Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 20Co/66/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8707202201 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8707202201.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: Jednotný majetkový fond zväzov odborových organizácií SR, so sídlom Odborárske námestie č. 3, 815 70 Bratislava, IČO: 30 799 618, zast. JUDr. Oľga Lišková, advokátka, Štefániková 882/39, Poprad proti žalovanej: P. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. XXXX, P., zast.: JUDr. Marián Alušic, advokát, Bieloruská 7, Bratislava, o zaplatenie 5 028,58 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 10C/44/2007-542 zo dňa 02.05.2018 takto r o z h o d o l : I. Potvrdzuje sa rozsudok. II. Žalovanej sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktorých výšku určí súd I. inštancie samostatným rozhodnutím. o d ô v o d n e n i e : 1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak: „Súd žalobu z a m i e t a . Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd I. inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“ Svoje rozhodnutie Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) odôvodnil okrem iného tým, že žalobca podal žalobu voči žalovanej o zaplatenie dlžných platieb za nájom a za služby spojené s užívaním 4-izbového bytu s príslušenstvom v hoteli U. U. v O. P., ktorý je vo vlastníctve žalobcu. Predmetom konania je rozdiel medzi predpísanými platbami podľa kalkulačného listu v sume 6 447,- Sk mesačne a skutočnými úhradami v sume 3 188,- Sk mesačne, čo za obdobie január 2004 až október činí žalovanú sumu 110806,- Sk (v súčasnosti 3 678,09 eura). K dlžnej istine žalobca podľa pôvodnej žaloby žiadal priznať poplatok z omeškania vo výške 2,5 % denne z každej nezaplatenej sumy. Ďalej svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že s ohľadom na právny záver vyslovený krajským súdom sa súd zaoberal v prvom rade aktívnou legitimáciou žalobcu. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Súd s ohľadom na žalobcom predložené doklady, a to Protokol o vložení majetku Slovenskej majetkovej, správnej a delimitačnej únie odborových zväzov, Hospodárskej zmluvy o prevode vlastníctva k odborovému majetku a uznesenia mimoriadneho všeodborového zjazdu a ukončení existencie ROH, dospel k záveru, že v danom prípade žalobcovi svedčí aktívna vecná legitimácia. Predmetný majetok - V. U., ktorého súčasťou je byt, ktorý užívala žalovaná, bol postupne prevedený zo subjektu Slovenská správa rekreačnej starostlivosti ROH na žalobcu, o čom predložil žalobca dôkazy. K výške nájomného súd dospel k záveru, že výška nájomného v sume 10 188,- Sk zo dňa 17.11.2003 nebola ustanovená v súlade výnosom MV a RR a táto výška nájomného presahovala maximálne ceny stanovené vo výnose MV a RR, teda nebola platne ustanovená. Následne v roku 2006 síce žalobca upravil výšku nájomného na sumu tak, že ju znížil na sumu 3260,60,- Sk, no vykonal tak spätne za roky 2005 a 2006. V zmysle § 696 ods. 1 občiansky zákonník osobitný predpis ustanoví prípady, v ktorých je možné jednostranné zvýšenie nájomného. Výnos MV a RR však v žiadnom svojom ustanovení neupravuje možnosť jednostranného zvýšenia nájomného. Súd preto dospel k záveru, že nie je možné jednostranne upraviť výšku nájomného v neprospech žalobkyne a zvlášť zvýšiť nájomné spätne za minulé mesiace. Z tohto dôvodu súd nárok žalobcu na zaplatenie neuhradenej časti nájomného, ktorý si uplatnil žalobca, je nedôvodný. V súvislosti s nákladmi za služby spojené s užívaním predmetného bytu súd dospel k záveru, že tieto nie sú uplatnené dôvodne. Súd pritom vychádzal zo znaleckých posudkov predložených stranami, pričom sa priklonil k znaleckému posudku, ktorý predložila žalovaná. Súdna znalkyňa na otázky žalobcu odpovedala a riadne si odôvodnila znalecký posudok, prečo žalovanej vznikol preplatok na úhradách za služby spojené s užívaním bytu. Naopak, súdny znalec žalobcu na otázky žalovanej neodpovedal a teda neodôvodnil svoje zistené závery, prečo žalovanej vznikol nedoplatok na úhradách za služby spojené s užívaním bytu. S ohľadom na túto skutočnosť sa súd priklonil k znaleckému posudku, ktorý predložila žalovaná. Užívatelia bytu nie sú povinní zaplatiť nadmerné náklady, zvlášť, ak za užívanie bytu vznikol preplatok a nie naopak, nedoplatok. Z tohto dôvodu súd nárok žalobcu na zaplatenie úhrad za služby spojené s užívaním bytu zamietol ako nedôvodný. 2. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 CSP. 3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie alebo aby rozsudok zmenil tak, že jeho žalobe vyhovie a prizná mu náhradu trov konania. S nedôvodnosťou žaloby konštatovanou súdom prvej inštancie nesúhlasil, nakoľko v jeho prípade sa jedná o regulované nájomné, ktoré v zmysle zákona o cenách je stanovené uvedenou vyhláškou, preto ho účastníci právneho vzťahu nedojednávajú, ale v zmysle uvedenej vyhlášky ustanovuje prenajímateľ. Preto tiež nemožno súhlasiť s názorom súdu, že uvedená vyhláška neupravuje možnosť jednostranného zvýšenia nájomného, nakoľko by uvedená vyhláška stratila zmysel. Je logické, že žiaden nájomca by so zvýšením nájomného nesúhlasil, a preto by takýto výklad zákona bol voči prenajímateľovi diskriminačný. Súd priznal žalovanej právo platiť nájomné vo výške 52,- Sk ročne za 1m2 oproti cene nájmu stanovenej vyhláškou na 33,- Sk mesačne za 1m2 za izby a 15,- Sk/m2 za príslušenstvom, čo je podstatný rozdiel vo výške nájomného. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že nie je možné jednostranne upraviť výšku nájomného v neprospech žalobkyne a zvlášť zvýšiť nájomné spätne za minulé mesiace. Odvolateľ zastával názor, že žalovaná sa na úkor žalobcu dlhé roky obohacovala tým, že odmietala uznať predpisy nájomného a svojvoľne trvala na platení nájomného stanoveného v roku 1999. Nesúhlasil so znaleckým posudkom N.. O., nakoľko znalecký posudok nebol vypracovaný podľa podkladov, ktoré sú v spise a ktoré má k dispozícii aj právny zástupca žalovanej, ale znalkyňa iba upravila výpočty v znaleckom posudku vypracovanom Ústavom stavebnej ekonomiky, s.r.o. Bratislava, preto nemožno na tento znalecký posudok prihliadať inak ako na odborný názor znalkyne. Žalovaná neužívala klasický 4-izbový byt, ale bývala v jednoposchodovom rodinnom dome, ktorý tvoril súčasť hotela U. alebo samostatne stojaci vedľa hotela. Taktiež odvolateľ nesúhlasil, že by žalovaná mala nárok na pridelenie náhradného bytu, ale žalobca ale jeho právnych predchodca jej bytovú náhradu nezabezpečil. Zabezpečenie bytovej náhrady nebolo predmetom dokazovania, preto považuje odvolateľ toto odôvodnenie za neprimerané, nakoľko niekoľkokrát na súde sa vyjadril o pridelení nie jedného náhradného bytu, ale žalovanej bol najmenej 4-krát ponúknutý náhradný byt, ktorý vždy odmietla. Preto vyslovil údiv nad tým ako súd mohol uveriť tvrdeniam žalovanej, že sa tak nestalo. 4. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla odvolaciemu súdu aby napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalovanej trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalovaná vo svojom vyjadrení poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 MCdo/6/2008, ktorý na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky vyslovil právny názor, že ani výnos MVaRR SR č. V1/2003 z 22.12.2003, ani Zákon č. 18/1996 Z.z. o cenách, nie sú osobitnými právnymi predpismi v zmysle § 696 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý by ustanovoval prípady, v ktorých je prenajímateľ oprávnený jednostranne upravovať nájomné a odplatu za služby s nájmom spojené. V ostatnom poukázala na neunesenie bremena poukázania obvyklého nájomného zo strany žalobcu. Žalobca namiesto vyriešenia pridelenia náhradného bytu šikanoval od roku 1989 do roku 2008, teda 19 rokov žalovanú cez nájomné a služby, ktoré nikdy riadne nevyúčtoval. Vo vzťahu k znaleckému posudku Ústavu stavebnej ekonomiky, s.r.o. pod číslom 14/2011 teda podľa znaleckej doložky k posudku organizácia z odboru, ktorá nijako nesúvisí s predmetom sporu na otázky súdu a protistrany neboli schopní odpovedať, nereagovali, nič neodôvodnili. Znalkyňa Z. O. na otázky súdu a protistrany odpovedala včas a riadne, svoj posudok zdôvodnila. Nebolo potom v rozpore s logickým myslením, že sa súd priklonil k názoru znalkyne žalovanej. Znalkyňa mala všetky potrebné podklady, bol jej predložený znalecký posudok protistrany, ktorý obsahoval všetko potrebné. Oba znalecké posudky potom vychádzali z rovnakých podkladov. Znalkyňa žalovanej vo svojom posudku okrem iného uviedla, že spoločnosť, ktorá nemá povolenie na podnikanie v tepelnej energetike a nemá schválenú cenu tepla regulačným úradom, ktorým je Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO), nemôže do cien zakalkulovať žiadne iné položky ako sú náklady za médiá. Znalkyňa potom vypočítala spotrebu žalovanej podľa skutočne dodaného plynu, vody a elektrickej energie do objektu rozpočítané podielom na metre štvorcové. 5. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý zotrval na dôvodoch svojho odvolania a zotrval na návrhoch uvedených v odvolaní. 6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP a zistil, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené. 7. Súd prvej inštancie zistil správne skutkový stav, správne z neho vyvodil právne závery, vo veci samej aj správne rozhodol, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05). 9. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 10. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec. 11. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia o tom, že s žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukázujúce tvrdené skutočnosti žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, uzavrieť zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. 12. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp.zn. 3Cdo 204/2009). 13. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191 ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci 21Cdo 65/2000). 14. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010). 15. Podľa § 153 CSP ods. 1, 2, 3, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. 16. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. 17. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie podľa zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie podľa neho plne odôvodnené a žiadúce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam pre moment viazanosti súdu. 18. V danom prípade je potrebné prisvedčiť súdu prvej inštancie, že správne postupoval ak vychádzal zo znaleckého posudku súdnej znalkyne N.. O. za stavu, ak súdny znalec žalobcu na otázky žalovanej neodpovedal, a teda neodôvodnil svoje zistené závery prečo žalovanej vznikol nedoplatok na úhradách za služby spojené s užívaním bytu. Ak na ostatnom pojednávaní žalobca nenavrhol ďalšie dôkazy a ani ich nepredložil na pojednávaní dňa 02.05.2018, potom neuniesol svoje dôkazné bremeno a nepreukázal dôvodnosť úhrad zvýšeného nájomného. Navyše výnos MVaRR v žiadnom svojom ustanovení neupravuje možnosť jednostranného zvýšenia nájomného. Taktiež výška nájomného v sume 10 188,- Sk zo dňa 17.11.2003 nebola stanovená v súlade s výnosom MVaRR, a táto výška nájomného presahovala maximálne ceny stanovené vo výnose MVaRR. 19. Vzhľadom na argumentáciu žalobcu, že bolo jeho právom jednostranne zvýšiť nájomné, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že povaha právneho vzťahu nájmu včítane nájmu bytu, ako vzťahu obligačného, pojmovo predpokladá vytvorenie maximálneho priestoru pre uplatnenie autonómie vôle a zmluvnej voľnosti strán. Tomu zodpovedá a s tým korešponduje požiadavka, aby štátna moc uznávala a aprobovala autonómne prejavy vôle jednotlivcov a im zodpovedajúce konania, pravda pokiaľ také konania nezasahuje do práv tretích osôb. Predmetná ochrana autonómie vôle strán má vplyv na ďalší príznačný princíp záväzkového práva pacta sunt servanda, v ktorom je vyjadrená i zásada rovnosti strán záväzkového právneho vzťahu, ktorý sa prejavuje tým, že strany nemajú možnosť meniť svojím vlastným prejavom vôle obsah záväzkového právneho vzťahu. Jednostranné zásahy do záväzkového právneho vzťahu môžu mať právnu relevanciu iba vtedy, ak tak zákon výslovne ustanovuje (§ 493 OZ). Občiansky zákonník v svojich ustanoveniach § 696 až § 699 (nájomné a úhrada za plnenia poskytované s užívaním bytu) neupravuje spôsob výpočtu nájomného, úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu a spôsob ich platenia a nevymedzuje ani prípady, v ktorých je prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu, a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy. Ustanovenie § 696 ods. 1 OZ predpokladá, že tieto otázky upraví osobitný právny predpis („Spôsob výpočtu nájomného, úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, spôsob ich platenia, ako aj prípady, v ktorých je prenajímateľ oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu a zmeniť ďalšie podmienky nájomnej zmluvy, ustanovuje osobitný právny predpis."). 20. Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky R-11/1999, ani výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov a ani predošlé, resp. následné opatrenia, ktorými sa regulovala, resp. reguluje cena nájmu bytov, a ani zákon č. 18/1996 Z.z. o cenách, nepredstavujú osobitný právny predpis, ktorý predpokladá ustanovenie § 696 ods. 1 OZ, ako predpis upravujúci okrem iného prípady, v ktorých prenajímateľ bytu má právnu možnosť jednostranne zvýšiť nájomné za prenajatý byt a úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu. Tento záver je v súlade s ustálenou súdnou praxou. V uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. februára 2009 sp.zn. 3MCdo/6/2008 zaoberajúcom sa dosahom právnej úpravy o regulácii cien nájmu bytov, ktoré schválilo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v máji 2009 na publikovanie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, sa upozornilo, že zo samej skutočnosti, že štát v určitých prípadoch stanovením maximálnej výšky nájomného reguluje výšku nájomného za účelom zamedzenia nežiaduceho cenového vývoja nájomného, nevyplýva oprávnenie prenajímateľa jednostranne zvýšiť nájomné v nadväznosti na zmeny v určení maximálnej výšky nájomného. Právny vzťah založený zmluvou o nájme bytu je záväzkový vzťah, ktorý bez súhlasu zmluvných strán nie je možno meniť; nie je preto bez dohody prenajímateľa s nájomcom možno zmeniť výšku pôvodne dohodnutého nájomného, pokiaľ právny predpis nestanovuje niečo iné (tak aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/35/2008 z 25. júna 2009 a rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2010, sp.zn. 5Cdo/138/2009). 21. Za stavu ak žalobca nepreukázal opodstatnenosť, naopak zo znaleckého posudku znalkyne O. bol konštatovaný nedoplatok, a preto užívateľka bytu nie je povinná zaplatiť nadmerné náklady, zvlášť ak za užívanie bytu vznikol preplatok, a nie naopak, nedoplatok. 22. Vzhľadom na uvedené odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 23. Rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania má svoju oporu v ust. § 396 CSP s prihliadnutím na zásadu úspešnosti upravenú v ust. § 255 CSP a preto bolo opodstatnené úspešnej žalovanej priznať náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktorej výšku určí súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím. 24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).