Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 9Co/488/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4415212461 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4415212461.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľky: O. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. R., J. M. C. XXXX/XX, zastúpená JUDr. Klárou Decsiovou, advokátkou, so sídlom Nové Zámky, Radničná 4, proti žalovanému: L. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. R., J. M. C. XXXX/XX, zastúpený JUDr. Ema Zacharová, advokát s. r. o., Nové Zámky, Forgáchova bašta 5676/7, IČO: 47 237 023, o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 18. marca 2016 č. k. 16C/408/2015-180 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh navrhovateľky zamietol. O trovách konania súd rozhodol tak, že o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 72 ods. 1, 2, § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine a na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že návrh navrhovateľky nie je dôvodný. Základnou hmotnoprávnou podmienkou vzniku a trvania nároku na príspevok na výživu rozvedeného manžela (§ 72 Zákona o rodine) je nepochybné preukázanie, že rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť. Neschopnosť sám sa živiť znamená, že celkové majetkové pomery vrátane dosahovaných príjmov rozvedenému manželovi z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu, nedostatku pracovných príležitostí, straty kvalifikácie, starostlivosti o dieťa do troch rokov, starostlivosti o invalidné dieťa, neschopnosti vykonávať prácu na základe lekárskeho posudku, neumožňujú pokryť jeho základné životné potreby. Predovšetkým pri určení príspevku na výživu rozvedeného manžela nie je právny nárok na nárok na v zásade rovnakú životnú úroveň s bývalým manželom. Dôvodom pre priznanie príspevku nie je rozdiel v životnej úrovni bývalých manželov po rozvode manželstva, ani skutočnosť, že navrhovateľke klesla životná úroveň, a napokon ani to, že si nedokáže nájsť vhodné zamestnanie, zarobiť dostatok prostriedkov na uspokojovanie potrieb a zabezpečiť si tak životnú úroveň ako za trvania manželstva. Príspevok na výživu rozvedeného manžela prichádza do úvahy len vtedy, ak je splnená podmienka, že rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť a až potom je možné určiť konkrétny rozsah výživného. Súd mal preukázané, že navrhovateľka poberá invalidný dôchodok od roku 2010, kedy bola miera poklesu výkonu jej práce 45 % a od februára 2015 je miera poklesu jej práce 55 % tak, ako to vyplýva z vyššie uvedených správ zo Sociálnej poisťovne. Navrhovateľka poberá invalidný dôchodok vo výške 146 eur mesačne. Navrhovateľka v podstate od roku 2006 nebola nikde zamestnaná a v tomto období ukončila dobrovoľne podnikanie na základe živnostenského listu. Až o 4 roky jej bol priznaný invalidný dôchodok a je nepochybné, že vlastne už od tohto obdobia prispieval na jej výživu žalovaný, t. j. počas manželstva si plnil najprv vyživovaciu povinnosť dobrovoľne a následne mu bola určená rozsudkom tun. súdu vo výške 30 eur v konaní o určenie výživného vedenom na tun. súde pod sp. zn. 16P/37/2012. Súd mal za to, že táto suma je primeraná na pokrytie preukázateľných potrieb navrhovateľky tak, aby bola zabezpečená jej rovnaká životná úroveň, vzhľadom na jej postavenie manželky. Uvedené skutočnosti súd uviedol na zdôraznenie danej situácie, že navrhovateľka už dlhodobo bola nezamestnaná, nesnažila si nájsť zamestnanie, minimálne od roku 2006 a neurobila tak ani po roku 2010, kedy jej bol priznaný invalidný dôchodok a možnosť vykonávania práce vo výške 55 %. K zdravotným problémom, na ktoré poukazovala navrhovateľka v návrhu, súd uviedol, že tieto boli totožné i v konaní, keď súd rozhodoval o určenie výživného na manželku a v rámci tohto konania bolo preukázané, že navrhovateľke pribudol ďalší zdravotný problém gynekologického charakteru tak, ako vyplýva zo správy MUDr. Stankovej. Súd však poznamenal, že navrhovateľka nepredložila súdu žiadny hodnoverný listinný dôkaz o tom, že by mala absolvovať operáciu, na základe čoho by nebola schopná sa o seba postarať, pretože zo správy odborníčky vyplýva, že je potrebná liečba v odbornej ambulancii v Bratislave, kde jej bol dohodnutý termín návštevy, avšak sama navrhovateľka uviedla, že sa na tento termín nedostavila, pretože si chcela najprv vybaviť otázku zabezpečenia opatrovateľky, čo však do rozhodnutia súdu neurobila a v tejto časti neuniesla dôkazné bremeno. Zo správy na (č. l. 91) mal súd preukázané, že navrhovateľka bola naposledy u odbornej lekárky gynekologičky dňa 10. 11. 2015 a odvtedy o nej žiadnu správu nemala, ani ohľadne liečby v prsníkovej ambulancii. Súd nepopiera, že došlo k zhoršeniu zdravotného stavu navrhovateľky, vzhľadom na to, že došlo u nej k zníženiu poklesu pracovnej schopnosti na 55 % tak, ako vyplýva zo správy Sociálnej poisťovne od februára 2015, čo však neznamená, že navrhovateľka by nemohla vykonávať žiadnu prácu. V podstate i odborní lekári vo svojich vyjadreniach potvrdili, že môže určité práce vykonávať tak, aby si nezaťažovala ľavé koleno, ako uviedol ortopéd. Ostatné skutočnosti uvádzané navrhovateľkou, že nemôže vykonávať žiadnu prácu rovnako preukázané neboli. V podstate sama navrhovateľka nepoprela, že si brigádnicky privyrába a je schopná si takto privyrobiť sumu vo výške 300 až 350 eur tak, aby bola schopná zaplatiť všetky náklady na bývanie vo výške 92 eur, a aby bola schopná splácať i hypotekárny úver vo výške 180 eur. Tvrdenia navrhovateľky, že keď nepracuje si požičiava finančné prostriedky od rodiny a rodinných príslušníkov súd rovnako nepovažoval za preukázané, pretože navrhovateľka neuviedla ani meno jednej osoby, od ktorej by si peniaze požičiavala, ani obdobie, kedy malo dôjsť k pôžičke a samozrejme ani výšku požičanej sumy. Súd konštatoval, že vzhľadom i na zohľadnený zdravotný stav navrhovateľky má za to, že navrhovateľka je schopná vykonávať minimálne práce v obmedzenom rozsahu, vzhľadom na svoj zdravotný stav, avšak sama neuviedla, že by si vôbec akúkoľvek prácu hľadala. Z týchto dôvodov súd mal za to, že návrh navrhovateľky dôvodný nebol. Súd poznamenal, že priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky by bolo i v rozpore s dobrými mravmi, v neposlednom rade už i vzhľadom na prístup navrhovateľky, ktorá i v predchádzajúcom konaní nepoprela, že nikdy neprispievala na náklady na bývanie, rovnako neprispievala na výživu dcéry, len s odôvodnením, že žalovaný mal dostatok finančných prostriedkov. Navrhovateľka sa nesnažila danú situáciu zmeniť a riešiť tak, aby sa prípadne zamestnala alebo brigádnicky pracovala a prispievala na spoločné výdavky a na výživu dcéry. Súd konštatoval, že navrhovateľka začala danú situáciu riešiť až vtedy, keď pre nezhody medzi účastníkmi žalovaný s dcérou opustil spoločnú domácnosť tak, aby v podstate neprišla o strechu nad hlavou. Súd sa zaoberal i príčinami rozvratu manželstva, kde z odôvodnenia rozsudku o rozvode mal preukázané, že súd zistil príčiny rozvratu manželstva v rozdielnosti pováh, názorov a predstáv oboch účastníkov na manželský život, trávenie voľného času, ako aj výchovy dieťaťa, na strane navrhovateľa v požívaní alkoholických nápojov a u odporkyne v zanedbávaní starostlivosti o domácnosť, v dôsledku toho, že sa vo zvýšenej miere venovala vlastným záľubám. Z uvedeného súd dospel k záveru, že nie je možné jednoznačne určiť, na strane koho bolo viac príčin smerujúcich k rozvratu manželstva, avšak súd poznamenal, i vzhľadom na výpoveď navrhovateľky v konaní o rozvod manželstva, že sama navrhovateľka uvádzala, že ich manželstvo bolo nefunkčné, v podstate od začiatku. Súd zohľadnil i následne ďalšie skutočnosti vo vzťahu účastníkov a to správanie sa navrhovateľky voči žalovanému, ako aj ich dcére, ktoré bolo neadekvátne, tak, ako