Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/76/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200827 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7015200827.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej, členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Milana Končeka, v právnej veci žalobcu: T. B. J. M. Á. K., bytom X. X, V., zastúpený: JUDr. Ladislav Mikloš, advokát, Advokátska kancelária so sídlom Vodná 6, Košice, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 02. júna 2015 č. OPS/BEZ/2015/3257, O-210/2015, takto r o z h o d o l : Podľa § 250j ods. 2 písm. e) O. s. p. súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. OPS/ BEZ/2015/3257, O-210/2015 z 02. júna 2015 a rozhodnutie Inšpektorátu práce Prešov č. k. P: 17/2015- R, S/2015/164/5461/15 z 19. marca 2015 a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania titulom právneho zastúpenia v sume 296,44 Eur a iné trovy v sume 70,00 Eur, ktoré je p o v i n n ý zaplatiť žalovaný právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Ladislavovi M i k l o š o v i - advokátovi, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobca podanou žalobou žiadal preskúmať rozhodnutie žalovaného z 02.06.2015 č. OPS/ BEZ/2015/3257, O-210/2015, ktorým podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) odvolanie účastníka konania zamietol a rozhodnutie Inšpektorátu práce Prešov č. k. P: 17/2015-R, S/2015/164/5461/15 z 19.03.2015 o uložení pokuty vo výške 1.000,00 Eur podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o inšpekcii práce“) a podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní za porušenie povinnosti vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) v prvom bode (pracovnoprávne vzťahy), zákona o inšpekcii práce konkrétne v § 118 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenie § 130 ods. 1 a 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) tým, že zamestnávateľ porušil povinnosť poskytnúť zamestnankyni N. C., rod. H. mzdu za mesiac marec 2014 a apríl 2014. Nedostatok bol zistený pri výkone inšpekcie práce u účastníka konania, t. j. T. B. v období od 04.12.2014 do 13.01.2015. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že počas inšpekcie práce bola zo strany zamestnávateľa predložená pracovná zmluva zamestnankyne N. C., rod. H., v ktorej bola dohodnutá mzda 2,03 Eur/hod., pričom bol dojednaný výplatný termín pätnásty deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Bolo zistené, že zamestnávateľ porušil povinnosť poskytnúť zamestnankyni mzdu za mesiace marec a apríl 2014, čo je v rozpore s ustanovením § 130 Zákonníka práce. Nakoľko účastník konania počas inšpekcie práce, ani počas správneho konania nepredložil nijaký relevantný doklad, ktorý by preukazoval poskytnutie mzdy uvedenej zamestnankyni, t. j. výplatná listina podpísaná zamestnankyňou, príkaz na úhradu na osobný účet zamestnankyne za mesiace marec 2014 a apríl 2014 považoval uvedený nedostatok za spoľahlivo zistený. Dňa 26.01.2015 bola na inšpektorát práce doručená správa o odstránení nedostatok, v ktorej okrem iného bolo uvedené, že menovanej zamestnankyni bola vyplatená mzda za jednotlivé mesiace, ale ani k tejto správe nebol doložený relevantný doklad, ktorý by potvrdzoval uvedené skutočnosti. Vo veci preukazovania porušenia uvádzaných právnych predpisov zo strany účastníka konania s ohľadom na skutočnosti namietané účastníkom, ako aj s ohľadom na argumentáciu účastníka konania, že mu nebolo umožnené ústne sa vyjadriť k veci považuje za vhodné poukázať na inštitút objektívnej zodpovednosti za správne delikty. Objektívny charakter zodpovednosti spočíva v tom, že zamestnávateľ je zodpovedný už tým, že k samotnému porušeniu došlo bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie, či opomenutie. Pre vznik objektívnej zodpovednosti za správny delikt je nepodstatné, či k pochybeniu došlo zavinením určitých okolnosti alebo zavinením zamestnancov zamestnávateľa, alebo zavinením iných subjektov ako zamestnávateľa. Na vznik objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt nemá vplyv ani okolnosť, že zamestnávateľ následne dodatočne odstránil zistený nedostatok, resp. vzniknutý protiprávny stav uviedol do súladu s platnou legislatívou. V danom prípade, nakoľko sa jedná o objektívnu zodpovednosť účastníka konania, za zistený správny delikt by sa mohol tejto zodpovednosti zbaviť iba za predpokladu, že by predložil také dôkazy, ktoré by jednoznačne potvrdzovali, že zistený správny delikt nespáchal. Takýto dôkaz predložený nebol. Pri rozhodovaní o výške pokuty správny orgán prihliadal na ustanovenie § 19 ods. 1, písm. a) zákona o inšpekcii práce a § 2 ods. 1 písm. a) v prvom bode až v treťom bode, § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce a prihliadol na skutočnosť, že sa jednalo o prvú inšpekciu práce v kontrolovanom subjekte, ktorá bola zameraná na dodržiavanie Zákonníka práce. Už samotná existencia nedostatku zo strany účastníka konania je dostatočným odôvodnením uloženia pokuty. Inšpektorát práce mal konštatované porušenie povinnosti na základe protokolu a predložených dokladov za