Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/27/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106228312 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2106228312.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: F. V., nar. X. Z. XXXX, bytom X., L. XXX, zastúpenej advokátom: JUDr. Pavol Kvak, Piešťany, Teplická 42, proti žalovaným: 1. Credit Clearing Center a.s., Nitra, Farská 1338/42, zastúpenej advokátom: JUDr. Ing. Ľubomír Navračič, PhD., Bratislava, Miletičova 21, 2. F. B., nar. XX. P. XXXX, bytom X., E. XX/XX, 3. F. B., nar. X. P. XXXX, bytom X., M. B. XXXX/XX a 4. Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, Tomášikova 48, o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a určenie neexistencie záložného práva zapísaného v katastri nehnuteľností, o odvolaní žalobkyne voči rozsudku Okresného súdu Piešťany z 28. septembra 2010 č. k. 7C/161/2008 - 199 takto r o z h o d o l : Odvolací súd odvolacie konanie v časti, kde súd prvého stupňa žalobe čiastočne vyhovel z a s t a v u j e. Rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zamietajúcej žalobu a v časti trov konania p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že zmluva č. 1 o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu obmedzenia nakladania s nehnuteľnosťou, ktorú uzavreli dňa 20. decembra 1996 žalovaní 2. a 3. na strane záložcov a povinných z vecného bremena a žalovaná 4. ako právny predchodca žalovanej 1. na strane záložného veriteľa, z ktorej vklad záložného práva bol v katastri nehnuteľností povolený dňa 2. januára 1997 pod číslom V 3/97 je neplatná vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu 1/2-ice vo vlastníctve žalobkyne nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, k. ú. X., parc. č. 2656 vo výmere 545 m2 zastavané plochy a nádvoria, na ktorej sa nachádza dom súp. č. XXX (ďalej tiež i „predmetná nehnuteľnosť“). Vo zvyšku návrhy žalobkyne (správne len „žalobu“, keď inak v tomto sporovom konaní neboli správne označovaní účastníci ani podanie začínajúce konanie, kde v súlade s ust. § 79 ods. 1 a § 90 O. s. p., čiže Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení šlo o žalobkyňu, žalovaných a žalobu, nie teda o navrhovateľku, odporcov a návrh - pozn. odvolacieho súdu) zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Právne svoje rozhodnutie (pokiaľ šlo o vec samu) odôvodnil ustanoveniami § 80 písm. c/ O. s. p. a § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, § 41, § 100 ods. 1, § 151a, § 151b ods. 1 prvej vety, § 151d ods. 1 a ods. 3 a § 151e ods. 2 Občianskeho zákonníka (z. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. z.“). Vecne dôvodil, že žalobkyňa mala naliehavý právny záujem na určení neplatnosti záložnej zmluvy, predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva na predmetnej nehnuteľnosti v celku na zabezpečenie pohľadávky patriacej pôvodne žalovanej 4. vo vzťahu k úveru žalovaných 2. a 3. v sume 876.000 niekdajších Sk. Žalobkyňa bola pôvodnou podielovou spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti v podiele 1/2-ice a i toho času v zmysle zákona treba na ňu pozerať ako na takúto spoluvlastníčku a to od začiatku (v dôsledku platného odstúpenia ňou od kúpnej zmluvy z 18. decembra 1996, uzavretej so žalovanými 2. a 3., vedúceho k zrušeniu takejto zmluvy v časti týkajúcej sa podielu žalobkyne a tiež následného určenia jej práva spoluvlastníctva - v konaní súdu prvého stupňa sp. zn. 4C 156/99). Preto nemožno považovať záložnú zmluvu z 20. decembra 1996 za platnú v časti vymedzenia predmetu záložného práva, teda zálohu týkajúceho sa spoluvlastníckeho podielu žalobkyne na predmetnej nehnuteľnosti, pričom táto čiastočná neplatnosť záložnej zmluvy v časti vymedzenia zálohu, týkajúceho sa spoluvlastníckeho podielu žalobkyne, má povahu absolútnej neplatnosti. Mal za to, že žalovaní 2. a 3. ako bezpodieloví spoluvlastníci predmetnej nehnuteľnosti len v 1/2-ici (pri platnom držaní nimi len spoluvlastníckeho podielu nadobudnutého od matky žalovaného 2. a zároveň sestry žalobkyne) nemohli dať platne do zálohu celú nehnuteľnosť. V časti zálohu týkajúceho sa podielu žalobkyne žalobkyňa nebola účastníčkou záložnej zmluvy, teda ani nemohla urobiť slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne právny úkon týkajúci sa jej podielu na predmete záložného práva (na jej spoluvlastníckom podiele k predmetnej nehnuteľnosti), čím je vo vzťahu k takémuto podielu záložná zmluva absolútne neplatná a na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd musí prihliadať aj bez námietky. K námietke žalovanej 1., týkajúcej sa premlčania nároku žalobkyne súd prvého stupňa uviedol, že absolútna neplatnosť právneho úkonu nemusí byť deklarovaná súdnym rozhodnutím, lebo nastáva priamo zo zákona, preto sa nemôže ani premlčať právo na dovolanie sa určenia absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Keďže súd čiastočnú neplatnosť záložnej zmluvy vyhodnotil ako absolútnu, určenia takejto neplatnosti sa môže dovolávať každý, kto má na tom naliehavý právny záujem, pričom ten žalobkyňa v konaní preukázala. Mal za to, že dôvod neplatnosti záložnej zmluvy sa vzťahuje len na vymedzenie predmetu záložného práva, ktorým mohol byť iba polovičný podiel nadobudnutý žalovanými 2. a 3. od druhej prevodkyne (sestry žalobkyne). Túto časť možno s ohľadom na všetky okolnosti, obsah zmluvy a jej povahu oddeliť od ostatného obsahu zmluvy. Vychádzal z toho, že spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti ako veci je prevoditeľný, z čoho vyplýva, že zálohom môže byť aj podiel na nehnuteľnosti ako veci. Pokiaľ žalobkyňa namietala absolútnu neplatnosť právneho úkonu, bola aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby v prvej časti, nakoľko neplatnosti sa môže dovolávať každý. K postaveniu účastníkov v spore súd uviedol, že z procesného hľadiska je na žalobkyni, koho v konaní označí za žalovaného, podmienkou však je, že tento účastník musí mať právnu subjektivitu, pričom pri domáhaní sa určenia neplatnosti právneho úkonu, musia byť účastníkmi konania všetci účastníci daného právneho úkonu, ktorí ak nie sú na strane žalobkyne, musia byť na strane žalovaných. Vo vzťahu k žalovanej 4. žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu, nakoľko tu okresný súd mal za to, že zmluvou o postúpení pohľadávok zo 7. decembra 2005 v znení dodatku č. 1 z 19. decembra 2005 prešla pohľadávka žalovanej 4. voči žalovaným 2. a 3. na žalovanú 1. spolu s príslušenstvom a všetkými právami, ktoré sú s postúpenou pohľadávkou spojené, teda i záložným právom. Súčasným účastníkom záložnej zmluvy je tak na strane záložného veriteľa žalovaná 1. a keďže tak žalovaná 4. v súčasnosti nie je (už) účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, chýbala jej vecná (tzv. pasívna) legitimácia. Nepovažoval pritom za dôvodnú ani námietku žalovanej 4., že aj v prípade neplatnosti záložnej zmluvy vzniklo záložné právo odovzdaním predmetnej nehnuteľnosti, pod čím treba rozumieť vklad záložného práva do katastra nehnuteľností, nakoľko odovzdaná môže byť len hnuteľná vec a len k nej môže vzniknúť záložné právo odovzdaním veci. K čiastočnému vyhoveniu žalobe o určenie neplatnosti záložnej zmluvy, kde sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti zmluvy ako celku, uviedol, že súd síce je viazaný návrhom, avšak pokiaľ mu môže vyhovieť len sčasti, nebráni to súdu, aby tak urobil a v tomto smere náležite v príslušnej časti upravil petit (žalobný návrh). Vo vzťahu k určeniu, že zápis záložného práva a vecného bremena v prospech žalovanej 1/ v katastri nehnuteľností neexistuje a sú zapísané na liste vlastníctva neopodstatnene a neplatne, potom žalobu zamietol (súd prvého stupňa) z dôvodu, že žalobkyňa na takomto určení nepreukázala naliehavý právny záujem, nakoľko žalobou o určenie neplatnosti záložnej zmluvy dosiahne žalobkyňa zamýšľaný efekt, teda pri vyhovení žalobe príde k zmene zápisu záložného práva v katastri nehnuteľností a preto na ďalšom výroku o tom, že príslušný zápis neexistuje, nemôže byť naliehavý právny záujem. V časti o trovách konania potom rozsudok bol odôvodnený právne len odkazom na ust. § 151 ods. 3 O. s. p. a vecne väčším počtom účastníkov a tým, že žalobkyňa si uplatňovala dva nároky. Proti tomuto rozsudku podala včas v celom rozsahu odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mala za to, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď neplatnosť určil iba vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu v jej vlastníctve. Podľa názoru žalobkyne mala byť vyslovená neplatnosť celej tzv. záložnej zmluvy, nakoľko z obsahu uvedenej zmluvy nemožno oddeliť časť týkajúcu sa iba jej spoluvlastníckeho podielu (žalobkyne). Taktiež nesúhlasila so zamietnutím žaloby vo veci určenia, že záložné právo a vecné bremeno neexistujú a sú zapísané na liste vlastníctva neopodstatnene a neplatne (v ktorom smere spresnila žalobný návrh), keď tohto určenia sa dovolávala z dôvodu, že takto je záložné právo zapísané na príslušnom liste vlastníctva, hoci v samotnej zmluve je vecné bremeno dojednané inak a preto z dôvodu právnej istoty aj tento zápis (nekorešpondujúci s dojednaním vecného bremena v zmluve) je treba zmeniť (zrušiť). Naliehavý právny záujem na takomto určení má žalobkyňa z rovnakého dôvodu ako pri prvom výroku a ako sa žalobkyňa vyjadrila už v konaní pred súdom prvého stupňa, na zmenu zápisu v katastri nehnuteľností je potrebné rozhodnutie súdu o neplatnosti tohto zápisu. Pre prípad, že by sa odvolací súd stotožnil s názorom, že zmluva je neplatná iba vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu žalobkyne, navrhla, aby súd i druhý požadovaný výrok rozsudku (rozumej ten o určení neexistencie záložného práva a vecného bremena a neplatnosti tzv. katastrálneho zápisu) náležite upravil iba vo vzťahu k jej spoluvlastníckemu podielu. Žalovaná 1. primárne navrhla odvolanie odmietnuť s poukazom na ustanovenie § 218 ods. 1 písm. d/ O. s. p. Namietala, že predložené odvolanie neobsahuje právne odôvodnenie, v čom vidí žalobkyňa pochybenie súdu, pričom odvolanie možno odôvodniť len dôvodmi taxatívne vymedzenými v ust. § 205 ods. 2 O. s. p. Z toho vyplýva logický záver, že v odvolaní musí byť jasne a zrozumiteľne uvedené, v čom sa vidí nesprávnosť napadnutého rozhodnutia alebo postupu súdu (t. j. dôvody odvolania), a to tak, aby z jeho obsahu bolo okrem iného zrejmé, z ktorého taxatívne uvedeného zákonného dôvodu odvolateľ odvolanie uplatňuje. Vecne (pre prípad neprijatia odvolacieho návrhu zhora) mala za to, že ak má spoluvlastník právo previesť svoj spoluvlastnícky podiel, je aj nehnuteľná vec v ideálnom podiele deliteľná a teda môže byť aj len na jej časť zriadené záložné právo. Právnym dôvodom na rozhodnutie súdu o zmene práv a právom chránených záujmov potom nie je a nemôže byť potreba žalobkyne. Dôvodom uplatnenia nároku môže byť okolnosť, že buď prišlo k porušeniu ustanovení právneho predpisu a realizovaný právny úkon sa prieči zákonu, tento zákon obchádza, alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Potreba jednotlivca nie je právnym dôvodom na podanie žaloby a už vôbec nie na konanie súdu, resp. relevantným právnym dôvodom na podanie odvolania. Mala za to, že druhá časť žalobného návrhu, tak ako bola naformulovaná žalobkyňou, je nevykonateľná a nadbytočná a súhlasila s okresným súdom v tom, že na takomto určení nemôže mať žalobkyňa naliehavý právny záujem. Právoplatnosťou rozhodnutia o prvej požiadavke a súčasným pozitívnym rozhodnutím súdu o tej druhej by sa na právnom postavení žalobkyne už nič nezmenilo a preto navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako celok potvrdiť. Následne podaním zo 17. januára 2011 vzala žalobkyňa svoje odvolanie čiastočne späť, a to v časti napádajúcej ten čiastkový výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť tzv. záložnej zmluvy vo vzťahu k jej spoluvlastníckemu podielu a vo vzťahu ku zvyšku (kde na žalobe zotrvala) navrhla zmenu rozsudku vyhovením žalobe. Žalovaní 2. a 3. navrhli rozsudok v častiach, v ktorých žalobkyňa na žalobe zotrvala zmeniť v zhode s odvolacím návrhom žalobkyne, obaja prakticky pre nesúhlas s argumentáciou súdu prvého stupňa a naopak pre osvojenie si argumentov žalobkyne. Žalovaná 4. navrhla rozsudok (i ona v časti, v ktorej pretrval záujem na vykonaní odvolacieho konania o podstate problému) potvrdiť, keďže podľa nej sa súd prvého stupňa najmä správne vyporiadal s otázkou jej vecnej legitimácie v konaní. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec a to podľa § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. na pojednávaní v osobnej neprítomnosti riadne predvolanej žalobkyne (pretože jej prítomnosť nebola nevyhnutnou) a po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa, konania mu predchádzajúceho a doplnení dokazovania výsluchom žalovaného 2. dospel k záveru, že rozsudok vo veci samej zamietajúci žalobu a aj v časti trov konania treba považovať za vecne správny, aj keď vo vzťahu k väčšine argumentov súdu prvého stupňa týkajúcich sa veci samej z iných dôvodov, než ktoré použil súd prvého stupňa a odvolacie konanie v časti, kde súd prvého stupňa žalobe čiastočne vyhovel, je namieste zastaviť. Podľa § 207 ods. 2 vety prvej O. s. p. dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť; podľa odseku 3 tohto ustanovenia potom ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví. Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne a podľa odseku 2 takéhoto ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Vychádzajúc z takýchto ustanovení si predovšetkým odvolací súd musel procesne vyriešiť otázku či je vôbec možné za situácie opísanej zhora vziať čiastočne odvolanie späť. Tu sa totiž ukazovala argumentácia žalobkyne do istej miery kontraproduktívnou, pretože jednotlivé jej časti neboli v súlade, keď za predpokladu pripustenia možnosti čiastočného späťvzatia odvolania (ku ktorej interpretácii sa odvolací súd inak priklonil) týmto bolo prakticky drukované v prospech možnosti oddelenia dopadov tzv. záložnej zmluvy na oba spoluvlastnícke podiely pôvodne prevedené na žalovaných 2. a 3. (ten patriaci dnes žalobkyni i ten, ktorý na uvedených žalovaných previedla matka žalovaného 1.), resp. aj požiadavky na určenie neexistencie práva vo vzťahu k spoluvlastníckym podielom jednotlivých prevodkýň. Odvolací súd si túto čiastkovú otázku vyriešil tým spôsobom, že podľa jeho názoru tu o oddeliteľnosť ide, pretože opačná interpretácia by i znemožňovala prejednanie tejto veci v odvolacom konaní, nakoľko pri nepripustení čiastočného späťvzatia odvolania by výsledkom konania o takomto odvolaní v časti vyhovujúcej žalobe mohlo byť len jeho odmietnutie (práve preto, že v príslušnej časti žalobkyni bolo vyhovené, aj keď len čiastočne, čo spochybňovala) a následná povinnosť súdu i tak sa zoberať už len zostávajúcou časťou žalobou uplatnených nárokov, teda opäť už len so zreteľom na deliteľnosť požiadaviek (tzv. začarovaný kruh) . Riadiac sa touto úvahou, preto odvolací súd odvolacie konanie čiastočne zastavil (pokiaľ šlo o časť výroku rozsudku súdu prvého stupňa napadnutú inak subjektívne neprípustným a následne práve v časti trpiacej takouto vadou späť vzatým odvolaním). Podľa § 80 O. s. p. návrhom na začatie konania (žalobou) možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä a/ o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho); b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva; resp. c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení (podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p. použitého už súdom prvého stupňa) je základným procesným predpokladom každej určovacej žaloby (samozrejme s výnimkou určení s prezumovaným, teda predpokladaným naliehavým právnym záujmom, o aký prípad však v prejednávanej veci nešlo - vo vzťahu k neplatnosti právnych úkonov je totiž daný len u tzv. relatívnej neplatnosti, nie však aj u neplatnosti absolútnej tvrdenej i žalobou v tejto konkrétnej veci, v takejto súv. inak por. aj § 40a O. z.). Bez existencie takéhoto predpokladu je vždy vylúčené zaoberanie sa konkrétnou žalobou vecne, čo v praxi znamená, že v konaní o určenie existencie či neexistencie práva alebo právneho vzťahu je vyriešenie si otázky existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení prvou povinnosťou súdu. Len kladná odpoveď na otázku naliehavého právneho záujmu (teda záver o jeho dostatku) poskytuje priestor pre ďalšie konanie vo veci samej (teda dokazovanie zamerané na vecnú podstatu problému), kým naopak odpoveď záporná má viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby nielen z dôvodu čo najväčšej hospodárnosti konania, ale spravidla i pre naznačenie cesty k ochrane práv účastníkov procesne prípustným spôsobom - ktorým je spravidla buď iné než požadované určenie alebo naopak plnenie. Určovacie žaloby všeobecne majú potom podľa teórie procesného práva aj relevantných záverov rozhodovacej praxe súdov v tejto oblasti opodstatnenie tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a nie už jeho porušenia (nakoľko určovacia žaloba má charakter prostriedku preventívnej ochrany práva a naopak nápravu stavu vzniknutého porušením práva je zásadne spôsobilá odstrániť už len žaloba na plnenie, teda žaloba podľa § 80 písm. b/ O. s. p.). Okrem toho tu však musí byť stav právnej neistoty žalobcu, ktorý má určovacia žaloba odstrániť, pričom naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení tkvie v tom, že práve takéto určenie (nie teda žiadne iné) vyrieši buď všetky sporné právne otázky medzi účastníkmi konania (a vytvorí tak aj pevný právny podklad pre ich budúce právne vzťahy, čiže i prekážku pre prípadné ďalšie spory o určenia a podľa možnosti aj o plnenia) alebo prinajmenšom tie sporné otázky, ktoré sú z hľadiska záujmov účastníka obracajúceho sa na súd významné. Práve z uvedeného však plynie a vyplýva to i zo záverov použiteľnej judikatúry súdov v tzv. vlastníckych sporoch, že naliehavý právny záujem nemôže byť daný tam, kde právna otázka majúca sa vyriešiť v konaní o určenie má len povahu otázky predbežnej či čiastkovej vo vzťahu k inej právnej otázke, ktorá sa môže sama stať predmetom určovacej žaloby. Z takejto filozofie inak evidentne vychádza aj rozhodná úprava procesného práva i súdna prax, ktorá priamo ani nepredpokladá žaloby o neplatnosť právnych úkonov - pri zjavnom uvedomovaní si len predbežného významu otázok platnosti či neplatnosti právnych úkonov pre otázky existencie či neexistencie práv alebo právnych vzťahov majúcich byť takýmito úkonmi založených alebo akokoľvek inak dotknutých. Už pokiaľ šlo o otázku existencie naliehavého právneho záujmu na oboch požadovaných určeniach v prejednávanej veci, túto si súd prvého stupňa nevyriešil správne, paradoxne však zjavná bezúspešnosť oboch takýchto čiastkových požiadaviek (v záujme zjednodušenia 1/ požiadavky na určenie neplatnosti tzv. záložnej zmluvy aj 2/ požiadavky na určenie neexistencie práv majúcich byť zmluvou založených) nemohla mať za následok úplný neúspech žalobkyne v spore (ale len takýto výsledok odvolacieho konania). Tu totiž sa žalobkyni podarilo (tým, že urobila procesný úkon v podobe čiastočného späťvzatia odvolania potom, čo súd prvého stupňa z jej požiadaviek vyňal, hoc aj z dôvodov uvedených neskôr tú nesprávnu, ktorej však podľa jeho názoru šlo vyhovieť) eliminovať vznik pre ňu evidentne neželanej situácie, v ktorej žaloba by mala byť zamietnutá celkom. So zreteľom k vyššie uvedenému teoretickému rozboru tu totiž samozrejme nemohol byť naliehavý právny záujem na určení neplatnosti tzv. záložnej zmluvy a naopak tu bol naliehavý právny záujem na druhom určení (neexistencie záložného práva, resp. i vecného bremena zapísaných v katastri nehnuteľností), pretože práve prvé z požadovaných určení malo vo vzťahu k tomu druhému povahu iba predbežnej otázky. Nemôže byť totiž predmetom zmysluplnej diskusie nielen to, že je vylúčené úspešné spojenie viacerých požiadaviek na určenie spôsobom, akým to v tejto veci urobila žalobkyňa, ale najmä to, že je to v skutočnosti požiadavka na určenie neexistencie v katastri zapísaných práv, ktorej úspech povedie k odstráneniu tomu odporujúceho zápisu v katastri a zároveň k právnej bezvýznamnosti určenia, či je neplatným právny úkon tvoriaci podklad príslušného zápisu v katastri (keďže v konaní o určení neexistencie práva si súd samozrejme musí najskôr vyriešiť otázku platnosti úkonu majúceho právo založiť a tiež otázku, či tu k vzniku sporného práva prípadne nemohlo dôjsť aj inak - ktorú druhú otázku práve konanie o žalobe o určenie neplatnosti zmluvy nie je povolané riešiť a ako také je preto pre uspokojivé odstránenie stavu právnej neistoty nedostatočné). Takto mala byť zamietnutá a to celkom pre nedostatok naliehavého právneho záujmu žaloba v časti prvej z oboch ňou uplatnených požiadaviek, kým v prípade druhej sa tak malo stať pre vecnú neopodstatnenosť požiadavky na určenie neexistencie tzv. záložnou zmluvou zakladaných práv (záložného práva a práva zodpovedajúceho vecnému bremenu). I keď je zásadou teórie občianskeho hmotného práva premietnuvšou sa i do jedného z ustanovení základného právneho predpisu upravujúceho takéto odvetvie práva, že odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak (tu por. § 48 ods. 2 O. z.), z obnovenia vlastníckych vzťahov odstúpením od kúpnej zmluvy tak, akoby tu kúpnej zmluvy ani nikdy nebolo, nemožno automaticky vyvodzovať neplatnosť právnych úkonov na akt kúpy nadväzujúcich a to osobitne nie z dôvodov použitých súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu. Hoci na vlastníka, ktorý ním bol pred uzavretím zmluvy, od ktorej sa neskôr odstúpilo, sa po platnom odstúpení od zmluvy nazerá, akoby vlastníkom nikdy byť neprestal (čo samozrejme platí aj u toho, na koho strane sa takýmto spôsobom spätne konštituuje spoluvlastnícky vzťah) a prekračuje rámec potrebných úvah v prejednávanej veci, či otázka platnosti odstúpenia od zmluvy bola v skoršom konaní vyriešená správne; podstatným je, že vyvodzovanie neplatnosti zmluvy o zriadení vecného práva, uzavretej v čase pred odstúpením od kúpnej zmluvy jej vtedajším aj do verejnej evidencie zapísaným vlastníkom (nadobúdateľom, ktorý o takýto status prišiel až neskôr) len z okolnosti neúčasti prevodcu vlastníckeho práva na záložnej zmluve je v rozpore s princípom ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv tretích osôb spoliehajúcich sa na hodnovernosť zápisov v takejto verejnej evidencii (ktorou je na poli nehnuteľností kataster nehnuteľností) a inak tiež doslova absurdným poňatím inštitútu odstúpenia od zmluvy (pri ktorom by nadobúdateľ veci s touto prakticky vôbec nemohol disponovať pred vylúčením možnosti, že tu dôjde k odstúpeniu od zmluvy a takto by jeho vlastnícke právo prinajmenšom po takýto bližšie neurčiteľný čas bolo zbavené jedného z atribútov definujúcich obsah práva a to v rozpore s príkazom na rovnosť všetkých vlastníkov a priznávanie im rovnakej právnej ochrany, vyplývajúcim ako z čl. 20 ods. 1 vety druhej Ústavy Slovenskej republiky - ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov. tak i z ust. § 124 O. z.). V tomto bolo treba prisvedčiť žalovaným 1. a 4. bez ohľadu na existenciu zjavného príbuzenského pomeru žalobkyne k ďalším žalovaným (či pri záujme na absolútnej presnosti dnes už len k žalovanému 2.), pri ktorom nešlo vylúčiť ani konanie takýchto účastníkov (rozumej žalobkyne a žalovaných 2. a 3.) v zhode (ktorého praktickým svedectvom inak bolo pripojenie sa žalovaného 2. i žalovanej 3. k odvolaciemu návrhu žalobkyne, hoci za riadneho chodu vecí by sa žalovaným patrilo požiadavkám zo žaloby brániť). Potom, čo proti žalovaným 2. a 3. boli vedené exekúcie aj na predmetnú nehnuteľnosť a teda hrozilo, žeby o vlastníctvo mohli prísť, bolo možné sa domôcť a žalobkyňa sa aj úspešne domohla v skoršom konaní určenia existencie svojho práva podielovej spoluvlastníčky, čo v spojitosti s určením neplatnosti záložnej zmluvy nech aj len vo vzťahu k jej prináležiacemu podielu spôsobilo, že aspoň jej prinavrátený spoluvlastnícky podiel ochránila pred exekúciou. Ak potom síce nebolo možné prisvedčiť žalobkyni, žeby súdom prvého stupňa (nesprávne) konštatovanú neplatnosť tzv. záložnej zmluvy šlo rozšíriť aj na druhý spoluvlastnícky podiel a že by z toho šlo vyvodiť aj požiadavku na neexistenciu záložného práva, na druhej strane však tu bola špecifická procesná situácia spočívajúca v nemožnosti odstránenia (odvolacím súdom) nesprávneho rozhodnutia súdu prvého stupňa o čiastočnom určení neplatnosti tzv. záložnej zmluvy; odvolaciemu súdu neostávalo iné, než v časti ostávajúcej predmetom odvolacieho konania i po čiastočnom späťvzatí odvolania rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdiť (nakoľko v sporovom konaní platí zásada zákazu „reformationis in peius“, čiže zmeny k horšiemu v neprospech odvolateľa - čo znamená, že ak len jedna strana sporu podá odvolanie, nemôže dopadnúť na odvolacom súde zásadne horšie než keby odvolanie vôbec nepodala, pokiaľ pravda nejde o tu do úvahy neprichádzajúci prípad nedostatku viazanosti odvolacieho súdu odvolacími návrhmi). Za správne bolo treba považovať aj rozhodnutie (napadnutým rozsudkom) o trovách konania, teda tu konkrétne jeho vyhradenie samostatnému uzneseniu, majúcemu sa vydať až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V tomto prípade totiž prakticky po prvý raz odvolací súd pri prieskume správnosti rozhodnutia (ktoré súdy prvého stupňa používajú s obľubou) mohol konštatovať, že súd prvého stupňa aj správne aplikoval právnu úpravu podmieňujúcu takýto postup najmä mnohosťou účastníkov či uplatnených nárokov a práve preto v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa mohol byť potvrdený nielen podľa § 219 ods. 1 O. s. p., ale i podľa odseku 2 takéhoto ustanovenia. Sám potom (odvolací súd) nerozhodoval o trovách odvolacieho konania, pretože v prípade vyhradenia rozhodnutia o trovách konania súdom prvého stupňa na samostatné uznesenie (postupom podľa § 151 ods. 3 O. s. p.) je to súd prvého stupňa, ktorý stíha povinnosť rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (podľa § 224 ods. 4 O. s. p.). V tejto súvislosti sa však na usmernenie v ďalšom konaní odvolaciemu súdu žiada podotknúť, že pre prípad požiadavky na náhradu zo strany nepochybne prevažne úspešných žalovaných bude treba osobitnú pozornosť venovať žalovaným 2. a 3. a ich procesným postojom v konaní. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.