Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 17Co/154/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716202191 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8716202191.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudkýň JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: Ľ. L., G.. X.X.XXXX, K. O., J.Á. XXXX/X, právne zastúpený PUCHALLA, SLÁVIK & partners s.r.o., Kmeťova 24, 040 01 Košice, IČO: 36 860 930, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o. so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 793,74 €, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 10C/71/2016-157 zo dňa 03.07.2018 takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol: „Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 793,74 € s 5,05 % p. a. úrokom z omeškania od 1.3.2016 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Súd p r i z n á v a žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.“ Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 451, § 456, § 52 ods. 1, 2 a 4, § 517 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V odôvodnení uviedol, že žalobu posúdil ako dôvodnú a opodstatnenú, nakoľko sa stotožnil s tvrdeniami žalobcu, že bol poskytnutý úver a zmluva neobsahovala náležitosti v zmysle § 9 písm. a) až k), r, y) Zák. č. 129/2010 Z. z., a preto uvedený revolvingový úver mal byť bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalobca vrátil peňažné prostriedky vo vyššej sume, než bola poskytnutá suma úveru a žalovaný nenamietal uvedenú výšku, vzniklo žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 793,74 eur spolu s uplatneným úrokom z omeškania, a to od 1.3.2016 tak, ako si ho uplatnil žalobca v zákonnej výške 5,05% p.a.. Súd poukázal na platnú judikatúru súdov SR, v ktorých boli vyriešené právne otázky týkajúce sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru s tým, že ide o rozhodnutia KS Žilina sp. zn. 9Co/323/2014, 10Co/862/2014, OS Prešov 20C/200/2014, KS Prešov č.k. 8Co/220/2014, 17Co/183/2014, 15Co/70/2015 a KS Trenčín 5Co/584/2014. 2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že z obsahu záverov súdu prvej inštancie nie je možné dospieť k žiadnym konkrétnym okolnostiam, z ktorých súd vychádzal pri posúdení oprávnenosti nároku na náhradu trov konania. V rozhodnutí nebolo dostatočným spôsobom posúdené, ktoré skutočnosti súd prvej inštancie vzal za dokázané, o ktoré skutočnosti oprel svoje skutkové zistenia a z akých „preukázaných“ skutočností pri vykonaní a zhodnotení procesu dokazovania vo svojich úvahách vychádzal, čím nebola naplnená požiadavka práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému voči žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril. 4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Je nepochybné, že zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 30.10.2013 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ). V zmluve absentuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ). Termín konečnej splatnosti v zmluve uvedený nie je a tento nemožno určiť ani na základe ostatných údajov uvedených v zmluve, keďže v zmluve je uvedený len počet splátok, periodicita splácania, absentuje však uvedenie dátumu prvej splátky. Keďže nie je zrejmý dátum počiatku povinnosti splácania úveru, nemožno určiť ani jeho konečnú splatnosť. Uvedenie údaja o termíne o konečnej splatnosti úveru, termíne prvej a poslednej splátky v listine označenej ako Oznámenie veriteľa o schválení úveru zo dňa 30.10.2013 nie je postačujúce, nakoľko predmetnú listinu nie je možné považovať za súčasť zmluvy o úvere, keďže predstavuje jednostranné oznámenie veriteľa, ktoré žalobca písomne neodsúhlasil a o jeho obsahu v čase podpisovania zmluvy (22.10.2013) nemal vedomosť. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť spotrebiteľovi známy najneskôr v čase, kedy vstupuje do zmluvného vzťahu (v predmetnom prípade teda dňa 22.10.2013). V opačnom prípade by sa minulo účinku ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v rozhodnom čase, ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ v potrebnom rozsahu informovaný o základných skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase jeho vzniku. Vzhľadom na absenciu obligatórnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ sa úver považuje v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ za bezúročný a bez poplatkov. Už len absencia tejto náležitosti spôsobuje, že veriteľ nemôže účtovať žiadne iné nároky, než istinu. Preto skúmanie ostatných náležitostí zmluvy je bez významu k správne zisteným záverom uvedeným v § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ. Žalovanému sú známe dôvody vyhodnotenia úverov poskytovaných na základe zmlúv o revolvingovom úvere, akou je aj zmluva v predmetnom konaní, ako bezúročného a bez poplatkov zo skorších rozhodnutí odvolacieho súdu (porovn. rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 17Co/104/2018, 17Co/100/2018, 17Co/61/2018). Odvolací súd nevzhliadol dôvod na odklon od právnych záverov vyslovených v týchto rozhodnutiach. Na dôvažok odvolací súd dodáva, že zmluva o úvere zo dňa 30.10.2013 obsahuje neprijateľnú podmienku, nezodpovedá požiadavkám stanoveným právnymi normami zameranými na ochranu spotrebiteľa. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku bola vyhlásená zmluvná podmienka, ktorou žalovaný pri uzatváraní zmluvy určil poplatok za možnosť odkladu splatnosti splátok úveru (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 20Co/99/2014, 15Co/70/2015, 17Co/294/2014), v dôsledku čoho je žalovaný podľa § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka povinný zdržať sa používania takejto podmienky v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi, a teda nie je ani oprávnený požadovať plnenie na základe predmetnej neprijateľnej podmienky. Súdy SR opakovane dospeli k záveru, že výška úrokov dojednávaných v zmluvách o spotrebiteľských úveroch uzatváraných so žalovaným je v rozpore s dobrými mravmi (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 17Co/25/2016, rozsudok Krajského súdu v Trnave vo veci 9Co/401/2012, rozsudok Krajského súdu v Košiciach vo veci 6Co/764/2014). Zmluvná sloboda účastníkov právneho vzťahu nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých aj právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc je i inštitút dobrých mravov (porov. 1MCdo 1/2009, 21Cdo 1484/2004 /ČR/). V zmluve uvedený úrok vo výške 70,01 % ročne nemá žiadne opodstatnenie v demokratickej spoločnosti, nemožno ho označiť inak ako úžerný a odporujúci dobrým mravom. Súdy sa značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým sadzbám (Krajský súd v Prešove vo veci 3Co 67/2008 (25%)). Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3. 1990 AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12 % percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol pre rozpor plnenia s dobrými mravmi (civilnoprávna úžera). Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku 1967 rozhodnutím z 1.4.1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov pre spotrebiteľov z 26 % na 18 % a sadzbu 26 % vyhlásil za odporujúcu dobrým mravom. Nakoľko žalobca uhradil žalovanému viac ako sumu zodpovedajúcu istine, plnenie nad rámec istiny predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré je povinný v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka vydať žalobcovi. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania (§ 255 ods. 1 CSP). Za daného stavu odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 5. V odvolacom konaní žalovaný nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalobca, ktorému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovi žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. 6. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.