdenou škodou je pri takomto stave prakticky nepreukázateľný. Nie je preukázané ani samotné prisvojenie si cudzej zverenej veci, časť výberov je účtovaná ako pôžička, časť mala byť odovzdaná prezidentom športových klubov, ktorých výsluch nebol vykonaný, a žiadny dôkaz nepreukazuje trvalé vylúčenie MŠK z dispozície s peniazmi. Prokuratúra navyše nepreukázala jednotiaci úmysel pre pokračovací trestný čin; absentuje jednotný plán, jednotlivé výbery sa líšia časom, účelom aj účtovným zachytením. 250. Za týchto okolností skutok popísaný v obžalobe nespĺňa kumulatívne znaky § 213 Trestného zákona (zverená vec, prisvojenie, škoda, úmysel, príčinná súvislosť), pričom civilnoprávny rámec a judikatúra Najvyššieho a Ústavného súdu SR jednoznačne vyžadujú rešpektovanie zásady ultima ratio, trestné právo nesmie suplovať civilnú a obchodnoprávnu ochranu pri sporoch so súkromnoprávnym základom. 251. Pri súhrnnom zhodnotení všetkých procesných pochybení a hmotnoprávnych nedostatkov nemožno dospieť k inému záveru, než že vina obžalovaného nebola preukázaná bez dôvodných pochybností v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku. Preto v mene obžalovaného navrhujem, aby súd podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku obžalovaného spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný ako zločin sprenevery podľa § 213 Trestného zákona oslobodil, a podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal poškodeného so svojím nárokom na náhradu škody na konanie v občianskoprávnom/obchodnoprávnom konaní. Len takéto rozhodnutie je v súlade so zákonom, s ústavnými a medzinárodnými garanciami práva na spravodlivý proces a s princípom, že trestné právo je a musí zostať prostriedkom ultima ratio. 252. Čl. 12 ods. 4 Ústavy SR, citujem „Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.“ Vzhľadom k tomu navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa § 322 ods. 3 Tr. por. napadnutý rozsudok zmenil tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí. Alternatívne, pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, že je potrebné vec znovu prejednať a vykonať doplnenie dokazovania, žiadal, aby postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) a písm. e) Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Žiar nad Hronom na nové prejednanie a rozhodnutie.

Príloha č. 1 Vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu spojeného so znaleckým dokazovaním účtovných atribútov je potrebné sa vyjadriť osobitne, a to v nasledovných intenciách

Obsahom znaleckého posudku č. 30/2016 (MŠK Žiar nad Hronom) vypracovaným A. M. J. uvádzame nasledovné: 1. Predmetom daného posudku bolo: Zhodnotenie finančnej situácie MŠK, spôsobu používania finančných prostriedkov (dotácie mesta, iné príjmy), vedenie pokladnice a účtovníctva, porovnanie bankových účtov a pokladne. Záver a tabuľky sú na listoch spisu cca 246–252 (časť „III. ZÁVER“, tabuľky č. 18 a nasl.). 2. Medzi kľúčové závery predmetného posudku znalkyne A. J. patria nasledovné argumenty: - oficiálne účtovníctvo (bankové účty a hlavná pokladnica) zachytáva všetky predložené príjmové a výdavkové doklady, -všetky finančné operácie medzi pokladňou a bankovými účtami boli účtovne zachytené správne (prevody, zostatky), - „ručná“ pokladničná kniha vedená konateľom nespĺňa náležitosti účtovného dokladu a nemá vypovedaciu schopnosť, - inventarizácia pokladne neobsahuje skutočný stav hotovosti, len účtovný zostatok, - v posudzovanom období spoločnosť disponovala dostatočnými finančnými prostriedkami na krytie výdavkov (grafy, tabuľky). Za druhé: Obsahom znaleckého č. 3/2018 + doplnenie č. 1 (znalecký úkon 5/2018) vypracovaného A. E. boli nasledovné závery: 3. Predmetom daného posudku bolo: Kontrola účtovníctva MŠK, najmä zaúčtovanie výdavkových pokladničných dokladov a existencia „pohľadávky voči konateľovi“. Záver v časti III. ZÁVER (úloha 1–3), listy spisu cca 72–73. 4. Medzi kľúčové závery predmetného posudku znalkyne A. J. patria nasledovné argumenty: - v účtovníctve MŠK nie sú zaúčtované všetky predložené výdavkové pokladničné doklady – ide o sumu 28 856,44 € nezaúčtovaných VPD, - po ich započítaní znalkyňa konštatuje, že „nevznikol žiadny schodok“ v pokladni, - výslovne uvádza, že „účtovníctvo spoločnosti nebolo vedené preukázane a správne“, - pôvodne tvrdená pohľadávka 23 320,22 € v účtovníctve neexistuje a spoločnosť neeviduje k 31. 12. 2016 ani k 31. 12. 2017 žiadnu pohľadávku voči konateľovi B. C. Za tretie: Obsahom Znaleckého posudku ekonomickej univerzity v Bratislave, resp. posudku R. X/XXXX bolo nasledovné: 5. Predmetom daného posudku bolo: Posúdiť účtovný stav pokladne a VPD, reagovať na posudky J. a E. a na otázky prokurátora, obžalovaného a poškodeného. Záver a odpovede na otázky sú na posledných listoch posudku. 6. Medzi kľúčové závery predmetného posudku znalkyne A. J. patria nasledovné argumenty: - ústav explicitne uvádza, že sa stotožňuje so závermi posudku A. J., pokiaľ ide o finančnú situáciu a základné účtovné vzťahy, - pri kontrole VPD preberá aj niektoré zistenia A. E., najmä k mesiacu máj 2015, - časť VPD predložených obžalovaným neuznáva (formálne alebo vecné výhrady), - na základe „neuznaných“ VPD a vlastného výpočtu uvádza existenciu schodku v pokladni (rozličné sumy ku konkrétnym dátumom), ktorý interpretuje ako škodu. Systematické porovnanie záverov jednotlivých znaleckých posudkov a vyjadrenie obhajoby k nim:

7. Vážený súd, vzhľadom na jednotlivé znaleckým posudkom je nevyhnutné položiť si (možnože až rečnícku otázku) v zmysle ktorej sa pýtame: existuje vôbec preukázaný schodok v pokladni poškodenej spoločnosti? Na tomto mieste akcentujeme komparujeme jednotlivé závery znalcov: - J.: žiadnu „chýbajúcu“ finančnú operáciu medzi pokladňou a bankovými účtami nezistila; grafy a tabuľky ukazujú, že spoločnosť mala priebežne dostatok prostriedkov; ručná pokladničná kniha konateľa nemá vypovedaciu hodnotu a inventarizácia neukazuje skutočný stav hotovosti (záver, časť III, listy 247–251). - E.: po zohľadnení všetkých predložených VPD nevznikol žiadny schodok; suma „schodku“ je presne rovnaká ako suma nezaúčtovaných dokladov + účtovný zostatok, z čoho vyvodzuje, že problém je v neúplnom účtovaní, nie v zmiznutých peniazoch (III. záver, úloha 2, list 72–73). - Znalecký ústav: napriek tomu, že formálne akceptuje správnosť J., pri vlastnom výpočte schodku používa kombináciu údajov: - počiatočné a priebežné stavy pokladne (prebraté z účtovníctva a inventarizácie), - výberovo „uznané“ a „neuznané“ VPD, a dospieva k existencii schodku, ktorý považuje za škodu (záver posudku, odpovede na otázky prokurátora). Protiargumentácia obhajoby pozostáva z nasledovných argumentov: 8. Obidve jednotlivé znalkyne (J. aj E.) sa zhodli, že problém je v účtovníctve, nie v schodku. - J.: účtovníctvo je metodicky chybné (ručne vedená pokladničná kniha nemá náležitosti a inventarizácia neodráža skutočný stav). - E.: po započítaní všetkých VPD schodok nevzniká; účtovníctvo „nebolo vedené preukázane a správne“ a pohľadávka voči konateľovi v ňom neexistuje. Znalecký ústav tieto závery nezvrátil – len ich „prepočítal“ na účel trestného konania. 9. Ústav totižto stavia schodok na účtovníctve, ktoré je preukázane chybné a neúplné. Z uvedeného nevyhnutne vyplýva záver v zmysle ktorého, - ak je účtovníctvo vedené nechronologicky, - ak chýbajú inventarizácie počiatočných stavov v pokladni, - ak inventarizačný zápis k 31. 12. 2014 neobsahuje skutočný stav hotovosti, ale len účtovný zostatok (J., záver – časť o inventarizácii), potom počítať, resp. vyvodzovať z takto preukázateľne protizákonne vedeného účtovníctva „schodok“ je metodicky nespoľahlivé. Vážený súd, vzhľadom na uvedené by súd nemal ani len prihliadať na účtovníctvo poškodenej spoločnosti rovnako ako by nemal ani len prihliadať na jednotlivé znalecké posudky, a to najmä ale nie výlučne z dôvodu, že prameň dôkazu je preukázateľne nespoľahlivý a nemôže slúžiť na objasnenie veci. 10. V zmysle § 119 ods. 3, prvá veta TP, citujem „ Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. “ V rámci vyššie uvedených argumentov zvýrazňujeme, že znalecké posudky, ako samotná účtovná evidencia poškodenej obchodnej spoločnosti nie je spôsobilá byť prameňom dôkazu, resp. dôkazom samotným, nakoľko z dôvodov dlhodobého nesprávneho vedenia účtovníctva A. L. ako účtovníčkou poškodenej spoločnosti nie sú spôsobilé prispieť k náležitému objasneniu veci. Navyše je potrebné uviesť, že samotná svedkyňa A. L. na hlavnom pojednávaní v rámci jej výsluchu sama priznala, že inventarizácia pokladne bola vykonávaná len „ústna“ – fyzické peniaze nikto nespočítal, len sa prerozprával účtovný stav. Znalecký ústav však s týmito inventarizáciami pracuje ako s pevným údajom, ktorý nemá reálny dopad na skutočný a úplný obraz vedenia účtovníctva poškodenej obchodnej spoločnosti. 11. Ak základné vstupy sú chybné, výsledný schodok nie je dôkazom škody, ale len účtovného chaosu. Trestné právo si vyžaduje istotu „nad rozumnú pochybnosť“. Schodok vypočítaný z: - nekompletného účtovníctva,

- ústnych inventarizácií, - nejednoznačných VPD môže byť nanajvýš indíciou o porušovaní zákona o účtovníctve, resp. všeobecných zásad vedenia účtovníctva a nie základom pre uznanie viny za spreneveru. Vo vzťahu k selektovaniu VPD zo strany obžaloby ale rovnako tak aj zo strany 12. Zo strany znaleckého ústavu a A. J. ako odborne spôsobilých osôb, resp. znalcov v odbore. 13. Vážený súd, na tomto mieste je nevyhnutné sa pýtať, ktoré VPD sú „neuznané“ a prečo – a rovnako tak čo z tohto neuznania/uznania môže (nemôže) vyplývať? V intenciách položenej otázky upriamujeme pozornosť na Závery znalcov: - E.: identifikovala nezaúčtované VPD v sume 28 856,44 € a po ich zarátaní skonštatovala, že schodok nevzniká; nikde netvrdí, že tieto doklady sú falošné alebo že výdavky neprebehli, len že neboli zaúčtované. - Znalecký ústav: niektoré VPD obžalovaného neuznáva – najmä pre formálne nedostatky (podpis, popis, väzba na činnosť klubu); tieto „neuznané“ VPD vylúči z výdavkov a ich suma sa zmení na „schodok“ v neprospech konateľa. V kontexte uvedeného uvádzame nasledovnú protiargumentáciu obhajoby: 14. Vážený súd, obhajoba, asi ako jediná v tomto trestnom konaní rozlišuje účtovnú formálnosť a trestnoprávnu rovinu veci a to najmä vo svetle nasledovných skutočností, t.j. - To, že doklad nemá ideálne náležitosti, neznamená, že výdavok neexistoval. - Z iných dôkazov (zmluvy, rozpisy súťaží, svedkovia) vyplýva, že: tréningy, zápasy, ubytovanie, cestovné a prenájmy sa reálne vykonali – zhoda s tým, čo je obsahom sporných VPD. - Znalecký ústav však v rozpore s hmotným právom, cez rýdzu optiku účtovného vnímania si vytvára ilegálnu skratku prameniacu v ničím nepodloženej domnienke o tom že: parafrázujem „doklad je formálne slabý › výdavok nebol › peniaze chýbajú › finančné prostriedky si preto musel prisvojiť konateľ“. 