Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 4Co/33/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8107221908 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8107221908.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a sudcov JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu: H.. D. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. XXX/XX, H.Z. F. R., právne zastúpený JUDr. Milanom Chovancom, advokátom, Vojtecha Tvrdého 791/17 Žilina proti žalovanému: Petit Press, a.s., Nám. SNP 30 Bratislava, IČO: 35 790 253, právne zastúpený JUDr. Patrikom Palšom, advokátom, PALŠA A PARTNERI, ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol. s.r.o., ul. Masarykova 13 Prešov, IČO: 36 492 086, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 10C/273/2007-543 zo dňa 19.10.2012 takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok. Priznáva žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, ktorou sa domáhal ochrany osobnosti, a to uloženia povinnosti žalovanému uverejniť v denníku SME - Východ ospravedlnenie v znení „Vydavateľ denníka SME - Východ sa týmto ospravedlňuje PhDr. Jaroslavovi Dujavovi za nepravdivú informáciu o tom, že bol obvinený z brania úplatku zverejnenú v denníku SME - Východ dňa 21.09.2004 v článku Prešovského policajta zatiaľ neprepustia. Informáciu sme zverejnili bez toho, aby sme disponovali dôkazmi o jej pravdivosti alebo hodnovernosti“, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 9.958,18 eur. Uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške 94,23 eur na účet Okresného súdu Prešov, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, stanovisko žalovaného, výsledky vykonaného dokazovania obsah pripojených listinných dôkazov, a to obsah článku pod názvom „Prešovského policajta zatiaľ neprepustia“ uverejneného dňa 21.09.2004 v denníku SME - Východ, ďalej na výsluchy svedkov, a to E. Q., E.. T. I., Z.G. C., U. C., C. C., D. P., Š.L.M. R., Ľ. R.É., D.. T. H., H. E., ako aj obsah pripojeného spisu Okresného súdu Prešov, sp. zn. 11C/273/2007, ako aj ostatné listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise a zistil, že dňa 21.09.2004 uverejnil denník SME článok pod názvom „Prešovského policajta zatiaľ neprepustia“, v znení „Kriminalista z Útvaru boja s organizovaným zločinom v Prešove D. C. je stále policajtom, hoci ho obvinili zo zneužitia právomoci, ublíženia na zdraví a brania úplatku.“ Minister vnútra od svojho nástupu väčšinou každého policajta prepustil zo zboru hneď po obvinení. V prípade C. však bude ministerstvo čakať na právoplatné rozhodnutie súdu. Podľa hovorcu ministerstva T. I. bolo C. možné prepustiť do roka, od termínu, keď údajne spáchal trestný čin, „najneskôr však do 2 mesiacov, odkedy sa to jeho nadriadený dozvedel.“ C. však trestný čin podľa obvinenia spáchal pred 3 rokmi a v tom čase mal podľa I. iných nadriadených ako teraz. C. bol krátko po obvinení vo väzbe, dnes je na slobode. Okrem iného ho viacnásobný zločinec obvinil, že ho na policajnej stanici brutálne zbil.“ Voči žalobcovi boli v období do uverejnenia článku u žalovaného vznesené obvinenia pre viaceré trestné činy, a to za zneužívanie právomoci verejného činiteľa, obmedzovanie osobnej slobody, ublíženia na zdraví, porušovanie domovej slobody, kde sa jednalo o 13 skutkov, pričom v súčasnosti žalobca bol právoplatne oslobodený spod viacerých obvinení. Trestné stíhanie vo veci podozrenia z trestného činu ohovárania, na ktoré dal podnet žalobca voči autorke predmetného článku bolo zastavené z dôvodu, že nebola naplnená skutková podstata trestného činu ohovárania. Medzi stranami sporu nebola sporná skutočnosť, že voči žalobcovi nebolo vznesené obvinenie pre spáchanie trestného činu bránia úplatku. Žalobca bol vo väzbe pre obvinenie z trestných činov ublíženia na zdraví a zneužívania právomoci verejného činiteľa, pričom v čase obvinenia pre spáchanie trestného činu ublíženia na zdraví bol právoplatne oslobodený. Denníky Pravda, Národná obroda už v roku 2003 zverejnili články s uverejnením plného mena žalobcu s uvedením skutočnosti, že bol vzatý do väzby a že voči nemu je vedené trestné stíhanie. Tieto informácie prebehli vo viacerých médiách s uverejnením plného mena žalobcu, voči ktorým sa tento v súčasnosti domáha, resp. domáhal