Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/79/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200652 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Hvišč, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7018200652.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Ondreja Hvišča, PhD. a členov senátu: JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Jana Raganovej v právnej veci žalobcu: U- Shin Slovakia, s.r.o., IČO: 35 893 427, K Letisku, Budova č.1329, Košice, právne zastúpený: IURISTICO, s.r.o., advokátska kancelária, Cimborkova 13, Košice, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. S/2014/00387-2.1., O - 267/2013 zo dňa 20. januára 2014, takto r o z h o d o l : I. Žalobu zamieta. II. Účastníkom konania nepriznáva právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Najvyšší súd SR o kasačnej sťažnosti žalovaného rozhodol tak, že rozsudkom sp. zn.: 3Asan/3/2016 zo dňa 21.03.2018 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. konania: 7S/35/201-124 zo dňa 15.06.2016 a vec vrátil na ďalšie konanie. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) Krajský súd v Košiciach zrušil rozhodnutie žalovaného č. S/2014/00387-2.1., O - 267/2013 zo dňa 20. januára 2014, ako aj prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu práce v Košiciach č. 51/13/S zo dňa 27.09.2013 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Týmto rozhodnutím bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 33 000,- Eur podľa § 19 ods. 1 písmeno a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o z mene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu vydania napadnutých administratívnych (ďalej len zákona č. 125/2006 Z. z.) za porušenie povinností stanovených predpismi uvedenými v §2 ods. 1 písmeno a) zákona č. 125/2006 Z. z.. V odôvodnení rozsudku Krajský súd uviedol, že postupom správneho orgánu došlo okrem iného k závažnému porušeniu ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) a v odvolacom správnom konaní bolo povinnosťou odvolacieho správneho orgánu ex offo prihliadnuť na nezákonne vykonané dokazovanie zo strany prvostupňového správneho orgánu. Princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci aspoň na jednom stupni v konaní pred správnymi orgánmi nebol v súlade s judikatúrou ESĽP, navyše ak sa verejnosti a ústnosti konania žalobca nikdy nevzdal, ale výslovne sa jej dožadoval. Mal za to, že takýto postup správnych orgánov predstavoval protiústavný zásah do základného práva žalobcu, pretože mu objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenie byť prítomný pri prerokovaní veci (vrátane dokazovania , predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení , vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, klásť svedkom a znalcovi otázky. V tomto zmysle teda vyhodnotil nevykonanie ústneho pojednávania v konaní pred správnymi orgánmi ako protiústavný zásah do základného práva žalobcu a zároveň v tomto poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn.: III. ÚS 231/2010 z 25.08.2020, z ktorého vyplýva povinnosť nariadiť ústne pojednávanie. Najvyšší súd však v svojom zrušujúcom rozhodnutí poukázal na novšie rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/2014 zo dňa 05.02.2014, kde možno nájsť v tejto otázke názorový posun. V jeho zmysle správny orgán nie je povinný s odkazom na § 21 ods. 2 správneho poriadku nariaďovať ústne pojednávanie v konaní o inom správnom delikte, je však povinný presne a úplne zistiť skutočný stav veci. Poukázal aj na iné rozhodnutia NS SR, v ktorých bolo obdobne rozhodnuté napr.: 7Sžo/1/2013 zo dňa 24.09.2014 a 8Sžo/66/2013 zo dňa 20.11.2014. V tejto súvislosti kasačný súd pripomenul rozhodnutie NS SR vo veci sp. zn. 4sž/98-102/02 zo dňa 17.12.2002, podľa ktorého „rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré môžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“ Keďže správne orgány dodržali zákonom stanovené podmienky, žalobcovi umožnili využiť využiť jeho práva tým, že mu umožnili vyjadriť sa k podkladom vydania rozhodnutia, pričom žalobca toto právo aj využil. Vzhľadom na tento názor mal kasačný súd za to, že krajský súd dospel vo veci k nesprávnemu právnemu záveru, keď zrušil napadnuté administratívne rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V bode 26 odôvodnenia svojho rozhodnutia kasačný súd uviedol, že v ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu vec opätovne prejednať a ak nezistí žiadne ďalšie pochybenie žalovaného, žalobu zamietnuť. 2. Krajský súd pri viazanosti právnym názorom NS SR v zmysle ust. § 469 SSP vo veci nariadil pojednávanie na deň 14.10.2020 na ktorom zástupcovia účastníkov konania zotrvali na svojich podaniach a vyjadreniach. 3. Súd po oboznámení sa s administratívnymi spismi správnych orgánov prvého stupňa a žalovaného a po oboznámení sa s doterajším priebehom pojednávania má za to, že žaloba žalobcu nie je dôvodná a je namieste je zamietnuť v zmysle ust. § 190 SSP. 4. Rozhodnutím žalovaného č. S/2014/00387-2.1., O-267/2013 bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice ako správneho orgánu prvého stupňa č. 51/13/S zo dňa 27.09.2013, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 33 000,- Eur podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za porušenie povinností stanovených predpismi uvedenými v § 2 ods. 1 písm. a/ bod 3 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, konkrétne: - § 6 ods. 1 písm. a/ zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 a 2 a prílohu č. 1 bod 2.8 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 392/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri používaní pracovných prostriedkov. Porušenie spočíva v tom, že zamestnávateľ nevykonal opatrenia so zreteľom na všetky okolnosti týkajúce sa práce a v súlade s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pretože nezabezpečil, aby pracovný prostriedok - ultrazvuková zváračka, poskytnutý na používanie zamestnancovi C. L. bol prispôsobený tak, aby pri jeho používaní bola zaistená bezpečnosť a ochrana zdravia zamestnanca. Ochranné zariadenie - ochranná bezpečnostná bariéra zváracej stanice (ultrazvukovej zváračky) v čase pracovného úrazu zo dňa 17.10.2012 zamestnanca C. L. bola nefunkčná, nezabránila siahnutiu do zóny nebezpečenstva a kontaktu s pohybujúcimi sa časťami pracovného prostriedku, t. j. pri vložení ruky cez ochrannú bariéru s kusom do hniezda, táto nezabránila pohybu ultrazvukovej zváračky a následne vzniku uvedeného pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená ťažká ujma na zdraví. 5. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný popísal celý priebeh administratívneho konania. Uviedol, že inšpektorát práce vykonal v dňoch 10.01. až 01.03.2013 vyšetrovanie príčin vzniku pracovného úrazu s ťažkou ujmou na zdraví, ktorý utrpela zamestnankyňa C. L., nar. XX.XX.XXXX (ďalej aj „postihnutá“) dňa 17.10.2012 na pracovisku účastníka konania. Konštatoval, že inšpekciou práce bolo zistené porušenie povinností, ktoré je v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom, ktorým bola spôsobená ťažká ujma na zdraví, toto je uvedené v protokole o vyšetrení príčin ostatného pracovného úrazu č. IKO-01-23-2.2/P-J2-13 zo dňa 01.03.2013 a dodatku č. 1 zo dňa 19.03.2013 (ďalej „protokol“), v časti G. bod 1 písm. b/. Na základe zistených skutočností inšpektorát práce oznámil účastníkovi konania, že začína správne konanie vo veci uloženia pokuty v sume 33 000,- Eur, ku ktorému sa účastník konania písomne vyjadril podaním zo dňa 06.08.2013. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia ďalej popísal rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, úrazový dej, skutočnosti, ktoré predchádzali samotnému úrazu, postup a konanie všetkých prítomných osôb a uviedol z akých zistených skutočností vychádzal správny orgán prvého stupňa pri ukladaní pokuty. Pokiaľ ide o námietky žalobcu uvedené v odvolaní s týmito sa nestotožnil, mal za to, že nie sú dôvodom na zmenu ani zrušenie napadnutého rozhodnutia a nemal ani za potrebné doplniť dokazovanie na základe námietok účastníka konania, nakoľko by už ďalším dokazovaním neboli zistené žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli mať zásadný vplyv na posúdenie okolností vzniku úrazu, príčinnej súvislosti medzi porušením povinností a vznikom pracovného úrazu, medzi pracovným úrazom a ťažkou ujmou na zdraví postihnutej zamestnankyne, resp. zodpovednosti účastníka konania. Pokiaľ žalobca ako odvolateľ namietal to, že v napadnutom rozhodnutí je nesprávne uvedené označenie účastníka, a preto sa jedná o nezákonné rozhodnutie, k tomu uviedol, že z výpisu z obchodného registra je zrejmé, že dňa 08.06.2013 došlo k zmene v názve účastníka konania z VALEO SLOVAKIA s.r.o. na U-Shin Slovakia s.r.o., ktorú zmenu však správnemu orgánu účastník konania neoznámil. Nejedná sa však o taký nedostatok, ktorý by spôsobil nezákonnosť rozhodnutia, nakoľko všetky ostatné identifikačné