Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 15S/16/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4013200261 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Hritzová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4013200261.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Hritzovej a členov senátu JUDr. Jána Bzdúška a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobkyne: Ing. Y. U., nar. XX.XX.XXXX, I. XX/XX, T., zast.: Bizoň & Partners, s.r.o., Farská 31, Nitra, IČO: 36 833 533, proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, Trnavská cesta 52, P.O.BOX 45, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: OLP/265/2013 zo dňa 31.01.2013, takto r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a . Žalobkyni súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 21.03.2013 domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného číslo: OLP/265/2013 zo dňa 31.01.2013 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobkyňa žalobu odôvodnila nezákonnosťou napadnutého rozhodnutia poukazujúc najmä na čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „Povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd“. Povinnosť fyzických osôb podrobiť sa povinnému očkovaniu je v Slovenskej republike upravená v ustanovení § 51 ods. 1 písm. d/ z. č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení, ako podzákonná norma, vydaná Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky upravuje spôsob vykonávania očkovania, jeho druhy a kontrolu očkovania v Slovenskej republike. Zákon konkrétne nevymedzuje a nekonkretizuje stanovenú povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu. Taktiež nestanovuje kedy a aké očkovanie je povinné. Povinné očkovanie nadobúda svoj reálny obsah až po stanovení konkrétnych podmienok jeho realizácie vyhláškou. Zmocnenie výslovne udelené zákonom v ustanovení § 62 písm. a/ jednoznačne nevymedzuje hranice, v ktorých je podzákonná úprava prístupná. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyhláška nemôže upraviť spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu, než ho ustanovuje zákon. Žalobkyňa ďalej v žalobe uviedla, že v prípade nepodrobenia sa povinnosti povinného očkovania sú fyzické osoby zo strany správnych orgánov pod hrozbou sankcie donucované k splneniu tejto povinnosti. Podľa žalobkyne ak zákon nedostatočne upravuje určitú povinnosť, je neprípustné nútiť kohokoľvek konať niečo, čo zákon neukladá. Nedostatočnou legislatívnou úpravou povinného očkovania umožňuje štát orgánom výkonnej moci zasahovať do ústavne garantovaných práv. Povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu zasahuje svojím charakterom do základných ľudských práv a slobôd občanov, keďže Ústava SR priznáva občanom právo na život, právo na ochranu zdravia a právo na ochranu súkromia. Žalobkyňa následne citovala časť napadnutého rozhodnutia: „Po očkovaní sa môžu vyskytnúť reakcie. Väčšina reakcií po očkovaní patrí medzi očakávané reakcie, ktoré sa v súvislosti s podaním očkovacej látky už vyskytli a sú uvedené v príbalovom letáku pre užívateľa. Ide o prirodzenú „fyziologickú“ reakciu organizmu na vpravenie antigénu do organizmu, ktorý indikuje tvorbu špecifických protilátok. Ich frekvencia výskytu je rôzna, závisí od individuálnej predispozície jednotlivca, ale aj od aplikačnej techniky“. „Reakcie po očkovaní hlásia lekári Štátnemu ústavu pre kontrolu liečiv, ako národnej autorite pre bezpečnosť liečiv. Hlásenie nežiaducich reakcií v súvislosti s očkovaním je každoročne kontrolované“. Uvádzané konštatovania podľa argumentácie žalobkyne negarantujú účinnosť a bezpečnosť očkovacích látok pre každého jednotlivca. V prípade výskytu nežiaducich reakcií aj s následkom trvalého poškodenia štát zodpovednosť za jednotlivca nepreberá, ale núti rodičov pod hrozbou sankcie podrobiť svoje maloleté dieťa povinnému očkovaniu. Keďže v súčasnej dobe neexistujú vedecké štúdie preukazujúce účinnosť vakcíny, žalobkyňa má za to, že ide len o nútený predaj farmaceutických výrobkov ministerstvom. Žalobkyňa poukázala aj na Deklaráciu práv dieťaťa, zvýrazňujúc právo dieťaťa na osobitnú ochranu a záujmy dieťaťa. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 29.04.2013 žiadal žalobu zamietnuť. Podrobne popísal postup prvostupňového správneho orgánu - Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Nitra v konaní o priestupku žalobkyne na úseku verejného zdravia a odvolacie konanie v súvislosti s odvolaním žalobkyne proti rozhodnutiu správneho orgánu 1. stupňa. K jednotlivým bodom žaloby citoval ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d/, § 51 ods. 3 a § 62 písm. a/ z. č. 355/2007 Z. z., § 56 ods. 1 písm. k/ z. č. 355/2007 Z. z. a Čl. 2 Ústavy SR. Uviedol, že po aplikácii očkovacej látky sa očakáva reakcia imunitného systému očkovaného, ktorá je však len prejavom pôsobenia očkovacej látky a je minimálnou cenou za to, že dieťa je chránené pred závažným, život ohrozujúcim ochorením. Žalovaný ďalej popísal postup výrobcov očkovacích látok pred tým, ako budú celoplošne používané a s tým súvisiace posudzovanie účinnosti a bezpečnosti očkovacích látok. U maloletého N. U. neboli zistené žiadne zdravotné dôvody, pre ktoré by nemohol byť v súlade s platnou legislatívou povinne očkovaný, neboli u neho zistené ani žiadne dôvody na „udelenie výnimky“ z povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu. Zákon č. 355/2007 Z. z. ani možnosť „udelenia výnimky“ neustanovuje. Žalovaný na záver zdôraznil, že Slovenská republika chráni zdravie detí tým, že im zabezpečuje bezplatné očkovanie očkovacími látkami registrovanými kompetentnými orgánmi. Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie vrátane predchádzajúceho konania, v medziach podanej žaloby, bez nariadenia pojednávania podľa § 250f ods. 1 OSP. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 OSP. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.04.2015. Z predloženého administratívneho spisu súd zistil, že dňa 23.10.2012 Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v Nitre MUDr. F. I., všeobecná lekárka pre deti a dorast, oznámila, že rodičia maloletého N. U., nar. XX.XX.XXXX, ako zákonní zástupcovia, odmietli povinné očkovanie svojho dieťaťa. Na nariadenom ústnom pojednávaní Regionálnym úradom verejného zdravotníctva v Nitre dňa 22.11.2012 žalobkyňa po poučení obvineného z priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. k/ z. č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia bola oboznámená s hlásením všeobecného lekára o odmietnutí povinného očkovania a s informáciou lekára (nachádzajúcou sa v spise), že u maloletého dieťaťa nie je žiadna kontraindikácia povinného očkovania. Z predmetnej správy vyplýva aj to, že rodičia maloletého boli opakovane poučení o povinnom očkovaní dňa 31.07.2012 a 03.09.2012 (pohovor, príbalové letáky k očkovacím látkam). Dňa 14.09.2012 rodičia definitívne odmietli očkovanie napriek opakovanému poučeniu, čo potvrdili svojimi podpismi v dňoch 14.09. a 16.10.2012. Zo zápisnice z prejednania priestupku vyplýva, že žalobkyňa bola poučená o povinnosti zákonného zástupcu zabezpečiť povinné očkovanie detí podľa § 51 ods. 1 písm. d/ a ods. 3 z. č. 355/2007 Z. z. o príslušných ustanoveniach vyhl. MZ SR č. 585/2008 Z. z. o možných následkoch týkajúcich sa ohrozenia zdravia dieťaťa ako aj verejného zdravia v prípade nezabezpečenia povinného očkovania svojho dieťaťa aj o navrhovanej výške pokuty. Žalobkyňa ako obvinená z priestupku po zákonnom poučení predložila na ústnom pojednávaní svoj písomný nesúhlas s očkovaním zo dňa 22.11.2012 a výslovne odmietla dať dieťa očkovať očkovacou látkou proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, hemofilným invazívnym nákazám a očkovacou látkou proti pneumokokovým invazívnym ochoreniam. Žalobkyňa poučenie obvineného z priestupku svojím podpisom dňa 22.11.2012 potvrdila. Odmietla však podpísať zápisnicu z prejednania priestupku. Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Nitre svojím rozhodnutím číslo: EPI/A/2012/03274 zo dňa 04.12.2012 uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. k/ zák. č. 355/2007 Z. z., ktorého sa dopustila v ambulancii všeobecného lekára pre deti a dorast MUDr. Zuzany Miškejeovej, Fatranská 12, Nitra - CHIRPED s.r.o. tým, že nezabezpečila ako zástupca svojho dieťaťa N. U., narodeného XX.XX.XXXX, bytom I. XX/XX, T., jeho povinné očkovanie v 3. a 5. mesiaci života prvou a druhou dávkou vakcíny proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, detskej obrne, vírusovému zápalu pečenie typu B, hemofilovým invazívnym nákazám a pneumokokovým invazívnym ochoreniam, čím porušila ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d/ zák. č. 355/2007 Z. z. „fyzické osoby sú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam“ a ustanovenie § 51 ods. 3 zák. č. 355/2007 Z. z. „Ak ide o maloletého, zodpovedá za plnenie povinností podľa ods. 1 a 2 zástupca dieťaťa“ v spojení s § 5 ods. 3 vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení neskorších predpisov očkovanie proti prenosným ochoreniam zahŕňa „podrobnosti o očkovacích postupoch na povinné