Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 2Co/76/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317209020 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8317209020.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Diany Vlčkovej v právnej veci žalobcu: Q. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX M. XXX, právne zastúpený Mgr. Matúšom Mackom, advokátom so sídlom Karpatská 804/10, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Endepro, s.r.o. v likvidácii so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 35 808 731, právne zastúpený De minimis, spol. s r.o. so sídlom Lovinského 22, 811 04 Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 772,97 eur s príslušenstvom a o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 12Csp/232/2017 - 86 zo dňa 10.01.2018, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. N e p r i z n á v a stranám náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : I. Obsah napadnutého rozhodnutia 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 772,97 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 772,97 eur od 11.10.2017 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Určil, že zmluvná podmienka v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 04.12.2014 v bode 1.2 a v bode 4 sú neprijateľné zmluvné podmienky a z tohto dôvodu neplatné. Žalobcovi priznal vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení uviedol, že žalobca podanou žalobou žiadal vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 772,97 eur a určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Súd zistil, že strany sporu uzavreli dňa 04.12.2014 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 940,- eur. Žalobca sa zaviazal celkovo vrátiť sumu 1267,46 eur, a to v 60 týždenných splátkach. Výška úroku činila 26,50% ročne zo sumy úveru, t. j. 160,40 eur, poplatok za garantovanú službu bol vo výške 167,06 eur, RPMN predstavovala 71,15% a priemerná RPMN 36,30%. Dňa 04.12.2014 bola zároveň uzavretá aj zmluva o poskytnutí služby K.. Žalobca sa zaviazal, že za poskytnutie služby zaplatí žalovanému odmenu vo výške 484,10 eur, ktorú bude splácať v 60 pravidelných týždenných splátkach. Z predloženého prehľadu prijatých platieb ku dňu 30.08.2016 vystaveného žalovaným vyplýva, že žalobcovi boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 940,- eur, pričom žalovanému uhradil celkovo sumu 1712,97 eur. Súd citoval ust. § § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 3 ods. 3, § 8 ods. 3, 4, zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia č.87/1995 Z.z. a uviedol, že medzi stranami sporu bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, ktorá je tiež zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľských úveroch. Obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je okrem iného aj údaj o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. f), j), k) zákona). V súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona absencia vyššie uvedených údajov nespôsobuje neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. 2. Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne, a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Účelom zákona o spotrebiteľských úveroch je to, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto sa vyžaduje časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov. V zmluve o úvere absentuje aj ďalší údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. k), a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška splátky 21,13 eur bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Slová výška, počet a termíny splátok sa viaže ku každej tam z uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Poskytnutý spotrebiteľský úver je preto potrebné v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov. Pre úplnosť súd uviedol, že zmluva o úvere v časti dojednanej výšky ročnej úrokovej sadzby je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Vychádzajúc zo štatistických údajov zverejnených na webovej stránke Národnej banky Slovenska boli priemerné úrokové sadzby pri úveroch (spotrebiteľské a iné úvery) uzavretých na dobu od 1 do 5 rokov v decembri 2014 vo výške 8,91% ročne. Výška úrokovej sadzby úveru dohodnutá medzi stranami sporu bola 26,50 % ročne, čo je takmer 3 - násobok priemernej sadzby úverov poskytovaných bankami v rovnakom období. 3. Žalobca okrem splátok úveru uhrádzal aj platby zo zmluvy o poskytnutí služby K.. Odmena predstavovala sumu 484,10,- eur, čo predstavuje 51,50 % zo sumy poskytnutého úveru. Zmluva o poskytnutí služby K. bola umelo vytvorená žalovaným ako samostatná zmluva, aj keď je nadväzujúca na príslušnú úverovú zmluvu. Jedná sa iba o doplnkovú službu ktorá mala byť poskytovaná zo strany žalovaného, a to v priamej súvislosti s poskytnutým úverom. Výška odmeny sa odvíja od výšky úveru a to vedie k záveru, že žalovaný sa takýmto spôsobom snažil opticky vyvolať dojem pomerne nízkej úrokovej sadzby, hoci aj odmena odvíjajúca plnila účel úroku. Ak by skutočne malo ísť o odmenu za výber splátok, tá by mala byť rovnaká v každej jednej veci a je nelogické, aby mala závisieť od výšky úveru. Takto dojednaná zmluvná podmienka jednoznačne spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach strán sporu na úkor žalobcu ako spotrebiteľa. Ide o neprimerane vysoké plnenie, ktoré je neadekvátne službe, za ktorú malo byť poskytnuté. Pokiaľ sa jedná o administratívny poplatok za garantovanú službu vo výške 167,06 eur, ktorý žalobca žalovanému uhradil v súvislosti s poskytnutým úverom, z úverovej zmluvy nie je vôbec zrejmé za akú službu mal žalobca daný poplatok uhradiť. Samotná neurčitosť administratívneho poplatku za garantovanú službu spôsobuje jeho neprijateľnosť, a teda aj neplatnosť. Neprijateľnosť však spočíva aj v tom, že spotrebiteľ vopred musí zaplatiť za niečo, čo nemusí dostať. 4. Žalovanému vznikol na základe zmluvy o úvere nárok na vrátenie reálne poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 940,- eur. Doposiaľ však žalobca zaplatil žalovanému sumu 1712,97 eur, preto na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 772,97 eur. 5. K námietke premlčania, vznesenej žalovaným, súd uviedol, že žalovaný má v predmete činnosti ako nebankový subjekt dlhodobo poskytovanie úverov a jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy, vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Ak žalovaný obchádzal zákon o spotrebiteľských úveroch tým, že ním predložená úverová zmluvy nemala zákonom stanovené náležitosti, toto jeho konanie sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Subjektívna premlčacia doba začala plynúť v mesiaci február 2017, kedy sa žalobca dozvedel, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu tým, že plnil z úverovej zmluvy aj nároky, na ktoré v zmysle zákona žalovanému nárok nevznikol. Žalobca predložil súdu prehlásenie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Žaloba bola podaná dňa 28.09.2017, teda počas plynutia subjektívnej premlčacej doby. Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že táto premlčacia doba začala plynúť dňom nasledujúcim po prijatí posledného plnenia zo strany žalobcu. Zákonná formulácia plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia je koncipovaná tak, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť až odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Pri samotných úhradách spotrebiteľ plní titulom uzavretej zmluvy a vzhľadom na obvyklé právne vedomie vôbec si nie je vedomý toho, že prijatím jeho platieb dochádza na strane dodávateľa k vzniku bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie preto považoval vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného za nedôvodnú. 6. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy 772,97 eur je dôvodný a preto žalobe vyhovel. Žalovaný sa s plnením peňažného záväzku dostal do omeškania druhým dňom nasledujúcim po doručení žaloby, preto súd žalobcovi odo dňa 11.10.2017 priznal aj nárok na úrok z omeškania v zákonnej výške 5% ročne zo sumy 337,85 eur až do jej zaplatenia. 7. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalobe v celom rozsahu vyhovel a preto žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. II. Obsah odvolania žalovaného 8. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Namietal, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolacie dôvody žalovaný bližšie špecifikoval. Uviedol najmä, že súd porušil princíp legality, zásadu ústnosti a princíp bezprostrednosti a žalovanému neumožnil produkovať dôkazy na svoju obranu a vyjadriť sa k „dôkazom“ zabezpečených súdom. Napadnutý rozsudok je arbitrárny, odôvodnenie je nekoherentné, nie je presvedčivé, pretože je nelogické a pre verejnosť (vrátane žalovaného) evidentne neprijateľné a nespravodlivé. Súd dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu o údajnej absencií náležitosti doby trvania a termínu konečnej splatnosti a náležitosti výšky, počtu a termínov splátok v zmluve o spotrebiteľskom úvere. V konaní nebolo sporné, že výška RPMN je vypočítaná správne, takže išlo o zhodné skutkové tvrdenia strán, ktorým sa súd prvej inštancie mal riadiť. Žalobca opak v konaní nepreukázal a žiadne dokazovanie ohľadom skutočnosti/ neskutočnosti alebo správnosti/nesprávnosti RPMN v konaní jednoducho vykonané ani len nebolo. Súd prvej inštancie porovnáva priemernú úrokovú sadzbu zverejnenú NBS s úrokovou sadzbou podľa zmlúv o spotrebiteľskom úvere a to bez toho, aby vôbec rozlišoval spôsoby kvantifikácie úroku pri jednotných úrokových sadzbách, čo je pre spotrebiteľa zásadná skutočnosť, ktorá určuje koľko reálne spotrebiteľ za úrok zaplatí. V zmluvách o spotrebiteľskom úvere je len jeden poplatok, a to poplatok za garantovanú službu, ktorý je súčasťou cenového dojednania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a protiplnenie za takýto poplatok je uvedené presne, zrozumiteľne a určito v bode 4 oboch zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú platné a bezvadné, nie sú teda ani postihnutá sankciou bezúročnosti a bez poplatkovosti v zmysle § 11 zákona č. 129/2010 Z. z.. V súdnom konaní nebolo sporné, že boli uzatvorené samostatné zmluvy, a to zmluva o spotrebiteľskom úvere a zmluva o poskytnutí služby K., pričom každá bola podpísaná samostatne a dobrovoľne stranami. Výška celkovej odmeny podľa zmlúv o poskytnutí služby K. sa neodvíja od výšky úveru. Celková odmena podľa zmlúv o poskytnutí služby K.‚ nepresahuje náklady na takúto dobrovoľnú doplnkovú službu. Celková odmena je prijateľná. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ani len neuviedol, čo zobral za základ, s ktorým celkovú odmenu porovnával, keď nesprávne dospel k jej údajnej neprijateľnosti. Zmluva o poskytnutí služby K. je platná, bezvadná a súladná s dobrými mravmi. Napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenie veci dňa začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, nemožnosti aplikácie priameho a nepriameho účinku Smernice 2008/48, posúdenia náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f, k) zákona č. 129/2010 Z.z., údajného nesúladu úrokovej sadzby v zmluvách o spotrebiteľskom úvere s dobrými mravmi, otázky údajnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere a neplatnosti zmluvy o poskytnutí služby K.. Zmluva o poskytnutí služby K. je samostatne uzavretou inominátnou spotrebiteľskou zmluvou, ktorú žalobca uzavrel dobrovoľne. Celková odmena za doplnkovú službu bola určená dohodou strán, je primeraná a v súlade s dobrými mravmi. Žalovaný žalobcovi poskytoval na základe zmlúv o poskytnutí služby K. reálne a ekonomicky náročné protiplnenie, ktoré ale dokázal racionalizovať pre spotrebiteľov za primeranú výšku. Doplnková služba ako hlavný predmet plnenia a celková odmena ako cenové dojednanie sú pritom explicitne vylúčené zo súdneho prieskumu ich prijateľnosti podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Cenové dojednania, ktorými sú v zmluvách o spotrebiteľskom úvere úrok a poplatok za garantovanú službu preto podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepodliehajú samostatnému súdnemu prieskumu ich prijateľnosti, ale spoločne ako celková (jednotná) cena spotrebiteľského úveru podliehajú súdnemu prieskumu z pohľadu, či táto „celková“ odplata nepresahuje najvyššiu prípustnú odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Dohodnutý úrok je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedený jasne, zrozumiteľne a určito, a to fixnou ročnou úrokovou sadzbou zo sumy spotrebiteľského úveru. Je porovnateľný s úrokmi, ktoré v rozhodnom čase poskytovali iné nebankové, ale aj bankové subjekty za daný druh spotrebiteľského úveru. Poplatok za garantovanú službu je v zmluve o spotrebiteľskom úvere vyjadrený jasne, zrozumiteľne a určito, protiplnenie je pritom výslovne špecifikované v bode 4 zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný považuje 1. až 3. výrok napadnutého rozsudku za nezákonný, a to z dôvodov uvedených vyššie, preto nesprávny musí byť aj výrok napadnutého rozsudku o trovách konania. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd žalobu zamietne a žalovanému prizná voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100%, alternatívne, napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 9. Žalobca sa k doručenému odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril. III. Hodnotenie odvolacieho súdu 10. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 (ďalej len C.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie osobou oprávnenou (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 11. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že medzi sporovými stranami bola dňa XX.XX.XXXX uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške 940,- eur. Celkové náklady spotrebiteľa v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), pozostávali z úroku vo výške 160,40 eur (ročná úroková sadzba 26,5%) a poplatku za garantovanú službu vo výške 167,06 eur. Celková čiastka, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť predstavovala sumu 1267,46 eur, splácanú v 60 týždenných splátkach vo výške 21,13 eur (posledná splátka vo výške 20,79 eur). V rovnaký deň sporové strany uzavreli zmluvu o poskytnutí služby K.. 12. Súd prvej inštancie správne postupoval, keď predmetné zmluvy uzavreté medzi sporovými stranami vyhodnotil ako spotrebiteľské v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zmluvu o spotrebiteľskom úvere je nevyhnutné zároveň posudzovať v zmysle Zákona o spotrebiteľských úverov. 13. Účelom prijatia Smernice Rady 2008/48/ES, výsledkom implementácie ktorej je práve Zákon o spotrebiteľských úveroch, bolo zavedenie jednotných pravidiel, garantujúcich dostatočnú mieru informovanosti spotrebiteľa vo vzťahu k poskytnutému úveru. Táto iniciatíva nachádza svoje legislatívne vyjadrenie okrem iného v ust. § 9 Zákona o spotrebiteľských úveroch, konkrétnejšie v ods. 2 predmetného ustanovenia, vymedzujúceho obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pod následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, v prípade ich absencie v zmluve o spotrebiteľskom úvere. 14. V zmysle uplatnených odvolacích námietok poukazuje odvolací súd na znenie ust. § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch, kladúce dôraz na uvedenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Rešpektujúc potrebu informovanosti spotrebiteľa o obsahu jeho práv a povinností, považuje odvolací súd vymedzenie termínu konečnej splatnosti siedmym dňom 60. týždňa za nedostatočné pre naplnenie predmetnej zákonnej požiadavky. Uvádza, že termín konečnej splatnosti úveru nemožno nahrádzať matematickým výpočtom osobitne pri početných týždenných splátkach. Spotrebiteľ musí mať jasno už pri uzavretí zmluvy akú dlhú dobu a do kedy má úver splácať. Konečná splatnosť úveru by mala byť uvedená minimálne konkrétnym mesiacom a rokom, pokiaľ termín splatnosti splátok zo zmluvy je jasný a transparentný. Zákonodarca predsa explicitne rozlišuje medzi uvedením počtu a termínov splátok a uvedením termínu konečnej splatnosti, preto by nemalo dochádzať k ich stotožňovaniu. 15. V ďalšom rozsahu odvolací súd uvádza, že tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca jasne deklaroval následky spojené s absenciou týchto obligatórnych obsahových náležitostí. Z tohto dôvodu odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase uzavretia zmluvy platný a účinný. Primárnemu účelu právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. písm. k) predmetného zákona zodpovedá len taký výklad, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva uvádzajúca uvedenie celkovej výšky mesačnej splátky, neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé čiastkové položky, čo je napriek odchylnosti takejto úpravy spotrebiteľských úverov od úpravy úverov všeobecne práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa. 16. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. 17. V takomto prípade dochádza ku kolízii obsahového znenia Zákona o spotrebiteľských úveroch a Smernice Rady 93/13/EHS, ktoré má za následok sprísnenú požiadavku slovenského zákonodarcu na uvedenie členenia splátok spotrebiteľa v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a to konkrétne na istinu, úroky a poplatky. Priama aplikácia ustanovení smernice však prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný. Priama aplikácia ustanovenia smernice však nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, to znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny ani obrátený vertikálny priamy účinok. V tejto súvislosti odvolací súd zároveň dodáva, že ak by vykladal vnútroštátne právo eurokonformne, pridržiaval sa obsahového znenia smernice a od dodávateľa nevyžadoval členenie splátky na istinu, úroky a poplatky, upustil by tak od zákonnej požiadavky, čo by malo za následok výklad vnútroštátneho práva contra legem a prekročenie limitov uplatnenia nepriameho účinku smernice, pričom takýto postup je neprípustný. 18. V neposlednom rade je potrebné si uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice, v nadväznosti na povinnosť dodávateľa uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úver výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a poplatkov vo forme amortizačnej tabuľky, a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z.. 19. V predmetnom spore výška úrokovej sadzby pri poskytnutí úveru predstavovala 26,50% ročne. Odvolací súd uvádza, že úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti, ani kontroly podľa generálnej klauzuly v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje obvyklú úrokovú mieru v čase uzavretia zmluvy, určenú predovšetkým s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, predstavujúcich súčasť finančného trhu sa dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne však nie viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Vychádzajúc zo štatistických údajov Národnej banky Slovenska priemerná úroková sadzba pri nových úveroch s dobou splatnosti od 1 do 5 rokov, činila v decembri roku 2014 bola vo výške 8,91%. Úroková sadzba dojednaná sporovými stranami je preto takmer 3 - násobkom priemernej sadzby úverov poskytovaných v rozhodnom období. Súd prvej inštancie preto správne právne vyhodnotil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je v časti dojednanej výšky ročnej úrokovej sadzby neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. 20. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.“ Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s ustanovením § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dostáva sa do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné v zmysle ust. § 39 v spojení s ust. § 53 odsek 5 Občianskeho zákonníka). 21. Pokiaľ ide o zmluvu o poskytnutí služby K., táto síce formálne predstavuje samostatnú zmluvu, ale z pohľadu posúdenia neprijateľnej zmluvnej podmienky a vylúčenia súdnej kontroly je potrebné prijať logický záver o tom, že aj v tomto prípade súdna kontrola nemôže byť vylúčená. Ide o akcesorickú zmluvu nadväzujúcu na zmluvu o spotrebiteľskom úvere, keďže jej obsahom je len spôsob splácania dohodnutého úveru. Spätosť predmetných zmlúv je daná tým, že v prípade neuzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere by bolo bezpredmetné uzatvárať zmluvu o poskytnutí služby K., keďže bez poskytnutia úveru by ani neexistovala povinnosť žalobcu plniť dlh zo zmluvy o úvere v splátkach. 22. Zmluva o poskytnutí služby K. podlieha prieskumu súdu podľa § 53 Občianskeho zákonníka, keďže táto „služba“ nie je hlavným predmetom plnenia, pričom cieľom zákonodarcu nebolo vylúčiť z preskúmavania z hľadiska neprijateľnosti vedľajšie zmluvné cenové dojednania, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že nie je výnimočnou situácia, kedy sa dodávatelia práve ich netransparentným zakomponovaním do formulárových spotrebiteľských zmlúv snažia získať neprimeraný majetkový prospech od spotrebiteľov. 23. Tak zmluva o poskytnutí služby K., ako aj úverová zmluva sú formulárovými zmluvami, ktorých obsah žalobca ako spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Nie je možné považovať ich za individuálne dojednané. Odmena za poskytnutú službu vo výške 484,10 eur predstavuje viac ako 50% poskytnutého úveru a výrazne presahuje dohodnutý úrok. Ide o zmluvnú podmienku dohodnutú zjavne v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa, čo spôsobuje jej neplatnosť. 24. Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od záverov vyslovených v rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 19Co/142/2016-328 zo dňa 08.12.2016, cit: „Podľa záverov odvolacieho súdu je právne bezvýznamné, aká terminológia sa použije na označenie platby za zabezpečenie splátok úveru (odmena/poplatok). Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú službu, ktorou žalovaný prostredníctvom svojich zástupcov hotovostne inkasuje splátky spotrebiteľského úveru. Z materiálneho hľadiska ide o platbu spojenú s poskytnutím úveru a predstavuje poplatok. Problémom a dôvodom neprijateľnosti poplatku je jeho netransparentnosť a neprimeraná výška, výrazne presahujúca náklady žalovaného na uvedenú doplnkovú službu a obchádzanie skutočných úrokov a skutočnej RPMN. Ak by poplatok bol zahrnutý v RPMN, jej celková výška by bola omnoho vyššia ako bolo uvedené. Uvedený poplatok sa totiž svojim rozsahom približuje súčtu úrokov a administratívneho poplatku, pričom v niektorých prípadoch aj tento súčet prevyšuje. Ak poplatok za zabezpečenie splátok úveru podstatne a v rozpore s akoukoľvek logikou, neprimerane prevyšuje náklad na doplnkovú službu, ktorej plneniu korešponduje, ide o exces pri používaní inštitútu poplatku. Nielen s poukazom na vyššie uvedené, ale aj na všetky doposiaľ známe skutočnosti v oblasti praktík žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že zo strany žalovaného sa evidentne jedná o cielene vytvorenú konštrukciu, ktorá sleduje jediný cieľ, a to dosiahnuť vyššie protiplnenie za poskytnutie peňažných prostriedkov, oproti tomu aké by žalovaný získal z úrokov formálne uvedených v zmluve.“ 25. V zmluve o úvere je tiež uvedený poplatok za garantovanú službu v pevnej výške, a to 167,06 eur. Žalobca mal zaplatiť žalovanému za bližšie neurčené služby neprimerane vysoký poplatok, aj za stavu, že mu žiadna služba poskytnutá nebude. Navyše, stanovením paušálnej výšky poplatku sa žalovaný snaží obísť prípadnú požiadavku presne vyčísliť náklady vzniknuté s poskytnutím tej ktorej služby, napr. zaslaním upomienky, vyhotovením duplikátov zmluvných dokumentov a pod.. Predmetné ustanovenie zmluvy o poplatku za garantovanú službu tak vyznieva výrazne v neprospech spotrebiteľa, a to s ohľadom na jeho koncepciu a samotnú výšku poplatku. Ide preto o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 26. Občiansky zákonník v ust. § 107 upravuje premlčaciu dobu pre vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom rozlišuje medzi subjektívnou (§ 107 ods. 1) a objektívnou premlčacou dobou (§ 107 ods. 2). Začiatky ich plynutia sú upravené odlišne. 27. Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 145/2004, sp. zn. 1 Cdo 67/2011, R 25/1986). 28. V prípade plnenia bez právneho dôvodu je začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby viazaný na moment, kedy sa oprávnený dozvedel, že právny dôvod na plnenie nebol od začiatku daný. Počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je možné automaticky stotožňovať so začiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby, t.j. momentom vzniku bezdôvodného obohatenia. Je zrejmé, že v danom prípade bol medzi žalobcom a žalovaným zmluvou zo dňa XX.XX.XXXX založený spotrebiteľský záväzkový vzťah. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa, čo vyslovil aj NS SR v uznesení vo veci 6 MCdo 9/2012. Odvolací súd pripomína rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro cit.: „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25). Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 26, ako aj Cofidis, bod 33). 29. Žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia žalobca podal na súde 28.09.2017, t. j. aj v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, pretože o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel vo februári 2017 od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Žalobca predložil prvoinštančnému súdu o tejto skutočnosti listinný dôkaz (č.l. 29 spisu). Nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že predmetné prehlásenie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS nemá vo vzťahu k posúdeniu premlčacej doby relevanciu. V zmysle prehlásenia združenie po oboznámení sa s úverovou zmluvou informovalo žalobcu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru a neprijateľných zmluvných podmienkach. Z uvedeného možno vyvodiť, že až týmto okamihom sa žalobca dozvedel, že žalovaný nemal nárok na žalobcom poskytnuté plnenie s výnimkou istiny úveru, a teda že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu. 30. Odvolací súd konštatuje, že konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné s dobrými mravmi, žalovaný nerešpektoval povinnosti stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniami Občianskeho zákonníka zameranými na ochranu spotrebiteľa. Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. S ohľadom na okolnosti prípadu možno uzavrieť, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu bol daný už od uzatvorenia zmluvy (XX.XX.XXXX), ktorej návrh koncipoval žalovaný a predložil ho na podpis žalobcovi, a teda bol daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. decembra 2011, sp. zn. 7Co/84/2011, tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21.1.2013, sp. zn. 2Co 9/2012). So zreteľom na to je správny záver súdu prvej inštancie poukazujúci na neuplynutie objektívnej 10-ročnej premlčacej doby. 31. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvej správne postupoval, keď úver poskytnutý žalobcovi zmluvou o spotrebiteľskom úvere zo dňa XX.XX.XXXX považoval za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ust. § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný poskytol žalobcovi finančné prostriedky vo výške 940,- eur, pričom žalobca doposiaľ celkovo uhradil žalovanému sumu 1.712,97 eur. Z tohto dôvodu na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia vo výške 772,97 eur, čo predstavuje rozdiel medzi reálne poskytnutou sumou žalobcovi a sumou uhradenou žalovanému (1712,97 - 940 = 772,97). Bezdôvodné obohatenie, prijaté bez právneho dôvodu, je žalovaný povinný vydať žalobcovi v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka. Vecne správnemu výroku o povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie zodpovedá vecne správny výrok o trovách konania, preto odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny aj v súvisiacom výroku o trovách konania (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 32. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. Z obsahu súdneho spisu je však zrejmé, že žalobcovi v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto mu ich náhrada nebola priznaná. 33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p., v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).