Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Trenčín 27Co/17/2024 3622200053 17. 09. 2024 JUDr. Alena Záhumenská ECLI:SK:KSTN:2024:3622200053.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX D., právne zastúpenej: JUDr. Matejom Valjentom, advokátom so sídlom Jesenského 232, 958 01 Partizánske, proti žalovanej: C. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. G. XXXX/XX, XXX XX D., o zaplatenie 3.676,08 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 9. októbra 2023, č.k. PE-5C/2/2022-182, takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III., v časti o zaplatenie sumy 132,26 eur a v závislom výroku IV. o trovách konania zrušuje a vec v r a c i a v tomto rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V zostávajúcej časti napadnutý výrok III.
potvrdzuje. odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.344,- eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 336,- eur od 26.08.2019 do zaplatenia, s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 336,- eur od 26.09.2019 do zaplatenia, s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 336,- eur od 26.10.2019 do zaplatenia, s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 336,- eur od 26.11.2019 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. konanie sčasti v sume 83,90 eur s prísl. z dôvodu späťvzatia žaloby v tejto časti zastavil. Výrokom III. vo zvyšku žalobu zamietol. Výrokom IV. rozhodol, že žalovaná má nárok voči žalobkyni na náhradu trov konania vo výške 26,88 %, o ktorých výške rozhodne do 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 663, § 664, § 665 ods. 1, § 667 ods. 1, 2, § 668 ods. 1, 2, § 669, § 670, § 671, § 673, § 676 ods. 1, § 682, § 683 ods. 1, 2, § 685 ods. 1, § 686 ods. 1, § 687 ods. 1, 2, § 688, § 689, § 693, § 694 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že medzi stranami sporu boli uzavreté viaceré Zmluvy o nájme dvojizbového bytu na H. C. XXX/XX F. D., a to Zmluvy o nájme bytu zo dňa 31.10.2016 za obdobie od 01.11.2016 do 30.04.2017, prílohou ktorej je zoznam zariadenia bytu č. 23: kuchynská linka, plynový sporák, zrkadlo a kúpeľňová skrinka. Žalovaná platila nájom vkladom na účet žalobkyne, čo preukázala pripojenými dokladmi na č.l. 73-74 spisu, následne uzavreli Zmluvu o nájme bytu zo dňa 05.05.2017 za obdobie od 01.05.2017 do 31.12.2017, pričom z pripojených dokladov č.l. 79-80 spisu vyplýva, že žalovaná platila nájom vkladom na účet žalobkyne. Zmluva o nájme bytu zo dňa 31.12.2017 bola uzavretá na obdobie od 01.01.2018 do 31.12.2018, prílohou ktorej sú doklady o platení nájmu, z ktorých vyplýva, že žalovaná platila nájom žalobkyni vkladom na jej účet č.l. 85-87 spisu. Ďalšiu Zmluvu o nájme bytu zo dňa 31.12.2018 uzavreli účastníci konania za obdobie od 01.01.2019 do 30.06.2019, súčasťou ktorej sú doklady o platení nájmu č.l. 92 spisu. Ako poslednú Zmluvu o nájme bytu zo dňa 30.06.2019 za obdobie od 01.07.2019 do 31.12.2019. Podľa článku IV. predmetnej zmluvy
sa žalovaná ako nájomkyňa bytu zaviazala platiť nájomné vo výške 336,- eur mesačne, ktoré bolo splatné k 25. dňu príslušného mesiaca v hotovosti na ďalší kalendárny mesiac. Podľa článku IV. bod 3/ sa nájomkyňa zaviazala uhradiť všetky nedoplatky, ktoré vzniknú v čase užívania bytu, a to za spotrebovanú vodu, plyn a elektrickú energiu v plnej výške. Podľa článku V. bodu 1/ nájomnej zmluvy sa žalovaná ako nájomca zaviazala využívať byt v súlade s jeho určením a starať sa o jeho údržbu a čistotu. Drobné opravy v byte súvisiace s jeho užívaním a náklady spojené s bežnou údržbou vykoná a uhrádza nájomca. Stavebné úpravy sa nájomca zaväzuje nevykonávať v prenajatých priestoroch bez súhlasu prenajímateľa. V zmysle bodu 2/ sa zaväzuje umožniť prenajímateľovi umožniť vstup do prenajatých priestorov minimálne raz do mesiaca. Podľa bodu 3/ sa nájomca zaväzuje po skončení zmluvného vzťahu odovzdať byt (vrátane všetkých kľúčov) v stave, v akom ho prevzal, s prihliadnutím na jeho primerané časové opotrebenie. Podľa bodu 4/ zmluvy sa nájomca zaväzuje užívať prenajatý byt šetrne a spôsobom neodporujúcim zásadám občianskeho spolužitia a dodržiavať domový poriadok, tiež sa zaväzuje uhradiť prípadné škody spôsobené jeho zavinením alebo nedbanlivosťou. Prípadné potreby opráv nahlási prenajímateľovi bez zbytočného odkladu. Z pripojených dokladov žalovanou č.l. 100-101 spisu vyplýva, že žalovaná nezaplatila nájomné za byt za mesiac august 2019, október 2019, november 2019 a december 2019, lebo ostatné mesiace platila vkladom na účet žalobkyne, pričom za tieto mesiace nájom žalovaná preukázateľne nezaplatila. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žaloba žalobkyne je čiastočne dôvodná. S poukazom na dôkazné bremeno na strane žalovanej, ktorej povinnosťou je preukázať a predložiť dôkaz, že nájomné skutočne zaplatila, súd prvej inštancie, pokiaľ ide o nezaplatené nájomné, dospel k záveru, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že nájom žalobkyni riadne zaplatila či už v hotovosti, alebo vkladom na účet. Žiaden dôkaz o zaplatení súdu nepredložila a ani výsluchom svedka I. J., ktorý tvrdil, že nájom platili žalobkyni v hotovosti bez dokladu, uvedené preukázané nebolo. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná nájom zaplatila za mesiace júl a august 2019 (úhrada zo dňa 02.09.2019 bola započítaná na august 2019) a od septembra 2019 do 31.12.2019 (do konca platnosti nájomnej zmluvy) nájom nezaplatila. Súd prvej inštancie priznal preto žalobkyni sumu 1.344,- eur, ktorá pozostáva z nezaplateného dohodnutého nájmu za byt v nájomnej zmluve zo dňa 30.06.2019, a to za mesiace september až december 2019 vo výške po 336,- eur za mesiac v zmysle článku IV. bod 1/ nájomnej zmluvy, t.j. za štyri mesiace po 336,- eur, čo je suma 1.344,- eur s 5 % úrokom z omeškania zo sumy 336,- eur od 26.08.2019 do zaplatenia, zo sumy 336,- eur od 26.09.2019 do zaplatenia, zo sumy 336,eur od 26.10.2019 do zaplatenia, zo sumy 336,- eur od 26.11.2019 do zaplatenia. Súd prvej inštancie nájom priznal žalobkyni len do 31.12.2019 v súlade s nájomnou zmluvou uzavretou na dobu určitú do 31.12.2019, nakoľko nájom bytu skončil uplynutím doby určitej, teda 31.12.2019, pričom mal v konaní za preukázané, že žalovaná vypratala byt v decembri 2019. Kľúče odovzdala žalobkyni až 09.01.2020, a to len z dôvodu, že žalobkyňa sa nachádzala v zahraničí a s týmto dátumom súhlasila. Žalovaná a svedok I. J. – druh žalovanej potvrdili zhodne so žalobkyňou, že kľúče od bytu odovzdali žalobkyni až 09.01.2020 (omylom uvedené súdom prvej inštancie 2019), táto s tým výslovne súhlasila z dôvodu, že je v zahraničí a aj žalobkyňa potvrdila, že kľúče od bytu jej boli odovzdané dňa 09.01.2020. Tieto prevzala dcéra žalobkyne, svedkyňa C. D., čo nebolo sporné. Vo svojej výpovedi svedkyňa ďalej uviedla, že nikdy od žalovaných žiadne peniaze neprevzala, teda žalovaná nepredložila súdu dôkaz – doklad o úhrade nájmu, že nájom za sporné mesiace zaplatila. Nájom bytu v zmysle uzavretej zmluvy skončil uplynutím doby určitej dňa 31.12.2019, kedy bol vyprataný, lebo žalovaná a jej druh už na Vianoce 2019 sviatkovali v inom byte, pričom žalobkyňa im v decembri 2019 oznámila, aby byt vypratali, čo aj urobili, teda preukázateľne už v januári 2020 byt neužívali a už na Vianoce 2019 bol byt vyprataný. Súd prvej inštancie preto nepriznal žalobkyni nájom do 09.01.2020, resp. do konca januára 2020 ako si uplatnila, lebo bol toho názoru, že nájom bytu skončil podľa uzavretej nájomnej zmluvy dňa 31.12.2019 uplynutím doby určitej automaticky, v zmysle nájomnej zmluvy zo dňa 30.06.2019, ktorá bola uzavretá na dobu určitú od 01.07.2019 do 31.12.2019 v zmysle § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa výpovede svedka I. J. ich žalobkyňa vyzvala v polovici decembra, aby byt vypratali, čo aj učinili, už na Vianoce 2019 boli z bytu vyprataní. Kľúče odovzdali až 09.01.2020 po dohode so žalobkyňou, lebo táto bola v zahraničí a tieto prevzala dcéra žalobkyne. Žalovaná už v januári 2020 byt reálne neužívala a nebolo jej chybou, že si žalobkyňa kľúče pri skončení nájomnej zmluvy neprevzala. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni okrem štyroch nezaplatených splátok nájomného aj 5 % úrok z omeškania ročne s poukazom na ustanovenie § 517 Občianskeho zákonníka a nar. vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonáva Občiansky zákonník (0% ECB + 5 percentuálnych bodov), čo je 5 % ročne, s tým, že žalovaná bola povinná platiť nájom s poukazom na článok IV. bod 2/ Zmluvy o nájme bytu zo dňa 30.06.2019, t. j. do 25. dňa príslušného mesiaca na ďalší kalendárny mesiac, teda do omeškania sa žalovaná dostala už 26. dňa v mesiaci až do zaplatenia. Pokiaľ ide o uplatnenú náhradu škody, náklady za káblovú televíziu,