pravidelné očkovanie osôb, ktoré dosiahli určený vek a na povinné a odporúčané očkovanie osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz, sú uvedené v prílohe č. 2“ a prílohou č. 2, časť A, bod 1 písm. a/ vyhl. č. MZ SR č. 585/2008 Z. z. „očkovanie proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečenie typu B, invazívnym homofilovým nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam sa vykonáva tromi dávkami v 3., 5. a 11. mesiaci života, pričom prvá dávka sa podá najskôr v prvom dni 10. týždňa života“. Za spáchaný priestupok bola žalobkyni podľa § 56 ods. 2 z. č. 355/2007 Z. z. uložená pokuta 100,-- eur a trovy konania v sume 16,-- eur. Proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podala žalobkyňa odvolanie zo dňa 18.12.2012 poukazujúc v ňom na protiústavnosť právnej úpravy povinného očkovania (Čl. 13 Ústavy SR, Deklarácia práv dieťaťa) a rodinnú anamnézu, keďže v rodinnej anamnéze otca dieťaťa sa nachádza dokladovateľné ochorenie a alergia, ktoré sú konkraindikáciou očkovania vakcínou Infanrix Hexa. O odvolaní žalobkyne rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím číslo: OLP/265/2013 zo dňa 31.01.2013, ktorým odvolanie podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku zamietol a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil. Podľa § 244 ods. 1 OSP, v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 51 ods. 1 písm. d/ zákona č. 355/2007 Z. z., sú fyzické osoby povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácií a karanténnym opatreniam. Podľa § 51 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z., ak ide o maloletého, zodpovedá za plnenie povinností podľa odsekov 1 a 2 zástupca dieťaťa. Podľa § 56 ods. 1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z. z., priestupku na úseku verejného zdravotníctva sa dopustí ten, kto nezabezpečí ako zástupca dieťaťa plnenie niektorej z povinností podľa § 51 ods. 1 a 2. Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., za priestupok podľa odseku 1 možno uložiť pokutu do 1.659,-- eur a v blokovom konaní do 99,-- eur. Za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu možno uložiť pokutu v súhrnnej výške 331,-- eur. Podľa § 5 ods. 3 vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z., podrobnosti o očkovacích postupoch na povinné pravidelné očkovanie osôb, ktoré dosiahli určený vek a na povinné a odporúčané očkovanie osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz, sú uvedené v prílohe č. 2. Podľa prílohy č. 2, časť A, bod 1 písm. b/ vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z., v šiestom roku života sa vykonáva preočkovanie proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu a proti detskej obrne; v 13. roku života sa vykonáva preočkovanie proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu a detskej obrne očkovacou látkou so zníženým obsahom antigénov. Podľa § 6 ods. 1 vyhl. MZ SR č. 585/2008 Z. z., očkovanie detí proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilným nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam sa vykonáva najneskôr prvý deň desiateho týždňa života dieťaťa. Podľa § 62 písm. a/ z. č. 355/2007 Z. z., ministerstvo ustanoví všeobecne záväznými právnymi predpismi podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení. Podľa prílohy č. 2, časť A, bod 1 písm. a/, očkovanie detí proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, vírusovému zápalu pečenie typu B, hemofilovým invazívnym nákazám, detskej obrne a pneumokokovým invazívnym ochoreniam a/ očkovanie proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, detskej obrne, vírusovému zápalu pečenie typu B, hemofilovým invazívnym nákazám a pneumokokovým invazívnym ochoreniam sa vykonáva tromi dávkami v 3., 5. a 11. mesiaci života, pričom prvá dávka sa podá najskôr v prvom dni desiateho týždňa života. Podľa § 135 od. 1 OSP, prvá, druhá veta, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (§ 109 ods. 1 písm. b/). Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závidí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Konajúci súd návrhom zo dňa 06.06.2013 na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky požiadal Ústavný súd Slovenskej republiky, aby vyslovil, či ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d/ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a/ a ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie § 62 písm. a/ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie § 6 Vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení je v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a/ a ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP súd konanie do skončenia konania ústavného súdu uznesením zo dňa 06.06.2013 prerušil. Ústavný súd Slovenskej republiky svojím Nálezom PL. ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014 návrhu tunajšieho súdu nevyhovel. K namietanému nesúladu § 51 ods. 1 písm. d/ a § 62 písm. a/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení s čl. 13 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 ústavy ústavný súd okrem iného v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na podstatu čl. 13 ods. 1 písm. a/ ústavy uvádzajúc, že v právnom štáte zohľadňujúcom princípy deľby moci na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu sú orgány výkonnej moci oprávnené na vydávanie všeobecne záväzných predpisov iba na základe a v medziach zákonného splnomocnenia. Podstatným znakom špeciálnej delegácie je, že zákonodarca problematiku dostatočne upravenú vo svojich základných rysoch prenecháva na konkretizáciu rezortnému orgánu výkonnej moci. Vyhláška ako vykonávací právny predpis potom svojím charakterom upravuje technické či expertné otázky, ktoré môžu podliehať častým zmenám. Keďže ide o otázky vysoko odborného charakteru a vzhľadom na často enormný rozsah upravovanej problematiky, nie je vhodné tieto otázky upravovať v samotnom zákone. Takáto úprava by viedla k neúmernému nárastu rozsahu textu zákona, čo by často mohlo viesť k jeho neprehľadnosti. Z tohto dôvodu musí zákon predstavovať dostatočne určito upravený základný rámec priznaným oprávneniam a povinnostiam a technické či expertné otázky, ktoré zásadným spôsobom neovplyvňujú samotné zákonné oprávnenie alebo povinnosť (lebo tieto už boli priznané zákonom), prenechávať na konkretizáciu vykonávacím predpisom. Článok 13 ústavy predstavuje univerzálnu normu ustanovujúcu všeobecné kritériá a predpoklady možného obmedzenia základných práv a slobôd. Z jeho obsahu vyplýva, že ústavodarca rozlišuje medzi povinnosťami a medzami základných práv a slobôd, a to obsahovo aj formálne. V nadväznosti na takéto rozlíšenie sú v čl. 13 ústavy formulované všeobecné podmienky ukladania povinností na jednej strane a medzí základných práv a slobôd na strane druhej. Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a/ ústavy povinnosti je možné ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Dominantnou črtou v tomto ustanovení je výhrada zákona vzhľadom na ukladanie povinností. Avšak výhrada zákona predstavuje len základ pre stanovenie povinností. Z uvedeného vyplýva, že samotnú povinnosť možno uložiť uznaným prameňom práva - jednak zákonom alebo tak môže urobiť na základe výslovného zákonného splnomocnenia aj podzákonný právny predpis (vykonávací právny predpis), ktorý sa bude pohybovať v medziach tohto splnomocnenia. Inak povedané, povinnosti môžu byť ukladané v podzákonných predpisoch, ale nie na základe podzákonných predpisov. Na účely ochrany základných práv a slobôd je nevyhnutné ústavnú úpravu v čl. 13 ods. 1 písm. a/ ústavy interpretovať veľmi striktne ako ústavnú normu, ktorá dovoľuje uložiť povinnosti v podzákonnom právnom predpise výhradne et intra legem s tým, že predpokladom využitia tejto ústavnej normy je splnenie formálnej podmienky (zmocnenie výslovne uvedené v zákone) spolu so splnením podmienky náležitej kvality uvedeného zmocnenia, ktorá sa dosiahne vtedy, ak zmocnenie jednoznačne vymedzí hranice, v ktorých je podzákonná úprava prípustná (porov. Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 2. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2007, s. 158). Podľa ďalších dôvodov, zákonodarca určil v § 51 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia povinnosť pre každú fyzickú osobu podrobiť sa skupinám očkovaní, ktoré sú označené za povinné. Tým, že zákonodarca používa termín „povinné očkovanie“, je teda jednoznačne určená povinnosť fyzických osôb podriadiť sa povinnému očkovaniu. Zákonodarca v zmysle predmetného ustanovenia priamo ukladá povinnosť fyzickým osobám podrobiť sa z celej škály očkovaní (odporúčané, dobrovoľné - na ktoré taktiež pamätá zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) len očkovaniam druhovo povinným, pretože ich považuje za nevyhnutné vzhľadom na ochranu verejného zdravia. Konkrétne druhy očkovaní (t. j. proti konkrétnemu prenosnému ochoreniu), ktoré sú povinné v zmysle zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, sú uvedené v § 5 ods. 1 v spojení s § 6 predmetnej vyhlášky. Akokoľvek, samotná povinnosť fyzických osôb podrobiť sa povinnému očkovaniu