Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/298/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2010899824 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2010899824.3 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcov: 1/ I. U., nar. XX. R. XXXX, bytom B., N. X, 2/ D. R., nar. XX. J. XXXX, bytom P., Q. X, 3/ I. R., nar. XX. J. XXXX, bytom tamtiež, všetkých zastúpených advokátom: JUDr. Marián Haršány, Trnava, Hlavná 44 a 4/ L. E., nar. XX. D. XXXX, bytom B., J. T. XXXX/XX, proti žalovaným: 1/ J. T., nar. XX. R. XXXX, bytom Z. XX, 2/ S. I., nar. XX. J. XXXX, bytom Z. XXX, 3/ R. I., nar. X. T. XXXX, bytom ako žalovaný 2/, 4/ R. H., nar. XX. N. XXXX, bytom B., J. P. XX a 5/ L. Y., nar. X. J. XXXX, bytom P., C. X, všetkým zastúpených advokátkou: JUDr. Daniela Hudeková, Bratislava, Plynárenská 2/A, o 13.058,49 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 6. mája 2010 č. k. 16C/125/1997-372 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom (v poradí už štvrtým) súd prvého stupňa uložil žalovaným 1/, 2/ a 3/ zaplatiť žalobcom 1/, 2/ a 4/ spoločne každý (?) sumu 1.450,72 eur so 17,6% úrokom z omeškania od 1. decembra 1997 do zaplatenia a žalovaným 4/ a 5/ takisto len žalobcom 1/, 2/ a 4/ spoločne každý (?) sumu 4.352,17 eur so 17,6% úrokom z omeškania od 1. decembra 1997 do zaplatenia, trovy (správne „náhradu trov“) konania 522,33 eur a zástupcovi žalobcov trovy (i tu správne „náhradu trov“) právneho zastúpenia 1.300,28 eur (keď inak aj v prípade tejto sumy šlo o súčasť náhrady trov konania majúcej byť podľa § 149 ods. 1 O. s. p., teda Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení ako celok zaplatenej k rukám advokáta - pozn. odvolacieho súdu), všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (keď už tak „rozsudku“) a všetkým žalovaným uložil povinnosť spoločne zaplatiť na účet súdu prvého stupňa (bližšie inak neoznačený) trovy (opäť správne „náhradu trov konania“) štátu 86,30 eur, do troch dní. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne aj tentoraz ust. § 667 ods. 1 a § 574 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne podržaním si už skoršieho názoru o dôvodnosti žaloby, nakoľko medzi účastníkmi došlo 15. augusta 1992 k uzavretiu zmluvy o prenájme nebytových priestorov (s vystupovaním žalujúcej strany na strane nájomcu a žalovanej na strane prenajímateľa), úpravami vykonanými nájomcami so súhlasom prenajímateľov došlo i podľa záverov znaleckého posudku k zhodnoteniu nehnuteľnosti a vzdanie sa práv na úhradu nákladov majúcich vzniknúť až v budúcnosti bolo neplatným. Žalobcovia pritom podľa názoru súdu prvého stupňa uniesli dôkazné bremeno na preukázanie ich tvrdení a nároku, ktorého odôvodnenosť vyplýva z citovaných ustanovení zákona a záverov znaleckého dokazovania. Obranu žalovaných súd prvého stupňa považoval za účelovú a nedôvodnú, keď najmä neopodstatnenou bola námietka žalovaných nedostatkom aktívnej legitimácie žalobcov (ktorí uzavreli zmluvu o združení a k právnemu nástupníctvu došlo smrťou poručiteľa). Rozhodnutia o trovách konania právne odôvodnil ust. § 142 ods. 1 a § 148 O. s. p. a vecne trovami žalobcov na súdnom poplatku a právnej službe (zo sumy priznanej žalobcom) v sumách a za úkony uvedené v odôvodnení (vrátane dane z pridanej hodnoty z bližšie neurčenej sumy) a trovami konania štátu na znalečnom nekrytom preddavkom, ktoré uložil zaplatiť žalovaným, keďže výsledok konania závisel od výsledkov znaleckého dokazovania a súd prvého stupňa mal za to, že žalobcovia boli v konaní úspešní. Aj proti tomuto rozsudku podali v celom jeho rozsahu včas odvolanie všetci žalovaní a z dôvodu nekvalifikovanosti rozhodovania na súde prvého stupňa navrhli, aby priamo odvolací súd doplnil dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov ním navrhnutých, pretože ich napriek návrhu súd prvého stupňa nevykonal. Navrhovanú možnosť doplnenia dokazovania odvolacím súdom podľa § 213 ods. 4 O. s. p. a rozhodnutia ním videli ako jedinú rozumnú možnosť objektívneho a právne odôvodniteľného ukončenia 13 rokov sa ťahajúceho sporu, pre prípad nerozhodnutia sa odvolacím súdom pre takéto riešenie navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodili, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Mali za to, že súd prvého stupňa opätovne vydal nesprávny rozsudok, hoci predchádzajúci (v poradí tretí) rozsudok odvolací súd zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa s podrobnou a precíznou právnou úpravou, ktorá však napriek jej záväznosti nebola rešpektovaná. Namietali, že v záhlaví i výroku napadnutého rozsudku sa opätovne uvádza žalobca 4/ L. E. (hoci ohľadom neho konanie právoplatne skončilo), v napadnutom rozsudku sa ako predmet konania nesprávne uvádza suma 26 641,93 eur, jeho výrok je jednoznačne neurčitý (..spoločne každý...) a štruktúra odôvodnenia je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., takže rozsudok je i nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a pre ich nezrozumiteľnosť. Súd prvého stupňa napriek pokynu odvolacieho súdu nedoplnil dokazovanie, aj napriek podaniu žalovaných z 1. februára 2010, v ktorom o toto žiadali, pričom žalobcovia počas celých 13 rokov vedenia sporu nepreukázali zhodnotenie nehnuteľnosti a jednoznačne neuniesli dôkazné bremeno. Žalobcovia 1/ až 3/ (odvolací súd má za to, že JUDr. X. nie je právnym zástupcom žalobcu 4/, ktorého zastupoval v predmetnej veci len v minulosti, u ktorého plnomocenstvo zaniklo právoplatným skončením konania ohľadom takéhoto žalobcu, keď po jeho následnom vstupe do konania už žalobca 4/ JUDr. X. na svoje zastupovanie nesplnomocnil) navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť. K námietkam žalovaných uviedli, že vstup žalobcu 4/ do konania bol opätovný, súd ho na návrh žalobcu 1/ pripustil a rozsudok považujú za odôvodnený v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. Taktiež formuláciu vo výroku „spoločne každý“ považovali za správnu, výrok za zrozumiteľný a jednoznačný, keďže je zrejmé, že na strane žalobcov existuje hmotnoprávne spoločenstvo, kým povinnosť žalovaných zaplatiť sumu 1450,72 eur je daná každému z nich. K otázke doplnenia dokazovania navrhnutého žalovanými (predložením živnostenských listov a daňových priznaní) uviedli, že tieto dôkazy považujú za irelevantné, keďže k preukázaniu právneho postavenia žalobcov ako nájomcov a žalovaných ako prenajímateľov postačuje nájomná zmluva v znení jej dodatkov, ktorými bolo preukázané aj, kto boli nájomcovia predmetných nebytových priestorov v čase, kedy došlo k zhodnoteniu nehnuteľností, v ďalšom potom zotrvali na svojej argumentácii pred súdom prvého stupňa. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalovaných celú vec, a to bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže i vady v postupe súdu prvého stupňa v čase medzi jeho rozhodnutím tentoraz napadnutým rozsudkom a rozsudkom jemu predchádzajúcim vylučovali možnosť rozhodnutia odvolacieho súdu s konečnou platnosťou (so zreteľom k dvojinštančnosti konania) a odvolanie žalovaných tak bolo čiastočne dôvodné (inak nielen pre neriadenie sa súdu prvého stupňa názorom vysloveným v skoršom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, ale i pre dopustenie sa okresným súdom v ďalšom konaní aj nových procesných pochybení). Pokiaľ šlo o pochybenia procesnej povahy, tie sa opäť (rovnako ako v prípade skoršieho rozsudku) týkali ako postupu súdu prvého stupňa v konaní predchádzajúcom vyhláseniu napadnutého rozsudku, tak i rozsudku samotného. Zmätočnosť konania aj v čase rozhodovania tentoraz napadnutým, teda v poradí štvrtým rozsudkom okresného súdu bola spôsobená tým, že hoci súd prvého stupňa uznesením z 28. októbra 2009 č. k. 16C/125/1997-336 pripustil vstup do konania žalobcov 2/ a 4/, následne na základe návrhu iba žalobcov 1/ až 3/ (z 3. mája 2010) na pojednávaní 4. mája 2010 (deň na to) pripustil zmenu žaloby v znení, v akom bol vydaný napadnutý rozsudok a to aj napriek tomu, že v konaní takto vystupovali na strane žalobcov až 4 fyzické osoby a pripustená zmena žaloby sa týkala iba nárokov uplatňovaných 3 žalobcami (nebolo teda zrejmé, čoho sa domáha ten štvrtý). Ak o takto zmenenej žalobe rozhodol aj napadnutým rozsudkom, i konanie nasledujúce po vydaní uznesenia Krajského súdu v Trnave z 27. februára 2009 č. k. 10Co/206/2008-307 zaťažil vadou podľa § 221 ods. 1 písm. e/ O. s. p. (neexistencia žaloby všetkých žalobcov v konaní ovládanom dispozičným princípom). Túto vadu bolo treba odstraňovať postupom podľa § 104 ods. 2 O. s. p. (týkala sa podmienky sporového konania, v ktorého pokročilom štádiu už naopak postup podľa § 43 O. s. p. možným nebol) a bez jej odstránenia bolo vylúčené rozhodnutie o veci, toto však okresný súd ponechal celkom bez povšimnutia. Predmetom konania pritom bola suma 13.058,49 eur s príslušenstvom a pokiaľ súd prvého stupňa tentoraz napadnutým rozsudkom prisúdil žalobcom (len trom z celkového počtu štyroch) iba sumu 13.056,50 eur s príslušenstvom, bolo namieste žalobu vo zvyšku (čo do 1,99 eur s príslušenstvom) zamietnuť, resp. o nej iným relevantným spôsobom rozhodnúť (napr. v prípade možnosti vyhodnotenia zmeny žaloby za čiastočné späťvzatie žaloby, konanie v tejto časti zastaviť). Toto (tzv. zvyškové zamietnutie žaloby) bolo by za riadneho chodu vecí podľa všetkého opodstatneným aj u toho žalobcu, ktorému napadnutým rozsudkom nič priznané nebolo (žalobcovi 3/), to by však prislúchalo do úvahy len pri žiadnej žalobe aj tohto žalobcu (čo ale dosiaľ nemohol byť prípad v prejednávanej veci, kde jeden žalobca nič nepožadoval a druhý nič nedostal bez toho, aby aj toto okresný súd procesne prípadne vyjadril vo výroku rozsudku alebo iného svojho rozhodnutia). Obraznú korunu procesným pochybeniam napokon súd prvého stupňa nasadil tým, že taktiež znenia vyhláseného a písomne vyhotoveného výroku napadnutého rozsudku neboli absolútne zhodné (skloňovanie 1 slova a spojka a/). Už uvedené dôvody by postačovali pre zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prisvedčiť však bolo treba aj časti argumentácie z odvolania žalovaných, podľa ktorej sa súd prvého stupňa vôbec neriadil názorom odvolacieho súdu z jeho predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia (hoci takým názorom bol viazaný, tu por. § 226 O. s. p.). Hoci odvolací súd sa nestotožňuje s tým, že sa súd prvého stupňa neriadil jeho právnym názorom vôbec, tento sa ním riadil len čiastočne a z pohľadu odstránenia nedostatkov vytknutých mu už v minulosti stále nedostatočne. Nedostatky opísané už vyššie aj v skoršom uznesení odvolacieho súdu a tiež neúplnosť právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa sa tak opäť preniesli i do odôvodnenia napadnutého rozsudku. V tom sa súd prvého stupňa znovu vôbec nevyporiadal s právnym postavením pôvodných účastníkov konania v čase uzavierania zmluvy z 15. augusta 1992 a dodatkov k nej (vyjmúc tvrdenie o združení ešte pôvodného okruhu žalobcov, na ktoré však v odôvodnení rozsudku nie je uvedený žiaden konkrétny dôkaz, keď do spisu bola predložená Zmluva o združení podnikateľov až z 1. januára 1993 - č. l. 320 spisu). To isté platilo u právneho postavenia jednotlivých osôb z nového okruhu žalobcov po úmrtí pôvodného žalobcu 2/ (tu vyjmúc len paušálnu argumentáciu o právnom nástupníctve v dôsledku smrti poručiteľa) a tiež žalovaných po úmrtí pôvodného žalovaného 1/ R. I. v priebehu konania (v tomto prípade s výnimkou všeobecného konštatovania, kto sú dedičia po takejto osobe). Ani z odôvodnenia tentoraz napadnutého rozsudku preto nevyplývalo, u ktorých účastníkov (pôvodných či nových) okresný súd usudzoval na ich status nájomcov alebo prenajímateľov, na koho z nových žalobcov, resp. nových žalovaných a v akom rozsahu prešli práva alebo povinnosti pôvodných (a v priebehu konania zomrelých) účastníkov konania (za predpokladu, že by tu malo ísť o takýto prípad, čo rovnako z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nie je zrejmé) a prečo teda (s výnimkou odvolania sa na znalecký posudok) povinnosť bolo treba uložiť práve v zvolenom rozsahu, trojici žalovaných 1/ - 3/ a dvojici ďalších 4/ - 5/ spoločne a to v prospech len troch z celkom štyroch niekdajších žalobcov, v okruhu ktorých sa navyše vynára i otázka, aký by malo mať zmysel pokračovanie v konaní i dnešného žalobcu 3/ (ako dediča pôvodného žalobcu 2/ N. R., ktorý ale nemal z dedičstva nič nadobudnúť). Napadnutý rozsudok tak bol znovu tiež pre nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia i nepreskúmateľným a bol tak naplnený aj zákonný dôvod jeho zrušenia podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (absencia riadneho a presvedčivého zdôvodnenia zvoleného spôsobu rozhodnutia je totiž jednou z podôb odňatia možnosti konať pred súdom, v tejto súv. por. napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005). Pretrvala však i vada v právnom posúdení veci spočívajúca v nedostatočnom objasnení charakteru právneho vzťahu účastníkov zmluvy z 15. augusta 1992 a prechodu prípadných práv a povinností na strane žalovaných. Podľa § 3 ods. 2 vety druhej zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov (zákona č. 116/1990 Zb. v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy) a podľa § 1 ods. 1 zákona SNR č. 500/1991 Zb. miestnosti určené na prevádzkovanie obchodu a služieb možno prenajímať iba po predchádzajúcom súhlase obce a podľa odseku 4 rovnakého ustanovenia pokiaľ sa zmluva uzavrie bez súhlasu obce podľa odseku 2 alebo neobsahuje náležitosti podľa odseku 3, je neplatná. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva (hoci na č. l. 323 spisu sa nachádza Súhlas primátora mesta Trnava z 12. augusta 1992 hosp. č. 1745/92), či zmluva pôvodných žalovaných a pôvodných žalobcov 1/ a 2/ z 15. augusta 1992 bola uzavretá s predchádzajúcim súhlasom obce, pričom táto okolnosť mala pre posúdenie nárokov žalobcov zásadný význam. Práva ustálené odôvodnením napádaného rozsudku totiž prislúchajú len nájomcovi a ak by k uzavretiu platnej nájomnej zmluvy z akéhokoľvek dôvodu nedošlo, domnelým nájomcom by mohlo vzniknúť nanajvýš právo na vydanie bezdôvodného obohatenia (v rozsahu nákladov vynaložených na zhodnotenie veci užívanej dobromyseľne bez právneho dôvodu, v tejto súv. por. i § 130 ods. 3 O. z.). V prejednávanej veci však i v čase rozhodovania odvolacieho súdu o odvolaní proti štvrtému rozsudku súdu prvého stupňa (rovnako ako v prípade rozsudku tretieho) ostávalo sporným, kto z pôvodných žalobcov, či vôbec a v akom rozsahu náklady na zhodnotenie nehnuteľností prenajímaných pôvodnými žalovanými vynaložil. Podľa § 470 ods. 1 Obč. zák. dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou a podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu. Opätovne sa tak javí potrebné pripomenúť, že pri posudzovaní veci i podľa ustanovení o dedení treba vidieť zásadný rozdiel medzi dnešnými žalovanými 4/ a 5/ (ktorým prislúchalo už postavenie pôvodných účastníkov konania a tiež zmluvy z 15. augusta 1992) a žalovanými 1/ - 3/, ktorí len vstúpili do práv a povinností svojho predchodcu (v osobe pôvodného žalovaného 1/ R. I.) ako jeho dedičia. Kým u žalovaných 4/ a 5/ bola daná tzv. plná zodpovednosť za prípadné dlhy (a teda ani súd pri prípadnom ukladaní povinnosti na zaplatenie týmto žalovaným nebol zásadne limitovaný ničím iným, než zistenou výškou pohľadávky žalobcov či niektorých alebo len niektorého z nich), v prípade ostatných žalovaných malo zásadný význam zistenie, čo konkrétne z dedičstva po svojom predchodcovi nadobudli a pretože v prejednávanej veci prichádzalo do úvahy viac dedičov i to, aký bol pomer častí dedičstva nadobudnutých jednotlivými dedičmi k celému dedičstvu. Tu síce z výroku rozsudku možno vybadať takýto odchylný prístup (k žalovaným 1/ - 3/ na jednej a žalovaným 4/ a 5/ na druhej strane), žiadne konkrétne skutkové zistenia ani nimi podložené závery v tomto smere však odôvodnenie napadnutého rozsudku rovnako neobsahuje. I z tohto dôvodu preto odvolací súd aj o odvolaní proti v poradí štvrtému rozsudku súdu prvého stupňa v tejto veci rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto svojho uznesenia. Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude tentoraz sa skutočne riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, vykonať šetrenie na otázku pochybností o záujme na zastúpení žalobcu 4/ (po jeho opakovanom zapojení do konania potom, čo s ním konanie už raz skončilo) odstrániť nedostatok jeho žaloby (resp. i žaloby žalobcu 3/ nepožadujúceho nič pre seba), zistiť, či žalobcovia trvajú na zaplatení sumy 1,99 eur s príslušenstvom (o ktorej napadnutým rozsudkom sa opomenulo rozhodnúť) a po prípadných ďalších procesných aktivitách účastníkov konania zvoliť ďalší postup, v prípade možnosti pokračovania v konaní doplniť v naznačenom smere dokazovanie, výsledky celého konania následne podľa § 132 O. s. p. zhodnotiť a až potom prípadne opätovne rozhodnúť o veci a tiež o trovách konania vrátane trov odvolacích konaní (§ 224 ods. 3 O. s. p.). Pritom bude potrebné mať na zreteli, že napadnutý rozsudok ani tentoraz nebol správnym i v časti trov konania, pretože odhliadajúc od už zmienených nesprávnych formulácií v príslušných výrokoch sa pri zastúpení viacerých účastníkov advokátom prisudzovala v čase rozhodovania náhrada všetkých trov konania (teda nielen trov na právnej službe) k rukám advokáta (platobné miesto podľa § 149 ods. 1 O. s. p.) a ani v poradí štvrtým rozsudkom súdu prvého stupňa nebolo rozhodnuté o trovách konania medzi žalobcom 4/ a všetkými žalovanými, v budúcnosti bude však potrebné o trovách prvostupňového aj všetkých doterajších odvolacích konaní rozhodovať už aj podľa nového odseku 8 ustanovenia § 151 O. s. p. (v znení zákona č. 388/2011 Z. z.). Samozrejmosťou bude potom povinnosťou súdu prvého stupňa vypraviť jeho nové rozhodnutie i náležitým, podrobným a dostatočne presvedčivým odôvodnením (§ 157 ods. 2 O. s. p.). K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.