Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 4To/101/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4210010282 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4210010282.2 Uznesenie Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v trestnej veci obžalovaného V. G. a spol. , pre zločin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 189 odsek 1 Trestného zákona a iný prečin, o odvolaní obžalovaného V. G. a o odvolaní obžalovaného V. X. proti rozsudku Okresného súdu Komárno z 10.04.2014, sp. zn. 2T/78/2010, na verejnom zasadnutí konanom v Nitre 02. októbra 2014 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Trestného poriadku s a odvolanie obžalovaného V. G. a odvolanie obžalovaného V. X. z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Komárno (ďalej len „súd prvého stupňa“) konajúci samosudcom rozsudkom z 10.04.2014 sp. zn. 2T/78/2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) uznal obžalovaného V. G. (ďalej len „obžalovaný v prvom rade“) a obžalovaného V. X. (ďalej len „obžalovaný v druhom rade“) vinným zo spáchania v jednočinnom súbehu a spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona zločinu vydierania podľa § 189 odsek 1 Trestného zákona a prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 odsek 1, odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že: dňa 14. marca 2010 v čase okolo 16.20 hodine v Komárne na H. v bytovom dome v schodišti číslo XX obžalovaný v druhom rade najskôr zaklopal na dvere bytu číslo XX, po čom tieto dvere z vnútra pootvoril poškodený E. F., narodený XX.XX.XXXX (ďalej len „poškodený“), ktorý v uvedenom byte býva bez prihlásenia k pobytu a ktorý keď zistil, že okrem obžalovaného v druhom rade je za dverami aj obžalovaný v prvom rade, ktorému bol dlžný sumu 100, eur, tak sa snažil tieto dvere pred nimi zatvoriť, avšak vtedy niekto z nich prudko zatlačil na uvedené dvere, po čom poškodený skoro spadol na podlahu predsiene bytu a hneď na to obaja obžalovaní vošli bez súhlasu poškodeného do uvedeného bytu, kde vo vnútri bytu dal obžalovaný v prvom rade poškodenému jednu facku na ústa a povedal mu, že pokiaľ mu nevráti dlžných 100,- eur alebo mu nedá nejakú zálohu namiesto dlžných peňazí, tak že ho zabije hneď na mieste, po čom ešte obžalovaný v druhom rade povedal poškodenému, aby dal obžalovanému v prvom rade nejaké veci z bytu, inak ho obžalovaný v prvom rade zabije, následne im poškodený zo strachu vydal veci, na ktoré ukázal obžalovaný v prvom rade a to televízor značky OTF s uhlopriečkou 72 cm, DVD prehrávač značky ORION, mobilný telefón značky NOKIA 6300 a jednu stolovú lampu s odparovačom vody, ktoré veci naložili do osobného motorového vozidla značky Daewo Nubira, evidenčného čísla KN XXX N. a predtým, ako odišli, povedal obžalovaný v prvom rade poškodenému, že mu všetky veci vráti, keď mu dá sumu 250,- eur, teda dlžnú sumu aj s úrokmi, a že keď to nahlási polícii, tak že mu podpáli byt, pričom obžalovaný v prvom rade sa tohto skutku dopustil napriek tomu, že bol rozsudkom súdu prvého stupňa z 05.09.1996 sp. zn. 3T/79/1996 uznaný vinným z trestného činu lúpeže podľa § 234 odsek 1 Trestného zákona účinného do 01.01.2006, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody dva roky, ktorý 20.06.1998 vykonal. Za tento zločin a prečin uložil súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom: - obžalovanému v prvom rade podľa § 189 odsek 1 Trestného zákona, s použitím § 38 odsek 5 Trestného zákona a § 41 odsek 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody štyri roky, na výkon ktorého ho podľa § 48 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia; - obžalovanému v druhom rade podľa § 189 odsek 1 Trestného zákona, s použitím § 38 odsek 2, odsek 4 Trestného zákona (po nezistení žiadnej, v § 36 Trestného zákona uvedenej poľahčujúcej okolnosti a po zistení