17. Vážený súd, uvedomme si, že znalkyňa A. E. nikdy nepovedala, že VPD sú falošné – ale len to, že neboli včas zaúčtované. - Práve naopak –záverom znalkyne A. E. je jej výpočet, ktorý vedie k tomu, že po zarátaní predmetných VPD schodok preukázateľne nie je. - Uvedomme si, že znalecký ústav si z posudku E. vyberá len časť (zoznam VPD), ale ignoruje jej kľúčový záver o neexistencii schodku. 18. Vážený súd, ak sú VPD sporné, bremeno dôkazu je na obžalobe, nie na obhajobe. - Obžaloba musí preukázať, že konkrétne výdavky sa nestali a peniaze skončili u obžalovaného. - Len strohé konštatovanie v duchu „formálne sa mi ten doklad nepáči“ nestačí na preukázanie hmotnoprávneho vzťahu o existencii odovzdania, resp. neodovzdania domnelo spreneverených finančných prostriedkov resp. ich využitia v rozpore s vôľou poškodenej obchodnej spoločnosti. Vážený súd, napriek zásade iura novit curia si dovoľujeme uviesť, že účtovná evidencia je len systematicky zoradený zoznam vykonaných jednotlivých finančných operácií. Nie je spôsobilá plnohodnotne preukázať existenciu, dôvod a vznik/zánik hmotnoprávnych záväzkov. Logický uzol prípadu účtovne zachytený v mesiaci máj roku 2015 19. Na tomto mieste v kontexte vyššie uvedeného poukazujeme na jednotlivé Závery znalcov: - J. (tabuľky a grafy za jednotlivé mesiace, vrátane mája 2015, listy 250–252): - sumarizuje počiatočné stavy, príjmy, výdavky a zostatky za každý mesiac, - ukazuje, že spoločnosť mala aj v máji 2015 disponibilné prostriedky a že prevody medzi bankou a pokladňou sú účtovne zachytené. - E.: pri kontrole VPD identifikuje viaceré nezaúčtované doklady, ktoré spadajú aj do mája 2015; po ich započítaní schodok nevzniká. - Znalecký ústav: - formálne vyhlasuje, že posudok J. je správny, - no pri výpočte schodku za máj 2015 preberá číselné údaje a metodiku z posudku E. (najmä počiatočný stav a priebežné pohyby),

- a vyvodzuje z toho schodok, ktorý v závere „uzatvára“ presne opačne od toho spôsobu, ako to urobila E. (t. j. dopočtom všetkých VPD). 20. V intenciách uvedeného poukazujeme a akcentujeme proti argumentáciu obhajoby, ktorá znie nasledovne. Znalecký ústav je vnútorne nekonzistentný. - Ak je posudok J. „správny“, potom platí, že: - všetky finančné operácie medzi bankou a pokladňou sú zaúčtované, - nebola zistená finančná operácia, ktorá by absentovala v účtovníctve, - ručná pokladničná kniha konateľa nemá vypovedaciu schopnosť. - Ak však znalecký ústav súčasne preberá iba časť čísel od E. (napr. počiatočný stav v máji 2015) a ignoruje jej záver, že po započítaní všetkých VPD schodok nie je, vytvára novú, štvrtú verziu reality, ktorá nie je podporená ani jedným z individuálnych znalcov. Máj 2015 je v účtovníctve objektívne spochybnený, resp. povedané ľudovo „rozbitý“. - z posudkov aj z praxe je zrejmé, že: - počiatočné stavy nesedia s predchádzajúcim mesiacom, - VPD boli dopisované spätne a nechronologicky, - inventarizácia neodráža skutočný stav hotovosti. - V takej situácii by mal každý znalec pristupovať k máju 2015 mimoriadne opatrne – nie z neho robiť „pevný bod“ pre výpočet údajnej škody. 21. Znalecký ústav síce slovne chváli J., ale číselne stojí na názoroch a úvahách A. E. – a nutno dodať, že ani tej neberie hlavný záver. 22. Vážený súd, to je vysoko problematický, logický rozpor v záveroch a tvrdeniach jednotlivých znalcov, nakoľko znalecký ústav vyhlasuje posudok A. J. P. S., no nevychádza z jej grafov a tabuľkových prehľadov, podľa ktorých finančné operácie sedia. Zároveň preberá len tie čísla od A. E., ktoré sa dajú použiť proti obžalovanému, ale ignoruje jej základný záver, že po zarátaní všetkých výdavkových dokladov schodok v pokladni nevznikol.“ Zodpovednosť konateľa vs. zodpovednosť účtovníčky 23. Na tomto mieste v kontexte vyššie uvedeného poukazujeme na jednotlivé Závery znalcov - J. O. E. opisujú, že účtovníctvo vedie ekonómka/účtovníčka (A. L.), že ručná kniha konateľa je len interná pomôcka a že interné smernice k pokladni buď nie sú, alebo sa nedodržiavajú. - Znalecký ústav napriek tomu, že potvrdzuje tieto nedostatky, v závere interpretuje schodok ako „schodok v pokladni MŠK“, ktorý má byť spájaný s osobou konateľa. 24. V intenciách uvedeného poukazujeme akcentujeme protiargumentáciu obhajoby, ktorá znie nasledovne: V prvom rade zdôrazňujeme, že Znalci sami uznávajú, že hlavný problém je v účtovníctve a inventarizácii, nie v preukázanom prisvojení, nakoľko o žiadny z posudkov neuvádza vetu typu „konateľ si prisvojil hotovosť vo výške 26 320,22 €“, o všetci hovoria o neúplnom/nesprávnom účtovaní a o tom, že inventúry nezachytávajú skutočný stav. V nadväznosti na to znalecký ústav robí krok, ktorý mu nepatrí, nakoľko v rozpore so zákonom, z účtovného neporiadku robí trestnoprávny záver. Úloha znalca je opísať stav účtovníctva v kontexte jednotlivých finančných operácií, nie vyhlásiť, kto si čo prisvojil a s akým úmyslom. Ak znalci hovoria, že účtovníctvo nie je preukázateľné, znalecký ústav by mal skončiť pri vete „účtovníctvo je nepoužiteľné na presný výpočet škody“ A nie pri vete „konateľ spôsobil škodu“. Pre doplnenie, aj keby boli zlyhania konateľa v dohľade nad účtovníctvom, rieši to obchodné právo, nie § 213 TZ. o najviac by sme sa mohli baviť o porušení povinnosti pri správe cudzieho majetku či

