Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 4Co/141/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8107221908 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8107221908.7 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci navrhovateľa PhDr. D. C., bytom R. XXX/XX, H. F. R., právne zastúpený JUDr. Milanom Chovancom, advokátom, V. Tvrdého 791/17, Žilina, proti odporcovi Petit Press, a. s., Nám. SNP 30, Bratislava, IČO: 35 790 253, právne zastúpený JUDr. Patrikom Palšom, advokátom, PALŠA A PARTNERI, ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol. s r. o., Ul. Masarykova 13, Prešov, IČO: 36 492 086, o ochranu osobnosti, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 10C 273/2007-543 zo dňa 19. 10. 2012 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol. Uložil navrhovateľovi zaplatiť trovy štátu vo výške 94,23 Eur na účet Okresného súdu Prešov v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal, aby súd uložil povinnosť odporcovi v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku uverejniť v denníku SME - východ ospravedlnenie v tomto znení „Vydavateľ denníka SME - Východ sa týmto ospravedlňuje PhDr. D. C. za nepravdivú informáciu o tom, že bol obvinený z brania úplatku zverejnenú v denníku SME - Východ dňa 21. 09. 2004 v článku Prešovského policajta zatiaľ neprepustia. Informáciu sme zverejnili bez toho, aby sme disponovali dôkazmi o jej pravdivosti alebo hodnovernosti“. Zároveň žiadal priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9 958,18 Eur, ako aj trovy konania. Súd poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, stanovisko účastníkov konania, obsah pripojených listinných dôkazov, výpovede svedkov Mgr. T. I., Z. C., U. C., C. C., D. P., R. R., H. E., ďalej poukázal na obsah spisov okresného súdu Prešov sp. zn. 11C 273/2007, citoval čl. 10 Listiny základných práv a slobôd, čl. 10, 17 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 19, 26 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej ust. § 13 Občianskeho zákonníka, ust. § 8a ods. 1 Trestného poriadku a uviedol, že v zmysle vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu v uznesení č. k. 4Co 60/2011-473 zo dňa 20. 01. 2012 v konaní o ochranu osobnosti je súd viazaný textom ospravedlnenia a nemôže tento text meniť sám. Z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že informácia, ktorú zverejnil odporca o tom, že navrhovateľ bol obvinený z trestného činu brania úplatku nie je pravdivá, túto informáciu získal zo správy Tlačového odboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Vychádzajúc z Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorej cenzúra nie je prípustná, ako aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 107/2010 je zrejmé, že od vydavateľa periodickej tlače nemožno požadovať, aby selektoval informácie od štátneho orgánu, na ktoré sa mohol s dôverou spoliehať, pretože sa tým upiera právo verejnosti na úplné informácie vo veciach verejného záujmu. To, že takúto informáciu poskytol štátny orgán vyplýva aj zo skutočností, lebo táto informácia bola zverejnená aj v iných denníkoch, PRAVDA, NÁRODNÁ OBRODA pred zverejnením v denníku SME. Z tohto dôvodu súd považoval za preukázané, že odporca zverejnil informáciu získanú od štátneho orgánu, a preto petit návrhu minimálne v časti, v ktorom sa navrhovateľ domáha, aby bolo uvedené v petite výroku, že „informáciu sme zverejnili bez toho, aby sme disponovali dôkazmi o jej pravdivosti alebo hodnovernosti“, nie je dôvodný. Súd poukázal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Selisto c/a Fínsko, podľa ktorej nie je možné sankcionovať médium za to, že sa bez overenia pravdivosti spoliehalo na obsah oficiálnych informácií, ktoré sa až neskôr ukázali byť nepravdivými. S poukazom na tieto skutočnosti súd dospel k záveru, že nemožno vyhovieť návrhu na vydanie ospravedlnenia, ktoré požadoval navrhovateľ. Zverejnenie nepravdivého údaju automaticky nemusí znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby. Takýto zásah je daný len vtedy, ak existuje medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry príčinná súvislosť a tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. V danom prípade odporca postupoval v zmysle čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, kedy ako verejnoprávne médium informoval o veciach verejného záujmu, pričom sa nepochybne jednalo o vec verejnú, lebo boli zverejnené informácie týkajúce sa činnosti orgánov činných v trestnom konaní, t. j. príslušníka policajného zboru. Tento záver vyplýva aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Prager a Oberschlick c/a Rakúsko zo dňa 26. 04. 1995. Súd riešil otázku konfliktu ústavného práva fyzickej osoby na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena s čl. 17 Listiny základných práv a slobôd, ako aj s čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý chráni slobodu prejavu a právo na informácie. V danom prípade bolo nutné prihliadnuť na skutočnosť, že odporcom je verejnoprávne médium, pričom aj v rámci judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je chránené právo novinárov na šírenie informácií o veciach verejného záujmu za predpokladu, že jednajú v dobrej viere a na presnom skutkovom základe a poskytujú spoľahlivé a presné informácie v súlade s novinárskou etikou. V konaní neboli preukázané skutočnosti, žeby odporca prostredníctvom svojich novinárov nekonal v dobrej viere a neposkytoval informácie v súlade s novinárskou etikou. Odporca informoval o skutočnostiach týkajúcich sa verejného záujmu, ktoré sú nutné v demokratickej spoločnosti, pre zachovanie základných demokratických hodnôt, pričom vychádzal z oficiálneho zdroja. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Terna c/a Taliansko, R-VS, zo dňa 06. 05. 2003, ako aj Lindon, Odchakovsky - Laurenc a Juli c/a Francúzsko, R-VS., zo dňa 22. 10. 2007 alebo Pedersen a Baadsgaard c/a Dánsko, R-VS, zo dňa 17. 12. 2004. Taktiež súd poukázal na to, že spravodajstvo založené na rozhovoroch alebo reprodukovaní výroku iných osôb, a to či už len editovaných alebo nie, predstavuje jeden z najvýznamnejších prostriedkov ako môže tlač plniť svoju zásadnú úlohu, tzv. verejného strážneho psa (napr. The Observer a The Guardian c/a Spojené kráľovstvo zo dňa 26. 11. 1999), pričom v takých prípadoch treba rozlišovať podľa toho, či tieto výroky pochádzajú od novinára alebo sú len citáciami iných osôb, nakoľko potrestanie novinára za pomoc pri šírení výrokov učinených inou osobou by vážne obmedzilo príspevok tlače z diskusií o veciach verejného záujmu a malo by byť možné, len pokiaľ existujú zvlášť vážne dôvody pre takýto postup (Jersild c/a Dánsko, zo dňa 23. 09. 1994). Ďalej súd poukázal na rozsudok Kolumbany a ďalší c/a Francúzsko zo dňa 25. 06. 2002, z ktorého vyplýva, že vtedy, kedy tlač prispieva k verejnej diskusii o otázkach vyvolávajúcich oprávnené obavy, musí mať možnosť sa opierať o oficiálne správy bez toho, aby musela podnikať nezávislý prieskum. V opačnom prípade by mohla byť menej schopná plniť nepostrádateľnú úlohu tzv. strážneho psa. Obdobne v tejto súvislosti súd poukázal na ďalšie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom vo svetle týchto rozhodnutí súd dospel k záveru, že zverejnenie nepravdivej informácie, ktorú čerpal odporca z oficiálneho zdroja nepredstavovali taký zásah do osobnostných práv navrhovateľa s prihliadnutím na úlohu tlače v demokratickej spoločnosti, žeby mohol súd vyhovieť podanému návrhu, a to aj s prihliadnutím na viazanosť súdu petitom návrhu. Súd zvažoval konflikt medzi ústavnými právami, teda právom na slobodu prejavu a právom na ochranu osobnosti, ďalej zohľadnil skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním, a teda, že navrhovateľ bol osobou, ktorej sa média venovali dlhodobo, aj pred zverejnením článku v denníku odporcu a rodina, známi, príbuzní vedeli nepochybne už z iných informačných zdrojov o trestnom stíhaní navrhovateľa. Navrhovateľ podľa názoru súdu, výsluchmi svedkov nepreukázal to, že práve zverejnením tohto článku došlo k takémuto vážnemu zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že článok v denníku SME bol len ďalším v sérii článkov, ktoré predtým už vyšli v iných mienkotvorných médiách a ktoré sa venovali vzneseniu obvinenia voči navrhovateľovi, čím súd mal za to, že sa nejednalo o ojedinelý zásah, či prípad, ktorý by odôvodňoval iné právne posúdenie vo vzťahu ku konfliktu ústavných práv. V konaní bolo preukázané, že tieto informácie boli zverejnené v denníku PRAVDA, NÁRODNÁ OBRODA, pričom ani v týchto prípadoch nemožno hovoriť o tom, že sa jedná o bulvárne média. Jedná sa taktiež o mienkotvorné denníky minimálne na úrovni denníka odporcu. Vypočutí svedkovia poukázali iba na ďalšie zhoršenie vzťahov s navrhovateľom, pričom na tieto skutočnosti potom poukazovali aj v ďalších konaniach, ktoré sa týkali hlavne sporu s televíziou MARKÍZA, ktorá následne odvysielala reportáže ohľadom navrhovateľa, kde títo svedkovia opätovne potvrdili, že opäť došlo k zhoršeniu týchto vzťahov. S prihliadnutím na tieto skutočnosti súd považoval výpovede svedkov za účelové. Súd zamietol návrh navrhovateľa v časti o zverejnenie ospravedlnenia, a preto nebolo možné priznať ani právo na zaplatenie nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k postaveniu navrhovateľa uviedol, že bol členom Policajného zboru Slovenskej republiky, a ako policajt, teda verejný činiteľ je u neho znížený priestor súkromnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany jeho osobnostných práv. Aj túto skutočnosť súd zohľadnil pri hodnotení konfliktov dvoch ústavou garantovaných práv. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania súd uviedol, že táto nebola dôvodná, lebo začatie plynutia premlčacej doby nastalo podaním návrhu na súd a nie až pripustením zmeny petitu. Súd vychádzal z obsahu podania navrhovateľa. O trovách štátu súd rozhodol podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že zaviazal navrhovateľa zaplatiť trovy štátu, ktoré vznikli v súvislosti s vyplatením svedočného svedkovi vo výške 94,23 Eur z rozpočtových prostriedkov súdu. Navrhovateľovi bolo priznané oslobodenie v súvislosti so zaplatením súdneho poplatku, avšak medzičasom navrhovateľovi boli priznané peňažné sumy z titulu nemajetkovej ujmy, čo z pohľadu jeho predpokladu pre oslobodenie od súdnych poplatkov znamená, že nie sú u neho dôvody pre oslobodenie od súdnych poplatkov, a preto podľa výsledku konania mu uložil povinnosť nahradiť trovy štátu. K výroku o trovách konania súd poukázal na ust. § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku s tým, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej vzhľadom na zložitý prípad po skutkovej aj právnej stránke. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie navrhovateľ. Namietal nesprávne skutkové zistenia, vrátane nesprávneho právneho posúdenia. Poukázal na to, že v čase publikácie článku odporcom bol služobne zaradený vo funkcii starší referent - špecialista odboru boja proti organizovanej kriminalite - východ Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia policajného zboru Slovenskej republiky a táto funkcia nebola riadiacou funkciou v rámci policajného zboru. Z tohto dôvodu nesúhlasil so záverom súdu, že ako člen Policajného zboru Slovenskej republiky požíva nižšiu mieru ochrany súkromnej sféry. Ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co 31/2010 zo dňa 24. 02 .2011, v ktorom konaní uspel v konaní o ochranu osobnosti proti odporcovi ECOPRESS, a. s., Bratislava, v ktorom bola otázka postavenia navrhovateľa riešená s tým, že zverejnením mena a priezviska navrhovateľa a s informáciou o jeho trestnom obvinení bola zásahom do práva na ochranu osobnosti v zmysle ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Taktiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15Co 83/2010 zo dňa 08. 12. 2010 v konaní o ochranu osobnosti proti odporcovi MARKÍZA Slovakia, spol. s r. o., Bratislava, Záhorská Bystrica, v ktorom spore bol taktiež úspešný. Navrhovateľ namietal nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov. Podľa jeho názoru bolo dokazovaním preukázané, že uverejnením sporného článku ohľadne informácie, že bol obvinený z brania úplatku vážne zasiahlo do jeho rodinných, pracovných, ale aj ostatných spoločenských vzťahov. Sporný článok spôsobil zhoršenie jeho spoločenského postavenia, ako aj jeho rodiny, priateľov a spolupracovníkov. Ďalej bola znížená dôveryhodnosť širokej verejnosti, ako aj jeho zamestnávateľa vo vzťahu k jeho osobe. Musel on, ako aj členovia jeho rodiny obmedziť svoje spoločenské, športové aktivity, ako aj došlo k obmedzeniu jeho rodinných príslušníkov v spoločenskom živote. Ďalej poukázal na zákonné podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, v tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky, ako aj rôzne odborné stanoviská publikované s tým, že podľa jeho názoru súd napadnutým rozhodnutím nerešpektoval ustálenú súdnu prax a rozhodol v rozpore s aplikačnou praxou súdov Slovenskej republiky, ale aj súdov Európskej únie. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a návrhu v celom rozsahu vyhovieť. Právny zástupca odporcu vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci správne v súlade s platným právnym poriadkom. Nepovažoval za opodstatnené odvolacie dôvody navrhovateľa. Poukázal na to, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol na základe vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým bol viazaný v zmysle ust. § 226 Občianskeho súdneho poriadku. Vo vzťahu k navrhovanému petitu poukázal na ust. § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého je súd v konaniach o ochranu osobnosti prísne viazaný navrhovaným petitom. Z obsahu spisu, ako aj z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že súd opakovane postupom podľa § 43 Občianskeho súdneho poriadku vyzýval navrhovateľa na upresnenie navrhovaného petitu. Vo vzťahu k petitu vyslovil právny názor aj odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, ktorý však zo strany navrhovateľa nebol akceptovaný. K namietanému hodnoteniu dôkazov právny zástupca odporcu poukázal na to, že hodnotenie dôkazov je vecou súdu nie účastníkov konania a že súd správne vyhodnotil konflikt dvoch rovnocenných ústavných práv na strane navrhovateľa na ochranu osobnosti a na strane odporcu právo na slobodu prejavu, ale aj na strane verejnosti právo na informácie. Súd správne vychádzal z textu proporcionality požadovaného Európskym súdom pre ľudské práva, ako aj Ústavným súdom Slovenskej republiky s posúdením, kto, o kom, čo, kedy, kde a ako a uvedený text správne vyhodnotil, že k zásahu spôsobom, pre ktorý by mal nasledovať súdny zásah do slobody prejavu nedošlo. Platný právny poriadok neumožňuje, aby vydavateľ periodickej tlače zodpovedal za obsah informácie, ktorú poskytol orgán verejnej moci - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, a ktorej obsah pre uverejnenie nebol menený. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy poukázal na to, že tento nárok prichádza do úvahy vtedy, ak ospravedlnenie nie je postačujúce. Právny zástupca odporcu podotkol, že už skôr v priebehu súdneho konania v denníku uverejnili na základe vlastného uváženia a slobodného rozhodnutia opravu informácie týkajúcej sa osoby navrhovateľa. Z týchto dôvodov navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania, ktoré špecifikoval. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku, bez nariadenia pojednávania s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke súdu od 28. 11. 2013 (§ 214 ods. 2 v spojení s ust. § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) a dospel k záveru, že odvolania žalovaných nie sú dôvodné. Úlohou odvolacieho súdu v odvolaniach namietaných nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, odôvodnením napadnutého rozhodnutia, odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil v zhode s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v uznesení č. k. 4Co 60/2011-473 zo dňa 20. 01. 2012. Skutkový stav vo veci sa nezmenil ani po zrušení rozsudku a vrátení veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa po skutkovej aj právnej stránke. K odvolaniam navrhovateľa uvádza, že namietané nesprávne skutkové závery neboli opodstatnené. Súd prvého stupňa vyhodnotil vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov jednotlivo i vzájomnej súvislosti v súlade so zásadou vyplývajúcou z ust. § 132 Občianskeho súdneho poriadku. Hodnotenie dôkazov je vecou súdu nie účastníkov konania. Nie je porušením práva účastníka na súdnu ochranu ani práva na spravodlivý súdny proces iné hodnotenie dôkazov, ako podľa názoru účastníka, ktorý dôkaz navrhol vykonať, resp. ktorý dôkaz predložil. Podstatou posúdenia uplatneného nároku bola kolízia dvoch ústavou garantovaných práv, práva na ochranu fyzickej osoby a slobody prejavu odporcu a s tým spojené právo na informovanie verejnosti o otázkach verejného záujmu. Pri strete práva na ochranu osobnosti v konaniach na ochranu osobnosti a slobody prejavu je kľúčovou, tzv. otázka intenzity zásahu do jedného základného práva, ktorá sa pomeruje s mierou uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia nadobúdajú jednu z hodnôt. Súd túto kolíziu správne vyhodnotil nielen z pohľadu rozhodovania všeobecných súdov, ale aj z pohľadu rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky, vrátane judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Na základe správnych skutkových záverov súd vec správne právne posúdil. K namietanému postaveniu navrhovateľa ako príslušníka policajného zboru a jeho posúdenia ako verejného činiteľa odvolací súd uvádza, že je nesporné, že navrhovateľ v čase publikovania článku odporcom bol príslušníkom policajného zboru a ako verejný činiteľ musí si byť vedomý toho, že je vystavený pozornosti verejnosti, ako aj musí akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti minimálne v takom rozsahu, v akom svoje ústavné a zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, t. j. v styku s verejnosťou. Vznesenie obvinenia zo spáchania trestnej činnosti verejného činiteľa je nepochybne vecou verejného záujmu a u osôb verejného záujmu dochádza preto k zníženiu ochrany ich súkromnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich osobnostných práv. Aj na túto otázku súd prvého stupňa správne poukázal. Navyše odvolací súd zdôrazňuje, že predmetom konania bolo namietané zverejnenie informácie ohľadne vzneseného obvinenia aj z trestného činu brania úplatku, čo pravdivé nebolo, avšak v konaní bolo jednoznačne preukázané, že informácia bola odporcovi poskytnutá orgánom verejnej moci - Tlačovým odborom Ministerstva vnútra Slovenskej republika a v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 107/2010, od vydavateľa periodickej tlače nemožno požadovať, aby selektovali informácie získané od štátneho orgánu, na ktoré sa mohol s dôverou spoliehať, pretože sa tým upiera právo verejnosti na úplné informácie o veciach verejného záujmu. Aj na túto otázku súd prvého stupňa správne poukázal. Nielen denník odporcu, ale aj iné denníky PRAVDA, NÁRODNÁ OBRODA, a to pred zverejnením článku v denníku SME - Východ, zverejnili tú istú informáciu s totožným obsahom vo vzťahu k navrhovateľovi, a preto je nepochybné, že išlo o informáciu nespracovanú s obsahom vydaným príslušným orgánom verejnej moci. Navrhovateľ v konaní nenamietal, že v predmetnom článku boli použité jeho osobné údaje týkajúce sa mena a priezviska, na čo poukázal v odvolaní, ako aj na súvisiace rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, ktoré sa týkali uvedenia osobných údajov. Správne súd posúdil nárok navrhovateľa na ochranu osobnosti na ospravedlnenie s prihliadnutím aj na viazanosť navrhovaného petitu, ktorý v konaniach o ochranu osobnosti nie je možné súdom meniť (§ 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), čo znamená, že minimálne navrhovaný text ospravedlnenia týkajúci sa získania informácie bez overenia je nepravdivá. Aj z tohto pohľadu preto súd správne posudzoval nedôvodnosť návrhu. Pokiaľ nie je dôvodné priznanie ospravedlnenia v súvislosti so zásahom do osobnostných práv, nie je možné domáhať sa nemajetkovej ujmy, ktorý nárok prichádza do úvahy až vtedy, pokiaľ ospravedlnenie nie je postačujúce (§ 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka) načo súd prvého stupňa taktiež správne poukázal, t.zn., že nebolo možné navrhovateľovi vyhovieť ani ohľadne náhrady nemajetkovej ujmy, pokiaľ návrh v celom rozsahu nebol dôvodný. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v súlade s ust. § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa ust. § 224 ods. 1, 4 Občianskeho súdneho poriadku, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. O trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvého stupňa, ktorý doposiaľ o trovách prvostupňového konania nerozhodol. Právny zástupca odporcu si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania (v spise na čl. l. 586), ktoré špecifikoval. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.