Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Prešov 22Co/48/2024 8723200220 30. 09. 2025 JUDr. Viera Kandriková ECLI:SK:KSPO:2025:8723200220.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Marianny Hirkovej v spore žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XX, XXX XX B., zastúpeného JUDr. Mgr. Martinou Tomasovou, advokátkou so sídlom Francisciho 3288, 058 01 Poprad, proti žalovanej: C. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XXX, XXX XX B., zastúpenej JUDr. Nikolou Tudajovou, advokátkou so sídlom Levočská 5112/26A, 058 01 Poprad, o zaplatenie 5.030,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 21C/8/2023-109 zo dňa 03.06.2024, takto jednohlasne rozhodol: I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch II. a III. II. Priznáva žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. odôvodnenie: 1. Okresný súd Poprad (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol následne: ,,I. Konanie v sume 80,- eur z a s t a v u j e . II. Žalobu z a m i e t a . III. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že súd rozhodne o trovách konania uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“ 2. V odôvodnení súd prvej inštancie konštatoval, že v predmetnom konaní sa žalobca žalobou domáha, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 5.030,- eur s príslušenstvom, titulom vrátenia peňažnej pôžičky. Podaním zo dňa 23.03.2024 zobral žalobca žalobu v rozsahu 80,- eur späť, s čím žalovaná súhlasila. Žalovaná sa v konaní bráni tým, že so žalobcom neuzavrela žiadne zmluvy o pôžičkách. Vychádzajúc z vyjadrení a listinných dôkazov súd prvej inštancie zistil skutkový stav, podľa ktorého je nesporné, že žalobca poukázal na účet žalovanej v období od januára 2022 do septembra 2022 sumu spolu 5.030,- eur. Je nesporné, že žalobca a žalovaná boli v partnerskom vzťahu, a to do novembra 2022, s tým, že od augusta 2022 žili v spoločnej domácnosti. Obe strany však tvrdia odlišne, kedy vzťah začal. Podľa žalobcu až od júna 2022, podľa žalovanej začiatkom roka 2022. Podľa názoru súdu prvej inštancie ide o subjektívny náhľad na vec každej sporovej strany, ktorý je ovplyvnený aj daným súdnym konaním. K tvrdeniam neboli navrhované dôkazy ani výsluchy svedkov. Zásadne táto skutočnosť, obdobie kedy začali bývať, nemala na právne posúdenie veci vplyv. Po odchode žalobcu zo spoločnej domácnosti, žalobca v mobilnej komunikácii vyzval žalovanú na vrátenie sumy 4.945,- eur (č.l. 15 súdneho spisu) 1.200,- eur, 1.600,- eur, 600,- eur za zrkadlá, 500,- eur za depozit do štúdia, 600,- eur nájom, 200,- eur na diskotéku, 165,- eur železá, 80,- eur za bosu. Žalovaná odpovedala, že si všetko prejde, čo poslal a vráti do posledného centu s tým, že 600,- eur si má prísť odlepiť do štúdia. Táto náhla reakcia žalovanej
nasledovala deň po predžalobnej výzve zo strany žalobcu. Dňa 07.12.2022 zaslal žalobca žalovanej predžalobnú výzvu, v ktorej vyzval žalovanú na vrátenie dlžnej sumy 5.025,- eur do 31.01.2023 (č.l. 17 súdneho spisu). Žalovaná listom zo dňa 16.12.2022 žalobcovi oznámila, že si nie je vedomá žiadnych pôžičiek a podľa nej ide len o reakciu na ukončenie vzťahu. Ďalšie skutočnosti ohľadom odovzdávania vecí žalobcovi za prítomnosti osôb, ne/agresívne správanie boli pre posúdenie veci irelevantné. Preto súd prvej inštancie vo vzťahu k týmto skutočnostiam považoval vypočúvanie navrhovaných svedkov za nadbytočné, nehospodárne, zaťažujúce procesné konanie, keďže nevedeli o skutočnostiach týkajúcich sa prevodu peňazí. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v predmetnej veci žalobca preukázal, že na účet žalovanej poukázal postupne 5.030,- eur. Pre existenciu zmluvy o pôžičke však nestačí preukázať odovzdanie a prijatie peňazí, ale aj vôľu strán, že dlžník peniaze v dohodnutej dobe, ktorá nebola preukázaná, pri vzniku záväzku, má vôľu vrátiť a že vôľa vrátenia je v čase poskytnutia pôžičky daná. Žalobca súdu nepredložil žiadny dôkaz (napr. svedka, účel platby v platobnom príkaze, vzájomnú písomnú komunikáciu a pod.) o vôli žalovanej v čase odovzdania a prijatia peňazí, že tieto v dohodnutej dobe vráti. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že poskytol žalovanej na účet pôžičky, nepreukázal dohodu vrátenia peňazí v relevantnom čase odoslania platby, ani v jednom prípade ich neoznačil pri prevode, že ide o pôžičku. V bežnom platobnom styku je to obvyklý modus označiť účel platby, a v prospech koho je platba realizovaná. Dôkaz, na ktorom žalobca stavia procesný útok predložená mobilná komunikácia, je z obdobia až po ukončení vzťahu, t.j. niekedy po novembri 2022, preto nie je možné ňou preukazovať vôľu žalobkyne (žalovanej, pozn. odvolacieho súdu) v čase, keď jej peniaze boli poskytnuté. Preto podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca neuniesol dôkazné bremeno o existencii zmluvy o pôžičke medzi ním a žalovanou, z titulu ktorej je žalovaná povinná žalovanú sumu žalobcovi vrátiť. Nebol preukázaný žiaden záväzkový vzťah. Súd prvej inštancie je toho názoru, že žalobca iba tvrdil, že poskytoval pôžičky žalovanej na jej podnikanie. Aj keby súd vzal do úvahy, že jej poskytol peniaze na podnikanie v čase rozbiehania živnosti žalovanej, to neznamená, že sa dohodli na vrátení peňazí, keďže boli vo vzťahu, ktorý napredoval až tak, že žalobca sa vzdal svojho bytu v prospech nájmu a vzápätí vzťah aj náhle skončil. Nie každé poskytnutie peňažných prostriedkov sa viaže na povinnosť tieto peňažné prostriedky vrátiť. Pre peňažné plnenie môže existovať akýkoľvek iný právny dôvod (darovanie, plnenie z inej zmluvy), prípadne sa môže jednať i o plnenie bez právneho dôvodu, čo zrejme v čase poskytnutia peňazí, sa súd domnieva, že to tak aj bolo. Predmetné konanie nie je konaním o tom, aký bol partnerský vzťah medzi nimi, ale konanie, kde predmetom je vrátenie pôžičky, preto je na žalobcovi, aby uniesol dôkazné bremeno, preukázal vznik pôžičkového vzťahu a tým preukázal splnenie podstatných náležitostí Zmluvy o pôžičke. Neexistuje písomná zmluva o pôžičke, ani svedkovia. Na záver súd prvej inštancie dodal, že právna zástupkyňa žiadala, aby žalovaná predložila daňové priznanie z roku 2022, avšak o tento dôkaz mohla požiadať skôr v rámci plynutia lehôt v zmysle § 167 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) a táto lehota uplynula a uplynula aj sudcovská koncentrácia. Údaj o vzniku živnostenského oprávnenia je údajom vyplývajúcim z verejného registra, prístupný každému. Súd prvej inštancie bol preto toho názoru, že o tento dôkaz mohlo byť požiadané skôr, preto súd nevykonal tento dôkaz, pretože by došlo k odročeniu pojednávania. Zároveň v zmysle vyššie odôvodnených dôvodov pre zamietnutie žaloby, tieto skutočnosti neboli pre posúdenie veci relevantné. 