Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/437/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612201638 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7612201638.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcov 1/ Ing. T. F., nar. X.XX.XXXX, zast. JUDr. Tomášom Tauberom, advokátom, so sídlom Spišská Nová Ves, Stará cesta 6 a 2/ Y. F., nar. XX.X.XXXX, zast. JUDr. Michaelou Mihalcovou, advokátkou, so sídlom Košice, Fatranská 2/E, obaja žalobcovia bytom L. XX, proti žalovanému N. R., nar. X.X.XXXX, bytom L. XX, o ochranu osobnosti, náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody, o odvolaní žalobcov proti rozsudku 4C/1/2012-169 z 27.7.2017 Okresného súdu Spišská Nová Ves r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému proti žalobcom priznal plnú náhradu trov konania. 2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že rozhodol takto o žalobe žalobcov, ktorí sa pôvodne domáhali, aby žalovanému bola uložená povinnosť zdržať sa rozširovania nepravdivých informácií, osočovania, provokácií a verbálnych napádaní voči nim a zároveň zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy a to žalobca 1/ v sume 5.000 € a žalobkyňa 2/ v sume 10.000 €. Žalobkyňa 2/ sa naviac domáhala od žalovaného náhrady škody v sume 500 €, ktorá jej mala byť spôsobená v dôsledku fyzického napadnutia žalovaným dňa 28.10.2011 a jej následnou práceneschopnosťou. Písomným podaním z 2.2.2014 žalobcovia navrhli zmenu petitu (jeho doplnenie, pozn. odvolacieho súdu) tak, že uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa konania požadovali aj vo vzťahu k svojim deťom a žalobca navýšil požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy na sumu 10.000 €. Navrhovanú zmenu žalobného petitu súd pripustil dňa 5.3.2014 uznesením 4C 1/2012-83. Skutkovo žalobcovia žalobcu odôvodnili tým, že žalovaný na niekoľkých miestach v mieste ich trvalého bydliska, ale aj mimo neho, zasiahol do ich práva na ochranu osobnosti, zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ich súkromia, mena a prejavov osobnej slobody. Uviedli, že žalovaný zasiahol do ich osobnostných práv, keď napr. dňa 21.10.2011 odzadu fyzicky napadol žalobcu 1/ na ceste v obci, keď odprevádzal syna do školy a naposledy dňa 28.10.2011 ich verbálne napadol pred ich rodinným domom a následne po fyzickom útoku na žalobkyňu 2/ jej spôsobil ublíženie na zdraví s práceneschopnosťou. Náhrady nemajetkovej ujmy sa žalobcovia domáhajú z dôvodu, že bola v značnej miere znížená ich dôstojnosť. 3. Súd uviedol, že rozsudok vo veci vyhlásil na pojednávaní dňa 27.7.2017 v neprítomnosti žalobcov v súlade s § 180 CSP. Žalobcovia predvolanie na pojednávanie prevzali 30.6.2017. Dňa 25.7.2017 bolo súdu doručené ich podanie, ktorým žiadali odročiť pojednávanie z dôvodu, že dňa 27.7.2017 idú na ošetrenie so synom, že nebolo rozhodnuté o nimi vznesenej námietke zaujatosti dňa 19.1.2016 voči celému Okresnému súdu Spišská Nová Ves a napokon vzniesli námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni JUDr. Denise Hiščákovej odôvodnenú tým, že táto ešte ako vyšší súdny úradník participovala na nezákonnom rozhodnutí v právnej veci 6C 42/2008 a konaní Okresného súdu Košice I sp. zn. 15C 389/2009. 4. Po právnom posúdení podľa § 183 ods. 1, 3, 4, § 52 ods. 2, § 53 ods. 1, § 55 veta druhá CSP konštatoval, že odročenie pojednávania na návrh strany viaže zákon na existenciu dôležitého dôvodu a kumulatívne aj na splnenie podmienky, že od strany nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechala zastúpiť. Strana je povinná dôvod na odročenie pojednávania súdu oznámiť tak, aby mohol posúdiť, či tieto zákonné dôvody na odročenie pojednávania sú naplnené. V žiadosti o odročenie musí strana dôvody odročenia nielen tvrdiť, ale ich aj preukázať. Strana je zároveň povinná požiadať súd o odročenie pojednávania bezodkladne po tom, čo sa o dôvode dozvie, alebo ho mohla predpokladať. V tejto súvislosti súd poukázal na to, žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali svoju účasť na lekárskom ošetrení svojho syna v deň pojednávania, naviac mal súd za to, že na ošetrení nie je nutná účasť oboch rodičov, a preto minimálne od jedného z nich by bolo možné spravodlivo žiadať, aby sa na vytýčenom pojednávaní nechal zastúpiť druhým žalobcom, najmä za situácie, že obaja žalobcovia v konaní už vypovedali. Tento dôvod na odročenie pojednávania uvádzaný žalobcami súd vyhodnotil ako nie dôležitý pre jeho odročenie. K dôvodu, že doposiaľ nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti žalobcov z 19.1.2016 proti všetkým sudcom Okresného súdu Spišská