nie je ustanovená podzákonným predpisom, ale dostatočne konkrétne a určito použitím termínu „povinné očkovanie“ zákonom o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Tým spĺňa jednak požiadavku na ukladanie povinností ustanovenú v čl. 13 ods. 1 písm. a/ ústavy, ale zároveň tiež požiadavku formy zákona na stanovenie medzí základných práv a slobôd ustanovenú v čl. 13 ods. 2 ústavy. Ústavný súd považuje za nevyhnutné na tomto mieste ďalej zdôrazniť, že § 62 písm. a/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia splnomocňuje ministerstvo zdravotníctva na vydanie vyhlášky, ktorá upraví podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení. V zmysle zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia [§ 2 ods. 1 písm. h/ v spojení s § 12 ods. 2 v spojení s § 51 ods. 1 zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia] je súčasťou prevencie a kontroly prenosných ochorení aj očkovanie (tak povinné, ako aj odporúčané či dobrovoľné), a teda § 62 písm. a/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia splnomocňuje ministerstvo zdravotníctva aj na bližšiu úpravu povinného a dobrovoľného či odporúčaného očkovania (tieto skupiny očkovaní a ich výpočet je uvedený v § 5 ods. 1 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení), ktoré je (sú) súčasťou prevencie a kontroly prenosných ochorení primárne upravenej zákonom o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Zákonné splnomocnenie na vydanie vykonávacieho právneho predpisu ministerstvom zdravotníctva je podľa názoru ústavného súdu dostatočne jasné, zrozumiteľné, nie je vágne a pri použití štandardných interpretačných techník výkladu textu právnej normy je možné spoľahlivo z jeho znenia vyvodiť právnu oblasť a okruh právnych vzťahov určených primárne zákonom o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktoré je ministerstvo zdravotníctva oprávnené bližšie regulovať prostredníctvom vydania podzákonného právneho predpisu. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavnému súdu zostáva len konštatovať, že ustanovenie § 62 písm. a/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia týmto spĺňa požiadavky ústavou určené pre splnomocnenie na vydanie vykonávacieho právneho predpisu. Toto ustanovenie legitímnym spôsobom splnomocňuje ministerstvo zdravotníctva na vydanie vykonávacieho predpisu upravujúceho podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení. Ustanovenie § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení na základe špeciálnej delegácie nezakladá fyzickým osobám v súvislosti s povinným očkovaním novú povinnosť a nevybočuje z medzí splnomocňujúceho zákona, keďže len spresňuje pri jednej zo skupín očkovaní spadajúcich v zmysle § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v spojení s § 5 ods. 1 tejto vyhlášky medzi očkovania druhovo povinné, (i) proti akým prenosným ochoreniam, (ii) od akého veku a (iii) v akých časových intervaloch u cieľovej skupiny osôb (zo všetkých fyzických osôb) sa táto povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu upravená zákonom bude vykonávať. Avšak takéto spresnenie nemá vplyv na samotnú, zákonom ustanovenú povinnosť všetkých fyzických osôb podrobiť sa tejto skupine očkovania (t. j. povinnému očkovaniu). To znamená, že ak by sa zmenilo v tejto skupine očkovaní kritérium veku (a tým cieľová skupina osôb) alebo časové intervaly očkovania či výpočet prenosných chorôb, proti ktorým sa v tejto skupine očkovaní očkuje, samotná povinnosť podrobiť sa takému očkovaniu pre každú fyzickú osobu by tým nebola nijako dotknutá. Takáto prípadná zmena vyhlášky je výlučne záležitosťou odbornou v zmysle sledovania vývoja epidemiologickej situácie kompetentnými orgánmi. V tomto smere na povinnosť podrobiť sa očkovaniu nadväzuje aj § 13 predmetnej vyhlášky, podľa ktorého je vždy na lekárovi vykonávajúcom očkovanie, aby vykonal pred očkovaním lekárske vyšetrenie, posúdil jeho vhodnosť vo vzťahu k zdravotnému stavu očkovanej osoby a zhodnotil a poučil fyzickú osobu (resp. rodičov dieťaťa) o možných kontraindikáciách očkovania, ktoré budú vždy objektívne dané. Aj táto povinnosť lekára vychádza a nadväzuje na povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu uloženú v zmysle § 51 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 62 písm. a/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia každej fyzickej osobe. V zmysle uvedeného ustanovenie § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení sa pohybuje výlučne v medziach splnomocňujúceho zákona a ústavný súd nemôže súhlasiť s tvrdením, že