3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP. Zaviazal na náhradu trov konania neúspešného žalobcu voči úspešnej žalovanej. Keďže žalovaná odovzdala bosu žalobcovi v sume 80,- eur, išlo o nepatrnú sumu voči žiadanej sume, preto súd prvej inštancie považoval v danom konaní za úspešnú žalovanú. 4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Žalobca nesúhlasil s tým, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s jeho základným argumentom, ktorý uvádzal v priebehu celého súdneho konania a zároveň v podanej žalobe, a síce, že žalobca komunikoval ohľadom vrátenia pôžičky – peňažných prostriedkov so žalovanou formou správ cez aplikácie E. a F. a to dňa 08.12.2022, kde žalobca popísal žalovanej niektoré sumy, ktoré požičal žalovanej, konkrétne 600,- eur na zrkadlá, 500,- eur na depozit do štúdia, 600,- eur na nájom žalovanej, 200,- eur keď žalovaná nemala a išla na diskotéku, 165,- eur na železa do štúdia, 80,- eur na bosu, ďalej žiadal vrátiť sumu 1.200,- eur a 1.600,- eur. Na uvedenú komunikáciu žalovaná reagovala svojou bezprostredne písomne prejavenou vôľou tak, že žalobcovi všetko jedného dňa vráti. Žalobca už pri podaní žaloby k uvedenému predložil do súdneho spisu aj listinný dôkaz a to komunikáciu prostredníctvom F. a E. medzi ním a žalovanou. Súd prvej inštancie sa týmto listinným dôkazom žiadnym
spôsobom nevysporiadal a nevyhodnotil ho. Pokiaľ by súd prvej inštancie venoval uvedenému listinnému dôkazu náležitú pozornosť, tak by sa to prejavilo nielen v odôvodnení napádaného rozhodnutia, a to v rozsahu minimálne v rozsahu zhodnotenia tohto prejavu vôle žalovanej v čase, keď uvedená bezprostredná komunikácia prebehla medzi sporovými stranami, ale aj v rozsahu vôle žalobcu, teda že tu bola aj vôľa žalobcu, aby mu boli vrátené peňažné prostriedky zo strany žalovanej. Súd prvej inštancie však úplne rezignoval a tento prejav vôle ani jednej zo sporových strán nevyhodnotil. Namietal, že súd prvej inštancie pochybil, keď síce v bode 25. napádaného rozhodnutia citoval z internetovej komunikácie zo dňa 8.12.2022, kde uviedol doslovné vyjadrenie žalovanej cit.: “Všetko si prejdem co si kí poslal enboj a jedného dňa do posledného centu ti vrátim“ a následne tiež že cit.: “Tých 1600 eur tu vrátim. Ti“ (čo sa nachádza na č.l. 15-16 súdneho spisu), avšak ďalej v rámci zhodnotenia dôkazov, právneho posúdenia a následného vyhodnotenia tohto dôkazu, súd prvej inštancie bližšie žiadnym spôsobom tento dôkaz – emailovú komunikáciu, v ktorej jednoznačne žalovaná prejavila určito svoju vôľu vrátiť všetko žalovanému, právne nevyhodnotil a nezaujal žiaden právny názor. Tento dôkaz ostal zo strany súdu bez povšimnutia, resp. súd prvej inštancie zaujal k uvedenému podľa názoru žalobcu laxný postoj, keď k tomuto uviedol právny názor obsiahnutý v jednej vete a síce, že predložená mailová komunikácia vznikla v čase po ukončení vzťahu – niekedy v novembri 2022, preto nie je možné ňou preukazovať vôľu žalovanej v čase, keď jej peniaze boli poskytnuté. Uvedené nie je možné považovať za dostatočné odôvodnenie prijatého záveru súdu prvej inštancie. S uvedeným právnym názorom žalobca v žiadnom prípade nemôže súhlasiť a považuje ho za nesprávny, nakoľko takto bola vyjadrená bezprostredná vôľa žalovanej, keďže táto si bola a stále je vedomá finančnej pôžičky zo strany žalobcu. Až následne oslovenie právneho zástupcu žalovanou, viedlo žalovanú k zmene jej primárneho zámeru vrátiť požičané peňažné prostriedky žalobcovi, čo sa následne premietlo do jej písomného vyjadrenia dňa 16.12.2022. Žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neposúdil tento rozpor v 2 odlišných vyjadreniach vôle tej istej osoby - žalovanej. Respektíve jednoducho sa priklonil k vyjadreniu a tvrdeniu žalovanej a zhodnotil jej modifikovaný prejav vôle. Na druhej strane však nevyhodnotil prejav vôle žalobcu a to vrátiť peňažnú pôžičku. Žalobca nesúhlasil ani s tým, čo súd prvej inštancie uviedol v bode 45. napádaného rozhodnutia, cit.: „ Pre existenciu zmluvy o pôžičke však nestačí preukázať odovzdanie a prijatie peňazí, ale aj vôľu strán, že dlžník peniaze v dohodnutej dobe, ktorá nebola preukázaná, pri vzniku záväzku, má vôľu vrátiť a že vôľa vrátenia je v čase poskytnutia pôžičky daná“. Tu žalobca poukázal na to, čo uviedol už v rámci konania pred súdom prvej inštancie, že so žalovanou bol od samotného okamihu odovzdania požičania jednotlivých peňažných čiastok dohodnutý na tom, že žalovaná vráti tieto plnenia, keď ju o to žalobca požiada, resp. že žalovaná požičané peniaze žalobcovi raz vráti. Žalobca presne nielen v jeho písomných podaniach, ale i v rámci svojho výsluchu na pojednávaní dňa 3.6.2024 popísal, z akých dôvodov poskytoval pôžičku žalovanej, a tiež ako bol dohodnutý so žalovanou pokiaľ ide o vrátenie peňazí. Tieto požičiaval za účelom podnikateľskej činnosti žalovanej, nie ako si prispôsobuje žalovaná a síce na domácnosť. V tejto súvislosti žalobca odkázal na ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka. K zmluve o pôžičke žalobca uviedol, že táto nemusí mať písomnú formu, keďže zákon to ani nevyžaduje. Ako uviedol v podanej žalobe, medzi žalobcom a žalovanou existovala ústna dohoda. A dokonca aj samotný úmysel a skutočná vôľa oboch strán v čase ich ústneho dojednania o pôžičke finančných prostriedkov existovala. Žalobca vyzval žalovanú na vrátenie požičaných vecí a peňažných prostriedkov. Samotná skutočnosť, že žalovaná spočiatku súhlasila, že všetko vráti žalobcovi /čo vyplýva z predloženej komunikácie/ a neskôr už na písomnú predžalobnú výzvu – pokus o mimosúdny zmier, reagovala odlišným spôsobom, svedčí iba o špekulácií zo strany žalovanej a účelovej obrane po jej poučení inou osobou. Žalobca uviedol, že písomným podaním zo dňa 7.12.2022 vyzval žalovanú prípisom „Predžalobná výzva – pokus o mimosúdny zmier“ na vrátenie pôžičky, resp. na zaplatenie dlžnej sumy s tým, že žalovanú vyzval na vrátenie dlžnej sumy najneskôr do 30.1.2023. Na čo žalovaná svojim prípisom zo dňa 16.12.2022 a žalobcovi doručený dňa 4.1.2023 označeným ako „ Vyjadrenie k predžalobnej výzve – pokus o mimosúdny zmier“ žalobcovi oznámila, že predmetnú výzvu považuje za nedôvodnú. Teda i v tomto ohľade žalobca naplnil literu zákona, keď žalovanú vyzval na plnenie – teda vrátenie požičanej sumy a zároveň určil lehotu splatnosti, teda lehotu /najneskôr do 30.1.2023/, do ktorej žiada vrátiť požičané peniaze, keďže od začiatku tohto záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovanou nešlo o poskytnutie daru, ako to celé subjektívne, a predovšetkým zištne a účelovo vníma žalovaná, ale o pôžičku, ktorú žalobca požaduje vrátiť späť. Žalobca poukázal tiež na to, že nie je možné prisvedčiť a uveriť tvrdeniu žalovanej, ktorému uveril, resp. sa priklonil aj súd prvej inštancie, keď žalovaná na otázku právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 3.6.2024: „Vyjadrite sa k Vašej komunikácií, keď ste uviedli, že žalobcovi vrátite 1.600,- eur“,
