Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/336/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3608201863 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3608201863.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľov 2) JUDr. O. V., bytom I. XXX, 3) M. V., bytom I. XXX, 4) V. M., rod. V., bytom G. K., C. cesta XXX, 5) Q. I., rod. V., bytom O., O. XXXX/XX, 6) M. V., bytom O., J. C. XXXX/X, navrhovatelia 3) až 6) zastúpení navrhovateľom 2) ako advokátom so sídlom v O., M. slovenskej X a 7) M. O., rod. C., bytom Z. F. XXX, zastúpenej JUDr. M. O., advokátom, so sídlom v O., W. A. XXXX/X proti odporcovi U. I., zastúpenému JUDr. M. C., advokátkou, so sídlom v E., Sv. R. a M. XXXX/XX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 29. júna 2011, č.k. 5C/190/2008-354, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu k navrhovateľom 2) až 6) m e n í tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľom 2) až 6) spoločne a nerozdielne náhradu trov prvostupňového konania v sume 2.037,60 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet advokáta JUDr. O. V.. Vo zvyšujúcej časti rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľom 2) - 6) spoločne a nerozdielne náhradu trov odvolacieho konania v sume 98,91 Eur, do troch dní, na účet ich právneho zástupcu JUDr. O. V., advokáta. Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke 7) náhradu trov odvolacieho konania v sume 24,23 Eur, do troch dní, na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. O., advokáta. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že spoluvlastnícky podiel k pozemku parc. č. KNC XXX/X o výmere X.XXX m2 (zastavané plochy a nádvoria) v k.ú. I. o veľkosti 1/2 k celku, spoluvlastnícky podiel k pozemku parc. č. C. XXX/X o výmere XXX m2 (zastavané plochy a nádvoria) v k.ú. I. o veľkosti 1/6 k celku a spoluvlastnícky podiel k pozemku parc. č. KNC XXX o výmere XXX m2 (zastavané plochy a nádvoria) v k.ú. I. o veľkosti 1/6 k celku, všetky pozemky podľa geometrického plánu Ing. A. K. č. 125/2008 zo dňa 08.07.2008, úradne overeného dňa 14.07.2008, patrí do dedičstva po poručiteľovi O. V., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom I. XXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Určil, že spoluvlastnícky podiel k pozemku parc. č. KNC XXX/X o výmere X.XXX m2 (zastavané plochy a nádvoria) v k.ú. I. o veľkosti 1/8 k celku, spoluvlastnícky podiel k pozemku parc. č. C. XXX/X o výmere XXX m2 (zastavané plochy a nádvoria) v k.ú. I. o veľkosti 1/6 k celku a spoluvlastnícky podiel k pozemku parc. č. KNC XXX o výmere XXX m2 (zastavané plochy a nádvoria) v k.ú. I. o veľkosti 1/6 k celku, všetky pozemky podľa geometrického plánu Ing. A. K. č. 125/2008 zo dňa 08.07.2008, úradne overeného dňa 14.07.2008, patrí do dedičstva po poručiteľke M. V., rod. W., nar. 12.02.1927, naposledy bytom I. XXX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX. Zároveň určil, že navrhovateľka 7) M. O., rod. C., nar. XX.XX.XXXX je podielovou spoluvlastníčkou pozemku parc. č. KNC XXX/ X o výmere X.XXX m2 (zastavané plochy a nádvoria) v k.ú. I. podľa geometrického plánu Ing. A. K. č. 125/2008 zo dňa 08.07.2008, úradne overeného dňa 14.07.2008 s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 1/24 k celku. O trovách konania rozhodol tak, že odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľom 2) až 6) spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 2.945,28 Eur, k rukám B.. O. V., advokáta a nahradiť navrhovateľke 7) trovy konania v sume 298,37 Eur, k rukám JUDr. M. O., advokáta. Geometrický plán Ing. A. K. č. 125/2008 zo dňa 08.07.2008, úradne overený Správou katastra O. pod č. 208/2008 dňa 14.07.2008, tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku. Takto rozhodol po predchádzajúcom zrušení jeho rozsudku zo dňa 30.03.2009, č.k. 5C/190/2008-26 uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 04.03.2010, č.k. 19Co/171/2009-246. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd konštatoval, že pokiaľ okresný súd návrhu vyhovel s odôvodnením, že odporcom predložené kúpne zmluvy, ktorými preukazoval nadobudnutie vlastníckeho práva, sú neplatné, pretože tieto nie sú datované, ktorá skutočnosť podľa práva platného v čase ich uzavretia spôsobovala ich neplatnosť, krajský súd sa s jeho názorom stotožnil. Rovnako súhlasil aj s jeho názorom, že vyvlastňovacie rozhodnutie, na ktoré odporca v priebehu konania poukazoval, sa netýkalo spoluvlastníckych podielov navrhovateľov 1) až 7), ako aj právnych predchodcov navrhovateľov 2) až 6), ktoré skutočnosti nepochybne vyplývajú z obsahu spisu. Nakoľko okresný súd sa nezaoberal osobitným spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, prostredníctvom ktorého sa poskytuje držiteľovi zákonná možnosť, aby sa vzťahy za dlhotrvajúcej držby vzťahovali na vlastnícke právo, v danom prípade boli splnené zákonné predpoklady vydržania, jeho rozhodnutie krajský súd zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôsledku úmrtia pôvodného navrhovateľa 1), ktorého dedičmi sú navrhovatelia 2) - 6) (s ktorými podľa § 107 ods. 1 a 3 O.s.p. pokračoval v konaní ako s navrhovateľmi 2/ - 6/), pripustil súd prvého stupňa zmenu pôvodného návrhu uznesením zo dňa 26.01.2011, č.k. 5C/190/2008-283. Po konštatovaní, že v danom prípade navrhovatelia osvedčili naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ako aj po konštatovaní, že aktívna legitimácia na strane navrhovateľov je daná, pristúpil súd prvého stupňa k vecnému prejednaniu návrhu. Predloženými pozemnoknižným vložkami č. XXX a č. XXX pre k.ú. I., ako aj dedičskými rozhodnutiami mal preukázané, že navrhovateľka 7) je pôvodná pozemnoknižná podielová spoluvlastníčka pôvodného pozemku parc. č. XXX v k.ú. I. a pôvodný navrhovateľ 1) a navrhovatelia 2) až 6) sú právni nástupcovia pôvodných pozemnoknižných podielových spoluvlastníkov. Právnym dôvodom nadobudnutia vlastníckeho práva je podľa pozemnoknižných vložiek kúpa, resp. dedenie (č.l. 134 - 139 spisu). Uviedol, že pokiaľ vložky č. 394 a č. 217 pre k.ú. I. boli uzavreté a došlo v nich k zmenám podľa R I 440/1967 (č.l. 178 - 191 spisu) a R I 640/1971 (č.l. 161 - 177 spisu), tieto zmeny nemali podľa zistenia súdu vplyv na sporné pozemky, pretože sa jednalo o iné časti pôvodných pozemkov parc. č. XXX a č. XXX zamerané geometrickým plánom č. 122/23-428-920-958/ B zo dňa 20.11.1958 (č.l. 7 pripojeného spisu Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 6C/92/1992). Mal za preukázané, že navrhovateľka 7), resp. právni predchodcovia navrhovateľov 2) až 6) boli zapísaní ako pozemnoknižní spoluvlastníci pozemkov parc. č. XXX a parc. č. XXX v k.ú. I., pričom podľa výpovedí svedkov bol právny stav minimálne do roku 1958 v súlade s užívacím stavom (bez ohľadu na dohodu podielových spoluvlastníkov o konkrétnom rozsahu užívania spoločných nehnuteľností, pričom súd prvého stupňa nemal v konaní preukázanú dohodu pôvodných pozemnoknižných vlastníkov o rozdelení pozemkov aj čo do vlastníctva). Sporné pozemky parc. č. XXX o výmere XXX m2 a parc. č. XXX o výmere X.XXX m2 zapísané na LV č. XXX pre k.ú. I. boli vytvorené z pôvodných pozemnoknižných parciel č. XXX, č. XXX a č. XXX v k.ú. I., čo vyplýva z geometrického plánu č. 137/2000 zo dňa 15.08.2000 (č.l. 148 spisu), ako aj identifikácie parciel zo dňa 26.02.2009 (č.l. 119 - 124 spisu). Mal za to, že z dokazovania tiež vyplýva, že pozemok parc. č. XXX/XX, ktorý mal byť na odporcu delimitovaný protokolom zo dňa 01.05.1991, je v súčasnosti zahrnutý do pozemkov parc. č. XXX, XXX a XXX (č.l. 124 spisu). Dôvodil, že uvedený záver o vlastníctve navrhovateľov nemohli spochybniť ani výpovede svedkov M. O. a M. W., pretože títo sa vyjadrovali najmä k užívaniu pozemkov, svedkyňa M. O. navyše uviedla, že pozemky, ktoré chodili obrábať, patrili pôvodne O. a Z. C., pričom ich podiely nie sú predmetom tohto konania. Na prijatie