preukázané. Výšku pokuty 1.000,00 Eur určil tak, aby plnila svoju represívnu, výchovnú a preventívnu funkciu. Pokuta bola uložená v primeranej výške pri prihliadnutí na závažnosť zisteného porušenia povinnosti a závažnosť následkov a v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní prihliadal na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely vrátane výšky pokuty uloženej za zistené a preukázané porušenie povinnosti. Vo včas podanej žalobe uviedol, že správny orgán nepostupoval zákonným spôsobom pri vydaní rozhodnutia, keď v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, len nedostatočne nezákonne a formálne konštatoval v odôvodnení rozhodnutia, že „pokuta sa ukladá za nedostatok, ktorý je uvedený v predmetnom protokole v časti pracovnoprávne vzťahy B/1 - bez akejkoľvek identifikácie uvedeného predmetu protokolu. Má za to, že správny orgán neuviedol v odôvodnení ani jeden konkrétny podklad, ktorý by mal byť podkladom pre vydané rozhodnutie. Poukázal na neúplnosť administratívneho spisu správneho orgánu, nakoľko neboli predložené záznamy z vykonaných kontrolných zistení v dňoch 04.12.2014, 08.12.2014, 10.12.2014, 16.12.2014, 18.12.2014, 08.01.2015, 12.01.2015, z ktorých by bolo zrejmé, aké skutočnosti boli v týchto dňoch zistené a s akými výsledkami boli kontrolné zistenia zadokumentované. Zároveň poukázal na nesprávny použitý právny predpis, keď je postihovaný za neposkytnutie mzdy zamestnancovi za vykonanú prácu, pričom vo svojom vyjadrení poukázal na to, že mzda bola pracovníčke vyplatená, ale pracovníčka mu nepodpísala prevzatie mzdy. Uvedené rozpory správnym orgánom neboli žiadnym spôsobom odstránené. Mzda zamestnankyni vyplatená bola, ale správny orgán sa uspokojil len s formálnym konštatovaním o nepotrebnosti vypočutia zamestnankyne s poukazom na jej ochranu osobných údajov. Už pri samotnej kontrole uviedol, že mzda zamestnankyni bola vyplatená, ale táto mu nepodpísala prevzatie mzdy. V priebehu konania ešte pred vydaním rozhodnutia doložil doklad o tom, že zamestnankyni dodatočne doručil doklady o vyplatení mzdy z dôvodu, že ich neprevzala a nepodpísala pri prevzatí mzdy, avšak v odôvodnení rozhodnutia správny orgán túto skutočnosť nezohľadnil, ani nezdôvodnil prečo vyjadrenie podané pri kontrole, ani dodatočné predloženie dokladov o vyplatenej mzde zamestnankyne nebral do úvahy, resp. z akých dôvodov na predložené dôkazy neprihliadal, čo považuje za nezákonný postup. Administratívny spis žalobcu nie je žurnalizovaný a má podozrenie, že so spisom mohlo byť manipulované tak, aby utrpel v správnom konaní a následným konaním ujmu. Žalovaný dospel k rozhodnutiu bez toho, aby v rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto konanie. Riadny chod spravodlivosti v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ako aj článok 46 ods. 1 Ústavy SR zaväzuje orgány verejnej správy na odôvodňovanie rozhodnutí. Tomuto procesnému právu účastníka zodpovedá podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku povinnosť správneho orgánu nielen rozhodnúť, ale tiež vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie. Ak tak neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie vadou spočívajúcou v tom, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a účastníkovi konania sa postupom správneho orgánu odníme možnosť konať pred súdom a súčasne postupuje aj v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a článkom 6 ods. 1. Nie sú mu známe všetky podklady, ktoré mal správny orgán k dispozícii, pričom žalovaný len vo všeobecnosti uvádza, že pri rozhodovaní bude vychádzať z podkladových materiálov, ktoré má k dispozícii. Nie je zrejmé, či boli spisované nejaké dodatky, resp. úradné záznamy z predložených dokumentov účastníkom konania. Podľa jeho názoru kontrola bola vykonaná na základe podnetu, resp. sťažnosti bývalej zamestnankyne N. C., ale obsah podnetu, resp. sťažnosti mu nie je známy. Poukazuje na skutočnosť, že skutkový stav nebol dostatočne spoľahlivo a objektívne zistený a zadokumentovaný tak, aby nevznikli žiadne pochybnosti, ktoré by mali vplyv na jeho konanie, ako aj na konanie správneho orgánu. Požadoval vyjadrenie žalovaného, či vykonal kontrolu aj na základe podnetu, resp. sťažnosti zamestnankyne a či je súčasťou administratívneho spisu a či je súčasťou tohto spisu. On ako účastník má právo pred vydaním rozhodnutia byť oboznámený so všetkými podkladmi pre rozhodnutie, má právo podávať pred vydaním rozhodnutia návrhy, námietky, navrhovať dôkazy, byť prítomný pri dokazovaní, klásť otázky svedkom. Je podstatný rozdiel v nevyplatení mzdy a nevydaní dokladu o vyplatení mzdy, čo mohlo mať značný vplyv na vydané rozhodnutie, na stanovenie a použitie príslušného a správneho právneho predpisu pri ukladaní pokuty a výšky uloženej pokuty. Žalovaný nepostupoval pri zisťovaní skutkového stavu spoľahlivo, objektívne a dostatočne, nakoľko k objektívnemu posúdeniu a náležitému objasneniu veci bolo potrebné vypočuť, resp. zabezpečiť vyjadrenie aj zamestnankyne C., čo správny orgán nevykonal. On ako účastník má právo v priebehu správneho konania navrhovať dôkazy tak vo svoj prospech, podávať