žalovaná odpovedala, že: „Napísala som to v období, keď som bola psychicky na dne a chcela som pokoj. bol agresívny“ /na str. 5 zápisnice o pojednávaní zo dňa 3.6.2024/. Respektíve na vyjadrenie jej právne zástupkyne zo dňa 28.02.2023, kde v závere podania uvádza: „žalovaná sa nikdy nezaviazala, že mu vráti hnuteľné veci, ale len z dôvodu, aby mala pokoj od žalobcu, mu vráti všetky veci, ktoré mala“. Agresívne správanie sa žalobcu voči žalovanej nikdy nebolo preukázané, dokonca samotná žalovaná odovzdávala hnuteľné veci žalobcovi tak, že ich vyložila pred bytový dom, resp. chodbu v bytovom dome, kde si ich žalobca prevzal za prítomnosti iných osôb konkrétne p. G. G. a teda k ich osobnému stretnutiu ani nedošlo. Preto je iba účelovou a ničím nepodloženou obranou žalovanej to, že teraz keď chce žalobca vrátiť pôžičku, fabuluje a vytvára o sebe obraz týranej osoby, resp. takej, ktorá bola psychicky na dne. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie znemožnil uplatňovať žalobcove práva, keď nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom, keď tieto v závere pojednávania dňa 3.6.2024 zamietol, a následne uvedené premietol do bodu 47. napádaného rozhodnutia. Ako dôvod zamietnutia vykonania navrhnutého dôkazu – predloženie daňového priznania z roku 2022 žalovanou súd prvej inštancie uviedol odkaz na ustanovenie § 167 CSP /sudcovská koncentrácia/ s tým, že o tento dôkaz mohol žalobca požiadať skôr, preto súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal, pretože by došlo k odročeniu pojednávania a ďalej uviedol, že tieto skutočnosti neboli pre posúdenie veci relevantné. Žalobca nesúhlasil s týmto postupom súdu a jeho právnym názorom, nakoľko tento návrh na vykonanie dôkazu navrhol nie na poslednom pojednávaní dňa 3.6.2024 ako mylne uvádza súd prvej inštancie, ale už v jeho písomnom podaní zo dňa 21.3.2023, teda ihneď v rámci svojho prvého vyjadrenia k vyjadreniu žalovanej, a preto z jeho strany nebola porušená sudcovská koncentrácia, naopak žalobca sa presne riadil pokynom súdu prvej inštancie. Zároveň žalobca poukázal na to, že práve predloženie daňového priznania je podstatné i pre samotné meritórne rozhodnutie, keďže ako tvrdí žalobca, žalovaná nemala príjem z podnikateľskej činnosti taký, ktorý by postačoval na jeho prevádzku a zariaďovanie, čo by sa preukázalo vykonaním tohto dôkazu. I z výsluchu samotnej žalovanej vyplynula ochota predložiť daňové priznanie za rok 2022, preto žalobcovi nie je zrejmý postup súdu. Žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s tvrdením žalobcu v súvislosti s požičanými finančnými prostriedkami na podnikateľské aktivity a účely žalovanej, nakoľko žalobca požičal peňažné prostriedky už dňa 3.1.2022 /bankovým prevodom/ a žalovaná si otvorila živnosť dňa 5.1.2022. Túto živnosť ukončila ku dňu 31.1.2023, teda následne po rozchode so žalobcom. Teda i z uvedeného je nepochybné a zrejmé, že tieto podnikateľské aktivity boli ukončené z dôvodu nedostatku financií žalovanej na podnikanie po tom, čo žalobca odmietol ďalej financovať podnikateľské aktivity žalovanej a rozišli sa. Žalobca nesúhlasil ani s tým, čo uvádza súd prvej inštancie v bode 43. napádaného rozhodnutia, keď uvádza, že k tvrdeniam neboli navrhované dôkazy ani výsluchy svedkov. Uvedené konštatovanie súdu prvej inštancie nemá oporu v samotnom obsahu súdneho spisu, keď návrhy na dokazovanie boli riadne uplatnené, a tiež boli navrhované výsluchy viacerých svedkov, dokonca na výsluchu niektorých svedkoch ako napr. sl. A. a G. G. žalobca zotrval aj na pojednávaní, a ich vykonanie súd prvej inštancie zamietol. Práve sl. H. A. vedela o tom, že žalobca požičiaval peniaze žalovanej, nakoľko žalobca svedkyni hovorí všetko, a tieto skutočnosti mohla žalobcovi dosvedčiť tak, ako svedok G. G., ktorý bol prítomný pri odovzdávaní vecí. Žalobca naďalej trvá na výsluchu svedkov, ktoré uvádza vyššie – sl. H. A., a G. G., ktorých výsluchy súd prvej inštancie zamietol, keď sa vyslovil, že to, aký bol vzťah medzi žalobcom a žalovanou, či bol alebo nebol agresívny žalobca pri odovzdávaní vecí, nie je pre dané konanie relevantné, a nie je podstatné to, kedy spoločne začali bývať, nakoľko pre dokazovanie a na právne posúdenie uvedené nemá vplyv. S týmto žalobca nemôže súhlasiť, nakoľko práve zodpovedanie týchto otázok by prinieslo zásadné zodpovedanie podstatných otázok - vecí relevantných pre posúdenie a správne rozhodnutie vo veci. Keďže žalovaná tvrdila, že sa žalobcu bála, nakoľko mal byť údajne agresívny, a čo žalobca výslovne poprel, a preto volala policajnú hliadku, bolo nevyhnutné tieto dôkazy vykonať. Z obsahu spisu je preukázateľne zrejmé, že nakoniec policajná hliadka nebola privolaná, dokonca ani samotná žalovaná takýto dôkaz nedokázala predložiť. Teda je to opäť iba účelové prispôsobenie žalovanej. Žalobcovi nebolo zrejmé, cit.: „ako je možné, keď sa ma dotyčná žalovaná bála a podala na mňa oznámenie o mojom údajnom zlom správaní voči nej a že som sa jej mal údajne vyhrážať, ako je možné, že mi poslala sms, že si mám prísť pre veci? To sa ma už nebála? Ja žalobca – som v jej byte vôbec nebol a ani som sa jej nevyhrážal, dokonca som na meniny pre jej dcérku a jej sestre dal darček na chodbe bytu, kde mi nechala moje veci a v tom čase tam bol aj svedok G. D., ktorého som chcel mať pri sebe ako svedka, nakoľko som vedel, že žalovaná si vymýšľa a nevedel som predvídať jej správanie.“ Aj na jeho výsluchu trvá a navrhol, aby v prípade vrátenia veci na nové konanie a rozhodnutie, tento bol predvolaný a vypočutý vo veci. Dokonca mu jej rodina písala, že aby sa so žalovanou udobril. No
