Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/99/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211207255 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2211207255.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Daniela Ilavského, v právnej veci žalobcu: X. L., nar. XX. P. XXXX, bytom L. Q., Z.. W. V. XX/X, zastúpeného advokátom: JUDr. László Lengyel, Ružová dolina 6, 821 08 Bratislava, proti žalovaným: 1/ Československá obchodná banka, a.s., Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36 854 140, 2/ Profesionálna dražobná spoločnosť, s.r.o., Masarykova 21, 040 01 Košice, IČO: 36 583 936, o určenie neexistencie záložného práva, o odvolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 19. apríla 2012 č. k. 6C/106/2011-103, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti veci samej a v časti trov konania žalobcu a žalovanej 1/ p o t v r d z u j e . Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. určil, že na základe „Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti" registračné číslo 053777/Zal/1 z 18. júla 2007 uzavretej medzi žalobcom a žalovanou 1/ nemá žalovaná 1/ záložné právo k nehnuteľnostiam bližšie označeným v príslušnom čiastkovom výroku rozsudku (inak k trom pozemkovým nehnuteľnostiam parc. č. 458/11, 458/12 a 458/14, ako aj k rodinnému domu súpisné číslo XXX postavenému na prvej z týchto parciel, všetkým nachádzajúcim sa v obci a v katastrálnom území V. a zapísaným príslušnou správou katastra na LV č. XXXX, ďalej tiež len „sporné nehnuteľnosti“); II. vo zvyšku (tu inak vo vzťahu k ďalšej požiadavke žalobcu na rozhodnutie, podľa ktorého žalovaná 1/ nie je oprávnená navrhnúť dražbu ktorejkoľvek zo sporných nehnuteľností a žalovaná 2/ nie je oprávnená takúto dražbu vykonať) žalobu zamietol a III. vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 39, § 151b ods. 2 a 3 a § 151c O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a tiež článkom II. záložnej zmluvy, vecne potom predovšetkým záverom o absolútnej neplatnosti Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, registračné číslo 053777/Zal/1 z 18. júla 2007 (ďalej tiež len „záložná zmluva“), uzatvorenej medzi žalobcom ako záložcom a žalovanou 1/ ako záložným veriteľom, predmetom ktorej malo byť zriadenie záložného práva na sporných nehnuteľnostiach žalobcu v prospech žalovanej 1/, pre jej rozpor so zákonom (§ 39 O. z.) a to z dôvodu, že táto neobsahuje podstatné náležitosti požadované pre takýto právny úkon ustanovením § 151b ods. 2 a 3 O. z. ako sú presné určenie pohľadávky a zálohu. Dôvodil, že sa v záložnej zmluve na jednej strane sa uvádza, že sa zriaďuje záložné právo na zabezpečenie istiny vo výške 3 500 000 Sk ako splatenie istiny úveru a príslušenstva, ktoré príslušenstvo nie je bližšie špecifikované, zároveň sa určuje, že toto záložné právo sa vzťahuje aj na zabezpečenie „všetkých pohľadávok z prípadných dodatkov k zmluve o úvere a na zabezpečenie všetkých pohľadávok záložného veriteľa vzniknutých v súvislosti so zmluvou o úvere a to vrátane nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, ako aj poplatkov, výdavkov a ďalších čiastok“, a tiež v prípade, že záložný veriteľ odstúpi od zmluvy o úvere, na základe ktorej vznikli pôvodne touto záložnou zmluvou zabezpečované pohľadávky záložného veriteľa . Takúto formuláciu považoval za všeobecnú s tým, že v zmluve chýba presné určenie pohľadávky, keďže chýba presné určenie pohľadávky s poukazom na § 151b ods. 3 O. z. sa mala v tejto zmluve určiť najvyššia hodnota istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, pretože zmluva o zriadení záložného práva neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky. Preto bolo treba určiť maximálnu najvyššiu možnú hodnotu, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje t.j. najvyššiu hodnoty istiny. Výsledkami vykonaného dokazovania mal jednoznačne za preukázané, že záložná zmluva vôbec neurčuje ani hodnotu zabezpečených pohľadávok ani najvyššiu hodnotu istiny, do ktorej sa pohľadávky zabezpečujú, preto treba mať za to, že táto záložná zmluva nemá všetky podstatné náležitosti, ktoré podľa zákona má mať a podľa § 39 O. z. pre rozpor svojho obsahu so zákonom ju treba považovať za absolútne neplatný právny úkon, ktorý nemá žiadny právny účinok, nebolo zriadené žalovanej 1/ platne záložné právo k nehnuteľnostiam, uvedeným v záložnej zmluve ako záloh, preto na jej základe nevzniklo žalovanému v 1. rade záložné právo k týmto nehnuteľnostiam, v tejto časti žalobu považoval za dôvodnú, vyhovel jej a určil, že na základe tejto zmluvy o zriadení záložného práva nemá žalovaná 1/ záložné právo k nehnuteľnostiam uvedeným v záložnej zmluve. Z dôvodu , že žalovaná 1/ nemá záložné právo k sporným nehnuteľnostiam, nie je ani oprávnená byť navrhovateľom dražby a preto na základe tohto určenia žalovaná 2/ nemôže postupovať v dražbe a nie je oprávnená vykonať dražbu. Vo zvyšku dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, keďže žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na ďalších dvoch výrokoch, ktorých sa domáhal, a to na určení , že žalovaná 1/ ako záložný veriteľ nie je oprávnená navrhnúť dražbu a žalovaná 2/ nie je oprávnená organizovať a vykonať takú dražbu. Žalobca tvrdí, že na základe takéhoto určenia by sa predišlo možným súdnym sporom, ktoré by mohli vzniknúť z výkonu neexistujúceho záložného práva žalovanej 1/ a rozhodnutie súdu by zabránilo aj vzniku nenapraviteľných škôd, ktoré by mohol spôsobiť predaj predmetných nehnuteľností na dražbe. Súd prvého stupňa bol však názoru, že oba výroky, ktorými by sa ukladala povinnosť pre žalovanú 1/ a žalovanú 2/ nie sú dôvodné a oprávnené záujmy žalobcu sú chránené samotným určením, že žalovaná 1/ nemá záložné právo k jeho nehnuteľnostiam. Takéto rozhodnutie pokiaľ sa správoplatní je právne záväzné pre žalovanú 1/ ako aj žalovanú 2/ a už samotným týmto výrokom je zabezpečené, že žalovaná 1/ nie je oprávnená navrhnúť dražbu, predmetom ktorej je ktorákoľvek zo sporných nehnuteľností a žalovaná 2/ nie je oprávnená organizovať a vykonať takúto dražbu, pretože ju navrhla žalovaná 1/, ktorá nie je záložným veriteľom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobu vo zvyšku zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 2 O.s.p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne tým, že žalobca nebol v konaní úspešný v celom rozsahu. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalovaná 1/, a to iba v jeho vyhovujúcej časti veci samej, navrhujúc zmenu rozsudku zamietnutím žaloby i v takejto časti. Namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, keď najmä súd prvého stupňa neodôvodene trval na určení (v záložnej zmluve) aj príslušenstva, hoci tam postačuje určiť pohľadávku a naopak to, čo je jej príslušenstvom, vyplýva zo zákona (poukaz na ust. § 121 ods. 3 O.z.). Určenie najvyššej hodnoty istiny v zmluve tu musí byť len ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky (o taký prípad tu podľa jej názoru nešlo) a ďalšia zákonná požiadavka na určitosť alebo určiteľnosť hodnoty pohľadávky sa vzťahuje len na nepeňažné pohľadávky (o aký prípad pre zabezpečovanie tejto veci peňažnej pohľadávky rovnako ísť nemohlo). Nedostatok zákonnej požiadavky na uvádzanie do záložných zmlúv aj hodnoty príslušenstva má pritom aj svoju logiku, keďže príslušenstvo sa počas záväzkovo-právneho vzťahu mení a je tu aj ustanovenie zákona, vzťahujúce záložné právo k pohľadávke aj na dlžné úroku a ostatné jej príslušenstvo (tu odkaz na § 151mb, ods. 1 O.z.). K aplikácii doslovnej úpravy z článku II. bodu 2 záložnej zmluvy by potom prišlo len v prípade tzv. dodatkovania zmluvy o úvere, ak by v súvislosti s tým došlo k navýšeniu pohľadávky a keďže ani o taký prípad tu nešlo, záložná zmluva netrpí ani ďalšou jej vytýkanou vadou - neurčitosťou sumára zabezpečovaných pohľadávok. Žalobca naopak navrhol rozsudok v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny zotrvajúc na názore, že aj v prípadoch druhovo totožných s tým v prejednávanej veci treba určiť maximálnu (najvyššiu možnú) hodnotu, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje (najvyššiu hodnotu istiny) a to platí rovnako u celého sumára pohľadávok spomenutých v inkriminovanom článku zmluvy, z ktorého dôvodu neobstojí ani pokus o bagatelizáciu neurčitosti príslušného dojednania. Žalovaná 2/ odvolací návrh nepodala (evidentne preto, že s prihliadnutím k napadnutiu rozsudku len v žalobe vyhovujúcej časti, teda výlučne v časti riešenia vzťahu žalobcu a žalovanej 1/ sa ani účastníkom tohto odvolacieho konania nestala). O odvolaní bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 18. júna 2013 č. k. 10Co/132/2012-143, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej tak, že žalobu aj v tejto časti zamieta, v časti trov konania žalobcu a žalovanej 1/ rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovanej 1/ nepriznáva náhradu trov prvostupňového konania a žalovanej 1/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Bol názoru, že žaloba nebola dôvodnou ani v tej časti, v ktorej súd prvého stupňa konštatoval opak. Dôvodil, že v prípade snahy zabezpečiť (záložným právom) viac pohľadávok (tu dve - 1. úver a 2. zmluvná pokuta) treba otázku určenia hodnoty zabezpečenej pohľadávky v zmluve (a takto aj povinnosti nahradenia chýbajúcej hodnoty zabezpečenej pohľadávky údajom o najvyššej hodnote istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje) posudzovať vo vzťahu ku každej čiastkovej pohľadávke osobitne (pri ktorom posudzovaní záložnej zmluvy z prejednávanej veci musí byť celkom zrejmým, že určenie hodnoty tu bolo v prípade úveru a naopak nebolo u zmluvnej pokuty) a to predovšetkým preto, že rozhodné ustanovenie zákona (§ 151b ods. 3 O. z.) používa výrazy istina i pohľadávka v jednotnom čísle a z tohto dôvodu nepovažoval za akceptovateľný názor, podľa ktorého by aj v prípade záujmu na zabezpečení viacerých pohľadávok a neuvedenia hodnoty i len u jednej z nich mal byť chýbajúci údaj suplovaný iným o najvyššej hodnote istiny, zodpovedajúcej všetkým pohľadávkam. Výška pohľadávky na úvere totiž v zmluve určená bola (sumou 3.500.000 niekdajších Sk, čiže dnes 116.178,71 eur) a práve preto nebolo potrebné do zmluvy uvádzať aj najvyššiu hodnotu istiny. V prípade zmluvnej pokuty hodnota aj takejto pohľadávky v záložnej zmluve určená nebola, účastníci zmluvy pre takýto prípad opomenuli do zmluvy zakotviť i alternatívu v podobe určenia najvyššej hodnoty takejto čiastkovej istiny a nedostatok žiadneho z takýchto údajov v zmluve musel vyústiť v záver o neplatnosti príslušného dojednania (dojednania o zabezpečení záložným právom aj pohľadávky na zmluvnú pokutu pre neurčitosť i rozpor so zákonom podľa § 37 ods. 1 aj § 39 O. z.), s prihliadnutím k ďalšej až odvolacím súdom citovanej úprave z ustanovenia § 41 O. z. však neplatnosť takéhoto dojednania nemohla mať za následok neplatnosť dojednania o záložnom práve v celom rozsahu. Záver o tom, že tu záložné právo a to ani na zabezpečenie čo i len niektorej pohľadávky žalovanej 1/ nevzniklo, bol neobhájiteľný. O žalobe na určenie neexistencie práva, teda že tu záložné právo žalovanej 1/ k sporným nehnuteľnostiam nie je šlo rozhodnúť len tak, že sa požiadavke zo žaloby vyhovie (a určí sa, že žalobou popierané právo tu nie je a to vôbec), alebo nevyhovie (teda, že sa žaloba požadujúca určenie neexistencie práva zamietne - či už pre absenciu základného procesného predpokladu takejto žaloby, spočívajúceho v nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení alebo pre vecný dôvod existencie žalobou spochybňovaného práva a to prípadne aj len vo vzťahu k niektorej z pohľadávok, na ktorých zabezpečenie by tu záložné právo malo slúžiť). Uzavrel, že žaloba aj v časti požiadavky na určenie neexistencie záložného práva žalovanej 1/ k sporným nehnuteľnostiam bola takou, ktorá postrádala vecné opodstatnenie (bola bezzákladnou), súd prvého stupňa preto nerozhodol správne, ak jej (napádaným rozsudkom) vyhovel a odvolací súd preto podľa § 220 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej zmenil tak, že na odvolanie takýmto rozhodnutím dotknutej žalovanej 1/ žalobu zamietol aj v tejto časti. Na dovolanie žalobcu proti vyššie uvedenému rozsudku odvolacieho súdu ho Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. novembra 2014 č. k. 7Cdo 477/2041-183 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie. Dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu, z ktorého vzišlo dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého konania, nakoľko tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, v skutočnosti žalobcovi odňal právo namietať správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde; takýmto postupom žalobcovi odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.. V prejednávanej veci odvolací súd totiž zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa z iného právneho dôvodu (pre čiastočnú neplatnosť predmetnej záložnej zmluvy), než ktorým odôvodnil žalobe čiastočne vyhovujúci rozsudok prvostupňový súd (konštatoval absolútnu neplatnosť záložnej zmluvy pre rozpor svojho obsahu so zákonom), a to bez toho, aby umožnil dovolateľovi vyjadriť sa k možnosti takéhoto iného právneho posúdenia veci. Odvolací súd v porovnaní s rozsudkom súdu prvého stupňa založil svoj rozsudok na odlišnom právnom závere, keď konštatoval čiastočnú neplatnosť v zmysle § 41 O. z., nakoľko neplatnosť dojednania o hodnote zabezpečených pohľadávok a najvyššej hodnoty istiny, do ktorej sa pohľadávky zabezpečujú, nemohla mať za následok neplatnosť dojednania o záložnom práve v celom rozsahu a to vzhľadom k tomu, že otázku určenia hodnoty zabezpečenej pohľadávky v zmluve (a takto aj povinnosti nahradenia chýbajúcej hodnoty zabezpečenej pohľadávky údajom o vyššej hodnote istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje) treba posudzovať vo vzťahu ku každej čiastkovej pohľadávke osobitne. Dovolací súd teda uzavrel, že dovolanie žalobcu je nielen procesne prípustné, ale aj opodstatnené a ďalej sa s vecnou stránkou dovolania nezaoberal, so zreteľom na to dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žiaden z účastníkov už následne (potom, čo sa v dôsledku rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vec stala opäť predmetom odvolacieho konania) nový odvolací návrh nepodal. Odvolací súd preto prejednal znovu podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b) O.s.p. vec v medziach odvolania (teda len v žalovanou 1/ napadnutej časti vo veci samej, kde došlo k vyhoveniu žalobe a tiež čo do rozhodnutia o trovách konania medzi odvolateľkou a žalobcom, majúceho povahu rozhodnutia závislého na čo aj len čiastočne napadnutom rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba opakovania ani dopĺňania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti je potrebné považovať za vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť (§ 219 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.). Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 23. februára 2016 (§ 156 ods. 1a 3 O.s.p.). Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa po opätovnom dôslednom posúdení veci v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia a to najmä jeho záverom o úplnej a nielen čiastočnej neplatnosti záložnej zmluvy pre absenciu jej podstatných obsahových náležitostí, ktorými sú určenie hodnoty zabezpečenej pohľadávky, prípadne určenie najvyššej hodnoty istiny do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. Z dôvodov predostretých súdom prvého stupňa dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.), odvolací súd však vzhľadom na potrebu vyporiadať sa s námietkami žalovanej 1/ dopĺňa (§ 219 ods. 2 O.s.p. in fine) nasledovné: Odvolací súd nie je viazaný právnym názorom iného odvolacieho súdu ani iného senátu rovnakého súdu. Podľa § 151b ods. 1 vety prvej O. z. záložné právo sa zriaďuje písomnou zmluvou, schválenou dohodou dedičov o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutím súdu alebo správneho orgánu, alebo zákonom; podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia v zmluve o zriadení záložného práva sa určí pohľadávka, ktorá sa záložným právom zabezpečuje a záloh; a napokon podľa ods. 3 takéhoto ustanovenia v zmluve o zriadení záložného práva sa určí najvyššia hodnota istiny do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky. Podľa § 151c ods. 1 O.z. záložným právom možno zabezpečiť peňažnú pohľadávku, ako aj nepeňažnú pohľadávku, ktorej hodnota je určitá alebo kedykoľvek počas trvania záložného práva určiteľná. Podľa § 151mb ods. 1 O.z. záložné právo k pohľadávke sa vzťahuje aj na bežné úroky a ostatné jej príslušenstvo. Podľa § 121 ods. 3 O.z. príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Podľa § 39 O.z. neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. V zmysle už vyššie uvedeného potom odvolací súd konštatuje, že záložná zmluva musí obligatórne obsahovať určenie (inak povedané identifikovanie, prípadne špecifikovanie) pohľadávky, ktorá má byť zabezpečená záložným právom. V zmluve je potrebné uviesť deň a právny dôvod vzniku pohľadávky a jej predmet. V prípade peňažnej pohľadávky je potrebné vyjadriť jej výšku, splatnosť, výšku úrokov a výšku úrokov z omeškania. Pohľadávka musí byť v záložnej zmluve uvedená určite (§ 37 ods. 1 OZ). V prípade pohľadávky, ktorej hodnotu nemožno v čase uzatvorenia zmluvy presne určiť (v tomto prípade by išlo najmä o zmluvné pokuty, poplatky, nároky vzniknuté v súvislosti s odstúpením veriteľa od zmluvy o úvere, prípadne pohľadávky z prípadných dodatkov k zmluve o úvere) je potrebné v záložnej zmluve určiť najvyššiu hodnotu istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. V tejto súvislosti však je potrebné doplniť, že podľa ustálenej súdnej praxe (tu pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 25. apríla 2007 sp. zn. 29 Odo 69/2006) ak osobne dlžník nemá voči záložnému veriteľovi v dobe uzatvorenia záložnej zmluvy z rovnakého titulu inú peňažnú pohľadávku v rovnakej výške platí, že zabezpečovaná peňažná pohľadávka je v záložnej zmluve dostatočne určite identifikovaná aj vtedy, ak ju vymedzuje len údaj o osobe veriteľa a osobe dlžníka, dôvod vzniku a výška pohľadávky. Napriek tomu však základnou náležitosťou záložnej zmluvy je určenie hodnoty zabezpečovanej pohľadávky alebo určenie najvyššej hodnoty istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. Je to dôležité z toho hľadiska, že záložné právo nemusí zabezpečovať celú pohľadávku ale len jej časť. Pri určení najvyššej hodnoty pohľadávky? sa neberie do úvahy príslušenstvo pohľadávky (istiny), na ktoré sa zo zákona vzťahuje zabezpečenie záložným právom (tu pozri § 151a O.z.). Podľa ustálenej rozhodovacej súdnej praxe zmluvná pokuta dojednaná pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti nie je príslušenstvom pohľadávky, ale samostatným právom (Rc 5/1998). Záložné právo vzniknuté na zabezpečenie pohľadávky sa preto na zmluvnú pokutu na rozdiel od príslušenstva pohľadávky bez ďalšieho nevzťahuje. Zmluvná pokuta dojednaná pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti a je zabezpečená záložným právom len vtedy, ak v jej prospech spolu s pohľadávkou zo zmluvy alebo samostatne bolo záložné právo výslovne zriadené. Záložným právom možno zabezpečiť aj nároky ešte neexistujúcich zmluvných pokút, úrokov z omeškania, ako aj nárok na vydanie bezdôvodné obohatenia dlžníkom, ktorý vznikne v prípade odstúpenia od zmluvy (§ 48 O.z.). V prípade budúcej pohľadávky je potrebné v záložnej zmluve presne určiť skutkovú podstatu z ktorej má pohľadávka vzniknúť. Na základe platnej záložnej zmluvy vznikne záložné právo len vtedy, ak platne vznikla aj pohľadávka na zabezpečenie ktorej má slúžiť (ak pohľadávka pre ktorú bolo záložné právo zriadené v skutočnosti platne nevznikla, nie je tu záložné právo aj keby bola samotná záložná zmluva bezvadná). Záložné právo možno zriadiť aj pre podmienené pohľadávky (v tomto prípade by išlo o pohľadávky vzniknuté z prípadne uzatvorených dodatkov k zmluve o úvere). V takom prípade ide o pohľadávky ktorých vznik je viazaný na splnenie podmienky (napr. uzatvorenie dodatku a s ním súvisiaci vznik ďalšej pohľadávky veriteľa).V prípade, že budúca pohľadávka nevznikne alebo sa podmienka nesplní, nedôjde ani k vzniku záložného práva. Budúcu pohľadávku možno v záložnej zmluve určiť najmä vymedzením predmetu plnenia, osoby veriteľa a obligačného (osobného) dlžníka, prípadne právneho dôvodu a to tak, aby nevznikali pochybnosti o tom aká pohľadávka je predmetom zabezpečenia a aby ju nebolo možné zameniť s inou pohľadávkou. V záložnej zmluve je potrebné budúcu pohľadávku označiť nielen podľa titulu, na základe ktorého vznikne, ale najmä tak v akej podobe podľa neho vznikne. Podľa ustálenej súdnej praxe (tu pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 26. marca 2002 sp. zn. 1Cbo 276/2001) pohľadávku ktorú záložné právo zabezpečuje a ktorá vznikne v budúcnosti nie je potrebné v záložnej zmluve označiť rovnakým spôsobom ako pohľadávku, ktorá je tu už v dobe uzavretia záložnej zmluvy. Pre rozhodnutie vo veci bolo potom rozhodujúce, či napádaná Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti reg. číslo 053777/Zal/1 z 18. júla 2007, po prvé určuje zabezpečiť sa majúce pohľadávky a po druhé jednoznačne určuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky alebo najvyššiu hodnotu istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. Z predmetnej záložnej zmluvy je zrejmé, že zmluvné strany sa pokúsili tieto podstatné ( povinné) obsahové náležitosti záložnej zmluvy vniesť do jej čl. II. (v ostatných článkoch totiž nie je o takýchto náležitostiach žiadna zmienka) bodu 1: „Zmluvné strany zriaďujú záložné právo k nižšie uvedeným nehnuteľnostiam na zabezpečenie pohľadávok Záložného veriteľa voči Dlžníkovi, vyplývajúcich zo Zmluvy o poskytnutí úveru, reg. číslo 053777, uzatvorenej dňa 18.7.2007 (ďalej len „Zmluva o úvere“) vo výške 3 500 000 Sk slovami: trimilióny päťstotisíc slovenských korún (ďalej len „Pohľadávka/Pohľadávky“ alebo „Úver“), a to na zabezpečenie splatenia istiny Úveru a príslušenstva.“ a podľa bodu 2 tohto článku: „Toto záložné právo sa vzťahuje ďalej aj na zabezpečenie všetkých pohľadávok z prípadných dodatkov k Zmluve o úvere a na zabezpečenie všetkých pohľadávok Záložného veriteľa vzniknutých v súvislosti so zmluvou o úvere a to vrátane nároku Záložného veriteľa na zaplatenie zmluvnej pokuty ako aj poplatkov, výdavkov a ďalších čiastok, a tiež v prípade, že záložný veriteľ odstúpi od Zmluvy o úvere, na základe ktorej vznikli pôvodne touto Záložnou zmluvou zabezpečované Pohľadávky záložného veriteľa“. Riadiac sa vyššie uvedenými úvahami potom odvolaciemu súdu neostávalo iné ako len skonštatovať, že sporná záložná zmluva uzatvorená medzi žalobcom ako záložcom a žalovanou 1/ ako záložným veriteľom z 18. júla 2007 skutočne neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky a pre takýto prípad ani neurčuje najvyššiu hodnotu istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť a to v celom rozsahu. Nie je totiž možné uvažovať len o čiastočnej neplatnosti, nakoľko tieto podstatné obsahové náležitosti v zmluve chýbajú úplne a nielen u zabezpečenia niektorej z pohľadávok veriteľa prípadne ich častí ako to správne skonštatoval aj súd prvého stupňa. Z obsahu namietaného článku II. zmluvy označeného ako „Zabezpečovaná pohľadávka“ je možné podľa názoru odvolacieho súdu ustáliť len to, že tento článok určuje (bližšie špecifikuje) pohľadávky, ktoré sa záložným právom zabezpečujú ako pohľadávky vyplývajúce zo zmluvy o poskytnutí úveru reg. č. 053777, uzatvorenej dňa 18.7.2007 vo výške 3 500 000 Sk (čo predstavuje sumu 116 178,72 eur) a to splatenie jeho istiny a príslušenstva (bod 1.) a ostatné pohľadávky z prípadných dodatkov k Zmluve o úvere, zmluvných pokút a pod. (bod 2.), pričom z obsahu znenia článku II. bod 1 záložnej zmluvy nevyplýva, že by suma 3 500 000 Sk určovala hodnotu zabezpečenej pohľadávky. Takýto záver by bol totiž nelogickým, nakoľko záložné právo sa (podľa rozumne predpokladanej vôle zmluvných strán jestvujúcej tu v čase jej uzatvárania - teda pred samotným čerpaním úveru) malo zriadiť na zabezpečenie splatenia nielen istiny úveru (poskytnúť sa majúceho vo výške 3 500 000 Sk), ale aj jeho príslušenstva, ktoré takúto istinu jednoznačne (minimálne v čase reálneho čerpania úveru) presahovalo. Povinné určenie (identifikovanie) pohľadávky v tomto prípade okrem iného aj sumou 3 500 000 Sk (výškou jej istiny požičať sa majúcej dlžníkovi) nie je možné (vychádzajúc z obsahu spornej záložnej zmluvy) bez ďalšieho jednoznačného určitého a zrozumiteľného vyjadrenia úmyslu zmluvných strán považovať za určenie hodnoty zabezpečenej pohľadávky, prípadne určenie najvyššej hodnoty istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje. Nie je totiž možné, účelovo povinné obsahové náležitosti záložnej zmluvy (ako sú v zmysle vyššie uvedených úvah odvolacieho súdu určenie pohľadávky, určenie hodnoty zabezpečenej pohľadávky a určenie najvyššej hodnoty istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje - 3 samostatne stojace povinné obsahové náležitosti záložnej zmluvy) podľa potreby len násilným a účelovým výkladom zmluvy spájať alebo zamieňať a v prípade, že by zmluva takúto možnosť obsahovala (čo nie je prípad práve posudzovanej veci), stávala by sa neurčitou a nezrozumiteľnou a v konečnom dôsledku taktiež absolútne neplatnou (§ 37 O.z.). Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti veci samej, včítane vecne správneho výroku o trovách konania žalobcu a žalovanej 1/ (keďže úspech žalobcu a žalovanej 1/ sa v prvostupňovom konaní vyrovnal /žalobca uspel so žalobou v časti určenia neexistencie záložného práva a žalovaná 1/ zasa uspela pri požiadavke žalobcu, že žalovaná 1/ nie je oprávnená navrhnúť dražbu ktorejkoľvek zo sporných nehnuteľností/ a výsledok konania predstavovaný obraznou remízou znemožňoval iné spravodlivé rozhodnutie o trovách konania než to, že každý z uvedených 2 účastníkov bude znášať jemu v konaní vzniknuté trovy a žiaden z nich tak nemôže byť tým, kto by mal mať právo na náhradu) podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil. V odvolacom i dovolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalobca, v dôsledku čoho mu podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 243d ods. 1 vety prvej a tretej O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho i odvolacieho konania. Žalobca si však náhradu trov dovolacieho konania neuplatnil (hoci zo spisu mu vyplývajú trovy na zaplatenom súdnom poplatku za dovolanie v sume 199 eur), odvolací súd mu preto náhradu trov dovolacieho konania nepriznal pre nepodanie návrhu na priznanie náhrady (nutná procesná podmienka podľa § 151 ods. 1 O. s. p.). Trovy odvolacieho konania si žalobca uplatnil (na odvolacom pojednávaní dňa 18.6.2013), avšak ich nevyčíslil do vyhlásenia tohto rozsudku. Odvolací súd mu pri vyhlásení tohto (druhého) rozsudku odvolacieho súdu priznal proti žalovanej 1/ náhradu trov odvolacieho konania v sume, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku, a to k rukám jeho advokáta do 3 dní, avšak vzhľadom k tomu, že žalobca požadovanú náhradu trov odvolacieho konania nevyčíslil ani do 3 dní od vyhlásenia tohto (druhého) rozsudku odvolacieho súdu, odvolací súd v zmysle § 151 ods. 2 O. s. p. nebol v takom prípade viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, zo spisu žalobcovi iné trovy v odvolacom konaní ako trovy právneho zastúpenia nevyplývali a preto rozhodol o trovách odvolacieho konania tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.