o civilnoprávnej zodpovednosti, o nie o úmyselnej sprenevere, ktorá vyžaduje konkrétne prisvojenie si zverených peňazí. Záver „Vážený súd, ak dáme vedľa seba všetky tri znalecké posudky, vidíme jasný obraz: A. J. a A. E. sa zhodujú, že hlavný problém je v nesprávne vedenom účtovníctve a v neexistujúcich riadnych inventarizáciách, nie v preukázanom schodku či prisvojení peňazí. Znalecký ústav síce slovne potvrdzuje správnosť posudku A. J., ale nelogicky preberá len vybrané časti z posudku A. E. – najmä k máju 2015 – a ignoruje jej kľúčový záver, že po zarátaní všetkých výdavkových dokladov schodok v pokladni nevznikol. Na tomto vnútorne rozpornom základe potom stavia záver o údajnej škode. Takýto postup nemôže obstáť ako dôkaz viny v trestnom konaní.“ Opomenutie kľúčových účtovných chýb znaleckým ústavom Vo vzťahu k nechronologicky vedenému účtovníctvu a spätnému účtovaniu Z jednotlivých znaleckých posudkov vyplýva: - A. J. na stranách záveru (cca 247–251) popisuje, že: - ručná pokladničná kniha vedená konateľom nespĺňa náležitosti účtovného dokladu a nemá žiadnu vypovedaciu schopnosť, - inventarizácia k 31. 12. 2014 neobsahuje skutočný stav hotovosti, ale len účtovný zostatok, - v účtovníctve sú zjavné nesúlady medzi počiatočnými a konečnými stavmi v jednotlivých mesiacoch. - A. E. v závere posudku č. 3/2018 (strany 72–73) konštatuje, že: - časť výdavkových pokladničných dokladov nebola vôbec zaúčtovaná, - účtovníctvo „nebolo vedené preukázane a správne“. Z toho logicky vyplýva, že: - účtovníctvo nie je vedené chronologicky, - časť účtovania sa robila spätne, podľa toho, ako sa dohľadávali doklady, - a v čase, na ktorý mieri obžaloba (najmä rok 2015), nie je možné spoľahlivo sledovať priebeh hotovostných operácií po mesiacoch. Čo (ne)robí znalecký ústav V posudku znaleckého ústavu: - vidno detailné tabuľky a výpočty schodku, - vidno výber VPD, ktoré znalecký ústav uznáva / neuznáva, - ale nevidno samostatnú analytickú časť, kde by znalecký ústav: - pomenoval nechronologickosť účtovníctva, - zhodnotil dopad spätne zaúčtovaných položiek na možnosť určiť schodok, - vysvetlil, ako s týmito chybami metodicky naložil. Pre trestné konanie je to zásadný problém: „Ak znalec stavia výpočet škody na účtovníctve, ktoré je podľa iných posudkov nechronologické a spätne dopisované, musí sa s tým otvorene vysporiadať. Ak to neurobí, jeho číselný záver o schodku je postavený na podklade, ktorému sám systém účtovných zásad nedôveruje.“ Inventarizácia pokladne a počiatočné stavy Čo hovoria J. a E. - J. v závere (cca 247–249) uvádza, že inventarizačný zápis k 31. 12. 2014: - neobsahuje skutočný stav hotovosti, - ide len o prepis účtovného stavu, -chýbajú podpisy zodpovedných osôb a náležitosti podľa zákona o účtovníctve. - E. pri výpočte nezaúčtovaných dokladov a „schodku“ dospieva k tomu, že po zarátaní všetkých predložených VPD žiadny schodok nevzniká – čo implicitne znamená, že: - inventarizácie a účtovné počiatočné stavy nie sú spoľahlivým východiskom,

- rozhodujúci je reálny tok dokladov, nie inventúrne číslo. K uvedeným argumentom pristupuje výpoveď svedkyne A. L., ktorá výslovne uviedla, že inventarizácia pokladne bola v skutočnosti vykonávaná iba „ústne“, teda: - nikto fyzicky nespočítal hotovosť, - stav pokladne sa len „odkomunikoval“ podľa účtovných zostatkov. Postoj znaleckého ústavu k uvedeným hypotézam bol však opomenutý, nakoľko v závere ZP znaleckého ústavu: - nenájdeme vysvetlenie, ako sa znalecký ústav metodicky vyrovnal s tým, že počiatočné stavy pokladne sú založené na takto chybnej inventarizácii, - znalecký ústav berie inventarizačné údaje a zostatky na účte 211 ako fakt, s ktorým ďalej pracuje pri výpočte schodku. V intenciách uvedeného poukazujeme na protiargumentáciu obhajoby, ktorá znie nasledovne. - Ak inventarizácia nie je skutočnou inventúrou hotovosti, ale len odrazom účtovných čísel, potom: - počiatočný stav pokladne nie je nezávislý údaj, - je to len ďalšie číslo z toho istého chybného účtovníctva. - Ak znalci J. a E., ako aj svedkyňa L., priznávajú, že inventarizácie neboli vykonávané podľa zákona: o výpočet schodku, ktorý sa od nich odvíja, nemá potrebnú presnosť pre trestné právo, o ide teda len o „účtovné cvičenie“ v prostredí, kde základné podklady nie sú hodnoverné. Mesiac máj 2015 ako chyba v počte účtovaných položiek v rámci ktorej nikto nezodpovedal otázku. kam sa tieto finančné operácie „stratili, resp. kde konkrétne, resp. v ktorom mesiaci boli skutočne zaúčtované“ Z výkonného dokazovania preukázateľne vyplýva, že: - je preukázaná chyba v znaleckom posudku (J. / znalecký ústav) ohľadom počtu zaúčtovaných položiek za máj 2015 – teda: - niektoré operácie sú započítané dvakrát, - iné chýbajú, - alebo sú zaúčtované pod iným mesiacom. Vážený súd, akcentujeme, že ide o kľúčový problém, nakoľko ani znalecký ústav, ani A. J. nikde výslovne neuvádzajú, - v ktorom mesiaci sú tieto chybné položky po korekcii reálne zaúčtované, - kde je vidno ich „druhú stopu“ v účtovníctve. Inak povedané: „Síce vieme, že v mesiaci máj 2015 účtovníctvo ľudovo povedané nesedí, ale nevieme, do ktorého mesiaca alebo účtu tento deficit/ rozdiel vlastne patrí.