Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 26CoE/275/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4205201474 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Greguš ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4205201474.2
Uznesenie Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grősslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: Z. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, W. - B. U., o vymoženie sumy 1.254,73 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 9Er/63/2005-16 zo dňa 7. mája 2012, jednohlasne, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. 9Er/63/2005-16 zo dňa 7. mája 2012 p o t v r d z u j e .
Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Súdnej exekútorke priznal trovy exekúcie v sume 68,12 eura, na zaplatenie ktorých zaviazal oprávneného, a to do troch dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g), § 41 ods. 2 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 103 OSP, § 47, § 48 ods. 1 a 2 Notárskeho poriadku a § 22 ods. 1 a 2, § 39, § 34, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov exekúcie rozhodol s poukazom na § 196, § 200 ods. 1, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a ustanovenia § 27a, § 5 ods. 1, § 14 ods. 1, 2 a 3, § 15 ods. 1 a § 22 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“).
Súd prvého stupňa konštatoval, že vychádzajúc aj z uznesenia Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 181/2011-16 zo dňa 12.05.2011 je toho názoru, že spísaná notárska zápisnica v danom prípade nezodpovedá požiadavkám, ktoré na ňu ako na spôsobilý exekučný titul kladie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Poukázal na to, že dôležitou súčasťou exekučnej notárskej zápisnice je práve súhlas povinného s jej vykonateľnosťou, pretože tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú byť exekučným titulom na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Ďalej poukázal na to, že plnomocenstvo udelené Mgr. Tomášovi Kušnírovi bolo obsiahnuté v už vopred pripravenej formulárovej zmluve, pričom povinnému tak bola odňatá možnosť ovplyvniť jej obsah. Zároveň súd prvého stupňa uviedol, že takýmto konaním došlo k porušeniu ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa spotrebiteľ nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu zákon priznáva alebo si inak zhoršiť zmluvné postavenie. Vzhľadom na to, že neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom, exekúcia je neprípustná, čo je dôvodom na zastavenie exekučného konania.
O náhrade trov exekúcie rozhodol súd prvého stupňa tak, že celkovo priznal súdnemu exekútorovi odmenu v sume 68,12 eura, na ktorých náhradu zaviazal oprávneného, nakoľko súd prvého stupňa je toho názoru, že oprávnený zavinil zastavenie exekúcie, a to tým, že podal návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorý nie je vykonateľný, a to vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom, exekúcia je neprípustná, čo je dôvodom na zastavenie exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že nezistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nepozornosti. Namietal, že Zákon o notároch a notárskej činnosti presne vymedzuje, kedy je notár povinný odmietnuť vykonanie požadovaného úkonu. A preto táto právomoc nemôže byť na základe extenzívnej interpretácie prenášaná na súd, pretože by dochádzalo k zásahu do princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery subjektov práva v právny poriadok. Skonštatoval, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zaniká právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom, a chýbajúcu zákonnú úpravu revízneho postupu nemôže nahrádzať svojimi rozhodnutiami exekučný súd. Namietal, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Zastával názor, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, a preto s ňou musí exekučný súd nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Zdôraznil, že súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ďalej tvrdil, že súd pri rozhodovaní o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Ďalej dospel k záveru, že odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu prameňa práva, a preto sa ňou nemohol riadiť. Na základe uvedeného preto tvrdil, že žalobca bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Namietal ďalej, že žalobca nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, ďalej že nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Namietal, že exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej namietal, že plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok. Dodal, že žiadne z ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Poznamenal že zástupca povinného žiadny spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, keďže bol na základe plnomocenstva oprávnený uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. V závere konštatoval, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Dodal, že od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. S poukazom na vyššie uvedené preto žiadal, aby súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Oprávnený v podanom odvolaní zároveň žiadal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a žiadal súd, aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mal za to, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky.
Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.
Následne podaním doručeným súdu prvého stupňa 09.08.2012 oprávnený podal podanie označené ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Oprávnený v predmetnom podaní okrem doplnenej argumentácie k podanému odvolaniu navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky, a to či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky vyplývajúcej z tejto zmluvy. Druhá prejudiciálna otázka znie, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 03.02.2005, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 16.02.2005 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa dňa 21.02.2005 vydal súdnemu exekútorovi Mgr. Kataríne Baňarovej, so sídlom exekútorského úradu Kukučínova 1211/17, Dunajská Streda, poverenie na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - notárskej zápisnice Notárskeho úradu JUDr. Jarmily Kováčovej dňa 16.10.2004 pod sp. zn. N 3255/2004, NZ 76014/2004. Následne súd prvého stupňa rozhodol uznesením č. k. 9Er/63/2005-16 zo dňa 07.05.2012, ktorým návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Súdnej exekútorke priznal trovy exekúcie v sume 68,12 eura, na zaplatenie ktorých zaviazal oprávneného, a to do troch dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia. Predmetné uznesenie napadol oprávnený odvolaním, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením č. k. 26CoE/136/2012-38 zo dňa 20.12.2012 tak, že napadnuté uznesenie potvrdil a návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Na dovolanie oprávneného rozhodoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 2Oboer/248/2013 zo dňa 21.05.2015, ktorým návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamietol a napadnuté uznesenie č. k. 26CoE/136/2012-38 zo dňa 20.12.2012 v napadnutej potvrdzujúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Taktiež rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 2OboE/134/2013 zo dňa 18.12.2014 tak, že odvolacie konanie zastavil a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
V tomto smere je potrebné poukázať najmä na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Oboer/248/2013 zo dňa 21.05.2015, ktorým návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol a napadnuté uznesenie Krajského súdu v Nitre ako odvolacieho súdu č. k. 26CoE/136/2012-38 zo dňa 20.12.2012 v napadnutej potvrdzujúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že oprávnený vo svojom odvolaní navrhol, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to aj bez akejkoľvek časovej limitácie. Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal, čím oprávnenému odňal možnosť konať pred súdom. Táto procesná vada je zároveň dôvodom, pre ktorý dovolací súd musel napadnuté uznesenie zrušiť. Preto so zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom výroku zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na to, že v ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a rozhodne o ňom.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), opätovne preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.
Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí, schválených zmierov, platobných výmerov, výkazov nedoplatkov a dohôd, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd v zmysle vyššie citovaného ustanovenia konštatuje správnosť zistenia skutkového stavu súdom prvého stupňa a jeho správne právne posúdenie, preto v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že notárska zápisnica je ako exekučný titul uznaná predpismi procesného práva, t. j. jedná sa o procesno-právny inštitút, ktorý nadväzuje na ustanovenia občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku, kde nedostatok zákonom stanovených formálnych náležitostí spôsobuje, že listina označená ako notárska zápisnica nie je verejnou listinou (u ktorej sa správnosť obsahu, ktorý je v nej uvedený predpokladá podľa § 134 OSP) a ani spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, čo je následne dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nakoľko je tu dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 1 citovaného zákona, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Podľa § 39 citovaného zákona, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Odvolací súd preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatuje, že súd prvého stupňa sa správne v tomto prípade zaoberal podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou, ktorou je to, či splnomocnenie a uznanie dlhu za základe toho je platným právnym úkonom. Ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje, aby záujmy zástupcu neboli v rozpore so záujmami zastúpeného. V prípade nesplnenia podmienok uvedených v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je právny úkon takejto osoby absolútne neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka), a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli.
Povinný zmluvu o úvere vrátane splnomocnenia uzavrel dňa 09.12.2003, pričom splnomocnenie bolo súčasťou zmluvy o úvere aj s výberom konkrétneho advokáta, bez možnosti výberu povinným. Odvolací súd v tomto smere poznamenáva to, že povinný splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, pričom odvolaciemu súdu vzhľadom na množstvo obdobných prejednávaných vecí je zrejmé, že Mgr. Tomáš Kušnír súčasne vystupuje opakovane ako splnomocnenec povinných v ďalších obdobných veciach a aj ako splnomocnenec spoločností, ktorých predmetom činnosti je poskytovanie úverov. Z toho je možné usúdiť, že sa o pohľadávkach dozvedel práve od oprávneného a konal na jeho pokyn. Keďže sa v tomto prípade jednalo o osobu známu práve
oprávnenému, splnomocnenie, ktoré povinný udelil pri podpise zmluvy o úvere advokátovi konajúcemu v prospech oprávneného za účelom uznania dlhu, je pre existenciu rozporu záujmov neplatným právnym úkonom a uznanie dlhu je na základe takéhoto splnomocnenia taktiež absolútne neplatným právnym úkonom.
Okrem vyššie uvedeného v predmetnej exekučnej veci splnomocnenie na uznanie dlhu bolo dlžníkom udelené splnomocnencovi ešte v čase, keď dlh z omeškania ešte neexistoval, t. j. dlžník sa vopred vzdal svojho práva na uznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške. Taktiež splnomocnenec v notárskej zápisnici o uznaní dlhu sám určil lehotu dokedy má byť uznaný dlh dlžníkom zaplatený bez toho, aby bol na to splnomocnený dlžníkom.
V závere odvolací súd poznamenáva, že súd prvého stupňa bol povinný na zákonné prekážky výkonu exekúcie prihliadnuť tak, aby účastníkom konania svojim rozhodnutím neodňal možnosť konať pred súdom, a aby bola exekúcia zastavená v momente, kedy jej pokračovaniu bránia zákonné dôvody. V exekučnom konaní má súd totiž postupovať z úradnej povinnosti v prípadoch, v ktorých Exekučný poriadok dáva právomoc rozhodnúť, ako je to aj v prípade rozhodnutia o zastavení konania. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá procesnú prekážku, nakoľko exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd tak môže urobiť na návrh ale aj bez návrhu. Z uvedeného vyplýva aj nedôvodnosť námietky oprávneného týkajúcej sa toho, že súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Súd prvého stupňa preto správne na podklade vyššie uvedených skutočností podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil, nakoľko notárska zápisnica nie je listinou o právnom úkone o uznaní dlhu povinného, lebo pre neplatné splnomocnenie účastníka nie je verejnou listinou a ani spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, nakoľko súd prvého stupňa rozhodol vo výroku vecne správne. Taktiež odvolací súd v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prejednal návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a rozhodol o ňom. O návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP nerozhodoval, nakoľko o tomto už rozhodol uznesením č. k. 26CoE/136/2012-38 zo dňa 20.12.2012 a v tejto časti zrušené nebolo.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Odvolací súd poukazuje ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to výslovne určuje osobitný predpis, t. j. v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto prípade žiadny osobitný predpis možnosť prerušenia konania neupravuje, preto odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol. V zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku zákonom osobitným, kde platí zásada „lex specialis derogat legi generali“. To znamená, že iba ak Exekučný poriadok nemá špeciálnu právnu úpravu, platia ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V tomto prípade možnosť prerušenia exekučného konania vylučuje samotný Exekučný poriadok vo svojom ustanovení § 36 ods. 5, ktorým je potrebné sa riadiť, preto z uvedeného dôvodu neprichádza v exekučnom konaní do úvahy možnosť prerušenia konania ani podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.
Odvolací súd nie je ani toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.