Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 5Co/37/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4408200663 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4408200663.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a sudcov JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa a v právnej veci žalobcu: RAPPA, s.r.o., so sídlom Nové Zámky, Komárňanská cesta, IČO: 36 534 315, zastúpený JUDr. Liborom Hetmerom, advokátom, so sídlom v Nových Zámkoch, Turecká 49 proti žalovanému: Karol Bogyó - SHR, bytom Bruty 173, IČO: 33 126 488, zastúpený AS Legal s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom v Bratislave, Hlučínska 1, o zaplatenie 16.205,77 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 29. novembra 2011 č. k. 16C 59/2008-286, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 8.298,48 eura s 0,6 % úrokom mesačne zo sumy 9.958,18 eura od 04.07.2005 do 24.10.2006, s 0,6 % úrokom mesačne zo sumy 8.298,48 eura od 25.10.2006 do zaplatenia spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 8.298,48 eura od 25.10.2006 do zaplatenia, všetko v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku sa žaloba z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 250.000,-Sk (8.298,48 eura) spolu so zmluvným úrokom vo výške 0,6 % mesačne za obdobie od 04.07.2005 do 24.10.2006 zo sumy 300.000,-Sk (9.958,18 eura), ktorý predstavuje sumu 23.573,-Sk (782,48 eura), spolu so zmluvným úrokom vo výške 0,6 % mesačne za obdobie od 25.10.2006 do zaplatenia zo sumy 250.000,-Sk, spolu s úrokom z omeškania vo výške 6 % p.a. zo sumy 300.000,-Sk za obdobie od 01.01.2006 do 24.10.2006, ktorý predstavuje 14.642,10 Sk (486,03 eura), spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % p.a. zo sumy 250.000,-Sk za obdobie od 25.10.2006 do zaplatenia, spolu so zmluvnou pokutou 200.000,-Sk (6.638,78 eura). Návrh odôvodnil tým, že dňa 04.07.2005 poskytol žalovanému pôžičku v sume 300.000,-Sk (9.958,18 eura), z ktorej mu žalovaný zaplatil 50.000,-Sk (1.659,70 eura) a zvyšnú časť pôžičky mu napriek uplynutiu splatnosti pôžičky a výzvam žalobcu žalovaný neuhradil. Súd prvého stupňa vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 7. apríla 2011 č. k. 16C 59/2008-232 tak, že návrh zamietol a určil, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému 972 eur titulom náhrady trov konania, k rukám právneho zástupcu žalovaného do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalobca, domáhajúc sa zmeny napadnutého rozsudku a vyhovenia žalobe v celom rozsahu. O odvolaní žalobcu rozhodol odvolací súd uznesením zo dňa 23. augusta 2011 č. k. 5Co 152/2011 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa po zrušení veci odvolacím súdom napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 16.205,77 eura spolu s 0,6 % zmluvným úrokom mesačne a 9,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 8.298,48 eura od 25.10.2006 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol, že o trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 657, § 658 ods. 1, § 544 ods. 1, 2, § 545 ods. 1, § 545a Občianskeho zákonníka a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná. Dňa 04.07.2005 bola spísaná zmluva o pôžičke, v zmysle ktorej bola poskytnutá pôžička žalovanému vo výške 300.000,-Sk spolu s dohodnutými úrokmi vo výške 0,6 % z požičanej sumy mesačne s tým, že žalovaný sa zaviazal pôžičku vrátiť jednorazovo do 31.09.2005. Účastníci sa dohodli i na sankcii, t. j. zmluvnej pokute vo výške 200.000,-Sk. Žalovaný uznal, že uvedenú zmluvu podpísal, avšak nevenoval pozornosť tomu, kto je uvedený ako veriteľ v zmluve, ale nepoprel, že jednoznačne mu bola poskytnutá pôžička a finančné prostriedky prevzal od spoločnosti Rappa - Služby s.r.o. takým spôsobom, že mu prišli na jeho účet na základe príkazu na úhradu z účtu spoločnosti Rappa - Služby s.r.o. Žalovaný nepoprel, že nevedel pôžičku vrátiť v dohodnutom termíne, a preto bol spísaný i dodatok k zmluve zo dňa 05.10.2005, ktorý je podpísaný oboma konateľmi a spoločníkmi spoločnosti Rappa s.r.o. za veriteľa a dlžníkom. Je nepochybné, že v období, keď bola podpísaná zmluva o pôžičke boli PhDr. Lívia Barkociová a Ing. Karol Kecskés konateľmi spoločnosti Rappa s.r.o. a Rappa - Služby s.r.o.. Rovnako tomu bolo i v čase, keď bol podpísaný dodatok k zmluve o pôžičke, ktorý v podstate podpísali obaja konatelia spoločnosti, ktorá bola veriteľom v zmluve o pôžičke a konatelia spoločnosti, prostredníctvom ktorej bola pôžička realizovaná. Z týchto dôvodov súd usúdil, že tretí subjekt mal vedomosť o tom, že bola poskytnutá pôžička žalovanému, nemal voči tomu žiadne výhrady a v podstate s tým súhlasil, čo potvrdil svojím podpisom. Vypočutý svedok potvrdil, že finančné prostriedky pôžičky boli poskytnuté z účtu spoločnosti Rappa - Služby, s.r.o. a všetky písomnosti ohľadne zmluvy vybavovala konateľka. Svedok uznal, že vzhľadom na to, že žalovaný nevracal poskytnutú pôžičku bol podpísaný dodatok k zmluve, v zmysle ktorého sa predĺžila lehota vrátenia pôžičky. Svedok jednoznačne potvrdil, že finančné prostriedky na pôžičku boli poskytnuté z účtu spoločnosti Rappa - Služby s.r.o., o čom mal vedomosť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, je nepochybné, že medzi účastníkmi bola uzavretá riadna zmluva o pôžičke, v zmysle ktorej veriteľ požičal dlžníkovi finančné prostriedky a že dlžník zverené finančné prostriedky v dohodnutej lehote splatnosti nevrátil. Následne na to bol podpísaný dodatok k zmluve o pôžičke, kde sa predĺžila lehota splatnosti vrátenia pôžičky. Žalovaný z poskytnutej pôžičky vrátil sumu 50.000,-Sk, čím vlastne čiastočne plnil. Obranu žalovaného, na ktorú žalovaný poukázal, že žalobca nie je v konaní aktívne legitimovaný, súd považoval za nedostatočnú. Súd považoval za preukázané, že veriteľ plnil prostredníctvom tretej osoby, čo bolo medzi nimi dohodnuté a nesporné a tieto skutočnosti potvrdil i vypočutý svedok. Svedok sa domáhal zámeny účastníka na strane žalobcu až návrhom zo dňa 11.09.2009, t. j. po tom, ako došlo k uzatvoreniu zmluvy o prevode obchodných podielov medzi konateľmi spoločnosti. Je nepochybné, že zmluva o pôžičke bola uzavretá dobrovoľne bez nátlaku, čo účastníci nepopreli a v zmysle uvedených zákonných ustanovení boli dojednané i úroky, ktoré súd žalobcovi priznal. Dohodnuté úroky súd považoval za primerané vzhľadom na úroky poskytované peňažnými ústavmi. Účastníci zmluvy si v zmluve dohodli a podpísali i zabezpečovací prostriedok v prípade nesplnenia povinnosti, zmluvnú pokutu, ktorú súd žalobcovi v celom rozsahu priznal. Súd mal za to, že zmluvná pokuta je primeraná vzhľadom na výšku poskytnutej pôžičky i samotný postoj žalovaného s dôrazom na to, že zmluvná pokuta bola medzi účastníkmi dohodnutá v zmysle článku III. zmluvy o pôžičke a rovnako bola dohodnutá i v dodatku zmluvy o pôžičke. Vzhľadom na to, že sa jedná o peňažné plnenie, súd priznal žalobcovi i príslušenstvo pohľadávky a to úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na Nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. s tým, že žalovaný bol v omeškaní s peňažným plnením, od 01.01.2006 zo sumy 300.000,-Sk a zo sumy 250.000,-Sk od 25.10.2006. Ostatné tvrdenia žalovaného súd v tomto štádiu vzhľadom na právny záver odvolacieho súdu s poukazom na vykonané dokazovanie považoval za irelevantné. Podľa § 151 ods. 3 OSP rozhodol, že o trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti vo veci samej. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalovaný, odôvodniac ho tým, že po vrátení veci neboli v konaní vykonané žiadne nové dôkazy, ale bolo iba zopakované doterajšie dokazovanie. Poukázal na významný rozpor v tom, čo súd z vykonaného dokazovania zistil pred odvolacím konaním a po ňom. Pred odvolacím konaním súd prvého stupňa vo vzťahu k údajnému plneniu prostredníctvom tretej osoby zistil, že žalobkyňa vo svojej ústnej výpovedi jednoznačne zdôraznila, že takúto písomnú dohodu ohľadne poskytnutia pôžičky medzi spoločnosťami súdu predloží, avšak do dnešného dňa takýto listinný dôkaz nepredložila a súd má za to, že v tejto časti neuniesla dôkazné bremeno. Uvedené skutočnosti nepotvrdil ani vypočutý svedok. V rozpore s uvedeným a s poukazom na to, že žiadne nové dôkazy vykonané neboli, v odôvodnení napádaného rozsudku, vyhláseného po odvolacom konaní, súd prvého stupňa uviedol, že bolo preukázané, že veriteľ plnil prostredníctvom tretej osoby, čo bolo medzi nimi dohodnuté a nesporné a tieto skutočnosti potvrdil i vypočutý svedok. Ide tu o zjavný rozpor medzi obsahom vykonaných dôkazov a tým, čo vo svojom odôvodnení súd prvého stupňa ako obsah vykonaných dôkazov uvádza. Svedok vo svojej výpovedi nepotvrdil existenciu dohody, práve naopak, existenciu akejkoľvek dohody poprel. Existencia dohody nebola preukázaná ani žalobcom, práve naopak, konateľka žalobcu vyhlásila, že takáto dohoda existuje v písomnej forme a že ju predloží, avšak žiadnu dohodu nepredložila. Súd prvého stupňa právny názor odvolacieho súdu, že tá skutočnosť, že veriteľ v danom prípade plnil svoju povinnosť fakticky prostredníctvom tretej osoby, ak to bolo medzi veriteľom a treťou osobou dohodnuté a obom zrejmé, nemôže robiť zmluvu o pôžičke medzi veriteľom a dlžníkom neplatnou, dôsledne nerešpektoval. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd neopakoval ani nedoplnil dokazovanie, vo svojom uznesení vyslovil svoj právny názor nie o skutkových okolnostiach, ale o právnom posúdení podmienok, za ktorých môže byť zmluva o pôžičke v danom prípade platnou. Úlohou súdu prvého stupňa po vrátení veci malo byť preskúmanie splnenia tejto podmienky a pozitívne zistenie, či takáto dohoda medzi veriteľom a treťou osobou existovala alebo nie. Vzhľadom k tomu, že neboli vykonané žiadne nové dôkazy, skutočnosť, že bolo medzi veriteľom a treťou osobou dohodnuté a obom zrejmé, že veriteľ splní svoju povinnosť prostredníctvom tejto tretej osoby, súd prvého stupňa odvodzuje z toho, že zmluvu o pôžičke podpísala konateľka veriteľa, ktorá bola zároveň konateľkou tretej osoby a dodatok k tejto zmluve podpísali obaja konatelia veriteľa, ktorí boli zároveň konateľmi tretej osoby, ktorej peniaze boli ako pôžička poskytnuté. Podľa právneho názoru súdu prvého stupňa týmto zrejme mala vzniknúť dohoda medzi veriteľom a tretím subjektom o poskytnutí pôžičky z účtu tretej osoby. Takýto záver súdu prvého stupňa je však arbitrátny a v právnom štáte neakceptovateľný. Žiadna takáto vôľa v zmluve nebola prejavená. Z predloženej písomnej zmluvy o pôžičke a ani z dodatku k nej nevyplýva, že by jej účastníkom bola spoločnosť RAPPA - Služby s.r.o., teda tretia osoba, ktorá poskytla peniaze ako pôžičku a že by túto zmluvu podpisovala. Je preto najmä nepravdivý záver súdu prvého stupňa o tom, že vlastne tretí subjekt mal vedomosť o tom, že bola poskytnutá pôžička žalovanému, nemal voči tomu žiadne výhrady a v podstate s tým súhlasil, čo potvrdil svojím podpisom. Súd prvého stupňa bagatelizuje rozdiel medzi poskytnutím pôžičky z účtu tretej osoby a poskytnutím pôžičky z prostriedkov tretej osoby. Zákon výslovne uvádza, že predmet pôžičky prenecháva veriteľ. Obaja konatelia oboch spoločností zhodne potvrdili, že žalobca nedisponoval finančnými prostriedkami na poskytnutie pôžičky a že pôžička bola poskytnutá z prostriedkov tretej osoby. Nie je možné dočasne prenechať vec, ktorá je vo vlastníctve tretej osoby. Nebolo preukázané, že by v čase reálneho poskytnutia pôžičky prenechávaná vec patrila veriteľovi podľa zmluvy, naopak toto bolo dokazovaním vyvrátené samotnými konateľmi žalobcu. To znamená, že nie je pravdou, že veriteľ, uvedený v zmluve o pôžičke, reálne prostredníctvom účtu tretej osoby prenechal predmet pôžičky, ale naopak, predmet pôžičky prenechala samotná tretia osoba zo svojho účtu. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je vnútorne rozporné, keďže na jednej strane uvádza, že k vzniku zmluvy o pôžičke sa vyžaduje aj odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, keďže zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, na druhej strane však toto tvrdenie popiera konštrukciou odovzdania prostriedkov nielen z účtu, ale aj vo vlastníctve tretej osoby. V súvislosti so svojím predchádzajúcim rozhodnutím tiež absentuje potrebná presvedčivosť rozhodnutia. Súd prvého stupňa sa bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu odmietol zaoberať ďalšími tvrdeniami žalovaného, z ktorých azda najzávažnejšie o absolútnej neplatnosti zmluvy o pôžičke z dôvodu počiatočnej nemožnosti plnenia úplne ignoruje. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný v odvolaní uvádza, že postupom súdu sa mu ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, avšak žiadny takýto závadný konkrétny postup súdu v odvolaní neoznačil, pričom doposiaľ žiadnu takúto alebo podobnú procesnú námietku súdu nikdy nevzniesol, preto sa jeho námietka javí byť len formálna. Žalovaný uvádza, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pričom sám prostredníctvom svojho právneho zástupcu na poslednom pojednávaní nenavrhol vykonanie žiadnych nových dôkazov, čím neuniesol svoju dôkaznú povinnosť v zmysle § 120 ods. 1 OSP, aj keď na záver bol na tieto skutočnosti súdom prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 OSP poučený. V odvolaní neuvádza žiadne nové dôkazy, pre ktoré by mal byť rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vrátený späť na ich vykonanie. Súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie a vec aj správne rozhodol. Zo zmluvy o pôžičke, ako aj dodatku k nej bolo medzi účastníkmi zmluvného vzťahu nepochybné, kto je veriteľom a kto dlžníkom a neboli pochybnosti o vzájomných záväzkoch a ich výške s dôrazom na tú skutočnosť, že obe zmluvné strany si práve z dôvodu právnej istoty zvolili písomnú formu zmluvného vzťahu, a preto túto formu ako aj obsah písomných zmlúv treba rešpektovať. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP na nariadenom odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 OSP zmenil. Z dokazovania, vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že dňa 04.07.2005 bola medzi žalobcom (RAPPA s.r.o.) a žalovaným uzavretá zmluva o pôžičke, na základe ktorej mal žalobca v tento deň poskytnúť žalovanému pôžičku v sume 300.000,-Sk (9.958,18 eura) s tým, že požičaná suma bude úročená úrokom 0,6 % z požičanej sumy mesačne. Žalovaný mal veriteľovi splatiť pôžičku do 31.09.2005 s tým, že v prípade, ak ju v stanovenej dobe nesplatí, je povinný uhradiť veriteľovi zmluvnú pokutu 200.000,-Sk (6.638,78 eura). Dodatkom k zmluve o pôžičke sa veriteľ s dlžníkom dohodli na dodatočnom termíne splatnosti pôžičky do 31.12.2005. Suma 300.000,-Sk bola žalovanému prevedená na jeho účet z účtu spoločnosti RAPPA Služby s.r.o. dňa 04.07.2005. Žalovaný dňa 25.10.2006 uhradil na účet spoločnosti RAPPA Služby s.r.o. sumu 50.000,-Sk (1.659,70 eura), čo žalobca uznal ako plnenie pôžičky v prospech veriteľa a podaným návrhom sa domáha zaplatenia zostatku nesplatnej pôžičky 250.000,- Sk (8.298,48 eura) s príslušenstvom, ako aj zmluvnej pokuty vo výške 200.000,-Sk (6.638,78 eura). Veriteľom v zmluve o pôžičke bola spoločnosť RAPPA, s.r.o. so sídlom Nové Zámky, Komárňanská cesta, ktorej konateľmi v čase podpisu zmluvy o pôžičke boli PhDr. Lívia Barkociová a Ing. Karol Kecskés. Konateľmi spoločnosti RAPPA - Služby, s.r.o., z účtu ktorej bola pôžička na účet žalovaného prevedená boli v tom čase tiež PhDr. Lívia Barkociová a Ing. Karol Kecskés. Až uzavretím zmluvy o prevode obchodného podielu dňa 11.09.2008 došlo medzi PhDr. Líviou Barkociovou a Ing. Karolom Kecskésom k prevodom obchodných podielov, na základe ktorej sa jediným spoločníkom a konateľom v spoločnosti RAPPA - Služby, s.r.o. stal Ing. Karol Kecskés a jedinou spoločníčkou a konateľkou v spoločnosti RAPPA, s.r.o. sa stala PhDr. Lívia Barkociová. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Skutočnosť, že dňa 04.07.2005 bola medzi žalobcom (RAPPA s.r.o.) ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom uzavretá zmluva o pôžičke ohľadne sumy 300.000,-Sk a že dňa 05.10.2005 bol k tejto zmluve medzi účastníkmi konania uzatvorený dodatok, ktorým bola posunutá splatnosť pôžičky do 31.12.2005 medzi účastníkmi konania, nebola sporná. Sporným zostalo, či je táto zmluva platná, ak k reálnemu odovzdaniu peňazí - prevodom na účet žalovaného došlo z účtu spoločnosti RAPPA - Služby, s.r.o., teda nie z účtu veriteľa, ale tretej osoby. Z dokazovania, vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že konateľmi oboch spoločností, aj RAPPA, s.r.o. aj RAPPA - Služby, s.r.o. v čase uzavretia pôžičky a prevodu sumy 300.000,-Sk z účtu RAPPA - Služby, s.r.o. boli aj PhDr. Lívia Barkociová a Ing. Karol Kecskés, pričom v konaní z ich výpovedí jednoznačne vyplýva, že vedeli a boli s tým uzrozumení, že aj keď zmluvu o pôžičke uzavrela spoločnosť RAPPA, s.r.o. - žalobca, od ktorej žalovaný traktor kupoval, k poukázaniu pôžičky na účet žalovaného došlo z účtu spoločnosti RAPPA - Služby, s.r.o., pretože táto spoločnosť mala na účte peniaze. Konatelia oboch spoločností vedeli, kto ako veriteľ zmluvu uzavrel a aj napriek tomu boli uzrozumení s tým, že peniaze na účet žalovaného budú zaslané z účtu RAPPA - Služby, s.r.o.. PhDr. Lívia Barkociová ako konateľka RAPPA s.r.o. zmluvu o pôžičke so žalovaným uzavrela a ako konateľka RAPPA - Služby s.r.o. mohla požičanú sumu žalovanému previesť na jeho účet - teda predmet pôžičky reálne odovzdať aj z účtu inej právnickej osoby, ktorej bola tiež konateľkou, pričom pri prevode obchodných podielov si mali konatelia týchto spoločností túto pohľadávku vyporiadať. Skutočnosť, že pôžička bola poskytnutá z účtu tretej osoby a nie priamo veriteľom nemôže robiť tento právny úkon neplatným. Námietka žalovaného, prezentovaná v konaní, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie návrhu je preto nesprávna a rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti istiny - nevrátenej časti pôžičky vo výške 8.298,48 eura (250.000,-Sk) je vecne správne a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Ohľadne príslušenstva (úroku a úroku z omeškania) z tejto istiny odvolací súd dodáva, že pôžička v sume 300.000,-Sk mala byť žalovaným v zmysle zmluvy o pôžičke a jej dodatku zaplatená do 31.12.2005, avšak výzvou zo dňa 13.10.2006 žalobca predĺžil lehotu na jej zaplatenie do 23.10.2006, preto súd prvého stupňa správne priznal žalobcovi podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nar. vlády č. 87/1995 Z. z. úrok z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 8.298,48 eura od 25.10.2006 do zaplatenia. V zmysle čl. I. zmluvy o pôžičke si účastníci konania dohodli úrok z pôžičky 0,6 % mesačne, takto dohodnutý úrok odvolací súd považoval za primeraný, preto žalovaného zaviazal žalobcovi v zmysle ustanovenia § 657 ods. 1 Občianskeho zákonníka zaplatiť 0,6 % úrok mesačne zo sumy 9.958,18 eura (300.000,-Sk) od 04.07.2005 (od uzavretia zmluvy o pôžičke) do 24.10.2006, kedy žalovaný zaplatil z pôžičky sumu 50.000,-Sk a 0,6 % úrok mesačne zo sumy 8.298,48 eura (250.000,-Sk) od 25.10.2006 do zaplatenia. Žalobca sa okrem zaplatenia zostatku pôžičky s príslušenstvom domáhal aj zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 6.638,78 eura (200.000,-Sk). Podľa § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o pôžičke ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. Podľa § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o pôžičke zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Zmluvná pokuta je jedným z osobitných inštitútov záväzkového práva na zabezpečenie záväzkov. Je to zmluvou určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi alebo veriteľ dlžníkovi, ak nesplní záväzok, teda ak dôjde k porušeniu povinností, ktoré na seba zmluvou prevzali, a to aj vtedy, keď porušením povinnosti veriteľovi alebo dlžníkovi žiadna škoda nevznikla. Zaplatením zmluvnej pokuty sa účastník zmluvy svojho záväzku nezbaví. Jej funkcia spočíva v hrozbe majetkovou sankciou dlžníkovi v prípade, keď záväzok nesplní riadne a včas a tým má viesť dlžníka k včasnému a riadnemu plneniu záväzku. Pokutu možno dohodnúť tak pre prípad, že k splneniu nedôjde vôbec alebo iba čiastočne alebo pre prípad, že bude porušená akákoľvek zmluvná povinnosť. Dohoda o zmluvnej pokute musí mať vždy písomnú formu, musí v nej byť určená výška zmluvnej pokuty alebo spôsob, akým sa určí, aby o tom v budúcnosti nevznikli pochybnosti. Z obsahovej stránky je dôležitá podstatná náležitosť dohody o zmluvnej pokute, ktorou je výška zmluvnej pokuty alebo spôsob jej určenia. Zmluvná pokuta je pokuta peňažná, pri ktorej sa vyžaduje určenie jej výšky alebo jej určiteľnosť. Pôjde teda buď o pevnú sumu alebo dohodnutie spôsobu jej určenia. Výška zmluvnej pokuty nie je zákonom výslovne obmedzená, pretože je veľmi ťažké vopred finančne ohodnotiť záujem strany na splnení záväzku. Vo vzťahu k významu povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou by mohlo ísť o sumu príliš vysokú alebo neúmerne nízku, čo by negatívne ovplyvnilo uplatnenie funkcií zmluvnej pokuty. Preto je potrebné dbať na to, aby zmluvná pokuta bola primeraná hodnote a významu zabezpečenej zmluvnej povinnosti. Úvaha o súlade dohody o zmluvnej pokute s dobrými mravmi nemôže viesť k všeobecnému konštatovaniu o jej možnej výške, ale musí vychádzať vždy z konkrétnej dohody o pokute, z jednotlivých konkrétnych podmienok, za ktorých je uzavretá a z konkrétnej jednotlivej zaisťovanej povinnosti. Tento súlad je preto potrebné skúmať vždy znova od začiatku pre každý jednotlivý prípad. Odvolací súd, posudzujúc dohodu o zmluvnej pokute, uzavretú medzi účastníkmi konania dospel k záveru, že zmluvná pokuta v sume 200.000,-Sk podľa čl. III. zmluvy o pôžičke, dojednaná medzi účastníkmi konania je vzhľadom k výške zabezpečovanej pohľadávky v sume 300.000,-Sk neprimerane vysoká, keď jej výška dosahuje 66 % zabezpečovanej pohľadávky a vzhľadom k tomu, že v čase uzavretia zmluvy o pôžičke ešte nebola platná právna úprava, ktorá umožňuje súdu neprimerane vysokú zmluvnú pokutu znížiť, dospel k záveru, že vzhľadom k neprimeranosti zmluvnej pokuty je zmluva o pôžičke v časti dojednania neprimerane vysokej zmluvnej pokuty podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti podľa § 220 OSP zmenil a v časti zaplatenia zmluvnej pokuty návrh ako nedôvodný zamietol. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože súd prvého stupňa o trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP tak, že o nich rozhodne až po právoplatnosti vo veci samej. O trovách odvolacieho konania preto rozhodne podľa § 224 ods. 4 OSP súd prvého stupňa. Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.