priťažujúcich okolností uvedených v § 37 písmeno h/, písmeno m/ Trestného zákona) a § 41 odsek 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody tri roky a štyri mesiace, na výkon ktorého ho podľa § 48 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Napadnutý rozsudok bol obom obžalovaným a prokurátorovi Okresnej prokuratúry Komárno (ďalej len „prokurátor“) oznámený vyhlásením v ich prítomnosti na hlavnom pojednávaní súdu prvého stupňa uskutočnenom 10.04.2014 (doručením rovnopisu bol napadnutý rozsudok oznámený 12.05.2014 zvolenému obhajcovi obžalovaného v druhom rade a 13.05.2014 poškodenému), ihneď po ktorom, teda včas, podal odvolanie obžalovaný v prvom rade smerujúce proti výroku o vine a proti výroku o treste napadnutého rozsudku a obžalovaný v druhom rade s odôvodnením, že je nevinný. Obžalovaný v druhom rade podal proti napadnutému rozsudku odvolanie smerujúce proti jeho výroku o vine, výroku o treste aj proti konaniu obom týmto výrokom predchádzajúcemu aj prostredníctvom svojho zvoleného obhajcu a to písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa 14.04.2014. Takto včas a riadne proti napadnutému rozsudku podané odvolanie obžalovaný v prvom rade odôvodnil písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa 24.04.2014 tvrdením, že v konaní napadnutému rozsudku predchádzajúcom neboli objasnené všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie, pretože boli opomenuté návrhy, žiadosti a opravné prostriedky a to bez zaujatia stanoviska zákonnou formou, v ktorej súvislosti poukázal na svoje písomné podania z 22.04.2012 (žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa a obžaloby), z 01.06.2012 (žiadosť o pribratie znalca), z 28.06.2012 (vyjadrenie k prejednávanej veci), z 23.04.2013 (vylúčenie znaleckého psychologického posudku a vypracovanie nového), zo 04.06.2013 (žiadosť o pribratie iného znalca psychológa), z 23.10.2013 (vyjadrenie k znaleckým posudkom), z 20.02.2014 (návrh na odňatie veci, žiadosť o pribratie iného znalca a vyjadrenie k znaleckému posudku), z 24.02.2014 (doplnenie návrhu na odňatie veci a oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich spáchaniu trestného činu znalkyňou U.. M., znalcom U.. X. a poškodeným) a tiež zápisnica z hlavného pojednávania uskutočneného z 10.04.2014 (v nej obsiahnutý návrh na konfrontáciu znalkyne s poškodeným). Obžalovaný v prvom rade položil otázky, či je možné, aby znalec ktorý je predmetom vyšetrovania vypovedal a obhajoval svoj znalecký posudok, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou ani nevykonal, či by nebolo správnym a zákonným spôsobom, aby vyšetrovateľ, ktorému bolo trestné oznámenie postúpené, vykonal úkony s tým súvisiace (ohľadne čoho pripojil vyrozumenie Generálnej prokuratúry SR z 03.03.2014 sp. zn. IV/1 GPt 174/12/1000-8 a upovedomenie Okresnej prokuratúry Komárno z 11.03.2014 sp. zn. 1Pn 164/14/4401-3), čo a aké následky pre spravodlivé rozhodnutie by mohlo mať prípadné dokázanie viny oboch znalcov, v ktorej naposledy naznačenej súvislosti tvrdil, že urýchlené vynesenie napadnutého rozsudku ešte pred prípadným odhalením trestného činu znalcov bolo nezákonné, pretože ak by sa preukázalo, že znalci spáchali trestný čin kladený im za vinu, malo by to vážne následky pre ďalšie rozhodovanie, ten úkon by sa musel opakovať s inými znalcami, ktorá skutočnosť by mohla byť postačujúcou pre zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na znovu prejednanie a rozhodnutie, ktorý postup a rozhodnutie podľa § 321 odsek 1 písmeno b/, písmeno c/, písmeno d/ a § 322 odsek 1 Trestného poriadku (Okresnému - zrejme však správne) Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) obžalovaný v prvom rade navrhol. Obžalovaný v druhom rade takto riadne a včas podané odvolanie odôvodnil jednak sám, písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa 12.05.2014, ktorým mu oznámil, že je momentálne zamestnaný ako vodič v obchodnej spoločnosti O. XXXX Komárno (čo preukázal pripojeným potvrdením) a že sa do našej spoločnosti adaptuje normálnym rodinným životom, jednak prostredníctvom svojho zvoleného obhajcu písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa a to tvrdením, že v prejednávanej veci stoja proti sebe dve odlišné skutkové alternatívy. Prvou je alternatíva prezentovaná obžalovanými, v zmysle ktorej poškodený všetko konal dobrovoľne, k ničomu nebol donútený, normálne sa dohodli, druhá je prezentovaná poškodeným, zmysle ktorej sa v prejednávanej veci zažalovaný skutok stal tak, ako je uvedený vo výroku o vine napadnutého rozsudku, v ktorej súvislosti obžalovaný v druhom rade vyslovil domnienku, že súd prvého stupňa mal pri hodnotení dôkazov postupovať v súlade so zásadou „in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech obvineného“, pretože nie je možné jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností ustáliť skutkovú verziu podľa výpovede poškodeného, proti ktorej stojaca verzia obžalovaných má rovnakú procesnú váhu. Poukázal pritom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 6Tz 10/2001 zverejnené v časopise Zo súdnej praxe číslo 5/2002 (str. 113), rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 224/2004, uznesenie NS SR z 02.06.2010 sp. zn. 3To 4/2010 a uznesenie NS SR z 26.02.2010 sp. zn. 2Toš 4/2009. Zo všetkých týchto dôvodov obžalovaný v druhom rade odvolaciemu súdu navrhol, aby podľa § 321 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/, písmeno d/, písmeno e/ Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 322 odsek 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Poškodený sa písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu 26.09.2014 vyjadril k odvolaniu oboch obžalovaných tak, že v prejednávanej veci zažalovaný skutok sa stal pred štyrmi rokmi, že obžalovaní sústavným odvolávaním sa a žiadaním o pribratie nových svedkov (ktorí pri spáchaní zažalovaného skutku ani neboli) a žiadaním vyšetrenia jeho zdravotného a psychického stavu (ktorý je úplne v poriadku), jednoznačne znemožňovali a naďalej znemožňujú rozhodnutie súdu. Obžalovaný v druhom rade vypovedal na hlavnom pojednávaní odlišne ako v prípravnom konaní a na vysvetlenie týchto rozporov povedal, že to bolo tak, ako vypovedal v prípravnom konaní, že si vzhľadom na odstup času naň presne nepamätá, v ktorej súvislosti poškodený upozornil, že ak sa skutok stal tak, ako to tvrdí obžalovaný v druhom rade, prečo potom nevedel svoju skoršiu výpoveď zopakovať, keďže jeden a pol roka nie je taká dlhá doba, aby si človek takýto čin nezapamätal. Obžalovaný v prvom rade na hlavnom pojednávaní nevypovedal vôbec a trval na svojej výpovedi z prípravného konania, ktorú tiež nebol schopný zopakovať, zrejme sa nepamätajúc, čo vypovedal v prípravnom konaní a preto radšej využil svoje právo na hlavnom pojednávaní nevypovedať. Poškodený požiadal, aby súd vydal rozhodnutie, ktoré si „títo dvaja devianti“ zaslúžia, pretože obaja už boli za takýto alebo obdobný skutok súdne trestaní a práve preto nerozumie, prečo sa ich výmyslami a sústavným odvolávaním súd ešte stále zaoberá. Upozornil, že on žije poriadny život, riadne pracuje, venuje sa športu, medzičasom sa oženil a bol by veľmi rád, keby sa už táto vec skončila a páchatelia boli patrične za nimi spáchaný trestný čin potrestaný. Verejné zasadnutie odvolacieho súdu sa po splnení podmienok a predpokladov ustanovených v § 293 odsek 5 Trestného poriadku uskutočnilo v neprítomnosti oboch obžalovaných. Zástupkyňa krajského prokurátora na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu mala za to, že napadnutý rozsudok je zákonný a správny vo všetkých jeho výrokoch a to vo vzťahu k obom obžalovaným a preto v konečnom návrhu odvolaciemu súdu navrhla odvolanie každého z obžalovaných podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietnuť. Obhajca obžalovaného v druhom rade na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v plnom rozsahu sa pridržiavajúc písomných dôvodov odvolania za obžalovaného v druhom rade písomne vyhotoveného v konečnom návrhu odvolaciemu súdu navrhol, aby rozhodol tak, ako je to v písomných dôvodoch odvolania uvedené. Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 odsek 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku. Odvolací súd, ktorému súd prvého stupňa predložil prejednávanú vec na rozhodnutie 10.09.2014, plnením svojej, z ustanovenia § 317 odsek 1 Trestného poriadku mu vyplývajúcej prieskumnej povinnosti predovšetkým zistil, že v nej už konal a rozhodoval a to uznesením zo 06.12.2012 sp. zn. 4To/123/2012 (ďalej len „skoršie zrušujúce uznesenie“), ktorým podľa § 321 odsek 1 písmeno b/, písmeno c/, písmeno d/ Trestného poriadku zrušil skorší odsudzujúci rozsudok zo 16.08.2012 (ďalej len „skorší odsudzujúci rozsudok“) a podľa § 322 odsek 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol podľa § 327 odsek 1 Trestného poriadku vysloviac právny názor, ktorým bol súd prvého stupňa viazaný a nariadiac dôkazy, ktoré bol súd prvého stupňa povinný vykonať. V rámci plnenia svojej, z ustanovenia § 317 odsek 1Trestného poriadku mu vyplývajúcej prieskumnej povinnosti odvolací súd preskúmal odsudzujúci výrok o vine a výroky o trestoch napadnutého rozsudku a konanie napadnutému rozsudku predchádzajúce, proti ktorým odvolanie každého z obžalovaných smerovalo, a to aj z hľadiska zistenia prípadných, odvolaním obžalovaných nevytýkaných chýb, ktoré by mohli odôvodniť podanie dovolania z niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 odsek 1 Trestného poriadku. Plnením tejto svojej prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že síce orgány činné v trestnom konaní v prejednávanej veci podľa názoru odvolacieho súdu zrejme nepostupovali tak, ako im to ukladá ustanovenie § 2 odsek 10 Trestného poriadku a preto (a predovšetkým preto) už v štádiu trestného konania predchádzajúcom podaniu obžaloby nebol v nej zistený skutkový stav veci, o ktorom by neboli dôvodné pochybnosti, zvlášť nie v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie o vine oboch obžalovaných, avšak súd prvého stupňa v konaní po podaní obžaloby v prejednávanej veci túto, už v prípravnom konaní majúcu svoj pôvod, neúplnosť zistenia skutkového stavu napravil vykonaním všetkých dostupných, v dobe predchádzajúcej napadnutému rozsudku mu známych dôkazov, ktorými zisťoval všetky základné skutočnosti a okolnosti dôležité pre trestné stíhanie tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 119 odsek 1 písmeno a/ až písmeno e/ Trestného poriadku, ktoré nepochybne potreboval pre svoje rozhodnutie o vine každého z obžalovaných a o každému z nich uloženom mu treste, pričom po vrátení mu prejednávanej veci skorším zrušujúcim uznesením na znovu prejednanie a rozhodnutie dokazovanie doplnil aj v odvolacím súdom nariadenom rozsahu. Súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, pričom sa nedopustil žiadnych takých podstatných chýb konania napadnutému rozsudku predchádzajúceho, ktoré by boli porušením ustanovení zabezpečujúcich objasnenie veci alebo právo obhajoby (§ 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku). V tejto súvislosti a s poukazom na dôvody odvolania obžalovaného v prvom rade a tiež s poukazom na odvolací návrh oboch obžalovaných zrušiť napadnutý rozsudok aj z dôvodov uvedených v § 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku považuje odvolací súd za potrebné opätovne a v podstate zhodne ako v odôvodnení svojho skoršieho zrušujúceho uznesenia uviesť, že v písomných dôvodoch proti napadnutému rozsudku podaného odvolania nevytkol obžalovaný v druhom rade žiadne konkrétne a obžalovaný v prvom žiadne relevantné chyby majúce spočívať v porušení ustanovení zabezpečujúcich objasnenie veci alebo práva obhajoby, pretože aj na posúdenie predbežnej otázky majúcej sa vyskytnúť v trestnom konaní v prejednávanej veci súvisiacej s obžalovaným v prvom rade tvrdenej existencii skutočností majúcich nasvedčovať spáchaniu trestného činu znalcami (podaním znaleckého posudku) a poškodeným (svedeckou výpoveďou) z hľadiska použiteľnosti týmito dôkaznými prostriedkami získaných dôkazov v súlade s procesnou právnou úpravou obsiahnutou v § 7 odsek 1 Trestného poriadku bol a je oprávnený súd prvého stupňa a odvolací súd, ktoré nie povinné počkať na vydanie rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní o trestnom oznámení podanom obžalovaným v prvom rade. Z dôvodov vyššie uvedených skutkové zistenia obsiahnuté v popise zažalovaného skutku tvoriaceho výrok o vine napadnutého rozsudku v dobe jeho vyhlásenia mohli vychádzať z výsledkov úplného a zákonným spôsobom vykonaného dokazovania a zodpovedajú aj všetkým kritériám uvedeným v ustanovení § 2 odsek 10 Trestného poriadku (§ 321 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku). V tejto súvislosti a s poukazom na dôvody odvolania obžalovaného v prvom rade považuje odvolací súd za potrebné upozorniť, že ani tento obžalovaný nevyužil vyšetrovateľom mu 29.04.2010 podľa § 208 odsek 1 Trestného poriadku po skončení vyšetrovania poskytnutú možnosť v primeranej lehote preštudovať spisy a podať návrhy na doplnenie dokazovania vzhľadom na ktorú absenciu akýchkoľvek (tobôž relevantných) dôkazných návrhov obhajoby na doplnenie dokazovania po skončení vyšetrovania, v prejednávanej veci neprichádzalo do úvahy ani skúmanie splnenia v § 241 odsek 1 písmeno f/ Trestného poriadku ustanovených podmienok a predpokladov odmietnutia obžaloby a vrátenia veci prokurátorovi súdom prvého stupňa v dôsledku porušenia práva na obhajobu, pričom však neobjasnenie ani základných (nie to len niektorých z viacerých, aj keď dôležitých) skutkových okolností, bez ktorých nie je možné rozhodnúť na hlavnom pojednávaní (viď skoršia právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 188 odsek 1 písmeno e/ Trestného poriadku účinného do 01.01.2006) nie je dôvodom takýto postup umožňujúcim. Naviac konfrontácia, nevykonanie ktorej medzi znalkyňou a poškodeným obžalovaný v prvom rade vytýka, je podľa § 125 Trestného poriadku dôkazným prostriedkom slúžiacim na odstránenie rozporov medzi výpoveďou obvineného na strane jednej a výpoveďou spoluobvineného alebo svedka na strane druhej, pričom na odstránenie prípadných pochybností o správnosti znaleckého posudku, jeho nejasnosti alebo neúplnosti slúži po podaní obžaloby aj (a zvlášť) výsluch znalca na hlavnom pojednávaní podľa § 268 odsek 2 Trestného poriadku, po skončení ktorého majú strany trestného konania právo položiť znalcovi doplňujúce otázky (§ 258 odsek 3 Trestného poriadku) a dokonca namietať spôsob vykonania výsluchu znalca (§ 259 Trestného poriadku), využitie všetkých ktorých práv súd prvého stupňa obžalovanému v prvom rade v konaní predchádzajúcom napadnutému rozsudku umožnil. Pozornosti odvolacieho súdu neušlo, že napokon obžalovaný v prvom rade naposledy ani v rámci postupu súdu prvého stupňa na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 10.04.2014 podľa § 272 odsek 2 Trestného poriadku nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Plnením svojej, z ustanovenia § 317 odsek 1 Trestného poriadku mu vyplývajúcej prieskumnej povinnosti odvolací súd dospel tiež k záveru, že súd prvého stupňa k pre rozhodnutie o vine oboch obžalovaných potrebným skutkovým zisteniam dospel po tom, čo jednotlivé dôkazy vyhodnotil v súlade s ďalšou zásadou trestného konania uvedenou v § 2 odsek 12 Trestného poriadku, teda jednotlivo aj v ich súhrne a podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu. Vykonaním