údaje ako sú sídlo spoločnosti a IČO ostali nezmenené a zmena názvu teda nespôsobila zameniteľnosť účastníka konania s iným subjektom. Žalobca ako odvolateľ ďalej namietal že mu boli odňaté jeho práva, nemohol sa vyjadriť k podkladom pre rozhodnutie a k spôsobu jeho zistenia a nebolo mu ani umožnené vyjadriť sa k ďalším zisteniam, k čomu žalovaný v odôvodnené napadnutého rozhodnutia uviedol, že umožnil účastníkovi konania vyjadriť sa k protokolu a umožnil mu predložiť ďalšie dôkazy na objasnenie skutkového stavu. Účastník konania sa vyjadril k protokolu listom z 07.03.2013 a s jeho vyjadrením sa inšpektor práce vysporiadal v dodatku k protokolu č. 1 z 19.03.2013. Žalovaný ďalej poukázal na to, že písomné podania informácií zaistené inšpektormi práce pri výkone vyšetrovania pracovného úrazu nie sú výsluchom svedkov v správnom konaní, preto sa na takéto podania informácií vzťahujú príslušné ustanovenia zákona o inšpekcii práce a nemusia spĺňať podmienky stanovené správnym poriadkom a taktiež poukázal aj na to, že na dokazovanie možno v súlade s § 34 ods. 1 správneho poriadku použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Uviedol, že právo účastníka v zmysle § 33 ods. 1 správneho poriadku predložiť a navrhovať dôkazy a ich doplnenie nebolo správnym orgánom opomenuté. Konštatoval, že správny orgán v tomto prípade zistil presne a úplne skutkový stav veci a za tým účelom si v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku zaobstaral všetky potrebné dôkazy. Uviedol, že účastník konania má právo navrhovať dôkazy, vykonávanie dôkazov však v zmysle § 34 ods. 4 správneho poriadku, ako aj ich hodnotenie patrí jednoznačne správnemu orgánu. Podľa názoru žalovaného inšpektorát práce disponoval dostatočnými dôkazmi, preto mohol upustiť od vykonania účastníkom navrhovaných dôkazov, a to včítane ústneho pojednávania, výsluchu svedkov a zaistenia znalca v správnom konaní, pretože vykonaním ďalšieho dokazovania by sa v tomto prípade nijako neprispelo k objasneniu skutkového stavu veci, ktorý bol náležite preukázaný a právne posúdený. Konštatoval, že v konaní uplatnil účastník konania aj právo nahliadnuť do spisu a boli mu poskytnuté fotokópie ním požadovaných písomností. Z predloženého spisu vyplýva, že po predĺžení lehoty na rozhodnutie inšpektorát práce nezaisťoval nové ďalšie zistenia, ku ktorým účastníkovi konania neumožnil vyjadriť sa. Lehota na rozhodnutie vo veci bola predĺžená najmä v prospech účastníka konania, aby mu správny orgán umožnil nahliadnuť do spisu v ním požadovanom termíne. Žalovaný ďalej uviedol, že sa zaoberal samotným porušením povinností zo strany účastníka konania. Konštatoval, že pri výkone inšpekcie práce bolo zistené, že účastník konania nezabezpečil, aby pracovný prostriedok (ultrazvuková zváračka) poskytnutý na používanie postihnutej zamestnankyni, bol prispôsobený tak, aby pri jeho používaní bola zaistená bezpečnosť a ochrana zdravia zamestnanca. Poukázal na to, že ochranné zariadenie - ochranná bezpečnostná bariéra zváracej stanice (ultrazvukovej zváračky) v čase vzniku úrazu bolo nefunkčné, nezabránilo siahnutiu do zóny nebezpečenstva a kontaktu s pohybujúcimi sa časťami pracovného prostriedku, t. j. pri vložení ruky cez ochrannú bariéru s kusom do hniezda, nezabránilo pohybu ultrazvukovej zváračky a následne vzniku úrazu. Na základe podkladov rozhodnutia žalovaný posúdil predložený spisový materiál vrátane písomností predložených počas výkonu inšpekcie práce, fotodokumentácie zabezpečenej na pracovisku, ako aj ďalších listinných dôkazov a dospel k záveru, že inšpektorát práce preukázal porušenie povinností tak, ako to uviedol v napadnutom rozhodnutí. Inšpekciou práce boli zistené celkom tri nedostatky, z toho jeden bol posúdený ako obzvlášť závažný, za čo bola uložená pokuta v úhrnnej výške 33 000,- Eur. Citoval ustanovenie § 6 ods. 1 písm. a/ zákona o BOZP, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 NV č. 392/2006 Z. z., prílohu č. 1 - 2.8 a uviedol, že inšpektori práce vychádzali pri vyšetrovaní príčin vzniku pracovného úrazu z písomných podaní informácií p. K. (operátorky) a p. P. (team leader), ktoré v čase úrazu boli prítomné na pracovisku, ako aj postihnutej p. L.. Poukázal na to, že v zápisnici o podaní informácie zo dňa 25.01.2013 uviedla p. H. K., že pri vzniku úrazu sedela vedľa postihnutej a videla, že určite pri vkladaní kusu nespustila tlačidlo štart. V čase úrazu sa pozerala na postihnutú, preto vie, ako to celé prebiehalo, že k stlačeniu štartu nedošlo, a že pani P. stála asi jeden meter od nich. B. P. taktiež výslovne uviedla v zápisnici o podaní informácie z 25.01.2013, že postihnutá chytila kus, vložila do suportu a v tom momente zišli ochranné dvierka dole, pričom postihnutá nestlačila tlačidlo štart, t. j. spustenie cyklu. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že z citovaných podaných informácií je zrejmé, že ochranné dvierka sa spustili bez toho, aby postihnutá stlačila tlačidlo štart. Inšpektorát práce konštatoval, že tlačidlo štart (v čase úrazu bolo jednoručné ovládanie), ktorým sa spúšťal výrobný proces, ako aj snímač na kontrolu prítomnosti výroku vo zváračke, neslúžia k ochrane zamestnanca pred možným vznikom úrazu (t. j. nie sú ochranné zariadenia, neplnia bezpečnostnú funkciu), sú to technologické komponenty súvisiace s ovládaním ultrazvukovej zváračky. Uviedol, že inšpektorát práce zistil, že v čase vzniku pracovného úrazu došlo k spusteniu zariadenia pri vloženej ruke zamestnanca v ochrannej bariére, z čoho je zrejmé, že optická bezpečnostná bariéra nebola zapojená tak, aby v každom prípade plnila ochrannú funkciu proti poškodeniu ruky pri vkladaní kusov do ultrazvukovej zváračky, pričom uvedené bolo v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnené. K námietkam účastníka konania, ktoré sa týkajú posúdenia ťažkej ujmy na zdraví, žalovaný poukázal na skutočnosť, že inšpektorát práce je v súlade s § 7 ods. 3 písm. b/ zákona o inšpekcii práce dozorným orgánom štátu, oprávneným na vyšetrovanie príčin vzniku pracovných úrazov, a to aj tých, ktorými bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, pričom inšpektorát práce sa touto otázkou podrobne zaoberal na strane 15 a 16 napadnutého rozhodnutia. Keďže žalovaný sa stotožnil s touto argumentáciou, preto nepovažoval za potrebné znova sa ňou zaoberať. Ďalej konštatoval, že inšpektorát práce postupoval v súlade s ustanovením § 17 ods. 10 zákona o BOZP, podľa ktorého je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti povinný zamestnávateľovi, príslušnému inšpektorátu práce a príslušnému orgánu dozoru na požiadanie do desiatich dní písomne oznámiť, či ide o závažný pracovný úraz (v prípade smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví). Keďže rozhodnúť o vážnosti pracovného úrazu z hľadiska rozsahu poškodeného zdravia a možných následkov, môže len ošetrujúci lekár alebo zdravotnícke zariadenie, je inšpektorát práce oprávnený vyžiadať si takéto vyjadrenie. V odôvodnení ďalej poukázal na to, že k závažnosti pracovného úrazu postihnutej L. sa vyjadril príslušný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti - Univerzitná nemocnica L. Pasteura, Košice, prostredníctvom ošetrujúceho lekára MUDr. J. M., úrazového chirurga, ktorý v písomnom stanovisku z 18.12.2012 jednoznačne stanovil, že pracovný úraz postihnutej je považovaný za závažný pracovný úraz s ťažkou ujmou na zdraví, ktorá spočíva v zmrzačení a poškodení dôležitého orgánu. Žalovaný mal za to, že inšpektorát práce postupoval v súlade s kompetenciami stanovenými príslušnými ustanoveniami zákona o inšpekcii práce a nebol oprávnený spochybňovať posúdenie pracovného úrazu vyhotovené poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, resp. lekárom - špecialistom, pričom pri posúdení pracovného úrazu vychádzal z predloženého stanoviska a o jeho pravdivosti a relevantnosti nemá správny orgán žiadne pochybnosti. Po posúdení všetkých relevantných skutočností a vzhľadom na uvedenú právnu úpravu, sa žalovaný stotožnil s konštatovaním inšpektorátu práce, že skutok uvedený vo výroku rozhodnutia sa stal, a preto je uloženie pokuty dôvodné. Mal za to, že inšpektorát práce preukázal porušenie povinností vyplývajúcich z uvedených ustanovení zákona o BOZP tak, ako to konštatoval v napadnutom rozhodnutí. Ďalej poukázal na to, že prvostupňový správny orgán vykonal všetky dôkazy, ktoré vykonať mohol, právnemu zástupcovi účastníka konania umožnil nazrieť do všetkých podkladov napadnutého rozhodnutia a tento sa mohol vyjadriť ku všetkým skutočnostiam v súvislosti s pracovným úrazom postihnutej C. L.. Konštatoval, že porušenie povinností, ktoré boli zistené, a za ktoré správny orgán ukladá pokutu, patrí medzi správne delikty právnickej osoby postihované bez ohľadu na zavinenie. Ide o tzv. objektívnu zodpovednosť, pri ktorej správny orgán preukazuje len porušenie právnej povinnosti zo strany účastníka konania a nie zavinenie. Správnym deliktom právnickej osoby je protiprávne konanie právnickej osoby, ktorého znaky ustanovuje zákon, a za ktoré ukladá správny orgán sankciu ustanovenú administratívnoprávnou normou (zákonom o inšpekcii práce). Poukázal na to, že účastník konania, aby sa zbavil zodpovednosti za porušenie povinností, musí predložiť také dôkazy, ktoré by ho úplne zbavili zodpovednosti za zistené porušenia, pričom tento však na podporu svojich tvrdení nepredložil žiadny relevantný dôkaz. Žalovaný považoval za preukázané, že zistené porušenie povinností zo strany účastníka konania je v priamej príčinnej súvislosti so vznikom pracovného úrazu a na základe utrpených poranení došlo k ťažkej ujme na zdraví postihnutej. Žalovaný mal za to, že inšpektorát práce správne rozhodol aj o výške uloženej pokuty a túto riadne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o inšpekcii práce. Konštatoval, že pri rozhodovaní o pokute musí inšpektorát práce prihliadať na všetky skutočnosti v zmysle § 19 ods. 6, najmä na závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, počet zamestnancov zamestnávateľa, skutočnosť, či ide o ojedinelý výskyt nedostatku alebo opakované zistenie toho istého nedostatku. Výšku uloženej pokuty považoval žalovaný za primeranú predovšetkým vzhľadom k tomu, že ide o závažné porušenie povinností zo strany účastníka konania, následkom čoho je pracovný úraz s ťažkou ujmou na zdraví. V závere napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že inšpektorát práce nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie na základe námietok účastníka konania, s čím sa aj žalovaný stotožnil a dôkazné prostriedky považoval za postačujúce. Mal za to, že ďalším dokazovaním by už neboli zistené nové skutočnosti, ktoré by mohli mať zásadný vplyv na posúdenie okolností vzniku úrazu, príčinnej súvislosti medzi porušením povinností a vznikom pracovného úrazu, medzi pracovným úrazom a ťažkou ujmou na zdraví postihnutej zamestnankyne, resp. zodpovednosti účastníka konania. Žalovaný tak uzavrel, že argumentácia, ktorú použil účastník konania v odvolaní, nie je podľa jeho názoru dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia a ani účastník konania nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by mali podstatný vplyv na posúdenie veci. 6. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného č. S/2014/00387-2.1 O-267/2013 zo dňa 20.01.2014, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa č. 51/13/S zo dňa 27.09.2013. Žaloba bola podaná ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, a žalobca ňou uplatnil žalobné dôvody podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písmeno c) v spojení so žalobnými dôvodmi uvedenými v ustanovení § 250j ods. 2 písmeno a), d) alebo e) O.s.p., teda zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci (dôvod podľa § 250j ods. 2 písmeno c) OSP); rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci ( dôvod podľa § 250j ods. 2 písmeno a) OSP) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov (dôvod podľa § 250j ods. 2 písmeno d) OSP) a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (dôvod podľa § 250j ods. 2 písmeno e) OSP). 7. Podľa ustanovenia § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) účinného od 01.07.2016 ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Podľa ustanovenia § 491 ods. 2 SSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 9. Žalobné dôvody uplatnené žalobcom podľa Občianskeho súdneho poriadku súd tak v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 491 ods. 1 a ods. 2 druhá veta SSP posudzoval ako dôvody uplatnené podľa § 191 ods. 1 SSP za súčasného zachovania účinkov podanej žaloby. 10. Žalobca v žalobe namieta, že rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov súd nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (terajší žalobný dôvod uvedený v ustanovení § 191 písmeno e) SSP), tak po stránke skutkovej nakoľko sa opierajú o hromadné skutkové zistenia, pričom takýto postup nie je v súlade s ustanovením § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Taktiež je rozhodnutie nepreskúmateľné po stránke právnej, nakoľko nešpecifikuje ktoré konkrétne minimálne požiadavky na pracovné prostriedky mal žalobca nesplniť a samotný odkaz na prílohu č.1 bod 2.8 nariadenia vlády SR č. 392/2006 Z. z. nie je postačujúci, nakoľko tento stanovuje viaceré požiadavky a zároveň nie je vôbec z rozhodnutí jasné, o ktorú z alternatív sa jedná vo vzťahu ku klasifikácii ťažkej ujmy na zdraví postihnutej zamestnankyne. Podľa žalobcu nezrozumiteľnosť pre nedostatok dôvodov vyplýva aj z toho, že v oboch rozhodnutiach sa odkazuje na protokol a jeho doplnenie, pokiaľ ide o okolnosti, ktorú sú rozhodujúce z hľadiska uloženia pokuty bez toho, aby boli tieto okolnosti v jednotlivostiach zopakované a zhodnotené tak, ako to ukladá správny poriadok. A zároveň má za to, že všetky dôkazy pre zistenie skutkového stavu boli získané nezákonne a aj preto sú rozhodnutia nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 11. Ďalej žalobca namietal to, že zistený skutkový stav bol nedostačujúci na posúdenie veci nakoľko správne orgány ako príčinu pracovného úrazu zistili chýbajúce alebo nedostatočné ochranné zariadenia a zabezpečenie, a toto zistenie nie je podľa žalobcu správne. Podľa jeho zistení došlo k mimoriadnej nepravidelnosti vo fungovaní ochranných zariadení, keď napriek skutočnosti, že zamestnankyňa ešte mal ruku vo výrobnom procese, kde vkladala opracovávaný kus výrobku, došlo k spusteniu výrobného procesu. Podľa žalobcu tak došlo k zlyhaniu ochrannej optickej bariéry, pričom tento bezpečnostný prvok na výrobnom zariadení existoval a bol funkčný a takéto zlyhanie nezaznamenali nikdy predtým a ani po vzniku pracovného úrazu pri simulácii škodového deja sa nepodarilo dosiahnuť rovnaké zlyhanie a to pri pôvodnom zapojení výrobného zariadenia, čo môžu potvrdiť Ing. H. H., technický manažér závodu Ing. H. G., inžinier údržby a Ing. F. F., procesný inžinier, ktorých výsluch v administratívnom konaní navrhovali ale sa neuskutočnil. Nepravdepodobný je aj záver správnych orgánov o tom, či zamestnankyňa stlačila tlačidlo štart alebo nie a podľa žalobcu táto pravdepodobne stlačila tlačidlo, pretože iné vysvetlenie pre spustenie výrobného procesu sa nejaví byť vierohodné a ani pred úrazom a ani po úraze sa samospustenie nezaznamenalo a nepodarilo sa ho zopakovať ani pri simulácii úrazového deja a sama poškodená zamestnankyňa sa vyjadrovala tak, že nevie, či stlačila tlačidlo štart, ktorým sa spúšťa výrobný proces alebo nie, čo môže potvrdiť aj teamleaderka B. P.. Zároveň poukázal na to, že samotná zamestnankyňa konala neobvykle, pretože je praváčka ale v danom prípade vkladal ľavou rukou a teda pravou rukou mohla náhodne spustiť proces. Z týchto dôvodov preto možno pochybovať o tom, či zlyhalo tlačidlo štart alebo nie vzhľadom na vyjadrenie poškodenej zamestnankyne po úraze a táto pochybnosť mala byť vyhodnotená v zásade in dubio pro reo. Nakoľko ďalšie dva ochranné prvky boli riadne aktivované a boli aj funkčné: snímač na kontrolu prítomnosti výrobku v zváračke a zatvorené ochranné dvierka, ktoré nešťastne pridržali zamestnankyni ruku a ktoré inak mali zabrániť tomu, aby došlo k úrazu tým, že bránia počas výrobného procesu čokoľvek do priestoru zvárania vkladať. Žalobca má vzhľadom na tieto skutočnosti za to, že sa nejednalo o chýbajúce ani nedostatočné ochranné zariadenie a zabezpečenie ale o náhle zlyhanie a teda chybný alebo nepriaznivý stav zdroja úrazu a preto išlo o náhle neočakávané zlyhanie teda o náhodu a nie o porušenie povinností zamestnávateľa zabezpečiť zariadenia ochrannými prvkami. Zároveň vo vzťahu k nedostatočne zistenému skutkovému stavu namietal žalobca aj to, že sa neuskutočnili ním navrhované znalecké dokazovanie vo vzťahu posúdeniu pracovného úrazu ako ťažkej ujmy na zdraví a rozsahu následkov pracovného úrazu. Namietal to, že nebolo vysvetlené a preukázané zahrnutie všetkých škodlivých následkov pracovného úrazu príčinným vzťahom so škodovou udalosťou, nakoľko po pracovnom úraze mala poškodená zamestnankyňa pomliaždený ukazovák ľavej ruky, ktorý nebol od tela oddelený ani čiastočne a napriek včasnej preprave do nemocnice jej bola poskytnutá pomoc až po šiestich hodinách, kedy ju operovali, čím spochybňuje žalobca včasnosť zákroku a zároveň k amputácii dvoch článkov ľavého ukazováka došlo až po ôsmich dňoch od hospitalizácie pre rozšírenie infekcie, čo vyvoláva otázku, kedy došlo k zaneseniu infekcie do rany poškodenej zamestnankyne, pričom k tomuto mohlo dôjsť až v nemocnici, pričom s týmto sa žalovaný správny orgán vôbec nevysporiadal. Poukázal na to, že on sám nemal možnosť zabezpečiť si vlastný znalecký posudok, nakoľko nemá prístup k zdravotnej dokumentácii. Pokiaľ správne orgány vychádzali z vyjadrenia poskytovateľa zdravotnej starostlivosti čo je podľa žalobcu v rozpore so zákonom a takýto podklad je nedostačujúci pre rozhodnutie vo veci. 12. Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia žalobca uviedol, že sa nestotožňuje so záverom správnych orgánov o ťažkej ujme na zdraví nakoľko táto odporuje zákonnej definícii podľa § 3 písmeno l) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov a pojmovým znakom ťažkej ujmy na zdraví, ktoré bolo vysvetlené právnou praxou - rozhodnutie R II/1965. Vzhľadom na objektívne dôsledky pracovného úrazu - strata dvoch článkov ľavého ukazováka bez akéhokoľvek vplyvu na pracovnú spôsobilosť poškodenej zamestnankyne nie je ani zmrzačením, ani stratou či podstatným znížením pracovnej spôsobilosti, ani stratou ani podstatným oslabením funkcie zmyslového ústrojenstva, ani zohyzdením, ani vyvolaním potratu ani usmrtením plodu a nejedná sa ani o mučivé útrapy. Súčasne má žalobca za to, že správne orgány nesprávne aplikovali ustanovenie § 19 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov v zmysle ktorého bola uložená pokuta vo výške 33 000,- Eur, nakoľko nie je opodstatnený záver o ťažkej ujme na zdraví dotknutej zamestnankyne. A zároveň nakoľko sa jednalo o náhodu a nie o chýbajúce ani o nedostatočné ochranné zariadenie a zabezpečenie, takáto okolnosť nemôže byť sankcionovaná ukladaním pokút. 13. Poslednou námietkou uvedenou v žalobe bola námietka uloženia pokuty non subjektu. V čase vydania rozhodnutia o uložení pokuty, t. j. dňa 27.09.2013 totiž podľa žalobcu neexistoval subjekt s obchodným názvom VALEO SLOVAKIA, s.r.o. a aj napriek upozorneniu správneho orgánu táto náprava nebola zjednaná. Keďže pokuta bola ukladaná spoločnosti VALEO SLOVAKIA, s.r.o. v tom čase sa už nejednalo o žalobcu ale o iný subjekt. Takáto vada rozhodnutia má za následok nulitu vydaného rozhodnutia, pričom v tomto poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn.: 6Sž 99/00. 14. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 17.04.2014 uviedol, že dôvody uvedené v žalobe vychádzajú z vyjadrení, ktoré predložil žalobca v konaní na obidvoch stupňoch a sú v zásade totožné s obsahom odvolania. Mal za to, že so samotným skutkom, aj s dôvodmi uloženia pokuty, sa dostatočne vysporiadal ako žalovaný v napadnutom rozhodnutí, napriek tomu poukázal znova na zásadné aspekty predmetu rozhodnutia, resp. porušenia povinností, za ktoré bola žalobcovi uložená pokuta. K prvej námietke žalobcu ohľadom toho, že sa nemohol podieľať na zisťovaní skutkového stavu a nemohol sa vyjadriť k podkladu pre rozhodnutie a k spôsobu jeho zistenia žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán vykonal všetky dôkazy, ktoré vykonať mohol, žalobca sa mohol vyjadriť ku všetkým skutočnostiam súvisiacim so vznikom pracovného úrazu, a to už pri prerokovaní protokolu, mohol tiež predložiť ďalšie dôkazy na objasnenie skutkového stavu. Žalobca sa vyjadril listom k protokolu zo dňa 07.03.2013 a s jeho vyjadrením sa inšpektor vysporiadal v dodatku k protokolu č. 1 zo dňa 19.03.2013. Prvostupňový orgán umožnil právnemu zástupcovi na základe jeho žiadosti nazrieť počas konania do všetkých podkladov a boli mu poskytnuté fotokópie ním požadovaných písomností. Z predloženého spisu vyplýva, že po predĺžení lehoty prvostupňový orgán nezisťoval nové dôkazy, ku ktorým sa účastník konania nemohol vyjadriť a lehota na rozhodnutie bola predĺžená v prospech žalobcu, aby mu správny orgán umožnil nahliadnuť do spisu v ním požadovanom termíne. Písomné podania informácií, zistené inšpektormi nie sú výsluchom svedkov v správnom konaní, a preto sa na ne vzťahujú príslušné ustanovenia zákona o inšpekcii práce. Na dokazovanie možno použiť podľa § 34 ods. 1 správneho poriadku všetky prostriedky, pričom právo žalobcu podľa § 33 ods. 1 nebolo opomenuté. Žalobca mal možnosť vyjadriť sa k protokolu a k začatiu správneho konania aj predložiť a navrhnúť dôkazy, čo aj učinil. Taktiež uviedol, že žalobca vykonal vlastné zisťovanie príčin a všetky okolnosti vzniku úrazu hneď po jeho uskutočnení, vypočul svojich zamestnancov a spísal záznam o pracovnom úraze vrátane správy o vyšetrení príčin a okolností jeho vzniku. V závere uviedol, že zranená postupovala obvyklým bezpečným postupom, nekonala nesprávnym ani nebezpečným spôsobom a neporušila žiadny bezpečnostný predpis, preto argument žalobcu, že zamestnanci s odstupom času vypovedajú inak je špekulatívny a neopodstatnený. Mal za to, že prvostupňový správny orgán zistil presne a úplne skutkový stav veci a za tým účelom zaobstaral všetky potrebné dôkazy. Vykonanie ďalšieho dokazovania by nijako neprispelo k ďalšiemu objasneniu skutkového stavu veci, ktorý bol náležite preukázaný a správne posúdený. Všetky osoby, resp. zamestnanci žalobcu, ktorí boli vypočutí počas vyšetrovania príčin úrazu boli náležite poučený o následkoch nepravdivých informácii, preto nebolo dôvodné predpokladať, že by podali nepravdivé informácie. K druhej námietke žalobcu ohľadom nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti oboch rozhodnutí správnych orgánov žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade s § 47 správneho poriadku. Príloha č. 1, bodu 2.8 Nariadenia vlády SR 392/2006 Z. z. stanovuje minimálne požiadavky a to tak, že tieto musia byť splnené súčasne. K posúdeniu skutočnosti, či ide o pracovný úraz s ťažkou ujmou, poukázal na vyjadrenie príslušného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti - MUDr. J. M., ktorý sa k pracovnému úrazu vyjadril v písomnom stanovisku zo dňa 18.12.2012, kde stanovil, že pracovný úraz možno považovať za závažný pracovný úraz s ťažkou ujmou na zdraví, ktorá spočíva v zmrzačení a poškodení dôležitého orgánu. Zároveň vo vzťahu k ťažkej ujme na zdraví žalovaný poukázal na to, že na účely pracovných úrazov definuje ťažkú ujmu na zdraví § 3 písmeno l) zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a v zmysle § 17 ods. 10 tohto zákona je práve poskytovateľ zdravotnej starostlivosti povinný príslušnému inšpektorátu práce a príslušnému orgánu dozoru na požiadanie bezodkladne písomne oznámiť, či ide o závažný pracovný úraz podľa odseku 4 písmeno a) tohto zákona, teda smrteľný pracovný úraz alebo pracovný úraz s ťažkou ujmou na zdraví. Pokiaľ ide o tretiu námietku žalobcu ohľadom toho, že zistenie skutkového stavu veci je nedostačujúce na posúdenie veci k tomu žalovaný uviedol, že skutkový stav bol zistený podrobne, správne a dôsledne. Sám žalobca predložil tzv. LESSON LEARNED CARD (template version V1.62, autor H. G., inžinier údržby, dátum vytvorenia 16.11.2012, výrobná linka ALA) podľa ktorého hlavnou príčinou úrazu bolo to, že zapojenie s bezpečnostnou bariérou nebolo priame ale nepriame - cez relé a indukčný snímač nie je bezpečnostná prvok a zapojenie optickej bariéry nebolo vykonané cez bezpečnostné relé. Príčinou úrazu tak bolo chýbajúce alebo nedostatočné ochranné zariadenie a zabezpečenie, v danom prípade sa zaň považuje aj neúčinné zariadenie. Tlačidlo štart, ako to už vyplýva z názvu, neslúži k ochrane zamestnanca pred možným vznikom úrazu. Bezpečnostné prvky - ochranné dvierka a optická bariéra nedokázali ochrániť zamestnanca pred vznikom úrazu, boli neúčinné. Žalobca vo vlastnom šetrení poukázal na nedostatky v samotnom zapojení optickej bariéry, čo v písomnom podaní potvrdili jeho zamestnanci - Ing. G., Ing. H.. Taktiež uviedol, že firma VALEO ABBEVILLE, pôvodný majiteľ ultrazvukovej zváračky vykonal na stroji pred jeho odovzdaním žalobcovi veľa technických zmien. Boli doplnené kryty, pohyblivé dvierka otvoru pre vkladanie zváraného vkusu a jednoručné ovládanie. Teda oproti pôvodnému vyhotoveniu boli vykonané podstatné zásahy, i napriek tomu si žalobca neoveril spôsob zapojenia bezpečnostných prvkov. Je zjavné, že keďže žalobca poskytol zamestnancovi na prácu nebezpečný pracovný prostriedok, nevykonal potrebné opatrenia na úseku BOZP tak, aby boli účinné. Jednalo sa o zlé zapojenie bezpečnostného prvku, čo aj sám prevádzkovateľ stroja - žalobca potvrdil vo vlastnom šetrení. Je tiež zrejmé, že sa nejednalo o náhodu, ale o porušenie povinnosti zamestnávateľa, ktoré malo za následok pracovný úraz zamestnanca. K námietkam žalobcu o spochybňovaní právnej kvalifikácie pracovného úrazu s ťažkou ujmou na zdraví žalovaný uviedol, že mal žalobca možnosť podať podnet na prešetrenie veci na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý je oprávneným orgánom. K námietkam vydania nulitného aktu žalovaný uviedol, že rozhodnutie za nulitné nemožno považovať, nakoľko sa nezmenilo sídlo, ani identifikačné číslo spoločnosti žalobcu, a teda nemohlo dôjsť k zámene spoločnosti, pretože tá bola dostatočne identifikovaná. Taktiež poukázal, že prinajmenšom zásada slušného jednania a dobré mravy vyžadujú, aby účastník konania informoval o tak závažnej skutočnosti, akou je zmena názvu. 