iného záveru o vlastníctve navrhovateľov nepredložili svedkovia ani odporca žiadne iné dôkazy. Uviedol, že súd posudzuje v tomto konaní len právny vzťah navrhovateľov a odporcu, a pokiaľ najmä svedkyňa M. O. má nejaké majetkové nároky, nič jej nebráni uplatniť svoje práva v súdnom konaní samostatným návrhom. Vedomosť o vlastníckom práve právnych predchodcov navrhovateľov k sporným pozemkom (do tvrdeného výkupu v roku 1958) potvrdili pri svojich výsluchoch aj svedkovia Ing. B. K. a B. V.; z pripojených spisov sp. zn. 4C/208/1994 a sp. zn. 6C/92/1992 aj svedok Q. M.. Pokiaľ ide o ďalšiu obranu odporcu spočívajúcu v tvrdení o zmluvnom nadobudnutí sporných pozemkov jeho právnym predchodcom od právnych predchodcov navrhovateľov, opakovane túto nepovažoval za dôvodnú s odôvodnením, že odporcom predložené kúpne zmluvy na č.l. 64 a 65 spisu a č.l. 66 až 67 spisu posúdil prejudiciálne ako neplatné, pretože tieto nie sú datované, ktorá skutočnosť podľa práva platného v čase ich údajného uzavretia spôsobila ich neplatnosť a súčasne z obsahového hľadiska sú v rozpore so zákonom, pretože neboli podpísané všetkými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi parciel č. XXX a č. XXX v k.ú. I., a teda novovytvorené parc. č. XXX/X a č. XXX/X, ktoré mali byť predmetom zmluvného prevodu, nemohli platne vzniknúť (zákon č. 141/1950 Zb. v podrobnostiach ohľadne neplatnosti kúpnych zmlúv). Súd prvého stupňa poukázal na právne závery rozsudku Krajského súdu v Nitre, č.k. 8Co/393/1998-205 zo dňa 13. októbra 1999, s ktorými sa stotožnil. Naďalej zotrvával na svojom názore, že súčasne predložené vyvlastňovacie rozhodnutie zn. Výst. č. 1523/1960 zo dňa 28.03.1960 sa netýka spoluvlastníckych podielov navrhovateľky 7), resp. právnych predchodcov navrhovateľov 2) až 6), a teda sa netýka ani sporných pozemkov (boli ním vyvlastnené len spoluvlastnícke podiely bývalých pozemnoknižných vlastníkov O. C. o veľkosti 1/3- ina a Z. C. o veľkosti 1/3-ina a nie celá parcela č. XXX v k.ú. I.). Konštatoval, že na základe týchto zmlúv a rozhodnutia o vyvlastnení sa bývalý Československý štát (a teda po jeho zániku ani Slovenská republika) nemohli stať vlastníkmi sporných nehnuteľností, sporné pozemky boli tak na odporcu v katastri nehnuteľností zapísané bez právneho dôvodu. V tejto súvislosti poukázal na tú skutočnosť, že k samotnému zápisu vlastníckeho práva odporcu k predmetným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností v celosti došlo pritom až dňa 24.08.2000 na základe jeho žiadosti. V zmysle intencií zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu sa následne zaoberal, či v danom prípade boli splnené zákonné predpoklady vydržania, nakoľko odporca tvrdil, že vlastnícke právo k sporným pozemkom nadobudol vydržaním, pretože sporné pozemky minimálne od roku 1960 dobromyseľne a nerušene užíval. Konštatoval, že k tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené súčasne (kumulatívne) zákonné predpoklady, a to a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, c) spôsobilý predmet vydržania. Vychádzajúc z uvedených predpokladov vydržania, z vykonaného dokazovania podľa názoru súdu prvého stupňa vyplýva, že odporca (resp. jeho právny predchodca) nemohol byť dobromyseľný pri vstupe do držby sporných pozemkov, že k nim nadobudol vlastnícke právo. Nadobúdacím titulom, od ktorého mal právny predchodca odporcu odvodzovať svoju dobromyseľnosť (na základe ktorých sa uchopil držby), boli podľa tvrdenia odporcu práve nedatované kúpne zmluvy pravdepodobne uzavreté v roku 1958. Z dôvodu absolútnej neplatnosti týchto zmlúv nemohol právny predchodca odporcu (československý štát) platne nadobudnúť vlastnícke právo k sporným pozemkom. Vzhľadom na charakter dôvodov neplatnosti týchto zmlúv nemohol byť podľa názoru súdu prvého stupňa právny predchodca odporcu v ospravedlniteľnom omyle, že mu vlastnícke právo k sporným pozemkom patrí. Konštatoval, že chýbajúci dátum podpisu kúpnych