Nová Ves, súd poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 13NcC/9/2016-130 z 27.4.2016, z ktorého vyplýva, že pokiaľ z prejednávania a rozhodovania veci nebola vylúčená zákonná sudkyňa, nie je dôvod pre posudzovanie dôvodnosti námietky zaujatosti vo vzťahu k ostatným sudcom príslušného súdu. K poslednému žalobcami uvádzanému dôvodu na odročenie pojednávania, a to námietke zaujatosti proti naposledy vo veci konajúcej sudkyni, súd uviedol, že na túto neprihliadol, pretože námietka zaujatosti žalobcov nespĺňala obligatórne náležitosti podľa § 52 ods. 2 CSP (kedy sa strana o dôvode na vylúčenie dozvedela, navyše žalobcami uvedený dôvod, že sudkyňa participovala ako vyšší súdny úradník na inom konaní, súvisí iba s procesným postupom v inej veci, aj to nie vo funkcii sudcu ale súdneho úradníka). Súd doplnil, že táto participácia spočívala v predvolaní žalobcu na výsluch v rámci dožiadania Okresného súdu Košice I vo veci, ktorá mu bola prikázaná na konanie. Žalobcovia preto námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni neuplatnili v zákonnej lehote 7 dní, odkedy sa o nimi uvádzanom dôvode dozvedeli, pretože oznámenie o zmene zákonného sudcu spolu s potvrdením o pridelení veci im bolo doručené spolu s predvolaním na pojednávanie dňa 30.6.2017. Na vznesenú námietku zaujatosti sa preto podľa § 53 ods. 1 CSP neprihliada. Súd ďalej konštatoval, že o všetkých týchto skutočnostiach žalobcov písomne vyrozumel dňa 26.7.2017, kedy im zároveň oznámil, že pojednávanie sa dňa 27.7.2017 uskutoční aj v ich neprítomnosti. Predmetné vyrozumenie súd žalobcom doručil prostredníctvom polície, pretože žalobcovia neuviedli v návrhu na odročenie pojednávania telefónne číslo alebo mailovú adresu napriek tomu, že o tom boli poučení. 5. Súd konštatoval, že podľa skutkových tvrdení žalobcov k neoprávneným zásahom do ich osobnostných práv zo strany žalovaného dochádza dlhodobo, tieto zásahy spočívajú vo verbálnych napádaniach, schválnostiach, ohováraní, provokáciách. Konkrétne uviedli incident zo dňa 28.10.2011, kedy ich žalovaný verbálne napadol pred ich domom a na žalovanú 2/ zaútočil aj fyzicky, čím jej spôsobil ublíženie na zdraví s práceneschopnosťou, na základe čoho sa domáhala v konaní aj náhrady škody. K tomuto zásahu do osobnostných práv sa žalobca 1/ v konaní už bližšie nevyjadril, žalobkyňa uviedla, že žalovaný v ten deň vychádzal od p. J. a mal ju aj jej manžela slovne urážať, konkrétne uviedla, že žalovaný povedal, že manžel kradne. Postavila sa medzi manžela a žalovaného, ale nemohla ich oddeliť, zasiahol brat žalovaného, ktorý ho odtiahol síce preč, ale on ju ešte stihol sotiť do múra. Napriek tvrdeniu žalobkyne, že tam bolo veľa ľudí, bližšie nekonkretizovala nikoho. Žalovaný jednoznačne poprel, že žalobkyňu napadol. Súd uviedol, že svedkovia navrhnutí žalobcami sa k tejto udalosti nevedeli vyjadriť, neboli prítomní, o napadnutí žalobkyne vedeli len z rozprávania. Svedok R. J. vypovedal, že keď z jeho domu žalovaný odchádzal, žalobcovia stáli vonku pred ich domom a nadávali žalovanému do zbojníkov, potom žalobca vybehol s kolíkom, ktorý mal za bránkou, a kričal žalovanému, že ho zabije. Žalobkyňa ťahala žalovaného za oblečenie, tento striasol zo seba jej ruky, žalobkyňa sa hodila o zem a vstala. Svedok E. A. bol svedkom tohto incidentu, vypovedal, že počul zvýšený hlas na oboch stranách, ostrejšiu výmenu názorov, aj to, že žalobca krikom útočil na žalovaného so slovami, že ho zabije, že je zbojník a ďalšie neslušné slová. Uviedol, že žalobca chcel drúkom zaútočiť na žalovaného, žalobkyňa sa postavila medzi nich, chytila žalovaného za sveter, ten sa bránil a dal jej ruky od seba preč. Po krátkom čase sa žalobkyňa ocitla na zemi, svedok nevedel prečo, lebo žalovaný neurobil žiadny pohyb, ktorý by mohol byť príčinou pádu, a žalobkyňa vzápätí vstala. Následne brat žalovaného ho odtiahol preč. K fyzickému stretu nedošlo. Súd zistil, že konanie žalovaného, ktorým mal žalobkyňu údajne fyzicky napadnúť dňa 28.10.2011 bolo na jej podnet riešené Obvodným úradom Poprad ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Rozhodnutím č. ObU-PP-OVVS-2012/00337-00042 z 18.10.2012, právoplatného 7.11.2012, bolo konanie vo veci zastavené, pretože skutok sa nestal. Samotná žalobkyňa, ktorá bola oznamovateľkou priestupku pritom poprela, že by takéto oznámenie o priestupku urobila. Súd konštatoval, že aj keď medzi stranami sporu došlo dňa 28.10.2011 k incidentu, tento vyvolal žalobca 1/, ktorý začal žalovanému nadávať, vyhrážať sa zabitím a zahnať sa naňho kolíkom. Súd nemal preukázané ani fyzické napadnutie žalobkyne 2/ žalovaným, naviac z právoplatného rozhodnutia správneho orgánu riešiaceho priestupok z dňa 28.10.2011 vyplynulo, že tento skutok sa nestal. Na základe týchto skutočností súd uzavrel, že zo strany žalovaného nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov tak, ako to títo tvrdili. Podľa skutkového tvrdenia žalobcu ďalším zásahom do jeho osobnostných práv bol fyzický útok žalovaného dňa 21.10.2011, keď ho tento napadol odzadu, v čase, kedy sa rozprával s Ing. U. R., verbálne ho napádal a strkal do neho. Súd uviedol, že žalobca bližšie nekonkretizoval, ako ho žalovaný verbálne napádal, neopísal intenzitu, či iné okolnosti sotenia a žalovaný tieto tvrdenia žalobcu poprel, považoval ich za vymyslené, k Ing. R. uviedol, že tento nebol prítomný pri žiadnom zo žalobcom uvádzaných konfliktov. Súd uzavrel, že z tvrdenia žalobcu nevyplynulo, že by ním uvádzaný zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z porušenia alebo ohrozenia osobnosti žalobcu. Rovnako súd uzavrel aj ďalšie žalobcom označené údajné zásahy do jeho osobnostných práv (dôkazne nepodopreté), ktoré spočívali v tom, že žalovaný sa mu mal vysmievať, že vyčistil les, keď si priniesol z lesa haluzinu alebo že žalovaný mal odhovárať istú osobu (žalobca ju nevedel označiť) od toho, aby mu priviezla haluzinu, či v tom, že mu mal žalovaný povedať, aby od svojich učiteľov pýtal navrátiť školné. Do osobnosti žalobcov podľa ich tvrdení malo byť zasiahnuté aj nadávkami či vyjadreniami žalovaného, ktorý na adresu žalobkyne 2/ uviedol „ty glupa rusko, ic skadzi ši prišla“, pričom podľa žalobcov k tomu malo dôjsť, keď tam nikto iní okrem nich nebol prítomní. V tejto súvislosti súd konštatoval, že vylúčenie prvku verejnosti samo osebe vylučuje objektívnu spôsobilosť zásahu vyvolať následky vyžadované ako predpoklad občianskoprávnej zodpovednosti. Údajné hanlivé vyjadrenia žalovaného na žalobkyňu, keď jej nadával s tým, že nebude brať peniaze a postará sa o to, aby zostala bez príjmu a urobí s ňou poriadky, neboli v konaní preukázané a samotná žalobkyňa uviedla, že ľudia, ktorí boli prítomní, neprídu svedčiť, pretože sa boja, že by ich žalovaný napadol. Žalovaný tieto tvrdenia žalobcov poprel. 6. Ďalším zásahom do osobnostných práv žalobcov bolo podľa nich vyjadrenie žalovaného na zasadnutí obecného zastupiteľstva v roku 2010, keď žalobkyňu znevážil tým, že povedal, že jej deti sú choré, pretože chodia holé a keby sa o nich riadne starala, neboli by choré. Z výpovede svedka K. L., starostu obce v tom čase súd zistil, že takto sa žalovaný vyjadril ako poslanec obecného zastupiteľstva, v čase jeho zasadania, keď sa riešili príspevky pre sociálne odkázané rodiny. Žalobcovia boli prítomní vo vestibule, dvere boli pootvorené, preto počuli toto vyjadrenie. Žalobca následne vbehol do miestnosti, nastal konflikt, padli vyhrážky, urážky. Žalobca vypovedal, že vošiel dnu a vytkol poslancom, že čo si to dovoľujú, nazval ich „sochoľaci“ čo je ako upresnil nadávka. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že žalobca vbehol do miestnosti, začal ho ako prvý urážať, nadával mu do zbojníkov a zlodejov. Súd poukázal na to, že išlo o zasadnutie obecného zastupiteľstva, na ktorom sa žalovaný vyjadroval v rámci výkonu funkcie poslanca, vyjadril svoj úsudok a názor, ktorý vychádzal z jeho poznatkov a konflikt inicioval žalobca, ktorý to aj potvrdil, keď vypovedal, že vošiel do miestnosti a poslancom nadával. Tento žalobcami uvádzaný zásah súd vyhodnotil, zohľadňujúc jeho okolnosti, za nespôsobilý objektívne zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne. K tvrdeniu žalobkyne o zásahu do jej osobnostných práv, ku ktorému malo dôjsť podaním správy obce na súd vo veci starostlivosti o jej maloletú dcéru, súd argumentoval, že z výpovede svedka K. L. vyplynulo, že správu pre súd formuloval a podpisoval on sám, nešlo preto o konanie žalovaného, čo vylučuje jeho prípadnú zodpovednosť za údajný zásah. Rovnaký záver vyvodil súd aj vo vzťahu k tvrdenému zásahu žalovaného, v dôsledku ktorého malo dôjsť k nepriznaniu dávky v hmotnej núdzi žalobcom v roku 2009 (potvrdenie obce o nedoplatkoch žalobcov na daniach). Žalobkyňou uvádzané zásahy žalovaného spočívajúce v tom, že tento mal chodiť po úradoch a pýtať sa odkiaľ majú peniaze, podľa názoru súdu nemôžu mať za následok vznik občianskoprávnej zodpovednosti žalovaného, pretože aj keby išlo o pravdivé tvrdenie, išlo o realizáciu práva na informácie, teda zákonom dovolené konanie, čo vylučuje neoprávnenosť zásahu. 7. Súd ďalej konštatoval, že tvrdenie žalobkyne o údajnom sledovaní žalovaným v roku 2010, keď tento mal zo stromu sledovať, kto sa kúpe v ich bazéne je nepreukázané. Súd k tomu uviedol, že aj keby bolo v konaní preukázané, že žalovaný bol skutočne na strome (žalovaný toto tvrdenie označil za smiešne), išlo o ojedinelú situáciu a nie je možné zistiť, či tam bol skutočne preto, aby žalobcov sledoval, preto nemohlo dôjsť k zásahu do práva na ich súkromie. K tvrdeniu žalobcov, že im žalovaný mal vypustiť polovicu vody z bazéna, súd uviedol, že je nepreukázané. K tvrdeniu žalobkyne, že ju žalovaný bez jej súhlasu fotografoval, resp. dal k tomu pokyn synovi, súd konštatoval, že samotná žalobkyňa uviedla, že nevie, či nejaké fotografie boli urobené a ich existencia v konaní nebola preukázaná. Žalovaný toto poprel, naopak tvrdil, že žalobkyňa fotografovala jeho. 8. Súd prvej inštancie uplatnený nárok po zistení skutkového stavu právne posudzoval podľa § 11, § 12 ods. 1, § 13 ods. 1, 2, 3, § 16, § 420 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), čl. 8, § 150 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Konštatoval, že predpokladmi vzniku občianskoprávnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby sú a/ existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu a ktorý spočíva v porušení a ohrození osobnosti fyzickej osoby, b/ neoprávnenosť takéhoto zásahu, c/ vzťah príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom a vzniknutou nemajetkovou ujmou. Tieto predpoklady musia byť splnené súčasne, pokiaľ nie je splnený čo i len jeden z nich, je vylúčené uplatnenie sankcií podľa § 13 OZ. Dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania predpokladov vzniku zodpovednosti za zásah do osobnostných práv spočíva na osobe tvrdiacej zásah do jej osobnostných práv. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobcovia v konaní nepreukázali základné predpoklady pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do ich osobnostných práv. Jednotlivé zásahy, uvádzané žalobcami neboli v konaní preukázané, resp. aj v prípade ich preukázania, tak ako ich popisovali žalobcovia neboli objektívne spôsobilé privodiť žalobcom nemajetkovú ujmu. Išlo iba o zásahy, ktoré žalobcovia odvodzovali od svojich subjektívnych pocitov bez ich objektívneho preukázania. Naviac žalobkyňa (súd prvej inštancie nesprávne uviedol „žalovaná“, pozn. odvolacieho súdu) nepreukázala ani predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu, ku ktorej malo údajne dôjsť v dôsledku jej fyzického napadnutia žalovaným dňa 28.10.2011, keď nepreukázaným zostalo už samotné fyzické napadnutie (bod 33 rozhodnutia). S poukazom na neunesenie dôkaznej povinnosti žalobcov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 9. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania a ich vyhodnotenie súd nepovažoval vykonanie ďalších dôkazov (výsluch p. C. z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad a Ing. Š. R., navrhnuté po začatí konania) za hospodárne a efektívne. V tejto súvislosti súd poukázal aj na postoj žalobcov v konaní týkajúci sa dokazovania, keď súd ich vyzval, aby oznámili, ku akým skutočnostiam má byť p. C.Á. vypočutá a osobitne žalobkyňu vyzval na predloženie listinných dôkazov súvisiacich s tvrdeným ublížením na zdraví a náhradou škody z toho vyplývajúcou, na čo reagovali oznámením, že návrhy predložia iba nezaujatému sudcovi a uplatnili námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni, o ktorej nadriadený súd rozhodol negatívne. Žalobcovia boli následne predvolaní na pojednávanie a opätovne vyzvaní, aby prípadné návrhy na doplnenie dokazovania predložili v lehote 12 dní od doručenia predvolania. V poskytnutej lehote žiadne návrhy neoznámili. 10. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. 11. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním obaja žalobcovia. Žalobkyňa namietala, že vo veci rozhodla zaujatá a nezákonná sudkyňa, ktorá jej neumožnila konať pred súdom a nesprávnym procesným postupom jej znemožnila, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v závažnej miere, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietala, že súd nevykonal riadne dokazovanie, a tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože súd svojím nezákonným konaním, neumožnením konať pred súdom, jej neumožnil realizovať a uplatniť prostriedky procesného útoku. Celé rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má aj iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uviedla, že toto odvolanie je súčasťou odvolania, ktoré podá aj žalobca 1/ vo veci v zákonnej lehote. Žalobkyňa navrhla zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie. Žalobca v odvolaní uviedol, že celý rad závažných pochybení a vád v hmotnoprávnej aj procesnoprávnej rovine navodzuje dôvodné podozrenie, že išlo o komplot, kde „videnie“ súdu sa diametrálne líši od skutočného stavu. Argumentoval, že rozhodnutie veci JUDr. Denisou Hiščákovou bolo flagrantným porušením uznesenia Krajského súdu v Košiciach spp. zn. 13NcC 9/2016-130 z 27.4.2016, podľa ktorého zákonná sudkyňa vo veci JUDr. Stanislava Semanová nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci, preto táto sudkyňa bola zákonnou sudkyňou vo veci. Vytýkal, že im nebolo oznámené, z akého dôvodu bola vec odňatá zákonnej sudkyni. Poukázal na to, že podaním z 21.7.2017 bola súdu doručená žiadosť o odročenie pojednávania, na čo im súd v predvečer pojednávania prostredníctvom OO PZ oznámil, že pojednávanie sa uskutoční. Vytkol sudkyni konajúcej vo veci, že participovala ako vyššia súdny úradníčka na nezákonnom konaní Okresného súdu Spišská Nová Ves vo veci sp. zn. 6C 42/2008, kde vec bola nezákonne odňatá v rozpore s viacerými judikátmi Najvyššieho súdu SR a participovala na nezákonnom konaní Okresného súdu Košice I. Položil otázku, či je asi náhodou, že práve táto vyššia súdny úradníčka (právne zrejme nečisto), „zrejme náhodným“ pridelením dostala práve túto právnu vec, napriek nevylúčeniu sudkyne Semanovej, ktorá je jedine zákonnou sudkyňou. Argumentoval, že žalobcovia podali žiadosť o právne zastúpenie a určenie advokáta Centrom právnej pomoci a v čase posudzovania ich žiadosti sudkyňa už rozhodla vo veci. Súd ich písomne nevyzval aby uplatnili prostriedky procesného útoku a procesnej obrany a neurčil lehotu na ich uplatnenie, preto súd ani nemohol vykonať žiadne dokazovanie. Neumožnil im konať pred súdom, čím konaním samotného zaujatého a nezákonného sudcu došlo k strate procesu. Celé dokazovanie dôrazne odmietol, lebo nevyplýva zo skutočnosti a skutočne zisteného stavu veci. Svedkovia J., A. sú nedôveryhodní, žalovaný určoval súdu, koho treba vypočuť. Argumentoval, že žalovaný je konfliktný, posadnutý človek, ktorý nemá zábrany, ktorý sa spolieha na to, že všetko sa zakryje na Okresnom súde Spišská Nová Ves, resp. že všetko zariadi JUDr. R. L., ktorý je bratom Š. L., ktorý chodí na pojednávania v inej právnej veci 4C 10/2012. Žalobcovia mali za to, že rozsudok nie je založený na dostatočných relevantných dôvodoch, došlo k závažnému porušeniu právnej istoty, rozhodnutie je nepreskúmateľné, nepresvedčivé, súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav, resp. ho vôbec nevyhodnotil. Navrhli zrušiť napadnutý rozsudok a odňať vec Okresnému súdu Spišská Nová Ves. Uplatnili si náhradu trov konania. 12. Žalovaný bol v odvolacom konaní nečinný. 13. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP). Podľa § 470 ods. 2 CSP veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia tohto zákona zostávajú zachované. 14. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolania žalobcov ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil dňa 6.12.2018 na úradnej tabuli súdu v súlade s § 378 a § 219 CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 15. Podľa § 49 ods. 1, 2, 3 CSP sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní, možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Vylúčený je i sudca, ktorý prejednával a rozhodoval ten istý spor na súde inej inštancie. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti. 16. Podľa § 52 ods. 1, 2 CSP strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti. V námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazné preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa nepoužijú. 17. Podľa § 53 ods. 1, 2, 3 CSP námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do 7 dní, od kedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliada, ak už o nich rozhodol nadriadený súd; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu, alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. 18. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že námietka zaujatosti ako procesný úkon strany sporu musí spĺňať zákonom obligatórne stanovené osobitné náležitosti, medzi ktoré patrí aj uvedenie skutočností, z ktorých strana vyvodzuje zaujatosť sudcu, kedy sa strana dozvedela o dôvode na vylúčenie a zároveň je stanovená lehota siedmich dní, dokedy môže strana námietku zaujatosti uplatniť, ktorá sa počíta od času, kedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý má byť sudca vylúčený. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí (bod 9) odôvodnil, prečo na námietku zaujatosti vznesenú žalobcami neprihliadol a vec nepredložil nadriadenému Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Úvahy súdu, pre ktoré vec neprihliadol na námietku zaujatosti sú správne a nie je im čo vytknúť, pretože súd prvej inštancie postupoval v intenciách cit. zákonných ustanovení. 19. K opakovane v odvolaní vznesenej námietke zaujatosti proti sudkyni konajúcej vo veci Krajský súd v Košiciach akcentuje, že ani v priebehu odvolacieho konania sa nezmenili okolnosti, pre ktoré sa na vznesenú námietku zaujatosti zo zákona neprihliada. Námietka zaujatosti nebola uplatnená v lehote 7 dní odo dňa, kedy sa žalobcovia dozvedeli o dôvode, pre ktorý by sudca mal byť vylúčený (o tom, že zákonnou sudkyňou v prejednávanej veci je JUDr. Hiščáková sa dozvedeli dňa 30.6.2017, námietku zaujatosti uplatnili písomným podaním dňa 24.7.2017, naviac z obsahu námietky zaujatosti uvedenej v odvolaní vyplýva, že žalobcovia namietajú a vytýkajú výlučne okolnosti spočívajúce v procesnom postupe konajúcej sudkyne a jej postup ako vyššej súdnej úradníčky v inej právnej veci žalobcu. Pretože na námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni sa neprihliada, táto nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, nie je dôvod posudzovať a rozhodovať o ostatných sudcoch Okresného súdu Spišská Nová Ves a nie je ani dôvod odňať vec Okresnému súdu Spišská Nová Ves (§ 39 ods. 1 CSP). V tejto súvislosti treba poukázať na to, že strana má právo uplatniť námietku zaujatosti len vo vzťahu k sudcovi, ktorému vec pripadla na rozhodnutie podľa pravidiel stanovených rozvrhom práce toho ktorého súdu, pretože iný sudca prejednať a rozhodnúť vec nemôže. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Súdnym úradníkom sa prideľujú veci podľa rozvrhu práce tak, aby sa zabezpečilo ich rovnomerné zaťaženie a riadny chod súdu. Podmienka náhodného výberu podľa odseku 1 je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov (ods. 2). Podľa odseku 4 náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému bola vec pridelená, b) zmeny v obsadení súdu sudcami, a to vrátane zmeny v dôsledku dočasného pridelenia sudcu; pri zmene v zložení senátu sa vec ponecháva v pôvodnom senáte, alebo sa prerozdelí do iného senátu, kde sa zaraďuje sudca spravodajca tak, aby prerozdelením veci bola zabezpečená rovnomerná zaťaženosť senátov na súde, c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania vo veci vylúčený. Podľa odseku 9 súd vydá účastníkovi konania potvrdenie o prevzatí a pridelení veci. Evidencia prideľovania vecí na prejednanie musí zabezpečovať takú možnosť kontroly, aby si každá osoba, ktorá má na veci právny záujem, mohla nazretím do spisu a evidenčných pomôcok preveriť pridelenie veci zákonnému sudcovi. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 30.5.2016 o 9.02 hod. bol spis Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 4C 1/2012 elektronicky pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. Denise Hiščákovej, ktorá sa tým stala zákonnou sudkyňou. Potvrdenie o pridelení spisu spolu s procesným poučením podľa CSP, s výzvou na prípadné návrhy na vykonanie dokazovania, bolo žalobcom doručené 30.6.2017. Nie je preto dôvodný argument žalobcov, že ich právnu vec rozhodla nezákonná sudkyňa JUDr. Hiščáková, pretože zákonnou sudkyňou podľa ich názoru mala byť JUDr. Semanová - proti ktorej takisto vzniesli námietku zaujatosti (viď č.l. 116 spisu). Žalobcom ako stranám sporu neprináleží posudzovať rozvrh práce súdu, podľa ktorého bola vec ako zákonnej sudkyni pridelená JUDr. Hiščákovej, ani domáhať sa pridelenia určitého konkrétneho sudcu na prejednanie ich veci, ktorý je podľa ich názoru zákonným sudcom. 20. Námietka žalobcov, že súd ich písomne nevyzval aby uplatnili prostriedky procesného útoku a procesnej obrany nie je dôvodná, pretože ako je vyššie uvedené, procesné poučenie podľa nového procesného predpisu prevzali 30.6.2017, kedy zároveň boli vyzvaní aby prípadne navrhli dôkazy vo veci. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola podaná dňa 1.2.2012, žalobcovia mali dostatok času, aby súdu označili dôkazy na preukázanie nimi tvrdených skutočností, naviac povinnosť označiť dôkazy im vyplývala aj z ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. účinného v čase podania žaloby a podľa § 120 ods. 4 O.s.p. všetky dôkazy a skutočnosti boli povinní predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa konanie končí. Naviac žalobcovia boli v konaní riadne vypočutí, kedy mali možnosť uviesť svoje skutkové tvrdenia, navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa ku dôkazom protistrany, preto im nebola odňatá možnosť konať pred súdom, ako namietali v odvolaní. 