všetkých, v prejednávanej veci dostupných dôkazov aj podľa názoru odvolacieho súdu ani ohľadne skutkových otázok uvedených v § 119 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/ Trestného poriadku, teda či sa v prejednávanej veci zažalovaný skutok stal, či má znaky trestného činu, kto ho spáchal a z akých pohnútok, nezostali žiadne také dôvodné pochybnosti, ktoré by opodstatňovali aplikáciu prvého z dvoch pravidiel vyplývajúcich pri dokazovaní z ďalšej zásady trestného konania uvedenej v § 2 odsek 4 Trestného poriadku (v ktorom je upravená prezumpcia neviny), ktorým je pravidlo „in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech obvineného“. V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s požiadavkami ustanovenými v § 168 odsek 1 Trestného poriadku súd prvého stupňa úplne, zrozumiteľne (dodržiavajúc zásady logického myslenia a uvažovania) uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov a tiež akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny oboch obžalovaných, s ktorými sa aj odvolací súd v podstate s výhradou ďalej uvedenou stotožňuje (§ 321 odsek 1 písmeno b/, písmeno d/ Trestného poriadku) majúc súčasne za to, že odôvodnenie obidvomi obžalovanými z dôvodov vyššie uvedených predovšetkým proti výroku o vine napadnutého rozsudku smerujúcich odvolaní neobsahuje ani pokiaľ ide o správnosť hodnotenia vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa (ale ani pokiaľ ide o právne úvahy, ktorými sa súd prvého stupňa spravoval, keď dokázané skutočnosti posudzoval podľa príslušných ustanovení Trestného zákona v otázke viny), žiadne relevantné skutočnosti a okolnosti. Práve v súvislosti s úvahami obžalovaného v druhom rade obsiahnutými v písomnom odôvodnení ním proti napadnutému rozsudku podaného odvolania považuje odvolací súd za potrebné upozorniť, že predpokladom aplikácie pravidla pri dokazovaní „in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech obvineného“ je, že zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, teda existencia tej - ktorej, zvlášť podľa § 119 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/, písmeno c/ Trestného poriadku dokazovanej skutočnosti nemusí byť zistená a preukázaná ani jednoznačne, ani nie bez akýchkoľvek pochybností, pretože postačuje, že o nej nezostali pochybnosti dôvodné. Z výsledkov z vyššie uvedených dôvodov úplného a zákonným spôsobom vykonaného dokazovania sa aj odvolaciemu súdu javí byť bez odôvodnených pochybností opodstatnený záver, že v prejednávanej veci zažalovaný skutok sa stal, že ho spoločným konaním spáchali obaja obžalovaní, ktorí týmto svojim spoločným, nepochybne úmyselným (a to vo forme priameho úmyslu podľa § 15 písmeno a/ Trestného zákona) protiprávnym konaním naplnili v jednočinnom súbehu všetky zákonné znaky objektívnej aj subjektívnej stránky skutkovej podstaty (a to s poukazom na ustanovenie § 327 odsek 2 Trestného poriadku, skutkové zistenia ako aj na ne nadväzujúce právne úvahy obsiahnuté v odôvodnení skoršieho zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu minimálne) tak zločinu vydierania podľa § 189 odsek 1 Trestného zákona, ako aj prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 odsek 1, odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona, v oboch prípadoch spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, pričom ani o existencii priamej príčinnej súvislosti medzi týmto protiprávnym konaním a úmyselným zavinením každého z obžalovaných na strane jednej a následkom vzniknutým na záujmoch chránených ustanoveniami § 189 a § 194 Trestného zákona neboli a nie sú žiadne pochybnosti. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa uznajúc napadnutým rozsudkom každého z obžalovaných vinným zo spáchania oboch vyššie označených trestných činov (v jednočinnom súbehu), vykonaným dôkazom opodstatnene a (s vyššie uvedenou výhradou vyplývajúcou z ustanovenia § 327 odsek 2 Trestného zákona) aj zákonu zodpovedajúcim spôsobom, každému z nich ukladal trest podľa zákonnej trestnej sadzby ustanovenej v odseku 1 § 189 Trestného zákona (na dva roky až šesť rokov), ktorej dolnú hranicu zvýšil u obžalovaného v prvom rade (v dôsledku opätovného spáchania trestného činu vykazujúceho podľa § 437 odsek 1 Trestného zákona znaky zločinu) podľa § 38 odsek 5 Trestného zákona o jednu polovicu, teda na štyri roky a u obžalovaného v druhom rade (v dôsledku prevahy dvoch v § 37 písmeno h/, písmeno m/ Trestného zákona zistených priťažujúcich okolností nad nezistenou žiadnou, v § 36 Trestného zákona uvedenou poľahčujúcou okolnosťou) podľa § 38 odsek 2, odsek 4 Trestného zákona o jednu tretinu, teda na tri roky a štyri mesiace (§ 321 odsek 1 písmeno d/ Trestného poriadku). S poukazom na všetky vyššie, ale aj v odôvodnení napadnutého rozsudku uvedené skutkové zistenia a právne úvahy je aj podľa názoru odvolacieho súdu napadnutým rozsudkom obžalovanému v prvom rade vo výmere štyroch rokov a obžalovanému v druhom rade vo výmere troch rokov a štyroch mesiacov (teda v oboch prípadoch bezprostredne na dolnej hranici vyššie uvedeným spôsobom ustanovenej zákonnej trestnej sadzby) uložený nepodmienečný trest odňatia slobody (rovnako so zákonu zodpovedajúcim a dôkazom opodstatneným zaradením každého z obžalovaných na jeho výkon podľa § 48 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia) tak čo do druhu, ako aj výmery primeraný, zodpovedajúci všetkým kritériám ustanoveným v § 34 odsek 2, odsek 3, odsek 4, odsek 5 písmeno a/ Trestného zákona a tiež spôsobilý splniť svoj účel tak, ako to predpokladá ustanovenie § 34 odsek 1 Trestného zákona (§ 321 odsek 1 písmeno e/ Trestného poriadku), v ktorom smere odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosti a okolnosti, ktoré mal súd prvého stupňa za preukázané, jeho úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov vykonaných v súvislosti s výrokom napadnutého rozsudku o treste uloženom každému z obžalovaných ako aj právne úvahy, ktorými sa pri tom spravoval, obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku považujúc ich za správne, jasné a úplné (§ 321 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku) a to zvlášť aj preto, že ani jeden z obžalovaných v písomných dôvodoch (v prípade obžalovaného v druhom rade aj proti výroku o treste napadnutého rozsudku smerujúceho) odvolania výroku o uloženom mu treste, ani konaniu, ktoré mu predchádzalo, žiadne chyby nevytkol. V odôvodnení napadnutého rozsudku opäť (rovnako ako v skoršom odsudzujúcom rozsudku a tak, ako to konštatoval odvolací súd už vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení) absentujú dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa nerozhodol o nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej mu trestným činom spáchaným obidvomi obžalovanými, na opodstatnenosť zistenia ktorej chyby napadnutého rozsudku nemá žiadny podstatný vplyv a význam iba skutočnosť, že poškodený proti napadnutému (rovnako ako proti skoršiemu odsudzujúcemu) rozsudku nepodal odvolanie v neprospech obžalovaných (§ 308 odsek 1 veta druhá a § 327 odsek 2 Trestného poriadku). Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Keďže odvolací súd nezistil žiadne také zákonné dôvody uvedené v ustanovení § 321 odsek 1 písmeno a/ až písmeno e/ Trestného poriadku, ktoré by odôvodňovali akúkoľvek zmenu výroku o vine alebo výroku o treste odvolaním obžalovaného v prvom rade a odvolaním obžalovaného v druhom rade napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v jeho prospech, odvolanie každého z nich podľa § 319 Trestného poriadku zamietol, zistiac, že nie je dôvodné. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok (§ 185 odsek 2 veta druhá Trestného poriadku).