Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 24Co/29/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113217419 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113217419.2 Uznesenie Krajský súd v Trnave, v právnej veci navrhovateľa: Ing. K. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. X, X., zastúpený spoločnosťou: KRION Partners s.r.o., Palisády 50, Bratislava, proti odporcovi: Ing. Stanislav Zavarský - Drevo Styl, Mlynská 76, Hlohovec, IČO: 33 437 564, zastúpený advokátom: JUDr. Daniel Pavelka, Pribinova 46, Hlohovec, o zaplatenie 27.170,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 23Cb/8/2013-175 zo dňa 12.09.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd p r i p ú š ť a zmenu návrhu tak, že sa bude rozhodovať o nasledovnom petite: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 27.170,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 27.170,- Eur od 21.09.2012 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške vyčíslenej žalobcom v priebehu konania oproti povinnosti žalobcu vydať žalovanému výrobky zhotovené žalovaným a žalobcovi dodané: 8 ks interiérové dvere biele v pololesku, obložkové zárubne a dverné krídla, obývací nábytok - konferenčný stolík, skrinka policová pod televízor, stolík a 2 ks odkladacie kocky, posteľ s lamelovým roštom, 2 ks nočný stolík, 2 ks matrac typ F SOPRANO, 7 ks vstavané skrine, v mieste trvalého bydliska žalobcu, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh v celom rozsahu zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3.386,27 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právneho zástupcu odporcu. Rozhodnutie prvostupňový súd s použitím ust. § 451 ods. 2, § 457, § 560, § 648 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, odôvodnil vecne tým, že medzi navrhovateľom a odporcom vznikol záväzkovo-právny vzťah a to uzatvorením Zmlúv o dielo, na základe ktorých sa odporca zaviazal zhotoviť a vykonať montáž stolárskych výrobkov a to interiérových dverí a nábytku v zmysle objednávok navrhovateľa a navrhovateľ sa zaviazal zaplatiť cenu za dielo. Z vykonaného dokazovania je ďalej zrejmé, že navrhovateľ opakovane reklamoval vady diela a následne odstúpil od uzavretých zmlúv a teda opodstatnenosť svojho nároku na vrátenie zaplatenej ceny vyvodzuje s poukazom na odstúpenie od zmlúv z dôvodov nevybavenia reklamácie v zákonom stanovenej lehote ako aj pre opätovný výskyt vád a s ohľadom na ktoré odporca po odstúpení od zmluvy nevrátil cenu diela. Súd má za to, že návrhu na vydanie doposiaľ nevráteného bezdôvodného obohatenia zo zrušenej zmluvy môže vyhovieť iba vtedy, keď je požadované vzájomne podmienené, pričom právo na vrátenie ceny zo zrušenej zmluvy o dielo je vzájomne podmienené právom odporcu na vrátenie zhotoveného a dodaného diela. S ohľadom na uvedené je potrebné uviesť, že odstúpením od zmluvy navrhovateľovi zaniklo vlastnícke právo k predmetu diela a medzi ním a odporcom vznikol vzťah z bezdôvodného obohatenia synalagmatickej povahy, obsahom ktorého je povinnosť navrhovateľa vrátiť odporcovi predmet diela a povinnosť odporcu vrátiť cenu za dielo. V dôsledku tejto vzájomnej viazanosti uplatnenie a uspokojenie práva navrhovateľa na vrátenie ceny diela je viazané na uspokojenie práva odporcu na vrátenie predmetu diela a teda žiadna zo zmluvných strán si nemôže samostatne uplatniť svoje právo na plnenie. Pokiaľ teda návrh nie je takto formulovaný, nemôže byť navrhovateľ v konaní úspešný. Plnenia sa môže domáhať len ten, kto už sám svoj dlh splnil, alebo je pripravený splniť, pričom v danom prípade navrhovateľ svoju pripravenosť vrátiť predmet diela neosvedčil. Nakoľko žalobný návrh nie je formulovaný na vrátenie vzájomných plnení prijatých účastníkmi zrušenej zmluvy a navrhovateľ sa nemohol domáhať samostatného plnenia a tiež s poukazom na to, že súd je viazaný žalobným návrhom, návrh navrhovateľa vo vzťahu k odporcovi bez zaoberania sa či došlo k vybaveniu reklamácie v zákonom stanovenej lehote, opätovnému výskytu vád a teda platnému odstúpeniu od zmluvy, zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a odporcovi ako procesne úspešnému účastníkovi konania priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za poskytovanie právnych služieb v celkovej výške 3.386,27 Eur. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a vyhovieť jeho žalobnému návrhu, resp. rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f) O.s.p.. Zároveň pre prípad posúdenia synalagmatického charakteru vzťahu účastníkov zmenil svoj žalobný návrh nasledovne: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 27.170,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 27.170,- Eur od 21.09.2012 do zaplatenia a nahradil žalobcovi trovy konania vo výške vyčíslenej žalobcom v priebehu konania oproti povinnosti žalobcu vydať žalovanému výrobky zhotovené žalovaným a žalobcovi dodané v zmysle objednávok žalobcu zo dňa 27.10.2010, ktoré sú bližšie špecifikované v žalobe zo dňa 25.06.2013, v mieste trvalého bydliska žalobcu, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“ Čo sa týka právneho posúdenia veci, podľa odvolateľa súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ust. § 560 Obč. zákonníka, ktoré sa vzťahuje na zmluvné plnenia, medzi účastníkmi však došlo odstúpením od zmluvy k zrušeniu zmluvy, čo malo za následok založenie záväzku z bezdôvodného obohatenia podľa § 457 Obč. zákonníka, na základe ktorého si majú účastníci poskytnúť plnenia, na splnenie ktorých zaväzuje priamo zákon, pričom ide o dva samostatné záväzkové vzťahy vzniknuté z bezdôvodného obohatenia, na základe ktorých si každý účastník, ktorý je v tom ktorom vzťahu nositeľom práva môže uplatňovať svoje nároky osobitne, a to bez ohľadu na to, či si povinnosť vyplývajúcu mu z druhého vzťahu voči druhému účastníkovi už splnil alebo preukázal pripravenosť plniť. Povinnosť preukázať svoju pripravenosť alebo samotné splnenie svojho záväzku sa na vzťah z bezdôvodného obohatenia nevzťahuje a nie je podmienkou na uplatnenie nároku podľa § 457 Obč. zákonníka. Bezdôvodné obohatenie, resp. povinnosť vrátiť plnenie, vzniká priamo zo zákona v okamihu, kedy dôjde k účinnému zrušeniu zmluvy, bez ohľadu na to, či druhá strana splnila svoj záväzok alebo je pripravená splniť. Ust. § 560 Obč. zákonníka nemožno na daný prípad vôbec aplikovať, preto žalobca nebol povinný formulovať žalobný návrh s vyjadrením synalagmatického charakteru plnení a tiež nebol povinný preukazovať pripravenosť vydať predmet diela žalovanému. Odstúpením od zmluvy vzniká právny stav, ako keby záväzok zo zmluvy nebol nikdy vznikol, na základe čoho sa vlastnícke právo ex lege obnovuje, vlastníkom akejkoľvek veci sa účinnosťou odstúpenia od zmluvy stáva bez ďalšieho opäť jeho pôvodný nositeľ. V prípade prijatia záveru o synalagmatickom charaktere vzťahu účastníkov, účinnosťou odstúpenia od zmluvy žalobcom dochádza k splneniu povinnosti vyplývajúcej z § 457 Obč. zákonníka objednávateľom, nakoľko vlastnícke právo žalovaného ako zhotoviteľa k predmetu zmluvy bolo obnovené. Vyporiadanie vzťahu medzi účastníkmi je upravené priamo zákonom kogentným ust. § 457 Obč. zákonníka, preto vychádzajúc z ust. § 153 ods. 2 O.s.p., súd nie je viazaný petitom návrhu a je povinný aj prekročiť návrhy účastníkov, ak zákon spôsob vyporiadania ich vzťahu zakotvuje kogentným ustanovením, podporne poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 226/2005. Z návrhu žalobcu bolo súdu zrejmé, že tento sledoval vyporiadanie vzťahov medzi ním a žalovaným po zrušení zmlúv. Pokiaľ by bolo podanie žalobcu neúplné, nesprávne alebo nezrozumiteľné, mal súd vyzvať žalobcu na opravu alebo doplnenie podania podľa § 43 ods. 1 O.s.p.. Súdy sú povinné spravovať sa zásadou iura novit curia, právne posúdenie veci je jednoznačne povinnosťou súdu a nie účastníkov. Súd svojím rozhodnutím z dôvodu prílišného formalizmu odoprel žalobcovi právo na vrátenie ním zaplatenej ceny diela žalovanému, hoci toto mu jednoznačne patrilo, keď svoje rozhodnutie oprel o argument, podľa ktorého žalobný návrh nie je formulovaný na vrátenie vzájomných plnení a tiež s poukazom na to, že súd je viazaný návrhom. Súd nie je oprávnený žalobu pre zlú formuláciu žalobného návrhu zamietnuť, takýto postup je porušením ústavných práv žalobcu na zákonnosť a spravodlivé konanie, súd prvého stupňa svojím postupom porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces. Odvolateľ poukázal tiež na nepreskúmateľnosť a rozpornosť napadnutého rozsudku z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď závery súdu sú v rozpore so žalobcom predloženými dôkazmi a podaniami, z ktorých jednoznačne vyplýva pripravenosť žalobcu vrátiť výrobky žalovanému, čo vyplýva už z odstúpenia od zmluvy zo dňa 17.09.2012, ako aj zo samotnej žaloby a prednesov žalobcu a jeho právneho zástupcu. Žalobca žalovanému dielo neodovzdal len z dôvodu, že žalovaný si dielo odmietol prevziať a zaplatiť uhradenú cenu diela. V priebehu celého konania bolo zrejmé, že žalobca si je vedomý svojej povinnosti odovzdať žalovanému predmet diela. Súd prvého stupňa tiež neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, a to výsluch žalovaného, keď práve aj na základe jeho výsluchu mohol žalobca preukázať pripravenosť na odovzdanie diela. Odporca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu, navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Navrhol nepripustiť zmenu žalobného návrhu z dôvodu hospodárnosti a dvojinštančnosti súdneho konania. V doterajšom konaní nebol riešený stav, v akom sa nachádzajú veci, ktoré by mal navrhovateľ vrátiť odporcovi, navrhovateľ tieto veci naďalej používa, dochádza k ich opotrebeniu. Odporca považuje odstúpenie od zmluvy za neplatné, nakoľko navrhovateľ do odstúpenia zahrnul všetky dodané veci, teda aj také, ktoré nikdy nereklamoval a tiež také, u ktorých boli reklamované vady odstránené. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa vo veci samej je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal, aby súd uložil odporcovi zaplatiť sumu vo výške 27.170,- Eur s príslušenstvom a náhradu trov konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že na základe objednávok odporca zhotovil a dňa 20.04.2011 dodal a vykonal montáž stolárskych výrobkov - interiérových dverí a nábytku v dome navrhovateľa za čo navrhovateľ zaplatil odporcovi dohodnutú cenu v celkovej výške 27.170,- Eur. Po dodaní a montáži výrobkov zistil, že dodané výrobky majú vady, ktoré navrhovateľ opakovane reklamoval a žiadal odporcu o ich odstránenie a to dňa 09.10.2011, dňa 21.10.2011 a dňa 02.12.2011. Odporca vady neodstránil, resp. v niekoľkých prípadoch sa vady objavili opakovane. Odporca tiež porušil svoju povinnosť vybaviť reklamáciu navrhovateľa v lehote ustanovenej § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Navrhovateľ odstúpil od zmlúv o dielo, ktoré oznámil odporcovi listom zo dňa 17.09.2012, ktoré odporca prevzal dňa 20.09.2012. Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu na začatie konania uviedol, že na základe objednávok navrhovateľa došlo medzi účastníkmi k uzatvoreniu zmluvy o dielo, resp. zmluvy o zhotovení veci na zákazku. Z návrhu vyplýva, že navrhovateľ vady predmetu diela reklamoval prvýkrát e-mailom dňa 09.10.2011 a následne opätovne e-mailom dňa 21.10.2011, odporca však žiadnu z týchto reklamácií neeviduje a nemá o nich vedomosť. Odporca sa o uplatňovaní nárokov zo zodpovednosti za vady zo strany navrhovateľa o reklamácií vád predmetu diela dozvedel až po doručení listu zo dňa 02.12.2011. Dňa 05.12.2011 sa dostavil k navrhovateľovi, kde vykonal prehliadku predmetu diela a spísal individuálny reklamačný formulár pre každú reklamovanú vadu, kde uviedol popis reklamovanej vady ako i spôsob vybavenia každej individuálnej reklamácie. Navrhovateľ odmietol reklamačné formuláre podpísať. Odporca väčšinu reklamácií navrhovateľa zamietol, nakoľko vytýkané vady neboli vadami spôsobenými odporcom ani povahou použitého materiálu. Reklamácie, ktoré odporca označil za odôvodnené vybavil z väčšej časti priamo na mieste, pričom na mieste nebolo možné vybaviť len dve reklamácie a to požiadavku navrhovateľa na výmenu políc v skrini a chyby v spájaní a lakovaní dielcov skrinky pod TV. Odstúpenie navrhovateľa od zmluvy zo dňa 17.09.2012 je neplatné a nespôsobilé zrušiť zmluvu o dielo uzavretú s odporcom. Navrhovateľ odôvodňuje odstúpenie od zmluvy výhradne s odkazom na tú skutočnosť, že mal prostredníctvom viacerých reklamácií opakovane reklamovať vady predmetu diela, odporca mal vady bezúspešne opakovane odstraňovať, avšak tieto stále pretrvávajú. Odporca však eviduje jedinú reklamáciu zo dňa 02.12.2011, túto riadne vybavil a teda nie sú splnené podmienky k tomu, aby mohol navrhovateľ od zmluvy odstúpiť. Závery odborného vyjadrenia sú vo vzťahu k vlastnostiam interiérových dverí ako i k prejednávanej veci irelevantné, pretože znalec posudzuje interiérové dvere s odkazom na technické požiadavky vzťahujúce sa k dverám ako stavebnému prvku (exteriérové dvere, garážové brány a podobne). Čo sa týka odstúpenia od zmluvy z dôvodu vadnosti postele, navrhovateľ takúto vadu nikdy nereklamoval. Rovnako nereklamoval vady skríň, ktoré navrhovateľ uvádza v odstúpení od zmluvy. Súd prvého stupňa zamietnutie žalobného návrhu v celom rozsahu založil výlučne na argumentácii, že pokiaľ žalobný návrh nie je formulovaný na vrátenie vzájomných plnení prijatých účastníkmi zrušenej zmluvy a navrhovateľ sa nemohol domáhať samostatného plnenia a tiež s poukazom na to, že súd je viazaný žalobným návrhom, návrh navrhovateľa vo vzťahu k odporcovi bez zaoberania sa, či došlo k vybaveniu reklamácie v zákonom stanovenej lehote, opätovnému výskytu vád a teda platnému odstúpeniu od zmluvy, bolo návrh potrebné zamietnuť. Odvolací súd takýto záver súdu prvého stupňa považuje minimálne za predčasný. V zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku, a v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. i uznesenia (použitých s odkazom na § 251 ods. 4 O.s.p.), súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 148/2011, ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006). Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil, keď svoje rozhodnutie s poukazom na vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk dostatočným spôsobom právne ani vecne neodôvodnil. Súdu prvého stupňa je potrebné vytknúť, že hoci vo veci vykonal pomerne podrobné dokazovanie, jeho výsledky nijako nevyhodnotil a najmä vôbec sa nezaoberal zásadnou právnou otázkou, či v danom prípade došlo zo strany navrhovateľa k platnému odstúpeniu od zmluvy o dielo, a či následne došlo k povinnosti vrátiť si vzájomné plnenia v zmysle § 457 Obč. zákonníka. Ide o vadu rozhodnutia, ktorá má za následok nepreskúmateľnosť a nezákonnosť rozhodnutia. Je preto potrebné dať za pravdu odvolateľovi v tom, že rozsudok súdu prvého stupňa je nedostatočne odôvodnený, arbitrárny a nepreskúmateľný. Čo sa týka právneho posúdenia, súd prvého stupňa správne aplikoval ust. § 457 Obč. zákonníka. Odvolací súd podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 115/2008, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že ak objednávatelia odstúpili od zmluvy, zaniklo im vlastnícke právo k predmetu diela a v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka vznikol medzi nimi a žalovaným (dodávateľom) právny vzťah z bezdôvodného obohatenia synalagmatickej povahy, obsahom ktorého je povinnosť účastníkov vrátiť druhému všetko, čo podľa zmluvy dostal, teda na jednej strane povinnosť žalobcov vrátiť žalovanému predmet diela a na druhej strane povinnosť žalovaného vrátiť im cenu diela. Za danej situácie je v prípade zrušenia tohto dvojstranného právneho úkonu každý z nich zároveň povinným i oprávneným účastníkom právneho vzťahu zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. V dôsledku vzájomnej viazanosti a podmienenosti práv a povinností účastníkov zo zrušenej zmluvy (§ 457 Občianskeho zákonníka) je aj procesné uplatnenie a uspokojenie práva jednej zmluvnej strany (na vrátenie ceny diela) viazané na uspokojenie obdobného práva druhej zmluvnej strany (na vrátenie predmetu diela) a povinnosť jednej z nich plniť je viazaná na rovnakú povinnosť druhej. Žiadna z nich teda nemôže samostatne uplatniť svoje právo na plnenie, poskytnuté podľa zrušenej zmluvy, lebo § 457 Občianskeho zákonníka upravuje nielen spôsob, ale aj rozsah vzájomného plnenia. So zreteľom na uvedené sa žalobcovia v prejednávanej veci mohli domáhať na súde vrátenia svojho plnenia bez toho, aby v žalobe vyjadrili podmienenosť tohto plnenia nárokom druhej strany, len ak by sami neboli povinní vrátiť plnenie žalovanému (teda len ak by podľa zrušenej zmluvy plnil výlučne on alebo ak by do vyhlásenia rozsudku splnili svoju povinnosť vrátiť žalovanému jeho plnenie). Vzhľadom na to sa žalobcovia nemohli domáhať samostatného plnenia, ale mali vyššie uvedenú vzájomnosť a podmienenosť práv a povinností účastníkov primerane vyjadriť v petite žaloby. Keďže žalobcovia v petite žaloby túto vzájomnú viazanosť reštitučných povinností účastníkov nevyjadrili a súd bol viazaný ich žalobným návrhom (§ 153 ods. 2 O.s.p.), nemohla byť ich žaloba už z tohto dôvodu úspešná. Za daného skutkového stavu nebolo možné vyhovieť žalobe, ktorá nezodpovedala § 457 Občianskeho zákonníka a ani prekročiť žalobný návrh a rozhodnúť o vzájomnej povinnosti oboch účastníkov vrátiť si poskytnuté plnenia. Ďalej možno poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 113/2007, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že právne následky platného odstúpenia od zmluvy sú 1/ zrušenie zmluvy od začiatku (ex tunc), ak nebol účastníkovi alebo právnym predpisom ustanovený iný časový okamih, od ktorého sa zmluva ruší, 2/ vznik povinnosti účastníkov vzájomne sa majetkovo vyporiadať, a to podľa zásad o bezdôvodnom obohatení alebo osobitných predpisov (§ 653 ods. 3, 4 O.z.), 3/ odstúpením od zmluvy nie je dotknutý prípadný nárok na náhradu škody na základe režimu všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420 O.z.). Za situácie, kedy je kúpna zmluva neplatná alebo kedy je zmluva zrušená, nastupuje režim § 457 O.z., ktorý špeciálne upravuje dôsledky bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením z neplatného právneho úkonu alebo zo zrušenej zmluvy. Nárok účastníka zmluvy na vrátenie kúpnej ceny z neplatnej alebo zrušenej kúpnej zmluvy je nárokom podmieneným zo zákona povinnosťou vrátiť druhému účastníkovi to, čo sa získalo za kúpnu cenu. Pokiaľ sa niekto domáha vrátenia kúpnej ceny zo zrušenej kúpnej zmluvy, súd vo výroku vyjadrí vzájomný synalagmatický záväzok oboch účastníkov zrušenej kúpnej zmluvy vrátiť si navzájom prijaté plnenie. Vyššie uvedené rozhodnutia potvrdzujú aj staršiu rozhodovaciu prax vyjadrenú v judikáte Rc 3 Cz 49/74, podľa ktorého ak je kúpna zmluva neplatná alebo bola zrušená, môže sa jej účastník domáhať úspešne vrátenia svojho plnenia len za predpokladu, že je ochotný a schopný vrátiť žalovanému to, čo sám prijal ako plnenie zo zmluvy (§ 457 ods. 1 O.z.). To sa týka i prípadnej peňažitej náhrady za plnenie, ak nie je dobre možné vrátenie plnenia pôvodného (§ 458 ods. 1, veta druhá, O.z.). Súd môže vyhovieť takejto žalobe len vtedy, ak je v žalobnom návrhu samotnom alebo v jeho spojení so vzájomným návrhom žalovaného podklad (§ 153 ods. 2 O.s.p.) pre výrok, v ktorom je možné vyjadriť vzájomnú viazanosť plnení oboch účastníkov, ktorá by bola v zmysle § 262 ods. 1 O.s.p. rešpektovaná v prípade súdneho výkonu rozhodnutia. Pokiaľ účastníci z nedostatku právnych znalostí príslušné návrhy v uvedenom zmyslu nepodajú, poskytne im súd potrebné poučenie v zmysle ustanovení § 5 O.s.p. Ak je návrhom uplatnený nárok z právneho vzťahu, pre ktorý právny predpis prikazuje určitý spôsob vyrovnania vzťahu účastníkov, je osobitne významné samotné pravdivé opísanie rozhodujúcich skutkových okolností tak, aby súd mohol zistiť, či ide o právny vzťah, pre ktorý je kogentne ustanovený určitý spôsob vyrovnania účastníkov. Zákonná požiadavka, aby účastník presne, určito a zrozumiteľne vymedzil, čoho sa domáha, je v tomto prípade modifikovaná tým, že spôsob vyporiadania vzťahu účastníkov vyplýva z kogentných ustanovení zákona (v dôsledku toho sa vždy musí realizovať spôsob vyporiadania vyplývajúci zo zákona, a to bez ohľadu na to, aký alebo ako formulovaný bol spôsob vyporiadania navrhovaný navrhovateľom). Súd teda v týchto prípadoch nerozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov podľa toho, čoho sa navrhovateľ domáhal (v súlade alebo v rozpore s právnym predpisom upravujúcim ten-ktorý právny vzťah), ale podľa spôsobu vyporiadania vzťahu predpísaného pre tento vzťah právnym predpisom. Podľa odvolacieho súdu za takéto konania je možné napríklad označiť konanie o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva (§ 150 Občianskeho zákonníka), rozhodnutie súdu o bytovej náhrade (§ 712 Občianskeho zákonníka). V prípade plnenia z neplatnej zmluvy podľa § 457 ods. 2 Občianskeho zákonníka však nejde o prípad, v ktorom by z právneho predpisu vyplýval určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi účastníkmi, ako predpokladá ustanovenie § 153 ods. 2 O.s.p., ktoré súdu umožňuje prekročenie návrhu účastníkov, ale o zákonom danú podmienenosť nárokov zmluvných strán, ktorú treba zohľadniť pri rozhodovaniach o ich právach povinnostiach. Uvedené vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2004), podľa ktorého „Nárok účastníka neplatnej (zrušenej) zmluvy na vrátenie ceny je nárokom podmieneným zo zákona povinnosti vrátiť druhému účastníkovi to, čo získal za kúpnu cenu, ktorej vrátenia sa teraz domáha. Vzájomná povinnosť strán neplatnej (zrušenej) kúpnej zmluvy nie je stotožniteľná s ustanovením § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku danou možnosťou prekročiť návrhy účastníkov, ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vysporiadania vzťahu medzi nimi". (por. rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/805/2014). V prejednávanej veci však bolo potrebné prihliadnuť na to, že navrhovateľ v odvolaní navrhol zmenu návrhu, ktorej obsahom bolo vyjadrenie povinnosti vrátiť si vzájomné plnenia, čím vlastne odstránil jediný dôvod, pre ktorý bola jeho žaloba súdom prvého stupňa zamietnutá. Z ustanovenia § 95 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že navrhovateľ môže počas konania so súhlasom súdu zmeniť žalobu. Zmenenú žalobu je potrebné ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene. Súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe. Podľa § 216 ods. 1 O.s.p. ustanovenia § 92 ods. 1 a 4, § 97 a § 98 pre odvolacie konanie neplatia; to znamená, že § 216 ods. 1 O.s.p. nevylučuje aplikáciu § 95 ods. 1 O.s.p. v odvolacom konaní. Úvaha súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom navrhovanou zmenou žaloby, môžu alebo nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že je dôvodné v súlade s ust. § 95 ods. 1 O.s.p. rozhodnúť o pripustení zmeny návrhu tak, ako to navrhovateľ navrhol v odvolaní, nakoľko výsledky doterajšieho konania, v rámci ktorého navrhovateľ deklaroval pripravenosť vrátiť žalovanému zhotovené dielo, môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, rešpektujúc tak zásady spravodlivého súdneho konania. Zároveň však bolo vylúčené, aby o takto zmenenom návrhu vecne rozhodol odvolací súd, nakoľko by tým nebola zachovaná zásada dvojinštančnosti súdneho konania. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa § 1 O.s.p. - Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 14/2001 a II.ÚS 132/2002). Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1) zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., § 115 O.s.p. a pod.). Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní. Ak by odvolací súd svoje rozhodnutie nepredvídateľne založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, porušil by právo účastníkov na spravodlivý proces a v skutočnosti by im odňal právo namietať správnosť právneho názoru súdu na inštančne vyššom súde. K novým právnym záverom odvolacieho súdu by sa účastníci nemali možnosť vyjadriť, prípadne predložiť nové dôkazy, ktoré z hľadiska doterajších záverov súdu prvého stupňa, sa nejavili významné. Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, musí rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania tak odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Inak by odvolací súd znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo by im odoprel možnosť prieskumu nových, z pohľadu záverov súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska posúdenia odvolacím súdom rozhodujúcich záverov, čím by účastníkom odňal možnosť konať pred súdom (mutatis mutandis porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 276/2007, sp. zn. 3 Cdo 280/2007). V dôsledku vyššie uvedeného, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., keďže takýmto postupom súdu sa odňala účastníkom možnosť konať pred súdom, ako aj s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., keď prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil tým, že na vec neaplikoval všetky náležité ustanovenia právneho predpisu a nadväzne v naznačenom smere i nedostatočne zistil skutkový stav, zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude, zodpovedať všetky relevantné právne otázky, na ktoré bolo poukázané vyššie, vykonať riadne dokazovanie, jeho výsledky riadne vyhodnotiť, vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania, ako základnú predbežnú právnu otázku posúdiť platnosť odstúpenia od zmluvy a následne posúdiť uplatnený nárok v zmysle ust. § 457 Obč. zákonníka, a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o trovách konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.