15. Krajský súd v konaní v tom čase podľa § 247 a nasl. účinného Občianskeho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania (za splnenia zákonných podmienok v zmysle § 250f ods. 2 O.s.p.), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, dospel jednomyseľne k záveru, že žaloba nie je dôvodná a rozsudkom č. konania : 7S/35/2014 - 49 zo dňa 28.05.2014 (v poradí prvým) zamietol a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom Najvyšší súd SR rozhodol uznesením č. konania 6Sžo/76/2014 - 92 zo dňa 25.11.2015 tak, že tento rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že krajský súd nepreskúmal dostatočným spôsobom všetky žalobcove námietky a postupoval vo veci nedôsledne, čím postihol rozsudok znakom nepreskúmateľnosti, čím bolo porušené žalobcove právo na spravodlivý a riadny súdny proces. Odôvodnenie rozsudku založil iba na formálnom popise žaloby, vyjadrenia žalovaného, citovaní jednotlivých zákonných ustanovení - paragrafových znení - na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, pričom vlastnému právnemu odôvodneniu svojich záverov v napadnutom rozsudku venoval pozornosť v minimálnom rozsahu, čím taktiež postihol napadnutím rozsudok deficitom nepreskúmateľnosti. Najvyšší súd uložil krajskému súdu povinnosť vysporiadať sa so všetkými námietkami žalobcu, vrátane odvolacích námietok, znovu o nej rozhodnúť a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodniť. 16. V nadväznosti na toto zrušujúce rozhodnutie Krajský súd v Košiciach pri viazanosti právnym názorom Najvyššieho súdu SR vec znova prejednal a rozhodol o nej rozsudkom č. konania : 7S/35/2014 -124 zo dňa 15.06.2016 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného č, S/2014/00387-2.1 O-267/2013 zo dňa 20.01.2014, ako aj rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice č. 51/13/S zo dňa 27.09.2013 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v danom prípade správne orgány neakceptovaním procesných práv žalobcu, ktoré mohol uplatniť v konaní pred správnymi orgánmi porušili jeho základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. ods. 1 Ústavy a poukázal na Nález Ústavného súdu SR III ÚS 231/2010 z 25.08.2010, z ktorého vyplýva povinnosť nariadiť ústne pojednávanie nielen v priestupkových veciach ale aj v konaniach o iných správnych deliktoch. Proti tomuto rozsudku podal kasačnú sťažnosť žalovaný o ktorej rozhodol Najvyšší súd SR tak, ako je uvedené v bode 1 odôvodnenia tohto rozsudku. 17. Krajský súd sa oboznámil s administratívnym spisom prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného a zistil tento skutkový stav: 18. Dňa 24.10.2012 bol Inšpektorátu práce doručená Záznam spoločnosti VALEO SLOVAKIA, s.r.o. o registrovanom pracovnom úraze, z obsahu ktorého vyplýva, že u zamestnankyne C. L. došlo k pracovnému úrazu, ktorý vtedy nebol ešte klasifikovaný ako pracovný úraz s ťažkou ujmou na zdraví. Z opisu priebehu pracovného úrazu vyplýva, že po zreštartovaní ultrazvukovej zváračky a po vložení do stroja sa spustili mechanické bezpečnostné dvierka, pritlačili a podržali operátorke ruku a zároveň jej sondotróda pomliaždila ukazovák ľavej ruky (napriek tomu, že ne poste sa nachádzala optická bariéra, ktorá by mala zamedziť spustenie sondotródy). Spolu s týmto bol doložený Záznam zo vstupného školenia BOZO pre novoprijatých zamestnancov, návod na obsluhu ultrazvukovej zváračky, žiadosť o vykonanie lekárskej prehliadky u zranenej zamestnankyne ako aj pracovná zmluva uzavretá s touto zamestnankyňou. Dňa 18.12.2012 vyplnil úrazový chirurg MUDr. J. M. Žiadosť o posúdenie závažnosti pracovného úrazu v zmysle ust. § 17 ods. 4 písmeno a) zákona č. 124/2006 Z. z., ktorý vznikol u zamestnankyne C. L. dňa 17.10.2012 tak, že pracovný úraz je posúdený ako závažný a ťažkou ujmou na zdraví sa u nej rozumie zmrzačenie a poškodenie dôležitého orgánu Dňa 21.12.2012 bola Inšpektorátu práce doručená od spoločnosti VALEO SLOVAKIA, s.r.o., Správa o vyšetrení príčin a okolnosti vzniku závažného pracovného úrazu z obsahu ktorej vyplýva, že najprv žalobca ako zamestnávateľ registroval poškodenie zdravia u zamestnankyne ako pracovný úraz ale z dôvodu, že v priebehu rekonvalescencie došlo u poškodenej k zdravotným komplikáciám, v dôsledku čoho jej museli amputovať dva články prsta na ľavej ruke, čím lekár určil pracovný úraz ako zmrzačenie resp. poškodenie dôležitého orgánu a preto žalobca v súlade so zákonom č. 124/2006 Z. z. preklasifikoval pracovný úraz na závažný. Zároveň z obsahu správy sú zrejmé výsledky šetrenia, ktorí zamestnanci žalobcu vyšetrovali pracovný úraz, okolnosti vzniku pracovného úrazu, jeho klasifikácia ako aj prijaté opatrenia. Spolu s týmto bol Inšpektorátu práce predložený aj LESSON LEARNED CARD vypracovaný pánom G., inžinierom údržby a s podrobným popisom príčiny vzniku pracovného úrazu - zapojenie s bezpečnostnou bariérou nebolo priame ale nepriame cez relé, čo je nevyhovujúce, pričom indukčný snímač nie je bezpečnostný prvok a zapojenie optickej bariéry bolo cez nie bezpečnostné (vysoko potenciálne riziko zlyhania ). Prvostupňový správny orgán vykonal následne v dňoch 10.01.2013, 14.01.2013, 23.01.2013, 25.01.2013, 29.01.2013, 14.02.2013, 26.02.2013, 27.02.2013 01.03.2013 vyšetrovanie príčin pracovného úrazu s ťažkou ujmou na zdraví postihnutej C. L., ktoré šetrenia sú zachytené v Zápisniciach o podaní informácie fyzickými osobami, ktoré podali informácie o okolnostiach vzniku pracovného úrazu. Vyšetrovanie príčin úrazu vykonal podľa § § 7 ods. 3 písmeno b/ zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce . Inšpektorát práce vypracoval dňa 01.03.2013 Protokol o vyšetrení príčin vzniku ťažkej ujmy na zdraví, v ktorom popísal údaje o úraze, charakteristiku deja úrazu ako aj ďalšie skutočnosti vzťahujúce sa na okolnosti pracovného úrazu. V rámci zistených nedostatkov v protokole uviedol, že zo strany postihnutej, zo strany inej organizácie ani zo strany iných osôb neboli zistené žiadne nedostatky avšak zo strany zamestnávateľa - v tom čase spoločnosť VALEO SLOVAKIA, s.r.o. došlo k porušeniu ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti zdravia pri práci v nadväznosti na § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1, 2 príloha č. 1 bod č.2.8 nariadenia vlády č. 392/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách na používanie pracovných prostriedkov v tom, že nezabezpečil, aby pracovný prostriedok poskytnutý zamestnancovi na používanie bol prispôsobený tak, aby pri jeho používaní bola zaistená bezpečnosť a ochrana zdravia zamestnanca. Ochranné zariadenie - ochranná bezpečnostná bariéra zváracej stanice (ultrazvukovej zváračky) identifikačné číslo majetku predmetnej stanice je 420000000258 v čase úrazu bola nefunkčná, nezabránila stiahnutia do zóny nebezpečenstva a kontaktu s pohybujúcimi sa časťami pracovného prostriedku, t.j. pri vložení ruky cez ochrannú bariéru s kusom do hniezda, táto nezabránila pohybu ultrazvukovej zváračky a následne vzniku úrazu. Pokiaľ ide o iné nedostatky, ktoré boli zistené v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom zo strany zamestnávateľa v tom čase spoločnosti VALEO SLOVAKIA, s.r.o. bolo zistené porušenie ustanovenia § 13 ods. 2 zákona č 124/2006 Z. z. spočívajúce v tom, že pre stanica ultrazvukového zvárania identifikačné číslo 42000000258 zamestnávateľ neviedol predpísanú technickú dokumentáciu tak, aby zodpovedala skutočnému stavu. Taktiež bolo zistené porušenie ustanovenia § 9 ods. 1 písmeno a) zákona č. 124/2006 Z. z. v nadväznosti na ustanovenie § 9 ods. 2 písmeno d) vyhlášky č. 508/2009 Z. z. ktorou sa ustanovujú podrobnosti na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci s technickými zariadeniami tlakovými, zdvíhacími, elektrickými a plynovými a ktorou sa ustanovujú technické zariadenia v tom, že zamestnávateľ nezabezpečil vykonanie odbornej prehliadky a odbornej skúšky elektrického zariadenia ultrazvukovej zváracej stanice. Zároveň v protokole boli Inšpektorátom práce nariadené opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. Obsah protokolu bol prerokovaný dňa 01.03.2013 so zástupcom spoločnosti VALEO SLOVAKIA, s.r.o. - p. O. R., ktorý do protokolu k zisteným skutočnostiam a nedostatkom uviedol, že žiada o určenie lehoty na písomné vyjadrenie k obsahu protokolu, s čím Inšpektorát práce súhlasil. Dňa 11.03.2013 obdŕžal Inšpektorát práce písomné vyjadrenie spoločnosti VALEO SLOVAKIA, s.r.o. ku skutočnostiam uvedeným v protokole (skutočnosti v ňom namietané sú takmer totožné so skutočnosťami namietanými v žalobe), s ktorým sa Inšpektorát práce vysporiadal v Dodatku č. 1 zo dňa 19.03.2013 k Protokolu. Zároveň je s týmto dátumom v spise založené aj vyjadrenie inšpektora - Ing. F. Š. k správnemu konaniu vo veci pokuty. Na základe zistených skutočností začal Inšpektorát práce správne konanie vo veci uloženia pokuty za zistené porušenia, ktoré písomne listom zo dňa 12.07.2013 oznámil spoločnosti VALEO SLOVAKIA, s.r.o., k čomu sa táto písomne vyjadrila podaním zo dňa 06.08.2013, doručeným Inšpektorátu práce Košice dňa 08.08.2013. V tomto vyjadrení žiadal žalobca o možnosť nahliadnuť do spisu, ktorá možnosť mu bola oznámená písomne listom zo dňa 14.08.2013, ktorý žalobca prevzal dňa 21.08.2013 . Písomným podaním zo dňa 28.08.2013 oznámil Inšpektorát práce žalobcovi predĺženie lehoty na rozhodnutie v zmysle ust. § 49 ods. 2 zákona o správnom konaní č. 71/1967 Zb., nakoľko žalobca po oznámení začatia správneho konania oznámil skutočnosti, ktoré je potrebné preveriť, toto podanie prevzal žalobca dňa 05.09.2013. Z administratívneho spisu je ďalej zrejmé, že dňa 09.09.2013 nahliadol žalobca do spisu a taktiež aj dňa 10.09.2013. Dňa 27.09.2013 bolo vydané prvostupňové správne rozhodnutie o uložení pokuty v takom znení ako je uvedené v napadnutom rozhodnutí žalovaného s tým, že odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného. Proti tomuto prvostupňovému správnemu rozhodnutiu podal včas odvolanie žalobca o ktorom rozhodol žalovaný správny orgán tak, ako je to uvedené pod bodom 5 odôvodnenia tohto rozsudku 19. Podľa § 7 ods. 3 písm. b/ zákona č. 125/2006 Z. z., o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, inšpektorát práce vyšetruje príčiny vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, bezprostrednej hrozby závažnej priemyselnej havárie, závažnej priemyselnej havárie, bezpečnostné, technické a organizačné príčiny vzniku choroby z povolania a ohrozenia chorobou z povolania, vedie ich evidenciu a podľa potreby vyšetruje príčiny vzniku aj ostatných pracovných úrazov. 20. Podľa § 13 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z. z., v prípade zistenia nedostatkov u kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, je inšpektor práce povinný vypracovať protokol a ten prerokovať so zamestnávateľom alebo ním povereným zamestnancom, alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom. Inšpektor práce je povinný pri vypracúvaní protokolu prihliadať na vyjadrenia a doklady uplatnené alebo predložené kontrolovaným zamestnávateľom alebo kontrolovanou fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, počas výkonu inšpekcie práce do prerokovania protokolu. 21. Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z. z., inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ prvom bode až treťom bode a šiestom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 Eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 Eur. 22. Podľa § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z., na konanie podľa § 4 písm. e/, § 6 ods. 1 písm. b/, d/ a e/, § 7 ods. 3 písm. d/, e/, i/ a t/, ods. 8 písm. b/ a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d/ až f/, § 19 a 20, sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na vydanie oprávnenia, preukazu, osvedčenia a povolenia podľa tohto zákona. 23. Podľa § 1 zákona č. 124/2006 Z. z., o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tento zákon ustanovuje všeobecné zásady prevencie a základné podmienky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a na vylúčenie rizík a faktorov podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia z práce. 24. Podľa § 6 ods. 1 písm. a/ zákona č. 124/2006 Z. z., zamestnávateľ v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je povinný vykonávať opatrenia so zreteľom na všetky okolnosti týkajúce sa práce a v súlade s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. 25. Podľa § 9 ods. 1 písm. a/ zákona č. 124/2006 Z. z., zamestnávateľ je povinný sústavne kontrolovať a vyžadovať dodržiavanie právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zásad bezpečnej práce, ochrany zdravia pri práci a bezpečného správania na pracovisku a bezpečných pracovných postupov, najmä kontrolovať stav bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane stavu bezpečnosti technických zariadení; na ten účel v intervaloch určených osobitnými predpismi zabezpečovať kontrolu tohto stavu, meranie a hodnotenie faktorov pracovného prostredia, úradné skúšky, odborné prehliadky a odborné skúšky vyhradených technických zariadení. 26. Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 124/2006 Z. z., zamestnávateľ je povinný registrovať pracovný úraz, ktorým bola spôsobená pracovná neschopnosť zamestnanca trvajúca viac ako tri dni alebo smrť zamestnanca, ku ktorej došlo následkom pracovného úrazu (ďalej len „registrovaný pracovný úraz“), tak, že a) zistí príčinu a všetky okolnosti jeho vzniku, a to za účasti zamestnanca, ktorý utrpel registrovaný pracovný úraz, ak je to možné so zreteľom na jeho zdravotný stav, a za účasti príslušného zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť; v prípade smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví (ďalej len „závažný pracovný úraz“), zamestnávateľ je povinný prizvať k zisťovaniu príčin aj autorizovaného bezpečnostného technika, b) spíše záznam o registrovanom pracovnom úraze najneskôr do štyroch dní po oznámení vzniku registrovaného pracovného úrazu, c) prijme a vykoná potrebné opatrenia, aby sa zabránilo opakovaniu podobného pracovného úrazu. 27. Podľa § 17 ods. 10 zákona č. 124/2006 Z. z. poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je povinný zamestnávateľovi, príslušnému inšpektorátu práce a príslušnému orgánu dozoru na požiadanie do desiatich dní písomne oznámiť, či ide o závažný pracovný úraz podľa odseku 4 písm. a) a ak ide o ťažkú ujmu na zdraví, aj určenie vážnej poruchy zdravia alebo vážneho ochorenia podľa § 3 písm. l). 28. Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 392/2006 Z. z., o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri používaní pracovných prostriedkov, zamestnávateľ je povinný vykonať potrebné opatrenia, aby pracovný prostriedok poskytnutý zamestnancovi na používanie bol na príslušnú prácu vhodný alebo prispôsobený tak, aby pri jeho používaní bola zaistená bezpečnosť a ochrana zdravia zamestnanca. Zamestnávateľ je povinný prihliadať pri výbere pracovného prostriedku na osobitné pracovné podmienky a druh práce, na nebezpečenstvá existujúce na jeho pracovisku alebo v jeho priestore a na ďalšie nebezpečenstvá, ktoré môžu dodatočne vyplynúť z používania pracovného prostriedku. 29. Podľa § 4 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 392/2006 Z. z., zamestnávateľ je povinný zabezpečiť, aby pracovný prostriedok, ktorý na používanie poskytne zamestnancovi, vyhovoval minimálnym požiadavkám na pracovný prostriedok uvedeným v prílohe č. 1, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 30. Podľa § 4 ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 392/2006 Z. z., zamestnávateľ je povinný zabezpečiť, aby pracovný prostriedok po celý čas jeho používania zodpovedal minimálnym požiadavkám ustanoveným v prílohe č. 1 a v osobitných predpisoch. 31. Podľa prílohy č. 1 bodu 2.8. Nariadenia vlády SR č. 392/2006 Z. z., ak je možný kontakt s pohybujúcimi sa časťami pracovného prostriedku, ktorý môže spôsobiť úraz, tieto časti musia byť vybavené krytom alebo iným ochranným zariadením, ktoré zabráni prístupu do zóny nebezpečenstva, alebo takým zariadením, ktoré zastaví pohybujúce sa nebezpečné časti skôr, ako sa siahne alebo vstúpi do zóny nebezpečenstva. Kryt a iné ochranné zariadenie: a) musia mať pevnú konštrukciu, b) nesmú vytvárať ďalšie nebezpečenstvo, c) nesmú sa dať ľahko odstrániť alebo vyradiť z činnosti, d) musia byť umiestnené v primeranej vzdialenosti od zóny nebezpečenstva, e) musia byť riešené tak, aby neobmedzovali výhľad obsluhy na celý priestor, v ktorom sa pracovný prostriedok používa, f) musia umožniť činnosť potrebnú na upevnenie alebo výmenu častí pracovného prostriedku a činnosť pri údržbe tak, aby sa prístup obmedzil len do priestoru, v ktorom sa uvedená činnosť vykonáva a bez odstránenia krytu alebo ochranného zariadenia, ak je to možné. 32. Podľa § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. 33. Podľa § 34 ods. 1 až 6 správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať. 34. Podľa § 36 správneho poriadku, ak je pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok, správny orgán ustanoví znalca. Proti rozhodnutiu o ustanovení znalca sa možno odvolať. 35. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 36. Podľa § 47 ods. 1, 3 správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 37. V danom prípade predmetom konania je preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia týkajúceho sa uloženia sankcie za správny delikt, ktorého sa mal dopustiť žalobca ako zamestnávateľ v súvislosti s výkonom jeho práce, v časovej súvislosti, s ktorou došlo k pracovnému úrazu. 38. Správnym deliktom právnickej osoby je protiprávne konanie právnickej osoby, ktorého znaky ustanovuje zákon a za ktoré ukladá správny orgán sankciu ustanovenú administratívnoprávnou normou, v tomto prípade zákonom o inšpekcii práce. Subjektívna stránka správneho deliktu právnickej osoby nie je založená na zavinení, ide tu o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie za porušenie povinností ustanovených v zákone. Terajšie právna úprava takmer vôbec neumožňuje zbaviť sa objektívnej zodpovednosti, keďže absentuje všeobecná úprava liberačných dôvodov, ide tu o tzv. absolútnu objektívnu zodpovednosť. V prípade kde právna úprava umožňuje liberačné dôvody, preukázaním ich splnenia sa právnická osoba môže zodpovednosti zbaviť. 39. Po dôkladnom preskúmaní administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa ako aj žalovaného správneho orgánu a po oboznámení sa so žalobnými dôvodmi má súd za to, že žaloba žalobcu nie je dôvodná a súd sa stotožňuje s rozhodnutím žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa uložení pokuty žalobcovi za porušenie povinností vo výške 33 000,- Eur, nakoľko bolo v administratívnom konaní na základe dostatočne zistených skutkových okolností preukázané, že zamestnankyňa žalobcu utrpela pracovný úraz s ťažkou ujmou na zdraví na pracovisku žalobcu, pričom toto je v príčinnej súvislosti s porušením povinností žalobcu ako zamestnávateľ spočívajúcom v tom, že tento nezabezpečil, aby pracovný prostriedok, ktorý používala zamestnankyňa (ultrazvuková zváračka) tak, aby neohrozoval jej bezpečnosť a zdravie. V konaní bolo preukázané, že tento nebol prispôsobený tak, aby pri jeho používaní bola zaistená bezpečnosť a ochrana jej zdravia, keď ochranné zariadenie (ochranná bezpečnostná bariéra) zváracej stanice ultrazvukovej zváračky) bola v čase úrazu neúčinná, nezabránila stiahnutie sa do zóny nebezpečenstva a kontaktu s pohybujúcimi sa časťami pracovného prostriedku, t. j. pri vložení ruky cez ochrannú bariéru s kusom do hniezda táto nezabránila pohybu ultrazvukovej zváračky a následne vzniku úrazu. 40. Správny súd sa v prvom rade zaoberal tými žalobnými dôvodmi žalobcu, v prípade ktorých preukázania by bolo žalobou napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Pre efektívny súdny prieskum je totiž nutné preverovanie zákonnosti začať od nepreskúmateľnosti (ktorá je zrušujúcim dôvodom napadnutého rozhodnutia podľa § 191 písm. d/ SSP), keďže táto je základnou prekážkou každého súdneho prieskumu (obdobne napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/68/2016 z 27. júna 2017). Správny súdny poriadok v ustanovení § 191 ods. 1 písm. d) upravuje ako jeden z dôvodov zrušenia v správnom súdnom konaní preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy jeho nepreskúmateľnosť, a tú následne rozlišuje na nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. O nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide okrem iného aj vtedy, ak sa správny orgán riadne nevysporiada so všetkými námietkami účastníkov konania, prípadne svoje rozhodnutie neodôvodní. Z vyššie citovaného ustanovenia § 47 ods. 3 správneho poriadku vyplýva, že z odôvodnenia musí byť zrejmé, že sa správny orgán posudzovanou vecou náležite zaoberal, neopomenul žiadne účastníkove námietky, na tieto prihliadol a vysporiadal sa s nimi. Argumenty a závery správneho orgánu nesmú vzbudiť pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z odôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa tieto náležitosti je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nedáva dostatočné záruky, že nebolo vydané v dôsledku svojvôle. O nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie nejasné alebo protirečivé. 41. Po oboznámení sa s oboma rozhodnutiami súd dospel k záveru, že nie je možné prijať stanovisko o ich nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti. Z oboch rozhodnutí, tak prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného správneho orgánu je zrejmé, že tieto sa dostatočne zaoberali skutkovými zisteniami a zároveň je možné z nich aj dostatočne vyvodiť záver o úvahe správnych orgánov pri hodnotení zistených skutočností v kontexte s právnym záverom, ku ktorému oba orgány dospeli. Oba rozhodnutia sú riadne a dostatočne odôvodnené a závery z nich vyplývajúce sú jasné a presvedčivé. Zároveň z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že tento sa dostatočne vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Nemožno sa stotožniť s námietkou žalobcu o tom, že tu ide o nepreskúmateľnosť rozhodnutí po stránke skutkovej z dôvodu, že sa tieto rozhodnutia opierajú o hromadné skutkové zistenia. Zistenia správneho orgánu prvého stupňa sa týkajú len toho porušenia povinností žalobcu ako zamestnávateľa , ktoré sú uvedené tak v Protokole zo dňa 01.03.2013 ako aj vo výrokovej časti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, čo je zrejmé z jednotlivých podkladov nachádzajúcich sa v administratívnom spise a tieto podklady sú aj súčasťou protokolu, s čím sa stotožnil aj sám žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia. Z rozhodnutia tak správneho orgánu prvého stupňa ako aj žalovaného je možné dostatočne zistiť správnu úvahu ktorou sa riadili oba správne orgány a taktiež je možné z odôvodnenia rozhodnutí zistiť, z akých podkladov vychádzali pri hodnotení zistených skutočností. Po oboznámení sa s administratívnym spisom a rozhodnutiami nie je možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu ohľadom nepreskúmateľnosti po stránke právnej, nakoľko z výrokovej časti prvostupňového správneho rozhodnutia je dostatočne zrejmé, v čom konkrétne spočívalo porušenie povinnosti zamestnávateľa. A taktiež nie je ani dôvodná námietka žalobcu ohľadom toho, že nie je z rozhodnutia jasné o ktorú z alternatív ťažkej ujmy na zdraví ide, nakoľko ako je zrejmé zo samotného administratívneho spisu sám žalobca oznámil Inšpektorátu práce písomným podaním zo dňa 18.12.2012 to, že v priebehu rekonvalescencie došlo u poškodenej zamestnankyne ku zdravotným komplikáciám, v dôsledku čoho jej museli amputovať dva články prsta na ľavej ruke, čím určil lekár pracovný úraz ako zmrzačenie resp. poškodenie dôležitého orgánu, čím možno uzavrieť že žalobcovi bolo známe o ktorú z alternatív ťažkej ujmy na zdraví v tomto prípade išlo a to, že táto alternatíva nebola uvedená v rozhodnutí, nespôsobuje takú vadu, pre ktorú by súd musel zrušiť obe rozhodnutia. Pokiaľ žalobca tvrdí, že v rozhodnutiach oboch správnych orgánov sa odkazuje na protokol a jeho dodatok, pokiaľ ide o okolnosti ktoré sú rozhodujúce z hľadiska uloženia pokuty nemožno sa s týmto stotožniť. Z oboch rozhodnutí je dostatočne zrejmé, že bolo zistené porušenie povinností zamestnávateľa, pričom ide o objektívnu zodpovednosť a prečo a z akých dôvodov vzhľadom na ťažkú ujmu na zdraví pristúpil správny orgán prvého stupňa k uloženiu pokuty v zmysle ust. § 19 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z. na dolnej hranici vo výške 33 000,- Eur, pričom zároveň prihliadal na to, že sa jednalo o pracovný úraz s ťažkou ujmou na zdraví a zároveň takáto sankcia aj spĺňa požiadavku preventívneho pôsobenia na zamestnávateľov a dodržiavanie ich povinností pri zaistení bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, s čím sa aj stotožnil žalovaný správny orgán. 42. Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadom porušenia jeho práv, ktoré mohli mať za následok nezákonné rozhodnutie súd poukazuje na stanovisko a názor samotného Najvyššieho súdu SR vysloveného v zrušujúcom rozsudku sp. zn.: 3Asan/3/2016 zo dňa 21.03.2018 v bode 23. odôvodnenia tohto rozhodnutia, kde sám Najvyšší súd SR uvádza, že správne orgány dodržali zákonom stanovené podmienky, žalobcovi umožnili vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie, pričom žalobca toto právo aj využil a zároveň je z obsahu administratívneho spisu zrejmé, že žalobca podal v správnom konaní svoje vyjadrenie, ako aj využil svoje právo nahliadať do spisu. K námietke žalobcu ohľadom toho, že z oznámenia prvostupňového správneho orgánu o predĺžení lehoty zo dňa 28.08.2013 vyplýva, že správny orgán mal robiť nejaké ďalšie preverovanie skutočností a k týmto ďalším zisteniam správny orgán neumožnil vyjadriť sa mu, Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že z obsahu administratívneho spisu zistil, že po dátume 28.08.2013 sa v administratívnom spise nachádza vyjadrenie inšpektora práce k predmetnému správnemu konaniu zo dňa 14.08.2013, pričom žalobca využil svoje právo nahliadať do spisu dňa 10.09.2013. Následne dňa 27.09.2013 bolo vydané prvostupňové administratívne rozhodnutie. Na základe týchto skutočností sa Najvyšší súd SR nemohol stotožniť s námietkou žalobcu že sa mu správny orgán neumožnil vyjadriť sa k ďalším zisteniam. Pokiaľ žalobca namietal to, že sa nemohol podieľať na zisťovaní skutkového stavu a dôkazy neboli zabezpečené zákonným spôsobom aj v tomto súd poukazuje na právny názor kasačného súdu uvedený v zrušujúcom rozsudku sp. zn.: 3Asan/3/2016 kde v bode 20. odôvodnenia rozsudku uvádza, že z právnych predpisov nevyplýva, že by orgán verejnej správy mal v každom jednotlivom konaní o správnom delikte povinnosť vykonať ústne pojednávanie, preto nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že to, že správny orgán v tomto prípade nevykonal ústne pojednávanie znamenalo porušenie žalobcovho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Zároveň v tomto zmysle poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.: II. ÚS 134/2014 zo dňa 05.02.2014, ktoré predstavuje názorový posun v otázke nariaďovania ústnych pojednávaní v prípade správnych deliktov ako aj na iné rozhodnutia NS SR s tým súvisiace s tým však, že povinnosťou správneho orgánu je presne a úplne zistiť skutočná stav veci. V tomto prípade nebol dôvod na nariadenie pojednávania nakoľko má súd za to, ako je to zrejmé zo samotného administratívneho spisu, že skutkový stav bol zistený dostatočne a žalobcovi bolo umožnené vyjadriť sa ku všetkým podkladom získaným v priebehu inšpekcie. A zároveň na tomto mieste súd poukazuje aj na to, že prvotné vyšetrovanie príčin pracovného úrazu vykonal sám žalobca prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorých vypočúval, čo vyplýva zo samotnej Správy o vyšetrení príčin a okolností vzniku závažného pracovného úrazu zo dňa 19.10.2012, preto je aj námietka žalobcu o neumožnení kladenia otázok svedkom úplne nedôvodná. 43. Pokiaľ ide o námietku žalobcu ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu s týmto sa súd taktiež nestotožňuje. Zo samotného administratívneho spisu vyplýva, že dňa 24.10.2012 bol Inšpektorátu práce doručený Záznam o registrovanom pracovnom úraze a následne bola ako už súd uviedol vyššie doručená inšpektorátu Správy o vyšetrení príčin a okolností vzniku závažného pracovného úrazu zo dňa 19.10.2012, z obsahu ktorej je zrejmé, že prvotné vyšetrovanie príčin pracovného úrazu bolo vykonané samotnými zamestnancami zamestnávateľa, z ktorého záveru vyplýva, že zranená zamestnankyňa postupovala obvyklým bezpečným , nekonala nesprávnym ani nebezpečným spôsobom a neporušila žiaden bezpečnostný predpis. Príčinou pracovného úrazu je zlyhanie sondotródy na stroji, pričom z predložených listín zo šetrenia zamestnávateľom - konkrétne z tzv. LESSON LEARNED CARD je zrejmá príčina pracovného úrazu, ktorú prvostupňový správny orgán hodnotil v kontexte s ďalšími zistenými skutočnosťami, s čím sa stotožnil aj žalovaný. K vyšetrovaniu príčin pracovného úrazu pristúpil inšpektorát práce až následne po doručení tejto správy dňa 21.12.2012. Z pripojených administratívnych spisov nebolo zistené žiadne také pochybenie správneho orgánu prvého stupňa s ktorým sa aj stotožnil žalovaný, ktoré by viedlo k záveru o nedostatočne zistenom skutkovom stave. Správny orgán vykonal dostatočné a dôsledné zisťovanie v tejto veci, zabezpečil si dostatok podkladov pre zistenie skutkového stavu a pre rozhodnutie a z administratívneho spisu je zrejmé, že skutkový stav bol zistený podrobne, správe a dôsledne. Pokiaľ žalobca vo vzťahu k zistenému porušeniu jeho povinností tvrdí, že v tomto prípade sa jedná o náhodu v tomto súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 5Sžo/11/2012 v zmysle ktorého: „ Ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zakladá zamestnávateľovi objektívnu zodpovednosť, z ktorej sa nemôže vyviniť s poukazom na argument, že išlo o náhly jav.“ , čo možno aplikovať aj na tento prípad, keď liberačné dôvody pre vyvinenie sa pre porušenie povinností tak, ako je to popísané vo výrokovej časti prvostupňového správneho rozhodnutia nie sú stanovené a do úvahy vzhľadom na charakter absolútnej objektívnej zodpovednosti žalobcu neprichádza ani náhoda. 44. Čo sa týka námietky nesprávneho právneho posúdenia vo vzťahu ku klasifikácii pracovného úrazu ako ťažkej ujmy na zdraví a vo vzťahu k uloženej pokute aj túto súd považoval za nedôvodnú. Súd má za to, že z oboch rozhodnutí správnych orgánov je dostatočne zrejmé, z čoho vychádzali správne orgány pri posudzovaní pracovného úrazu a to konkrétne z vyjadrenia príslušného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti - zo záveru ohľadom závažnosti pracovného úrazu podaného úrazovým chirurgom Univerzitnej nemocnice L. Pasteura MUDr. J. M., ktorý ako to vyplýva bol vyžiadaný na základe žiadosti samotného žalobcu v zmysle ust. § 17 ods. 10 zákona č. 124/2006 Z. z.. Zároveň tu súd poukazuje na to, že sám žalobca po podaní tohto vyjadrenia vo svojom písomnom stanovisku zo dňa 18.12.2012, ktoré zaslal inšpektorátu práce spolu so správou o šetrení jednoznačne stanovil, že pracovný úraz postihnutej je považovaný za závažný pracovný úraz s ťažkou ujmou na zdraví, ktorá spočíva v zmrzačení a poškodení dôležitého orgánu, z čoho vyplýva záver, že sa s takouto klasifikáciou sám žalobca stotožnil. Následne akceptujúc toto vyjadrenie ako je zrejmé z administratívneho spisu žalobca preklasifikoval v zmysle zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci pracovný úraz za závažný a zároveň ako to uviedol v písomnom podaní zo dňa 18.12.2012, ako aj v samotnej správe o vyšetrení príčin a okolností vzniku úrazu, kde taktiež túto skutočnosť akceptoval. Z uvedeného dôvodu, nebol daný dôvod správnym orgánom nariaďovať v priebehu administratívneho konania znalecké dokazovanie. Obrana žalobcu spočívajúca v tom, že takéto posúdenie pracovného úrazu ako ťažkej ujmy na zdraví má byť vyriešené riadnym odborným dokazovaním - znaleckým posudkom je tak za situácie keď sám súhlasil s takouto klasifikáciou pracovného úrazu vyslovene účelová. Súd poukazuje na to, že ak mal žalobca v ďalšom konaní pochybnosti o klasifikácii pracovného úrazu a nedisponoval zdravotnou dokumentáciou poškodenej aby si sám zabezpečil znalecký posudok a za stavu, keď platí princíp unesenia dôkazného bremena na preukázanie svojich tvrdení, ak mal v priebehu konania za to, že sa nemožno stotožniť s takouto klasifikáciou mal podať v zmysle § 43 a nasl. zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov podnet na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou na preskúmanie postupu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti pri vydávaní odborného stanoviska a na preskúmanie poskytovanej zdravotnej starostlivosti v nemocnici v ktorej bola ošetrená poškodená zamestnankyňa, túto skutočnosť oznámiť Inšpektorátu práce, ktorý by bol za týmto účelom prerušil konanie a následne zaujal stanovisko k hodnoteniu pracovného úrazu v kontexte Úradom pre dohľad zisteným záverom. Taktiež nie je dôvodná námietka vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu uloženej pokuty, nakoľko za situácie, keď bolo ustálené, že sa jedná o pracovný úraz z ťažkou ujmou na zdraví, bolo namieste správne postupovať pri ukladaní pokuty v zmysle ust. § 19 ods. 1 písmeno a) zákona č. 125/2006 Z. z. s čím sa stotožnil aj žalovaný správny orgán. 45. Vo vzťahu k námietke non subjektu a nulitného aktu už zaujal svoje stanovisko aj kasačný súd a to v bode 24. odôvodnenia zrušujúceho rozsudku sp. zn.: 3Asan/3/2016, keď uviedol, že žalobca bol jednoznačne identifikovaný identifikačným číslom a išlo o chybu v písaní a túto zrejmú chybu napravil druhostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí, keďže odvolacie konanie tvorí jeden celok s konaním na prvom stupni. K tomuto ešte súd dodáva, že sa situácie, keď len dôjde k zmene obchodného mena právnickej osoby pri zachovaní toho istého identifikačného čísla nemožno hovoriť, že tu ide o nonsubjekt, nakoľko tá istá právnická osoba identifikovaná rovnakým identifikačným číslom existuje avšak pod iným obchodným menom a preto nemožno sa stotožniť s námietkou žalobcu o tom, že bola uložená pokuta neexistujúcemu subjektu a z toho dôvodu sa jedná o nulitné rozhodnutie. Rozhodnutie NS SR sp. zn.: 6Sž/99/00 nemožno na tento prípad aplikovať, pretože právna veta tohto rozhodnutia hovorí o prípade ak : „ Ak daňové orgány vyrubili daň niekomu, kto v čase vydania rozhodnutia v právnom slova zmysle neexistoval, a tomuto rozhodnutia aj adresovali, ide o akty nulitné, čo je dôvodom, aby súd žalobou napadnuté rozhodnutie zrušil“. V zmysle tohto rozhodnutia právnou neexistenciou sa rozumie nedostatok právnej subjektivity , čo v tomto prípade nemožno skonštatovať, že subjekt s identifikačným číslom 35 893 427 nebol zapísaný v čase vydania tak rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného, čo je zrejmé z výpisu z Obchodného registra (právna subjektivita právnických osôb vzniká v zmysle ust. § 19 ods. 2 Občianskeho zákonníka zápisom do obchodného registra - Právnické osoby vznikajú dňom, ku ktorému sú zapísané do obchodného alebo do iného zákonom určeného registra, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje ich vznik inak). 46. Vychádzajúc z vyššie uvedeného pri viazanosti právnym názorom kasačného súdu mal súd za to, že žaloba žalobcu nie je dôvodná a je namieste ju zamietnuť podľa § 190 SSP. 47. Podľa ust. § 167 ods. 1 SSP Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. 48. Podľa ust. § 168 SSP Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. 49. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s ust. § 168 SSP, v zmysle ktorého účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani z časti a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať. 50. Senát vo veci rozhodol pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 Správneho súdneho poriadku). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/ (v sociálnych veciach, vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).