on už nechcel, lebo zistil aká vypočítavá je žalovaná a dozvedel sa, že ho chcela iba využiť tak, ako využila viacerých mužov. Naďalej popiera, žeby bol s ňou v blízkom priateľskom vzťahu /ako rodina, ako sa vyjadrila žalovaná/ od januára 2022, nakoľko žalovaná bola v tomto období vo vzťahu s p. A.. Toto vedia dosvedčiť aj jeho známi, ako napríklad svedok A. C., ktorá pracuje ako čašníčkou a táto vie dosvedčiť, že žalovaná chodievala s p. A. A. do reštaurácie, mali k sebe blízky vzťah, čo prejavovali aj na verejnosti, a bolo to na začiatku roka 2022. Dokonca ho žalovaná nepozvala na oslavu svojich XXXXXX narodenín, ktoré mala X.X.XXXX, kde mu uviedla, že chce mať okolo seba dôležitých ľudí. Teda sama seba spochybňuje vo svojich tvrdeniach. Z uvedeného je zrejmé, že v tom čase bol v kontakte so žalovanou iba ako s kamarátkou, a nebol dôvod na to, aby jej niečo daroval, resp. aby jej dával peniaze na domácnosť. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s vyjadrením žalovanej, ktoré žalovaná vyslovila, resp. napísala k položke „zrkadlá“, keď uviedla, že „mám si prísť odlepiť zo štúdia 600,-eur“. Aj v tomto prípade vôľa žalovanej bola daná a jednoznačná, teda vrátiť mu uvedenú položku. Aj s takto vyjadrenou vôľou sa súd prvej inštancie nesprávne vysporiadal a nesprávne vyhodnotil vôľu žalovanej. Keďže žalovaná iba tvrdila, že svoju vôľu vrátiť všetko žalobcovi prejavila iba preto, že bola psychicky na dne a bála sa žalobcu, pretože mal byť údajne voči nej agresívny, čo žalobca výslovne poprel, tak práve z uvedeného dôvodu súd mal vykonať dôkaz a to výsluchy svedka sl. A. a p. G., ktorí boli prítomní pri tom, keď sl. H. I. mala odovzdať osobné veci žalovanému, teda k osobnému kontaktu vôbec nedošlo. V rámci tohto výsluchu svedok mal tiež sa vyjadriť aj k poskytovaniu peňažných pôžičiek. Z uvedeného dôvodu nie je možné súhlasiť s právnym názorom súdu, že vypočúvanie týchto svedkov bolo irelevantné, nadbytočné a nehospodárne. Žalobca opätovne poukázal na to, že pokiaľ žalovaná uvádza, že sa mala báť žalovaného a z toho dôvodu podala na žalobcu trestné oznámenie, tak k uvedenému uvádza, že partnerský vzťah bol ukončený v 11/2022, žaloba bola podaná dňa 18.1.2023, trestné oznámenie až dňa 4.3.2023 /ktoré nakoniec ako vyplýva zo súdneho spisu je trestným oznámením ako podozrenie z prečinu „ohováranie“, ktoré následne bolo postúpené odboru všeobecnej vnútornej správy na príslušný Okresný úrad, ktoré v súčasnosti nie je ani ukončené/, teda 2 mesiace po podaní žaloby a dokonca viac ako 4 mesiace po rozchode partnerov. I z uvedeného žalobca celé toto správanie žalovanej vníma iba ako účelovú obranu žalovanej na podanú žalobu, a tomuto uveril dokonca i samotný súd prvej inštancie. Dokonca sa ani nepreukázalo tvrdenie žalovanej, že dňa 8.12.2022 privolala policajnú hliadku OO PZ z dôvodu, že žalobca mal byť agresívny. Žalobca zotrval na svojich tvrdeniach a poprel, žeby požičané finančné prostriedky mali slúžiť na spoločné bývanie ako rodiny, nakoľko ako uviedol, rodinu netvorili. Žalobca reálne spoločne býval so žalovanou 20 dní, a v tomto čase viac menej všetko uhrádzal žalobca, vynakladal financie aj na voľnočasové aktivity. Takisto poukázal na nepravdivé a zavádzajúce tvrdenie žalovanej, že sa starala o jeho A.. dcéru v čase, keď on bol pracovne v zahraničí. Je to úplne absurdná situácia, ktorú si vymyslela žalovaná, ktorá v niekoľkých jej písomných vyjadreniach fabuluje a podľa reakcií žalobcu na jej vyjadrenia, následne mení a prispôsobuje jej vyjadrenia. Toto správanie žalovanej je vidno aj z toho, ako menila svoje vyjadrenia vo vzťahu k A.. dcére žalobcu. Žalobca opätovne poukázal na to, že financie boli požičiavané od 1/2022, teda v čase, keď žalobca so žalovanou ešte ani spoločne nebývali, teda nemohli slúžiť na účel spoločného bývania. Tieto tvrdenia žalovanej postrádajú akúkoľvek elementárnu logiku. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal aj s touto otázkou, ktorú obe sporové strany iným spôsobom vykladajú. Preto aj vzhľadom na vyššie uvedené a tiež z predložených dokladov žalobcom – detaily platieb, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, je evidentné, že okrem 2 platieb /v mesiaci 8,9/2022/ všetky prevody peňazí boli realizované ešte pred začatím partnerského vzťahu a spoločného bývania. Peňažné prostriedky nemohli a ani neboli poukazované na účel spoločného súžitia, ale na podnikateľské aktivity žalovanej. Žalobca popiera tvrdenie žalovanej a síce, že sa žalovaná mala starať o mal. dcéru žalobcu v čase, keď tento bol pracovne v zahraničí a z toho titulu, že by mali byť finančné prostriedky spotrebované na zabezpečenie rodiny, ktorú v tom čase tvorili žalobca a žalovaná, nakoľko o A.. dcéru žalobcu sa v čase jeho pobytu v zahraničí starala žalobcova ex manželka, veď nakoniec ide o A. osobu. Výslovne žalobca tieto tvrdenia žalovanej popiera, ako aj to, žeby finančné prostriedky mali byť použité na bežný chod domácnosti, voľnočasové aktivity, oblečenie. Pokiaľ nejaké takéto výdavky vznikli, tak to bolo až v období od 8/2022 a tieto vo väčšej miere znášal samotný žalobca, keď bol na území SR v období od 8/2022. Žalobca aj naďalej trvá na tom, že 2-mesačné spolužitie 2 osôb nemožno považovať za partnerský vzťah v takom rozsahu, aby sa dalo hovoriť o rodine tak, ako to uvádza žalovaná. K tvrdeniu žalovanej, že suma 600,- eur mala byť použitá na účel nájmu a spotrebovanie na spoločnú domácnosť, žalobca uvádza, že na tento účel nemohli a neboli použité, nakoľko v čase zaslania ani spoločne nežili. Ide o
