Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/87/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2308217063 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Klepancová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2308217063.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Márie Klepancovej a členiek senátu JUDr. Evy Barcajovej a JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa: R. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. - M., N. XXXX/XX, zastúpený advokátom: JUDr. Ladislav Ščury, Čadca, Mierová 1725, proti odporcovi: Mesto Šaľa, Námestie Sv. trojice 7, Šaľa, zastúpený advokátom: Mgr. Andrej Kelemen, Šaľa, Hlavná 39, o určenie, že vec patrí do dedičstva, na odvolanie navrhovateľa v celom rozsahu a odporcu v časti náhrady trov konania proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 25C/367/2008-367 zo dňa 13. decembra 2010 v spojitosti s opravným uznesením č.k. 25C/367/2008-412 zo dňa 06. februára 2012 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojitosti s opravným uznesením č.k. 25C/367/2008-412 zo dňa 06. februára 2012 p o t v r d z u j e . Žiadny z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol a zaviazal ho zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 1.069,30 eur. Navrhovateľ sa vo svojom návrhu domáhal určenia, že nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe vedenej pôvodným Katastrálnym úradom v Bratislave - Správou katastra Galanta pre k.ú. M., obec M., okres X. vo vložkách č. 85, 86 a 185 ako parcela pkn. č. 277 - dom, dvor o výmere 248 m2, parcela pkn. č. 280/2 - dom v podiele 6/8 o výmere 1.381 m2, ktoré sú totožné s časťou nehnuteľnosti parc. KN-C 6. 3080/13 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 25.371 m2 (zameranou geometrickým plánom ustanoveným znalcom z odboru geodézie) vedenou na LV č. X Katastrálnym úradom Nitra - Správou katastra Šaľa, vedeného pre k.ú. M., obec M., okres M., patria do dedičstva po nebohom MUDr. Q. T., nar. XX.XX.XXXX a zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom M., ul. W. č. X. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že jeho právny predchodca MUDr. Q. T. bol vlastníkom pozemkov zapísaných v parc. č. 277, 278, 280/1, 280/2 (v podiele 6/8), ktoré sú zapísané v pozemkovej knihe vo vložke č. 85, 86, 185 vedených pre k.ú. M.. Podľa identifikácie zo dňa 04.10.2008 sú tieto totožné s časťou parc. KN - C č. 3080/13 zapísaná na LV č. X vedenom katastrálnym úradom Nitra - Správa katastra Šaľa a vlastníkom týchto parciel je odporca - Mesto Šaľa. Právny predchodca navrhovateľa mal tieto nehnuteľnosti previesť kúpnou zmluvou zo dňa 01.02.1979 Československému štátu zastúpenému Okresným národným výborom v Galante za kúpnu cenu 208.982,-Sk. Podľa navrhovateľa ku kúpe došlo v tiesni za nevýhodných podmienok a pod nátlakom s poukazom na ponuku č. 241/1979 zo strany Stavoinvesty Bratislava, stredisko Galanta, v ktorej sa uvádza, že v prípade, že s ponukou nebude predávajúci súhlasiť alebo na list neodpovie, začne sa vyvlastňovacie konanie podľa zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku. Kúpna zmluva zo dňa 01.02.1979 tak nebola uzatvorená slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne a je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle ust. § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. Vykupované nehnuteľnosti do dnešného dňa neslúžia účelu, na ktorý boli zakúpené. Navrhovateľ svoju aktívnu vecnú legitimáciu na podanie predmetného návrhu odôvodnil tým, že právnym nástupcom po zosnulom pôvodnom vlastníkovi MUDr. Q. T. sa stali jeho dve deti S. B. rod. T. a X. T.. Na základe dedičského rozhodnutia č. D 93/96 zo dňa 06.08.1996 je navrhovateľ jediným dedičom po S. B. rod. T. (matka navrhovateľa). X. T. sa čestným vyhlásením zo dňa 12.03.1993 zriekol svojho dedičského podielu po poručiteľovi MUDr. Q. T. na parcelách pkn. č. 277, 278, 280/1, 280/2, 336/2a, 336/2b v prospech svojej sestry S. B.. K účinnému prevodu nemohlo dôjsť podľa navrhovateľa ani z dôvodu, že kúpna zmluva nebola registrovaná štátnym notárstvom a nebola splnená zákonná podmienka ustanovená § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bol potrebný na registráciu predmetnej kúpnej zmluvy súhlas MNV, resp. ONV. Súd prvého stupňa zistil, že návrhom zo dňa 11.03.1992 matka navrhovateľa S. B. a navrhovateľ podali proti odporcovi na súd návrh na uloženie povinnosti vydať im nehnuteľnosť - katastrálne územie M. - M., zapísanú v poz. vl. Č. 85 a 86, parc. č. 277, 278 a 280/1 v rámci mimosúdnej rehabilitácie podľa zákona č. 87/1991 Zb. z dôvodu, že predmetná nehnuteľnosť prešla na štát od predávajúceho MUDr. T. na základe kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Rozsudkom Okresného súdu v Galante č.k. 11C 61/1992 - 82 zo dňa 14.03.1994 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. 19Co/139/1994-98 zo dňa 21.06.1994 bol návrh navrhovateľov zamietnutý. V predmetnom konaní súdy dospeli k záveru, že oprávnenou osobou, ktorá si mohla uplatniť nárok je S. B., a R. T. by bol oprávnenou osobou iba v prípade, ak by jeho matka nežila. Navrhovateľke S. B. sa zároveň nepodarilo spôsobom vylučujúci pochybnosti preukázať, že ona vo vlastnom mene, resp. niekto iný v jej mene, uplatnil nárok v zákonnej lehote u povinnej osoby. Súd prvého stupňa právne odôvodnil svoje rozhodnutie poukazom na článok 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ustanovením § 123 Občianskeho zákonníka a ustanoveniami § 44 a nasledujúce Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. platného v čase uzavretia kúpnej zmluvy na sporné nehnuteľnosti a ustanoveniami platného Občianskeho zákonníka upravujúcimi neplatnosť právnych úkonov. Súd prvého stupňa dospel po právnom posúdení predmetnej veci k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný, keďže zmluva medzi účastníkmi, ktorej predmetom bol prevod sporných nehnuteľností na Československý štát, bola uzavretá v súlade s právnymi predpismi platnými v čase jej uzavretia. Zmluva bola uzavretá momentom, keď sa účastníci dohodli na jej obsahu, čo deklarovali podpisom tejto zmluvy. V čase účinnosti zmluvy sa žiadne ďalšie rozhodnutie ani súhlas nevyžadovali, pretože nehnuteľnosť sa prevádzala do štátneho socialistického vlastníctva. Táto skutočnosť vyplýva zo smernice Ministerstva spravodlivosti a Ministerstva poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva z 19.05.1964 č. 297/64 - MS - OK a č. 61, 516/64 - MZ - práv. o postupe pri registrácii zmlúv na štátnych notárstvach a pri udeľovaní súhlasu k prevodom a nájmom niektorých druhov nehnuteľností okresnými národnými výbormi, podľa ktorej registrácii ani súhlasu okresného národného výboru nepodliehajú zmluvy o prevode nehnuteľností do socialistického spoločenského vlastníctva, bez ohľadu na druh nehnuteľnosti a povahu osobného alebo súkromného vlastníckeho vzťahu prevodcu k prevádzanej nehnuteľnosti. Nehnuteľnosť bola v čase prevodu ohodnotená v súlade s vtedy platným oceňovacím predpisom ako osobné vlastníctvo prevodcu, čo bolo cenovo výhodnejšie, ako keby bolo ohodnotené ako vec v súkromnom vlastníctve. Čo sa týka tvrdenia absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu existencie bezprávnej vyhrážky resp. tiesne a nátlaku súd prvého stupňa dospel k záveru, že toto nebolo preukázané. Upozornenie na možnosť vyvlastnenia nehnuteľnosti v spoločenskom záujme nie je možné hodnotiť v danom prípade ako bezprávnu vyhrážku. Na základe napadnutej zmluvy nadobudol kupujúci vlastníctvo k majetku uvedenému v zmluve, za ktorý aj riadne zaplatil v celom rozsahu podľa vyhotoveného znaleckého posudku. Pokiaľ by bolo možné dospieť k právnemu záveru, že na strane predávajúceho bol úkon vykonaný v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, toto by sa vzťahovalo pod neplatnosť relatívnu podľa ustanovenia § 49a Občianskeho zákonníka a uplatnenie si nárokov z tohto relatívne neplatného právneho úkonu ako majetkové právo podlieha premlčaniu v lehote 3 rokov podľa ustanovenia § 101 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. S poukazom na citované zákonné ustanovenie bolo možné v súlade so zákonom č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách uplatniť si právne nároky z relatívne neplatného právneho úkonu v lehote 6 mesiacov od 01.04.1991 u povinnej osoby a v lehote 1 roka od účinnosti zákona na súde. Obe tieto lehoty sú prepadné a to pred podaním tohto návrhu. Zároveň prihliadol na skutočnosť, že súd o reštitučnom návrhu navrhovateľa už právoplatne rozhodol a nie je možné posudzovať dôvody určenia neplatnosti zmluvy v zmysle ustanovení zákona č. 87/1991 Zb. Proti rozsudku súdu prvého stupňa včas podal odvolanie navrhovateľ z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ vo svojom odvolaní zdôrazňuje, že podľa ustanovenia § 47 Občianskeho zákonníka podľa platného práva platí, že účastníci od zmluvy odstúpili pokiaľ nedošlo k jej predloženiu na registráciu, resp. na zápis do katastra nehnuteľností v lehote 3 rokov od jej uzavretia. Zmluva sa teda stala neplatnou od počiatku z dôvodu, že k jej registrácii v stanovenej lehote nedošlo. Kúpna zmluva zo dňa 01.02.1979 nebola nikdy zapísaná, t.j. registrovaná v katastri nehnuteľností tak, aby boli splnené všetky zákonom predpokladané podmienky a boli zapísané len pozemky a nie všetky nehnuteľnosti, ktoré tvorili predmet prevodu. V čase spísania kúpnej zmluvy platilo ustanovenie § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení, že pre zmluvy o prevode budovy, ktoré sú v súkromnom vlastníctve a pre zmluvu o prevode alebo nájme poľnohospodárskeho pozemku je potrebný súhlas okresného národného výboru. Inak sa na zmluvné prevody vecí, ktoré sú predmetom súkromného vlastníctva, primerane vzťahujú ustanovenia § 134. Odvolateľ z citovaného znenia Občianskeho zákonníka dovodzuje, že súhlas okresného národného výboru bol bezvýhradne potrebný na všetky zmluvné prevody nehnuteľností. Až s účinnosťou od 01.04.1983, kedy došlo k novelizácii ustanovenia § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bolo ustanovené, že súhlas národného výboru nie je potrebný v prípade zmluvy a prevode alebo prenájme poľnohospodárskeho a lesného pozemku z občana, pokiaľ ide o prevod do socialistického spoločného vlastníctva. Podľa odvolateľa nie je možné aplikovať na tento prípad smernicu z 09.05.1964, ktorá je normou nižšej právnej sily. Neboli splnené podmienky, aby došlo k uzavretiu platnej a účinnej zmluvy medzi predchodcom navrhovateľa a Československým štátom tak, aby platne prešiel sporný majetok na Československý štát. Odvolateľ opäť zdôraznil existenciu bezprávnej vyhrážky, tiesne a psychického nátlaku na predávajúceho v súvislosti s predmetom kúpy. Odvolateľ žiadal rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v časti výroku o náhrade trov konania odvolanie aj odporca. Vo svojom odvolaní uvádza, že súd prvého stupňa sa nezaoberal otázkou ako určil hodnotu sporu a aplikáciou ktorého ustanovenia vyhlášky č. 655/2004 dospel k určeniu základnej sadzby tarifnej odmeny vo výške 48,63 eur, ktorá mala byť základom na vyčíslenie odmeny právneho zastúpenia v napadnutom rozhodnutí. V tejto časti je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné pre chýbajúce odôvodnenie podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. Odporca vo svojom odvolaní uviedol, že právny zástupca odporcu prevzal zastúpenie v roku 2008, podľa čoho sa jeho odmena mala určiť na základe platného znenia vyhlášky č. 655/2004 ust. § 10 ods. 1. Súd prvého stupňa zrejme určil odmenu podľa ust. § 11 ods. 1 vyhlášky rovnajúcou sa 1/13 výpočtového základu pre prípady, kedy nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. S takýmto právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý však nie je v rozhodnutí a jeho odôvodnení presne formulovaný, nemožno podľa odporcu súhlasiť. Hodnotu veci, resp. práva uplatneného v tomto konaní, je možné vyjadriť v peniazoch. Odporca žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku o náhrade trov konania a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V súvislosti s podaným odvolaním zo strany navrhovateľa sa k odvolaniu vyjadril odporca. Odporca zastáva názor, že k prevodu nehnuteľnosti nebol potrebný súhlas národného výboru z dôvodu, že nebolo preukázané, že predmetom prevodu by bola poľnohospodárska usadlosť, a z dôvodu, že v prípadoch, keď bol nadobúdateľom štát, sa takýto súhlas nevyžadoval a nevyžadovala sa ani registrácia štátnym notárstvom. Nemožno na prejednávaný prípad aplikovať ustanovenie § 47 Občianskeho zákonníka v znení platnom v čase uzatvárania zmluvy. Vlastníctvo k sporným pozemkom prešlo na štát uzatvorením kúpnej zmluvy a následne prešlo do vlastníctva odporcu. Čo sa týka slobody prejavu vôle a bezprávnej vyhrážky, odporca poukázal na skutočnosť aby mohla byť vyhrážka posúdená ako protiprávna, musí sa v nej hroziť niečím, čo je samo o sebe protiprávne alebo k čomu je síce hroziaca osoba oprávnená, ale nie v súvislosti s úkonom, ktorý by mala osoba pod nátlakom urobiť. Odporca poukázal na ustanovenie § 110 ods. 1 veta prvá zákona č. 50/1976 o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, podľa ktorej vyvlastniť možno len vtedy, ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom. Zákon účinný v čase uzavretia kúpnej zmluvy predpokladal neúspešný pokus o uzavretie dohody ako podmienku pre začatie vyvlastňovacieho konania. Až odmietnutie návrhu na uzavretie zmluvy mohlo mať za následok začatie vyvlastňovacieho konania. Informácia o možnosti začať takéto konanie nemohla byť bezprávnou vyhrážkou, ale išlo o zákonom prikázané konanie v priamej súvislosti s predmetom dohody. Odporca žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v merite veci potvrdiť. K odvolaniu odporcu sa vyjadril navrhovateľ, ktorý uviedol, že odvolanie je účelové, keďže počas celého konania odporca nenavrhol vykonať dokazovanie ohľadne ceny nehnuteľností. Výrok týkajúci sa trov konania považuje za zrozumiteľný a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti trov konania za správne a žiadal ho v tejto časti potvrdiť. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - podal ho včas účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p.), v zákonom stanovenej lehote (§ 204 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, keďže vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa i s jeho odôvodnením v súvislosti so návrhu zamietnutím vo veci samej a v podrobnostiach na neho poukazuje. Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom odvolateľa dodáva: Predmetom konania je ustálenie režimu prevodu nehnuteľností, ktoré mal právny predchodca navrhovateľa previesť kúpnou zmluvou zo dňa 01.02.1979 Československému štátu zastúpenému Okresným národným výborom v Galante. Navrhovateľ v konaní odvodzuje návrh na určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po MUDr. Q. T. od neplatnosti kúpnej zmluvy pre rozpor so zákonom. Predbežnou otázkou je teda ustálenie skutočnosti, či kúpna zmluva bola úkonom platným. Súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení precízne a právne správne odôvodnil svoje závery spejúce k určeniu, že kúpna zmluva bola platná a vlastníctvo tak riadne prešlo na nadobúdateľa. odvolací súd len na umocnenie presvedčivosti právnej argumentácie poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu ČR, ktorá vychádza zo spoločného právneho základu (právna úprava jedného spoločného štátu z obdobia totožného s prejednávanou vecou, napr. rozsudok NS ČR č.k. 22Cdo 91/2000 zo dňa 23.01.2002, rozsudok NS ČR č.k. 22Cdo 122/2001 zo dňa 02.09.2002). Po účinnosti novely Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb. (t.j. po 01.04.1983) k zmluve o prevode poľnohospodárskeho pozemku do socialistického vlastníctva uzavretého v roku 1979, nebolo podľa ust. § 507a a § 490 ods. 2 potrebné udelenie súhlasu ONV. Vzhľadom k tomuto nemohla ani nastúpiť zákonná domnienka o odstúpení účastníkov od zmluvy podľa ust. § 47 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení uvedenej novely. Podľa ust. § 490 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka v znení platnom v dobe uzavretia predmetnej zmluvy zo dňa 07.06.1979, teda v znení pred novelou vykonanou zák. č. 131/1982 Zb., k zmluve o prevode budovy, ktorá je v súkromnom vlastníctve a k zmluve o prevode nájmu poľnohospodárskeho (lesného) pozemku je potrebný súhlas okresného národného výboru. Novelou vykonanou zák. č. 131/1982 Zb. bolo toto ustanovenie zmenené tak, že k zmluve o prevode budovy, ktorá je v súkromnom vlastníctve a k zmluve o prevode alebo nájme poľnohospodárskeho (lesného) pozemku je potrebný súhlas národného výboru, pokiaľ nejde o prevod do socialistického spoločenského vlastníctva. Podľa ust. § 507a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení uvedenej novely, pokiaľ nie je uvedené inak, riadia sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté v dobe od 01.04.1964 do 01.04.1983. Uvedené ustanovenie zakotvilo tzv. pravú retroaktivitu zákona č. 131/1982 Zb. tak, že na vzťahy medzi účastníkmi bolo možné naďalej aplikovať ust. § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení tejto novely. Pravá spätná pôsobnosť sa vzťahovala i na ust. § 47 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého platí, že pokiaľ zákon ustanoví, že v zmluve je potrebné rozhodnutie príslušného orgánu, je zmluva účinná týmto rozhodnutím. Podľa ust. § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka pred novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb. sa na zmluvné prevody poľnohospodárskych pozemkov vzťahuje primerane ustanovenie § 134, podľa ktorého je k zmluve o prevode nehnuteľností potrebná jej registrácia štátnym notárstvom. Vlastníctvo prechádza registráciou zmluvy. Toto ustanovenie bolo obsiahnuté v hlave druhej upravujúcej osobné vlastníctvo a predchádzajúci § 133 ustanovil spôsoby nadobudnutia osobného vlastníctva. Systematickým výkladom treba dospieť k tomu, že pokiaľ sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy. K tejto účinnosti je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva, pričom následne novela č. 131/1982 Zb. výslovne upravila čo už zo skôr platnej právnej úpravy výkladom vyplývalo. Nadobudnutie nehnuteľností do socialistického vlastníctva nepodliehalo registrácii a nebolo potrebné kontrolovať ďalšie formálne predpoklady, resp. proces nadobudnutia vlastníctva bol v tomto smere jednoduchší, čomu svedčí aj stanovisko CPJ 130/87 uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 43/88: Účelom registrácie zmluvy o prevode nehnuteľností štátnym notárstvom je zabezpečiť právnu istotu vzniku právnych vzťahov podľa uzavretej zmluvy. Zároveň je registráciou zabezpečovaná účinná kontrola súladu záujmu jednotlivca so záujmami spoločnosti, aby dispozícia s nehnuteľnosťami v osobnom alebo súkromnom vlastníctve neviedla k nehospodárnemu nakladaniu s nimi alebo k obohacovaniu sa jednotlivcov na úkor spoločnosti a spoluobčanov. Zároveň je potrebné poukázať na čl. 9 časť II. smernice Ministerstva spravodlivosti a Ministerstva poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva z 19.05.1964, ktorou boli vydané pokyny k postupu pri registrácii zmlúv štátnymi notárstvami a pri udeľovaní súhlasu k prevodom a nájmom niektorých druhov nehnuteľností okresnými národnými výbormi, v ktorej bolo uvedené, že registrácii nepodliehajú zmluvy o prevode nehnuteľností do socialistického spoločenského vlastníctva. S poukazom na správne závery súdu prvého stupňa, plne sa stotožňujúc s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa a jeho odôvodnením, odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a s poukazom na ods. 2 citovaného ustanovenia svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie neodôvodňuje s konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. V súvislosti s napadnutým výrokom o náhrade trov konania odvolací súd zistil, že z vyčíslenia trov konania právnym zástupcom odporcu vyplýva, že tento si uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia podľa znenia vyhl. č. 655/2004 Z.z. platnej v roku 2008, t.j. v čase prevzatia právneho zastúpenia a za základ výpočtu hodnoty úkony považoval hodnotu veci, t.j. hodnotu sporných nehnuteľností, ktorá bola určená navrhovateľom pre účely mimosúdnej pokonávky, t.j. jeden úkon v hodnote 645,65 eur. Súd prvého stupňa priznal odporcovi náhradu trov konania v časti náhrady trov právneho zastúpenia vychádzajúc zo sumy 48,63 eur, pričom v odôvodnení uvádza, že procesne úspešnému účastníkovi priznáva náhradu trov konania z titulu trov právneho zastúpenia, bližšie však nedefinuje, čo touto hodnotou sporu má byť a akým spôsobom dospel k hodnote úkonu použitej pri výpočte. Odôvodnenie výroku o trovách konania by malo obsahovať, ktorými zákonnými ustanoveniami sa súd riadil pri priznaní ich náhrady, ako aj to, za ktoré trovy náhrada prislúcha. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že postupoval podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., teda neabsentuje základné zákonné ustanovenie, ktorému následne podlieha celý výpočet priznávanej náhrady trov konania. V odôvodnení je obsiahnuté presné vymenovanie jednotlivých úkonov a náhrad, ktoré súd prvého stupňa úspešnej strane priznal (t.j. určenie, za ktoré úkony právnej pomoci a ktoré hotové výdavky advokáta súd priznáva). Výpočet trov právneho zastúpenia pozostávajúcich z odmeny advokáta a náhrad jeho hotových výdavkov sa spravuje vyhláškou č. 655/2004 Z.z., ktorá sama však otázku možnosti určenia hodnoty sporu v prípade konania o určenie platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov nerieši. Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (tzv. stará advokátska vyhláška) túto otázku výslovne upravovala vo svojom ustanovení § 13 ods. 7, podľa ktorého vo veciach určenia platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov, vo veciach určenia, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, pri preskúmavaní rozhodnutí iných orgánov, ak je ich predmetom vec, právo alebo plnenie oceniteľné peniazmi, patrí základná sadzba tarifnej odmeny určená podľa odseku 1 z hodnoty tejto veci, práva alebo výšky tohto plnenia. Ustanovenie § 13 ods. 7 vyhl. č. 163/2002 Z.z. však nemožno aplikovať na výpočet odmeny advokáta podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z., platnej a účinnej v čase tohto konania. V zmysle ustálenej súdnej praxe ako aj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky sa základ pre výpočet trov právneho zastúpenia určuje na základe rovnakých kritérií, ako základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci. Tento postup reflektuje jednotu základu pre všetky druhy trov konania, ktorých výška sa odvíja od hodnoty sporu. Nemožno tiež opomínať skutočnosť, že ak je predmetom konania o určenie neplatnosti právneho úkonu posúdenie, či preskúmavaný právny úkon bol urobený v súlade s právnymi predpismi, predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi. Pri výpočte trov právneho zastúpenia treba v prípadoch sporov o určenie platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu vychádzať zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. (z rozhodnutia NS SR č.k. 2 M Cdo 18/2008). Z platnej právnej úpravy možno dovodiť, že súd prvého stupňa postupoval právne správne a priznaná hodnota úkonu zodpovedá výške tarifnej odmeny v roku 2008, t.j. hodnote 1/13 výpočtového základu. Súd prvého stupňa bez akejkoľvek pochybnosti správne určil hodnotu úkonu ako hodnotu zodpovedajúcu hodnote jedného právneho úkonu podľa ust. § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky, podľa ktorého sa takýmto spôsobom určí sadzba v prípadoch, keď nie je možné hodnotu veci vyjadriť v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v časti náhrady trov konania je správne. Predmetom sporu nebolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti tak, že by malo byť určené vlastníctvo navrhovateľa, ale návrh smeroval k určeniu, že vec patrí do dedičstva, a teda skúmanou otázkou bola prioritne platnosť zmluvy, na základe ktorej k prevodu vlastníctva došlo. Až v prípade, že by navrhovateľ uspel, nastal by ďalší zákonný postup súvisiaci s dedením a prechodom vlastníckeho práva na dedičov (k čomu, prirodzene, vzhľadom na výsledok sporu nedôjde, čo však je právne irelevantné). Výška náhrady trov konania bola súdom prvého stupňa určená správne a odvolací súd aj tento výrok ako vecne a právne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v odvolacom konaní nepriznal náhradu trov konania ani jednému z účastníkov, a to vzhľadom na to, že v súvislosti s podaným odvolaním boli neúspešní obaja. Navrhovateľ neuspel v odvolaní týkajúcom sa veci samej, odporca neuspel v odvolaní týkajúcom sa náhrady trov konania. Odvolací súd preskúmaval celé konanie a rozhodovanie pred súdom prvého stupňa, pričom aj rozhodnutie o trovách konania je potrebné posudzovať ako konanie samostatné, ako právnu otázku nie podružného charakteru, ale súvisiacu s konaním vo veci samej, právnu vec, ktorej riešením je priznanie nároku osobitného charakteru v zmysle priznania práva úspešnému účastníkovi konania na plnenie, ku ktorému je povinný neúspešný účastník. Keďže vo svojich odvolaniach neuspel ani jeden z účastníkov konania, odvolací súd rozhodol tak, že žiadnemu z nich právo na náhradu trov odvolacieho konania neprináleží. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.