námietky, klásť svedkom otázky a má právo k veci sa ústne vyjadriť. Toto právo aj uplatnil v priebehu správneho konania prvostupňového aj druhostupňového, ktoré tvoria jeden celok, ale žalovaný jeho návrhy na vykonanie dôkazu, námietky na nevykonanie ústneho pojednávania v druhostupňovom konaní zamietol s nedostatočným odôvodnením, že ústne pojednávanie nebolo potrebné nariadiť, nakoľko správny orgán v zmysle ustanoví Správneho poriadku povinnosť nariadiť ústne pojednávanie mu neukladá a len formálne konštatuje, že nariadenie ústneho pojednávania by neprispelo k objasneniu veci. V procese správneho konania navrhoval, aby boli odstránené rozpory medzi jeho výpoveďou a výpoveďou pracovníčky a tvrdením žalovaného správneho orgánu, vyhovené nebolo. Odstránenie rozporov medzi výpoveďami účastníkov konania a svedkov možno uskutočniť jednak ich podrobných výsluchom a v prípade potreby vykonaním vzájomnej konfrontácie, prípadne vykonaním ďalších dôkazov preukazujúcich hodnovernosť výpovedí svedkov a to vyžiadaním si správy o povesti, prípadne pracovnom hodnotí osôb vypočúvaných v konaní. Poukazuje na skutočnosť, že v priebehu správneho konania nebolo nariadené a vykonané ústne pojednávanie vo veci spáchania správneho deliktu, pričom poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. 231/2010 a rozsudok NS SR č. 5Sžo 235/2010, v zmysle ktorých účastník konania má právo sa k veci ústne vyjadriť, byť prítomný pri dokazovaní, klásť svedkom otázky a ústne pojednávanie malo byť nariadené už pred vydaním prvostupňového rozhodnutia. Bolo povinnosťou žalovaného túto vadu odstrániť a ústne pojednávanie nariadiť pred vydaním druhostupňového rozhodnutia. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchýlnym spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (PL.ÚS 21/00 a PL.ÚS 6/2004). Nepostačuje len vyjadrenie žalovaného, že so žalobcom bol prerokovaný protokol o kontrole, keď poukazuje na skutočnosť, že ešte pred vydaním prvostupňového rozhodnutia predkladal doporučené požadované doklady, avšak žalovaný tieto podklady do rozhodnutia neuviedol, ani nezdôvodnil z akých dôvodov ich neskúmal. Ďalej uviedol, že o vykonaných dôkazoch nebola nikdy správnym orgánom spísaná riadna zápisnica za jeho účasti, resp. jeho splnomocneného zástupcu, a preto sa v konaní pred správnym orgánom ani nemohol k veci vyjadriť ústne, nemal možnosť byť prítomný pri výsluchu svedkov a nemohol im klásť otázky, vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom, vznášať námietky, robiť návrhy a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení. Princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci aspoň na jednom stupni v konaní pred správnym orgánom nebol s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (nález ÚS SR č. III.ÚS 231/2010). V každom správnom konaní o správnom delikte, ktoré má spĺňať požiadavky dohovoru je potrebné vykonať ústne pojednávanie pred správnym orgánom prvého stupňa, najmä keď sa účastník konania ústneho pojednávania nevzdal, naopak vyvíjal dostatočnú a opakovanú súčinnosť pri správnom konaní za účelom dostatočného a objektívneho objasnenia veci, avšak žalovaný toto jeho právo zamietol bez relevantného odôvodnenia. Konštatovanie správneho orgánu, že má za to, že bol dostatočne zistený a preukázaný skutkový stav veci preto nebolo potrebné zo strany orgánu nariadiť ústne pojednávania, považuje za formálne a jednostranné konštatovanie, nakoľko povinnosť nariadiť ústne pojednávanie pred vydaním prvostupňového rozhodnutia je potvrdená právnymi nálezmi Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, ako aj z dôvodu, že opakovane vyvíjal súčinnosť a poukazoval na dostatočné objasnenie veci výsluchom pracovníčky. Má za to, že žalovaný nedostatočne a nespoľahlivo zabezpečil dôkazy (výsluchmi svedkov, žalobcu a pracovníčky N. C.) pri zisťovaní údajného „nedostatku“ nevyplatenia mzdy, ich vzájomnou konfrontáciou za účelom objektívneho zistenia, či v skutočnosti malo ísť o nevyplatenie mzdy a má podozrenie, že žalovaný zámerne vynechal pri vydávaní rozhodnutia doporučene predkladané vyjadrenie, doklady a dôkazy pred vydaním prvostupňového rozhodnutia. Z rozhodnutia správneho orgánu nie je možné zistiť aká vlastne bola závažnosť priestupku, nakoľko správny orgán sa nevysporiadal s otázkou závažnosti zisteného porušenia povinnosti, spôsobu jeho spáchania, aká bola závažnosť ich následkov vôbec v odôvodnení rozhodnutia v časti určenia výšky pokuty nevyhodnotil počet zamestnancov účastníka konania a už vôbec nie, že mu zrejme odôvodnenie správneho orgánu pri určení výšky pokuty v oblasti počtu nelegálne zamestnávaných fyzických osôb, keď toto zdôvodnenie riadne neodôvodnil a nebolo ani predmetom kontroly a zisťovanie skutkového stavu v podklade pre rozhodnutie a taktiež nie je možné zistiť, či vôbec a do akej miery vzal správny orgán do úvahy tú skutočnosť, že žalobca poprel nedostatok. Konštatovanie správneho orgánu ohľadom preventívnej, represívnej a výchovnej funkcie uloženej pokuty považuje za príliš formalistické a všeobecné. V Protokole č.: IPV-2-46-2.3/P-E24,A25-15 z 13.01.2015 je uvedené, že zamestnávateľ okrem iných dokladov predložil k výkonu inšpekcie práce: bod 3.