účelovú obranu žalovanej. Žalobca tiež poukázal na to, že pokiaľ by si žalovaná nebola vedomá toho, že si požičala od žalobcu finančné prostriedky, tak by mu na účet ani len čiastkovo /100,- eur/ nevracala. 5. K odvolaniu žalobcu podala vyjadrenie žalovaná, ktorá s jeho odôvodnením v celom rozsahu nesúhlasila a odvolanie považovala za nedôvodné, nakoľko súd prvej inštancie správne a úplne zistil skutočný stav veci a následne vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci, keď žalobu zamietol. Podľa žalovanej nebolo zo strany žalobcu unesené dôkazné bremeno, to znamená, že nebolo preukázané, že došlo k vzniku záväzkového vzťahu, a teda poskytnutiu pôžičky. Žalovaná poukázala na hlavné závery odôvodnenia rozsudku, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje, a to bodoch 43., 44. a 45. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu o nevykonaní jeho navrhnutých dôkazov – svedkov, listinných dôkazov, a hodnotení všetkého v neprospech žalobcu a vzbudzovaní pochybností o nestrannosti súdu žalovaná uviedla, že navrhovaní svedkovia sa nevedeli vyjadriť k podstate sporu – údajnému vzniku záväzkového vzťahu - pôžičke; že listinné dôkazy nepreukázali žalobcom tvrdenú vôľu žalovanej o „vrátení peňazí “ pri vzniku údajného pôžičkového vzťahu; a že u žalobcu ide o subjektívny pocit, že všetko bolo hodnotené v neprospech a že súd bol v predmetnom konaní nestranný. Žalovaná má za to, že žalobca sa v konaní vôbec nevyjadril k podstate sporu – preukázaniu pôžičkového vzťahu, ale len k súvislostiam pre toto konanie nepodstatným. Vo vzťahu k ignorovaniu dôkazu, z ktorého jednoznačne vyplýva, že žalovaná sľubuje zaplatenie žalovanej čiastky, žalovaná uviedla, že v rámci konania pred súdom prvej inštancie vysvetlila okolnosti predmetnej sms komunikácie (rozrušenie), a teda že táto sms znamenala, že vráti všetko žalobcovi, aby mala od neho pokoj; z tejto sms nevyplýva, že žalovaná chce vrátiť „požičané“ peniaze. To, čo žalobcovi dala späť, bola jej dobrá vôľa a nie povinnosť. Účelovo nezmenila svoju vôľu – všetko čo mala, po ukončení vzťahu so žalobcom, mu dala späť. Vo vzťahu k žalobcom predloženej komunikácii žalovaná uviedla, že žalobca nepredložil žiadnu relevantnú komunikáciu, ktorá by preukazovala vznik pôžičky, a že predmetná komunikácia je z neskoršieho obdobia a nie je možné ňou preukazovať údajnú vôľu žalovanej „o vrátení“ pri poskytovaní peňazí – tak ako to konštatoval súd prvej inštancie. Žalobca v konaní nepreukázal dohodu so žalovanou, že išlo o pôžičku, ktorá bude vrátená – neuniesol dôkazné bremeno. K zamietnutiu vykonania dôkazu - predloženie daňového priznania za rok 2022, žalovaná uviedla, že v podaní zo dňa 21.03.2023 žalobca navrhoval predložiť daňové priznanie za rok 2021 – kedy žalovaná v ďalšom vyjadrení argumentovala tým, že v roku 2021 nepodnikala. Žalobca mal možnosť žiadať súd o vykonanie dôkazu – daňového priznania za rok 2022 už skôr, ako na konanom pojednávaní. Okrem toho žalovaná má za to, že predmetný dôkaz nie pre toto konanie podstatný – teda nijako sa ním nepreukáže splnenie podstatných náležitostí pre platné uzatvorenie pôžičkového vzťahu. Podľa žalovanej ukončenie jej podnikateľskej činnosti nemalo nič spoločné s tým, že so žalobcom ukončila vzťah, ale k ukončeniu došlo v súvislosti s tým, že ako matka J. A. detí si potrebovala nájsť takú prácu, ktorá by časovo viac vyhovovala potrebám jej rodiny. Vo vzťahu k zavolaniu hliadky – dňa 08.12.2022 – žalovaná poukázala na jej písomné vyjadrenie zo dňa 17.08.2023. Vo vzťahu k navrhovaným svedkom sl. A. (sestra žalobcu) žalovaná uviedla, že sám žalobca v odvolaní tvrdí, že jej hovorí všetko, teda uvedená svedkyňa by vedela vypovedať o veciach iba sprostredkovane – teda o veciach, ktoré jej sám žalobca povedal. Vo vzťahu k navrhovaným svedkom G. G. – sám žalobca v odvolaní udáva, že sa vie vyjadriť iba k odovzdaniu vecí a nie k vzniku údajných pôžičiek. Výsluch uvedených svedkov by bol nehospodárny, lebo by sa nevedeli vyjadriť k podstate prevodu peňazí. Žalobca bol počas vzťahu so žalovanou veľmi žiarlivý, aj keď nemal na to dôvod – to že sa nevysporiadal s rozchodom, tak ako tvrdí žalovaná, preukazujú aj žalobcove vyjadrenia týkajúce sa svedkyne A. C., p. A., či tvrdenia o narodeninovej oslave, ktoré nemajú v tomto konaní žiaden význam. Ich výsluch by bol nehospodárny, lebo by sa nevedeli vyjadriť k podstate prevodu peňazí. Vo vzťahu k svedkovi K. A. žalovaná uviedla, že ho nepozná a nikdy sa s ním nestretla ani nijako nekomunikovala – čiže si ani nič objednať nemohla. Jeho výsluch by bol nehospodárny, lebo by sa nevedel vyjadriť k podstate prevodu peňazí. Vo vzťahu k podaniu trestnému oznámeniu žalovaná uviedla, že toto nebolo podané ako reakcia na podanie žaloby zo strany žalobcu, ale z dôvodu stupňovania sa ohovárania žalovanej žalobcom nielen v jej rodinnom kruhu, kruhu priateľov, ale aj v jej pracovnej oblasti. Žalovaná zotrváva na svojich tvrdeniach, že počas partnerského spolužitia jej žalobca posielal peniaze – nie ako pôžičky na jej podnikateľskú činnosť – ale z dôvodu zabezpečenia chodu domácnosti – nákupy potravín a drogérie, výlety a neskôr, keď žili v spoločnej domácnosti u žalovanej na nájom. Žalovaná
ďalej udáva, že od januára do augusta sa žalovaná neustále presúvala do bytu žalobcu a následne do svojho bytu – podľa toho, či bol žalobca na Slovensku a až v auguste sa dohodli, že sa žalobca presťahuje k nej. Všetky žalované peniaze boli spotrebované na chod domácnosti. Žalovaná nepoprela, že žalobcovu dcéru má v starostlivosti jeho exmanželka, ale uviedla, že žalobcovu dcéru si viackrát brala k seba na noc, chodili na výlety, nakoľko dobre vychádzala so žalovanej dcérami; dokonca v septembri 2022 žalobcovej dcére zorganizovala narodeninovú oslavu – kúpila jej tortu a darčeky, nakoľko žalobca v tom čase nebol na Slovensku Žalovaná nesúhlasila s tvrdením o selektívnom prístupe súdu, ale v súdnom konaní sa žalobca vôbec nevyjadroval k podstate sporu – preukázaniu vzniku pôžičkového vzťahu – ale vyjadroval sa k skutočnostiam, ktoré pre daný spor neboli podstatné – a ku ktorým sa v krátkosti vyjadrila aj žalovaná, ale len z opatrnosti. Zaslanie sumy 100,- eur zo strany žalovanej žalobcovi nebolo z titulu vrátenia pôžičky. Na základe vyššie uvedeného žalovaná navrhla odvolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecné správne, a priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 6. V odvolacej replike žalobca nesúhlasil s vyjadrením žalovanej k podanému odvolaniu a v plnom rozsahu sa pridržiaval svojho odvolania. Zároveň uviedol, že žalovaná si z odvolaním napadnutého rozsudku vytiahla iba tie časti, ktoré sa jej hodia pre jej účelovú obranu a vyhýbanie sa povinnosti vrátiť peňažné prostriedky, ktoré jej požičal žalobca. V ostatnom v podstate opakoval a precizoval svoje argumenty uvádzané v odvolaní. Tvrdenie žalovanej o tom, že sa ho bála však nezodpovedá objektívnej realite, nakoľko ešte dňa 30.11.2022 žalovaná napísala žalobcovi formou komunikácie F. /ktorá dávno je súčasťou súdneho spisu/ nasledovne: „Bez toho, aby som im čokoľvek povedala. Ale koniec koncov ja kašlem na všetkých čo si myslia. Ja viem ako vnímam ja teba. Tých 1600 eur tu vrátim. Ti. Pekný večer.“ A následne o tri dni neskôr t.j. 4.12.2022 otec žalovanej p. K. I. zaslal cez aplikáciu A. žalobcovi fotku z hokeja a k tomu komunikáciu, z ktorej je zrejmé, že žalovaná spolu s jej otcom, jej dcérami a dcérou žalobcu a jej právnej zástupkyne sú na hokejovom zápase v B.. Z uvedenej fotky nie je zrejmá žiadna obava ani strach žalovanej zo žalobcu, na ktorý neustále upriamuje pozornosť. Naopak žalovaná sa usmieva. Je predsa nelogické, aby žalovaná súhlasila s vyhotovením fotografie a dokonca sa na nej usmievala, a súhlasila so zaslaním fotografie žalobcovi, pokiaľ mala mať z neho údajne strach. Jeho dcéra bola so žalovanou nie z dôvodu, že by žalovaná zabezpečovala starostlivosť o ňu, ale z dôvodu, že žalovaná mala v teň deň meniny /4.12. - Barbora/, a teda žalovaná pozvala dcéru žalobcu a svoje dcéry do mesta na program a potom na hokej. Z vykonaného dokazovania absolútne nevyplýva žiadna okolnosť, ktorá by preukazovala, žeby žalobca mal byť údajne agresívny k žalovanej, žeby ju mal ohovárať pred okolím a jej známymi, v pracovnej oblasti. Nakoľko toto ani nevyplynulo z vykonaného dokazovania, a to z uznesenia OR PZ Poprad zo dňa 4.4.2023 pod ČVS:ORP-320/PP-PP-2023, kde príslušný orgán odovzdal vec Okresnému úradu, odboru všeobecnej vnútornej správy Poprad, na prejednanie priestupku alebo iného správneho deliktu, avšak o tomto do dnešnému dňa nie je rozhodnuté. Na rozdiel od žalovanej žalobca trvá na vykonaní dôkazov – výsluchov svedkov ako aj predloženie jej daňového priznania za rok 2022. Žalobca poukázal na to, že žalovaná v jej vyjadrení k odvolaniu klame, pokiaľ tvrdí, že nepozná navrhnutého svedka p. K. A., dokonca že sa s ním nikdy nestretla ani nijako nekomunikovala, nakoľko sa s ním stretla najmenej 2x, raz na rodinnej oslave, kde žalobca zoznámil žalovanú so svedkom. Na uvedenej oslave prvýkrát prebehla komunikácia medzi žalovanou a svedkom o tom, že by žalovaná chcela zhotoviť držiak na fly jogu. Následne druhýkrát svedok p. K. A. prišiel osobne do štúdia žalovanej, kde mu žalovaná osobne ukázala, kde chce zavesiť držiak na fly jogu a dohodla so svedkom zhotovenie. Keď bolo potrebné zaplatiť sumu 160,- eur na železo, 80,- eur na háky a vrták do betónu, tak žalobca povedal žalovanej, že je potrebné to uhradiť. Žalovaná okríkla žalobcu, že prečo jej to stále pripomína, že ona momentálne nemá peniaze, nech to zaplatí, a ona mu to vráti koncom mesiaca. Žalobca uvedené uhradil prevodom z účtu, k vráteniu zo strany žalovanej nikdy nedošlo. Žalobca nesúhlasil s vyjadrením žalovanej, že všetky peniaze mali byť spotrebované na chod domácnosti. Zotrval na svojich tvrdeniach a popieral, že by požičané finančné prostriedky mali slúžiť na spoločné bývanie ako rodiny, nakoľko ako uviedol, rodinu netvorili. Žalobca reálne spoločne býval so žalovanou 20 dní, a v tomto čase viac-menej všetko uhrádzal žalobca, vynakladal financie aj na voľnočasové aktivity. Takisto poukazoval na nepravdivé a zavádzajúce tvrdenie žalovanej, že sa starala o jeho maloletú dcéru v čase, keď on bol pracovne v zahraničí. Zdôraznil, že financie boli požičiavané od 1/2022, teda v čase, keď žalobca so žalovanou ešte ani spoločne nebývali, teda nemohli slúžiť na účel spoločného bývania. Tieto tvrdenia žalovanej postrádajú akúkoľvek elementárnu logiku.
I vyjadrenia žalovanej, že ona mala uhrádzať všetky výdavky, sa nezakladajú na pravde, o čom žalobca predložil výpis z účtu za obdobie august 2022, z ktorého je zrejmé, že on uhrádzal všetky výdavky okrem iného aj na voľnočasové aktivity. Pokiaľ žalovaná uviedla, že zaslanie sumy 100,- eur nebolo z titulu vrátenia pôžičky, tak i v danom prípade žalovaná zavádza súd. Pokiaľ by si žalovaná bola vedomá toho, že nič nie je povinná vrátiť žalobcovi, neposiela by mu žiadne finančné prostriedky. Čiastočným vrátením pôžičky vo výške 100,- eur žalovaná iba potvrdila skutočnosť, že sa zaviazala žalobcovi vrátiť finančné prostriedky z titulu pôžičky, čiastočne mu už plnila a teda si je plne vedomá jej záväzku voči žalobcovi. 7. V odvolacej duplike sa žalovaná sa v plnom rozsahu pridŕžala svojich ústnych a písomných vyjadrení v rámci konania pred prvostupňovým súdom a rovnako tvrdení uvedených vo vyjadrení k odvolaniu, ktoré v podstate opakovala. Zo strany žalobcu nebolo preukázané, že došlo k vzniku záväzkového vzťahu, a teda poskytnutiu pôžičky. Žalovaná vo vzťahu k dôkazu, že sľubuje zaplatenie žalovanej čiastky - že v rámci konania pred prvostupňovým súdom vysvetlila okolnosti predmetnej sms komunikácie (rozrušenie), a teda že táto sms komunikácia znamenala, že vráti žalobcovi všetko čo má, aby mala od neho pokoj; z tejto sms nevyplýva, že žalovaná chce vrátiť „ požičané “ peniaze. V čase sms komunikácie so žalobcom bola pod tlakom a v citovom rozrušení z rozchodu a najmä následného správania žalobcu, kedy pochopila slová žalobcu, že keď je s ním, bude mať všetko a že keď s ním nebude, o všetko príde. Vo vzťahu k predloženej fotodokumentácii žalovaná uviedla, že uvedená fotografia nie je preukázaním tvrdeného pôžičkového vzťahu a že žalovaná nesúhlasila so zaslaním fotografie žalobcovi. Žalovaná nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že vykonané dokazovania OČTK nič nepreukázalo, ale poukazuje na jeho záver – odovzdanie veci OÚ Poprad na prejednanie priestupku, nakoľko z dokazovania vyplynula existencia dôvodného podozrenia, že došlo k spáchaniu priestupku. Žalovaná naďalej vypočúvanie navrhovaných svedkov považuje za nadbytočné, nehospodárne a zaťažujúce, nakoľko ani jeden svedok sa nevie vyjadriť k údajnému vzniku záväzkového vzťahu pôžičke. Vo vzťahu k svedkovi K. A. žalovaná navyše udáva, že si ho nepamätá – na spomínanej oslave bolo veľa nových ľudí, s veľa ľuďmi sa bavila o fly joge, ale u nikoho si sama nikdy služby týkajúce sa fly jogy neobjednala. 8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 10. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok II. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, ako aj súvisiaci výrok III. o trovách konania. Keďže výrok I., ktorým bolo konanie v časti o zaplatenie 80,- eur zastavené nebol napadnutý odvolaním, nebol preto v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť. 11. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), e) a h) CSP, teda že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.
12. Vo vzťahu k namietanému pochybeniu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP odvolací súd uvádza, že vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. Súd pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné, pretože takýmto postupom sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena a neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu. Tento odvolací dôvod však odvolací súd považoval za nedôvodný. 13. Vo vzťahu k odvolacej námietke o zamietnutí vykonania dôkazu - predloženiu daňového priznania za rok 2022 z dôvodu porušenia sudcovskej koncentrácie, odvolací súd konštatuje, že v podaní zo dňa 21.03.2023 (č.l. 40 súdneho spisu) žalobca síce navrhoval predložiť daňové priznanie, ale za rok 2021, a to s argumentáciou, že žalovaná nemala na začiatku podnikania (od konca roka 2021) žiadnu klientelu a preto ani nemala príjem z tejto činnosti, a teda ani príjem na zaplatenie depozitu. V roku 2021 žalovaná nepodnikala, o čom svedčí výpis zo živnostenského registra, so vznikom oprávnenia na prevádzkovanie športových zariadení a zariadení slúžiacich na regeneráciu a rekondíciu od 05.01.2022 (č.l. 59 súdneho spisu). Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že žalobca mal možnosť žiadať súd prvej inštancie o vykonanie dôkazu – daňového priznania za rok 2022 už skôr, ako na pojednávaní konanom dňa 03.06.2024 (rub č.l. 106 súdneho spisu). Skutočnosť, že samotná žalovaná na pojednávaní uviedla, že je ochotná predložiť daňové priznanie za rok 2022, nie je relevantná. Ako už uviedol odvolací súd vyššie, súd rozhoduje o prípustnosti vykonania dôkazu. Správny je i záver súdu prvej inštancie, že predmetný dôkaz nie je pre posúdenie veci relevantný, keďže zistenie, či žalovaná svojou podnikateľskou činnosťou si dokázala alebo nedokázala zabezpečiť príjem na chod prevádzky a podnikania, nijako nepreukáže splnenie podstatnej náležitosti pre platné uzatvorenie pôžičkového vzťahu, a to dohodu žalobcu a žalovanej o vôli žalovanej v čase odovzdania peňažných prostriedkov vrátiť tieto prostriedky žalobcovi v dohodnutej dobe. 14. Za nedôvodné považoval odvolací súd aj odvolacie námietky žalobcu vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na vykonanie dôkazu výsluchom svedkov H. A. a G. G.. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 03.06.2024 (rub č.l. 106 súdneho spisu) vyplýva, že svedkyňa H. A. bola navrhnutá žalobcom za účelom vypočutia ohľadom skutočnosti, že žalobca nebol agresívny voči žalovanej a nebola privolaná policajná hliadka v tejto súvislosti, ako aj k odovzdaniu veci žalobcovi H. I.. G. G. mal zase vypovedať ako svedok o odovzdávaní veci žalobcovi. Zo zápisnice vyplýva, že súd prvej inštancie uviedol, že výsluch svedkov navrhnutých žalobcom nepovažoval za neúčelný a uznesením zamietol návrhy na vykonanie dokazovania. Aj podľa odvolacieho súdu výsluch uvedených svedkov by bol nehospodárny, pretože vychádzajúc z tvrdení žalobcu, títo by sa nevedeli vyjadriť k podstatnej otázke v tomto konaní existencii dohody strán sporu o vrátení pôžičky zo strany žalovanej. Ich výpoveď sa mala týkať len vzťahu žalobcu k žalovanej po poskytnutí peňažných prostriedkov a odovzdania vecí žalovanou žalobcovi, teda skutočnostiam, ktoré nemali na právne posúdenie veci vplyv. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdí, že svedok sa mal vyjadriť aj k poskytovaniu peňažných pôžičiek, uvedený dôvod na pojednávaní zo strany žalobcu neodznel, ako to vyplýva zo zápisnice z predmetného pojednávania. 15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie, je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. 16. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
17. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad. 18. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že všetky skutkové zistenia vychádzajúce zo žalobcom predložených listín a to platobných príkazov L. C., H. (č.l. 7 až 13 súdneho spisu), fotodokumentácie online komunikácie medzi stranami sporu (č.l. 14 až 16 súdneho spisu spisu), predžalobnej písomnej komunikácie medzi stranami sporu (č.l. 17 až 18 súdneho spisu spisu), Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru ,,F. B.“ zo dňa 19.08.2021 (č.l. 47 súdneho spisu), Výpisu zo Živnostenského registra žalovanej (č.l. 59 spisu) a vyjadrení strán sporu v priebehu konania, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil, sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu. Súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci, preto tento odvolací dôvod nie je daný. 19. Odvolací nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevyporiadal s online komunikáciou medzi stranami sporu prostredníctvom aplikácii F. a E. a tento dôkaz nevyhodnotil. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd prvej inštancie uviedol online komunikáciu strán sporu s fotodokumentáciou medzi dôkazmi, na základe ktorých zistil skutkový stav, odcitoval vyjadrenie žalovanej z 08.12.2022 v rámci online komunikácie strán sporu a následne ju vyhodnotil ako dôkaz, ktorý vzhľadom na obdobie, kedy ku nej došlo (niekedy po novembri 2022), nepreukazuje skutkové tvrdenie žalobcu o vôli žalovanej vrátiť požičané peňažné prostriedky v čase, keď jej boli poskytnuté. 20. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. 7Cdo/7/2010) 21. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 22. Podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. 23. Podľa § 150 ods. CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. 24. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí
nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1Cdo 78/2010 zo dňa 23.5.2012) 25. Bezprostredný ekonomický cieľ, konkrétne ekonomické skutočnosti, ktoré sú motívom ľudského správania vedúceho k vzniku záväzku, nazýva teória kauzou zmluvy. Kauzou zmluvy o pôžičke je poskytnutie vecí určitého druhu (najmä peňazí), teda samotná pôžička. Napriek tomu, že Občiansky zákonník neuvádza povinnosť zmluvných strán vyjadriť v záväzkoch kauzu zmluvy (§ 495 OZ), kauza býva v zmluve o pôžičke vždy vyjadrená, pretože je imanentnou súčasťou jej podstatných náležitostí. Kauza má zásadný význam predovšetkým v procesnej fáze dokazovania. Ak napríklad veriteľ preukáže, že dlžníkovi poskytol peňažné prostriedky, avšak nepreukáže z akého dôvodu (kauzy) má dlžník povinnosť peniaze vrátiť, môže byť tento záväzok posúdený ako darovanie a žalobný návrh veriteľa zamietnutý. (PAGÁČ, Ľubomír. § 657 [Podstatné náležitosti]. In: ŠTEVČEK, Marek, DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Občiansky zákonník II. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 2428, marg. č. 1.) 26. Predpokladom úspechu v sporovom konaní je unesenie dôkazného bremena na tvrdené skutočnosti, pričom dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností nesie tá strana sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Nesplnenie dôkaznej povinnosti má za následok neunesenie dôkazného bremena, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť strany za to, že jej tvrdenia neboli preukázané. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné poukázať na už ustálenú judikatúru týkajúcu sa povinnosti strán tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a ich dôkaznej povinnosti, ktorá je už notorietou, a podľa ktorej samotná skutočnosť, či strana v konaní vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jej povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti strán. Odvíja sa teda od hmotného práva. Skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej-ktorej strany treba rešpektovať aj tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, teda, že z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné tvrdenia, existuje výnimka vychádzajúca z faktu, že po nikom nemožno spravodlivo požadovať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Je potom na žalovanom, aby preukázal skutočnosti vylučujúce žalobcom uplatnené právo, z čoho plynie, že dôkazné bremeno prechádza na protistranu, teda na žalovaného (v tejto súvislosti pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 81/2010 zo dňa 31.05.2010) 27. Správne súd prvej inštancie vyložil obsah dôkaznej povinnosti veriteľa, keď uviedol, že v súdnom konaní sa od veriteľa, ktorý žaluje na splnenie dlhu zo zmluvy o pôžičke, vyžaduje nielen preukázanie konsenzu veriteľa a dlžníka o uzavretí zmluvy o pôžičke, ale aj preukázanie prenechania druhovo určených vecí veriteľom dlžníkovi. Odvolací súd dodáva, že aj zo súdnej praxe vyplýva, že dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke, a že podľa nej bolo dlžníkovi plnené, spočíva na veriteľovi. 28. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca poskytnutie pôžičky žalovanej nepreukázal. S poukazom na výklad uvedený v bode 24. odôvodenia tohto rozsudku odvolací súd zdôrazňuje, že ak sa žalobca žalobou domáhal splnenia dlhu žalovaného zo zmluvy o pôžičke, bol povinný preukázať nielen skutočnosť, že žalovanej v období od januára do septembra 2022 previedol na účet finančné prostriedky vo výške spolu 5.030,- eur (táto skutočnosť bola v konaní preukázaná a nebola sporná), ale aj svoje tvrdenie, že so žalovanou uzavrel zmluvu o pôžičke, teda, že sa so žalovanou dohodol, že jej finančné prostriedky v celkovej výške 5.030,- eur požičia na podnikateľské účely a žalovaná sa zaviazala mu ich vrátiť. Dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke, a že podľa nej žalovanej plnil, spočíva totiž na žalobcovi. Žalobca písomnú zmluvu o pôžičke nepredložil. Svoju žalobu založil na tom, že so žalovanou uzavrel ústnu zmluvu o pôžičke, na základe ktorej jej požičal žalovanú sumu. Tvrdil, že výpismi z účtu preukázal, že došlo k reálnemu plneniu medzi žalobcom a žalovanou, pričom žalovaná prejavila svoju vôľu vrátiť všetko, čo žalobca požaduje, a to potom ako ju žalobca vyzval vrátiť finančné prostriedky písomnou predžalobnou výzvou z 07.12.2022, ako aj správami prostredníctvom komunikačných služieb Viber alebo Instagram zo dňa 08.12.2022. Žalovaná uzavretie zmluvy o pôžičke poprela, pričom tvrdila, že poskytnuté peňažné prostriedky mali
byť ,,spotrebované“ za účelom zabezpečenia chodu domácnosti, ktorú tvorila so žalobcom a ich maloletými deťmi, minimálne medzi augustom až novembrom 2022 a kedy sa žalobca mal presťahovať ku žalobkyni. 29. Ak súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobcom predložená mobilná komunikácia z obdobia až po ukončení vzťahu, t.j. niekedy po novembri 2022, teda už po poskytnutí finančných prostriedkov nepreukazuje konsenzus medzi stranami sporu, že platby poskytnutých peňažných prostriedkov súvisia so zmluvou o pôžičke, kde veriteľom z pôžičky bol žalobca a dlžníkom žalovaná, odvolací súd s týmto záverom súhlasí. Nespochybňuje pritom, že žalobca previedol na účet žalovanej predmetné finančné prostriedky s úmyslom ich žalovanej požičať, dospel však záveru, že samotné uzavretie zmluvy o pôžičke sa žalobcovi preukázať nepodarilo, keď nepredložil žiaden dôkaz o vôli žalovanej v čase odovzdania a prijatia peňažných prostriedkov, že tieto v dohodnutej dobe vráti, ako správne konštatoval súd prvej inštancie. To, že žalobca vo svojich písomných podaniach a v rámci svojho výsluchu na pojednávaní popísal, z akých dôvodov poskytoval pôžičku žalovanej (na podnikateľský účel) a tiež ako bol dohodnutý so žalovanou, pokiaľ ide o vrátenie peňazí, nepostačovalo. 30. Odvolací súd, vychádzajúc zo súdom prvej inštancie zistených skutočností, dospel k záveru, že žalobca nepreukázal uzavretie zmluvy o pôžičke so žalovanou, a teda nepreukázal, že právnym dôvodom dlhu, ktorého zaplatenia sa od žalovanej domáha, je práve poskytnutie pôžičky. Nepreukázal, ako sám tvrdí, že bol dohodnutý na tom, že žalovaná vráti plnenia, keď ju o to žalobca požiada, resp. že žalovaná požičané peniaze raz vráti. 31. K odvolacím námietkam žalobcu týkajúcich sa neodôvodnenosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že porušením práva na spravodlivý súdny proces sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv strany sporu, ktoré jej poskytujú predpisy upravujúce civilný proces. O procesnú vadu, ktorá má za následok nesprávny procesný postup v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. 32. Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne, úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balanic./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B). 33. Odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, výsledky vykonaného dokazovania, vysvetlil, čoho sa žalobca domáhal, čo uvádzala žalovaná na svoju obranu, čím strany sporu argumentovali v konaní pred súdom prvej inštancie. Súd v odôvodnení svojho rozsudku citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery o nedôvodnosti žalovaného nároku pre neunesenie dôkazného bremena k skutkovému tvrdeniu o dohode strán sporu na zmluve o pôžičke. Uviedol, že ďalšie skutočnosti tvrdené žalobcom neboli už pre posúdenie veci relevantné. Prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. 34. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj napr. IV. ÚS 252/2004, I. ÚS 50/2004, II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). Skutočnosť, že strana sporu nesúhlasí s argumentáciou súdu, neznamená arbitrárnosť rozhodnutia ani jeho nepreskúmateľnosť. 35. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 36. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. ako aj v súvisiacom výroku III. o trovách konania ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. 37. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalovanej bol voči neúspešnému žalobcovi priznaný nárok na náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením postupom podľa § 262 ods. 2 CSP. 38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).