Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 38Sp/26/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200324 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2014200324.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v konaní pred samosudkyňou JUDr. Katarínou Benczovou v právnej veci navrhovateliek: 1/ PhDr. G. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. U. X, XXX XX O., 2/ Ing. arch. U. D., bytom J. XX, XXX XX O., obe právne zastúpené: Bobák, Bollová a spol., s.r.o., so sídlom Dr. Vladimíra Clementisa č. 10, 821 02 Bratislava, IČO: 35 855 673, proti odporcovi: Okresný úrad Dunajská Streda, pozemkový a lesný odbor, Korzo B. Bartóka 789/3, 929 01 Dunajská Streda, za účasti: Q. O., bytom XXX XX Q. W. X. č. XXX, F. Q., bytom XXX XX Q. W. X. č. XXX, A. Z., bytom XXX XX Q. W. X. č. XXX, o návrhu na preskúmanie rozhodnutia odporcu č. OU-DS-PLO-2014/004742-5 zo dňa 11.04.2014, takto r o z h o d o l : Súd napadnuté rozhodnutie odporcu č. OU-DS-PLO-2014/004742-5 zo dňa 11. apríla 2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a), d), e) O.s.p. a vec mu vracia na ďalšie konanie. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľkám náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v sume 578,19 eur, na účet právneho zástupcu Bobák, Bollová a spol., s.r.o., do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím zo dňa 11.04.2014 Okresný úrad Dunajská Streda ako príslušný orgán rozhodujúci podľa § 5 ods. 4 písm. g) zák. č. 330/1991 Zb. vo veci reštitučného nároku uplatneného podľa zák. č. 503/2003 Z.z. U. D., G. V., neb. U. Z., Q. O., F. Q. a A. Z., na vydanie nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na parc. č. 641/1 v k.ú. Y. rozhodol tak, že oprávnené osoby Ing. arch. U. D., PhDr. G. V., Q. O., F. Q., A. Z. nespĺňajú podmienky uvedené v ust. § 2 ods. 2 písm. a) až e) zák. č. 503/2003 Z.z. na navrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu za pozemok na parc. č. 641/1 v k.ú. Y. z dôvodu, že sa jedná o príbuzných v stupni vnuk/pravnuk sestry pôvodnej vlastníčky, pričom takýto príbuzenský vzťah nie je zahrnutý do možného okruhu oprávnených osôb, ktoré určuje § 2 ods. 2 písm. a) až e) zák. č. 503/2003 Z.z.. Z toho titulu sa im nenavracia vlastnícke právo a nepriznáva právo na náhradu za pozemky. Podľa odôvodnenia rozhodnutia vyššie uvedené osoby si uplatnili na Pozemkovom úrade v Dunajskej Strede dňa 17.12.2014 reštitučný nárok na navrátenie vlastníctva k pozemku patriacemu ho pôvodnej vlastníčke U. Q., zomr. XX.XX.XXXX, ktorý prešiel do vlastníctva Československého štátu na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia ONV v Dunajskej Strede č. 4401/79 zo dňa 16.06.1980. Z dedičského rozhodnutia D/2492/93, D 451/93 právoplatného dňa 20.11.1993 je zrejmé, že pôvodná vlastníčka U. Z. zomrela bez zanechania závetu, jedinou dedičkou zo zákona bola sestra F. Z., zomr. XX.XX.XXXX, ktorá po sebe zanechala syna U. Z. a vnukov G. V., U. D., Q. O., F. Q. a X. Z.. Správny orgán pri svojom rozhodovaní na základe týchto skutočností skonštatoval, že podmienky kladené zákonom na uznanie za oprávnené osoby v zmysle § 2 ods. 2 zákona spĺňa iba U. Z., rod. Z. ako príbuzný v stupni synovec pôvodnej vlastníčky, resp. jeho právni nástupcovia, ktorí nastúpili titulom jeho práva, keďže zomrel v priebehu konania a jeho nárok smrťou nezanikol. O tomto nároku bolo rozhodnuté osobitným rozhodnutím. Týmto rozhodnutím sa už vysporiadavajú reštitučné nároky ostatných navrhovateľov tak, že zo znenia § 2 ods. 2 písm. e) zákona vyplýva, že príbuzný pôvodného vlastníka v stupni vnuk/pravnuk súrodenca pôvodného vlastníka, nespadá do okruhu oprávnených osôb. Pravidlá reštitučného konania si nemožno zamieňať s pravidlami konania dedičského, a okruh osôb, ktoré môžu reštituovať je koncipovaný odlišne a užšie, než okruh osôb, ktoré môžu dediť a to vymedzením iba na osoby v najbližšom príbuzenstve, resp. na závetných dedičov pôvodného vlastníka s použitím i generačného obmedzenia. Predmetné rozhodnutie bolo doručené Ing. arch. U. D., PhDr. G. V., Q. O., F. Q. a A. Z.. Proti tomuto rozhodnutiu podala včas odvolanie PhDr. G. V., vec bola po predložení súdu zapísaná pod sp. zn. 38 Sp/26/2014. V zásade totožné odvolanie podala Ing. arch. U. D., ktorej vec bola po predložení súdu zapísaná pod sp. zn. 38 Sp/27/2014. V odvolaniach obe zhodne uvádzali, že nesúhlasia s právnymi závermi, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, pretože správny orgán dostatočne neposúdil právny a skutkový stav veci vzhľadom na skutočnosť, že nezohľadnil úpravy § 460 Občianskeho zákonníka, platného ku dňu úmrtia vlastníčky reštituovanej nehnuteľnosti U. Q., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX. Nesprávne postupoval, keď nezohľadnil skutočnosť, že zo zákona dedičstvo, teda vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti prechádza na dediča smrťou poručiteľa, preukázateľne jedinou dedičkou U. Q. bola F. Z., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX, z čoho je zrejmé, že ku dňu vyvlastňovacieho rozhodnutia 16.06.1980 žila, a teda prípadné vyvlastňovacie konanie malo byť vedené voči nej. Z tohto titulu ako oprávnená osoba na uplatnenie reštitučného nároku bola F. Z., za života ktorej prešlo vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti na štát, resp. jej právni nástupcovia. Ako správny orgán zistil, právnymi nástupcami F. Z., zomr. XX.XX.XXXX boli U. Z., X. V. a J. Z., pričom predmetom tohto konania nie je rozhodovanie o nároku U. Z., ktorý je uznaný za právneho nástupcu oprávnenej osoby v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z.z.. Vo veci jeho nároku bolo vydané rozhodnutie OU-DS-PLO-2014/00136-3 zo dňa 28.03.2014. Právnymi nástupkyňami X. V., ktorá bola dcérou F. Z. a zomrela XX.XX.XXXX sú G. V. a U. D. (odvolateľky), právnymi nástupcami J. Z., syna F. Z. sú Q. O., F. Q. a A. Z. (manželka syna J. Z., X. Z.). Zároveň navrhovateľky namietali reštitučného titulu, pretože podľa ich názoru vzhľadom na skutočnosť, že vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti prešlo na štát rozhodnutím zo dňa 16.06.1980, reštitučným titulom malo byť ust. § 3 ods. 1 písm. o) zák. č. 503/2003 Z.z., t.j. prechod vlastníctva na štát bez právneho titulu. Vzhľadom na tieto skutočnosti považujú rozhodnutie za vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového a právneho stavu a na základe pochybenia, keď správny orgán nezohľadnil, že vyvlastňovacie konanie z roku 1980 bolo vedené voči v tom čase už zomrelej U. Q. napriek tomu, že zákonnou vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti bola F. Z.. Z týchto dôvodov žiadali zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 11.06.2014 žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť, nakoľko mal za to, že mu neprislúcha právo posudzovať a vyhodnocovať skutočnosti z iných oblastí, ako je napríklad právo dedičské, či stavebné, je jeho povinnosťou v rámci riešenia otázok pozemkových reštitúcií rešpektovať právoplatné rozhodnutia, rozsudky, uznesenia atď. kompetentných orgánov. Z toho dôvodu vychádzal z právoplatného a dnes až nepreskúmateľného rozhodnutia Okresného národného výboru č. 4401/07 zo dňa 16.06.1980, právoplatného dňa 14.08.1980, v ktorom je ako pôvodná vlastníčka uvedená neb. U. Q., rod. B., zomrelá v roku XXXX. Správny orgán sa nepovažuje za kompetentného na vyjadrovanie k námietkam poukazujúcim na argumentáciu ohľadne prechodu vlastníctva v zmysle dedičského práva, on vychádzal z rozhodnutí správnych orgánov, ktoré boli právoplatné. Čo sa týka majetkového vysporiadania v roku 1993, podľa predloženého dedičského rozhodnutia, ktorým bola prededená v tom čase už vyvlastnená nehnuteľnosť uviedol, že takýto postup nebol správny, oprávnené osoby sa mali obrátiť na pozemkový úrad a uplatniť si reštitučný nárok podľa zák. č. 229/1991 Zb.. V konaní D 2492/93, D 451/93, v ktorom dňa 26.10.1993 Okresný súd v Trenčíne na základe schválenej dohody dedičov potvrdil nadobudnutie dedičstva pozostávajúceho z nehnuteľnosti zapísanej v pozemkovej knihe pre k.ú. Y., vložka č. 226 parc. č. 641/1, v celosti pre U. Z. v 1/3-tine, G. V. v 1/6-tine, U. D. v 1/6-tine, Q. O. v 1/9-tine, F. Q. v 1/9-ine a X. Z. v 1/9-tine bolo zmienené, že táto nehnuteľnosť bola opomenutá v pôvodnom dedičskom konaní z roku 1968. Zdôraznil, že náhrada za vyvlastnený majetok bola vyplatená, resp. uložená do depozitu. Považuje za podstatné, že rozhodnutím OU-DS-PLO-2014/00136-3 zo dňa 28.03.2014 bolo priznané právo na náhradu za celý reštitučný nárok právnym nástupcom neb. U. Z., synovca pôvodnej vlastníčky U. Q., čím mal byť dosiahnutý návrat do širokej rodiny toho, čo bolo odtiaľ vzaté. Pravidlá reštitučného konania si nemožno zamieňať s pravidlami konania dedičského a účastníci konania nemôžu očakávať, že výsledok z reštitučného konania bude rovnaký, ako v dedičskom konaní, t.j., že bude majetok vysporiadaný vždy s každým osobitne, resp., že je prípadne možná dohoda medzi účastníkmi konania o podieloch, alebo prípadné odmietnutie dedičstva ako zvykne postupovať pri prejednávaní dedičstva. Reštitučné konanie nepredstavuje akúsi zvláštnu verziu dedičského konania, ale má svoje vlastné odlišné pravidlá konania, pretože jeho cieľom nie je vysporadúvať majetok nebohého poručiteľa, ale odškodňovať vzniknuté krivdy a navracať do širšej rodiny to, čo bolo odtiaľ neprávom vzaté. Priznaním reštitučného nároku iba časti oprávnených osôb nie je dotknuté právo oprávnených osôb, ktoré nesplnili zákonné podmienky, domáhať sa svojho podielu u tých, ktorým bolo vyhovené, nakoľko cieľ reštitúcie - navrátenie do širšej rodiny toho, čo bolo odtiaľ neprávom vzaté, je splnený už tým, že sa odškodnenie odovzdá čo i len jednej oprávnenej osobe, následné prípadné vyrovnanie a prerozdelenie v rámci širšej rodiny, už reštitučná legislatíva nerieši a ani to nespadá do kompetencie reštitučných orgánov. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie. Vzhľadom na skutočnosť, že boli podané vecne súvisiace odvolania s totožnými dôvodmi, ktorými sa dve z tvrdených oprávnených osôb domáhali preskúmania jedného rozhodnutia, súd spojil na spoločné konanie veci vedené pod zn. sp. 38 Sp/26/2014 a 38 Sp/27/2014. V spojenom konaní sa vyjadrila prítomná právna zástupkyňa navrhovateliek a uviedla, že sa v celom rozsahu pridržiava dôvodov podaného odvolania. Vzhľadom na písomné vyjadrenie odporcu v prvom rade poukázala na nerešpektovanie ust. § 3 Správneho poriadku upravujúceho povinnosti správneho orgánu pri rozhodovaní, pričom postup odporcu, keď skonštatoval svoju viazanosť obsahom vyvlastňovacieho rozhodnutia v otázke pôvodného vlastníka spornej nehnuteľnosti považuje za nesprávny, nakoľko v čase rozhodovania odporcu mal k dispozícii dedičské rozhodnutie D 968/68, z ktorého je zrejmé, že univerzálnou dedičkou po U. Q. bola F. Z., ktorá momentom jej smrti vstúpila do dedičských práv. Nie je možné bez ďalšieho uprednostňovať obsah a závery rozhodnutie ONV o vyvlastnení pred obsahom a závermi dedičského rozhodnutia vydaného súdom, pretože sa jedná o dokumenty s rovnakou právnou silou a bolo povinnosťou správneho orgánu s rozpornosťou ich obsahu sa vysporiadať. Upozornila na prechodné ustanovenia v zákone o katastri nehnuteľností, v zmysle ktorých zápisy v PKV vykonané do 30.12.1992 majú iba deklaratórny charakter, čiže preukazujú pravdivé údaje, iba ak sa nepreukáže opak, pričom podľa je názoru dedičské rozhodnutie z roku 1993 preukázalo opak, t.j., že ku dňu 16.06.1980, kedy bolo vydané vyvlastňovacie rozhodnutie bola vlastníkom vyvlastňovanej nehnuteľnosti iná ako zapísaná osoba. Nepovažuje za správny a dôvodný ani argument, že vydaním úplnej náhrady jednej osobe alebo časti oprávnených osôb z do úvahy predchádzajúcich reštituentov došlo k naplneniu cieľov reštitučného zákona. Má za to, že napádaným postupom odporcu došlo k odňatiu prístupu časti rodiny, majetku, ktorý bol odňatý ich právnemu predchodcovi, resp. právnym predchodcom. Odporca nesprávne vyriešil otázku, kto je pôvodným vlastníkom reštituovanej nehnuteľnosti, t.j., od ktorej osoby sa odvodzuje reštitučný nárok a napadnuté rozhodnutie bolo vydané jednak na základe nedostatočného zistenia skutkového stavu a jednak nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože malo byť rozhodované o reštitučnom nároku osôb podľa § 2 ods. 2 písm. c) zák. č. 503/2003 Z.z. a nie podľa § 2 ods. 2 písm. e), nakoľko rozhodujúcou skutočnosťou je to, že v čase vyvlastnenia bola preukázateľne vlastníčkou F. Z.. Považuje za irelevantný poukaz na možnosť vysporiadania sa navrhovateliek s ostatnými dedičmi, ktorým bol vydaný reštitučný nárok, resp. priznaná náhrada v celom rozsahu, pretože má za to, že na vedenie konania o takomto vysporiadaní sa právnych nástupcov pôvodnej vlastníčky nie je právny základ a dokonca ani v prípade podania žaloby, by nebola daná právomoc súdu, nakoľko o reštitučných nárokoch prináleží rozhodovať pôvodne pozemkovým t.č. okresným úradom a súdy môžu konať až nadväzne v rámci súdneho prieskumu takýchto rozhodnutí. S poukazom na ust. § 250i O.s.p. požadovala od súdu, aby si vyslovil vlastný právny názor na otázku dedičskej postupnosti, teda či je správny názor odporcu, že pri svojom rozhodovaní nie je viazaný dedičskými predpismi. Zároveň poukázala na ust. § 40 ods. 1 Správneho poriadku, v zmysle ktorého bol odporca v čase rozhodovania povinný rešpektovať dedičské rozhodnutie, nakoľko toto bolo rozhodnutím, ktoré preukázateľne vyriešilo otázku vlastníctva spornej nehnuteľnosti v čase vydaného vyvlastňovacieho rozhodnutia. Reštitučným titulom malo byť ust. § 3 ods. 1 písm. o), nakoľko došlo k prechodu majetku na štát bez právneho dôvodu, nakoľko reštitučné konanie bolo vedené s osobou, ktorá v tom čase nežila, nemala teda právnu spôsobilosť a osobe, ktorá bola preukázateľne jedinou právnou nástupkyňou v zmysle dedičského rozhodnutia č. 968/68, bol odňatý majetok bez toho, aby bola účastníčkou konania. V nadväznosti na to mal byť posudzovaný okruh oprávnených osôb v súlade ust. § 2 ods. 2 písm. c) zák. č. 503/2003 Z.z.. K otázke vedomostí o tom, že F. Z. bola v čase vyvlastňovacieho konania vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti z predmetu dedičského titulu po U. Q. poukázala na dedičské rozhodnutie 968/68, ktoré mal správny orgán k dispozícii a bolo jeho povinnosťou v súlade s ust. § 3 ods. 4 Správneho poriadku sa s touto skutočnosťou vysporiadať. Poverený zástupca odporcu sa v celom rozsahu pridržiaval obsahu písomného vyjadrenia vo veci. K otázke reštitučného titulu ako právneho základu pre reštitučný nárok uviedol, že v reštitučnom konaní je správny orgán viazaný reštitučným titulom, za ktorý je považované vyvlastňovacie rozhodnutie zo dňa 16.06.1980. Ak by bola existencia tohto rozhodnutia (resp. jeho platnosť) spochybnená bol by tým spochybnený aj samotný reštitučný titul. K uplatneniu reštitučného nároku podľa zák. č. 503/2003 Z.z. zrejme došlo vzhľadom na to, že kvôli nevysporiadaniu dedičstva si skôr navrhovateľky nemohli uplatňovať nárok. Vzhľadom na preukázané poskytnutie náhrady zložením do depozitu v zmysle vydaného rozhodnutia ani nemohlo dôjsť k majetkovej krivde, ktorá by sa mala odstraňovať cestou reštitúcie. V čase rozhodovania správny orgán nemal k dispozícii dedičské rozhodnutie z Trenčína, ktoré nebolo špecifikované. Na otázku súdu ohľadne do spisu založeného súdneho rozhodnutia Okresného súdu Trenčín č. D 2492/93, D 451/93, ktorým súd potvrdil dedičskú dohodu dedičov U. Z., G. V., U. D., Q. O., F. Q., X. Z. ohľadne parc. č. 641/1 zapísanej v k.ú. Y. vložka č. 226 uviedol, že až do vydania tohto dedičského rozhodnutia, ktorým boli určení noví vlastníci pozemku v súlade s obsahom vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 16.06.1980 považovali za vlastníčku U. Q., z tohto vychádzal pri výkone svojej činnosti aj ONV pri vydávaní vyvlastňovacieho rozhodnutia. Odporca ako úrad nemá odborné vedomosti ohľadne právnej úpravy vyvlastňovacieho konania, je však nepochybné, že predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie je právoplatné, nenapadnuteľné a nie je možné dosiahnuť jeho zrušenie žiadnym známym prostriedkom. Z toho dôvodu je odporca jeho obsahom a závermi pri svojom rozhodovaní viazaný. Podľa jeho názoru na daný prípad nie je aplikovateľný reštitučný titul v zmysle § 3 ods. 1 písm. o) vzhľadom na sledovaný účel zákona, navrhovateľky sa zrejme domáhajú možnosti napadnúť právoplatné vyvlastňovacie rozhodnutie, ktoré bolo pravdepodobne vedené formou doručovania cestou verejných vyhlášok a v tom čase nevyužili možnosť domáhať sa svojich práv. Podľa § 2 zák. č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom (1) Právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce obdobie") spôsobom uvedeným v ustanovení § 3. (2) Ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí: a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé dedičstvo, b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku, c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti, d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1, e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti. (3) V prípadoch uvedených v ustanovení § 3 ods. 1 písm. j) sú oprávnenými osobami aj osoby tam uvedené; ustanovenia odseku 2 písm. c) až e) platia obdobne. Podľa § 25 zák. č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom (1) Právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. (2) Rozhodnutie o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný pozemkový úrad. (3) Na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa § 3 zák. č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku (1) Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. (2) Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. (4) Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. (5) Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa § 14 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku Účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Podľa § 32 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 40 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku Ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný; inak si správny orgán môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania. Podľa § 46 zák. č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 460 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 01.04.1964 Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Podľa § 78 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností Zápisy práv k nehnuteľnostiam v evidencii nehnuteľností vykonané do 31. decembra 1992 preukazujú pravdivosť skutočností v nich uvedených, ak sa nepreukáže opak. Ak sa preukáže opak, správa katastra opraví zápis. Navrhovateľky sa v konaní domáhali preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy postupom v zmysle Tretej hlavy Piatej časti O.s.p.. Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplynulo, že k uplatneniu reštitučného nároku k nehnuteľnosti parc. č. 641/1 k.ú. Y. zapísanej na LV č. XXX vyvlastnené rozhodnutím 4401/79 zo dňa 16.06.1980 došlo podaním doručeným dňa 17.12.2004, pričom reštitučný nárok si uplatnili zároveň U. D., G. V., U. Z., Q. O., F. Q. a dedičia po X. Z. A. Z.. V doplňujúcej časti podania bolo uvedené, v čase vyvlastnenia bola U. Q., rod. B. už 12 rokov mŕtva a dedičské konanie prebehlo až v roku 1993, z čoho vyplýva, že v čase, keď bola uložená náhrada v depozite, nemohol byť nikto, kto by náhradu za uvedený pozemok mohol prevziať. V administratívnom spise je založené jedno písomné vyhotovenie rozhodnutia OU-DS- PLO-2014/00136-3 zo dňa 28.03.2014, podľa ktorého ten istý správny orgán po preskúmaní návrhu navrhovateľov U. D., G. V., U. Z., Q. O., F. Q. a A. Z., proti povinnej osobe SR Slovenský pozemkový fond, rozhodol o priznaní náhrady a nenavrátení vlastníctva k nehnuteľnosti v k.ú. Y. zapísanej v pozemkoknižnej vložke č. 226, parc. č. 641/1, roľa - celková výmera 37 776 m2, v podieli 1/1, nepriznaná výmera 34 072 m2, s tým, že rozhodnutie poukázalo na vyššie uvedené uplatnenie nároku viacerými tvrdenými oprávnenými osoby a správny orgán skonštatoval, že na základe predložených materiálov dospel k záveru, že podmienky kladené zákonom na oprávnené spĺňa iba U. Z., rod. Z., ako príbuzný v stupni synovec pôvodnej vlastníčky. Tento zomrel XX.XX.XXXX, preto bol reštitučný nárok priznaný jeho právnym nástupcom MUDr. V. Z., V. Z., Q. Y., rod. Z., s tým, že právne nároky ostatných vyššie uvedených navrhovateľov budú vysporiadané samostatne. Toto rozhodnutie bolo doručené Slovenskému pozemkovému fondu, MUDr. V. Z., V. Z. a Q. Y., s tým, že je nespochybnené, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Krajský súd po oboznámení sa s obsahom predloženého administratívneho spisu a s prihliadnutím na vyššie uvedenú právnu úpravu skonštatoval, že v súvislosti s vydávaním napadnutého rozhodnutia došlo zo strany správneho orgánu k viacerým zásadným pochybeniam, dôsledkom ktorých je zrušenie napadnutého rozhodnutia postupom v zmysle ust. § 250j ods. 2 písm. a), d), e) O.s.p.. Dôvodom v zmysle písmena a) je nesprávny právny názor v súvislosti s vysloveným záverom odporcu o tom, že nie je v jeho kompetencii vyjadrovať sa k právnym otázkam ohľadne dedičského práva, resp. dedičského nástupníctva jednotlivých osôb, ktoré si uplatnili reštitučný nárok, že je pre jeho rozhodovanie jednoznačne záväzné existujúce právoplatné rozhodnutie o vyvlastnení vrátane údaja o tom, kto bol vlastníkom ku dňu prechodu vlastníctva na štát a že pre naplnenie účelu reštitučného zákona postačuje vydanie celého predmetu ktorémukoľvek čo aj jednému z členov širšej rodiny. S týmto názorom súdu nesúhlasí, nakoľko správny orgán pri svojom rozhodovaní musí postupom v zmysle ust. § 46 Správneho poriadku rozhodovať v súlade s platnými právnymi predpismi, pričom za platné právne predpisy je samozrejme nevyhnutné považovať aj úpravu dedičskej postupnosti v zmysle Občianskeho zákonníka, na základe ktorej je v spojení s ostatnými skutočnosťami potrebné vyriešiť otázku osoby vlastníka sporného majetku v čase prechodu jeho vlastníctva na štát. Tak isto nie je možné prisvedčiť argumentáciu o tom, že pre jeho rozhodovanie je dostačujúce, že vôbec došlo k vydaniu reštituovaného majetku, resp. náhrady ktorémukoľvek, resp. niektorým z do úvahy prichádzajúcich oprávnených osôb z okruhu tých, ktoré si uplatnili reštitučný nárok a že tieto osoby majú právo v rámci ďalších konaní sa domáhať vysporiadania navzájom. Rovnako nie je možné prisvedčiť argumentáciu o automatickej viazanosti právoplatným rozhodnutím príslušného orgánu v danom období (v súvislosti s vyvlastňovacím rozhodnutím) vzhľadom na to, že dôsledkom takéhoto výkladu by bolo možné popretie účelu reštitučných zákonov a možnosti reštitučných konaní, nakoľko by sa absolutizovala platnosť a správnosť akýchkoľvek rozhodnutí vrátane nezákonných, pričom účelom reštitučného konania je práve odstránenie krívd spôsobených aj v dôsledku takýchto nezákonných rozhodnutí. Podľa názoru súdu teda je pri rozhodovaní o tom, kto je pôvodným vlastníkom v zmysle § 2 zák. č. 503/2003 Z.z. je potrebné vychádzať z preukázanej skutočnosti, kto bol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v čase prechodu na štát a od tejto skutočnosti odvodzovať aj reštitučný titul a následne okruh oprávnených osôb. Pokiaľ sa týka ďalšieho zrušujúceho dôvodu podľa písmena d) t.j. nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, v tejto súvislosti treba vytknúť správnemu orgánu, že sa vo svojom rozhodnutí, ktoré bolo pomerne stručné, nijakým spôsobom sa nevysporiadaval so skutočnosťou uvedenou v samotnom reštitučnom nároku (podanie doručené 17.12.2014), kde sa domáhali tvrdené oprávnené osoby vysporiadania sa so skutočnosťou, že v čase vyvlastnenia tvrdená vlastníčka U. Q. bola už 12 rokov zomrelá, pričom s touto skutočnosťou sa napadnuté rozhodnutie nijako nevysporiadalo. Čo sa týka ďalšieho zrušujúceho dôvodu podľa písmena e) súd má za to, že došlo k zásadným pochybeniam, prejavom ktorých bolo porušenie práv účastníkov správneho konania. V prvom rade treba pripomenúť, že je pomerne zmätočné uvedenie predmetu konania (okruh reštitučných nárokov) kde je uvedené, že správny orgán rozhodoval aj o nároku U. Z. (pričom o tomto bolo rozhodnuté iným rozhodnutím) a samotné rozhodnutie tak, ako bolo vydané trpí zásadnou vadou absolútne nedostačujúcej identifikácie účastníkov (oprávnených osôb), nakoľko sú uvedené iba menom, priezviskom (prípadne titulom) a bydliskom bez údaju umožňujúceho presnejšiu identifikáciu, ktorým je obvykle dátum narodenia. Ďalej treba v tejto súvislosti vytknúť, že bolo len zmienené, že o nároku U. Z. bolo vydané osobitné rozhodnutie. V zásade žiaden právny predpis nevylučuje, aby v súvislosti s reštitučnými nárokmi bolo o spoločne uplatnenom nároku rozhodnuté viacerými rozhodnutiami, avšak v takomto prípade musí jednoznačne vyplývať z obsahu napadnutého rozhodnutia ako boli vysporiadané ostatné reštitučné nároky (v nadväznosti na rozsah nároku alebo účastníkov) a samozrejme, keďže sa jedná o reštitučné konanie začaté na základe jedného návrhu spoločne uvedenými navrhovateľmi, mali by mať všetky tieto osoby v rámci celého správneho konania prístup ku všetkým výsledkom konania. V zmienenom prípade bolo nelogické, že pri doručovaní rozhodnutia č. OU-DS-PLO-2014/00136-3 zo dňa 28.03.2014 neboli nijako zohľadnené ďalšie oprávnené osoby a toto rozhodnutie bolo doručované iba právnym nástupcom U. Z., ktorým bol priznaný celý reštitučný nárok - náhrada za nehnuteľnosti v celom rozsahu. Takýmto spôsobom bola fakticky znemožnená obrana ostatných účastníkov konania a domáhanie sa príslušnej časti reštitučného nároku v konaní pred správnym orgánom. Vzhľadom na vyššie uvedené súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný právnym názorom súdu. O trovách konania rozhodol súd postupom v zmysle § 250l ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 250k O.s.p. tak, že procesne úspešným navrhovateľkám priznal nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslených v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. na sumu 578,19 eur, pozostávajúcu z tarifnej odmeny po 134 eur za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie odvolania), 2 x paušálnej náhrady po 8,04 eur, 1 x tarifnej odmeny 139,83 eur za účasť na pojednávaní dňa 26.05.2015, 1 x paušálnej náhrady po 8,39 eur, náhrady za stratu času v súvislosti s cestou na pojednávanie za 3 polhodiny po 13,98 eur, čo je spolu 474,24 eur, spolu s DPH 94,85 eur a náhrady cestovného podľa predloženej špecifikácie v súvislosti s cestou na pojednávanie v rozsahu 9,01 eur. Celú náhradu trov právneho zastúpenia je odporca povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu navrhovateliek, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.