práva na ochranu osobnosti, a to v celkovo 8-mich občianskoprávnych konaniach. Plné meno žalobcu bolo zverejnené v súvislosti s trestnými činmi zneužívania právomoci verejného činiteľa, ublíženia na zdraví a bránia úplatku dňa 17.12.2003 v denníku Pravda, 10.09.2003 a 16.12.2003 v denníku Národná obroda. Následne po vyjdení článku u žalovaného nasledovali ďalšie mediálne výstupy s uvedením plného mena žalobcu, napr. Domino fórum, Hospodárske noviny a podobne. Tieto informácie nezverejnili len printové média, ale tiež televízna spoločnosť Markíza. Z výsluchu svedkov v konaní, súd prvej inštancie zistil, že vypočutí svedkovia po oboznámení sa s článkom denníka žalovaného boli prekvapení najmä z toho, že voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie pre trestný čin bránia úplatku, pričom denník SME považovali za seriózny zdroj informácií. Pokiaľ s ním boli v pomere kolegiality, pracovnoprávnych vzťahov, snažili sa svoje kontakty obmedzovať (svedok D.. T. H. a Ľ. R.). Svedkovia v príbuzenskom pomere k žalobcovi, a to Z. C., U. C. a C. C. uviedli, že po zverejnení predmetných informácií u žalovaného zaregistrovali poznámky a úškrny v súvislosti s tým, že nakoľko je žalobca úplatkár, určite má aj dosť peňazí, čo bolo vytýkané zo strany spolužiakov aj synovi žalobcu. Svedkovia z rodinného prostredia žalobcu zhodne uviedli, že po vydaní týchto informácii sa rodinné vzťahy opätovne zhoršili s poukazom na to, že už predtým došlo k medializovaným informáciám ohľadom žalobcu. Svedkovia D. P., Š. R., H. E. uviedli, že poznajú žalobcu z mimopracovnej činnosti a nie sú s ním ani v rodinnom vzťahu. Po zverejnení článkov došlo k negatívnym reakciám zo strany rodičov detí, ktorých trénoval žalobca vo futbalovom klube v obci Pečovská Nová Ves, resp. k tomu, že u svedka Š. R., ktorý má autoservis došlo k strate klientov, ktorí vedeli o jeho vzťahu k žalobcovi a u svedka E. došlo k obmedzeniu spoločných kontaktov, ktoré mali predtým. Svedkovia zhodne uviedli, že v médiách sa predtým vyskytli informácie ohľadom žalobcu v súvislosti s jeho obvineniami, nie však v súvislosti s obvinením z trestného činu brania úplatku. Z výpovede E.. T. I., vtedajšieho tlačového hovorcu Ministerstva vnútra SR, vyplynulo, že opakovane informoval médiá o trestnom stíhaní žalobcu, pričom komunikoval aj s novinárkou E. Ž. (Q.Z.). Rozsah informácii, ktoré boli zverejnené určoval vyšetrovateľ alebo policajný orgán s tým, že vážnejšie trestné činy policajtov vyšetroval Úrad boja proti organizovanej kriminalite. S novinármi komunikoval aj prostredníctvom emailov, pričom tlačové informácie sú už toho času skartované. Neuvádzal, že by žalobca bol obvinený z trestného činu brania úplatku. Ako hovorca komunikačného odboru Ministerstva vnútra SR poskytoval len krstné mená a iniciál priezviska, pričom nespomínal si, že by ho žalobca alebo jeho obhajca kontaktoval v súvislosti so žiadosťou o zmenu, či opravu poskytnutých informácií. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na obsah spisu Okresného súdu Prešov, sp. zn. 11C/273/2007, z ktorého vyplýva, že svedkovia H. E. a D. P., ako aj Š. R. uviedli, že ich priateľské vzťahy so žalobcom sa narušili po odvysielaní prvých relácií Paľba a podobne boli negatívne reakcie aj okolia, z ktorých prvá relácia bola odvysielaná v januári v roku 2005. Svedkyňa E. Q., redaktorka žalovaného uviedla, že informácie zverejnené v článku získala od hovorcu Ministerstva vnútra SR s tým, že si nespomínala presne akým spôsobom, či to bolo v rámci tlačovej konferencie, či na základe korešpondencie medzi nimi. Taktiež uviedla, že si nepamätá skutočnosť, či hovorca Ministerstva vnútra SR uviedol pri podávaní tejto informácie celé meno žalobcu. Predmetný článok pripravila v súvislosti s informáciou pre verejnosť bez nejakého úmyslu voči žalobcovi. Tieto skutočnosti vyplynuli aj z výsluchu E.. T. I., ktorý v tom čase pracoval ako hovorca Ministerstva vnútra SR a taktiež si nepamätal na rozsah ani spôsob, akým tieto informácie poskytol. Bežným postupom bolo to, že Ministerstvo vnútra SR dostalo podklad od príslušného útvaru policajného zboru. O tomto prípade žalobca nekomunikoval na základe pokynu nadriadeného v súvislosti so záujmom zmedializovať túto udalosť. Podľa správy Prezídia policajného zboru, žalobca bol v čase publikácie článku u žalovaného služobne zaradený vo funkcii starší referent - špecialista odboru boja proti organizovanej kriminalite - východ Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia policajného zboru SR s tým, že táto funkcia nebola riadiacou funkciou v rámci policajného zboru. Táto skutočnosť vyplýva aj z popisu pracovnej činnosti žalobcu. Následne súd prvej inštancie citoval čl. 10, 17 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 26 ods. 1, 2, 3, 4 Ústavy SR, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 8a ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31.12.2005, ako aj ust. § 226, § 153 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku a uviedol, že z odôvodnenia odvolacieho súdu v uznesení č. k. 4Co/60/2011-473 zo dňa 20.01.2012 vyplýva, že v konaní o ochranu osobnosti je súd viazaný textom ospravedlnenia a nemôže tento text meniť. Z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že informácia, ktorú zverejnil žalovaný o tom, že žalobca bol obvinený z trestného činu bránia úplatku nie je pravdivá, ktorú informáciu žalovaný získal zo správy tlačového odboru Ministerstva vnútra SR. Vychádzajúc z Ústavy SR, v zmysle ktorej cenzúra nie je prípustná, ako aj z nálezu ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 107/2010 je zrejmé, že od vydavateľa periodickej tlače nemožno požadovať, aby selektoval informácie od štátneho orgánu, na ktoré sa mohol s dôverou spoliehať, pretože sa tým upiera právo verejnosti na úplné informácie vo veciach verejného záujmu. To, že takúto informáciu poskytol štátny orgán vyplýva aj zo zistených skutočností, že táto informácia bola zverejnená aj v iných denníkoch, a to Pravda, Národná obroda pred zverejnením v denníku SME. Z tohto dôvodu, súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalovaný zverejnil informáciu získanú od štátneho orgánu, a preto petit žaloby minimálne v časti, v ktorej sa žalobca domáha, aby bolo uvedené v petite výroku, že „informáciu sme zverejnili bez toho, aby sme disponovali dôkazmi o jej pravdivosti alebo hodnovernosti“, nie je dôvodný. Súd prvej inštancie poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Selisto c/a Fínsko, podľa ktorej nie je možné sankcionovať médium za to, že sa bez overenia pravdivosti spoliehalo na obsah oficiálnych informácii, ktoré sa až neskôr ukázali byť nepravdivými. S poukazom na tieto zistené skutočnosti, súd prvej inštancie dospel k záveru, že nemožno vyhovieť žalobe na vydanie ospravedlnenia, ktoré požadoval žalobca. Zverejnenie nepravdivého údaju automaticky nemusí znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby. Takýto zásah je daný len vtedy, ak existuje medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry príčinná súvislosť a tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. V danom prípade žalovaný postupoval v zmysle čl. 26 Ústavy SR, kedy ako verejnoprávne médium informoval o veciach verejného záujmu, pričom sa nepochybne jednalo o vec verejnú, lebo boli zverejnené informácie týkajúce sa činnosti orgánov činných v trestnom konaní, t.j. príslušníka policajného zboru. Tento záver vyplýva aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Prager a Oberschlick c/a Rakúsko zo dňa 26.04.1995. Súd prvej inštancie ďalej riešil otázku konfliktu ústavného práva fyzickej osoby na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena s čl. 17 Listiny základných práv a slobôd, a s čl. 26 ústavy, ktorý chráni slobodu prejavu a právo na informácie. V danom prípade bolo nutné prihliadnuť na skutočnosť, že žalovaným je verejnoprávne médium, pričom aj v rámci judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je chránené právo novinárov na šírenie informácií o veciach verejného záujmu za predpokladu, že jednajú v dobrej viere a na presnom skutkovom základe a poskytujú spoľahlivé a presné informácie v súlade s novinárskou etikou. V konaní neboli preukázané skutočnosti, že by žalovaný prostredníctvom svojich novinárov nekonal v dobrej viere a neposkytoval informácie v súlade s novinárskou etikou. Žalovaný informoval o skutočnostiach týkajúcich sa verejného záujmu, ktoré sú nutné v demokratickej spoločnosti pre zachovanie základných demokratických hodnôt, pričom vychádzal z oficiálneho zdroja. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Terna c/a Taliansko, R-VS zo dňa 06.05.2003, ako aj Lindon, Odchakovský - Laurenc a July c/a Francúzsko, R-VS zo dňa 22.10.2007, ako aj Pedersen a Baadsgaard c/a Dánsko, R- VS zo dňa 17.12.2004. Taktiež uviedol, že spravodajstvo založené na rozhovoroch alebo reprodukovaní výroku iných osôb, a to či už len editovaných alebo nie, predstavuje jeden z najvýznamnejších prostriedkov ako môže tlač plniť svoju základnú úlohu, tzv. verejného strážneho psa (napr. The Observer The Guardian c/a Spojené kráľovstvo zo dňa 26.11.1999), pričom v takých prípadoch treba rozlišovať podľa toho, či tieto výroky pochádzajú od novinára alebo sú len citáciami iných osôb, nakoľko potrestanie novinára za pomoc pri šírení výrokov učinených inou osobou by vážne obmedzilo príspevok tlače z diskusií o veciach verejného záujmu a malo by to byť možné len pokiaľ existujú vážne dôvody pre takýto postup (Jersild c/a Dánsko zo dňa 23.09.1994). Ďalej súd prvej inštancie poukázal na vec Kolumbany a ďalší c/a Francúzsko zo dňa 25.06.2002, z ktorého vyplýva, že vtedy, kedy tlač prispieva k verejnej diskusii o otázkach vyvolávajúcich oprávnené obavy, musí mať možnosť sa opierať o oficiálne správy bez toho, aby musela podnikať nezávislý prieskum. V opačnom prípade by mohla byť menej schopná plniť nepostrádateľnú úlohu tvz. strážneho psa. Obdobne v tejto súvislosti súd poukázal na ďalšie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom vo svetle týchto rozhodnutí dospel k záveru, že zverejnenie nepravdivej informácie, ktorú čerpal žalovaný z oficiálneho zdroja nepredstavovalo taký zásah do osobnostných práv žalobcu s prihliadnutím na úlohu tlače v demokratickej spoločnosti, že by mohol súd vyhovieť podanej žalobe, a to s prihliadnutím na viazanosť súdu petitom žaloby. Ďalej súd prvej inštancie zvažoval konflikt medzi ústavnými právami, teda právom na slobodu prejavu a právom na ochranu osobnosti, ako aj zohľadnil skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním, že žalobca bol osobou, ktorej sa médiá venovali dlhodobo, aj pred zverejnením článku v denníku žalovaného a rodina, známi, príbuzní vedeli nepochybne už z iných informačných zdrojov o trestnom stíhaní žalobcu. Podľa názoru súdu prvej inštancie, žalobca nepreukázal výsluchmi svedkov to, že práve zverejnením tohto článku došlo k takému vážnemu zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že článok v denníku Sme bol len ďalším zo série článkov, ktoré predtým už vyšli v iných mienkotvorných médiách a ktoré sa venovali vzneseniu obvinenia voči žalobcovi, čím mal súd za to, že sa nejednalo o ojedinelý zásah, či prípad, ktorý by odôvodňoval iné právne posúdenie vo vzťahu ku konfliktu ústavných práv. V konaní bolo preukázané, že tieto informácie boli zverejnené v denníku Pravda, Národná obroda, pričom ani v týchto prípadoch nemožno hovoriť o tom, že sa jedná o bulvárne médiá. Jedná sa taktiež o mienkotvorné denníky minimálne na úrovni denníka žalovaného. Vypočutí svedkovia poukázali iba na ďalšie zhoršenie vzťahu so žalobcom, pričom na tieto skutočnosti poukazovali aj v ďalších konaniach, ktoré sa týkali hlavne sporu s televíziou Markíza, ktorá následne odvysielala reportáže ohľadom žalobcu, kde títo svedkovia opätovne potvrdili, že došlo k zhoršeniu týchto vzťahov. Výpovede svedkov s prihliadnutím na tieto skutočnosti preto súd prvej inštancie považoval za účelové. Súd zamietol návrh žalobcu v časti o zverejnenie ospravedlnenia, a preto nebolo možné priznať ani právo na zaplatenie nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k postaveniu žalobcu uviedol, že bol členom Policajného zboru Slovenskej republiky, a ako policajt teda verejný činiteľ je uňho znížený priestor súkromnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany jeho osobnostných práv. Aj túto skutočnosť súd zohľadnil pri hodnotení konfliktov dvoch ústavou garantovaných práv. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania súd uviedol, že táto nebola dôvodná, lebo začatie plynutia premlčacej doby nastalo podaním návrhu na súd a nie až pripustením zmeny petitu. O trovách štátu súd rozhodol podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že zaviazal žalobcu zaplatiť trovy štátu, ktoré vznikli v súvislosti s vyplatením svedočného svedkovi vo výške 94,23 eur z rozpočtových prostriedkov súdu. Žalobcovi bolo priznané oslobodenie v súvislosti so zaplatením súdneho poplatku, avšak medzičasom mu boli priznané peňažné sumy z titulu nemajetkovej ujmy, čo z pohľadu jeho predpokladu pre oslobodenie od súdnych poplatkov znamená, že nie sú u neho dôvody pre oslobodenie od súdnych poplatkov, a preto podľa výsledku konania mu súd uložil povinnosť nahradiť trovy štátu. K výroku o trovách konania súd poukázal na ust. § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku s tým, že vyslovil, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej vzhľadom na zložitý prípad po skutkovej aj právnej stránke. 2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Namietal nesprávne skutkové zistenia, vrátane nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že v čase publikácie článku žalovaným bol služobne zaradený vo funkcii starší referent - špecialista odboru boja proti organizovanej kriminalite - Východ Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky a táto funkcia nebola riadiacou funkciou v rámci policajného zboru. Z tohto dôvodu nesúhlasil so záverom súdu, že ako člen Policajného zboru požíva nižšiu mieru ochrany súkromnej sféry. Namietal nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov. Podľa jeho názoru, bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že uverejnenie sporného článku ohľadne informácie, že bol obvinený z bránia úplatku, vážne zasiahlo do jeho rodinných, pracovných, ale aj ostatných spoločenských vzťahov. Sporný článok spôsobil zhoršenie jeho spoločenského postavenia, ako aj jeho rodiny, priateľov a spolupracovníkov. Bola znížená dôveryhodnosť širokej verejnosti, ako aj jeho zamestnávateľa vo vzťahu k jeho osobe. Musel on, ako aj jeho členovia rodiny obmedziť svoje spoločenské, športové aktivity, ako aj došlo k obmedzeniu jeho rodinných príslušníkov v spoločenskom živote. Ďalej poukázal na zákonné podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, a to na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, ako aj Slovenskej republiky, ako aj rôzne odborné stanoviská publikované s tým, že podľa jeho názoru súd napadnutým rozhodnutím nerešpektoval ustálenú súdnu prax a rozhodol v rozpore s aplikačnou praxou súdov Slovenskej republiky, ale aj súdov Európskej únie. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. 3. Právny zástupca žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol v súlade s platným právnym poriadkom. Nepovažoval na opodstatnené odvolacie dôvody žalobcu. Poukázal na to, že vo veci súd rozhodol na základe vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým bol viazaný v zmysle ust. § 226 Občianskeho súdneho poriadku. Vo vzťahu k navrhovanému petitu poukázal na ust. § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého je súd v konaniach o ochranu osobnosti prísne viazaný navrhovaným petitom. Z obsahu spisu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd opakovane, postupom podľa § 43 Občianskeho súdneho poriadku vyzýval žalobcu na upresnenie navrhovaného petitu. Vo vzťahu k petitu vyslovil právny názor aj odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, ktorý však zo strany žalobcu nebol akceptovaný. K namietanému hodnoteniu dôkazov, právny zástupca žalovaného poukázal na to, že hodnotenie dôkazov je vecou súdu, nie strán sporu a že súd správne vyhodnotil konflikt dvoch rovnocenných ústavných práv na strane žalobcu o ochranu osobnosti a na strane žalovaného právo na slobodu prejavu, ale aj na strane verejnosti právo na informácie. Správne vychádzal z testu proporcionality požadovaného Európskym súdom pre ľudské práva, ako aj Ústavným súdom Slovenskej republiky s posúdením, kto, o kom, čo, kedy, kde a ako s tým, že uvedený text správne vyhodnotil, že k zásahu spôsobom pre ktorý by mal nasledovať súdny zásah do slobody prejavu nedošlo. Platný právny poriadok neumožňuje, aby vydavateľ periodickej tlače zodpovedal za obsah informácie, ktorú poskytol orgán verejnej moci - Ministerstvo vnútra SR a ktorej obsah pre uverejnenie nebol menený. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že tento nárok prichádza do úvahy vtedy, ak ospravedlnenie nie je postačujúce. Právny zástupca žalovaného podotkol, že už skôr v priebehu súdneho konania v denníku uverejnili na základe vlastného uváženia a slobodného rozhodnutia opravu informácie týkajúcej sa osoby žalobcu. Z týchto dôvodov navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok, uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania, ktoré špecifikoval. 4. Uznesením odvolacieho súdu č. k. 4Co/141/2012-655 zo dňa 11.12.2013, odvolací súd rozhodol o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 10C/273/2007-543 zo dňa 19.10.2012 tak, že napadnutý rozsudok potvrdil. Na základe podaného dovolania žalobcu, uznesením Najvyššieho súdu SR, č. k. 2Cdo/6/2015-781 zo dňa 28.01.2016, bol rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 4Co/141/2012-655 zo dňa 11.12.2013 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu bolo porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces z dôvodu, že odvolacím súdom nebolo doručené žalobcovi písomné vyjadrenie žalovaného k odvolaniu zo dňa 22.11.2012 (čl. 582 spisu), a preto žalobca sa nemal možnosť dozvedieť o tomto vyjadrení, ani sa k nemu vyjadriť. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 13.01.2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa súd zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. Zo záveru predmetného rozhodnutia vyplýva, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. 5. Právny zástupca žalobcu k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu zo dňa 22.11.2012 (čl. 582) v podaní v spise na čl. 808 uviedol, že v plnom rozsahu odmieta cielené vyjadrenie žalovaného adresované súdu prvej inštancie. Trvá na vyjadreniach, ktoré predložil súdu prvej inštancie v odvolaní žalobcu proti rozsudku, ako aj v dovolaní žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu, o ktorom bolo rozhodnuté Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Z dôvodu hospodárnosti konania, vyjadrenia duplicitne nezasiela, nakoľko sú súčasťou spisu a všetkým procesným stranám boli doručené. Vyjadrenie žalobcu zo dňa 15.05.2017 (čl. 808 spisu) bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného na vyjadrenie, ktorý písomné vyjadrenie nepredložil. 6. Podľa § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 (ďalej len CSP), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by bolo v neprospech strany. Citované ustanovenie je vyjadrením princípu okamžitej aplikability ustanovení Civilného sporového poriadku aj na konanie začaté pred nadobudnutím jeho účinnosti so zachovaním princípu justifikácie účinkov procesných úkonov vykonaných za účinnosti pôvodného Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, ktorých následky sa uznávajú i vtedy, ak novšia právna úprava s nimi nepočíta. 7. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania s nariadením termínu verejného vyhlásenie rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu 19.07.2017 (§ 378 ods. 1 spojený s § 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ako aj uplatnenými odvolacími námietkami, odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil v zhode s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v uznesení č. k. 4Co/60/2011-473 zo dňa 20.01.2012. Skutkový stav vo veci sa nezmenil ani po zrušení rozsudku a vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie po skutkovej aj právnej stránke. 8. K odvolaniu žalobcu uvádza, že namietané nesprávne skutkové závery neboli opodstatnené. Súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, vyplývajúcou z ust. § 132 Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom a účinnom do 30.06.20.16. Hodnotenie dôkazov je vecou súdu, nie strán sporu. Nie je porušením práva strany sporu na súdnu ochranu ani práva na spravodlivý súdny proces, iné hodnotenie dôkazov, ako podľa názoru strany sporu, ktorý dôkaz navrhla vykonať, resp. ktorý dôkaz predložila. Podstatou posúdenia uplatneného nároku bola kolízia dvoch ústavou garantovaných práv a to práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a slobody prejavu žalovaného s tým spojené právo na informovanie verejnosti o otázkach verejného záujmu. Pri strete práva na ochranu osobnosti v konaniach a slobody prejavu je kľúčovou otázka intenzity zásahu do jedného základného práva, ktorá sa pomeruje s mierou uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia nadobúdajú jednu zhodu. Súd prvej inštancie túto kolíziu správne vyhodnotil nielen z pohľadu rozhodovania všeobecných súdov, ale aj z pohľadu rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky, vrátane rozhodovacej praxe a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Na základe správnych skutkových záverov vec správne právne posúdil. Uplatnená námietka nesprávnych skutkových záverov preto nebola dôvodná. 9. K namietanému postaveniu žalobcu ako príslušníka policajného zboru a jeho posúdenia ako verejného činiteľa odvolací súd uvádza, že je nesporné, že žalobca v čase publikovania článku žalovaným bol príslušníkom policajného zboru a ako verejný činiteľ si musel byť vedomý toho, že je vystavený pozornosti verejnosti, ako aj musí akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti minimálne v takom rozsahu v akom svoje ústavné a zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti , t. j. v styku s verejnosťou. Vznesenie obvinenia zo spáchania trestnej činnosti verejného činiteľa je nepochybne vecou verejného záujmu a u osôb verejného záujmu dochádza preto k zníženiu ochrany ich súkromnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich osobnostných práv. Aj na túto skutočnosť súd prvej inštancie správne poukázal. Navyše odvolací súd zdôrazňuje, že predmetom konania bolo namietané zverejnenie informácie ohľadne vzneseného obvinenia okrem iného aj z trestného činu brania úplatku, čo pravdivé nebolo avšak v konaní bolo jednoznačne preukázané, že informácia bola žalovanému poskytnutá orgánom verejnej moci - Tlačovým odborom Ministerstva vnútra SR a v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS 107/2010, od vydavateľa periodickej tlače nemožno požadovať, aby selektovali informácie získané od štátneho orgánu, na ktoré sa mohli s dôverou spoliehať, pretože sa tým upiera právo verejnosti na úplne informácie o veciach verejného záujmu. Aj na túto skutočnosť súd prvej inštancie správne poukázal. Nielen denník žalovaného, ale aj iné denníky ako Pravda, Národná obroda a to ešte pred zverejnením článku žalovaného v denníku Sme - Východ zverejnili tú istú informáciu s totožným obsahom vo vzťahu k žalobcovi, a preto je nepochybné, že išlo o informáciu nespracovanú s obsahom vydaným príslušným orgánom verejnej moci. Žalobca v konaní nenamietal, že v predmetnom článku boli použité jeho osobné údaje týkajúce sa mena a priezviska, na čo poukázal v odvolaní, ako aj súvisiace rozhodnutia iných všeobecných súdov , ktoré sa týkali uvedenia osobných údajov. Ani táto namietaná skutočnosť preto nebola dôvodná. 10. Správne súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu na ochranu osobnosti vo vzťahu k ospravedlneniu s prihliadnutím aj na viazanosť navrhovaného petitu , ktorý v konaniach o ochranu osobnosti nie je možné súdom meniť s poukazom na ustanovenie § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, čo znamená, že minimálne navrhovaný text ospravedlnenia týkajúci sa získania informácie bez overenia je nepravdivý. Aj z tohto pohľadu preto súd správne posudzoval nedôvodnosť návrhu. Pokiaľ nie je dôvodné priznanie ospravedlnenia v súvislosti so zásahom do osobnostných práv, nie je možné domáhať sa nemajetkovej ujmy, ktorý nárok prichádza do úvahy až vtedy, pokiaľ ospravedlnenie nie je postačujúce ( § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie správne uzavrel, že nebolo možné žalobe žalobcu vyhovieť ani ohľadne náhrady nemajetkovej ujmy, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Právne posúdenie uplatneného nároku bolo súdom prvej inštancie správne, a preto uplatnená námietka nesprávneho právneho posúdenia taktiež nebola dôvodná. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v súlade s ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. 11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol postupom podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovaného v odvolacom konaní, ktorému odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP). O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 CSP). Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý' rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý- za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen. ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.