“ Zdôrazňujeme, že Trestné právo obligatórne vyžaduje pre zistenie skutkového stavu bez dôvodných pochybností jasný reťazec, t.j. dátum – suma – operácia – účel – zostatok. - Ak nevieme: - v ktorom mesiaci je výdavok reálne zaúčtovaný, - či bol posunutý dopredu alebo dozadu, - či nejde len o časový posun účtovania potom akékoľvek tvrdenie, vznikol schodok vo výške 26 320,22 €“ je čistá štatistika, nie dôkaz reálnej škody. Znalecký ústav síce pracuje s májovými číslami, ale: - neanalyzuje ich v duchu otázky „či nemohlo k vzniku manka dôjsť iba v dôsledku časovo nesprávnej účtovnej evidencie?“, - nepovie: tieto tri doklady mali byť v máji, ale účtovníčka ich v skutočnosti zaúčtovala v júni – tu sú konkrétne účty, dátumy, čísla.

Bez tohto kroku zostáva schodok postavený na nezodpovedanej otázke, A. J. a Ekonomickou univerzitou (znalcami) postavenej na úmyselne skrášlenej kombinatorike množstva do úvahy prichádzajúcich variant, z ktorej si prokurátor iba a výlučne za použitia štatistiky zvolil, resp. vykonštruoval domnelý priebeh skutku a to všetko z neoverenej skutočnosti. Zhrnutie „Vážený súd, znalecký ústav síce podrobne počíta schodok v pokladni, ale prakticky ignoruje kľúčové zistenia, že účtovníctvo MŠK je vedené nechronologicky, inventarizácie pokladne boli len „ústne“ a časť účtovania sa robila spätne. A. J. aj A. E. pritom otvorene hovoria o nepreukázanom a nesprávnom účtovníctve; znalecký ústav tieto zistenia nevyvracia, len ich obchádza. Navyše, ani znalecký ústav, ani J. – hoci je preukázaná chyba v počte účtovaných položiek za máj 2015 – nikde neuvádzajú, v ktorom mesiaci sú tieto operácie po korekcii vlastne zaúčtované. Ak nevieme, kde v účtovníctve reálne „ležia“ tieto položky, potom ani nevieme, či ide o skutočný schodok alebo len o dôsledok účtovného chaosu. Akcentujeme, že z účtovného chaosu sa v trestnom práve sprenevera urobiť nedá.“ Príloha č. 2 Vo vzťahu k správe od A. L. A. C. (ďalej iba ako „správa“) 1. Prokuratúra medzi navrhnutými dôkazmi poukázala na e-mail A. L. adresovaný obžalovanému, v ktorom účtovníčka upozorňuje na evidenciu neprimerane vysokej finančnej hotovosti v pokladni spoločnosti. Tento dôkaz je prezentovaný ako argument podporujúci tvrdenie, že obžalovaný si mal byť vedomý údajných abnormalít v pokladni a napriek tomu nekonal alebo tento stav toleroval. Takáto interpretácia je však jednostranná a neúplná a zároveň nie je v súlade so zvyškom dôkaznej situácie. Predmetný e-mail nepreukazuje úmysel obžalovaného spôsobiť škodu ani jeho nečinnosť. Naopak, zapadá do rámca konania, ktoré je transparentné a smeruje k riešeniu problému. 2. Z obsahu e-mailu vyplýva, že účtovníčka informovala konateľa o tom, že v pokladni je evidovaná príliš vysoká hotovosť a že je potrebné stav riešiť alebo o ňom informovať vedenie či zriaďovateľa. Ide o bežné interné účtovné upozornenie, keď odborný pracovník signalizuje nesúlad účtovných zostatkov, upozorňuje na disproporciu a predkladá návrh postupu v súlade s účtovnými a internými predpismi. Z e-mailu nevyplýva, že evidovaná hotovosť je výsledkom trestnej činnosti, ani že by obžalovaný úmyselne manipuloval účtovníctvo alebo si prisvojoval finančné prostriedky spoločnosti. Ide o informáciu zo štandardného priebehu práce účtovníctva, ktorá má viesť k prevereniu stavu, k vnútornej kontrole a k prijatiu nápravných opatrení, nie k trestnoprávnym záverom. 3. Reakcia obžalovaného na e-mail účtovníčky je pri hodnotení dôkazov kľúčová. Obžalovaný dlhodobo a konzistentne uvádza, že na upozornenie reagoval zvolaním dozornej rady spoločnosti a návrhom na vykonanie kompletného auditu. Bol pripravený, aby nezávislý subjekt preveril stav pokladne, účtovníctva a celého hospodárenia. Takýto postup nie je správaním osoby, ktorá chce čokoľvek skrývať, ale konateľa, ktorý má záujem na transparentnom vyjasnení stavu, je pripravený podrobiť účtovníctvo kontrole a chce, aby akékoľvek nezrovnalosti boli objektívne pomenované. Skutočnosť, že audit napokon neprebehol, nie vinou obžalovaného, ale preto, že orgány spoločnosti alebo zriaďovateľ audit nezabezpečili, nemožno pripísať obžalovanému. Ten splnil svoju povinnosť iniciovať preverenie stavu. 4. E-mail A. L. je potrebné hodnotiť v kontexte reálneho fungovania účtovníctva. Účtovníčka je odborníčka zodpovedná za správnosť účtovných záznamov, jej povinnosťou je sledovať zostatky pokladne a účtov a pri zistení nezrovnalostí navrhnúť riešenia. Obžalovaný vnímal e-mail ako účtovnú informáciu oznamujúcu stav, ktorý osoba zodpovedná za účtovníctvo považuje za problém, pričom očakával aj návrh riešenia. Jeho reakcia nijako nespochybňovala návrh účtovníčky informovať zriaďovateľa či vedenie; naopak, podporoval jej postup tým, že sám inicioval zasadnutie dozornej rady a požadoval audit. Ak by mal záujem čokoľvek zakryť, logické by bolo odmietnuť informovanie kontrolných orgánov alebo obmedziť komunikáciu na internú rovinu. Namiesto toho sa obžalovaný rozhodol problém otvoriť pred dozorným orgánom.

5. Orgány činné v trestnom konaní pri hodnotení tohto dôkazu porušili zásadu komplexného hodnotenia dôkazov podľa § 2 Trestného poriadku. Táto zásada vyžaduje posúdenie všetkých skutočností, nielen tých, ktoré potvrdzujú obžalobu, ale aj tých, ktoré nasvedčujú nevine obžalovaného alebo znižujú závažnosť skutku. V tomto prípade bol e-mail účtovníčky vytrhnutý z kontextu, pričom sa pozornosť sústredila výlučne na konštatovanie o vysokej hotovosti v pokladni. Ignorované zostali tvrdenia obžalovaného o tom, že na e-mail reagoval, zvolal dozornú radu a inicioval audit. Neexistuje dôkaz, že by obžalovaný účtovníčke bránil informovať vedenie alebo ju od týchto krokov odrádzal; neexistuje ani náznak pokynu, že by nemala konať. Naopak, existujú dôkazy potvrdzujúce postup obžalovaného smerujúci ku kontrole a prevereniu stavu, čo je nezlučiteľné s obrazom osoby, ktorá sa snaží skryť manko alebo protiprávny stav. 6. E-mail A. L., ak je hodnotený objektívne a v kontexte ostatných dôkazov, nepreukazuje úmysel obžalovaného dopúšťať sa trestnej činnosti ani jeho pasivitu. V spojení s jeho následnými krokmi, zvolaním dozornej rady a iniciovaním auditu, naopak potvrdzuje snahu problém riešiť otvorene a v súlade s právnymi povinnosťami. Tento dôkaz môže byť zaradený do skutkového stavu len v celosti a so všetkými súvislosťami, ktoré z neho logicky vyplývajú, pričom tieto skutočnosti vyznievajú skôr v prospech obžalovaného než v jeho neprospech. Príloha č. 3 K dôkazu – výpisu bankového účtu poškodeného 1. Uznesenie o vznesení obvinenia na stranách 8 a 9 síce podrobne uvádza jednotlivé hotovostné výbery z bankového účtu MŠK, vrátane ich dátumov, výšky a stručných poznámok, avšak absentuje v ňom akékoľvek vysvetlenie, ktoré z týchto výberov a na základe čoho prokuratúra spája s existenciou tzv. jednotiaceho úmyslu. Orgán činný v trestnom konaní tak opisuje iba sériu čiastkových úkonov, no neindividualizuje subjektívnu stránku vzťahujúcu sa ku každému z nich, ani nevysvetľuje, prečo by práve tieto výbery mali tvoriť jeden logický celok predstavujúci pokračovací trestný čin. 2. Obsah uznesenia je v uvedenej časti redukovaný len na konštatovanie, že výbery sa uskutočnili, bez toho, aby bolo preukázané, že jednotlivé dispozície s prostriedkami boli uskutočnené s jednotným zámerom smerujúcim k spôsobeniu škody v súhrnnej výške. Strany 8 a 9 uznesenia tak predstavujú iba deskriptívny výpočet platných, účinných a bezvadných právnych úkonov obžalovaného, teda bežných dispozícií s účtom MŠK, nie však dôkaz preukazujúci existenciu úmyslu potrebného pre naplnenie znakov pokračovacieho trestného činu. Prokuratúra síce uvádza dátumy a sumy výberov a občas stručnú poznámku o spôsobe disponovania hotovosťou, avšak nevymedzuje, ktoré z týchto výberov majú byť súčasťou pokračovacieho trestného činu, akým spôsobom sú navzájom subjektívne spojené, ani kedy a ako mal jednotiaci úmysel vzniknúť. Neponúka ani dôkaz, ktorý by jeho existenciu podporoval. 3. Je zrejmé, že cieľom obžaloby bolo najmä aritmetické sčítanie všetkých výberov, aby tak výsledná suma mohla poslúžiť na kvalifikáciu skutku ako jedného pokračovacieho trestného činu. Tento postup však nemožno nahradiť dodatočným „zlepením“ jednotlivých úkonov len preto, že v konečnom dôsledku poskytujú vyšší súčet. Pokračovací trestný čin totiž nepredstavuje matematickú kategóriu, ale právnu konštrukciu založenú na objektívnej a subjektívnej jednote konania. Vyžaduje preukázanie časovej, vecnej a subjektívnej súvislosti nad všetku rozumnú pochybnosť. Ak orgány činné v trestnom konaní neidentifikujú presný okamih vzniku jednotiaceho úmyslu, neoznačia výbery, na ktoré sa tento úmysel vôbec vzťahuje, a nepredložia dôkazy potvrdzujúce jeho existenciu, nemôžu tvrdiť, že ide o pokračovací trestný čin. V najlepšom prípade môžu hovoriť len o tom, že obžalovaný v určitom období realizoval viacero výberov, čo je však iba opis určitej ekonomickej činnosti, nie dôkaz o trestnom konaní. 4. Z uvedeného dôvodu nemožno prijať záver, že obžaloba dokázala spojiť jednotlivé výbery do jedného skutku v zmysle pokračovacieho trestného činu. Uznesenie o vznesení obvinenia na stranách 8 a 9 vytvára síce dojem systematického spracovania, avšak ide iba o jednoduchý zoznam dispozícií s účtom, ktorému chýba akékoľvek prepojenie jednotiacim úmyslom či individualizovaná subjektívna stránka pri každom čiastkovom útoku. Tieto nedostatky zároveň znamenajú, že prokuratúra neuniesla dôkazné bremeno v jednej z najzásadnejších otázok, či vôbec možno hovoriť o jednom kontinuálnom skutku zjednotenom vnútorným úmyslom obžalovaného.

5. Bez preukázania jednotiaceho úmyslu zostáva obžalobe iba to, čo sama v uznesení uvádza: že obžalovaný vykonal viacero výberov v určitom období. Takýto opis však bez ďalšieho preukázania subjektívnej stránky nestačí na to, aby bolo možné vyvodiť vinu za pokračovací trestný čin sprenevery podľa § 213 v spojení s § 122 ods. 10 Trestného zákona. Na verejnom zasadnutí prokurátor krajskej prokuratúry uviedol, že okresný súd dostatočne a presvedčivo odôvodnil všetky výroky napadnutého rozsudku, vrátane hodnotenia dôkazov, dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, teda rozsudok ako taký je celkovo správny a zákonný. Vzhľadom k tomu navrhol, aby krajský súd odvolanie obžalovaného zamietol ako nedôvodné. Splnomocnenkyňa poškodeného uviedla, že pokiaľ ide o povinnosť uloženú obžalovanému na náhradu škody poškodenej spoločnosti, tento výrok považovala za zákonný a správny. Navrhla potvrdiť rozsudok okresného súdu. Obhajca obžalovaného v plnom rozsahu poukázal na dôvody podaného odvolania, vrátane jeho troch príloh, kde boli analyzované všetky dôkazy, ktoré zároveň obsahovalo aj vyjadrenia z hľadiska skutkových zistení, ako aj právneho posúdenia veci. Vzhľadom k tomu navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil v celom rozsahu a rozhodol rozsudkom sám tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí alebo vec vráti okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Obžalovaný uviedol, že sa snažil a aj dosiahol zlepšenie výsledkov Mestského športového klubu Žiar nad Hronom pod jeho vedením a riadením. V oblasti športu mal bohaté skúsenosti, čo sa prejavilo aj vo výsledkoch tohto klubu. Nepáchal žiadnu trestnú činnosť a určite nespôsobil žiadnu škodu. Vzhľadom k tomu sa pripojil k návrhu svojho obhajcu a žiadal, aby bol v konečnom dôsledku spod obžaloby oslobodený. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací na základe odvolania obžalovaného zistil, že toto bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote proti rozhodnutiu, proti ktorému bolo prípustné. Následne v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku o vine, o treste a o náhrade škody, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, by prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., čo však zistené nebolo. Po uvedenom procesnom postupe dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného bolo podané čiastočne dôvodne a to proti výroku o treste. Pokiaľ ide o výrok o vine, súd prvého stupňa pri dodržaní zákonného procesného postupu a rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu, rozhodol na hlavnom pojednávaní v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania. V tomto smere vykonané dôkazy správne vyhodnotil a to jednotlivo, ako aj v ich súhrne, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá všetkým hľadiskám obsiahnutým v § 168 ods. 1 Tr. por., prejednávanému prípadu venoval náležitú pozornosť a nemožno mu v tomto smere nič podstatné vyčítať. Podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov tiež vtedy, ak si navzájom čiastočne odporovali. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zároveň zistiteľné, akými právnymi úvahami sa prvostupňový súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušného ustanovenia zákona v otázke viny obžalovaného a správne postupoval, keď ho v konečnom dôsledku uznal za vinného z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. c) Tr. zák., v znení účinnom od 06.08.2024, a to na tom skutkovom základe, ako je predtým uvedený, nakoľko ako osoba, ktorá mala osobitne uloženú povinnosť chrániť záujmy poškodeného, si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu. Z hľadiska zavinenia išlo u neho o tzv. priamy úmysel podľa § 15 písm. a) Tr. zák. Krajský súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresným súdom na stranách č. 2 až 23, vrátane hodnotenia dôkazov na stranách č. 14 až 22, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil a ktoré považoval nielen za správne, ale aj presvedčivé. V rámci odvolacieho konania bola venovaná pozornosť aj rozsiahlym odvolacím námietkam obžalovaného, ktoré však nebolo možné akceptovať v takom rozsahu, ktorý by viedol k inému meritórnemu rozhodnutiu vo výroku o vine, naviac sa s ich rozhodujúcimi časťami náležite vysporiadal už prvostupňový súd, a z tohto dôvodu jeho argumentáciu nebude odvolací súd nadbytočne opakovať. Po uvedených záveroch odvolací súd konštatuje, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že skutok kladený obžalovanému za vinu sa ako taký stal. Jeho obhajoba v podstate

spočívala v tom, že nemôže niesť trestnoprávnu zodpovednosť za uvedený prečin, nakoľko ho nezavinil a nezodpovedá ani za jeho následok, keďže medzi jeho konaním a následkom neexistovala žiadna príčinná súvislosť. Ním produkovanú obhajobu považoval odvolací súd v prevažnej časti za účelovú, vykonanú v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti, čiže v konečnom dôsledku za nedôvodnú, pretože ju vyvracia súhrn dôkazov, ktoré vyznievali v jeho neprospech. Ako nosné dôkazy v tomto smere vyhodnotil výpoveď svedkyne A. K. L., ktorá nemala žiadny relevantný dôvod priťažovať obžalovanému a už vôbec nie v takej miere, najmä ak s ním nemala v rámci pracovných vzťahov výraznejšie konflikty. Naviac, ak by sa mala sama dopúšťať protizákonného konania, resp. predmetnej trestnej činnosti, ako to do určitej miery naznačovala obhajoba, bolo by nelogické, aby sama iniciovala vyšetrenie, resp. kontrolu pohybov na bankovom účte a v pokladni poškodenej spoločnosti, nakoľko by sa tak sama vystavila riziku trestného stíhania. Práve naopak z jej postoja nepochybne vyplývala snaha, aby sa určité nezrovnalosti a jej podozrenia ohľadne použitia peňažných prostriedkov riadne preverili. Pokiaľ ide o presné preskúmanie, zistenie a objasnenie jednotlivých finančných a pokladničných transakcií vyplývajúcich z príslušných listinných dôkazov a to vo vzťahu k náležitému zisteniu a ustáleniu skutkového stavu v tomto smere, vrátane výšky spôsobenej škody, za rozhodujúci dôkaz možno považovať znalecký posudok vypracovaný znaleckou organizáciou – Ekonomickou univerzitou v Bratislave, o správnosti a úplnosti ktorého nemal ani odvolací súd žiadne pochybnosti. V danom prípade okrem toho neboli splnené zákonné podmienky na to, aby konajúce súdy aplikovali zásadu „in dubio pro reo“, ani princíp „ultima ratio“, pričom došlo k naplneniu aj tzv. materiálneho korektívu. Po komplexnom zhodnotení relevantných skutočností a okolností mal odvolací súd za to, že súhrn vykonaných dôkazov vyznievajúcich v neprospech obžalovaného, ktoré na seba nadväzovali a dopĺňali sa, berúc do úvahy ich rozsah, hodnotu a celkovú dôkaznú silu, nielenže vyvracia jeho obhajobu, ale zároveň spoľahlivo preukazuje, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako bol ustálený okresným súdom, ktorý ho v napadnutom rozsudku náležite právne kvalifikoval, pričom obžalovaný naplnil aj subjektívnu, aj objektívnu stránku stíhaného prečinu a je zaň trestne zodpovedný. Preskúmavajúc zákonnosť a odôvodnenosť výroku o treste, dospel krajský súd čiastočne k inému záveru ako okresný súd a keďže odvolanie obžalovaného v tomto smere považoval za dôvodné, nakoľko mu bol uložený neprimerane prísny trest, podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. napadnutý rozsudok v celom výroku o treste zrušil a následne rozhodol podľa § 322 ods. 3 Tr. por. o treste sám. Pri úvahách o určení druhu trestu a jeho výmery mal krajský súd za to, že okresný súd správne u obžalovaného zistil 1 poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zák., t.j., že viedol pred spáchaním trestného činu riadny život, taktiež u neho správne nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť, teda ich pomer bol 1:0. Obžalovanému bolo možné uložiť trest odňatia slobody až na 4 roky, pričom odvolací súd okrem pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností zároveň podľa ust. § 38 ods. 2 Tr. zák. prihliadol aj na mieru závažnosti poľahčujúcej okolnosti, ktorá významne vyznievala v prospech obžalovaného. Taktiež bolo potrebné zobrať do úvahy aj odstup času a to viac ako 10 rokov, ktorý uplynul od spáchania prečinu, hoci sa na neprimeranej dĺžke súdneho konania presahujúcej 8 rokov podstatnou mierou podieľal aj samotný obžalovaný, najmä ak aj počas tejto doby viedol riadny život. Vzhľadom k tomu odvolací súd dospel k záveru, prihliadajúc aj na typovú závažnosť prečinu premietnutú do trestnej sadzby, že na dosiahnutie účelu trestu u obžalovaného nebolo nevyhnutne potrebné pôsobiť uložením najprísnejšieho druhu trestu, a to trestu odňatia slobody, keď u neho išlo len o ojedinelé vybočenie z vedenia riadneho života. Obžalovaný je rozvedený, poberá starobný dôchodok vo výške 675,- eur mesačne, nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti, ani hodnotnejších hnuteľných vecí, resp. iných aktív. Po prihliadnutí na jeho osobné a majetkové pomery, ako sú predtým uvedené, mu odvolací súd uložil jeden z alternatívnych druhov trestov a to peňažný trest vo výmere 500,- eur. Pre prípad úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu mu zároveň uložil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace. Takto uložený druh trestu, vrátane jeho výmery, obsahuje v dostatočnom rozsahu prvok represie, ako aj prvky generálnej a individuálnej prevencie, súčasne postačuje na zabezpečenie dosiahnutia účelu trestu v zmysle ust. § 34 ods. 1 Tr. zák. a zodpovedá aj všetkým ďalším zákonným ustanoveniam Trestného zákona, ktoré upravujú zásady pre ukladanie trestov. Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, okresný súd rozhodol o uplatnenom nároku poškodeného MŠK Žiar nad Hronom, spol. s r.o. vo výške 26 320,22 eur v súlade so zákonom, keď obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenému škodu vo výške 23 550,22 eur, nakoľko spôsobenie škody v takejto výške obžalovaným bolo vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázané, pričom túto skutočnosť

obsahoval aj ustálený skutkový stav. Zároveň okresný súd správne odkázal poškodeného so zvyškom jeho nároku na náhradu škody na civilný proces, keďže v tejto časti už nebolo spôsobenie škody dostatočne preukázané. Obžalovaný spôsobil škodu poškodenej spoločnosti s ručením obmedzeným ako jej štatutárny orgán – konateľ porušením svojich povinností pri výkone svojej pôsobnosti a to spôsobom aký je predtým uvedený výlučne svojim zavinením, pričom za ňu zodpovedá podľa § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka. K odvolacím námietkam procesného charakteru krajský súd poznamenáva, že nezistil žiadne podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, ani to, že by boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, pričom poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku na stranách č. 21 až č. 23. Odvolací súd zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o ňom, prípadne, ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v druhostupňovom konaní. V tejto súvislosti poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdom konaní rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu tvoria jednotu a z tohto dôvodu by bolo nadbytočné, aby krajský súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne a zákonné skutkové a právne závery okresného súdu. V širších súvislostiach dáva do pozornosti rozhodnutia Ústavného súdu SR (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a judikatúru Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva, podľa ktorej pri zamietaní odvolania sa môže odvolací súd obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko zo dňa 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpoklad tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodovanie podriadeného súdu možno považovať za dostatočne odôvodnené, čo v danom prípade splnené bolo. Krajský súd po preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti všetkých napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosti postupu konania, ktoré im predchádzalo, z vyššie uvedených dôvodov o odvolaní obžalovaného, považujúc ho za čiastočne dôvodné a to proti výroku o treste, rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.