Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 4CoE/62/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3808204136 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3808204136.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného K., s.r.o., so sídlom v G., K. XX, F.: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou P. K. s.r.o., so sídlom v G., A., proti povinnej M. I., bytom E., 29. augusta XX/X, o vymoženie 177,26 eur (5.340,-Sk) s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, č. k. 9Er/589/2008 - 39, zo dňa 27. februára 2015 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň exekúciu zastavil. V odôvodnení uviedol, že oprávnený návrhom doručeným súdnemu exekútorovi dňa 25.3.2008 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. značka SR 8474/07 zo dňa 29.11.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17.12.2007 a vykonateľnosť dňa 20.12.2007. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi JUDr. V. H. udelené tunajším súdom dňa 21.4.2008. Z predloženého exekučného titulu- vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku súd prvého stupňa zistil, že dňa 24.1.2007 bola medzi oprávneným a povinným uzavretá zmluva o úvere č. 3770003 (ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky), na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver, ktorý sa povinný zaviazal splatiť v dohodnutých splátkach a lehotách podľa splátkového kalendára. Zo zmluvy o úvere č. 3770003 zo dňa 24.1.2007 vyplýva, že oprávnený poskytol povinnému ako dlžníkovi sumu vo výške 3.000,-Sk za poplatok vo výške 2.040,- Sk, pričom povinný sa zaviazal vrátiť úver s poplatkom v celkovej výške 5.040,-Sk v 6 mesačných splátkach po 840,-Sk eur počnúc dňom 24.2.2007. Súd prvého stupňa po preskúmaní pripojeného exekučného titulu a zmluvy o úvere aj bez návrhu exekúciu vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že i keď vo veci bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a po tom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa v prvom rade skúmal samotnú zmluvu, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným a dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy má súd za to, že peňažná suma bola povinnému poskytnutá ako spotrebiteľovi. Z odôvodnenia ďalej vyplýva, že účel poskytnutých peňažných prostriedkov na výkon podnikania povinného nie je v konaní preukázaný. V záhlaví zmluvy je povinný označený ako fyzická osoba a zmluvu podpísal tiež ako fyzická osoba. Súd prvého stupňa uzavrel, že veriteľa úveru nemôže zbaviť povinnosti dodržať ustanovenia zákona tak, že v zmluve neuvedie účel, za ktorým sa úver poskytuje a že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie zmluvy za tzv. Inú a teda nespotrebiteľskú majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), teda veriteľa. Bezpečným preukázaním účelu poskytnutia peňažných prostriedkov však nemôže byť (nie je) len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, povolania či podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním, povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Vzhľadom k vyššie uvedenému, bez ohľadu na označenie zmluvy ako úverovej zmluvy, ktorá by sa mala podľa klasického chápania spravovať výlučne len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov, súd prvého stupňa dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v čl. 17 Všeobecných obchodných podmienok, kde rozhodca bez vypočutia povinnej vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním predmetných Všeobecných obchodných podmienok, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o úvere, konkrétne čl. 17. vzhliadol súd prvého stupňa v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku, k čomu ho viedli nasledovné dôvody. V článku 17. Všeobecných obchodných podmienok uzavreli zmluvné strany rozhodcovskú doložku, na základe ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35922761, Zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I. Oddiel Sa. Vložka č. 3530/B („ďalej len rozhodcovský súd“) ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom, ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu ( zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad, alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Súd prvého stupňa sa zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o úvere ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného ustanovenia. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným je podľa názoru súdu len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil povinný možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do rozhodcovskej doložky formou rozväzovacej podmienky stanovenej v článku 17. /posledná veta/, súd posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. . Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil pred všeobecným súdom. Súd prvého stupňa pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Súd prvého stupňa mal za to, že pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom/ ako to bolo v tomto prípade, keď podaním žaloby na rozhodcovský súd oprávneným, povinný stratil možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde / sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Pokiaľ ide o trovy exekúcie oprávneného, vzhľadom k tomu, že súd zastavuje exekúciu ako celok z dôvodu, že oprávnený vymáha plnenie na základe nespôsobilého exekučného titulu, nemá oprávnený ani právo na náhradu trov exekúcie. O trovách exekúcie, ktoré vznikli súdnemu exekútorovi rozhodne súd po právoplatnosti tohto uznesenia. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že v danej veci súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. §205 ods.2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej aj „OSP“); sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. §205 ods.2 písm. a) OSP v spojení s ust. §221 ods.1 písm. e) OSP); súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. §205 ods.2 písm. a) OSP v spojení s ust. §221 ods.1 písm. d) OSP); súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. §205 ods.2 písm. f) OSP); súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (ust.§221 ods. 1 písm. h) OSP). Mal za to, že súd prvého stupňa ako všeobecný súd vo veci založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci (úhrada pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej Zmluvy o úvere) na ust. §45 ods.2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK). Oprávnený mal za to, že súd prvého stupňa pri vydaní rozhodnutia, ktorým exekúciu zastavil, použil ustanovenie zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktoré predmetný predpis v čase vydania rozhodnutia neobsahoval. V praxi nastala situácia, kedy súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a svoje rozhodnutie založil na neplatnom ustanovení ZoRK, konkrétne na ustanovení § 45 ZoRK. Toto ustanovenie bolo zák. č. 336/2014 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní s účinnosťou od 01.01.2015 zrušené. Aj napriek tomu súd prvého stupňa neváhal použiť predmetné ustanovenie vo svojom rozhodnutí ako podporný argument odôvodnenia zastavenia exekúcie. Tento postup napĺňa odvolací dôvod podľa §221 ods. 1 písm. h) OSP t.j. že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Zákon predpokladá, že odvolací súd zruší napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa za predpokladu, že dôjde k úplnému zlyhaniu súdu prvého stupňa pri vydaní rozhodnutia v spojení s ust. §221 ods. 1 písm. h) OSP. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ÚSSR) sp.zn.: II. ÚS 499/2012-47 zo dňa 10.07.2013. Oprávnený mal ďalej za to, že mu postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom (§205 ods.2 písm. a) OSP v spojení s ust.§221 ods.1 písm. f) OSP). Exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právny otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinného s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Oprávnený ďalej uviedol. že pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpetácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.4.201, sp. zn. II. ÚS 140/2010. Oprávnený bol toho názoru, že súd prvého stupňa ako exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Oprávnený mal za to, že právna analýza rozhodcovskej zmluvy (doložky) je možná len v procesnej fáze prebiehajúcej podľa ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku, t.j. vo fáze rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takého dôvodu považoval za nezákonné. Oprávnený mal ďalej za to, že v danom exekučnom konaní súd prvého stupňa vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa uplatniť neprijateľnosť podmienky, napriek tomu ju neaplikoval, čím porušil záväznú interpretáciu Súdneho dvora EÚ a smernicu Rady 93/13/ EHS. Ak exekučný súd nemal k dispozícii odpoveď spotrebiteľa, podľa ktorej spotrebiteľ zamýšľa uplatniť neprijateľnosť, od vnútroštátneho súdu sa podľa smernice nevyžaduje, aby dotknutú podmienku neaplikoval. Súd prvého stupňa naopak odôvodnil svoje rozhodnutie výlučne aplikáciou smernice, čím sa jeho argumentácia stáva nelogickou a právne neudržateľnou. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ, je to súčasť koncepcie neprijateľných podmienok. Ak súd nehodlal akceptovať vyššie uvedenú interpretáciu oprávnený navrhuje, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú? Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/641/2011 zo dňa 30.11.2012. Oprávnený v odvolaní ďalej uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. §40 v spojení s ust. §43 ZoRK, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej (len v závere konania z dôvodu absolútnej nemožnosti vydať zamietavé meritórne rozhodnutie sa obmedzí na využitie iného druhu rozhodnutia - uznesenia, ktorým zastaví exekúciu - avšak s rovnakými účinkami pre veriteľa a dlžníka spočívajúcimi v zániku možnosti vykonať právo pre seba), uskutočňuje činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc od ust. §40 a nasl. ZoRK. Exekučný súd však nie je súdom v zmysle ust. §40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného ust. §40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil súd prvého stupňa, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11. novembra 2010. Ďalej uviedol, že oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov je časovo limitovaná zákonom a to prostredníctvom ust. §41 ZoRK a to tak, že žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám) uplatnením mimoriadnych opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy (ku ktorým treba zaradiť aj protest prokurátora), je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23.septembra 2009). Oprávnený v odvolaní ďalej uviedol, že pokiaľ sa všeobecný súd nestotožní s ním prezentovanou ústavne súladnou interpretáciou ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku, žiada, aby všeobecný súd postupom podľa ust. §109 ods.1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. §44 ods.2 veta práva a druhá Exekučného poriadku s čl.1 ods.1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Ďalej v odvolaní namietal, že exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začal konanie z úradnej povinnosti (ex officio), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený namietal, že mal v konaní pred exekučným súdom v porovnaní s povinným výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie so oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného - obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Oprávnený namietal, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach (a to v súvislosti s úplnou revíziou rozsudku rozhodcovského súdu), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Oprávnený v odvolaní uvádza, že aj v prípade, ak by sme akceptovali názor prvostupňového súdu, že mu patrí istá revízna právomoc, táto právomoc súdu by nebola bez obmedzení. Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na to, že prieskumu doložky slúži odlišný inštitút, ktorý je upravený v ust. § 40 ZoRK a ktorý povinný nevyužil, a preto v záujme právnej istoty ako pilieru právneho štátu je potrebné konštatovať, že rozhodcovská doložka nebola napadnutá, a preto je v súlade s právom. Exekučný súd preto nebol oprávnený skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, pretože mu to právny poriadok neumožňuje. Súd prvého stupňa tak vec nesprávne právne posúdil a v rozpore so zákonom zastavil exekučné konanie, čím zároveň odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Nestotožnil sa s názorom súd prvého stupňa, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. Ďalej oprávnený nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. okrem iného aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má teda sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Povinný svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania, tak rozhodcovský súd v rámci rozhodcovského konania, ako aj prvostupňový súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi. Dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých oprávnený poskytol úver povinnému (poskytovanie úveru na adrese trvalého alebo prechodného bydliska povinného) a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu ako aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, účastníci dohodli úroky z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania z dlžnej sumy a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. Oprávnený poukazuje na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR zo dňa 16.5.1996, sp. zn. 3 Obdo 3/96). V súvislosti s vyššie uvedeným oprávnený poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, kde daný súd jednoznačne vyslovil, že „ak si účastníci pre prípad omeškania úrokovú sadzbu dohodli, musí dlžník platiť úroky v dohodnutej výške. Výška úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku“; ako aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. Rozsudok NS SR zo dňa 22.09.2005, č. k. 2 Obdo 26/2004, Rozsudok NS SR zo dňa 22.09.2005, č. k. 2Obdo 28/2004) kde sa daný súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR v daných rozhodnutiach „moderačné právo súdu nie je ustanovením na riešenie zlého sociálneho postavenia účastníkov konania, ale má zabezpečovať ochranu účastníka pred tým, kto porušuje zásady poctivého obchodného styku. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku“. V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súd prvého st upňa však exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju práve podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a urobil tak nie na návrh účastníka konania, ale z úradnej povinnosti. Taký postup je v rozpore so zákonom, a preto je po právnej stránke neudržateľný. Ak by súd vyššie uvedenú argumentáciu o nemožnosti uplatniť dôvody na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 Exekučného poriadku neakceptoval, odvolateľ trvá na tom, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd prvého stupňa po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu prvého stupňa. Vzhľadom na vyššie uvedené oprávnený považuje rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu oprávnený trvá na legitimite svojho exekučného titulu a žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené, a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v prejednávanej veci sa jedná medzi účastníkmi o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľskom úvere. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to, že v danej veci je nepochybné, že povinný je, a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na uvedené, právny vzťah medzi účastníkmi konania možno podradiť pod ust. § 2 zákona č. 258/2001 Z.z., v dôsledku čoho daná zmluva vyžaduje náležitosti stanovené v ust. § 4 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti treba poukázať aj na to, že na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod, a to hlavne § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Preto zostáva bez významu aj skutočnosť, či zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka, alebo či došlo k tzv. voľbe práva medzi účastníkmi. Občiansky zákonník v § 53 ods. 4 uvádza, že za neprijateľné zmluvné podmienky, uvedené v spotrebiteľskej zmluve, sa považujú najmä ustanovenia vymenované pod písm. a/ až r/. Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004 zákonom č. 150/2004 Z. z. z 02.03.2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka). Súd prvého stupňa však okrem toho, že skúmal povahu plnenia priznaného v rozhodcovskom rozsudku i z pohľadu uvedenej smernice, toto plnenie posudzoval aj podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda aplikoval aj správny právny predpis, do ktorého bola táto smernica implementovaná. Súd prvého stupňa preto v zmysle uvedeného správne skúmal zmluvu o úvere, ktorá v čl. 17 Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku. Podľa čl. 17 sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom, ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu ( zák. č. 99/1963 Zb.). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka tak, ako bola dojednaná medzi účastníkmi konania, znemožňuje spotrebiteľovi (povinnému) vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní. Túto doložku si spotrebiteľ nedojednal individuálne, a pri jej akceptácii nemal na výber, vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu mohol ako celok len prijať a podrobiť sa týmto podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť. Za týchto okolností preto aj odvolací súd je toho názoru, že rozhodcovská doložka sa javí ako nevyvážená a nekalá, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej, preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná v celom rozsahu. K námietke oprávneného, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi odvolací súd dodáva, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok. Vo vzťahu k námietke oprávneného, že ust. § 45 ods. 1,2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, bolo zák. 336/2014 Z.z. zrušené s účinnosťou od 01.01.2015, a súd prvého stupňa teda založil svoje rozhodnutie na neplatnom ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, odvolací súd zastáva iný názor. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. Z citovaného prechodného ustanovenia vyplýva, že na exekučné konania vedené na podklade rozhodcovského rozsudku, ktoré neboli skončené k 01.01.2015 je potrebné aplikovať predpisy (zákonodarca použil množné číslo) účinné do 31.12.2014, čím sa v tomto prípade rozumie nielen Exekučný poriadok, ale aj zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, vrátane dotknutého ust. § 45 v znení do 31.12.2014. Právna úprava vyplývajúca z oboch zákonov je po obsahovej stránke prepojená do takej miery, že oba zákony je potrebné aplikovať na exekučné konania na podklade rozhodcovských rozsudkov zároveň. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že mu nie je možné vyhovieť. Podľa § 251 ods. 1 O.s.p. ak osobitný predpis neustanovuje inak, výkon rozhodnutia nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení výkonu rozhodnutia nemožno podať návrh na obnovu výkonu rozhodnutia. Osobitné pravidlá týkajúce sa exekučného konania, stanovené v citovanom zákonnom ustanovení sa uplatňujú pri výkone rozhodnutia, resp. exekúcii so zreteľom na jej podstatu, pretože nasleduje až po tom, čo existuje exekučný titul, pred vydaním ktorého sa účastníci konania mohli brániť a presadzovať svoje oprávnenia procesne určeným spôsobom vrátane návrhov, ktoré sú týmto ustanovením priamo vylúčené. Odvolací súd tak návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol. Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 ZFEÚ vykladať všeobecné kritéria používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie SD EÚ zo dňa 16.11.2010, C -76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 1.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 6.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.