Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 14CoE/11/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710205134 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8710205134.2 Uznesenie Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Advocate s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnému: G. Š., nar. X.X.XXXX, bytom X. Č.. XXXX/XX, J., o vymoženie 388,17 eur s prísl., vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 3552/10, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad zo dňa 3.11.2014 č.k. 17Er/201/2010-57, takto r o z h o d o l : Potvrdzuje uznesenie súdu prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že dňa 10.5.2010 podal súdny exekútor na Okresný súd Poprad žiadosť o udelenie poverenia na vymoženie 388,17 eur s prísl. na podklade exekučného titulu, ktorým je v danom prípade rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave zo dňa 5.11.2009 sp. zn. SR 18602/09, ktorým rozhodcovský súd, zaviazal povinného zaplatiť oprávnenému zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.362,- eur od 24.06.2009 do 16.10.2009, zákonný úrok vo výške 6 % ročne zo sumy 1.362,- eur od 07.09.2009 do 16.10.2009 a nahradiť trovy rozhodcovského konania v sume 316,- eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Konštatoval, že tamojší súd uznesením č. k. 17Er/201/2010-11 zo dňa 7.9.2010 exekučné konanie proti povinnému v časti vymoženia zmenkového úroku vo výške 388,17 eur zastavil z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v konaní, zaväzuje povinného ako účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré jednak odporuje dobrým mravom a jednak zásadám poctivého obchodného styku. Proti uzneseniu podal oprávnený odvolanie. Krajský súd Prešov uznesením č. k. 10CoE/17/2012-26 zo dňa 30.04.2012 zrušil uznesenie a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že úlohou súdu prvého stupňa bude posúdiť zákonnosť exekučného titulu a podmienok exekúcie z pohľadu materiálneho výkonu spravodlivosti. Ďalším uznesením č. k. 17Er/201/2010-34 zo dňa 3.9.2012 exekučný súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava o udelenie poverenia zamietol z dôvodu, že v časti týkajúcej sa zmenkového úroku a sumy zmluvnej pokuty rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi, t. j. v tejto časti je rozhodcovský rozsudok v rozpore so zákonom, rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom aj v časti trov právneho zastúpenia v rozhodcovskom konaní a v rozpore so zákonom je čiastočne samotný návrh na vykonanie exekúcie, keďže celá pohľadávka vyplývajúca z rozhodcovského rozsudku, ktorá je právom dovoleným, bola uhradená. Proti uzneseniu podal oprávnený odvolanie. Krajský súd Prešov uznesením č. k. 10CoE/1/2013-53 zo dňa 26.2.2014 zrušil uznesenie a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že súd prvého stupňa má v ďalšom konaní posúdiť zákonnosť exekučného titulu a podmienok exekúcie z pohľadu materiálneho výkonu spravodlivosti, keď pre ďalší postup súdu prvého stupňa sa zdajú byť významnými skutočnosti týkajúce sa posúdenia samotného právneho vzťahu založeného účastníkmi a otázky týkajúce sa platnosti uzavretia rozhodcovskej zmluvy zakladajúcej právomoc na prejednanie a rozhodovanie sporu rozhodcovským súdom. Po opätovnom oboznámení sa s obsahom spisu, obsahom rozhodcovského rozsudku a obsahom zmluvy o úvere zo dňa 11.3.2009, ako aj dokladmi založenými v spise prvostupňový súd zistil, že medzi oprávneným a povinným bola uzatvorená zmluva o úvere, ktorou sa povinný zaviazal splácať úver v pravidelných mesačných splátkach. Tento právny vzťah posúdil ako spotrebiteľský s ohľadom na predmet činnosti oprávneného ako dodávateľa vo výpise z Obchodného registra Slovenskej republiky, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z jeho činnosti známe, že oprávnený v obdobných prípadoch vystupuje opätovne. Konštatoval, že povinný je v zmluve o úvere č. XXXXXXX označený jednak ako fyzická osoba s uvedením identifikačných znakov - bydliska a rodného čísla a jednak ako fyzická osoba - podnikateľ s uvedením identifikačných znakov - identifikačného čísla (IČO) a miesto podnikania (podnikateľský subjekt ku dňu 31.5.2010 ukončil podnikateľskú činnosť) a pri prehlásení dlžníka o účele poskytnutých finančných prostriedkov je krížikom vyplnené políčko na výkon „podnikania“. V tejto súvislosti však poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky vo veci I. ÚS 1930/2011 z 10.1.2012, podľa ktorého „je porušením práva na spravodlivý proces aj to, ak sa spotrebiteľovi nepriznávajú práva len kvôli držbe živnostenského listu.