poplatok do fondu opráv a nedoplatok za elektrickú energiu, súd prvej inštancie mal z výsluchu žalovanej a svedka I. J. za preukázané, že žalovaná odovzdala byt v stave, v akom ho prevzala, s poukazom na primerané opotrebenie, lebo v byte v čase prevzatia bytu do nájmu trčali len kábliky, neboli tam žiarovky, z ktorého dôvodu si nájomcovia dali napojiť elektriku, podlahy boli poškodené, preto zakúpili podlahové PVC krytiny, premaľovali byt a zárubne so súhlasom žalobkyne. Mal za to, že žalobkyňa nepravdivo tvrdila, že žiaden súhlas žalovanej a jej druhovi na úpravu bytu nedala, čo sa ukázalo ako nepravdivé tvrdenie, lebo svedkyňa C. D. potvrdila, že na niektoré práce dala žalobkyňa žalovanej súhlas. Žalovaná a jej druh, svedok I. J. zhodne potvrdili, že s predchádzajúcim súhlasom žalobkyne byt premaľovali, ako aj zárubne a lišty na podlahe, aby im to farebne ladilo. Súd prvej inštancie uviedol, že skutočnosť, že byt bol pekne zariadený, vyplýva aj z pripojenej fotodokumentácie predloženej žalovanou. Tiež druh žalovanej - svedok I. J. a žalovaná zhodne uviedli, že žalobkyňa vykonávala svoje právo kontroly stavu bytu podľa nájomnej zmluvy a bola so stavom bytu spokojná. Vzhľadom nato, že ich žalobkyňa vyzvala, aby dali byt do pôvodného stavu, zobrali si všetky veci čo do bytu kúpili, a to žiarovky, bodové svetlá, PVC podlahy, ktoré boli nimi zakúpené a len položené na zemi, pričom taký zdevastovaný byt v skutočnosti prevzali, keď sa žalobkyňa sama vyjadrila, že predchádzajúci nájomcovia na parketách opekali. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že v nájomnej zmluve musí byť uvedené do akej sumy si má hradiť drobné opravy nájomca a v akej sume ich už hradí prenajímateľ, čo Zmluva o nájme bytu zo dňa 30.06.2019 neobsahuje. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, v akom stave žalovanej byt prenajala a v akom stave jej bol odovzdaný, aby bolo možné posúdiť, či žalovaná odovzdala byt v stave, v akom ho prevzala s prihliadnutím na obvyklé opotrebenie. Nepredložila žiaden zápis o odovzdaní a prevzatí bytu, ktorý by obsahoval vady, ktoré nezodpovedali bežnému opotrebeniu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že preukázané bolo len poškodenie, resp. úplné znehodnotenie dverí, a to dverí do kúpeľne a toalety, ktoré vyplývajú s pripojenej fotodokumentácie č.l. 117 a 119 spisu, ktorú predložila žalobkyňa a ktoré fotografie vyhotovila svedkyňa C. D. dňa 09.01.2020 po odovzdaní kľúčov od bytu žalovanou svedkyni, teda vo večerných hodinách dňa 09.01.2020 po prevzatí kľúčov od bytu. Tiež žalovaná v komunikácii cez messenger priznala, že dvere zaplatí, čo vlastne uznala, že dvere boli zničené, resp. že zaplatí „všetko“. Na sklenených dverách bola poškodená len sklenená výplň, čo potvrdili aj žalovaná a jej druh a čo je viditeľné z pripojenej fotodokumentácie žalobkyňou č.l. 120 spisu. Na týchto dverách podľa názoru súdu prvej inštancie vznikla škoda len opravou sklenenej výplne, ale nie výmenou dverí, ktoré sú inak nepoškodené, pričom žalobkyňa žiadala úhradu za celé dvere, čo nebolo možné akceptovať. Žalobkyňa tak nepreukázala cenu opravy dverí, resp. sklenenej výplne na dverách, a preto nebolo možné ani uvažovať o úhrade ceny nových dverí, lebo inak dvere sú nepoškodené až na sklenenú výplň, čo vyplýva z pripojenej fotodokumentácie. Súd prvej inštancie poukázal na tú skutočnosť, že žalovaná zaplatila nájom za prenajatý byt za mesiac júl 2019 namiesto 336,- eur 405,- eur, čo je rozdiel 69 eur. Žalobkyňa tento rozdiel nevysvetlila, pričom žalovaná tvrdila, že to môže stáť maximálne 100,- eur a že jej to zaplatila. Pokiaľ ide o náhradu škody za dvoje dverí do kúpeľne a na toaletu, súd prvej inštancie dospel k záveru, že tieto dvere boli skutočne zničené a žalobkyňa v emailovej komunikácií potvrdila, že dvere zaplatí, resp. „zaplatí všetko“, vychádzajúc z výpovede svedkyne C. D., fotodokumentácie predloženej žalobkyňou a emailovej komunikácie so žalovanou cez messenger, v ktorej žalovaná dvere uznala s tým, že „zaplatí všetko“. Súd prvej inštancie mal teda za preukázané poškodenie, resp. zničenie dvoch kusov dverí po 2 x 58,79 eur + kľučky 7,69 eur a 6,99 eur = 132,26 eur. Žalobkyni ani takto preukázanú náhradu škody súd prvej inštancie nepriznal s poukazom na § 683 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak došlo k nadmernému opotrebeniu prenajatej veci v dôsledku jej zneužitia, zodpovedá nájomca aj za škody spôsobené osobami, ktorým umožnil prístup k prenajatej veci, pričom domáhať sa náhrady škody možno len do šiestich mesiacov od vrátenia veci, inak nárok zanikne. Konštatoval, že ide o prekluzívnu lehotu. Žalovaná preukázateľne odovzdala byt žalobkyni dňa 09.01.2020, teda 6 mesačná prekluzívna lehota uplynula dňa 09.07.2020, pričom žalobkyňa podala žalobu na súde dňa 17.01.2022, teda po uplynutí prekluzívnej lehoty na uplatnenie práva. Právo žalobkyne domáhať sa nároku na náhradu škody zaniklo, právo sa prekludovalo a nemožno ho priznať. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobu týkajúcu sa náhrady škody zamietol. Pokiaľ ide o nedoplatok za káblovú televíziu v sume 55 eur /49,01 eur a 6,- eur), tento žalobkyni nepriznal s odôvodnením, že nájomná zmluva takúto povinnosť žalovanej neobsahuje. Tiež nepriznal nedoplatok správcovi bytu vo výške 90,68 eur, s poukazom na to, že nájomná zmluva úhradu tohto nedoplatku nerieši. V zmysle článku IV. bod 3/ nájomnej zmluvy sa žalovaná zaviazala platiť nedoplatky len za vodu, plyn a elektrickú energiu a tieto nedoplatky je žalovaná povinná zaplatiť v plnej výške, preto tento nárok nepovažoval za dôvodný. Pokiaľ ide o nedoplatok za elektrickú energiu, súd prvej inštancie uviedol, že tento bol zmluvne dohodnutý v článku IV. bod 3/ nájomnej zmluvy, ale žalobkyňa tento nedoplatok vo výške 77,- eur nepreukázala,
nepredložila súdu doklad o nedoplatku za elektrickú energiu, neuniesla dôkazné bremeno, preto aj v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Konanie sčasti v sume 83,90 eur zastavil podľa § 145 ods.2 CSP, nakoľko žalobkyňa v tejto časti vzala žalobu späť. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 256 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá mala v spore väčší úspech, priznal voči žalobkyni náhradu trov konania vo výške 26,88 % (keď žalovaná mala v konaní úspech 63,44 % mínus neúspech 36,56 %, čo je 26,88 % čistý úspech žalovanej v konaní). Žalobkyňa sa domáhala sumy 3.676,08 eur a bola jej priznaná len suma 1.344,- eur, pričom žalobkyňa vzala žalobu sčasti v sume 83,90 eur späť a v tejto časti žiadala konanie zastaviť, v tejto časti zavinila, že sa konanie muselo zastaviť, súd priznal trovy protistrane - teda žalovanej, teda predmetom konania zostala suma 3.592,18 eur, z ktorej bola žalobkyňa úspešná len sčasti v sume 1.344,- eur. V späťvzatej časti je povinná žalobkyňa uhradiť žalovanej trovy s poukazom na ustanovenie § 256 ods. 1 CSP. 2. Proti rozsudku vo výroku III., ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a v závislom výroku IV. o trovách konania, podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Uplatnila odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobkyni plnú náhradu trov konania, resp. aby rozsudok v časti, v ktorom je napadnutý zrušil a vrátil vec v napadnutom rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V podanom odvolaní opakovane uviedla, čoho sa podanou žalobou domáha a čo uviedla žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe. Ďalej opísala odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. K nepriznaniu nájomného za mesiac január 2020 žalobkyňa uviedla, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalovaná byt opustila už v mesiaci december 2019, pričom ide len o tvrdenie žalovanej a svedka, ktorý je jej druhom. Poukazovala na to, že žalovaná a svedok I. J. uviedli, že prenajatý byt opustili už pred vianočnými sviatkami, avšak súčasne potvrdili, že kľúče od bytu odovzdali žalobkyni až 9. januára 2020, túto skutočnosť potvrdila aj žalobkyňa a svedkyňa C. D.. Žalobkyňa a svedkyňa C. D. taktiež uviedli, že prenajatý byt užívala žalovaná až do dňa 9. januára 2020. Súdu prvej inštancie vytýkala, že nie je potom zrejmé, ako bez ďalšieho považoval za preukázané, že prenajatý byt odovzdala žalovaná žalobkyni už v decembri 2019, keď sa tak stalo podľa vyjadrenia strán sporu a aj svedkov až dňa 9. januára 2020. Taktiež neobstojí tvrdenie súdu prvej inštancie, že byt vypratala žalovaná už v decembri 2019 a kľúče odovzdala žalobkyni v januári 2020 z dôvodu, že žalobkyňa bola v zahraničí, takýto záver súdu prvej inštancie nevyplýva zo žiadneho vykonaného dôkazu, len z tvrdenia žalovanej. Pokiaľ ide o uplatnenú náhradu škody, náklady za káblovú televíziu, poplatok do fondu opráv a nedoplatok za elektrickú energiu, súdu prvej inštancie vytýkala, že opätovne vychádzal výlučne z tvrdenia žalovanej, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Dávala do pozornosti, že žalovaná potvrdila viaceré poškodenia bytu, ktoré boli taktiež preukázané aj objektívnymi dôkazmi (fotografiami), pričom žalovaná časť škody aj uznala. Súdu prvej inštancie vytýkala nesprávnu aplikáciu ust. § 683 Občianskeho zákonníka, keď uviedla, že súd žalobkyni ani takto preukázanú náhradu škody nepriznal s poukazom na § 683 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak došlo k nadmernému opotrebeniu prenajatej veci v dôsledku jej zneužitia, zodpovedá nájomca aj za škody spôsobené osobami, ktorým umožnil prístup k prenajatej veci, pričom domáhať sa náhrady škody možno len do 6 mesiacov od vrátenia veci, inak nárok zanikne. V tejto súvislosti uviedla, že žalobkyňa sa domáha voči žalovanej náhrady škody podľa všeobecných ustanovení o náhrade škody, ust. § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka a tento nárok sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote. Zastávala názor, že okrem toho v danej veci ani nie je možné na daný prípad aplikovať ustanovenie § 683 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že uvedené ustanovenie je možné aplikovať len na prípad, ak došlo k nadmernému opotrebeniu prenajatej veci v dôsledku jej zneužitia, pričom v tomto prípade nedošlo ku škode, resp. k nadmernému opotrebeniu prenajatej veci v dôsledku jej zneužitia. Žiadne takéto konanie nebolo preukázané a žiadna zo strán sporu ani len netvrdila, že k vzniku škody došlo v dôsledku zneužitia prenajatej veci. Použitie ustanovenia § 683 ods. 1 Občianskeho zákonníka je preto v tomto prípade absolútne vylúčené. Pokiaľ ide o nedoplatok za káblovú televíziu v sume 55,- eur, žalobkyňa dôvodila, že nejde o nedoplatok, ide o povinnú platbu za káblovú televíziu, ktorú vždy platila žalovaná, pričom na úhradu tejto platby je nutné právne aplikovať skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalobkyňa zaplatila za žalovanú tento poplatok, ktorý mala platiť žalovaná, nakoľko výlučne žalovaná bola prijímateľom tejto služby, čo nepochybne vyplýva z užívania celého prenajatého bytu, pričom táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Ďalej dôvodila, že suma vo výške 90,68 eur predstavuje nedoplatok správcovi bytu za vodu a plyn, preto je povinná žalovaná tento nedoplatok zaplatiť, nakoľko sa tak so žalobkyňou dohodla v zmluve o nájme bytu, konkrétne citovanom ustanovení článku IV. bod 3/. Pokiaľ súd prvej inštancie nepriznal žalobkyni nedoplatok vo výške 77,- eur za
spotrebovanú elektrickú energiu, uviedla, že súdu spolu so žalobou zaslala aj doklady preukazujúce uvedený nedoplatok vo výške 77,- eur. Žalobkyňa zdôrazňovala, že žalovaná si nesplnila povinnosť vyplývajúcu z článku V. bod 3/ Zmluvy o nájme bytu zo dňa 30. júna 2019, podľa ktorého sa nájomca zaväzuje po skončení zmluvného vzťahu odovzdať byt (vrátane všetkých bytových a domových kľúčov) v stave, v akom ho prevzal, s prihliadnutím na jeho primerané časové opotrebenie. Žalobkyňa ďalej poukazovala na to, že žalovaná porušila článok V. bod 4/ Zmluvy o nájme bytu zo dňa 30. júna 2019, keď sa zaviazala užívať prenajatý byt šetrne a spôsobom neodporujúcim zásadám občianskeho spolužitia a dodržiavať domový poriadok. Rovnako sa zaviazala uhradiť prípadné škody, spôsobené jeho zavinením alebo nedbanlivosťou. Prípadné potreby opráv bola povinná nahlásiť prenajímateľovi bez zbytočného odkladu. Dávala do pozornosti skutočnosť, že žalovaná nebola oprávnená vykonávať žiadne úpravy bytu bez predchádzajúceho súhlasu prenajímateľa (žalobkyne), čo nepochybne vyplýva z článku V. bod 1 Zmluvy o nájme bytu zo dňa 30. júna 2019. Žalobkyňa nikdy nedala žalovanej súhlas k akejkoľvek prestavbe alebo úprave prenajatého bytu, súhlas žalobkyne na konkrétnu prestavbu alebo úpravu prenajatého bytu nebol v tomto konaní preukázaný, a takýto konkrétny súhlas nie je možné vyvodiť ani z výpovede svedkyne C. D.. Žalobkyňa v čl. VI. podaného odvolania uvádza totožné skutočnosti ako vo vyjadrení na č.l. 152, v ktorom špecifikovala uplatnený nárok a v ktorom aj totožne o zaplatenie sumy 80,- eur (náhrada cestovných nákladov) brala žalobu späť, a to aj napriek tomu, že o čiastočnom späťvzatí žaloby bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté a rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti nadobudol právoplatnosť. Žalobkyňa trvala na tom, že žalovaná zaplatila nájomné len za mesiace júl 2019 a august 2019, pričom od septembra 2019 až do januára 2020, kedy reálne odovzdala byt žalobkyni nájomné neplatila, nezaplatila teda nájomné za 5 mesiacov a celkový dlh žalovanej na nájomnom predstavuje 1.680,- eur. Zdôrazňovala, že žalovaná predložila listinné dôkazy preukazujúce úhrady nájomného do augusta 2019, o úhradách nájomného za obdobie od septembra 2019 do januára 2020 nepredložila žiaden dôkaz. Žalovaná platila nájomné žalobkyni vždy vkladom finančných prostriedkov na účet žalobkyne až do augusta 2019, kedy žalobkyňa zistila reálny stav predmetného bytu, a teda vzťahy medzi žalobkyňou a žalovanou sa zhoršili, z ktorého dôvodu je nelogické, aby práve v tomto období platila nájomné žalovaná žalobkyni v hotovosti. Žalobkyňa popierala prevzatie akejkoľvek finančnej hotovosti zo strany žalovanej, ktorá nikdy nič neplatila v hotovosti, všetky platby požadovala žalobkyňa na bankový účet. Žalobkyňa ďalej uviedla, že sa v relevantnom období (september až december 2019) ani nenachádzala na Slovensku, ale v Nórsku (u dcéry, približne 2 mesiace) a následne v Rakúsku, kde pracuje. Žalobkyňa trvala na tom, že žalovaná nesprávne a nepravdivo uvádza dátum odovzdania bytu žalobkyni. Byt nebol odovzdaný 22.12.2019 ako to uvádza žalovaná, ale až 09.01.2020 a tento deň ako deň odovzdania bytu vyplynul aj z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie. Žalobkyňa trvala na tom, že za poškodenie bytu zodpovedá žalovaná ako posledný nájomca predmetného bytu, pričom žalobkyňa na uvedenie bytu do stavu v akom sa nachádzal predtým, ako bol byt odovzdaný žalovanej ako nájomcovi, vynaložila sumu 1.659,50 eur, pričom všetky vynaložené náklady riadne preukázala listinnými dôkazmi. Stav predmetného bytu po jeho odovzdaní je zrejmý aj z predloženej fotodokumentácie a už aj z predloženej vzájomnej komunikácie medzi žalobkyňou a žalovanou prostredníctvom sociálnej siete messenger. K tvrdeniam žalovanej, že byt prerobila žalovaná so súhlasom žalobkyne, žalobkyňa uviedla, že nikdy nedala žalovanej súhlas s akýmikoľvek zmenami predmetného bytu, práve naopak, výslovne v bode čl. V. zmluvy o nájme bytu je uvedené, že akékoľvek zmeny bytu podliehajú predchádzajúcemu súhlasu žalobkyne ako prenajímateľky. Záverom súdu prvej inštancie žalobkyňa vytýkala nesprávne právne posúdenie veci tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a tiež mu vytýkala nedostatočne zistený skutkový stav. Odvolaním napadnutý výrok rozsudku zároveň považuje za nedostatočne odôvodnený. Zastávala názor, že súd sa nedostatočne vysporiadal s výsledkami vykonaného dokazovania. 3. Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila. 4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. v časti o zaplatenie sumy 132,26 eur a v závislom výroku IV. o trovách konania je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušiť a vec vrátiť v tomto rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a v zostávajúcej časti napadnutý výrok III. podľa § 387 CSP potvrdiť ako vecne správny. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. nadobudol právoplatnosť a rozhodnutím odvolacieho súdu nie je dotknutý. 5. Pokiaľ sa týka potvrdzujúcej časti napadnutého výroku III. odvolací súd uvádza:
6. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje. 7. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. 8. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne odôvodnil konečný záver v časti o nedôvodnosti žalovaného nároku a závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19.04.1994, č. 16034/90, bod 61). I Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (rozhodnutie sp.zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa 15.10.2009 Ústavný súd SR uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (nález sp.zn. II. ÚS 410/06 zo dňa 02.08.2007). 9. Žalobkyňa v podanom odvolaní uviedla zhodnú argumentáciu ako pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal. Z uvedeného dôvodu odvolací súd konštatoval, že ani v odvolacom konaní neboli žalobkyňou tvrdené a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. 10. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie týkajúceho sa výroku III., ktorým žalobu vo zvyšku (okrem zrušujúcej časti výroku v časti o zaplatenie sumy 132,26 eur) zamietol, v plnom rozsahu sa v tejto časti stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje. 11. K odvolaciemu tvrdeniu žalobkyne, že napadnutý rozsudok nespĺňa požiadavky a náležitosti ust. § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd uvádza nasledovné: 12. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 13. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v napadnutej časti (okrem sumy 132,26 eur) uzavrel, že jeho odôvodnenie spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia a preto nedošlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní jasným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s argumentáciou strán sporu, uviedol dôvody pre ktoré aplikoval jednotlivé ustanovenia, ako aj myšlienkové pochody, na základe ktorých dospel k jeho právnym záverom. Odvolací súd považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku za dostačujúce, spĺňajúce podmienky ust. § 220 ods. 2 CSP. 14. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať tiež na princípy, ktorými je ovládané sporové konanie. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola, alebo nemohla byť preukázaná. Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia v zmysle ust. § 132 CSP je žalobca povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k objasneniu veci a zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa. V ust. § 185 CSP je zavedený princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dosať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu, ktorými princípmi je a tiež bude nepochybne ovládané konanie tiež v posudzovanej veci, preto je na zodpovednosti strán sporu, ako sa z hľadiska produkovania tvrdení a dôkazov s nimi vyporiadajú, keďže ich nečinnosť v tomto smere im legitímne nemôže priniesť iné ako v neprospech tej strany, ktorá nebude dostatočne aktívna, vydané rozhodnutie. 15. V danej veci z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobkyňa uzavrela ako prenajímateľ so žalovanou ako nájomcom Zmluvu o nájme bytu dňa 30.06.2019 na dobu určitú, a to na obdobie od 01.07.2019 do 31.12.2019. Žalovaná sa zaviazala platiť žalobkyni nájomné vo výške 336,- eur mesačne. Nájom bytu žalovanej skončil uplynutím doby nájmu. Nakoľko žalovaná si svoju povinnosť vyplývajúcu jej z nájomnej zmluvy (platiť nájomné vo výške 336,- eur mesačne) od septembra 2019 do 31.12.2019 nesplnila, súd prvej inštancie priznal žalobkyni sumu 1.344,- eur, ktorá pozostáva z nezaplateného dohodnutého nájmu za byt v zmysle článku IV. bod 1/ nájomnej zmluvy, a to za štyri mesiace á 336,- eur aj s príslušným úrokom z omeškania. Žalovaná v konaní neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala svoje tvrdenie, že nájom žalobkyni zaplatila až do konca platnosti nájomnej zmluvy. Za skutkovo a vecne správny považuje odvolací súd názor súdu prvej inštancie o nedôvodnosti nároku žalobkyne na zaplatenie sumy 336,- eur za mesiac január 2020. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že nájom bytu skončil podľa uzavretej nájomnej zmluvy dňa 31.12.2019 uplynutím doby určitej a kľúče od bytu boli žalobkyni odovzdané dňa 09.01.2020 z dôvodu prekážky na strane žalobkyne, ktorá bola v zahraničí, kľúče prevzala jej dcéra a nebolo teda chybou žalovanej, že žalobkyňa si kľúče od bytu včas po ukončení nájmu neprevzala. Pokiaľ žalobkyňa vytýkala súdu prvej inštancie, že uvedený záver súdu prvej inštancie o tom, že kľúče od bytu žalovaná odovzdala žalobkyni v januári 2020 z dôvodu, že žalobkyňa bola v zahraničí nevyplýva zo žiadneho vykonaného dôkazu, len z tvrdenia žalovanej,
odvolací súd poukazuje na to, že skutočnosť, že žalovaná sa v čase skončenia doby nájmu zdržiavala v zahraničí vyplýva aj z podaní samotnej žalobkyne zo dňa 07.11.2022, 06.04.2023, ako aj z podaného odvolana, kde uviedla, že sa v relevantnom období (september až december 2019) ani nenachádzala na Slovensku, ale v Nórsku (u dcéry, približne dva mesiace) a následne v Rakúsku, kde pracuje. Rovnako uviedla, že pracuje v niekoľkotýždňových turnusoch v Rakúsku, ktorá skutočnosť následne vyplýva nielen z uvedených podaní, ale aj z podania zo dňa 25.04.2022. Aj odvolací súd zastáva názor, že to boli práve prekážky na strane žalobkyne, ktoré po uplynutí doby nájmu a vyprataní bytu žalovanou mali za následok konečné odovzdanie kľúčov od bytu až dňa 09.01.2020. Žalobkyňa svoje tvrdenie, že žalovaná užívala byt až do dňa 09.01.2020, nepreukázala. 16. Za skutkovo a vecne správny považuje odvolací súd názor súdu prvej inštancie o nedôvodnosti nároku žalobkyne na zaplatenie nákladov za káblovú televíziu (55,- eur), poplatku do fondu opráv (90,68 eur) a nedoplatku za elektrickú energiu (77,- eur). Plne sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že pokiaľ ide o nedoplatok na káblovú televíziu, nájomná zmluva takúto povinnosť žalovanej neobsahuje a je dôvodné mať za to, že uvedený poplatok bol zahrnutý vo výške nájomného. Pokiaľ sa týka nedoplatku za elektrickú energiu (v zmysle čl. IV. bod 3/ zmluvy), zamietnutie tohto nároku súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobkyňa tento nedoplatok nepreukázala, nepredložila súdu doklad o nedoplatku za elektrickú energiu. Odvolací súd s jeho záverom súhlasí. V podanom odvolaní žalobkyňa namietala, že súdu prvej inštancie spolu so žalobou zaslala aj doklady preukazujúce uvedený nedoplatok, ktorá skutočnosť ale z obsahu spisu nevyplýva, práve naopak. Žalobkyňa na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 20.04.2023 k nedoplatku z vyúčtovania spotreby elektrickej energie v sume 77,- eur uviedla, že doklad dodatočne predloží súdu, čo ani do rozhodnutia súdu prvej inštancie neurobila, žiaden doklad nepredložila. Pokiaľ sa týka nároku na úhradu nedoplatku správcovi bytu v sume 90,68 eur, aj keď žalobkyňa predložila spolu so žalobou vyúčtovanie nákladov spojených s užívaním bytu na sumu 90,68 eur, predmetné vyúčtovanie bolo vyúčtovaním za obdobie 01.01.2019 až 31.12.2019, pričom nemožno ponechať bez povšimnutia, že nájomná zmluva bola uzavretá na dobu určitú za obdobie od 01.07.2019 do 31.12.2019, a teda vôbec nemožno ustáliť, aká prípadná suma by pripadala z uvedeného hlavného vyúčtovacieho obdobia na žalovanú titulom uzatvorenej nájomnej zmluvy na dobu určitú. Žalobkyňa tak dôvodnosť vyššie uvedených nárokov nepreukázala. 17. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa neuniesla v spore dôkazné bremeno aj pokiaľ ide o uplatnenú náhradu škody, a to okrem náhrady škody za dvoje dverí do kúpeľne a na toaletu (132,26 eur). Odvolací súd aj v tomto štádiu opätovne zdôrazňuje, že žalobkyňa mala dôkazné bremeno, no neuniesla ho. Neuniesla ani bremeno dôkazu o tom, v akom stave žalovanej byt prenajala a v akom stave jej bol žalovanej odovzdaný. Nepredložila žiaden zápis o odovzdaní a prevzatí bytu, ktorý by obsahoval vady, ktoré nezodpovedali bežnému opotrebeniu. Povinnosťou žalobkyne bolo tvrdiť a označiť dôkazy na preukázanie jej tvrdení. Súd nie je povinný sám vyhľadávať potrebné tvrdenia a dôkazy. Nie je povinný po nich pátrať, ani by tak dosť dobre nemohol urobiť, pretože by musel vyhľadávať skutočnosti, ktoré sa týkajú rozmanitých súkromných vzťahov medzi stranami. Tie mu nie sú pravidelne známe a vôbec dostupné. Ak tak strany nevykonajú, potom zastihne tú stranu, ktorá je povinná potrebné dôkazy označiť alebo predložiť, nepriaznivý procesný následok spočívajúci v tom, že súd rozhodne v jej neprospech. K naplneniu tohto následku došlo aj v prejednávanej veci na strane žalobkyne. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, v akom stave žalovanej byt prenajala a v akom stave jej bol byt odovzdaný, aby bolo možné posúdiť, či žalovaná odovzdala byt v stave, v akom ho prevzala, s prihliadnutím na obvyklé opotrebenie. Žalobkyňa nepredložila žiaden zápis o odovzdaní a prevzatí bytu, ktorý by obsahoval vady, ktoré nezodpovedali bežnému opotrebeniu. 18. Pokiaľ súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o zamietnutí náhrady škody za dvoje dverí do kúpeľne a na toaletu (132,26 eur) založil na ust. § 683 ods. 1, 2 Obč. zák., odvolací súd v uvedenej súvislosti konštatuje, že pri náhrade škody z nájomnej zmluvy prichádzajú do úvahy až tri použiteľné ustanovenia § 683, § 693 a § 420 Občianskeho zákonníka. Každé z nich má odlišné podmienky aplikácie a dokonca na všetky nedopadajú rovnaké pravidlá plynutia času. Zaváži preto, pod ktoré ustanovenie sa subsumuje konkrétny nárok. O kvalifikácii rozhoduje jednak povaha prenajímanej veci, ale aj typ spôsobenej škody. Ustanovenie § 683 Občianskeho zákonníka sa nachádza vo všeobecných ustanoveniach o nájomnej zmluve Občianskeho zákonníka. Slúži na kompenzovanie poškodenia, či nadmerného opotrebenia v dôsledku zneužitia prenajatej veci. Ustanovenie § 683 Obč. zákonníka dopadá na všetky nájmy v čo i len čiastočnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka. Podstatnou výnimkou je nájom bytu, pri ktorom sa namiesto § 683 Obč. zákonníka používa § 693 Obč. zákonníka. Ustanovenie § 683 Obč.
zákonníka teda dopadá najmä na nájom nebytových priestorov. Cez § 683 sa nahrádzajú škody a nadmerné opotrebenie, ktoré vznikli pre zneužitie veci. Žalobkyňa v podanom odvolaní namieta, že voči žalovanej sa domáha náhrady škody podľa všeobecných ustanovení o náhrade škody, ust. § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorý má dopad taktiež na dĺžku premlčacej lehoty. V danej veci sa súd prvej inštancie s uvedenými ustanoveniami náležite nevysporiadal, z ktorého dôvodu bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie sumy 132,26 eur zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 19. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie zopakovať dokazovanie a vykonať následne nové právne posúdenie veci. Pred novým rozhodnutím vo veci bude súd prvej inštancie postupovať v súlade s procesnými návrhmi strán sporu a rozhodujúce skutočnosti vyhodnotí podľa zásad uvedených v § 191 ods. 1 CSP. 20. K prípadným ostatným odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany. 21. Vzhľadom k tomu, že došlo k čiastočnému zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie, musel odvolací súd zrušiť rozsudok aj v časti výroku o náhrade trov konania podľa § 396 CSP, v zmysle ktorého, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).