to mal súd potvrdené i z výpovede dcéry účastníkov v konaní o rozvod manželstva a následne i zo samotného postoja žalovaného, ktorý pre neznesiteľnú situáciu po rozvode manželstva spolu s dcérou opustil spoločnú domácnosť, ako aj tú skutočnosť, že v podstate sama navrhovateľka uznala, že vôbec nekomunikovala so žalovaným, ani s dcérou, stretli sa len raz v januári 2015. Z týchto dôvodov sa súd nezaoberal výškou priznaného príspevku v zmysle návrhu, keďže neboli splnené základné hmotnoprávne podmienky na priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky, i napriek tomu, že žalovaný je zamestnaný, má stály príjem, z ktorého má však vykonávané zrážky na exekúcie, ktoré vznikli i po rozvode manželstva. Je nemysliteľné, aby bol navrhovateľke priznaný, vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia a skutočnosti, príspevok na výživu rozvedenej manželky vyšší, ako manželské výživné. Z týchto dôvodov s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a zákonné ustanovenia súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku a návrh navrhovateľky zamietol. Súd ostatné návrhy na dokazovanie zo stany žalovaného a to zisťovanie skutočností, či navrhovateľka má uzavreté sprostredkovateľské zmluvy s realitnými kanceláriami na odpredaj ich spoločnej nehnuteľnosti zamietol, pretože mal za to, že uvedený dôkaz by pre toto konanie bol nadbytočný a spôsoboval by zbytočné navyšovanie trov. Súd mal preukázané, že navrhovateľka v podstate od podania návrhu iba raz po prvom pojednávaní vpustila záujemcov o kúpu predmetnej nehnuteľnosti na ohliadku a následne sa už odvolávala na svoj nepriaznivý zdravotný stav, s tým, že nepoprela, že snažila sa jednať s kupujúcimi i mimo realitných kancelárií tak, aby ušetrila finančné prostriedky, čo však rovnako nijakým spôsobom súdu nepreukázala. V neposlednom rade súd poznamenal, že ak by navrhovateľka zodpovedne pristupovala i ku konaniu vo veci vyporiadania BSM, je možné konštatovať, že by došlo k vyriešeniu problému účastníkov celkovo. Súd rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej podľa § 151 ods. 3 OSP. 2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote navrhovateľka odvolanie, odôvodniac ho tým, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. So záverom súdu prvej inštancie nemôže súhlasiť, nakoľko v danom prípade existujú na strane navrhovateľky také subjektívne príčiny, pre ktoré navrhovateľka nie schopná sama sa živiť, a preto priznanie príspevku na výživu navrhovateľky je dôvodné. Subjektívnou príčinou, pre ktorý navrhovateľka nie schopná sama sa živiť jej zlý zdravotný stav. Z lekárskej správy všeobecnej lekára MUDr. Juraja Božíka zo dňa 18. 01. 2016 vyplýva, že navrhovateľka je nateraz práceneschopná a toho času nie je schopná vykonávať žiadnu prácu. Súd túto lekársku správu všeobecného lekára ako dôkaz preukazujúci schopnosť navrhovateľky samostatne sa živiť vôbec nebral do úvahy a pri hodnotení zdravotného stavu vychádzal výlučne z vyjadrení odborných lekárov, ktorý však komplexné informácie o zdravotnom stave navrhovateľky nemali. Súd v rozsudku uviedol, že odborní lekári potvrdili, že navrhovateľka určité práce vykonávať nemôže. V tomto smere sa však ani jeden z oslovených lekárov nevyjadril a títo väčšinou uviedli, že sa k tejto otázke nevyjadrujú. Tvrdenie súdu o tom, že navrhovateľka nepreukázala, že nemôže vykonávať žiadnu prácu je podľa názoru navrhovateľky, vzhľadom na uvedené lekárske potvrdenie nesprávne. Navrhovateľka si prácu hľadať nemôže, zdravotný stav jej to neumožňuje. Pokiaľ ide o brigádnickú činnosť, na takto získaný príjem sa navrhovateľka spoliehať nemôže, lebo išlo len o mimoriadnu možnosť vykonať nejaké pomocné práce a nejednalo sa o pravidelný príjem. V mieste bydliska navrhovateľky je okrem toho aj vysoká miera nezamestnanosti a aj úplne zdravá osoba má problém nájsť si akékoľvek zamestnanie. Pokiaľ súd uviedol, že navrhovateľka už bola dlhodobo nezamestnaná, nesnažila si nájsť zamestnanie, minimálne od roku 2006 a neurobila tak ani po roku 2010, kedy jej bol priznaný invalidný dôchodok, uviedla, že predmetom tohto konania je priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky od 18. 06. 2015. Ohľadom snahy navrhovateľky nájsť si zamestnanie už v roku 2006 až po súčasnosť žiadne dokazovanie vykonané nebolo. Nakoľko navrhovateľke bol v roku 2010 priznaný invalidný dôchodok, tak pred týmto obdobím, ale aj po ňom bola navrhovateľka dlhodobo práceneschopná. Z toho dôvodu nie je schopná si hľadať akúkoľvek prácu. Navrhovateľka by sa bez podpory rodinných príslušníkov nedokázala uživiť a ich mená a ani výšku požičaných finančných prostriedkov uviesť nechcela, aby tieto osoby ochránila pred zbytočnými stresovými situáciami. Pokiaľ ide o nedôvodnosť návrhu pre jeho rozpor s dobrými mravmi, tak navrhovateľka nemôže súhlasiť s tým, že by priznanie príspevku na rozvedenú manželku bolo v rozpore s dobrými mravmi. Navrhovateľka má za to, že ona nikdy neuvádzala, že by na náklady na bývanie a na výživu dcéry neprispievala preto, že žalovaný má dostatok finančných prostriedkov a je toho názoru, že neprispievanie na náklady na bývanie a na výživu dcéry nemôže byť dôvodom na nepriznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky. Dôvodmi, pre ktoré nedokázala na tieto náklady prispievať, bola skutočnosť, že mala nízky invalidný dôchodok a jej zlý zdravotný stav. Ak by navrhovateľka nepoberala invalidný dôchodok a ak by navrhovateľkin zdravotný stav umožnil navrhovateľke živiť sa samej, tak by navrhovateľka na náklady na bývanie a na výživu dcéry prispievala. Navrhovateľka tieto náklady nedokázala prispievať pre jej nízky dôchodok a jej zlý zdravotný stav. Pokiaľ ide o neadekvátne správanie navrhovateľky voči žalovanému, ako aj ich dcére, uviedla, že dcéra navrhovateľky je voči navrhovateľke zaujatá, nakoľko ona dcéru finančne podporovať nedokáže. Neznesiteľnú situáciu po rozvode účastníkov konaním nezapríčinila navrhovateľka alebo bol to žalovaný, ktorý sa voči navrhovateľke správal neadekvátne. Navrhovateľka je toho názoru, že súdom uvádzané dôvody, pre ktoré by bolo nepriznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky v rozpore s dobrými mierami nie sú žiadnymi dôkazmi preukázané a tieto navrhovateľka nepovažuje za také dôvody, pre ktoré by bolo priznanie príspevku navrhovateľke v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov je navrhovateľka toho názoru, že hmotnoprávne podmienky priznania príspevku na výživu rozvedenej manželky splnené boli. Pokiaľ ide o výšku príspevku, tak navrhovateľkou požadovaná výška príspevku je o 5 eur vyššia ako súdom priznaná výška výživného na manželku. Takúto sumu požadovala z dôvodu, aby mala mesačne sumu rovnajúcu sa aspoň sume životného minima. Navrhovateľka je toho názoru, že súdom priznaná výška výživného na manžela bola neprimeraná a navrhovateľka pochybila, keď sa voči tomuto rozhodnutiu neodvolávala. Uviedla, že súd dôsledne nesledoval ustanovenie § 132 OSP a nehodnotil starostlivo aj dôkazy svedčiace v prospech navrhovateľky a vo väčšej miere prihliadol na osočujúce a ničím nepreukázané vyjadrenia a záverečnú reč právneho zástupcu žalovaného. Vzhľadom k uvedenému navrhla rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a návrhu navrhovateľky v plnom rozsahu vyhovieť a priznať i náhradu trov konania alebo rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. 3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že na to, aby mohol byť priznaný nárok na príspevok na výživu rozvedeného manžela musia byť splnené nasledovné hmotnoprávne podmienky, a to manželstvo účastníkov musí byť rozvedené, navrhovateľ musí preukázať, že nie schopný sám sa živiť, schopnosť druhého manžela prispievať na výživu a účastníci sa nedohodli o príspevku. Počas konania bolo preukázané splnenie iba jednej z uvedených hmotnoprávnych podmienok a to, že manželstvo účastníkov bolo rozvedené. Navrhovateľka v konaní nepreukázala, že nie je schopná sama sa živiť. Sama uviedla, že je schopná privyrobiť si aj sumu 350 eur mesačne. Zároveň uvádzala, že od začiatku roka 2014 sama splácala úver poskytnutý Slovenskou sporiteľňou a. s. Na poslednom rokovaní účastníkov konania vo veci o vyporiadanie BSM navrhovateľka preukázala že od 17. 01. 2014 do 26. 04. 2006 zaplatila celkom na splátkach úveru 5.523,80 eura, čo je v priemere 197,28 eura mesačne. Príjem navrhovateľky bol teda preukázaný. Žalovaný v konaní preukázal, že okrem toho, že sa stará o dcéru a plní si vyživovaciu povinnosť voči svojej matke, postupne splácať svoje záväzky voči rôznym finančným inštitúciám, pričom niektoré z týchto záväzkov vznikli ešte počas trvania jeho manželstva s navrhovateľkou a budú predmetom vyporiadania ich BSM a niektoré mu vznikli práve konaním navrhovateľky po tom, čo bol vzhľadom na jej správanie nútený riešiť svoju a dcérinu bytovú situáciu. Žalovaného schopnosti, možnosti a majetkové pomery mu neumožňujú prispievať na výživu navrhovateľky. Navrhovateľka na pojednávaní potvrdila, že so žalovaným po rozvode nekomunikovala a nechcela od neho nič, teda nebola splnená ani ďalšia obligatórna podmienka na to, aby súd vo veci konal. Názor navrhovateľky, že v danom prípade existujú na jej strane také subjektívne príčiny, pre ktoré navrhovateľka nie je schopná sama sa živiť, je irelevantný, keďže súd pri rozhodovaní nemôže vychádzať z jej subjektívnych pocitov, ale z objektívne preukázaných skutočností a to, že navrhovateľka nie je schopná sa sama živiť preukázané nebolo. Navrhovateľka poukazuje na svoj zlý zdravotný stav a odvoláva sa na správu svojho všeobecného lekára MUDr. Božika, z ktorého potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti vyplýva, že jej diagnóza je recidivujúca depresívna porucha, terajšia stredne ťažká epizóda. Ide teda o dočasnú a nie trvalú práceneschopnosť, pričom pri správnej liečbe takáto diagnóza nebráni vykonávaniu širokého spektra pracovných činností. Počas konania bolo preukázané, že iné zdravotné problémy, na ktoré sa navrhovateľka sťažovala, jej pracovnú neschopnosť nespôsobujú. Navrhovateľka do dnešného dňa neabsolvovala operačný zákrok, ktorý podľa jej tvrdení bol určený na 14. 01. 2016. Ak by navrhovateľka bola onkologickou pacientkou, objavila by sa táto jej diagnóza aj v správe jej ošetrujúceho lekára alebo by bola súčasťou potvrdenia o jej dočasnej práceneschopnosti. Navrhovateľka tvrdí, že je práceneschopná od 30. 04. 2015, avšak v mesiacoch október a november si mala privyrobiť 350 eur. Navrhovateľka nijako nepreukázala, že by si hľadala zamestnanie alebo že by bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie a to ani za minulé obdobie. Pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že nechcela uvádzať výšku a ani mená rodinných príslušníkov, od ktorých si údajne požičiava peniaze, uviedol, že je v záujme navrhovateľky, aby tieto svoje tvrdenia preukázala. Uviedol tiež, že toto je už štvrtý návrh na určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky, ktorý navrhovateľka podala a v každom žiadala inú výšku výživného, následne sa vyhýbala účasti na pojednávaniach, pričom takéto správanie sa navrhovateľky je priam šikanózne. Stotožňuje sa s názorom súdu, že priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Navrhovateľka nikdy neprispela na náklady na bývanie a ani na výživu ich dcéry a vzniknutú situáciu sa nikdy nesnažila zmeniť. Až potom, čo sa aj s dcérou odsťahoval zo spoločnej domácnosti začala platiť jednotlivé splátky spoločného úveru, zrejme v obave, aby neprišlo k predaju domu v rámci záložného práva zriadeného na nehnuteľnostiach. Navrhovateľke zrejme situácia, keď ona sama využíva spoločnú domovú nehnuteľnosť vyhovuje. Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľky, že dcéra je proti nej zaujatá z dôvodu, že navrhovateľka nedokáže dcéru finančne podporovať. Ich dcéra je sklamaná z úplne iných dôvodov, a to, že vlastná matka sa o ňu celé roky nezaujíma, keď sa stretnú, tak ju ignoruje a v neposlednom rade preto, že neraz bola svedkom hádok, ktoré vyvolávala navrhovateľka. Ak navrhovateľka svoje správanie nepovažuje za správanie v rozpore s dobrými mierami, tak iba preto, že nie je schopná sebareflexie a nedokáže si uvedomiť ako svojím správaním ubližuje ostatným. Keďže neboli splnené základné hmotnoprávne podmienky na priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky, súd správne postupoval, ak sa výškou príspevku ani nezaoberal. Navrhovateľka sa prezentuje ako osoba v hmotnej núdzi a práve na tieto osoby sa vzťahuje zákon č. 417/2013 Z. z., podľa ktorého fyzickej osobe v hmotnej núdzi, ak spĺňa podmienky určené týmto zákonom vzniká nárok na pomoc. Navrhovateľka sa sama dostala do situácie, kedy jej pomoc v hmotnej núdzi nemôže byť priznaná, keďže priznala, že je schopná brigádnicky si zvýšiť príjem nad úroveň životného minima a z vlastného rozhodnutia užíva nehnuteľnosť, ktorá nezodpovedá primeranému trvalému bývaniu, ale toto kritérium ďaleko prevyšuje. Správanie navrhovateľky v tomto, ako aj v iných konaniach považuje za neetické a nemorálne a ako také nemôže požívať práva na súdnu ochranu. 4. Navrhovateľka vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že žalovaný neuvádza žiadne nové argumenty a skutočnosti, ktoré by v rámci doterajšieho konania už nebol uviedol. Navrhovateľka mala možnosť si privyrobiť len ojedinele. Z dôvodu jej zlého zdravotného stavu sa na možnosť privyrobenie si spoliehať nemôže. Je pravdou, že navrhovateľka splácala hypotéku, avšak toto splácanie financovala pôžičkami poskytnutými rodinnými príslušníkmi, čo už uviedla. Od marca tohto roku dcéra so žalovaným nebýva. Žalovaný v rámci konania predložil dôkazy o kúpe liekov a kozmetických prípravkov pre jeho matku, pričom ich hodnota je oveľa vyššia ako navrhovateľkou požadované mesačné výživné. Ak má teda žalovaný dostatok finančných prostriedkov na kúpu takýchto nie nevyhnutných prípravkov, je navrhovateľka toho názoru, že žalovaného možnosti a schopnosti umožňujú prispievať navrhovateľke sumou 35 eur mesačne. Navrhovateľka nesúhlasí s názorom žalovaného, že diagnóza navrhovateľky nebráni vykonávanie širokého spektra pracovných činností a jedná sa len o dočasnú pracovnú neschopnosť. Ak by to bolo pravdivé, navrhovateľke by nebol priznaný invalidný dôchodok. Od priznania invalidného dôchodku navrhovateľke klesla schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť zo 45 % na 55 % a to od februára 2015. Podľa názoru navrhovateľky priznanie príspevku na jej výživu nie je v rozpore s dobrými mravmi a neprispievanie na náklady na bývanie a na výživu plnoletej, nepracujúcej dcéry, ktorá je schopná sama sa živiť, nie je rozpor s dobrými mierami. V čase maloletosti dcéry sa navrhovateľka o svoju dcéru starala. Navrhovateľka má záujem o riešenie vyporiadania BSM a daná situácia jej nevyhovuje. Pokiaľ ide o správanie sa navrhovateľky k dcére, uviedla, že dcéra sa začala správať voči navrhovateľke nevhodne a odmietla s navrhovateľkou komunikovať po tom, keď jej nevedela dať peniaze na štúdium na vysokej škole. Navrhovateľka je toho názoru, že nakoľko je poberateľkou invalidného dôchodku, nárok na dávky v hmotnej núdzi jej nevzniká. Nárok na dávku v hmotnej núdzi jej nebol priznaný. Navrhovateľka sa neeticky a nemorálne nespráva, snaží sa len riešiť svoju nepriaznivú majetkovú, sociálnu finančnú situáciu. 5. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu navrhovateľky uviedol, že navrhovateľka mu vyčíta, že si dobrovoľne plní svoju vyživovaciu povinnosť voči svojej matke, teda voči osobe, ktorá ho prichýlila spolu s dcérou, keď sa musel vysťahovať zo spoločnej domácnosti s navrhovateľkou. Vyživovacia povinnosť žalovaného voči jeho matke sa odvodzuje z ich rodinnoprávneho vzťahu a z povinnosti si navzájom pomáhať. Vyplýva priamo zo zákona. To, že bol navrhovateľke priznaný invalidný dôchodok neznamená, že popri tom nemôže vykonávať žiadnu pracovnú činnosť. Sama navrhovateľka tvrdí, že jej pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je 55 %. Nikdy netvrdil, že by mala navrhovateľka prispievať na výživu ich plnoletej dcéry. Dieťa však od rodičov potrebuje cítiť ich podporu aj v iných veciach ako vo financiách a túto jej navrhovateľka dlhodobo neposkytuje. Nie je pravdou, že dcéra sa k navrhovateľke začala inak správať vtedy, keď jej navrhovateľka nevedela dať peniaze na štúdium na vysokej škole. Dcéra nevyhľadáva spoločnosť matky z úplne iných dôvodov. To, že si navrhovateľka chce zabezpečiť bývanie kúpou vlastného bytu z podielu kúpnej ceny nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom vyporiadania BSM, je úplne nereálna predstava, keďže rodinný dom je v zanedbanom stave, čo výrazne znižuje jeho hodnotu a je zaťažený viacerými záložnými právami. Predmetom vyporiadania BSM sú aj ich spoločné záväzky, ktoré by sa v prípade predaja nehnuteľnosti uspokojovali z kúpnej ceny. To, že navrhovateľka žiadala o dávku v hmotnej núdzi a ak áno, z akých dôvodov jej nebol tento nárok priznaný, navrhovateľka v konaní nepreukázala. Zo žiadneho ustanovenia zákona 417/2013 Z. z. nevyplýva, že by poberatelia invalidného dôchodku nemohli žiadať o túto pomoc. Navrhovateľka zrejme nespĺňa podmienky na priznanie takéhoto nároku z iných dôvodov. 6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 2 ods. 1 CMP a § 34 CSP), po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo bez prejednania na odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP potvrdil. 7. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo konanie o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky tak, že žalovaný je povinný prispievať na jej výživu od 18. 06. 2015 sumou 35 eur mesačne, vždy do 15 dňa v mesiaci vopred. O návrhu navrhovateľky súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorým návrh navrhovateľky zamietol. 8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 9. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých častiach dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP odkazuje. 11. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR má odôvodnenie súdneho rozhodnutia podať jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 117/2012-37). Vychádzajúc z uvedeného má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dostatočne rozobral podmienky pre priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela, vec aj správne právne posúdil a v rozhodnutí sa v dostatočnom rozsahu vyporiadal aj so všetkými pre vec podstatnými otázkami, ktoré objasňujú skutkový, ako aj právny základ rozhodnutia. Pri svojom rozhodnutí zohľadnil dôvody rozvodu manželstva navrhovateľky a jej bývalého manžela, schopnosť navrhovateľky sa živiť v súvislosti s jej zdravotnými problémami, ako jej možnosť si občas privyrobiť. Pri posudzovaní jej zdravotného stavu súd správne vychádzal komplexne zo správ nielen jej obvodného lekára, ale aj lekárov špecialistov, pričom dočasná práceneschopnosť nie je z hľadiska posúdenia nároku navrhovateľky rozhodujúca. Navrhovateľka aj napriek námietkam žalovaného, že navrhovateľka zhoršenie zdravotného stavu nepreukázala, na toto nereagovala a nepreukázala ani svoje tvrdenie, že sa mala podrobiť operácii. Súd prvej inštancie správne zohľadnil aj širšie okolnosti prípadu, prístup navrhovateľky k plneniu si povinností ohľadne starostlivosti o domácnosť, uhrádzanie výdavkov na spoločné výdavky, správanie sa voči žalovanému a dcére a z takto v dostatočnom rozsahu vykonaného dokazovania vyvodil aj správny právny záver, keď návrh navrhovateľky zamietol, preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).