Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 20Co/375/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8414200084 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8414200084.2 Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Martina Kopinu v právnej veci žalobcu H. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX J., štátneho občana SR, právne zastúpeného JUDr. Viktorom Novýsedlákom, advokátom so sídlom L. Svobodu 2674/1, 058 01 Poprad, proti žalovanému 1/ K. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXXX/X, XXX XX F., štátnemu občanovi SR a žalovanému 2/ E. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXXX/X, XXX XX F., štátnemu občanovi SR, o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 8C/1/2014-179 zo dňa 03.06.2015 takto r o z h o d o l : Zrušuje sa rozsudok a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Kežmarok rozsudkom sp.zn. 8C/1/2014-179 zo dňa 03.06.2015 ako súd prvej inštancie rozhodol tak, že: I. U r č u j e s a , že kúpna zmluva registrovaná na Správe katastra Kežmarok pod V XXXX/XX je voči žalobcovi neúčinným právnym úkonom. II. Žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 165,50 eur a trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 3.732,26 eur, to všetko v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. 2. Rozsudok odôvodnil okrem iného tým, že z vykonaného dokazovania na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Zmyslom žaloby podľa ust. § 42a Občianskeho zákonníka je - posudzujúc z pohľadu žalujúceho veriteľa - dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že je voči nemu neúčinný dlžníkom učinený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, následne predstavuje podklad na to, aby sa veriteľ mohol na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi, domáhať exekúcie postihnutím toho čo odporovaným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nielen proti dlžníkovi, ale i voči osobe, s ktorou alebo v ktorej prospech bol právny úkon učinený. V prípade, že uspokojenie veriteľa z tohto majetku nie je dobre možné, musí sa veriteľ - namiesto určenia neúčinnosti právneho úkonu - domáhať, aby mu ten, komu z odporovateľného právneho úkonu dlžníka vznikol prospech, vydal takto získané plnenie. 3. Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovaným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, poprípade vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. 4. Na podanie odporovacej žaloby je aktívne vecne legitimovaný (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka) veriteľ, ktorého pohľadávka voči dlžníkovi je vymáhateľná, ak dlžníkove právne úkony ukracujú jeho uspokojenie. Veriteľom je ten, kto má voči dlžníkovi pohľadávku (či už splatnú alebo nesplatnú, poprípade budúcu). Vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť cestou exekúcie, t.j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Dlžníkove právne úkony ukracujú pohľadávku veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie pohľadávky z majetku dlžníka, hoci nebyť týchto úkonov by sa z majetku dlžníka uspokojil. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že pohľadávka je vymáhateľná a že dlžníkove právne úkony objektívne ukracujú jeho uspokojenie, nesie veriteľ. 5. Podmienkou pre úspešnosť odporovateľnosti právneho úkonu vo všeobecnosti je podanie žaloby v prekluzívnej lehote troch rokov, ktorá začína plynúť odo dňa, keď bol právny úkon uskutočnený. Pod realizáciou právneho úkonu dlžníkom v zmysle ust. § 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka je potrebné rozumieť okamih, ktorým bol dlžník týmto úkonom viazaný. Nie napríklad okamih, ktorým uskutočnil ofertu, ktorá ešte nebola akceptovaná. 6. Ak daným úkonom dochádza k prevodu nehnuteľnosti, k nadobudnutiu vlastníctva dochádza až právoplatným rozhodnutím o jeho vklade v katastri nehnuteľností. Prihliadnuc na aplikačnú prax súdov Slovenskej republiky platí, že v takomto prípade je potrebné lehotu troch rokov počítať až týmto vkladom. 7. V prejednávanej právnej veci bola uvedená podmienka splnená, keďže k podaniu žaloby (09.01.2014) došlo v rámci uvedenej trojročnej prekluzívnej lehoty odo dňa povolenia vkladu vlastníckeho práva žalovaných do katastra nehnuteľností. 8. Zákonnou podmienkou odporovateľnosti a predpokladom pre možnosť uplatnenia tohto práva je v ďalšom skutočnosť, že došlo k ukráteniu veriteľa (§ 42a ods. 1 v spojení s § 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka). Pod ukrátením veriteľa je potrebné rozumieť také zmenšenie majetku dlžníka, ktoré znemožňuje uspokojenie pohľadávky veriteľa celkom alebo aj v časti. Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že došlo k ukráteniu, zaťažuje žalobcu. 9. V tejto súvislosti žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa preukázal, že svoju vymáhateľnú pohľadávku v celkovej výške 12.710,- eur s prísl. nemôže uspokojiť voči dlžníkovi ani v exekučnom konaní vedenom pred Exekútorským úradom H.. G. R. pod sp. zn. EX 32/14. Uvedená skutočnosť vyplýva i z výpovede svedka G. Y., ktorý potvrdil, že v uvedenom exekučnom konaní príslušný exekútor od neho vymohol v prospech žalobcu sumu vo výške len približne 600,- eur. 10. Z ust. § 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka je zrejmá i tretia podmienka, ktorou je úmysel dlžníka daným úkonom ukrátiť veriteľa. Ide o prípad, kedy sa jedná o právny úkon, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo zároveň v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou (§ 116 a 117 Občianskeho zákonníka), alebo ktorý dlžník uskutočnil v uvedenom čase v prospech tejto osoby s výnimkou prípadu, kedy druhá strana dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa nemohla poznať, a to ani pri vynaložení náležitej starostlivosti. 11. To podľa súdnej praxe znamená, že druhá strana vynaložila náležité úsilie, ktoré možno od nej za daných pomerov požadovať, aby sa o úmysle dlžníka dozvedela. Platí to aj vtedy, ak dlžník uzavretím odporovateľnej zmluvy plní svoju morálnu či právnu povinnosť (napr. zo zákona či zo zmluvy). 12. V týchto prípadoch Občiansky zákonník s ohľadom na to, že ide o právny úkon medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou, úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa i vedomosť blízkej osoby o existencii tohto úmyslu dlžníka prezumuje. Blízka osoba musí preukazovať (nesie povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť, bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno), že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohla v čase uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu pri vyvinutí náležitej starostlivosti rozpoznať. Ak sa blízkej osobe dôkaz v týchto smeroch nepodarí, poprípade by v tomto smere existovala pochybnosť, musí byť odporovacia žaloba úspešná. 13. V prejednávanej právnej veci ide o právny úkon medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi, a preto žalujúci veriteľ nemusí tvrdiť ani preukazovať, že žalovaným musel byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy. Zákon v tomto prípade predpokladá, že žalovaní o úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa vedeli, ibaže by preukázali, že v okamihu realizácie právneho úkonu dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa i pri náležitej starostlivosti nemohli poznať. 14. Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba dlžníkovi blízka vykonala, vzhľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka, takú aktivitu, aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v dobe odporovaného právneho úkonu objektívne vzaté musel byť, z ich výsledkov poznala, t.j. aby sa o tomto úmysle dozvedela. Zákon od osôb blízkych dlžníkovi (žalovaných) požaduje, aby sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník učinil v ich prospech, týmto spôsobom presvedčili, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka a vedie ich k tomu, aby nečinili právne úkony (neprijímali podľa nich plnenie) na ujmu práv veriteľa dlžníka. V prípade, že sa tak nezachovajú, musia byť uzrozumení s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudli. 15. V prejednávanej právnej veci je žalovaný v 1. rade súrodencom dlžníka veriteľa. Žalovaný v 2. rade je manželom žalovaného v 1. rade, resp. švagrom dlžníka žalobcu. Vyššie uvedená kúpna zmluva tak predstavuje právny úkon, ku ktorému došlo medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou. Obaja žalovaní sa tak mohli odporovacej žalobe ubrániť, len keby v konaní pred súdom tvrdili a preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nemohli i pri náležitej starostlivosti poznať. 16. Vzhľadom na vyjadrenie žalovaného v 1. rade, podľa ktorého bol prevod vlastníckeho práva k bytu robený preto, aby sa predišlo špekuláciám s ním, ako aj na jeho vyjadrenia, podľa ktorých po vyplatení dražobnej spoločnosti požiadal brata (dlžníka žalobcu), aby mu predmetný byt predal, na čo sa dozvedel, že sú naň uvalené ďalšie ťarchy prevyšujúce skutočnú hodnotu bytu, berúc zreteľ na ďalšie konanie žalovaných spočívajúce vo vyplácaní celého radu záväzkov dlžníka žalobcu v prospech viacerých exekútorských úradov, dražobnej spoločnosti, ale i daňového úradu, či Sociálnej poisťovne a bytového družstva, nemožno prijať záver, žeby obaja žalovaní vynaložili náležitú starostlivosť vedúcu k poznaniu úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Uvedené platí o to viac, že o dlhu, tak ako to v konaní pred súdom potvrdil i samotný dlžník, vedeli. 17. V prejednávanej právnej veci neexistujú pochybnosti o tom, že vyššie uvedeným odporovateľným právnym úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky žalobcu, pretože dlžník nemal žiaden exekúciou postihnuteľný majetok, pričom o okolnostiach existencie pohľadávky a exekučného konania žalovaní preukázateľne mali vedomosť. 18. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 42 ods. 1, 2, 3, § 116, § 117 Občianskeho zákonníka. 19. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaní v 1/ a 2/ rade, ktorí uviedli: že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, lebo pokiaľ ide o otázku úmyslu žalovaných ukrátiť veriteľa, súd nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania. Hodnotenie prvostupňového súdu je iba nepodloženou úvahou, ktorá vychádza zrejme z toho, že žalovaná v 1/ rade je sestra dlžníka G. Y.. Na vyhovenie žalobe je však potrebné preukázať, že úmysel ukrátiť žalobcu obidvom žalovaným mal byť známy, čo je v tomto prípade vylúčené. Naopak už samotná žaloba zo dňa 07.01.2014 vykazuje znaky špekulatívnej žaloby, pretože vynecháva v citácii zákona „v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy.“ Žalovaná v 1/ rade mala dobrý a šľachetný úmysel zachrániť strechu nad hlavou svojej starej a chorej matke o čom informovala 16.12.2013 právneho zástupcu žalobcu, no napriek tomu bola žaloba 07.01.2014 zo strany žalobcu podaná, čiže ide o účelový úkon, ktorý nemá oporu v zákone a prieči sa dobrým mravom (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). O odporovateľný právny úkon nejde, lebo žalovaní nepreviedli na seba majetok dlžníka G. Y., pôžičky, ktoré si zobrali, použili na úhradu jeho dlhov veriteľom a takto zabránili dražbe predmetného bytu. Meno žalobcu H. Y. nebolo žalovaným známe. Je nepochybné, že protiplnením za dlžníka G. Y. (o čom sú doklady v spise) o odporovateľný právny úkon nejde. Prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil podmienku uplatnenia nároku podľa § 42b OZ, lebo kúpou bytu nezískali žalovaní žiadny prospech, iba sa na dlhý čas zadlžili. Kúpna zmluva bytu medzi dlžníkom G. Y. a žalovanými bola uzatvorená podľa zákona, netrpí vadami vôle, nejedná sa o neplatný právny úkon, ktorý by svojim obsahom alebo účelom odporoval zákonu alebo ho obchádzal alebo sa priečil dobrým mravom. V rozpore so zásadou dobrých mravov je konanie žalobcu, ktorý si počkal, že žalovaní vyplatili všetkých dlžníkov a až potom podal žalobu. Súd nevzal do úvahy časovú súvislosť, o čom svedčí znalecký posudok A.. E. J. z 29.07.2013, ktorý dokazuje, že pán Y. ako veriteľ bol vtedy žalovaným neznámy a nemali ho ako vtedy zistiť. Text zákona v § 42a OZ používa slovo „vymáhateľný“ nie je možné ho uplatniť len odporovacou žalobou, ale je tu možnosť úspešného vymáhania pohľadávky pred súdom v základnom konaní. Základné konanie voči dlžníkovi G. Y. pánom H. Y. nebolo uplatnené (205a O.s.p.). Odvolatelia majú za to, že žalobcovi nejde ani tak o vrátenie peňazí, ale o byt, v ktorom býva stará a chorá 80-ročná matka dlžníka, hoci žalobca k bytu nemá žiaden právny titul. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie a nepriznal žiadne trovy konania. 20. K odvolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že prvostupňový súd v súlade so zákonom vyhodnotil povinnosť odporcov preukázať, či ani pri náležitej starostlivosti nemohli vedieť o existencii záväzku G. Y. voči navrhovateľovi. Toto v konaní nepreukázali, ich argumentácia smerovala k úplne iným skutočnostiam. V odvolaní žalovaní vychádzajú z nesprávnej premisy, že žalobca má povinnosť preukázať ich úmysel ukrátiť žalobcu z dôvodu, že obaja žalovaní sú blízkymi osobami G. Y.. Dochádza v tomto smere k presunu dôkazného bremena na žalovaných, ktorí musia preukázať, že ani pri náležitej starostlivosti nemohli vedieť o existencii dlhu medzi žalobcom a G. Y., resp. o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa. Ani dobrý a šľachetný úmysel zachrániť strechu nad hlavou svojej matke u žalovaných neznamená, že žaloba sa prieči dobrým mravom. Je nesporné, že byt bol majetkom dlžníka G. Y. a vlastnícke právo k nemu bolo kúpnou zmluvou Y prevedené na žalovaných. To, že žalovaní nezískali z kúpy bytu žiaden prospech, iba sa zadlžili, ani to, že dotyčná kúpna zmluva je právne perfektný úkon, nebolo potrebné v konaní ani skúmať, pretože pri odporovateľnosti právneho úkonu sú tieto skutočnosti nepodstatné. Právne irelevantné je konštatovanie žalovaných v odvolaní, že žalobca si počkal až vyplatili všetkých dlžníkov a až tak podal žalobu. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaných, že základné konanie voči dlžníkovi G. Y. nebolo žalobcom uplatnené, keďže žalobca má k dispozícií exekučný titul a vo veci prebieha exekučné konanie, ktoré však prakticky nevedie k uspokojeniu žalobcu. Napriek dva roky existujúcemu súdnemu sporu dlžník G. Y. neuhradil žalobcovi nič, hoci by mal pracovať v Rakúsku. Aj to svedčí o tom, že jediným spôsobom ako sa žalobca domôže svojho nároku na vrátenie peňazí je exekúcia na predmetný byt. Žalobca v konaní preukázal, že telefonicky kontaktoval žalovaných (žalovaní priznali, že telefónne čísla, ktoré sa nachádzali vo výpise z hovorov telefónu žalobcu, boli ich telefónnymi číslami) a že ich žiadal o spoluprácu pri vymožení dlhov G. Y., pričom sa tieto telefonické hovory uskutočnili pred podpisom kúpnej zmluvy Y Žalovaní sa i priznali, že predmetný byt nadobudli za účelom, aby sa predišlo špekuláciám s bytom, to znamená, že si museli byť vedomí existencie ďalších záväzkov G. Y., ktoré zatiaľ neboli vymáhané exekučne a neboli na tieto záväzky zriadené exekučné záložné práva na byt. Pokiaľ chceli žalovaní zachrániť byt matke, stačilo, keby povyplácali dlhy vyplývajúce z exekučných záložných práv a nemuseli prevádzať vlastníctvo bytu z G. Y. na seba. To, že tak urobili, svedčí o tom, že bol daný dokonca úmysel z ich strany ukrátiť žalobcu ako veriteľa. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhli, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok a zaviazal žalovaných na náhradu trov odvolacieho konania. 21. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu sa vyjadrili odvolatelia, ktorí uviedli, že žalovaní v 1/ a 2/ rade ani pri náležitej starostlivosti nemohli vedieť o existencii dlhu medzi veriteľom H. Y. a dlžníkom G. Y., čo uviedli napríklad na pojednávaní dňa 03.06.2015, kde žalovaná v 1/ rade jednoznačne uviedla, že o bratovom dlhu k pánovi Y. sa dozvedela až z predsporovej výzvy JUDr. Novysedláka zo dňa 04.12.2013. V spise je založený znalecký posudok č. 293/2013 od A.. E. J. z 29.07.2013 pre Profesionálnu dražobnú spoločnosť, kde v časti C listu vlastníctva nie je uvedený v mesiaci jún a júl 2013 veriteľ H. Y., teda nebol známy ako žalovaným tak ani znalcovi a žalovaní si ho nemali ako zistiť. Žalobca si jednoducho počkal, až žalovaní vyplatia všetkých známych veriteľov a až tak začal konať, čo okrem iných dôvodov uvedených v odvolaní považujú žalovaní za rozpor s dobrými mravmi. K presunu dôkazného bremena na žalovaných nedošlo. Poukázali na predsporovú výzvu zo dňa 04.12.2013, kde žalobca vyzýval žalovaných, aby nedisponovali s predmetným bytom, čiže už vtedy mu nešlo o vrátenie peňazí ale o byt. Pôžičky, ktoré boli vzaté žalovanými, boli použité na úhradu dlhov G. Y.. Jednoznačne ide o protiplnenie, čiže úmysel ukrátiť veriteľa Y. neprichádza do úvahy. Poukázali na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.09.2013, č.k. 3Co/151/2013. Zotrvali na podanom odvolaní. 22. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 355 a nasl. Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie ani na zmenu rozsudku. Napadnutý rozsudok nie je vecne správny, vychádza z nedostatočného zistenia skutkového stavu a z jeho nesprávneho právneho posúdenia. 23. Zmyslom odporovateľnosti právnych úkonov je zabezpečiť občianskoprávnu ochranu veriteľa pred právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktoré vedú k úmyselnému zmenšeniu majetku dlžníka, a tým k zmareniu možnosti uspokojenia veriteľa z majetku dlžníka. Nie je pritom rozhodujúce, o aký druh právneho úkonu ide. Môže ísť o úkon odplatný alebo bezodplatný, o právny úkon dvojstranný, či jednostranný, resp. o úkon, ktorým bol majetok scudzený (napr. kúpna zmluva). Spoločným základným predpokladom odporovateľnosti právnych úkonov je, že právnym úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky, pričom ukracovanie predpokladá kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka (jeho majetok sa zmenšil do takej miery, že to ohrozuje aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku). Na strane dlžníka musí ísť o úmyselné konanie s cieľom ukrátiť svojho veriteľa a súčasne druhej strane odporovateľného právneho úkonu musí byť úmysel dlžníka odporovateľným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy (žalovaní o tomto úmysle dlžníka v čase, kedy bol právny úkon urobený, vedeli alebo museli vedieť). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto smere je na veriteľovi (žalobcovi). Preukázanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou právneho úkonu sú osoby blízke (§ 116 a § 117 Občianskeho zákonníka). V takomto prípade zákon úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa predpokladá. Ani v tomto prípade sa však podľa § 42a ods. 3 veta za bodkočiarkou infine žalobca ako veriteľ nedomôže úspešne neplatnosti právneho úkonu, ktorému odporuje, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Treba zdôrazniť, že úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom (podobne ako napr. dobrá viera). To znamená, že sami o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu (vnútorné zámery) prejavujú navonok, teda okolnosti, z ktorých môže existenciu tohto úmyslu či vedomosť odvodiť (porovnaj napr. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3Co 243/2013 z 19.3.2014). 24. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie okrem iného právne odôvodnil § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka, kedy došlo k prevodu nehnuteľnosti medzi blízkymi osobami, kde sa úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa prezumuje a dôkazné bremeno preukázať opak je na strane žalovaných, resp. ich zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, že ani pri náležitej starostlivosti nemohli poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. 25. Súd prvej inštancie sa však nevysporiadal so základným predpokladom odporovania právnemu úkonu, a to či došlo právnym úkonom k ukráteniu veriteľa. 26. Dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, pričom ak by nebolo týchto úkonov, mohol by svoju pohľadávku z majetku dlžníka uspokojiť. „K ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa teda nemôže dôjsť, ak dlžník vlastní napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom taký majetok, ktorý stačí k tomu, aby sa z neho veriteľ uspokojil“ (porovnaj rozhodnutia NS ČR, sp. zn. 21 Cdo 2791/99). „Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie jeho pohľadávky nesie veriteľ.“ (porovnaj rozhodnutia NS ČR sp. zn. 21 Cdo 549/2001, sp. zn. 30 Cdo 2435/2006). 27. Ukrátenie uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa právnym úkonom dlžníka môže byť súdom skonštatované len pri súčasnom naplnení dvoch podmienok: vymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi a skutočnosť že konkrétny právny úkon dlžníka ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. 28. Prvostupňový súd vychádzal zo záveru, že žalobca nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku svojho dlžníka, lebo tento nie je dostatočný. Podľa jeho názoru hodnota majetku, ktorú nadobudol dlžník žalobcu - G. Y. na základe kúpnej zmluvy nepostačila na uspokojenie pohľadávky žalobcu už aj s poukazom na prebiehajúce exekučné konanie. Tento záver súdu prvej inštancie je predčasný. 29. V spise sa nachádzajú dôkazy, a to znalecký posudok A.. J. vyhotovený na základe objednávky zadávateľa Profesionálnej dražobnej spoločnosti, s.r.o., ktorým bola nehnuteľnosť ohodnotená na cenu 40.400 Eur. Podľa kúpnej zmluvy, ktorou dlžník previedol nehnuteľnosť na žalovaných bola kúpna cena dohodnutá v sume 60.000 Eur. V priebehu konania bolo z vykonaných dôkazov zistené, že úmyslom žalovaných pri dohodnutej kúpnej cene 60.000 Eur bolo či už priamo žalovanými alebo samotným dlžníkom vysporiadať všetky im známe dlhy dlžníka G. Y. voči jeho veriteľom, ktorými bola zaťažená nehnuteľnosť. To žalovaní aj učinili, o čom sa v spise nachádzajú dôkazy (napr. č.l. 36, 68,69,70 súdneho spisu). Dokonca sa žalovaní za účelom oddlženia brata žalovanej 1. a v úmysle odstránenia tiarch z bytu ďalej zaúverovali (č.l. 37,38 súdneho spisu). Toto konanie dlžníka žalobcu ako aj žalovaných skutočne nesvedčí o ich úmysle ukrátiť veriteľa, i keď ho Občiansky zákonník v § 42a ods. 3, písm. a) prezumuje. Súd prvej inštancie tak mal predovšetkým porovnať cenu nehnuteľnosti podľa znaleckého posudku (40 400 Eur) a kúpnej ceny nehnuteľnosti (60 000 Eur), aby mohol uzavrieť, či došlo alebo nedošlo k ukráteniu veriteľa konaním dlžníka. 30. I keď sa úmysel ukrátiť veriteľa u dlžníka pri právnom úkone medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou v zmysle § 42a ods. 3 písm. a) OZ prezumuje súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí dôsledne nevysporiadal s tvrdením žalovaných, že ani pri vynaložení náležitej starostlivosti nemohli poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Žalovaní v priebehu celého súdneho konania trvali na tvrdeniach, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy s dlžníkom dňa 09.10.2013 nemali vedomosť o tom, že by popri okruhu veriteľov dlžníka uvedených v znaleckom posudku č. 93/2013 A.. J., resp. v liste vlastníctva v ňom sa nachádzajúcom mal existovať ešte ďalší veriteľ dlžníka - žalobca. Ich úmyslom bolo oddlžiť byt od vtedy známych veriteľov, nakoľko hrozila dražba tohto bytu a ich stará a chorá matka by tak prišla o strechu nad hlavou. Výpoveď samotného dlžníka G. Y. na pojednávaní súdu prvej inštancie bola v tomto smere viackrát rozporná. Žalovaní nie sú právnici a pokiaľ im dlžník o tomto dlhu voči žalobcovi nepovedal, nemali možnosť sa o ňom dozvedieť. Naopak o vynaložení náležitej starostlivosti žalovaných za účelom úhrady všetkých dlhov dlžníka G. Y., dokonca eventuálne aj tých, o ktorých nevedeli, svedčí tá skutočnosť, ktorú G. Y. na pojednávaní dňa 05.11.2014 potvrdil, že mu žalovaná v auguste 2013 dala v hotovosti 12.800,- eur a on ich rozflákal (strana 9 zápisnice z pojednávania z 05.11.2014- č.l. 109). 31. Súd prvej inštancie sa v intenciách § 42a ods. 1 OZ nevysporiadal prejudiciálne ani so samotnou výškou pohľadávky a jej vymožiteľnosťou. 32. Samotná zmluva o pôžičke podpísaná dňa 01.08.2013 medzi žalobcom a dlžníkom G. Y. uvádza výšku pôžičky v sume 13.600,- eur. V priebehu konania však došlo k spochybneniu skutočnej výšky pôžičky, kedy dlžník G. Y. na pojednávaní dňa 05.11.2014 uviedol, že reálne bola požičaná len suma 10.000,- eur a zvyšok malo predstavovať príslušenstvo pohľadávky (strana 9 zápisnice z pojednávania zo dňa 05.11.2014 - č.l. 109). Ak by sa tieto tvrdenia svedka v konaní preukázali, išlo by o úrok viac ako 36 % mesačne, nakoľko zmluva bola podpísaná dňa 01.08.2013 a peniaze mali byť vrátené v celosti do 21.08.2013, čo ročne predstavuje viac ako 432 %. V takom prípade by šlo nepochybne o neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka, ktorý sa prieči dobrým mravom a svojím obsahom odporuje zákonu. Žalobca ďalej sám uviedol, že mu dlžník G. Y. vrátil sumu 890,- eur. Súd prvej inštancie sa však ďalej tiež nevysporiadal s tvrdeniami žalovanej v 1. rade, ktoré zazneli napr. v jej odpovedi na predsporovú výzvu (č. l. 5, 6 súdneho spisu), podľa ktorej si žalobca svoju peňažnú pohľadávku, od ktorej odvíja nárok uplatnený žalobou zabezpečil, resp. čiastočne uspokojil aj tým, že bratovi zobral rotačný laser v hodnote najmenej 3.300,- eur, ďalšie stavebné náradie, a po úhrade faktúr ich obchodnými partnermi, na ktorých prácach participoval ako žalobca tak aj dlžník G. Y., žalobca Y. nevyplatil nič, napr. z faktúry hradenej firmou Mirabel v sume najmenej 5.980,- eur. V prípade preukázania týchto tvrdení by šlo nepochybne o spochybnenie samotného faktu ukrátenia veriteľa konaním dlžníka v tvrdenom rozsahu. 33. Okrem toho v spojení s konštatovaniami uvedenými v predchádzajúcom odseku, je spochybnená aj tá skutočnosť, či žalobca - veriteľ má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku. V samotnej žalobe žalobca konštatuje, že na Okresnom súde Kežmarok podal voči dlžníkovi žalobu o zaplatenie 12.710,- eur s príslušenstvom. Ďalej v priebehu súdneho konania a vyplýva to aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že má ísť o pohľadávku v celkovej výške 12.710,- eur vymáhanú v exekučnom konaní prebiehajúcom pred Exekútorským úradom H.. G. R., so sídlom Okružná č. 17, 059 21 Svit. V priebehu celého súdneho konania si však súd prvej inštancie túto údajne vymáhateľnú pohľadávku, resp. dôkaz o nej do konania nezabezpečil. Nie je preto zrejmé, či ide o platobný rozkaz vydaný súdom, ktorý dlžník neodporoval alebo právoplatný rozsudok súdu, ktorému predchádzalo riadne dokazovanie, ktoré by vylúčilo pochybnosti uvedené v predchádzajúcom odseku o skutočnej výške pohľadávky, resp. jej istiny a príslušenstva, alebo o notársku zápisnicu spísanú do formy exekučného titulu podľa exekučného poriadku, prípadne iný exekučný titul. 34. Na základe uvedeného odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. a), písm. c) CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 35. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie bude vykonať dôkazy smerujúce k odstráneniu pochybností uvedených v predchádzajúcich odsekoch, a to v prvom rade prejudiciálne sa vyporiadať so samotnou výškou pohľadávky a jej vymáhateľnosťou. T. j. k akému reálnemu plneniu zo zmluvy o pôžičke zo strany žalobcu dlžníkovi G. Y. došlo, aké bolo príslušenstvo samotnej reálne poskytnutej pôžičky, či toto príslušenstvo nie je dohodnuté v rozpore s dobrými mravmi, prípadne obsahom a účelom neodporuje zákonu. Po zistení výšky pohľadávky bude potrebné vykonať dôkazy smerujúce k zisteniu, či k úplnému alebo čiastočnému zániku pohľadávky žalobcu nedošlo jeho úkonmi tvrdenými žalovanou v 1/ rade, t.j. prisvojením si spoločného stavebného náradia od dlžníka G. Y. a prisvojením si uhradených pohľadávok za diela vykonané spoločne s dlžníkom G. Y. tretím osobám - ich pôvodným obchodným partnerom. Po takomto zistení reálnej výšky pohľadávky, ktorú žalobca - veriteľ má voči dlžníkovi G. Y. súd prvej inštancie sa vysporiada s otázkou, či táto pohľadávka je vymáhateľnou. Napokon posúdi, či vôbec týmto konaním dlžníka a žalovaných došlo k ukráteniu veriteľa dlžníkom (s poukazom na cenu nehnuteľnosti 40 400 Eur a kúpnu cenu 60 000 Eur). Ak záver súdu prvej inštancie bude taký, že k ukráteniu veriteľa dlžníkom došlo, posúdi, či žalovaní preukázali alebo nepreukázali, že vynaložili náležitú starostlivosť pre spoznanie úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. 36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).