Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/152/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610208136 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2610208136.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobcov: 1/ T. W., nar. X. J. XXXX a 2/ O. W., nar. XX. Y. XXXX, oboch bytom T. U. Y., Z. XXX a zast. advokátom: JUDr. Ľubomír Polák, Senica, Hurbanova 18, proti žalovanému: P. W., nar. XX. J. XXXX, bytom W., B. XXXX, zast. splnomocnenkyňou: Q. P., W., B. XXXX, o 3.200 eur, o odvolaniach všetkých účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Senica z 1. júna 2011 č. k. 3C 128/2010-56 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej m e n í tak, že žalobu v tejto časti zamieta. Žalovanému nepriznáva náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť zaplatiť obom žalobcom spoločne a nerozdielne sumu 2.920 eur a náhradu trov konania vo výške 784,25 eur s tým, že na zaplatenie takýchto súm povolil žalovanému splátky po 82 eur mesačne vždy do 20. dňa v mesiaci vopred počnúc mesiacom po právoplatnosti rozsudku, pod následkom straty výhody splátok a vo zvyšku konanie zastavil (ktorým zvyškom inak i podľa odôvodnenia rozsudku bolo treba rozumieť sumu 150 eur dotknutú v poradí druhým čiastočným späťvzatím žaloby, o ktorom k času rozhodovania rozsudkom na rozdiel od prvšieho čiastočného späťvzatia žaloby a aj zastavenia konania o 130 eur na základe uznesenia z 3. marca 2011 ešte rozhodnuté nebolo - pozn. odvolacieho súdu). Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil (súd prvého stupňa) právne ust. § 40 ods. 1, § 44 ods. 3 a § 657 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom záverom o dôvodnosti žaloby pre platné uzavretie účastníkmi zmluvy o pôžičke zo 14. februára 2009. Obaja žalobcovia (teda i žalobkyňa 2/ pristúpivšia do konania až v jeho priebehu) boli aktívne legitimovanými na podanie žaloby, lebo tu šlo o finančné prostriedky patriace do BSM (bezpodielového spoluvlastníctva) žalobcov (manželov), obaja žalobcovia urobili prejav vôle smerujúci k vzniku zmluvy o pôžičke so žalovaným a na tomto nič nemenila absencia podpisu aj žalobkyne 2/ na doklade o pôžičke, ak pre príslušný zmluvný typ zákon nevyžaduje povinne písomnú formu a nebola preukázaná ani dohoda účastníkov o forme právneho úkonu. Ak požičanie si sumy 3.500 eur potvrdil aj sám žalovaný a preukázaným bolo len predĺženie lehoty splatnosti pôžičky (vyplývajúcej z dokladu o pôžičke) o 2 týždne, nie teda i žalovaným tvrdená iná dohoda (o splatnosti pôžičky, resp. o splátkach), kde žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a na pôžičku preukázateľne došlo iba k zaplateniu čiastkových súm krytých oboma čiastočnými späťvzatiami žaloby, žalobe v príslušnej časti bolo treba vyhovieť a podľa § 160 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) povoliť splátky, odôvodnenú nepriaznivou finančnou situáciou žalovaného; dôvodil potom okresný súd, ktorý napokon rozhodnutie o čiastočnom zastavení konania odôvodnil právne ust. § 96 O. s. p. a vecne v poradí druhým čiastočným späťvzatím žaloby a rozhodnutie o trovách konania právne kombináciou ust. § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 O. s. p. (druhého bez uvedenia aj príslušnej vety) a vecne plným úspechom žalobcov, čiastočným zastavením konania pre správanie žalovaného (plniaceho až po podaní žaloby) a trovami žalobcov na súdnom poplatku a trovách právneho zastúpenia za 5 úkonov právnej služby vrátane paušálnych náhrad (čiastkovými sumami uvedenými taktiež v odôvodnení). Proti tomuto rozsudku podali včas odvolania obaja žalobcovia i žalovaný. Žalobcovia napadli rozsudok len v časti povolenia žalovanému výhody splátok a to so zrejmým návrhom na zmenu rozsudku v takejto časti uložením povinnosti v zákonnej lehote; takéto svoje odvolanie však podaním z 28. februára 2012 došlým odvolaciemu súdu 2. apríla rovnakého roka vzali späť. Žalovaný naopak napadol celé rozhodnutie (rozsudkom) vo veci samej (s výslovným vyjadrením nezáujmu spochybniť takto aj správnosť čiastočného zastavenia konania) a tu ho navrhol zrejme zmeniť a žalobu v príslušnej časti zamietnuť (okrem požiadavky, aby povinnosť na náhradu jemu vzniknutých trov konania bola uložená žalobcom). Návrh na jednoduché „zrušenie“ rozsudku súdu prvého stupňa tam, kde tento žalobe vyhovel, bolo treba posúdiť takto (a to navzdory zjavnej nespôsobilosti osoby použitej žalovaným na zastupovanie v odvolacom konaní sformulovať riadny odvolací návrh), pretože v prípade doslovného riadenia sa odvolacím návrhom by tzv. sporové konanie malo neprípustne skončiť bez rozhodnutia o vecnej podstate sporu (v čase, v ktorom - ako bude uvedené i ďalej - žalobcovia ešte na takomto vecnom rozhodnutí mali záujem); pričom toto odvolanie (žalovaného) bolo prakticky založené na podržaní si skoršej argumentácie účastníka, podľa ktorej ho v dôsledku dohody so žalobcami neťažila povinnosť zaplatiť celú žalobou požadovanú sumu naraz a to v lehote splatnosti, ako túto ustálil okresný súd a tiež na tom, že tu boli viaceré pokusy o čiastočné plnenie, ktoré mali ale žalobcovia odmietať pre vlastný záujem na vyrovnaní celej podlžnosti naraz. Nato žalovaný podaním zo 7. júna 2012 osobne podaným odvolaciemu súdu hneď nasledujúci deň oznámil zaplatenie celej sumy majúcej sa zaplatiť podľa ním napadnutého výroku rozsudku súdu prvého stupňa i s doložením takýchto platieb fotokópiami ústrižkov poštových poukážok, žalobcovia nato (na výzvu odvolacieho súdu v súvislosti s určením pojednávania na prejednanie veci) podaním z 25. septembra 2012 došlým Krajskému súdu v Trnave 1. októbra 2012 vzali žalobu (v časti, v ktorej tak neurobili už skôr a v ktorej tak ich požiadavka zo žaloby ešte bola predmetom konania) späť a žalovaný k ďalšej výzve odvolacieho súdu na vyjadrenie k takémuto späťvzatiu žaloby oznámil (ako písomným podaním datovaným 8. októbra 2012, doručeným pred začatím prejednávania veci odvolacím súdom na pojednávaní, tak aj osobne po vstupe do pojednávacej miestnosti), že so späťvzatím žaloby nesúhlasí. Podľa § 208 O. s. p. ak je návrh na začatie konania (v tzv. sporovom konaní, o aké šlo aj v tejto konkrétnej veci žaloba - tu por. i § 79 ods. 1 O. s. p.) vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví. Pretože podoba druhej vety zhora citovaného ustanovenia už od 1. septembra 2005 (inak od účinnosti zákona č. 341/2005 Z. z.) ustanovuje prekážku postupu podľa jeho tretej vety (teda 1. pripustenia späťvzatia žaloby odvolacím súdom, 2. naň nadväzujúceho zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa brániaceho zastaveniu konania a 3. zastavenia konania) v podobe akokoľvek odôvodneného či dokonca i celkom neodôvodneného nesúhlasu žalovaného s prejavom nezáujmu žalobcu ďalej v konaní pokračovať (na rozdiel od skoršej úpravy, ktorá nepripustenie späťvzatia žaloby podmieňovala existenciou vážnych dôvodov nesúhlasu so späťvzatím - v tejto súv. por. i ust. § 208 vety druhej O. s. p. v znení účinnom do 31. augusta 2005 vrátane a tiež čl. I bod 72 a čl. VIII zákona č. 341/2005 Z. z.); odvolaciemu súdu neprislúchalo vyhodnocovať dôvody vedúce zákonodarcu k takejto pomere absurdnej zmene ustanovenia (po ktorej je žalobca nútený v konaní pokračovať i vtedy, ak na tomto nemôže mať najmenší záujem), ale len vyjsť z nesúhlasného prejavu žalovaného a späťvzatie žaloby nepripustiť. Po vydaní príslušného uznesenia, jeho okamžitej právoplatnosti (ako proti žiadnemu inému uzneseniu odvolacieho súdu proti nemu nie je prípustné odvolanie, účastníkom sa ním neuložila žiadna povinnosť a jeho doručovanie nebolo potrebné ani pre vedenie konania, keďže žalobcovia nemali žiaden právom priznaný prostriedok, ktorým by nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby mohli zvrátiť - v tejto súv. por. aj § 211 ods. 2 a § 168 ods. 2 O. s. p.) a tým logicky vynútenom zotrvaní oboch strán sporu v ňom preto odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec už len v medziach odvolania žalovaného (teda s preskúmaním z oboch čiastkových výrokov rozsudku, týkajúcich sa žalobou uplatnenej požiadavky len ten, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej a tiež aj na takto len čiastočne napadnutom rozsudku závislé rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní v neprítomnosti riadne predvolaných žalobcov a ich advokáta (ktorí síce neprítomnosť ospravedlnili zjavným poukazom na späťvzatie žaloby, na druhej strane si však museli byť vedomí možnosti nesúhlasu žalovaného s takýmto ich krokom, pre ktorý prípad ale nepožiadali o odročenie pojednávania a tým skôr nie z dôležitého dôvodu), doplnil dokazovanie žalovaným predloženými ústrižkami poštových poukážok o zaplatení okresným súdom prisúdenej sumy tzv. istiny (majúcimi inak povahu dôkazu žalovaným bez vlastnej viny nepredložiteľného už v prvostupňovom konaní - keďže zavinenie sa aj tu skúma výlučne z procesného hľadiska a nemôže mať preto základ v hmotnoprávnom úkone dlžníka zo záväzkovoprávneho pôžičkového vzťahu), pričom na ich základe i v spojení s obsahom späťvzatia žaloby (potvrdzujúceho splnenie žalobou požadovanej povinnosti) musel nutne dospieť k záveru, že žaloba považovaná okresným súdom za dôvodnú takouto v čase rozhodovania odvolacieho súdu už byť v žiadnom prípade nemohla. Podľa § 559 ods. 1 O. z. splnením dlh zanikne. Bez ohľadu na pretrvanie medzi účastníkmi sporu o tom, kedy a akým spôsobom mal žalovaný dlh reprezentovaný jeho pôžičkou od žalobcov splniť a tiež bez zreteľa na nedostatok dôvodov spochybňovať závery súdu prvého stupňa o tom, že žalovaný ním tvrdené odlišné podmienky (za ktorých by mal svoj peňažný dlh plniť) nepreukázal (čo muselo logicky viesť k jeho podľahnutiu v spore na súde prvého stupňa) totiž v odvolacom konaní nebolo medzi účastníkmi sporu, že aj suma prisúdená napádaným rozsudkom (2.920 eur) bola už zo strany žalovaného žalobcom zaplatená. Takýto záver totiž nepochybne vyplýval nielen z fotokópií ústrižkov poštových poukážok (adresovaných žalovaným prvému zo žalobcov) z 20. júna, 19. júla, 22. augusta, 22. septembra, 19. októbra, 21. novembra a 19. decembra 2011 a z 20. januára a 20. februára 2012, všetkých znejúcich na sumy 30 eur, ako aj poštovej poukážky zo 17. marca 2012 znejúcej na sumu 2.650 eur; ale ho potvrdili i žalobcovia (obsahom podania berúceho žalobu späť). Šlo tu tak o do istej miery ukážkový prípad zániku dlhu splnením (nech aj s pretrvávajúcou spornosťou o tom, či tu k splneniu došlo aj včas), v ktorom žalobou uplatňované právo v čase rozhodovania odvolacieho súdu už neexistovalo a ak žalobcovia boli počínaním žalovaného prinútení v spore zotrvať aj potom, čo nemohlo byť pochybnosti, že ich žaloba už nemôže mať najmenšiu nádej na úspech; odvolaciemu súdu neostávalo iné, než rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (ako rozhodnutie v čase rozhodovania odvolacieho súdu už nesprávne, tu por. i § 211 ods. 2 a § 154 ods. 1 O. s. p.) podľa § 220 O. s. p. zmeniť a žalobu v časti dotknutej nepripusteným späťvzatím zamietnuť. Takýto výsledok konania síce zakladal prevažný procesný neúspech žalobcov (pre číselnú prevahu časti požiadavky, u ktorej takto došlo k zamietnutiu žaloby - v porovnaní s tou časťou pôvodného predmetu konania, kde žalobcovia ešte v prvom stupni vzali žalobu čiastočne úspešne späť rovnako pre plnenie žalovaného až v priebehu konania), pre ktorý by právo na náhradu trov celého konania patrilo podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 2 a § 146 ods. 2 vety druhej O. s. p. žalovanému (zamietnutých 2.920 eur je totiž až 91,25 % z pôvodne požadovaných 3.200 eur, kým 280 eur /130 + 150/ procesne idúcich na vrub žalovaného len zvyšných 8,75 %). Odvolací súd (ktorý pri zmene rozsudku podľa § 224 ods. 2 O. s. p. stíhala povinnosť rozhodnutia o trovách celého konania - rozumej prvostupňového i odvolacieho) potom práve v počínaní žalovaného videl dôvody hodného osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O. s. p., pre ktoré bolo treba považovať za vylúčené, aby sa takémuto účastníkovi mohlo dostať čo i len časti ním požadovanej náhrady trov konania. Obdobne ako v inej skôr tunajším súdom prejednávanej veci sp. zn. 10Co/53/2010 (inak vo veci Okresného súdu Galanta sp. zn. 8C/146/2002), totožnej s tou prejednávanou v tom, že i tam žalovaný vlastným (žalujúcou stranou sporu neovplyvneným) správaním najskôr vytvoril stav bezzákladnosti žaloby a následne využil možnosť nesúhlasiť so späťvzatím žaloby v odvolacom konaní, totiž nie je dôvod ustupovať od názoru, že ak pochybná úprava procesného práva umožňuje zabrániť pripusteniu späťvzatia žaloby v odvolacom konaní a zastaveniu konania nesúhlasom žalovaného so späťvzatím z akéhokoľvek dôvodu či dokonca aj celkom bez dôvodu a takto tiež zamedziť vytvoreniu podkladu pre priznanie náhrady trov konania účastníkovi, ktorý ešte pred skončením konania docielil to, čo žalobou požadoval, evidentnú absurditu takejto situácie neslobodno ešte umocňovať tak, aby ten, kto takýto stav zavinil, mohol z neho ťažiť ešte i požadovaním náhrady jemu vzniknutých trov konania, opretým o spôsobom zhora zadefinovaný prevažný (či za určitých okolností, v prejednávanej veci nenastalých, môžbyť aj úplný) procesný úspech v spore. To bol dôvod, pre ktorý odvolací súd žalovanému navzdory jeho požiadavke žiadnu náhradu trov konania (prvostupňového ani odvolacieho) nepriznal. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.