21. K žiadosti žalobcov o odročenie pojednávania vytýčeného na deň 27.7.2017 z dôvodu „v dôsledku úrazu syna Y., chodíme s ním na lekárske ošetrenie - aj 27.7.2017“ odvolací súd poukazuje na ust. § 183 ods. 1 CSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť. Podľa odseku 3 cit. zákonného ustanovenia, strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky okolnosti mohla predpokladať. Ak súd zistí, že stranou uvedený dôvod na odročenie pojednávania nie je dôležitý, bezodkladne o tom upovedomí stranu, ktorá odročenie navrhla. Strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, je povinná uviesť telefónne číslo alebo elektronickú adresu, na ktorú ju možno upovedomiť o rozhodnutí súdu o jej návrhu na odročenie pojednávania (odsek 4). O tom, z akých dôvodov môže byť pojednávanie odročené ako aj o ďalšom postupe podľa § 183 ods. 1 až 4 CSP boli žalobcovia poučení a toto poučenie prevzali dňa 30.6.2017. Napriek tomu reagovali až žiadosťou o odročenie pojednávania doručenou súdu dňa 24.7.2017, ktorá neobsahovala náležitosti podľa § 183 CSP, teda nebolo z nej zrejmé, kedy sa dozvedeli o nevyhnutnosti synovho lekárskeho ošetrenia (napokon nepredložili ani žiaden dôkaz, že syn sa skutočne podrobil dňa 27.7.2017 lekárskemu ošetreniu, resp. kedy sa dozvedeli o potrebe tohto ošetrenia práve v tento deň), či skutočne bola nutná účasť ich oboch na tomto ošetrení a neuviedli telefonický alebo elektronický kontakt pre potreby súdu. Súd prvej inštancie preto z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom rozhodnutí a ktoré odvolací súd považuje za správne a vyplývajúce zo zákona a na ktoré v podrobnostiach poukazuje, pojednával a rozhodol vo veci bez prítomnosti žalobcov. Z dôvodu, že súd prvej inštancie postupoval striktne podľa ust. § 183 CSP, nebolo žalobcom znemožnené konať pred súdom ako namietali. 22. Dôvodná nie je odvolacia námietka žalobcov, že súd rozhodol predčasne, keď nepočkal na rozhodnutie Centra právnej pomoci o zastupovaní žalobcov v konaní, o ktoré požiadali v zmysle poučenia súdu. Žalobcovia uznesením 4C 1/2012-50 zo 6.6.2012, ktoré prevzali 12.6.2012, boli poučení o možnosti požiadať o ustanovenie advokáta s tým, že ak sú u nich splnené predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, súd ich odkáže na Centrum právnej pomoci (obom žalobcom bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v konaní uzneseniami 4C 1/2012-47, 48 z 11.5.2012). Z obsahu spisu nevyplýva, kedy sa žalobcovia obrátili na Centrum právnej pomoci, je však zrejmé, že pokiaľ by tak boli urobili v zmysle poučenia súdu z júna 2012, o ich žiadosti by centrum nerozhodovalo v júli 2017, kedy súd vyhlásil rozsudok bez toho, aby mal vedomosť o konaní prebiehajúcom v súvislosti so žiadosťou žalobcov o ustanovenie právnej pomoci. Samotní žalobcovia svojou nečinnosťou spôsobili, že im až v priebehu odvolacieho konania bola ustanovená Centrom právnej pomoci právna pomoc v tomto konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v rámci odvolacieho konania bolo dňa 9.8.2018 do súdneho spisu založené plnomocenstvo z 2.5.2018, ktorým žalobkyňa 2/ splnomocnila na zastupovanie JUDr. Michaelu Mihalcovú (táto dňa 29.6.2018 nahliadla do spisu). Z rozhodnutia Centra právnej pomoci, kancelária Prešov, č. KaPo 4N 14976/2017-3725/2018, ČRZ: 4787/2018 z 11.1.2018 bolo zistené, že centrum zmenilo svoje rozhodnutie z dňa 21.11.2017, kedy na zastupovanie vo veci vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 4C/1/2012 ustanovilo na zastupovanie Y. F. JUDr. Michala Medviďa a novým rozhodnutím ustanovilo na jej zastupovanie JUDr. Mihalcovú. Dňa 7.12.2018 bolo Krajskému súdu v Košiciach doručené podanie, prílohou ktorého je plná moc udelená dňa 17.10.2018 žalobcom 1/ advokátovi JUDr. Tomášovi Tauberovi. Súčasťou podania je aj rozhodnutie Centra právnej pomoci, kancelária Prešov, č. KaPo 2N 14971/2017-12603/2018, ČRZ: 99361/2018 z 23.7.2018 z ktorého vyplýva, že centrum zmenilo svoje rozhodnutie z dňa 28.2.2018, kedy na zastupovanie vo veci vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 4C/1/2012 ustanovilo na zastupovanie Ing. T. F. JUDr. Martina Slúka a novým rozhodnutím ustanovilo na jeho zastupovanie JUDr. Taubera. 23. Odvolací súd následne pristúpil k preskúmaniu veci samej v rozsahu a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že v prejednávanom prípade odvolacie dôvody uplatnené odvolateľmi nie sú dôvodné. 24. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok hodnotenia jeho dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 25. Súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel a závery, ktoré prijal, logicky, vnútorne komplexne, primerane a zrozumiteľne vysvetlil, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej tak aj po stránke právnej. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcov. 26. Odvolatelia neuviedli žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre nich ako žalobcov privodili priaznivé rozhodnutie. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľom. 27. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje a rozsudok vo výroku vo veci samej ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 28. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku. 29. V sporovom konaní, ako je aj toto konanie, sa uplatňuje prejednacia zásada, podľa ktorej je zásadne vecou strán sporu tvrdiť rozhodujúce skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a označiť (navrhovať) dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť, dôkazné bremeno). Zákon ukladá strane povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti. Okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto právna norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodujúce preukázané, a súčasne určuje aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. 30. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva a má tiež jedine procesný účel. Jeho zmyslom je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie v spore (či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 157 a § 132 ods. 1 CSP resp. dostal sa do situácie dôkaznej núdze, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Zákon vymedzuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, ktorý je určovaný výsledkami vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nebolo preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je nepriaznivé rozhodnutie v neprospech tej strany, v záujme ktorej bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Dôkazné bremeno je teda typicky inštitútom, ktorý súdu umožňuje rozhodnúť v tzv. dôkaznej núdzi. 31. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda v prejednávanej veci žalobcovia tvrdili zásahy zo strany žalovaného do ich osobnostných práv, bolo ich povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné, jednoznačné a nesporné dôkazy na preukázanie týchto skutočností, pretože dôkazné bremeno ohľadom týchto tvrdení spočívalo na nich. 32. Žalobcovia v podanom odvolaní (okrem iného) namietajú spôsob, ako vyhodnotil predložené dôkazy súd prvej inštancie, resp. vytýkajú mu vyhodnotenie dôkazov, ale sami žiadne relevantné dôkazy preukazujúce ich tvrdenia nepredložili ani nenavrhli. Ocitli sa preto v dôkaznej núdzi, v dôsledku čoho musel súd nimi uvádzané tvrdenia vyložiť ako nepreukázané. 33. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalobcov, v ktorej polemizujú s vyhodnotením dôkazov súdom prvej inštancie odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Cdo 204/2009 zo 14.9.2011, z ktorého vyplýva, že súdna prax je jednotná v tom, že ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.(od 1.7.2016 ust. § 420 písm. f/ CSP), lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom (viď R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000). Pokiaľ súd niektorý navrhovaný dôkaz nevykoná, môže to viesť k nesprávnym skutkovým zisteniam, nie však k vade konania v zmysle § 237 O.s.p.(§ 420 CSP, pozn. odvolacieho súdu). K procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý dôkaz, ktorý účastník považuje za významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí iba súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods.1 O.s.p., § 213 ods. 5 O.s.p., po 1.7.2016 § 132, ods. 1, § 185 ods. 1, 2 CSP, pozn. odvolacieho súdu) . Ak súd rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nerozhodné alebo nadbytočné) , nejde o postup, ktorým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Súd neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p., po 1.7.2016 § 191 ods. 1 CSP) . Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten- ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). 34. Záverom odvolací súd poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003). 35. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, ak vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena žalobcami žalobu zamietol. 36. Žalobcovia ako odvolatelia nemali úspech v odvolacom konaní, žalovaný bol síce v odvolacom konaní plne úspešný, ale žiadne preukázateľné trovy mu v odvolacom konaní nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 255 ods. 1, § 396 ods. 1 CSP). 37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).