by vyhláška ako podzákonná právna norma v konkrétnom prípade upravovala spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu než ustanovuje zákon. Zákon predsa ustanovuje, že vyhláška upraví podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení, do ktorej spadá v zmysle zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia aj povinné očkovanie, ktorého cieľovou skupinou sú všetky fyzické osoby rovnako. Sumarizujúc už predostreté právne závery, ústavný súd konštatuje, že v prípade právnej úpravy povinného očkovania je samotná povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu uložená všetkým fyzickým osobám v § 51 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, teda zákonom. Podzákonný predpis - vyhláška upravujúca prevenciu a kontrolu prenosných ochorení - je vydaný na základe zákonného splnomocnenia v § 62 písm. a/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktoré je dostatočne presné a určité a ústavne akceptovateľným spôsobom splnomocňuje ministerstvo zdravotníctva na vydanie podzákonného vykonávacieho právneho predpisu v konkrétnej oblasti. Avšak tento podzákonný predpis už neustanovuje povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu, ale len konkretizuje problematiku upravenú v podstatných rysoch samotným zákonom. K namietanému nesúladu § 51 ods. 1 písm. d/ a § 62 písm. a/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení s čl. 40 ústavy ústavný súd uviedol, že právna úprava povinného očkovania na zákonnej úrovni v spojení s podzákonným vykonávacím právnym predpisov však pamätá na zdravotné kontraindikácie dieťaťa (resp. osoby povinnej podrobiť sa povinnému očkovaniu). V týchto prípadoch § 12 ods. 2 písm. d/ v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v spojení s § 13 ods. 1 a 2 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení neupravuje povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu, resp. ukladá povinnosť lekára vykonávajúceho povinné očkovanie zohľadňovať pred povinným očkovaním prípadné známe zdravotné kontraindikácie. Rovnako nie je možné ustáliť a mať za preukázaný všeobecný negatívny vplyv očkovania na ľudí. Naopak, ako už ústavný súd prezentoval, je preukázaný pozitívny vplyv povinného očkovania na predchádzanie vzniku a šírenia prenosných a smrteľných ochorení, napr. aj úplnou eradikáciou pravých kiahní. Čo sa týka bezpečnosti očkovacích látok pre zdravie ľudí, ich neškodnosti a predchádzania nežiaducich účinkov liekov, nad uvedeným drží ochrannú ruku štát v podobe úpravy štátnej kontroly liečiv prostredníctvom Štátneho ústavu na kontrolu liečiv v zmysle zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Na základe uvedeného nemožno teda dospieť k záveru, že povinné očkovanie v zmysle § 51 ods. 1 písm. d/ a § 62 písm. a/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení je v rozpore s čl. 40 ústavy. Ústavný súd tak ani nepristúpil k testu proporcionality, keďže právna úprava povinného očkovania jasne nezasahuje do jadra (podstaty) práva na ochranu zdravia v zmysle čl. 40 ústavy. Preto podľa názoru ústavného súdu je právna úprava povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu v zmysle § 51 ods. 1 písm. d/ a § 62 písm. a/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení v súlade s čl. 40 ústavy. K namietanému nesúladu § 51 ods. 1 písm. d/ a § 62 písm. a/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení s čl. 15 ods. 1 ústavy ústavný súd poukázal najmä na čl. 15 ústavy, ktorý garantuje ochranu pred takým zásahom, ktorý by bol usmrtením človeka, a to nielen v oblasti verejného zdravotníctva, ale všeobecne. Uvedený princíp relativizuje čl. 15 ods. 4 ústavy, podľa ktorého nie je porušením práva na život, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné. Avšak uvedené ustanovenie predpokladá predovšetkým skutočnosť, keď k pozbaveniu života (ktoré je inak trestné v zmysle príslušných trestnoprávnych noriem, ktorých prijatie predpokladá pozitívny záväzok štátu v zmysle čl. 15 ods. 1 a 2 ústavy) dôjde najmä v prípadoch se defendendo, tzn. pri odvracaní hroziaceho útoku na život človeka, príp. odvracaní nebezpečenstva priamo hroziaceho životu(-om). Bližšiu úpravu tohto ustanovenia na zákonnej úrovni nachádzame primárne (ale nielen) v Trestnom zákone ako okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu, najmä nutná obrana a krajná núdza. V týchto intenciách je potrebné ustáliť, že aj povinné očkovanie (a očkovanie ako také) je zásahom do integrity človeka. Avšak účelom a dôsledkom povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu nie je ukončenie života alebo priama hrozba jeho ukončenia, ale naopak, účelom je život chrániť a predchádzať vzniku a šíreniu prenosných a smrteľných ochorení. Pri dodržaní právom predpísaných zdravotníckych postupov a zohľadnení zdravotných kontraindikácií očkovanej osoby [tieto postupy a povinnosti zdravotníckych pracovníkov právna úprava povinného očkovania, ako už ústavný súd uviedol, upravuje najmä v § 12 ods. 2 písm. d/ v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v spojení s § 13 ods. 1 a 2 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení] nie je následkom povinného očkovania ohrozenie života, ale naopak, jeho ochrana. Navyše, ako už ústavný súd konkretizoval, rovnako nie je možne ustáliť a mať za preukázaný všeobecný negatívny vplyv očkovania na ľudí. Naopak, ako ústavný súd prezentoval, je preukázaný pozitívny vplyv povinného očkovania na predchádzanie vzniku a šírenia prenosných a smrteľných ochorení, napr. aj úplnou eradikáciou pravých kiahní. Čo sa týka bezpečnosti očkovacích látok pre zdravie ľudí, ich neškodnosti a predchádzania nežiaducich účinkov liekov, ústavný súd opätovne pripomína, že nad uvedeným drží ochrannú ruku štát v podobe úpravy štátnej kontroly liečiv prostredníctvom Štátneho ústavu na kontrolu liečiv v zmysle zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z tohto pohľadu povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu v zmysle § 51 ods. 1 písm. d/ a § 62 písm. a/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení nespadá pod rozsah ochrany čl. 15 ods. 1 ústavy a nemôže byť s čl. 15 ods. 1 ústavy v nesúlade. K namietanému nesúladu § 51 ods. 1 písm. d/ a § 62 písm. a/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení s čl. 16 ods. 1 ústavy ústavný súd uviedol, že intenzita zásahu do práva na súkromie je na prvý pohľad podstatná, pretože ide o zásah do telesnej integrity človeka (primárne dieťaťa) podaním farmaceutickej látky. Avšak tento zásah nie je za každých okolností vždy nevyhnutný, keďže právna úprava povinného očkovania ukladá povinnosť lekára pred vykonaním očkovania vykonať lekárske vyšetrenia očkovaného, ďalej povinnosť zohľadniť zdravotné kontraindikácie a poučiť fyzickú osobu (očkovaného, resp. rodičov dieťaťa) o všetkých aspektoch očkovania a dopadu na zdravotný stav. Navyše, v zmysle § 12 ods. 2 písm. d/ v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v spojení s § 13 ods. 1 a 2 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení legislatíva upúšťa od povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu v prípade výskytu zdravotných kontraindikácií osoby, ktorá má byť očkovaná, resp. ukladá povinnosť lekára vykonávajúceho povinné očkovanie vykonať pred povinným očkovaním lekárske vyšetrenie a zohľadňovať pred povinným očkovaním prípadné známe zdravotné kontraindikácie. Ďalej, v prípade nesprávneho postupu zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a prípadnej škode na zdraví očkovaného, právny poriadok upravuje inštitút zodpovednosti za škodu spôsobenú postupom non lege artis [riadne poskytovanie zdravotnej starostlivosti (lege artis) upravuje najmä zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov] a rovnako upravuje právo na odškodnenie bolesti poškodeného a za sťaženie spoločenského uplatnenia (porov. všeobecnú zodpovednosť v zmysle § 420 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, ako aj absolútnu objektívnu zodpovednosť podľa § 421a ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 444 a nasl. Občianskeho zákonníka a v spojení so zákonom č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov). Intenzita zásahu do práva na súkromie je tak podľa ústavného súdu stredná až podstatná. Miera uspokojiteľnosti verejného záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení je pri povinnom očkovaní podstatná, pretože ide o najefektívnejší postup ako nielen priamo predchádzať vzniku a šíreniu prenosných smrteľných ochorení, ale aj postup, ktorým preukázateľne možno úplne eradikovať prenosné smrteľné ochorenia (príklad pravých kiahní). V prípade upustenia od povinného očkovania neexistuje porovnateľne účinný spôsob predchádzania vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení. Z uvedeného vyplýva, že podstatná miera uspokojiteľnosti verejného záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení prevažuje stredný až podstatný záujem na ochrane práva na súkromie fyzických osôb, a preto je nutné dať prednosť verejnému záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení zabezpečovaným povinným očkovaním. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu podľa § 51 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia je v súlade s čl. 16 ods. 1 ústavy. Ďalej ústavný súd dopĺňa, že § 62 písm. a/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení samy osebe neupravujú povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu, ale sú aplikovateľné iba v spojení s § 12 ods. 2 a § 51 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, a preto aj ich súlad s čl. 16 ods. 1 ústavy možno odvodiť od súladu § 51 ods. 1 písm. d/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia s čl. 16 ods. 1 ústavy. K namietanému nesúladu § 51 ods. 1 písm. d/ a § 62 písm. a/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení s čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy ústavný súd konštatoval, že štát (zákonodarca) pri prijímaní právnej úpravy povinného očkovania konal na základe ústavy, v jej medziach a nedošlo k porušeniu žiadneho z princípov, ktoré je pri obmedzení základných práv a slobôd (čl. 13 ods. 2 a čl. 16 ods. 1 ústavy) alebo ukladaní povinností fyzickým osobám [čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy] zákonodarca povinný dodržať. Taktiež na základe právnej úpravy povinného očkovania nikto nie je nútený konať nič, čo by zákon neukladal (t. j. povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu ukladá zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia). Ústavný súd sumarizujúc svoje právne závery uzatvoril, že § 51 ods. 1 písm. d/ a § 62 písm. a/ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky spravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení sú v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy. Súd je pri preskúmaní rozhodnutia aj postupu správneho orgánu viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby. V prejednávanej veci žalobkyňu ako zákonnú zástupkyňu - matku maloletého správny orgán prvého stupňa uznal vinnou zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva. Konkrétne za porušenie ustanovenia § 56 ods. 1 písm. k/ z. č. 355/2007 Z. z., keďže nezabezpečila splnenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d/ citovaného zákona. Súd s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu, v ktorom sú absolútne vyčerpané dôvody žaloby, uvádza, že povinnosť podrobiť sa očkovaniu vyplýva zo z. č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zák. č. 355/2007 Z. z. v ustanovení § 2 ods. 1 písm. h/ definuje prevenciu ochorení a iných porúch zdravia ako systém opatrení zameraných na vylúčenie, prípadne zníženie rizika výskytu ochorení a iných porúch zdravia, na ktoré v rozhodujúcej miere vplývajú životné, pracovné a sociálno-ekonomické podmienky a spôsob života, a opatrení zameraných na ochranu, podporu a rozvoj verejného zdravia. Citovaný zákon ustanovuje aj povinnosti fyzických osôb pri ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (§ 1 písm. h/). Matka, zákonná zástupkyňa maloletého, mala povinnosť zabezpečiť očkovanie svojho maloletého dieťaťa, keďže ide o povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d/ z. č. 355/2007 Z. z. v spojení s § 5 ods. 3 a prílohou č. 2, časť A, bod 1 písm. b/ vyhl. Č. 585/2008 Z. z. prostredníctvom splnomocňovacieho ustanovenia § 62 z. č. 355/2007 Z. z. Z dôvodu, že žalobkyňa odmietla očkovanie maloletého N., ako vyplýva z administratívneho spisu, bez preukázania existencie zdravotných dôvodov, dopustila sa priestupku tak, ako uviedol vo svojom výroku správny orgán prvého stupňa. Za priestupok bola žalobkyni uložená sankcia v dolnej hranici zákonnej sadzby (§ 56 ods. 2 z. č. 355/2007 Z. z.). Povinnosť podrobiť sa očkovaniu vyplýva zo zákona. Preto žalovaný postupoval v súlade s príslušným ustanovením z. č. 355/2007 Z. z. (aplikujúc pri rozhodovaní ustanovenie § 3 ods. 1 Správneho poriadku), rešpektujúc čl. 13 ods. 1 Ústavy SR, keď žalobkyňu za nesplnenie zákonných povinností uznal vinnou zo spáchania priestupku a uložil jej pokutu v rámci zákonnej sadzby. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd sa stotožnil s rozhodnutím žalovaného, ktorý sa vecne správne vysporiadal s okolnosťami podstatnými z hľadiska porušenia povinností žalobkyne. Žalobkyňa spáchala priestupok tak, ako vyplýva z výroku prvostupňového správneho orgánu. Súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol, keďže dospel k záveru, že rozhodnutie aj postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobkyni ako neúspešnej účastníčke ich náhradu nepriznal. Rozhodnutie súdu bolo prijaté jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP).