Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/21/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200192 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Juráková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7012200192.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Jurákovej a členov JUDr. Jozefa Kuruca a JUDr. Tamary Sklenárovej, v právnej veci žalobcu: KOVOZBER, s.r.o., Radlinského č. 28, Spišská Nová Ves, IČO 31 633 404, zastúpeného : JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom a daňovým poradcom, Gelnická 33, Košice, proti žalovanému: Daňový úrad Košice, Rozvojová 2, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 9812301/5053/12/Kor zo dňa 27.1.2012, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozhodnutie Daňového úradu Košice, pobočka Spišská Nová Ves, č. 9812301/5053/12/Kor zo dňa 27.1.2012 podľa ust. § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 551,24 Eur, na účet právneho zástupcu JUDr. Eugena Kostovčíka, advokáta so sídlom na Gelnickej č. 33 v Košiciach, do 3dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím žalovaného č. 9812301/5053/12/Kor zo dňa 27.1.2012 žalovaný podľa § 63 ods. 6 zák.č. 511/1992Zb. v znení nesk. predpisov, § 165 ods. 2 zák.č. 563/2009 Z.,z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nesk. predpisov, nepriznal žalobcovi úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2007. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že že daňový subjekt žiadosťou zo dňa 30.12.2011 žiadal priznať úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2007. Za uvedené zdaňovacie obdobie bol daňovému subjektu priznaný nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní, rozhodnutie bolo vydané po ukončení daňovej kontroly dňa 10.3.2008 pod č. 732/230/8874/08/Bôž. Citoval ust. § 79 ods. 1, 2 zák.č. 222/2004 Z.z., v znení účinnom do 31.12.2008, ďalej len „zákon o DPH“. Zaujal právne stanovisko, že vrátenie nadmerného odpočtu v zmysle § 79 ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2008 sa nepovažuje za prípad, keď nebola dodržaná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu a preto správca dane nie je povinný v zmysle § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení nesk. predpisov, v nadväznosti na ust. § 165 ods. 2 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní /daňový poriadok/ a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nesk. predpisov zaplatiť daňovému subjektu úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2007. V zákonnej lehote podal žalobca žalobu na súd. Žalobný dôvod spočíval v argumentácii, že smernica Rady 2006/112/ES riešila otázku okamihu, kedy vzniká daňovému subjektu v prípade vrátenia nadmerného odpočtu na základe daňového priznania k DPH platiteľovi dane nárok na úroky od správcu dane - rozsudok Súdneho dvora EÚ C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 AD zo dňa 12.5.2011 /návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke podľa čl. 183 cit. smernice/. Žalovaný vo výroku uvádza, že podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., § 165 ods. 2 zák.č. 563/2009 Z.z. nepriznáva žalobcovi úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2007, s poukazom na § 79 ods. 1, 2 zák. o DPH, účinnom do 31.12.2008. Daňová kontrola bola ukončená prerokovaním protokolu dňa 7.3.2008 a nadmerný odpočet bol vrátený v lehote 10 dní od skončenia kontroly. Vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH účinnom do 31.12.2008 sa nepovažuje za prípad, keď nebola dodržaná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu a preto správca dane nebol povinný podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., § 165 ods. 2 zák.č. 563/2009 Z.z.. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je v rozpore s ust. čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 86 zákona o DPH ktorým sa preberajú právne akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie uvedené v prílohe č. 6 a so smernicou Rady 2006/112/ES. Právny poriadok Slovenskej republiky explicitne nestanovuje povinnosť platiť úrok správcom dane platiteľovi v prípade vrátenia nadmerného odpočtu na základe daňového priznania k DPH. Z uvedeného dôvodu žalobca v žiadosti nežiadal o zaplatenie úroku podľa § 63 ods. 6 zákona o správe daní, v nadväznosti na ust. § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. Žalovaný vo výroku uviedol § 63 ods. 6 zákona o s práve daní, preto nepriznanie úroku z tohto titulu nemá právne opodstatnenie. Žalobca ďalej v dôvodoch žaloby poukázal aj na priamu a nepriamu aplikáciu smernice ES. Podľa čl. 183 smernice 2006/112/ES, zmenenej a doplnenej smernicou 2006/138/ES, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štátny môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu, citujúc bod 2 výroku rozsudku C-107/10 Súdneho dvora EÚ. Uviedol ďalej, že v súvislosti s vyššie citovaným rozsudkom SD EÚ je potrebné sa zaoberať s otázkou, aká časť predmetného rozsudku v konaní o predbežnej otázke je záväzná. Súdny dvor nerozhoduje spor, ale podáva odpoveď na jednu, či viac právnych otázok. Vnímať text zvýraznený tučne na konci rozhodnutia Súdu v konaní o predbežných otázkach ako výrok /dispositif/ a zvyšok rozhodnutia ako odôvodnenie /motifs/ vychádza z nepochopenia štruktúry argumentácie Súdneho dvora. Podľa názoru žalobcu, v zmysle predmetného rozsudku vyplýva nasledovné : - na výkon práva na kontrolu a vrátenie preplatku DPH sa vzťahuje princíp proporcionality, zásady ekvivalencie a efektivity a ochrany legitímnej dôvery, - právo na odpočet je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Toto právo sa predovšetkým uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré zaťažujú plnenia uskutočnené na vstupe, - je bezpredmetné, ak postup správnych orgánov je podľa vnútroštátnych predpisov správny alebo nie, ale objektívne je časový rozdiel medzi tým, kedy bol nadmerný odpočet fakticky