- výplatné lístky zamestnancov, ale v ďalšej vete si správny orgán odporuje konštatovaním, že zamestnávateľom neboli predložené doklady o vyplatí miezd zamestnancom za kontrolované obdobie a doklady o prevzatí výplatných listov zamestnancami napriek tomu, že boli vyžiadané. Preto poukazuje na skutočnosť, že výrok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ako aj výrok druhostupňového rozhodnutia neobsahuje uvedenie času, kedy malo k spáchaniu priestupku dôjsť a evidenciu iných skutočností, ktorých uvedenie by bolo nespochybniteľné, čo spôsobuje podozrenie, že skutok môže byť zamenený s iným skutkom a následne táto skutočnosť spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Namieta aj dni kontroly, ktoré sú uvedené v protokole, nakoľko mu nie je zrejmé, že by kontrola bola vykonaná aj v dňoch 08.12., 10.12., 16.12., 18.12.2014, 08.01. a 12.01.2015, resp. aký skutkový stav bol zistený a zadokumentovaný, pričom pred vydaním rozhodnutia s nimi oboznámený nebol. Zároveň navrhol aj odklad vykonateľnosti rozhodnutia a ako hlavný dôvod uviedol hrozbu exekúcie a v prípade výkonu napadnutého rozhodnutia by mohla byť ohrozená jeho existencia ako podnikateľského subjektu. Pokuta vo výške 1.000,00 Eur je pre neho neprimerane vysoká a jej zaplatenie pred preskúmaním zákonnosti rozhodnutia mu spôsobí závažnú ujmu na jeho majetku. Daňové priznanie za rok 2014 bolo mínusové, k čomu predložil aj výpisy z účtov za rok 2015, z ktorých je zrejmé, že nedisponuje finančnou čiastkou na zaplatenie pokuty. Poukazuje tiež na prezumpciu neviny v spojitosti s právnym názorov súdov SR, že správne konanie, ako aj konanie o priestupkov majú v zásade charakter trestného stíhania. Realizácia zásady prezumpcie neviny znamená, že správny orgán je povinný dokázať vinu obvineného zo správneho deliktu a ak sú o nej pochybnosti, musí rozhodnúť v prospech vinníka. Zakotvenie zásady prezumpcie neviny v zákone o správnom konaní znamená, že pri aplikácii ustanovení zákona o správnom konaní musí byť zásadne rešpektovaný všeobecný demokratický princíp „presumtio boni víri“ (každý občan je poriadny, pokiaľ nebude dokázaný opak). Pre vyvodenie zodpovednosti za správny delikt, resp. priestupok je nevyhnutné, aby bolo dostatočne preukázané, že priestupca svojim konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania vzniknutú titulom právneho zastúpenia, ako aj zaplatenia súdneho poplatku. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. K námietkam žalobcu uviedol toto: K námietke, že výrok rozhodnutia o postihu za iný správny delikt musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu spáchania a ak správny orgán neuvedie spomínané náležitosti do výroku rozhodnutia, poruší tým podstatným spôsobom ustanovenie § 47 ods. 2 Správneho poriadku. K tomu uviedol, že výrok rozhodnutia obsahuje všetky náležitosti uvedené v § 47 ods. 2 zákona o správnom konaní, popis správneho deliktu je vymedzený tak, že nie je ho možné zameniť s iným správnym deliktom. K námietke, že rozhodnutie je nezákonné a nepreskúmateľné, lebo prvostupňový orgán v rozhodnutí neuviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom k rozhodnutiu a iba nedostatočne a formálne konštatoval, že pokuta za ukladá za nedostatok, ktorý je uvedený v predmetnom protokole v časti Pracovnoprávne vzťahy B)1., bez identifikácie protokolu, k čomu poznamenáva, že rozhodnutie je zákonné a preskúmateľné, nakoľko na strane 2 rozhodnutia je síce iba konštatované, že pokuta sa ukladá za nedostatok, ktorý je uvedený v predmetnom protokole v časti Pracovnoprávne vzťahy B)1., ale identifikácia protokolu je na strane 1 rozhodnutia, ktoré zodpovedá ustanoveniu § 14 ods. 1 zákona o inšpekcii práce. Je nesporné, že inšpektor práce prihliada na vyjadrenia a doklady predložené kontrolovaným zamestnávateľom alebo kontrolovanou fyzickou osobou počas výkonu inšpekcie práce do prerokovania protokolu. Z obsahu protokolu nepochybne vyplýva, že žalobca podal pri prerokovaní protokolu svoje vyjadrenie, keď uviedol, že mzda bola vyplatená zamestnankyni, ale nemá od nej podpísané prevzatie. Za takýchto okolnosti inšpektor práce nemal dôvod k takémuto vyjadreniu žalobcu sa vyjadrovať, ani následne vyhotoviť dodatok k protokolu. Postup prvostupňového správneho orgánu v tomto prípade bol v súlade so zákonom o inšpekcii práce a námietku považuje za neopodstatnenú. Za neopodstatnenú považuje aj námietku, že prvostupňový správny orgán neuviedol v odôvodnení rozhodnutia ani jeden konkrétny podklad k vydanému rozhodnutiu, lebo v odôvodnení rozhodnutia je uvedené, že rozhodnutie sa vydáva na základe protokolu, dokladov a skutkových zistení inšpekcie práce. Podkladovými materiálmi k vydaniu rozhodnutia sú všetky doložené doklady zo strany žalobcu, ktoré sú uvedené v protokole. Konkrétne doklady preukazujúce pracovnoprávny vzťah zamestnancov, výplatné lístky zamestnancov, mzdové listy zamestnancov a evidencia pracovného času, nadčasov a nočnej práce. K námietke týkajúcej sa neúplnosti administratívneho spisu, nakoľko neboli mu predložené záznamy z vykonaných kontrolných zistení v dňoch 04.12., 08.12., 10.12., 16.12., 18.12.2014, 08.01 a 12.01.2015 uviedol, že už v samotnom rozhodnutí bolo žalobcovi dané na vedomie, že inšpektori práce uvádzajú v protokole nielen dátumy kedy sa nachádzali fyzicky u neho, ale dátumy, kedy sa spracovávajú doklady zistené od žalobcu na inšpektoráte práce. Z jednotlivých dní sa nerobia záznamy o zisteniach. Všetky zistenia sú uvedené v predmetnom protokole. Povinnosti zamestnávateľa vyplývajú predovšetkým zo všeobecne záväzných právnych predpisov. Z § 118 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Ustanovenie § 130 ods. 2 Zákonníka práce upravuje, že mzda sa vypláca vo výplatných termínoch, dohodnutých v pracovnej zmluve, alebo v kolektívnej zmluve. Odsek 4 uvedeného ustanovenia upravuje, že mzda sa vypláca v pracovnom čase a na pracovisku, ak sa v pracovnej zmluve nedohodlo inak. Žalobca počas inšpekcie práce, ani počas správneho konania nepredložil nijaký relevantný doklady, ktorý by preukazoval poskytnutie mzdy zamestnankyni, t. j. výplatnú listinu podpísanú zamestnankyňou, príkazy na úhradu na osobný účet zamestnankyne za mesiace marec a apríl 2014 považoval tým uvedený nedostatok za spoľahlivo zistený. K námietke upretia procesných práv žalobcu v dôsledku nenariadenia ústneho pojednávania uviedol, že Správny poriadok rozlišuje medzi obligatórnym ústnym pojednávaním, ktoré správny orgán nariaďuje vtedy, ak tak ustanovujú osobitné predpisy, napr. stavebný zákon, zákon o priestupkoch, predpisy o pozemkových úpravách a pod. a medzi fakultatívnym ústnym pojednávaním, ktoré správny orgán nariaďuje iba vtedy, ak to vyžaduje povaha veci. V uvedenom prípade nejestvuje osobitný predpis ukladajúci povinnosť nariadiť ústne pojednávanie, je na rozhodnutí správneho orgánu, aby tak urobil v prípade, keď je to potrebné v záujme zistenia skutočného stavu veci. Tým, že inšpektorát práce nenariadil ústne pojednávanie, pri ktorom by opätovne vypočul dotknuté osoby, ale opieral sa len o obstarané dôkazy, ktoré vyhodnotil ako postačujúce, nevybočil z rámca svojich kompetencií. Mal totiž za to, že skutkový záver možno jednoznačne ustáliť aj na základe dokladov, ktorými už disponoval a že žalobcovi bol poskytnutý dostatočný priestor na to, aby mohol účinne obhajovať svoje práva a vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia i k meritu veci tak, ako mu to ukladá nielen zákon o inšpekcii práce, ale aj Správny poriadok. Vo veci preukazovania porušenia uvádzaných právnych predpisov zo strany žalobcu, s ohľadom na skutočnosti ním namietané považuje za vhodné poukázať na inštitút objektívnej zodpovednosti za správne delikty. V danom prípade sa jedná o objektívnu zodpovednosť žalobcu za zistený správny delikt a zodpovednosti za tento delikt by sa mohol zbaviť iba za predpokladu, ak by predložil také dôkazy, ktoré by jednoznačne deklarovali, že zistený správny delikt nespáchal. K námietke neodôvodnenosti výšky pokuty uviedol, že svoju diskrečnú právomoc použil v rámci zákonného rámca (pokuta bola uložená vo výške 1.000,00 Eur, maximálne je možné uložiť pokutu až do výške 100.000,00 Eur), z tohto rámca nijakým spôsobom nevybočil. Inštitút správnej úvahy nezneužil, svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom zdôvodnil, pričom správna úvaha pri uvedenej výške pokuty bola v súlade so zákonom o inšpekcii. Prvostupňový orgán pri ukladaní pokuty zohľadnil všetky kritériá uvedené v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce a odôvodnil výšku pokuty tak, aby plnila represívnu, výchovnú, aj preventívnu funkciu. Pri rozhodovaní o výške pokuty prihliadal na zistené skutočnosti a pri určení výšky pokuty bolo prihliadnuté na skutočnosť, že sa jednalo o prvú inšpekciu práce v kontrolovanom subjekte, ktorá bola zameraná na dodržiavanie príslušných ustanovení Zákonníka práce. K námietke žalobcu, že na strane 2 rozhodnutia je rozporné tvrdenie ohľadne predložených dokladov uviedol, že vo svojich tvrdeniach si správny orgán neodporuje, nakoľko je potrebné rozlišovať medzi pojmami výplatné lístky, doklady o vyplatení miezd a doklady o prevzatí výplatných lístkov. V zmysle § 130 ods. 5 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný pri vyúčtovaní mzdy vydať zamestnancovi doklad obsahujúci najmä údaje o jednotlivých zložkách mzdy, o jednotlivých plneniach poskytovaných v súvislosti so zamestnaním, o stave účtu konta pracovného času, ak je zavedené konto pracovného času, o vykonaných zrážkach zo mzdy a o celkovej cene práce, čiže výplatnú pásku alebo výplatný lístok. K námietke, že výrok rozhodnutia neobsahuje miesto výkonu kontroly, z ktorého dôvodu je rozhodnutie nepreskúmateľné uviedol, že vo výroku rozhodnutia je uvedené, že nedostatok bol zistený pri výkone inšpekcie práce u žalobcu v období od 04.12.2014 do 13.01.2015. Má za to, že správny delikt, za ktorý bola žalobcovi uložená pokuta je vo výroku rozhodnutia zrozumiteľný, riadne odôvodnený a zdokumentovaný. Rozhodnutie obsahuje riadne odôvodnenie uloženia pokuty a zdôvodnenie jej výšky. Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok stanovených v § 250f ods. 2 O. s. p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s obsahom podanej žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, pripojeným administratívnym spisom žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Z obsahu pripojených administratívnych spisov súd zistil, že Inšpektorát práce Prešov vykonal v období od od 04.12.2014 do 13.01.2015 u zamestnávateľa T. B. v jeho prevádzke: Reštaurácii A. vo M. N. C. inšpekciu práce a zistil: pri inšpekcii bola zastihnutá pri výkone práce čašníčka N. V., boli predložené doklady preukazujúce založenie pracovnoprávneho vzťahu s kontrolovanou fyzickou osobou overovaním v registri poistencov a sporiteľov, starobné dôchodkové sporenie vedené sociálnou poisťovňou. Bolo zistené splnenie oznamovacej povinnosti voči sociálnej poisťovni a zistil, že zamestnávateľ porušil povinnosť vyplatiť zamestnankyni N. C., rod. H. mzdu za mesiace marec a apríl 2014, neposkytol tejto zamestnankyni náhradu príjmu za kalendárne dni počas dočasnej pracovnej neschopnosti v mesiaci máj 2014 v dohodnutom výplatnom termíne, ale až 15.12.2014 a u tejto zamestnankyne porušil aj povinnosť vydať jej pri vyúčtovaní mzdy za obdobie január 2014 až máj 2014 písomný doklad obsahujúci najmä údaje o jednotlivých zložkách mzdy, o jednotlivých plneniach poskytovaných v súvislosti so zamestnaním o vykonaných zrážkach zo mzdy a o celkovej cene práce. Z výkonu inšpekcie práce bol vyhotovený Protokol č.: IPV-2-46-2.3/P-E24,A25-15 z 13.01.2015, ktorý bol so zamestnávateľom - podnikateľom prerokovaný 16.01.2015, ktorý uviedol, že mzda bola vyplatená, ale nemá od nej podpísané prevzatie. Listom z 26.01.2015 oznámil inšpektorátu práce, že nedostatky, ktoré mu boli vytýkané, boli odstránené. Inšpektorát práce Prešov oznámením zo dňa 09.02.2015 oznámil zamestnávateľovi - T. B. začatie správneho konania vo veci uloženia pokuty pre porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 2 ods. 1 písm. a) v 1. bode zákona o inšpekcii práce (zákon č. 125/2006 Z. z.). Z dôvodu nedostatku uvedeného v protokole v bode pracovnoprávne vzťahy B)1 tým, že porušil ustanovenie § 118 ods. 1 v nadväznosti na § 130 ods. 1 a 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, lebo neposkytol zamestnankyni N. C. mzdu za mesiace marec a apríl 2014, za čo mu možno uložiť pokutu v zmysle § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii. Zároveň bol vyzvaný, že v lehote 7 pracovných dní má možnosť vyjadriť sa k podkladom pre vydanie rozhodnutia. Žalobca k oznámeniu o začatí správneho konania sa písomne vyjadril listom zo dňa 21.02.2015, kde poukázal na rozpory v samotnom zadokumentovanom skutkovom stave zistenom pri kontrole, na nejednoznačnosť údajov o vykonaných kontrolách v dňoch 04.12., 08.12., 10.12., 16.12. a 18.12.2014, 08.01., 12.01. a 13.01.2015. Nie sú mu známe všetky podklady, ktoré správny orgán má k dispozícii pre rozhodnutie a nie je mu zrejmé, či boli spisované nejaké doklady, resp. úradné záznamy z predložených dokumentov. Ďalej uviedol, že ako účastník má právo pred vydaním rozhodnutia byť oboznámený so všetkými podkladmi pre rozhodnutie, právo podávať pred vydaním rozhodnutia návrhy, námietky, navrhovať dôkazy, byť prítomný pri dokazovaní a právo klásť otázky svedkom. Tvrdí, že zamestnankyni N. C. poskytol mzdu za mesiac marec 2014 a apríl 2014 a navrhuje vykonanie dôkazu - výsluch svedkyne Natálie Tóthovej. Inšpektorát práce Prešov ako prvostupňový správny orgán bez nariadenia správneho konania vydal rozhodnutie dňa 19.03.2015 č. k. P: 17/2015-R, S/2015/164/5461/15, ktorým žalobcovi uložil pokutu vo výške 1.000,00 Eur podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov za porušenie povinnosti vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) v prvom bode (pracovnoprávne vzťahy), zákona o inšpekcii práce a to konkrétne § 118 ods. 1, v nadväznosti na § 130 ods. 2 a 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v platnom znení a to tým, že zamestnávateľ porušil povinnosť poskytnúť zamestnankyni N. C. mzdu za mesiac marec 2014 a apríl 2014. Nedostatok bol zistený pri výkone inšpekcie práce v období od 04.12.2014 do 13.01.2015. Na základe podaného odvolania žalobcom proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu žalovaný rozhodnutím z 02.06.2015 č. OPS/BEZ/2015/3257, O-210/2015, podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zamietol odvolanie odvolateľa a rozhodnutie Inšpektorátu práce Prešov č. k. P: 17/2015-R, S/2015/164/5461/15 z 19.03.2015 potvrdil z dôvodu, že správne orgány vychádzali pri rozhodovaní z listinných dôkazov, ktoré tvoria odvolaciu spisovú zložku a jednoznačne potvrdzujú spáchaný správny delikt. Má za to, že bol dostatočne zistený a preukázaný skutkový stav veci, preto nebolo potrebné zo strany správneho orgánu nariadiť ústne pojednávanie, nakoľko by neprispelo k ďalšiemu objasneniu veci. Predmetnom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný správny orgán rozhodol s konečnou platnosťou o uložení sankcie žalobcovi za porušenie povinnosti vyplývajúcich z § 2 ods. 1 písm. a) v prvom bode (pracovnoprávne vzťahy) zákon č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a to konkrétne § 118 ods. 1 v nadväznosti na § 130 ods. 2 a 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce za porušenie povinnosti poskytnúť zamestnávateľom zamestnankyni N. C. mzdu za mesiac marec 2014 a apríla 2014. Úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 a nasl. O. s. p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O. s. p.). Podľa § 250i ods. 2 O. s. p. ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Do uvedenej právnej normy bola transformovaná požiadavka tzv. plnej jurisdikcie ako atribútu práva na spravodlivý proces, v zmysle ktorej súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým čo vo veci zistil správny orgán a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk k závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávislé hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení zadovážených správnym orgánom a ak pritom zistí skutkové, či procesné právne pochybenia, môže v zrušujúcom rozhodnutí správnemu orgánu uložiť povinnosť na ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie alebo tak urobí sám. Podľa § 7 ods. 1, 3 písm. i), j) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného v čase konania a rozhodovania správnych orgánov v danej veci inšpektoráty práce sú orgány štátnej správy. Inšpektoráty práce sú rozpočtové organizácie. Sídla a územné obvody inšpektorátov práce sú zhodné so sídlami a územnými obvodmi krajov. Dozor nad dodržiavaním právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci na pracoviskách jadrového zariadenia vykonáva Inšpektorát práce Nitra na celom území Slovenskej republiky. Inšpektorát práce rozhoduje o uložení pokút podľa § 19, § 20 a osobitného predpisu, prejednáva priestupky, rozhoduje o uložení pokút za priestupky a o zákaze činnosti podľa osobitných predpisov (zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov). Podľa § 51 zákona č. 372/1990 Zb., ak nie je v tomto alebo inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, ďalej len Správny poriadok). Podľa § 3 ods. 1, 4 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinnosti. Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. V predmetnej veci, keďže ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov o postihu za správny delikt uložením peňažnej pokuty, treba podľa názoru krajského súdu aplikovať na danú vec článok 6 ods. 1 prvá časť Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dohovoru, v zmysle ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, keďže Slovenská republika článkom 1, ods. 2 Ústavy sa zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecné záväzné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky a uvedený Dohovor sa podľa článku 154c Ústavy stal súčasťou právneho poriadku SR (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.) a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy „trestné obvinenie“ a „práva a záväzky občianskej povahy“, pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti článku 6, ods. 1 Dohovoru vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru (napr. rozsudok Neumaister v. Rakúsko z júla 1976). Uvedený záver podporuje už aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. vo veciach sp. zn. 3 Sžn 68/2004, 3 Sž 85/2008, 8 S6o 28/2007, 8 Sžo 147/2008, 5 Sžo 235/2010, 6 Sžo 51/2011, ktorá je jednotná v tom, že trestnoprávne princípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní a že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z toho hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému. Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov 13. februára 1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov odporúča vláda členských štátov, aby vo svojom práve, aj praxi sa riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy, bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie. V zmysle zásady č. 6 uvedeného Odporúčania vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií je potrebné aplikovať aj nasledovné zásady: každá osoba, ktorá čelí správnej sankcii, musí byť informovaná o obvinení proti nej, má jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu s tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci, ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť uložená. Osoba, prípadne jej zástupca má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej, má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá predtým ako sa príjme akékoľvek rozhodnutie). Právny akt, ktorým sa ukladá sankcia má obsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá. Vychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky krajský súd považuje za potrebné uviesť, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v článku 1 Ústavy je aj princíp právnej istoty a spravodlivosti (princíp materiálneho právneho štátu), ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať napr. II.ÚS 10/99, II.ÚS 243/03. Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci, napr. IV.ÚS 92/09, ÚS 17/1999 Nález z 22.09.1999, I.ÚS 44/1999 Nález z 13.10.1999, I.ÚS 10/1998, I.ÚS 54/02 Nález z 13.11.2002. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z citovanej ústavnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny princíp v aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v súvislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Z uvedených dôvodov bolo povinnosťou žalovaného - Národného inšpektorátu práce, ako aj prvostupňového správneho orgánu - Inšpektorátu práce Prešov v danom prípade vykonať výklad a aplikáciu právnej normy ustanovenej v § 2 ods. 1 písm. a) v prvom bode zákona o inšpekcii práce konkrétne v § 118 ods. 1 v nadväznosti na § 130 ods. 1, 4 Zákonníka práce s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. Inšpektorát práce Prešov, ako aj žalovaný v preskúmavanej veci pri posudzovaní porušenia povinnosti vyplývajúcich z § 2 ods. 1 písm. a) v prvom bode pracovnoprávne vzťahy, zákona inšpekcii práce, konkrétne § 118 ods. 1 v nadväznosti na § 130 ods. 1 a 4 zákona č. 311/2001 Z. z. vychádzali výlučne z gramatického výkladu uvedených právnych noriem, žiadnym spôsobom nevyhodnotili postup žalobcu ako zamestnávateľa a nekonfrontovali zistené skutočnosti s následkami takéhoto konania v súlade s účelom zákona - Zákonníka práce. Krajský súd v danej veci zastáva názor, že z doposiaľ zadovážených skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu nie je možné jednoznačne ustáliť záver, že žalobca svojej zamestnankyni N. C. neposkytol mzdu za mesiac marec 2014 a apríl 2014, pričom na svoju obranu žalobca navrhol už v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu vypočuť ako svedkyňu zamestnankyňu N. C.. Krajský súd zároveň poukazuje na to, že správny orgán prvého stupňa sa súčasne v konaní dopustil takej vady, ktorá mohla mať za následok nedostatočne zistený skutkový stav podmieňujúci zákonnosť jeho rozhodnutia, ktorý nedostatok neodstránil ani žalovaný, i keď žaloba naň poukazoval v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Zákonodarca v právnej norme § 7 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. stanovil, že správny orgán rozhoduje o uložení pokút za priestupky a o zákaze činnosti podľa osobitných prečinov, pričom odkázal na zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Podľa § 74 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupku vykoná správny orgán v prvom stupni ústne pojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prejednať len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný alebo sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu. Z administratívnych spisov v danej veci nevyplýva, že by správny orgán prvého stupňa so žalobcom prejednal priestupok kladený mu za vinu na ústnom pojednávaní alebo že by sa žalobca odmietol dostaviť na ústne pojednávanie, na ktorú vadu súd musí prihliadať aj z úradnej povinnosti, keďže má za následok odňatie práva žalobcovi na spravodlivý proces pred orgánom verejnej správy v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy. Správny orgán prvého stupňa ako to vyplýva z obsahu predloženého administratívneho spisu iba listom zo dňa 09.02.2015 žalobcovi oznámil začatie správneho konania vo veci uloženia pokuty, na toto oznámenie žalobca reagoval písomným vyjadrením zo dňa 21.02.2014, kde sa vyjadroval nielen k samotnému skutku a navrhol vypočuť svedkyňu N. C., ale zároveň poukazoval na to, že nevie aké vo veci dokazovanie vykonal správny orgán a aké on ako účastník správneho konania má práva a povinnosti. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán uvedenú procesnú vadu mohol odstrániť a vo veci nariadiť pojednávanie, ale ani on vo veci nenariadil pojednávanie a v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia iba uviedol, že nariadenie ústneho pojednávania by neprispelo k ďalšiemu objasneniu veci. S uvedeným záverom krajský súd nesúhlasí, pretože ak by bolo nariadené ústne pojednávanie, žalobca by sa mohol nielen oboznámiť so všetkými podkladmi zadováženými pre rozhodnutie v danej veci, ale v prípade vykonania ním označeného dôkazu, t. j. výsluch svedka by mohol sa jednak k tejto výpovedi vyjadriť, prípadne by bolo možné vykonať konfrontáciu. Vykonanie takéhoto dokazovania podľa názoru krajského súdu by mohlo iba objasniť, či zo strany žalobcu došlo k porušeniu povinnosti, ktoré sú mu kladené za vinu. Uvedené závažné procesné pochybenie správnymi orgánmi (nenariadenie ústneho pojednávania) je dostatočným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu podľa § 250j ods. 2 písm. e) O. s. p., lebo ide o takú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom k uvedenej skutočnosti bude povinnosťou žalovaného v ďalšom konaní postupovať podľa právneho názoru krajského súdu vysloveného v tomto rozhodnutí (§ 250j ods. 7 O.s.p.). O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. a žalobcovi priznal náhradu trov konania, lebo v konaní bol úspešný, ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku v sume 70,00 Eur a náhrade trov právneho zastúpenia v zmysle Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava vecí, podanie žaloby) á 139,83 Eur za 1 úkon a paušálnu náhradu 8,39 Eur ku každému úkonu, takže trovy titulom právneho zastúpenia predstavujú sume 296,44 Eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.