Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/132/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211207255 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2211207255.2 Rozhodnutie Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Jána Mihala a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: X. L., nar. XX. P. XXXX, bytom L. Q., Z.. W. V. XX/X, zast. advokátom: JUDr. László Lengyel, Bratislava, Ružová dolina 6, proti žalovaným: 1/ Československá obchodná banka, a. s., Bratislava, Michalská 18 a 2/ Profesionálna dražobná spoločnosť, s. r. o., Košice, Jánošíkova 6, o neexistenciu záložného práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 19. apríla 2012 č. k. 6C/106/2011-103 (správne „6C/106/2011-111") takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej m e n í tak, že žalobu aj v tejto časti zamieta. V časti trov konania žalobcu a žalovanej 1/ rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovanej 1/ nepriznáva náhradu trov prvostupňového konania. Žalovanej 1/ nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. určil, že na základe „Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti“ registračné číslo 053777/Zal/1 z 18. júla 2007, uzavretej medzi žalobcom a žalovanou 1/ (ďalej tiež len „záložná zmluva“) nemá žalovaná 1/ záložné právo k nehnuteľnostiam bližšie označeným v príslušnom čiastkovom výroku rozsudku (inak k trom pozemkovým nehnuteľnostiam parc. č. XXX/ XX, XXX/XX a XXX/XX, ako aj rodinnému domu súp. č. XXX postavenému na prvej z takýchto parciel, všetkým nachádzajúcim sa v obci a katastrálnom území V. a zapísaným príslušnou správou katastra na LV č. XXXX, ďalej tiež len „sporné nehnuteľnosti“); II. vo zvyšku (tu inak vo vzťahu k ďalšej požiadavke žalobcu na rozhodnutie, podľa ktorého žalovaná 1/ nie je oprávnená navrhnúť dražbu ktorejkoľvek zo sporných nehnuteľností a žalovaná 2/ nie je oprávnená takúto dražbu vykonať) žalobu zamietol a III. vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Čiastočné vyhovenie žalobe odôvodnil právne ust. § 151b ods. 2 a 3, § 151c O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), prvým z takýchto ustanovení (§ 151b ods. 2 O. z.) citovaným inak v odôvodnení rozsudku hneď dvakrát (?) a tiež článkom II záložnej zmluvy, vecne potom predovšetkým záverom, podľa ktorého záložná zmluva neobsahuje presné určenie pohľadávky a zálohu. Nad rámec určenia istiny (3.500.000 niekdajších Sk) totiž nie je špecifikované aj príslušenstvo a záložné právo sa tu podľa zmluvy má vzťahovať aj na zabezpečenie „všetkých pohľadávok z prípadných dodatkov k zmluve o úvere a na zabezpečenie všetkých pohľadávok záložného veriteľa vzniknutých v súvislosti so zmluvou o úvere a to vrátane nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, ako aj poplatkov, výdavkov a ďalších čiastok“ i v prípade odstúpenia od zmluvy o úvere záložným veriteľom. Takúto formuláciu považoval súd prvého stupňa za všeobecnú a v súlade s právnou úpravou citovanou rozsudkom mala byť podľa neho v zmluve určená najvyššia hodnota istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, ak zmluva neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky (aby sa tak zabránilo i prípadným sporom o výške zabezpečenia), pričom ak sa tak nestalo, záložná zmluva nemala všetky podstatné náležitosti a bola tak pre rozpor jej obsahu so zákonom i absolútne neplatným právnym úkonom, nevyvolávajúcim žiadne právne účinky, na základe ktorého žalovanej 1/ nevzniklo platne záložné právo k sporným nehnuteľnostiam; dôvodil potom okresný súd, ktorý rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na ust. § 142 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne iba tým, že žalobca nebol v konaní úspešný v celom rozsahu. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalovaná 1/, navrhujúc zmenu rozsudku zamietnutím žaloby i v takejto časti. Namietala nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, keď najmä súd prvého stupňa neodôvodnene trval na určení (v záložnej zmluve) aj príslušenstva, hoci tam postačuje určiť pohľadávku a naopak to, čo je jej príslušenstvom, vyplýva zo zákona (poukaz na ust. § 121 ods. 3 O. z.). Určenie najvyššej hodnoty istiny v zmluve tu musí byť, len ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky (o aký prípad tu nešlo) a ďalšia zákonná požiadavka na určitosť alebo určiteľnosť hodnoty pohľadávky sa vzťahuje len na nepeňažné pohľadávky (o aký prípad pre zabezpečovanie v tejto veci peňažnej pohľadávky rovnako ísť nemohlo). Nedostatok zákonnej požiadavky na uvádzanie do záložných zmlúv aj hodnoty príslušenstva má pritom aj svoju logiku, keďže príslušenstvo sa počas záväzkovo-právneho vzťahu mení (takže by ho zjavne spôsobom očakávaným súdom prvého stupňa ani nešlo uchopiť) a je tu aj ustanovenie zákona, vzťahujúce záložné právo k pohľadávke aj na dlžné úroky a ostatné jej príslušenstvo (tu odkaz na § 151mb ods. 1 O. z.). K aplikácii doslovnej úpravy z čl. II bodu 2 záložnej zmluvy by potom prišlo len v prípade tzv. dodatkovania zmluvy o úvere, ak by v súvislosti s tým došlo k navýšeniu pohľadávky a keďže ani o taký prípad tu nešlo, záložná zmluva netrpí ani ďalšou jej vytýkanou vadou (neurčitosti sumára zabezpečovaných pohľadávok). Žalobca naopak navrhol rozsudok v napadnutej časti potvrdiť, popri názore o jeho vecnej správnosti zotrvávajúc na názore, že aj v prípadoch druhovo totožných s tým v prejednávanej veci treba určiť maximálnu (najvyššiu možnú) hodnotu, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje (najvyššiu hodnotu istiny) a to platí rovnako u celého sumára pohľadávok spomenutých v inkriminovanom článku zmluvy, z ktorého dôvodu neobstojí ani pokus o bagatelizáciu neurčitosti príslušného dojednania. Žalovaný 2/ odvolací návrh nepodal (evidentne preto, že s prihliadnutím k napadnutiu rozsudku len v žalobe vyhovujúcej časti, teda výlučne v časti riešiacej vzťah žalobcu a žalovanej 1/ sa ani účastníkom tohto odvolacieho konania nestal). Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolania (teda len v žalovanou 1/ napadnutej časti vo veci samej, kde došlo k vyhoveniu žalobe a tiež čo do rozhodnutia o trovách konania medzi odvolateľkou a žalobcom, majúceho povahu rozhodnutia závislého na čo aj len čiastočne napadnutom rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní, zopakoval dokazovanie oboznámením podstatnej časti žalobou spochybňovanej záložnej zmluvy a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej časti skutočne nemožno považovať za správny a to práve v dôsledku vady dôvodne mu vytýkanej odvolaním, spočívajúcej v tom, že súd prvého stupňa neposúdil vec celkom správne (dostatočne úplne) po právnej stránke. Podľa § 151b ods. 1 vety prvej O. z. (ktorým v prípade všetkých odvolaní sa naň v tomto rozsudku treba rozumieť znenie zákona platné a účinné v čase uzavretia záložnej zmluvy, teda znenie pred dotknutím O. z. zákonom č. 335/2007 Z. z. aj všetkými po tomto nasledujúcimi novelizáciami) záložné právo sa zriaďuje písomnou zmluvou, schválenou dohodou dedičov o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutím súdu alebo správneho orgánu, alebo zákonom; podľa odseku 2 v zmluve o zriadení záložného práva sa určí pohľadávka, ktorá sa záložným právom zabezpečuje, a záloh a podľa odseku 3 v zmluve o zriadení záložného práva sa určí najvyššia hodnota istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky. Podľa § 151c ods. 1 O. z. záložným právom možno zabezpečiť peňažnú pohľadávku, ako aj nepeňažnú pohľadávku, ktorej hodnota je určitá alebo kedykoľvek počas trvania záložného práva určiteľná. Podľa § 151mb ods. 1 O. z. záložné právo k pohľadávke sa vzťahuje aj na dlžné úroky a ostatné jej príslušenstvo. Podľa § 121 ods. 3 O. z. príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Podľa § 37 ods. 1 O. z. právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný; podľa § 39 rovnakého zákona neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom a (tu do tretice) podľa § 41 O. z. ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Vychádzajúc zo zhora citovaných ustanovení sa síce čiastočne bolo treba stotožniť s argumentáciou oboch strán sporu (pred odvolacím súdom), v konečnom dôsledku to však mohlo znamenať len jediné a síce, že žaloba nebola dôvodnou ani v tej časti, v ktorej súd prvého stupňa konštatoval opak. Je totiž pravdou, že v diskutovanej súvislosti rozhodnému ustanoveniu článku II ods. 2 záložnej zmluvy šlo odôvodnene vytýkať nepresnosť či neurčitosť, týkajúcu sa poukazu na ďalšie len druhovo (a odkazom na prípadné budúce dodatky k zmluve o úvere) určené pohľadávky (majúce byť zabezpečené záložným právom). Rovnako za dôvodnú potom bolo treba považovať argumentáciu žalobcu v tom, že u jednej z takto určených pohľadávok, na ktorej zabezpečení mala žalovaná 1/ nepochybne taktiež záujem a to pohľadávke na zaplatenie zmluvnej pokuty, chýbali náležitosti akcentované žalobcom v priebehu celého konania, nakoľko tu banke evidentne uniklo, že zmluvná pokuta nie je príslušenstvom pohľadávky na zaplatenie úveru - podľa § 121 ods. 3 O. z. a contrario, keďže túto nemožno podradiť pod žiadnu z položiek tam uvedeného zákonného výpočtu, ktorý treba považovať za úplný; musí byť preto považovaná za samostatnú pohľadávku a v takomto prípade by síce bola aj v jej prípade (zmluvnej pokuty) naplnená zákonná požiadavka podľa § 151b ods. 2 O. z. (rozumej, že v zmluve musí byť a tu aj bola - prinajmenšom druhovo - určená aj táto pohľadávka), zjavne však toto isté by bez ďalšieho nešlo povedať o učinení zadosť tiež ďalšej zákonnej požiadavke podľa odseku 3 rovnakého paragrafu. Tu záložná zmluva pri jedinom možnom nazeraní na zmluvnú pokutu ako na samostatnú pohľadávku hodnotu takejto pohľadávky neurčovala, bolo by preto treba trvať na určení v zmluve aj najvyššej hodnoty istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje a pred poskytnutím korektnej odpovede na otázku súladnosti príslušného dojednania so zákonom (čiže pred posúdením toho, či aj táto náležitosť v zmluve je alebo tam naopak absentuje) nevyhnutným bolo vyriešenie si inej otázky a to, čo treba rozumieť istinou, ktorej najvyššia hodnota má byť v zmluve určená (istina úveru, v súvislosti s dojednaním ktorého došlo aj k dojednaniu zmluvnej pokuty alebo istina zmluvnej pokuty, reprezentujúcej samostatnú pohľadávku ?). Žiadna z ponúkajúcich sa odpovedí na vyššie položené otázky však podľa názoru odvolacieho súdu výklad nasvedčujúci neplatnosti záložnej zmluvy (ako celku) nepodporovala. Takýto záver bol namieste preto, že v prípade snahy zabezpečiť (záložným právom) viac pohľadávok (tu dve, ktorými boli pri už dosiaľ približovanom nazeraní na vec a odhliadajúc tu od pohľadávok majúcich vzniknúť buď na základe dodatkov k zmluve o úvere alebo na základe odstúpenia od zmluvy 1. úver a 2. zmluvná pokuta) treba otázku určenia hodnoty zabezpečenej pohľadávky v zmluve (a takto aj povinnosti nahradenia chýbajúcej hodnoty zabezpečenej pohľadávky údajom o najvyššej hodnote istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje) posudzovať vo vzťahu ku každej čiastkovej pohľadávke osobitne (pri ktorom posudzovaní záložnej zmluvy z prejednávanej veci musí byť celkom zrejmým, že určenie hodnoty tu neodškriepiteľne bolo v prípade úveru a naopak nebolo u zmluvnej pokuty). Takto to musí byť predovšetkým preto, že rozhodné (tu vykladané a aj za základ právnej argumentácie žalobcu vzaté) ustanovenie zákona (§ 151b ods. 3 O. z.) používa výrazy istina i pohľadávka v jednotnom čísle a z tohto dôvodu odvolací súd nepovažuje za akceptovateľný názor, podľa ktorého by aj v prípade záujmu na zabezpečení viacerých pohľadávok a neuvedenia hodnoty i len u jednej z nich mal byť chýbajúci údaj suplovaný iným o najvyššej hodnote istiny, zodpovedajúcej všetkým pohľadávkam. Práve pri takomto výklade by totiž jeden z výrazov pohľadávka, použitých v ust. § 151b ods. 3 O. z. (ten druhý) mal byť použitý v čísle jednotnom a ten druhý (z pohľadu chronologického usporiadania slov v príslušnom ustanovení zákona inak prvý) naopak v čísle množnom a i keď doslovný jazykový výklad v rámci obraznej hierarchie možných metód výkladu patrí k tým menej pokročilým, jeho nepoužitie by tu mimo akúkoľvek pochybnosť odporovalo jednej zo základných zásad výkladu, podľa ktorej rovnakým výrazom v právnych predpisoch treba pripisovať zásadne rovnaký význam a len výrazom odlišným význam rôzny. Ak pre už uvedené zhora nešlo prijať snahu presvedčiť o tom, žeby najvyššou hodnotou istiny podľa § 151b ods. 3 O. z. mala byť istina všetkých pohľadávok a to sa rovnalo nutnosti odmietnutia tretej z ponúkajúcich sa odpovedí na otázku, čo tu treba rozumieť pod pojmom istina (s najvyššou hodnotou majúcou byť zanesenou v zmluve), ani žiadna z oboch zostávajúcich odpovedí na takúto otázku nemohla žalobcovi pomôcť. Výška pohľadávky na úvere totiž v zmluve určená bola (sumou 3.500.000 niekdajších Sk, čiže dnes 116.178,71 eur) a práve preto nebolo potrebné do zmluvy uvádzať aj najvyššiu hodnotu istiny (pominúc na tomto mieste fakt, že istinou úveru sa v uvažovaných súvislostiach v ekonomickej i právnej terminológii rozumie práve základná suma poskytnutého úveru - bez príslušenstva), pričom tu súhlasiť bolo treba so žalovanou 1/ ako v tom, že na zanášanie do zmluvy aj príslušenstva pohľadávky (na úrokoch, resp. poplatkoch) neexistoval žiaden právny dôvod (keďže tu pohľadávkou treba rozumieť výlučne a len pohľadávku bez príslušenstva, teda tzv. istinu úveru v ostatnom spomenutom význame tohto slova), tak i v tom, že záujem na inom výklade by mohol dostatočne určité formulovanie príslušných pasáží záložných zmlúv prakticky i celkom znemožniť (nakoľko by tu existovala potreba vypočítať všetko do úvahy prichádzajúce príslušenstvo pohľadávky z úveru už k času uzavretia záložnej zmluvy, hoci by tu v takomto čase šlo len s väčšou či naopak menšou pravdepodobnosťou hádať, či úver vôbec bude čerpaný a v akej výške a či, kedy a akým spôsobom tento bude splácaný). V prípade zmluvnej pokuty potom síce rovnako jasným bolo, že tu hodnota aj takejto pohľadávky v záložnej zmluve určená nebola, účastníci zmluvy pre takýto prípad (nerozhodno či vedome alebo nevedomky) opomenuli do zmluvy zakotviť i alternatívu v podobe určenia najvyššej hodnoty takejto čiastkovej istiny a nedostatok žiadneho z takýchto údajov v zmluve musel vyústiť v záver o neplatnosti príslušného dojednania (rozumej dojednania o zabezpečení záložným právom aj pohľadávky na zmluvnú pokutu pre neurčitosť i rozpor so zákonom podľa § 37 ods. 1 aj § 39 O. z.), s prihliadnutím k ďalšej taktiež až tunajším (odvolacím) súdom citovanej úprave a to tej z ustanovenia § 41 O. z. však neplatnosť takéhoto dojednania nemohla mať za následok neplatnosť dojednania o záložnom práve v celom rozsahu. Ani žalobca by totiž nemohol preukázať a dokonca ani dosť udržateľne čo i len tvrdiť, že pre prípad nezabezpečenia pohľadávky žalovanej 1/ na zmluvnej pokute by táto nemala mať záujem na zabezpečení si návratnosti prostriedkov, poskytovaných ňou žalobcovi na základe zmluvy o úvere vôbec (teda ani pokiaľ šlo o pohľadávku na tzv. istinu úveru a príslušenstvo k nemu) a to platilo obdobne u ďalších bližšie nešpecifikovaných a preto tiež žalobcom dôvodne namietaných pohľadávok z dodatkov k zmluve o úvere či pre prípad odstúpenia od takejto zmluvy (na jednej strane) a pohľadávky z úveru s jej príslušenstvom (na strane druhej). Pretože takýto ultimatívny postoj žalovanej 1/ k otázke zabezpečenia (buď všetko alebo nič) bol samozrejme vylúčený i u tejto účastníčky a napokon prijať nešlo ani argumentáciu poukazom na úpravu z ust. § 151c ods. 1 O. s. p. (ktorého druhá časť hovoriaca o určitosti alebo určiteľnosti hodnoty pohľadávky kedykoľvek počas trvania záložného práva dopadá len na nepeňažné pohľadávky a v prejednávanej veci nebolo medzi účastníkmi sporu, že tu záložné právo slúžilo na zabezpečenie pohľadávky peňažnej); záver o tom, že tu záložné právo a to ani na zabezpečenie čo i len niektorej pohľadávky žalovanej 1/ nevzniklo, bol neobhájiteľný. Tu potom obrazne žalobcu dostihla inak správna a procesným právom preferovaná podoba žalobného návrhu (v súlade s ust. § 80 písm. c/ O. s. p. na určenie neexistencie práva, teda že tu záložné právo žalovanej 1/ k sporným nehnuteľnostiam nie je), u ktorej (na rozdiel od inej, pre okolnosti konkrétneho prípadu v prejednávanej veci tiež apriori nezavrhnuteľnej žaloby o určenie neplatnosti záložnej zmluvy, u ktorej by v súlade so závermi ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu v príslušnej oblasti šlo vyňať časti zmluvy dotknuté neplatnosťou od tých, ktoré žiadnym dôvodom neplatnosti netrpia a neplatnosť následne určiť len vo vzťahu k prvej z oboch takto určených podmnožín) šlo rozhodnúť len tak, že sa požiadavke zo žaloby vyhovie (a určí sa, že žalobou popierané právo tu nie je a to vôbec), alebo nevyhovie (teda, že sa žaloba požadujúca určenie neexistencie práva zamietne - či už pre absenciu základného procesného predpokladu takejto žaloby, spočívajúceho v nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení alebo pre vecný dôvod existencie žalobou spochybňovaného práva a to prípadne aj len vo vzťahu k niektorej z pohľadávok, na ktorých zabezpečenie by tu záložné právo malo slúžiť). Pri riadení sa všetkými opísanými úvahami preto žaloba aj v časti požiadavky na určenie neexistencie záložného práva žalovanej 1/ k sporným nehnuteľnostiam bola takou, ktorá postrádala vecné opodstatnenie (bola bezzákladnou), súd prvého stupňa preto nerozhodol správne, ak jej (napádaným rozsudkom) vyhovel a odvolací súd preto podľa § 220 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej zmenil tak, že na odvolanie takýmto rozhodnutím dotknutej žalovanej 1/ žalobu zamietol aj v tejto časti. Pri takomto výsledku konania v ňom mala (z účastníkov odvolacieho konania, ktorými boli len žalobca a žalovaná 1/) plný úspech žalovaná 1/ (na rozdiel od výsledku konania, ktorý by tu bol pri zachovaní stavu predpokladaného rozsudkom okresného súdu a ktorý by pripúšťal úvahy rozhodnutia o trovách konania tu uvažovaného okruhu účastníkov spôsobom pojatým do napádaného rozsudku). Bola to tak ona, komu vzniklo právo na náhradu trov prvostupňového konania (podľa § 224 ods. 1 O. s. p.) i konania odvolacieho (podľa rovnakého paragrafu i v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p.) a odvolací súd jej žiadnu náhradu nepriznal len preto, že nepodala návrh na priznanie jej akejkoľvek náhrady (zákonná podmienka podľa § 151 ods. 1 O. s. p.) a tým sa príslušného procesného práva (na náhradu trov konania pred súdmi oboch stupňov) vzdala. To bol napokon dôvod, pre ktorý odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenený (pokiaľ šlo o vec samu) len čiastočne a to navyše iba vo vzťahu k jednej z dvoch žalovaných podľa § 220 O. s. p. zmenil i v časti trov konania spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho rozsudku (odvolacieho súdu) a sám rozhodol len o trovách odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovanou 1/ (tretia a ostatná veta výroku tohto rozsudku). K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.