vrátený a kedy vrátený mal byť. Ak podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ v prípade oprávnených kontrolných procedúr je nakoniec vyrubený nadmerný odpočet rovnakým ako ho platiteľ priznal, potom platiteľ dane má nárok na úrok z omeškania zo zadržiavanej čiastky a je právne nepodstatné, ak správca dane postupoval aj nezákonne podľa vnútroštátnych právnych noriem, aj keď lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na vykonanie daňovej kontroly, pretože platiteľ dane nemôže dočasne disponovať s finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, nesie ekonomické znevýhodnenie, ktoré by malo byť kompenzované úhradou úroku, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality . - je v rozpore so zásadou daňovej neutrality, ak všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. - žalovaný sa vôbec nezaoberal závermi, ktoré vyplývajú z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-107/10 Enel Maritza Iztok 3 AD zo dňa 12.5.2011. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žaloba zo dňa 7.6.2012 uviedol právnu argumentáciu totožnú, ktorá bola obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Dodal, že vnútroštátna právna úprava použitá v rozhodnutí, ktoré je predmetom preskúmavacieho konania na súde, t.j. zákon č. 511/1992 Zb., v nadväznosti na prechodné ustanovenia Daňového poriadku, pozná len § 35b ods. 6 - sankčný úrok za neoprávnené zadržiavané peňažné prostriedky a § 63 ods. 6 - úrok z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu, iné ustanovenia /majúc pravdepodobne na mysli úrok z omeškania za včas nevrátený nadmerný odpočet DPH, pozn. súdu/ zákon nepozná. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v intenciách ust. § 247 a nasl. O.s.p. a dospel k záveru, že že žalobcom uvádzané dôvody v žalobe boli opodstatnené, a preto bolo potrebné rozhodnutie žalované zrušiť, s poukazom na ust. § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. z nasledovných dôvodov : Žalobca doručil Daňovému úradu v Spišskej Novej vsi dňa 30.12.2011 žiadosť o priznanie úroku správcom dane z vrátených nadmerných odpočtov DPH za mesiac apríl a júl 2007. V súvislosti s nárokom na úrok z vrátených nadmerných odpočtov daňový subjekt poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 AD zo dňa 12.5.2011, s uvedením bodov 26. - 29., 32.-33., 51, 53., 55-6., ďalej čl. 183 smernice 2006/112, zmenenej a doplnenej smernicou 2006/138. Žalobca v žalobe vytýkal správnemu orgánu najmä to, že v napadnutom rozhodnutí sa nevysporiadal s námietkou v zmysle záveru Súdneho dvora EÚ vyššie citovanom, od ktorého okamihu vzniká platiteľovi dane nárok na úrok z omeškania, ktorá sa má od správcu dane vrátiť. Podľa tvrdenia žalobcu v žalobe vyplýva, že správca dane je podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ povinný vrátiť daňovému subjektu nielen nadmerný odpočet, ale súčasne mu i uhradiť úrok, a to od doby, kedy nadmerný odpočet mal byť vrátený. Opačný postup je podľa Súdneho dvora EÚ v priamom rozpore s princípom proporcionality a neutrality DPH. Na uvedenej skutočnosti nič nemení ani ustanovenie § 79 ods. 4 zákona o DPH, ktorý upravuje vrátenie nadmerného odpočtu po začatí kontroly v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného tiež vyplýva, že žalovaný uviedol platnú právnu argumentáciu s odkazom na ust. § 79 ods. 1, 2 zákona o DPH a § 63 ods. 6 zákona o správe daní, nadväzne na ust. § 165 ods. 2 daňového poriadku, avšak, nevysporiadal sa v odôvodnení s podstatnou námietkou žalobcu, ktorá sa vzťahovala na smernicu 2006/112 ES, čl. 183 a ako je v konkrétnom prípade žalobcu aplikovateľná alebo nie, v súlade s § 86 zákona o DPH, podľa ktorého, týmto zákonom /o DPH/ sa preberajú právne záväzné akty Európskej únie v prílohe č. 6. Súčasťou právneho základu po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva spoločenstva podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva Súdnym dvorom EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade je výklad práva spoločenstva v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ záväzným prameňom práva a súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci samej. Ustanovenie § 157 ods.2 O.s.p. zakotvuje náležitosti odôvodnenia rozsudku, ako aj poradie, v akom by mali byť v odôvodnení rozsudku premietnuté. V odôvodnení rozsudku súd musí stručne a jasne objasniť skutkový a právny základ rozhodnutia. Jasne a jednoznačne odôvodnené meritórne rozhodnutie alebo rozhodnutie procesnej povahy tvorí súčasť základného práva na súdnu ochranu /R ÚS SR II. US 6/03 č.11/2003/. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu /prvostupňového, ale aj odvolacieho/, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces /R ÚS SR č. III. ÚS 115/03, č.313/2003/. Ustanovenie § 157 ods.2 O.s.p. treba z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods.1 Ústavy SR vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd dospel k záveru, že v ďalšom konaní bude nutné sa v rozhodnutí žalovaného vysporiadať s námietkou žalobcu, týkajúcej sa otázky od akého okamihu vzniká v prípade vrátenia nadmerného odpočtu na základe daňového priznania k DPH platiteľovi dane nárok na úroky od správcu dane, vzhľadom na smernicu Rady 20066/112/ES a čl. 183, ak vnútroštátne právo uvedené zákonné ustanovenie nepozná. K uvedenej otázke daňový úrad zaujme právne stanovisko. Podľa ust. § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p., súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Podľa ust. § 250r ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p., ktoré spočívali v sume 551,24 Eur, priznané podľa ust. § 11 ods.4, § 14 ods.1 písm.a/, c/, d/, § 16 ods.3 a § 18 ods.3 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb: 3x 127,16 Eur, 3x 7,63 Eur, 20 % DPH (zo základu 404,37 Eur) = 80,87 Eur a súdny poplatok: 66,- Eur, celkom 551,24 Eur. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.