“ Súd mal za to, že povinný je aj napriek uvedeným ustanoveniam zmluvy spotrebiteľom, keďže je fyzickou osobou a úverová zmluva obsahuje vopred predtlačené možnosti o použití úveru a takýto účel zmluvy - výkon podnikania súd považuje za nekalú obchodnú praktiku. Účel zmluvy bol vopred pripravený na formulárovej zmluve, ktorú oprávnený používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu v mnohých prípadoch, čo je súdu známe z jeho činnosti. Podľa názoru súdu ide o zastieranie skutočného účelu použitia spotrebiteľského úveru, keďže oprávnený zhodne s ust. § 3 ods. 2 z. č. 258/2001 Z. z. v predtlačených zmluvách uvádza možnosti účelu poskytnutia úveru, na ktoré spotrebiteľské právo nie je možné použiť. Preto mal za nepochybné, že v súlade s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa (§ 7 a § 8 ods. 3 z.č. 250/2007 Z. z.) ustanovenia o možnostiach účelu poskytnutia úveru predstavujú nekalú obchodnú praktiku, ktorá je zo zákona zakázaná, a teda tieto ustanovenia zmluvy sú podľa § 39 Obč. zák. absolútne neplatné. Neobstoja preto dôvody uvádzané oprávneným v návrhu na vykonanie exekúcie, že vzťah vzniknutý medzi účastníkmi nie je vzťahom spotrebiteľským. Z okolností utvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom, ktorá sa vo vzťahu s oprávneným ako podnikateľ ani nesprávala. Na základe uvedeného mal súd jednoznačne preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Prvostupňový súd pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t.j. či neexistuje rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem a jednak z noriem európskeho práva. Podľa vnútroštátneho práva sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje exemplifikatívny príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte je s účinnosťou od 1.3.2010 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala, nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd vychádzal z teleologického výkladu, t.j. z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike ako členskom štáte minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje Smernica 93/13/EHS. V posudzovanej veci sa oprávnený domáha návrhom na vykonanie exekúcie vymoženia dlžnej sumy s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy o úvere, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. O neprijateľnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súd má za to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/ES), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska Smernice 93/13/ EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodca zvolený oprávneným. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami Smernice 93/13/EHS. Poukazujúc na citované ustanovenia právnych predpisov a judikatúru Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti udelenia a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Vytýka súdu prvého stupňa, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň rozhodnutie súdu vychádza z neúplného zistenia skutkového stavu veci. Má za to, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskumávacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov (Exekučný poriadok) a v jeho nadväznosti zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní síce upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom, ale má za to, že citované ustanovenie súd nesprávne aplikoval. Exekučný súd v konaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie z predložených podkladov posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu tak, ako ich vyžaduje ustanovenie § 34 zákona o rozhodcovskom konaní. Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). V prípade, ak súd na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 spôsobom právneho posúdenia správnosti výroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva zákon o rozhodcovskom konaní alebo Občiansky súdny poriadok, a to hlavne právo na prejednanie veci pred príslušným súdom. Poukazuje na skutočnosť, že oprávnený s povinným uzatvorili rozhodcovskú zmluvu podľa § 3 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní formou samostatného právneho úkonu, a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval, a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu. Na základe vyššie popísaného skutkového stavu a jeho právneho posúdenia navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinný odvolací návrh nepodal. Zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, podanému odvolaniu nevyhovel a v súlade s § 374 ods. 4 O.s.p. postúpil vec na ďalšie konanie odvolaciemu súdu. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené. Prvostupňový súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku z dôvodu, že dojednanie rozhodcovskej zmluvy pri záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a táto je v rozpore s ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s ustanoveniami Smernice 93/13/EHS, ktorá je v spojení s ustanovením § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Zo spisového materiálu je zrejmé, že právny vzťah medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom vznikol dňa 11.3.2009 a mal formu úverovej zmluvy. Povinný bol v uvedenej zmluve o úvere označený jednak ako fyzická osoba s uvedením identifikačných znakov - bydliska a rodného čísla a jednak ako fyzická osoba - podnikateľ s uvedením identifikačných znakov - identifikačného čísla (IČO) a miesto podnikania a pri prehlásení dlžníka o účele poskytnutých finančných prostriedkov bolo krížikom vyplnené políčko na výkon „podnikania“. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že vzťah oprávneného a povinného, založený zmluvou o úvere zo dňa 11.3.2009, je potrebné posúdiť ako vzťah spotrebiteľský, v tejto súvislosti plne odkazuje na dôvody prvostupňového rozhodnutia, ku ktorým navyše už len dopĺňa, že vzhľadom na pochybnosti o spotrebiteľskom, resp. nespotrebiteľskom statuse povinného pri uzavieraní predmetnej zmluvy o úvere zo dňa 11.3.2009 dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku - teda veriteľa (oprávneného). Bezpečným preukázaním nespotrebiteľského statusu povinného pritom nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, prípadne uvedenie jeho IČO, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie, resp. predmet činnosti odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. V uvedenom zmysle teda oprávnený svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a súd prvého stupňa tak správne dospel k záveru, že vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským a na tento je potrebné aplikovať príslušné právne normy právneho poriadku chrániace spotrebiteľa, ktorý právny záver súdu prvého stupňa oprávnený v odvolaní nenamietal. Dôvody podaného odvolania, ktorými je odvolací súd viazaný, neobsahujú námietku proti záverom súdu prvého stupňa, že povinný uzatváral zmluvu ako spotrebiteľ. Odvolateľ naopak sústreďuje svoju obranu proti rozhodnutiu prvostupňového súdu najmä na výklad takých ustanovení zák. č. 242/2002 Z.z. a § 53 ods. 4 písm. b) Obch. zák., ktoré sa týkajú práve posudzovania skutočností v spotrebiteľských zmluvách. Pre konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má preto zásadný význam skutočnosť, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci nebola individuálne dojednaná, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V preskúmavanej veci je rozhodcovská doložka uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere zo dňa 11.3.2009. Táto rozhodcovská doložka uvedená v bode 18 VPPÚ bola dohodnutá ako alternatíva s právomocou všeobecného súdu, čím bola formálne splnená požiadavka uvedená v § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, aby zmluva neobsahovala také dojednania rozhodcovskej doložky, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Odvolací súd sa však stotožňuje so skutkovým a právnym záverom napadnutého rozhodnutia, že takéto dojednanie rozhodcovskej doložky v zmluve o úvere zo dňa 11.3.2009 nespĺňa podmienky individuálneho dojednania. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa totiž nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť sa oboznámiť pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Právnym dôsledkom toho, že alternatívna rozhodcovská doložka nebola s povinným ako spotrebiteľom individuálne dohodnutá, je neplatnosť takejto rozhodcovskej doložky a následne nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na rozhodovanie v preskúmavanej veci a oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného súdu preskúmavať, či takáto zmluvná doložka nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská zmluva, či rozhodcovská doložka, ktoré neboli individuálne dohodnuté, nesmú zhoršovať postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní v porovnaní s jeho základnými právami súdneho konania. Vychádzajúc z ustanovenia § 53 ods. 1, 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom už aj v čase uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy medzi účastníkmi konania, nesmú spotrebiteľské zmluvy obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takouto neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve je aj dojednanie vyžadujúce od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní pred rozhodcom, ktorého sídlo je neprijateľne vzdialené od bydliska spotrebiteľa. Rozhodcovská zmluva, či rozhodcovská doložka nesmú zhoršovať postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní v porovnaní s jeho základnými právami v súdnom konaní. Jedným z týchto práv je aj právo na ústne prejednanie veci pred všeobecným súdom spotrebiteľa, ak je v postavení odporcu (§ 84, § 85 ods. 1 O.s.p.). V preskúmavanej veci si zmluvné strany dohodli alternatívnu právomoc rozhodcovského súdu, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky spĺňa podmienku neprimeraného (nekalého) zmluvného ustanovenia, pretože zakladá právomoc na rozhodnutie rozhodcovského súdu so sídlom v Bratislave, ktoré je vzdialené od miesta bydliska povinného (Poprad) viac ako 400 km, a tým spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ust. § 26 ods. 1 z. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní predpokladá ústne pojednávanie pred rozhodcovským súdom, pokiaľ sa účastníci nedohodnú inak, alebo pokiaľ rozhodcovský súd nerozhodne, že konanie bude písomné. Zmluvné ustanovenie vylučujúce ústne pojednávanie rozhodcovského súdu, ktoré nebolo individuálne dohodnuté, či aj teoretická možnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu, že konanie bude písomné, zhoršujú postavenie spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním, a teda zväčšuje rozsah nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6 M Cdo 9/2012.) Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Súdna kontrola dopadá na danú vec aj za stavu, že zmluvný vzťah hlavný a vedľajší bol vyjadrený v samostatných listinách. Niet dôvod vylúčiť súdnu kontrolu formulárovej zmluvy len preto, že je na samostatnej listine a nebola hodnoverne preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne vyjednať, aby prípadné spory riešil rozhodca (v danej veci predformulovaný na tlačive dodávateľa). Inak by aj napríklad záložné zmluvy, ktoré sa nachádzajú na ,,sólo“ tlačivách boli vylúčené zo súdnej kontroly. Podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť, že bola vopred dodávateľom naformulovaná bez možnosti zmeny jej obsahu, a to je práve aj prípad typových rozhodcovských zmlúv, ktoré sa predkladajú spotrebiteľom na podpis a majú vyvolať dojem, že si ich vyžiadali spotrebitelia. Ani zo zmluvy o úvere, ani z rozhodcovskej doložky, ale ani z ďalších listín, ktoré mal rozhodcovský súd a exekučný súd k dispozícii nevyplýva, že povinný pred podpisom zmluvy bol oprávneným takto poučený. Nepostačuje pritom predformulované vyhlásenie v zmluve o úvere, podľa ktorého dlžník súhlasí s obsahom zmluvy a so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy, nemá k ním žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. V dôsledku toho nastupuje zákonom stanovená domnienka, že takto dohodnutá rozhodcovská doložka sa nepovažuje za individuálne dojednanú. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky je daná tým, že sídlo rozhodcovského súdu nie je totožné so sídlom všeobecného súdu spotrebiteľa, a už vôbec nemá sídlo na inom mieste výhodnejšom pre spotrebiteľa. V preskúmavanej veci by bol všeobecným súdom povinného Poprad. Sídlo rozhodcovského súdu je v Bratislave, kde má sídlo aj oprávnený. Pokiaľ rozdiel v procesných právach a povinnostiach vyplývajúcich z dojednania rozhodcovskej doložky v porovnaní s právami a povinnosťami podľa Občianskeho súdneho poriadku, týkajúcich sa sídla rozhodcu, spôsobuje výraznú nerovnosť v neprospech spotrebiteľa, jedná sa o neprijateľnú, a preto neplatnú rozhodcovskú doložku. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 vyslovujúce stanovisko, podľa ktorého vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle Smernice (93/13/EHS), ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska Smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle Smernice všetky podmienky nekalosti (neprijateľnosti) už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný súd spotrebiteľa. Za opodstatnenú nepovažuje odvolací súd ani obranu oprávneného týkajúcu sa tvrdeného prekročenia právomoci exekučného súdu pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou, súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnene posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomocí rozhodcovského súdu má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriaci samostatne odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založený spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.