zmlúv ako dôvod ich neplatnosti je z hľadiska predpokladov vydržania prekážkou dobromyseľnosti právneho predchodcu odporcu pri vstupe do držby sporných pozemkov (pokiaľ z právneho poriadku, ktorého tvorcom bol práve právny predchodca odporcu, vyplýva, že písomný právny úkon pôsobí od podpisu strán, nemožno pri štátnych orgánoch - bývalých MNV - vychádzať z predpokladu o neznalosti tohto ustanovenia). Ďalej zo skutočnosti, že účastníkom predmetných kúpnych zmlúv neboli všetci bývalí pozemnoknižní spoluvlastníci dotknutých nehnuteľností, je zrejmé, že právny predchodca odporcu sa nemohol so zachovaním normálnej (bežnej) opatrnosti domnievať, že nadobudol vlastnícke právo k sporným pozemkom. Navyše zo samotných kúpnych zmlúv vyplýva zámer právneho predchodcu odporcu, že budú uzavreté ďalšie kúpne zmluvy s ostatnými spoluvlastníkmi, ktorých existencia však v konaní nebola preukázaná. Predmetné kúpne zmluvy neboli navyše predložené ani na zápis do pozemkovej knihy (§ 112 zákona č. 141/1950 Zb.). Na základe uvedeného je zrejmé, že právny predchodca odporcu nebol oprávneným držiteľom sporných nehnuteľností, ale len ich detentorom, pričom detencia počas akokoľvek dlhej doby nemôže viesť k vydržaniu vlastníckeho práva. Na tom nemôže nič zmeniť len subjektívne opačné presvedčenie odporcu (jeho právneho predchodcu), ani to, že sporné pozemky boli využívané na verejné účely a dokonca ani to, že na nich bola postavená budova materskej školy. Súd prvého stupňa konštatoval, že nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním nebolo možné aj z dôvodu neexistencie oprávnenej držby počas ustanovenú vydržaciu dobu. V tejto súvislosti poukázal na to, že podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného vstupu do držby a na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním sa vyžadovala oprávnená a nepretržitá držba v trvaní 10 rokov (§ 116 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb.). Podľa tvrdenia odporcu mal jeho právny predchodca vstúpiť do držby sporných nehnuteľností v roku 1959 (ako to vyplýva z bodu 7 predmetných nedatovaných kúpnych zmlúv). Na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním bolo potrebné, aby uvedená vydržacia doba uplynula do 31.03.1964, pretože dňa 01.04.1964 nadobudol účinnosť zákon č. 40/1964 Zb., ktorý v pôvodnom znení vydržanie vôbec neupravil. Podľa zákona č. 141/1950 Zb. teda právny predchodca odporcu vlastnícke právo k sporným pozemkom objektívne nemohol vydržať (ak by aj pozemky držal od 1959 do 31.03.1964). Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola do právneho poriadku opätovne zavedená až novelou Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb., účinnou od 01.04.1983 (s tým, že vydržacia doba nemohla skončiť skôr ako rok po účinnosti novely, t. j. dňa 01.04.1984). Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Z uvedeného je zrejmé, že právny predchodca odporcu (štát) nemohol pre seba nadobudnúť vlastnícke právo k sporným pozemkom vydržaním ani za účinnosti tejto právnej úpravy. Až novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 01.01.1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 01.01.1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t. j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 01.01.1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov a súčasne bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním (uznesenie NS SR, sp. zn. 5Cdo/30/2010 zo dňa 01.03.2011). Z toho vyplýva, že za podmienky splnenia ostatných predpokladov vydržania mohol právny predchodca odporcu napriek vstupu do držby v roku 1959 teoreticky nadobudnúť vlastnícke právo k sporným pozemkom až dňa 01.01.1992 (k čomu však z vyššie uvedených, ako aj ďalších dôvodov nedošlo). Uviedol, že z dokazovania vyplynuli aj ďalšie okolnosti, ktoré spochybňujú dobromyseľnosť právneho predchodcu odporcu, že je oprávneným držiteľom sporných pozemkov. Podľa názoru súdu prvého stupňa neobstojí tvrdenie odporcu, že držba sporných pozemkov jeho právnym predchodcom bola obyvateľmi všeobecne rešpektovaná, pretože súd mal preukázané, že pôvodní pozemnoknižní vlastníci sa o pozemky zaujímali, domáhali sa vyplatenia finančnej náhrady za ich „odňatie“ (výpovede pôvodného navrhovateľa 1), Q. V. a M. M. z pripojených spisov), pozemky boli stále predmetom dedenia a dedičské rozhodnutia, týkajúce sa nehnuteľností, sa doručovali aj príslušným štátnym orgánom na zápis v evidencii nehnuteľností, resp. pozemkovej knihe (navyše za „všeobecné rešpektovanie obyvateľmi“ nemožno označiť správanie obyvateľov odporcu, ktorí neboli v žiadnom právnom vzťahu k sporným pozemkom). S poukazom na to, že záujem právnych predchodcov navrhovateľov o sporné pozemky vyplýva aj z listu bývalého MNV v I. č. 136/1982 zo dňa 14.04.1982 (č.l. 96 spisu) predloženého navrhovateľmi, ktorým tento reagoval na list Q. V. a M. M., ktorým „nesúhlasia, aby bol z ich pozemku vedľa materskej školy, ktorý nie je pozemnoknižne usporiadaný, robený park“, pričom bývalý MNV v I. v reakcii uviedol, že „nehodlá v tejto časti urobiť park, ale upraviť, čiže urovnať hlinu, ktorá je v tejto časti dovezená a na tejto zasiať trávu ako zeleň“, súčasne uviedol, že „požiadal ONV Topoľčany, odbor výstavby o vyhotovenie geometrického plánu z tejto časti a uvedenú časť po vyhotovení geometrického plánu od nich vykupovať pre verejné účely obce, pričom podľa pozemnoknižného výpisu, ktorý majú k dispozícii, nie sú (pisateľky, pozn. súdu) vlastníkmi uvedenej časti, ale spoluvlastníčkami v určitom podiele; v tejto časti je viacero spoluvlastníkov pôdy“ - tento list bývalého MNV I. jednoznačne potvrdzuje záver súdu, že právny predchodca odporcu nemohol byť dobromyseľný držiteľ sporných pozemkov, ale len detentor, ktorú skutočnosť si sám aj uvedomoval. Zastával názor, že vzhľadom na jednoznačnosť týchto záverov o nedostatku dobromyseľnosti právneho predchodcu odporcu nemožno uvažovať ani o zásade, že v pochybnostiach sa držba považuje za oprávnenú (§ 130 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka), a to aj preto, že pokiaľ štátny orgán (t. j. bývalý MNV I.) pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi (t. j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená, ani uvažovať. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22Cdo/469/2004 zo dňa 19.05.2004. Uviedol, že dobromyseľný ohľadne držby sporných pozemkov nemohol byť ani samotný odporca v súvislosti s prijatím zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, ktorý možno vzhľadom na § 2 ods. 7 zákona považovať za nadobúdací titul, od ktorého by mohol odporca odvodzovať svoju dobromyseľnosť pri držbe sporných pozemkov. Z vykonaného dokazovania naopak podľa názoru súdu vyplýva jednoznačný záver, že tomu tak nie je (zákon č. 138/1991 Zb. nadobudol účinnosť dňa 01.05.1991), tento záver odôvodňoval jednak správaním pôvodného navrhovateľa 1), ktorý mal v júli 1991 odstrániť bránky zo sporných pozemkov, poorať ich a osiať, pričom sa preukazoval výpisom z pozemkovej knihy, ktoré správanie by muselo objektívne spôsobiť pochybnosti odporcu, či sporné pozemky drží oprávnene (tento skutkový záver o správaní pôvodného navrhovateľa 1) vyplýva z výpovede svedka Ing. B. K., ktorý bol v tom čase poslancom bývalého MNV I., resp. obecného zastupiteľstva, ako aj zo str. 3 odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k. 14Co/588/1992-83 zo dňa 19.07.1993 podľa č.l. 88 spisu), ako aj z delimitačného protokolu zo dňa 01.05.1991, z ktorého vyplýva, že pozemok parc. č. 606/19 tvorí neusporiadaný nehnuteľný majetok, ktorý prechádza zo správy (nie z vlastníctva) bývalého ONV v E. odporcovi (č.l. 109 p.v. spisu). Mal za to, že v rozpore s dobromyseľnosťou odporcu je aj samotné konanie vedené pred Okresným súdom v Topoľčanoch, sp. zn. 10C/30/1996 (najmä vzhľadom na jeho výsledok). Neustály záujem právnych predchodcov navrhovateľov o vrátenie sporných pozemkov vyplýva aj z listu bývalej Školskej správy v E. zo dňa 20.01.1994 (č.l. 154 spisu) ako reakcia na list pôvodného navrhovateľa 1), z ktorého vyplýva, že aj v tom čase bolo rešpektované vlastníctvo pôvodných vlastníkov podľa stavu pozemkovej knihy. V odôvodnení svojho rozhodnutia dôvodil, prečo nepovažoval za dôvodné ani výhrady odporcu voči geometrickému plánu Ing. A. K. č. 125/2008 zo dňa 08.07.2008, ako aj námietku odporcu, že navrhovatelia si mohli nárok uplatnený v prejednávanej veci uplatniť v reštitučnom konaní. Nakoľko vo vykonanom dokazovaní mal dostatočný podklad na rozhodnutie, ďalšie navrhované dokazovanie ohliadkou na mieste samom nevykonal s odôvodnením, že žiadny faktický stav sporných pozemkov v súčasnosti nemohol ovplyvniť závery dokazovania o nesplnení predpokladov vydržania v prípade predchodcu odporcu, resp. samotného odporcu. Rovnako zdôvodnil, prečo nevyhovel žiadosti právnej zástupkyne odporcu na poskytnutie lehoty na štúdium spisu. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 80 písm. c), § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, 3, 4, § 854, § 860, § 865 ods. 1, 3, § 868 a § 870 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, ktorý sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytýkal, že v rozpore s jeho proklamáciu, ktorú adresoval výslovne aj svedkom v tom smere, že budú mať možnosť k veci sa vyjadriť pri ohliadke na mieste samom, o ktorej súd rozhodne po výsluchoch navrhovaných svedkov, napokon ukončil dokazovanie bez vykonania tohto dôkazu (ohliadky). I napriek tomu, že súd prvého stupňa vykonal odporcom navrhnuté dokazovanie výsluchom svedkov, dokazovanie uzavrel predčasne. Výsluch svedkýň M. O. a M. W. nebol procesne ukončený, pretože nemali možnosť povedať všetko, čo o veci vedeli. Aj ďalší svedkovia v konaní tvrdili, že navrhovatelia nikdy nevlastnili ani staršie pozemky, ktoré sa nachádzajú v areáli materskej škôlky a prejavili ochotu zúčastniť sa ohliadky na mieste samom, kde by ukázali súdu a zúčastneným účastníkom konania, kde sa ktorý pozemok, o ktorých vypovedali, reálne nachádzal. Vykonanie týchto dôkazov súd prvého stupňa nedokončil, čím uprel procesné právo odporcovi umožniť mu preukázanie jeho tvrdení a súčasne aj právo svedkom, aby vypovedali o všetkom, čo o veci vedia. Namietal ďalej postup súdu prvého stupňa v tom smere, že dňa 29.06.2011 bolo pojednávanie nariadené len za účelom výsluchu svedkyne. Súd prvého stupňa po výsluchu napriek jeho obsahu zamietol žiadosť zástupkyne odporcu o oboznámení sa s ďalšími dôkazmi do spisu nedávno doloženými a mal za to, že súd prvého stupňa odoprel odporcovi v právnom zastúpení uplatniť procesné právo na to, aby dôkaz (výsluch svedkyne), ktorý bol vykonaný spolu s listinami, či spismi do spisu doloženými, či pripojenými súdom krátko pred pojednávaním a počas neho, mohol odporca porovnať s vykonaným dokazovaním. Trval na tom, že v celom dokazovaní, ktoré bolo nariadené po zrušení prvostupňového rozsudku, poukazoval a naďalej poukazuje na kúpnu zmluvu uzavretú medzi predávajúcim O. G. a spol. a kupujúcim: právnym predchodcom odporcu. Naďalej odvodzoval a odvodzuje svoje vlastnícke právo k sporným pozemkom aj od vyvlastňovacieho konania. Popri uvedených právnych tituloch v konaní namietal a naďalej namieta, že na ich základe bol v dobrej viere, že úkony, ktoré v dávnej minulosti (v roku 1958 až 1960) vykonali jeho právni predchodcovia, sú platné. Naďalej trvá na tom, že bol v tejto viere dobromyseľný aj vďaka správaniu pôvodných vlastníkov pozemkov. Poukazoval na výpovede svedkyne M. O., ako aj svedka Ing. B. K.. J., že navrhovatelia, resp. navrhovateľ 2) sa začal zaujímať o sporné pozemky až v roku 2008. Do roku 2008 sa navrhovatelia o sporné pozemky vôbec nezaujímali. Zdôrazňoval, že pred rokom 2000 viedli navrhovatelia viaceré súdne spory o určenie vlastníckeho práva k pozemkom v k.ú. I., vrátane pozemku, ktorý sa nachádza vedľa sporných pozemkov, a ktorý aj navrhovateľ 2) nadobudol do vlastníctva, a ak by sa bol ktorýkoľvek z navrhovateľov v tej dobe cítil vlastníkom aj sporných pozemkov, nepochybne by bol už vtedy uplatňoval určenie vlastníckeho práva aj k sporným pozemkom. Trval na tom, že v konaní bolo preukázané, že odporca je oprávneným vlastníkom sporných pozemkov, tak ako to proklamoval, že bol v dobrej viere, že všetci jeho právni predchodcovia vo všetkých politických režimoch, ktoré sa v krajine vystriedali, urobili právne úkony platné, napriek formálnym nedostatkom právneho úkonu kúpnej zmluvy. Keďže na základe uvedených úkonov bezprostredne odporca (jeho právni predchodcovia) vstúpil do užívania sporných pozemkov a toto užívanie bolo fyzicky aj právne nerušené až do roku 2008, čo je 48 až 50 rokov, nepochybne vlastnícke právo k sporným pozemkom nadobudol aj vďaka tejto dobromyseľnej nepretržitej, nerušenej a dlhodobej držbe. Vyslovil názor, že súd nevykonal dokazovanie v rozsahu, v akom mu bolo uložené uznesením krajského súdu. Odvolanie podal aj proti výroku o náhrade trov konania. Namietal priznanie odmeny za úkon právnej služby - návrh na zabezpečenie dôkazu a aplikáciu ust. § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Mal za to, že s tým, že aj keby mali byť navrhovatelia v konaní úspešní vo veci samej, súd nemal postupovať podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., mal rozhodnúť podľa ust. § 150 O.s.p. a náhradu trov konania navrhovateľom nepriznať. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrili odporcovia 2) až 6), ako aj odporkyňa 7), ktorí navrhli potvrdenie napadnutého rozsudku. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu k navrhovateľom 2) až 6) zmeniť a vo zvyšnej časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci, možno odôvodniť len skutočnosťami uvedenými v ust. § 205 ods. 2 písm. a) až f) O.s.p. V prejednávanej veci z podaného odvolania vyplýva, že odporca v podanom odvolaní súdu prvého stupňa vytýka, že nevykonal všetky dôkazy, ktoré bolo potrebné vykonať, nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a rozsudok bol vydaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, t. j. odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. Odôvodnenie odvolania proti rozsudku možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. odôvodniť tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností v prípade, ak účastník navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal. V danom prípade odporca opodstatnenosť uvedeného odvolacieho dôvodu vidí v skutočnosti, že súd prvého stupňa nevykonal ohliadku na mieste samom, dokazovanie výsluchom svedkov uzavrel predčasne a zamietol žiadosť zástupkyne odporcu o oboznámenie sa s ďalšími dôkazmi založenými do spisu. K uvedenej námietke odvolateľa odvolací súd uvádza, že princíp voľného hodnotenia dôkazov zakotvený v zákonnej právnej úprave konania pred súdmi, ktorá ustanovuje podmienky uplatňovania základného práva na súdnu ochranu v spojení so zásadami spravodlivého procesu a zásadou spravodlivého rozhodnutia veci, umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Inak povedané, súd nemá povinnosť vykonať všetky navrhované dôkazy, pokiaľ tým neporuší zásady spravodlivého procesu, ak po starostlivom zvážení všetkého, čo vyšlo za konania najavo, vrátane skutočností uvádzaných účastníkmi konania, dospel k záveru, že ďalšie dokazovanie už pre náležité zistenie skutkového stavu a zákonné a spravodlivé rozhodnutie vo veci nie je potrebné. V tomto smere sa súd prvého stupňa dostatočne vyrovnal s otázkou ďalšieho doplnenia dokazovania. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa nepochybil, keď ďalšie dôkazy nevykonal, nakoľko ďalšie dokazovanie, vytýkané v podanom odvolaní, nemohlo preukázať skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť iný právny záver. Pokiaľ ide o ďalší odvolací dôvod uvádzaný navrhovateľom podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., jeho nedostatok spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníka nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až § 135 O.s.p. Odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. možno teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na nesprávnosť ktorého je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad upravených v ust. § 132 O.s.p., pri ktorom nezistil odvolací súd logické ani faktické rozpory. V danej veci odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní odporcom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Keďže prvostupňový súd vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé a podľa názoru odvolacieho súdu plne vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu, na ktoré podľa § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu odkazuje. Odvolanie odporcu smerovalo aj proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania, ktoré súd prvého stupňa priznal navrhovateľom. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa je nepochybné, že pri priznávaní náhrady trov konania vychádzal súd z tarifnej odmeny podľa § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Z ust. § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vyplýva, že základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci alebo práva. Podľa ust. § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky, ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby. Základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je 1/13- ina výpočtového základu iba v prípade, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami (§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). Z uvedeného gramatického, logického a systematického posúdenia citovaných ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z. možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci, pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje situácie pre náhrady trov konania, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný a kedy nie je. V predmetnej veci bolo predmetom konania pôvodne len určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a po úprave žalobného petitu v dôsledku úmrtia navrhovateľa 1) aj určenie, či nehnuteľnosti patria do dedičstva. Pretože v predmetnej veci hodnotu sporu bolo možné vyjadriť v peniazoch, na postup podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovanej vyhlášky nebol dôvod. Z ust. § 142 ods. 1 O.s.p. však vyplýva, že úspešný účastník v konaní má právo na náhradu iba tých trov, ktoré boli účelne vynaložené na uplatňovanie alebo bránenie práva. Odporca namietal priznanie odmeny navrhovateľom 2) až 6) za úkon právnej služby - návrh na zabezpečenie dôkazu. Súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď na daný úkon neaplikoval ust. § 13a ods. 2 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Z uvedeného dôvodu odvolací súd výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania priznaných navrhovateľom 2) až 6) zmenil tak, že odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľom 2) až 6) spoločne a nerozdielne 2.037,60 Eur, keď za úkon - návrh na zabezpečenie dôkazu priznal odmenu vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny. Hodnota predmetu konania nebola účastníkmi namietaná. Pre použitie výnimočného ust. § 150 ods. 1 O.s.p., ktorého sa odporca v podanom odvolaní domáhal, odvolací súd dôvody nevzhliadol. V odvolacom konaní boli úspešní navrhovatelia, ktorí majú v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré si ich právni zástupcovia uplatnili, a ktoré spočívajú v odmene za 1 úkon právnej služby u každého, t. j. vyjadrenia k odvolaniu v zmysle ust. § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a to u navrhovateľov 2) až 6) vo výške 91,28 Eur + 7,63 Eur režijný paušál (98,91 Eur) a u navrhovateľky 7) vo výške 16,60 Eur + 7,63 Eur režijný paušál (24,23 Eur). Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .