Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/249/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113217419 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2113217419.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: Ing. K. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. X, X., zastúpený spoločnosťou: KRION Partners s.r.o., Palisády 50, Bratislava, IČO: 36 858 617, proti žalovanému: Ing. Stanislav Zavarský - Drevo Styl, Mlynská 76, Hlohovec, IČO: 33 437 564, zastúpený advokátom: JUDr. Daniel Pavelka, Pribinova 46, Hlohovec, o zaplatenie 27.170,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 23Cb/8/2013-230 zo dňa 04.03.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 12.785,80 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 12.785,80 Eur od 21.09.2012 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým odsekom výroku uložil povinnosť žalobcovi vydať žalovanému výrobky zhotovené žalovaným a žalobcovi dodané, a to 8 ks interiérových dverí bielych v pololesku, obložkové zárubne a dverné krídla, obývací nábytok - skrinku policovú pod televízor, stolík, 2 ks odkladacích kociek a skriňu v spálni 2 a skriňu v pracovni, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Tretím odsekom výroku súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol a štvrtým odsekom výroku rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne citáciou ust. § 451 ods. 2, § 457, § 631, § 633 ods. 1, § 644, § 645 ods. 1, § 648 ods. 2, § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka, § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vecne argumentoval tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané a medzi účastníkmi konania ani nebolo sporné, že medzi nimi vznikol záväzkovo-právny vzťah a to uzatvorením zmlúv o dielo, na základe ktorých sa odporca zaviazal zhotoviť a vykonať montáž stolárskych výrobkov a to interiérových dverí a nábytku v zmysle objednávok navrhovateľa a navrhovateľ sa zaviazal zaplatiť cenu za dielo. S ohľadom na spôsob vzniku záväzkového vzťahu medzi účastníkmi konania, ako aj predmet diela, je zjavné, že sa jednalo o zhotovenie veci na zákazku podľa § 644 až § 651 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa jednalo o zmluvy spotrebiteľské v zmysle citovaných ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a na daný záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania sa preukázateľne vzťahuje aj vyššie citované ustanovenie zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ opakovane reklamoval vady diela prostredníctvom elektronickej pošty dňa 09.10.2011 a dňa 21.10.2011, tiež listom zo dňa 02.12.2011 a následne odstúpil od uzavretých zmlúv a teda opodstatnenosť svojho nároku na vrátenie zaplatenej ceny vyvodzuje s poukazom na odstúpenie od zmlúv z dôvodov nevybavenia reklamácie v zákonom stanovenej lehote ako aj pre opätovný výskyt vád, s ohľadom na ktoré odporca po odstúpení od zmluvy nevrátil cenu diela. Odporca sa v konaní bránil tvrdením, že sa o reklamácii vád diela navrhovateľom dozvedel až po doručení listu „Výzva na odstránenie vád - reklamácia“ zo dňa 02.12.2011, na základe ktorého pristúpil k odstráneniu vád dňa 05.12.2011, pričom o reklamáciách navrhovateľa uplatnených podaniami zo dňa 09.10.2011 a 21.10.2011 nemal žiadnu vedomosť. Uvedené tvrdenie odporcu však neobstojí, nakoľko navrhovateľ predložením e-mailových správ zaslaných zo strany odporcu navrhovateľovi z e-mailovej adresy: C. preukázal, že takýto spôsob komunikácie bol medzi účastníkmi konania obvyklým komunikačným prostriedkom. Zároveň sa uvedené tvrdenie odporcu javí ako účelové vzhľadom na skutočnosť, že k odstraňovaniu vád diela pristúpil okamžite potom, čo mu bola doručená Výzva na odstránenie vád - reklamácia zo dňa 02.12.2011, avšak z doručeniek predložených navrhovateľom vyplýva, že predmetná výzva mu bola doručená na adresu PD Siladice dňa 06.12.2011 a na adresu Mlynská 76, Hlohovec dňa 08.12.2011 a teda dňa 05.12.2011 nemohol odstraňovať vady na základe reklamácie zo dňa 02.12.2011, nakoľko mu v tomto čase nebola doručená a je teda zrejmé, že k riešeniu reklamácie pristúpil na základe skorších reklamácií navrhovateľa. Navrhovateľ v súvislosti s reklamáciu vád jednotlivých výrobkov uviedol, že odporca reklamáciu nevybavil v zákonom stanovenej lehote 30 dní, ktorá vyplýva z ustanovenia § 18 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že reklamácia bola navrhovateľom riadne uplatnená už podaniami zo dňa 09.10.2011 a dňa 21.10.2011 a odporca bol povinný v zákonom stanovenej lehote reklamáciu vybaviť a vydať navrhovateľovi písomný doklad, čo sa však nestalo a k vybaveniu reklamácie pristúpil až 05.12.2011. Po uplynutí zákonnej lehoty na vybavenie reklamácie vzniklo navrhovateľovi ohľadom reklamovaných výrobkov právo od zmlúv odstúpiť. Navrhovateľ si toto právo voči odporcovi uplatnil listom „Odstúpenie od zmluvy o dielo“ zo dňa 17.09.2012, v ktorom odporcovi oznámil, že odstupuje od zmlúv o dielo zo dňa 27.10.2010 a súčasne ho vyzval na vrátenie celej kúpnej ceny najneskôr do 14 dní od doručenia oznámenia. V tejto súvislosti súd uvádza, že odstúpenie od zmluvy je jednostranným právnym úkonom, ktorý sa stáva účinným tým, že dôjde do dispozičnej sféry adresáta. Týmto úkonom realizuje účastník zmluvy svoje právo domôcť sa v dôsledku naplnenia zákonného alebo zmluvného dôvodu zrušenia zmluvy. Občiansky zákonník neurčuje povinnosť, aby obsahom právneho úkonu odstúpenia od zmluvy bolo aj uvedenie dôvodu odstúpenia, či už zákonného alebo dohodnutého, prípadné uvedenie dôvodov odstúpenia v odstúpení od zmluvy neznamená viazanosť týmito dôvodmi. Pokiaľ ide o zodpovedanie otázky, či je odstúpenie navrhovateľa od zmlúv o dielo uzavretých s odporcom platné a ktorej posúdenie je pre posúdenie dôvodnosti samotného nároku nevyhnutné, túto súd uzavrel s tým, že odstúpenie od zmlúv je z vyššie uvedeného (nevybavenie reklamácie v zákonnej lehote) dôvodné a platné. Súd konštatuje, že dôvody na odstúpenie boli jednoznačne dané u tých zmlúv, na základe ktorých došlo k zhotoveniu vecí, ktoré boli zo strany navrhovateľa reklamované- skrinka pod TV, stolík, dva kusy kociek, všetky dodané dvere, skriňa v spálni a v pracovni a teda navrhovateľ si legitímne uplatnil svoj nárok na odstránenie vád diela, ktorý mal byť v stanovenej lehote riadne vybavený. Zásadnou pre rozhodnutie v tejto súdnej veci bola tá skutočnosť, že bez ohľadu na počet vyskytnutých vád diela a ich rozsah, bolo v tomto konaní potrebné vychádzať zo skutočnosti, že navrhovateľovi vzniklo objektívne a zákonné právo využiť svoj nárok na odstúpenie od zmlúv pre odporcovo porušenie ustanovenia § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. 3. V dôsledku platného a účinného odstúpenia od zmluvy, na základe ktorej boli zhotovené a dodané dvere v počte 8 ks, od zmluvy, na základe ktorej bol dodaný obývací nábytok v časti policovej skrinky, stolíku a 2 kusov kociek a od zmluvy, na základe ktorej boli dodané skrine v časti skrine do spálne a pracovne, nastali účinky „ex tunc“ v tom zmysle, že zmluva sa zrušila od začiatku, na základe čoho súd v zmysle ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka zaviazal odporcu k úhrade sumy 12.785,80 Eur titulom vrátenia zaplatenej ceny za nasledovné výrobky a to 8 ks interiérových dverí bielych v pololesku, obložkové zárubne a dverné krídla, obývací nábytok- skrinka policová pod televízor, stolík, 2 ks odkladacích kociek a skriňa v spálni 2 a skriňa v pracovni. Zároveň zaviazal odporcu k úhrade príslušenstva, úroku z omeškania z dlžnej sumy a to vo výške 8,75% ročne zo sumy 12.785,80 Eur od 21.09.2012 do zaplatenia, pričom k omeškaniu odporcu došlo dňa 21.09.2012, t.j. deň nasledujúci po doručení odstúpenia od zmluvy o dielo a súčasne výzvy na zaplatenie. S ohľadom na uvedené je potrebné uviesť, že odstúpením od zmluvy navrhovateľovi zaniklo vlastnícke právo k vyššie uvedeným veciam a medzi ním a odporcom vznikol vzťah z bezdôvodného obohatenia synalagmatickej povahy, obsahom ktorého je povinnosť navrhovateľa vrátiť odporcovi predmet diela a povinnosť odporcu vrátiť cenu za dielo. Súd tak súčasne zaviazal navrhovateľa vydať odporcovi veci zhotovené na základe zmlúv tak, ako je to uvedené vo výroku rozsudku. 4. Súd vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa zamietol a to z dôvodu, že nemal preukázané platné odstúpenie navrhovateľa od zmlúv o dielo uzavretých s odporcom, predmetom ktorých bolo zhotovenie tých veci, ktoré nikdy neboli navrhovateľom reklamované. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zo strany navrhovateľa ani v jednej z predložených reklamácií nikdy nedošlo k reklamácii vád konferenčného stolíku, postele, nočných stolíkov, roštov, matracov a 5 ks vstavaných skríň. Navrhovateľ v tejto súvislosti argumentoval tým, že v prípade zmlúv uzatvorených medzi účastníkmi predstavuje dielo hromadnú vec pozostávajúcu z niekoľkých stolárskych výrobkov a pri posudzovaní podmienok pre odstúpenie od konkrétnej zmluvy je potrebné prihliadnuť na túto vec ako celok. Zároveň uviedol, že bez ohľadu na to, či bolo predmetom zhotovenie jednotlivej veci alebo súboru vecí, zákon takúto skutočnosť nerozlišuje, pričom ustanovenie § 48 Občianskeho zákonníka predpokladá odstúpenie od zmluvy ako celku. Súd má za to, že uvedené tvrdenie navrhovateľa neobstojí, pričom dielo dodané odporcom nemožno považovať za hromadnú vec. Hromadnou vecou treba rozumieť súbor jednotlivých vecí, ktoré sú prepojené tak, že len spoločne tvoria hospodársky celok. V danom prípade však jednotlivé stolárske výrobky nemožno považovať za jeden celok, ktorý by len takto mohol byť predmetom právnych vzťahov. Naopak jedná sa o samostatné veci, ktoré môžu byť samostatným objektom práv. Reklamovanie vád len niektorých vecí nezakladá nárok na odstúpenie od zmlúv ako celku. Vzhľadom k tomu, že zo strany navrhovateľa nikdy nedošlo k reklamácii vyššie uvedených vecí, nevzniklo mu ani právo od zmlúv odstúpiť a teda pokiaľ si navrhovateľ toto právo voči odporcovi uplatnil, nebolo dôvodné a platné a takéto odstúpenie od zmluvy nemá za následok jej zrušenie a nezakladá nárok navrhovateľa na vrátenie zaplatenej ceny. Vzhľadom na uvedené teda súd v tejto časti návrh navrhovateľa zamietol. Súd o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu, pričom pomer úspechu a neúspechu účastníkov je približne rovnaký, pričom pomer úspechu k neúspechu u navrhovateľa predstavuje 47% a pomer úspechu odporcu k jeho neúspechu 53%. 5. Proti tomuto rozsudku, v zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania, podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov konania, resp. aby ho zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, uplatniac odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p.. Odvolateľ namietal nesprávnosť právneho posúdenia v zamietajúcej časti, keď súd neakceptoval jeho argumentáciu o existencii diela ako hromadnej veci a odstúpenie od zmluvy zo dňa 17.09.2012 nemohlo spôsobiť zánik všetkých zmlúv o dielo uzatvorených medzi stranami. Súd nesprávne vyhodnotil, že každý jeden kus zhotoveného nábytku je potrebné považovať za samostatný predmet diela, na ktorý bola uzatvorená samostatná zmluva o dielo, celkovo tak malo byť uzatvorených 26 zmlúv a pokiaľ by žalobca chcel docieliť zrušenie zmluvy o dielo vo vzťahu k všetkým objednaným častiam nábytku tvoriacich predmet sporu, musel by reklamovať osobitne každú jednu vec. Súd bol povinný posudzovať právny vzťah medzi stranami s prihliadnutím na ich úmysel v čase jeho uzavretia podľa § 35 ods. 2 OZ, z objednávok a aj z konania strán pri uzatváraní a realizácii zmlúv o dielo jednoznačne vyplýva vôľa strán uzatvoriť na objednané dielo 6 samostatných zmlúv dielo, čo vyplýva aj z toho, že strany podpísali celkovo 6 samostatných objednávok, čo potvrdil v komunikácii so žalobcom aj žalovaný, ktorý sám predložil žalobcovi 6 samostatných objednávok, a vyplýva to aj zo sumára. Výklad súdu je preto v rozpore s dohodou a úmyslom strán pri uzatváraní zmlúv o dielo. Zároveň podľa žalobcu je nevyhnutné na jednotlivé dodávky prihliadať ako na jeden celok. Dielo bolo objednané a dodané v rovnakom čase, cena diela bola vyplácaná za dielo ako celok, spôsob zadania, rovnaký materiál väčšej časti diela, poznámky s požiadavkou o zhotovenie výrobkov v bielej farbe v pololesku, to všetko zjednocuje predmetné dodávky esteticky, štýlovo aj architektonicky, všetok dodaný tovar mal tvoriť štýlový, príp. architektonicky jednotný celok. V písomnej objednávke je uvedený grafický návrh 8 miestností s cenovou ponukou, z čoho je zrejmé, že dielo sa riešilo ako celok od počiatku. Žalobca nepopiera, že každá jednotlivá vec tvoriaca dielo je samostatným predmetom, objednané stolárske/drevárske výrobky tvoria výlučne jeden hospodársky celok, čiastočné plnenie (dodanie len niektorých častí) diela nemá pre žalobcu význam, nakoľko jednotlivé kusy diela nie sú odstrániteľné bez toho, aby sa nenarušil jednotný celok. Žalovaný je malým podnikateľom s jedinou prevádzkou, dielo bolo vyhotovené na mieru, objednaný tovar nemožno získať u žiadneho iného zhotoviteľa. Neobstojí preto záver súdu, že veci tvoriace dielo netvoria hospodárky celok, poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 447/2004, podľa ktorého za súbor vecí možno považovať jednotlivé kusy nábytku v takom počte, prevedení a usporiadaní, pokiaľ tento tvorí účelový, štýlový alebo architektonicky jednotný celok, určený k vybaveniu zvlášť určenej miestnosti alebo slúžiaci zvláštnemu účelu; jednotlivé kusy tohto súboru nie sú odstrániteľné bez toho, že by sa nenarušil tento jednotný celok. Pre žalobcu je bezpredmetné ponechať si dve skrine zo siedmych, jeho zámerom bolo vytvorenie jednotného estetického a architektonického vybavenia domácnosti v jednotnom štýle, pričom získanie presne takých istých skríň u iného dodávateľa je takmer vylúčené. Zároveň je potrebné prihliadnuť na vzájomnú závislosť uzatvorených zmlúv v zmysle § 52a ods. 2 OZ, odstúpenie od jednej zmluvy preto spôsobuje zrušenie aj všetkých s ňou uzatvorených zmlúv, išlo totiž o zmluvy uzatvorené pri tom istom rokovaní, z povahy ktorých ako aj z ich účelu známym obom stranám vyplýva, že sú od seba vzájomne závislé. V zmysle § 54 ods. 2 OZ mal súd obsah zmlúv vykladať spôsobom priaznivejším pre spotrebiteľa. Nakoľko došlo k reklamácii jednotlivých častí diela každej zo 6 uzatvorených zmlúv, vzhľadom na povahu uzatvorených zmlúv a dodaného diela postačuje reklamácia iba niektorých z dodaných výrobkov na zrušenie všetkých zmlúv o dielo. 6. Odvolateľ ďalej namietal nedostatočné a nepresvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku, súd nedostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri aplikácii zákonných ustanovení na skutkové okolnosti daného prípadu, keď súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, koľko zmlúv o dielo bolo vlastne uzatvorených a čo bolo ich predmetom. Pokiaľ dospel súd k záveru, že došlo k uzavretiu zmlúv na každý jednotlivý výrobok, aj napriek tomu, že objednávok bolo spísaných 6, takýto záver nie je relevantne odôvodnený. Ak dospel k záveru, že bolo uzavretých 6 zmlúv o dielo, neuviedol, z akého titulu považoval za platné odstúpenie len od časti zmlúv, hoci žalobca odstúpil od zmlúv ako celku. Odvolateľ nesúhlasí so záverom súdu, že nedošlo k reklamácii konferenčného stolíka, postele, nočných stolíkov, roštov, matracov a 5 ks vstavaných skríň, zákon nepredpisuje na podanie reklamácie určitú formu. Pokiaľ ide o posteľ s matracmi, tieto žalobca reklamoval z dôvodu vadného zhotovenia postele. Matrace tvoria súčasť postele, dodanie matracov bez postele nemá pre žalobcu žiaden hospodárky význam. Je pravda, že žalobca nemá o podaní reklamácie písomné potvrdenie, jeho vydanie však bolo povinnosťou žalovaného ako dodávateľa. Súd sa s uvedenou reklamáciou v rozsudku vôbec nevysporiadal. Na záver odvolateľ namietal rozhodnutie o trovách konania, žalobe žalobcu malo byť vyhovené v celom rozsahu a žalobcovi tak mala byť priznaná náhrada trov konania podľa jeho vyčíslenia. 7. K odvolaniu žalovaného sa žalobca písomne vyjadril. Čo sa týka namietaného nepreukázania doručenia reklamácií žalobcu žalovanému, súd sa s touto námietkou relevantne vysporiadal, keď uviedol, že žalobca predložením e-mailových správ zaslaných zo strany žalovaného žalobcovi z e- mailovej adresy: C. preukázal, že takýto spôsob komunikácie bol medzi účastníkmi konania obvyklým komunikačným prostriedkom, zároveň sa uvedené tvrdenie žalovaného javí ako účelové vzhľadom na skutočnosť, že k odstraňovaniu vád diela pristúpil okamžite potom, čo mu bola doručená Výzva na odstránenie vád - reklamácia zo dňa 02.12.2011, avšak z doručeniek predložených žalobcom vyplýva, že predmetná výzva mu bola doručená na adresu PD Siladice dňa 06.12.2011 a na adresu Mlynská 76, Hlohovec dňa 08.12.2011 a teda dňa 05.12.2011 nemohol odstraňovať vady na základe reklamácie zo dňa 02.12.2011, nakoľko mu v tomto čase nebola doručená a je teda zrejmé, že k riešeniu reklamácie pristúpil na základe skorších reklamácií žalobcu. Žalobca sa s týmto záverom súdu stotožňuje, žalobca preukázal, že žalovanému boli reklamácie zo dňa 09.10.2011 a 21.10.2011 doručené a on tieto v zákonom stanovenej lehote nevybavil. Pokiaľ chcel žalobca spochybňovať autentickosť predmetných správ, mal tak urobiť v predchádzajúcom konaní. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že nemôže byť na škodu adresáta správy, ak odosielateľ zvolí taký spôsob komunikácie, pri ktorom nemôže preukázať doručenie správy druhej zmluvnej strane, podľa žalobcu takouto škodou nemožno zaťažiť predovšetkým spotrebiteľa, pričom žalovaný ako dodávateľ konajúci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti je povinný túto niesť z titulu podnikateľského rizika. Sám žalovaný navrhol žalobcovi komunikáciu prostredníctvom elektronickej komunikácie uvedením mailovej adresy do všetkých objednávok a dodacích listov a prostredníctvom tejto so žalobcom konal pred uplatnením (napr. mailová správa zo dňa 29.07.2011) a aj po uplatnení predmetných dvoch reklamácií. Tvrdenie žalovaného, že predmetné reklamácie mali byť účelovými dodatočne vytvorenými dôkazmi, žalobca popiera a považuje za účelové. Žalobca uplatnil aj tretiu reklamáciu zo dňa 02.12.2011, ktorú žalovaný nevybavil spôsobom ustanoveným zákonom, keď podľa § 18 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, v danom prípade mohol žalovaný vybaviť reklamáciu zamietnutím len na základe odborného posúdenia, čo žalovaný nesplnil. Čo sa týka námietky viazanosti dôvodmi pre odstúpenie od zmluvy, žalobca poukázal na to, že vo svojom odstúpení od zmluvy zo dňa 17.09.2012 poukázal ako na jeden z dôvodov aj nevybavenie reklamácií žalobcu v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote, pričom zákon neurčuje povinnosť, aby obsahom odstúpenia od zmluvy bolo uvedenie dôvodu odstúpenia a prípade uvedenie dôvodov odstúpenia v odstúpení od zmluvy neznamená viazanosť týmito dôvodmi. Neexistencia dôvodov odstúpenia uvedených v odstúpení nevylučuje platnosť odstúpenia z iných skutočne existujúcich dôvodov (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 111/2008. Právo na odstúpenie od zmluvy podľa § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa je právom vyplývajúcim priamo zo zákona a toto nemožno žiadnemu spotrebiteľovi odňať iba z dôvodu, že na uvedený dôvod neodkázal vo svojom odstúpení. Tvrdenie žalovaného o nezaplatení časti ceny diela je nepravdivé a nezodpovedá skutočnému stavu veci, údajná pohľadávka žalovaného voči žalobcovi neexistuje a žalobca ju popiera v celej výške. Žalovaný námietku o údajnej existencii nedoplatku ceny diela nevzniesol počas celého súdneho konania až do momentu podania odvolania, čo potvrdzuje účelovosť jeho konania. Žalobca za vykonanie diela zaplatil žalovanému celú dohodnutú cenu diela vo výške 27.170,- Eur, pričom táto cena bola vzájomne stranami odsúhlasená a potvrdená v záverečnom zhrnutí/sumári objednávok žalobcu vystavenom samotným žalovaným. Irelevantná je aj námietka žalovaného o nemožnosti vrátenia predmetu diela z titulu údajného zhoršenia stavu diela. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca odstúpil od zmluvy, musí znášať vadné dielo vo svojom príbytku. Naviac žalobca sa už vyše roka až roka a pol v dome, kde sa dodané dielo nachádza, vôbec nezdržiava, pričom na demontáž diela a jeho uskladnenie na osobitnom mieste nemá finančné prostriedky. Poukazujúc na relevantnú judikatúru R 17/1976 - IV ak vracia kupujúci, ktorý platne uplatnil právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy alebo právo na výmenu veci, predávajúcemu vec už používanú, nemá predávajúci právo na náhradu za znehodnotenie veci vzniknuté jej používaním alebo opotrebovaním do okamihu zrušenia zmluvy alebo výmeny veci. 8. Proti tomuto rozsudku, vo vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov konania, podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalovaný, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu trov konania, resp. aby ho zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, uplatniac odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.. Žalovaný opakovane zdôraznil, že nemal žiadnu vedomosť o akýchkoľvek reklamáciách, ktoré mu mali byť zaslané prostredníctvom elektronickej pošty dňa 09.10.2011 a 21.10.2011, v konaní neboli predložené kópie mailov zo dňa 09.10.2011 a 21.10.2011, ale len dve správy zo dňa 21.10.2012, teda správy odoslané rok po údajnom druhom liste s tým, že údajné reklamácie sú obsahom preposlaných správ medzi odosielateľom, ktorým je žalobca a príjemcom, ktorým je opäť len žalobca. Predmetné maily sa tak javia byť neautentické, vytvorené dodatočne s cieľom vytvoriť ilúziu reálne odoslaných správ. Ak aj žalobca predložil potvrdenie o odoslaní správ, nevyplýva z toho, že tieto správy boli žalovanému aj reálne doručené. Ak už žalobca chcel reklamovať predmet diela mailom, mohol si za účelom prevencie vzniku akýchkoľvek budúcich pochybností vyžiadať od žalovaného potvrdenie prijatia správy, čo žalobca neučinil. Žalobca objektívne nepreukázal, že bola akákoľvek jeho správa zo dňa 09.10.2011 alebo zo dňa 21.10.2011 doručená žalovanému, v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Čo sa týka záveru súdu, že mailová komunikácia bola medzi stranami bežná, žalovaný zdôraznil, že obvyklá mailová komunikácia medzi stranami sa začala až takmer pol roka po údajnej mailovej reklamácii žalobcu. Žalobca pred začatím konania postup žalovaného, ktorým by mal porušiť zákon nevybavením reklamácie v lehote 30 dní nikdy nenamietal, ani sa o tom nezmieňoval a od zmluvy odstúpil nie pre nedodržanie lehoty na vybavenie reklamácie, ale výhradne z titulu údajného opakovaného výskytu vád predmetu diela. Žalovaný sa nestotožňuje so záverom súdu, že žalovaný na základe reklamácie žalobcu túto nevybavil v zákonom stanovenej lehote a preto žalobcovi vzniklo právo na odstúpenie od zmluvy, ktoré aj využil, nakoľko podľa žalovaného žalobca od zmluvy neodstúpil z dôvodu nesplnenia zákonnej lehoty pre vybavenie reklamácie. Podľa súdu v odstúpení nemusí byť uvedený žiaden dôvod, pričom uvedenie dôvodu v odstúpení neznamená viazanosť týmito dôvodmi. Takáto argumentácia popiera akýkoľvek princíp právnej istoty. Pochybením je konanie súdu, ak strana zastúpená advokátom odstúpi od zmluvy z exaktne špecifikovaných dôvodov a súd vyhovie jeho návrhu titulom odstúpenia od zmluvy s odkazom na úplne odlišný dôvod pre odstúpenie, pre ktorý strana od zmluvy nikdy neodstúpila. Celková cena diela mala predstavovať sumu 12.785,81 Eur, žalobca však za dodané veci zaplatil len sumu 10.696,55 Eur, žalovaný tak stále eviduje nedoplatok vo výške 2.089,26 Eur, súd preto pochybil, ak žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 12.785,80 Eur. Vzájomnú reštitúciu v podobe vrátenia predmetu diela oproti vráteniu ceny diela nie je možné realizovať na tom základe, že žalobca nie je schopný vrátiť žalovanému veci, u ktorých došlo k zrušeniu zmluvy v stave, v akom ich prevzal. Žalobca sa v odstúpení od zmluvy zaviazal jednotlivé predmety zdemontovať a uskladniť tak, aby si ich mohol žalovaný prevziať, v skutočnosti však žalobca tieto predmety už 4 roky užíva a opotrebováva, čím došlo k výraznému zníženiu ich hodnoty. Je preto krajne nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi, ak žalobca odstúpi od zmluvy, avšak veci, ktoré boli predmetom zmluvy, naďalej bez akýchkoľvek problémov užíva a tým znehodnocuje. 9. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že súd správne kvalifikoval vec tak, že každý jeden kus žalovaným zhotoveného nábytku je samostatným predmetom diela, na ktorý bola uzatvorená osobitná zmluva o dielo, tak bolo uzatvorených 26 samostatných zmlúv o dielo. Nejednalo sa o jedinú zmluvu, ktorej predmetom bolo zhotovenie hromadnej veci a teda že by všetky stolárske výrobky mali tvoriť jeden funkčný alebo hospodársky celok. Všetky výrobky boli navrhované individuálne podľa predstáv žalobcu, pre každý výrobok bol vytvorený samostatný grafický návrh. Skutočnosť, že viaceré samostatné výrobky sú dodané odberateľovi v priebehu niekoľkých dní, nemôže mať za následok, že by sa malo jednať o jeden funkčný celok. V prípade všetkých stolárskych výrobkov sa jedná o samostatné veci, ktoré v žiadnom prípade netvoria jeden hospodársky a funkčný celok, t.j. že tieto by nebolo možné užívať bez ostatných výrobkov dodaných na základe ostatných zmlúv. Povrchová úprava výrobkov je úplne bežná, rovnako použitý materiál - drevotrieska. Zhotovenie stolárskych výrobkov v odtieňovo podobných farbách a z drevotriesky nie je možné považovať za vytvorenie jedného celistvého architektonického celku, obzvlášť ak jednotlivé výrobky boli určené pre viaceré na sebe nezávislé miestnosti rodinného domu. Jedná sa o samostatné veci z pohľadu estetického alebo architektonického, možno ich nahradiť inými výrobkami alebo užívať jednotlivé výrobky samostatne bez nevyhnutnej naviazanosti na iné výrobky. Všetky výrobky boli zhotovené z bežne dostupných stolárskych polotovarov. Medzi uzavretými zmluvami neexistuje žiadna závislosť ani podmienenosť v zmysle § 52a ods. 2 OZ, keď predmetné ustanovenie sa aplikuje na úplne iné skutkovo založené prípady. Základným predpokladom na postup podľa § 52a ods. 2 OZ je skutočnosť, že účinnosť každej uzavretej zmluvy je závislá od uzavretia inej zmluvy, čo sa prejaví v tom, že účinnosť skôr uzavretej zmluvy nastane až v závislosti od uzavretia neskoršie uzavretej zmluvy, pričom táto nadobudne účinnosť hneď jej uzavretím. Aplikácia predmetného ustanovenia na prejednávanú vec je preto vylúčená, zohľadniac samostatnosť jednotlivých stolárskych výrobkov, ako aj to, že uzavretie jednotlivých zmlúv o dielo nie je podmienené ani podmienkou uzavretia ďalších. Čo sa týka reklamácie postele s matracmi, žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tom, že by niekedy posteľ s matracmi reklamoval. Tvrdenia o ústnej reklamácii, ktorá nemala byť žiadnym spôsobom zaznamenaná, je účelové. Žalovaný všetky reklamované vady spísal a od začiatku mal snahu reklamáciu riadne vybaviť. Nie je preto zrejmé, akú motiváciu by mal žalovaný k tomu, aby do reklamácie nezahrnul posteľ pre prípad, že by táto bola skutočne reklamovaná. Nevykonanie dôkazu oboznámením výpisom hovorov medzi žalobcom a žalovaným bolo správne z dôvodu jeho nadbytočnosti, nakoľko z takéhoto dôkazu by v žiadnom prípade nebolo možné potvrdiť vykonanie údajnej reklamácie postele s matracmi. S tvrdením žalobcu, že matrace by bez postele nemali pre žalobcu význam, nemožno súhlasiť, pretože matrace sa vyrábajú v typizovaných rozmeroch, matrac bol naviac predmetom osobitnej objednávky a bol dodaný na základe osobitnej zmluvy. 10. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že obe odvolania proti rozsudku boli podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že obe odvolanie majú zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že ani odvolanie žalobcu a ani odvolanie žalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. 12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. 13. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. 14. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné: 15. Žalobca ako prvé namietal, že súd sa dostatočne nevysporiadal s otázkou, koľko zmlúv o dielo bolo uzatvorených, nesprávne vyhodnotil, že každý jeden kus zhotoveného nábytku je potrebné považovať za samostatný predmet diela, na ktorý bola uzatvorená samostatná zmluva o dielo, celkovo tak malo byť uzatvorených 26 zmlúv a pokiaľ by žalobca chcel docieliť zrušenie zmluvy o dielo vo vzťahu k všetkým objednaným častiam nábytku tvoriacich predmet sporu, musel by reklamovať osobitne každú jednu vec, pričom podľa žalobcu z objednávok a aj z konania strán pri uzatváraní a realizácii zmlúv o dielo jednoznačne vyplýva vôľa strán uzatvoriť na objednané dielo 6 samostatných zmlúv dielo, čo vyplýva aj z toho, že strany podpísali celkovo 6 samostatných objednávok. 16. Podľa odvolacieho súdu uvedená námietka nie je dôvodná, nakoľko nemá žiaden vplyv na vyriešenie otázky, v akom rozsahu žalobca reklamoval dodané diela a v akom rozsahu mu vzniklo právo na odstúpenie od zmluvy. Pre posúdenie platnosti odstúpenia od zmluvy nie je rozhodujúce, či bola uzatvorená iba jedna zmluva o dielo, ktorej predmetom bolo dodanie viacerých diel, alebo bolo uzatvorených 6 zmlúv o dielo na základe 6 objednávok (pričom predmetom každej zo 6 objednávok bolo dodanie viacerých diel), alebo na každé dielo bola uzatvorená samostatná zmluva. Medzi stranami nebolo sporný vznik zmluvného vzťahu a ani dodanie objednaných výrobkov, ako ani to, že každý z dodaných výrobkov je samostatným predmetom. 17. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď jasne rozlíšil, ktoré diela žalobca reklamoval a ktoré nereklamoval a správne uzavrel, že žalobcovi vzniklo právo na odstúpenie od zmluvy len vo vzťahu k tým dielam, ktoré preukázateľne reklamoval a nevzniklo mu právo na odstúpenie od zmluvy vo vzťahu aj k tým dielam, ktorých reklamovanie jednoznačne nepreukázal. 18. Neobstojí argumentácia žalobcu, podľa ktorého je nevyhnutné na jednotlivé dodávky prihliadať ako na jeden celok, keď dielo bolo objednané a dodané v rovnakom čase, cena diela bola vyplácaná za dielo ako celok, spôsob zadania, rovnaký materiál väčšej časti diela, poznámky s požiadavkou o zhotovenie výrobkov v bielej farbe v pololesku, to všetko zjednocuje predmetné dodávky esteticky, štýlovo aj architektonicky, všetok dodaný tovar mal tvoriť štýlový, príp. architektonicky jednotný celok, čiastočné plnenie (dodanie len niektorých častí) diela nemá pre žalobcu význam, nakoľko jednotlivé kusy diela nie sú odstrániteľné bez toho, aby sa nenarušil jednotný celok, poukazujúc pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 447/2004, podľa ktorého za súbor vecí možno považovať jednotlivé kusy nábytku v takom počte, prevedení a usporiadaní, pokiaľ tento tvorí účelový, štýlový alebo architektonicky jednotný celok, určený k vybaveniu zvlášť určenej miestnosti alebo slúžiaci zvláštnemu účelu; jednotlivé kusy tohto súboru nie sú odstrániteľné bez toho, že by sa nenarušil tento jednotný celok. 19. Z objednávok žalobcu je nesporné, že predmetom zmlúv o dielo bolo zhotovenie a dodanie niekoľkých samostatných stolárskych výrobkov, ktoré v žiadnom prípade nemožno považovať za taký súbor vecí, aký má na mysli vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR. Jednotnosť celku, či už z hľadiska účelového, štýlového alebo architektonického riešenia nemôže byť založená len tým, že všetky výrobky boli zhotovené z toho istého materiálu, v danom prípade z drevotriesky, t.j. bežne používaného a všeobecne dostupného materiálu, a ani tým, že boli vyhotovené v bielej farbe v pololesku, nakoľko sa tiež jedná o bežnú úpravu. Za taký súbor vecí, aký má na mysli vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, možno považovať napr. zostavu nábytku pre zariadenie určitej miestnosti (zostava nábytku pre obývaciu izbu alebo pre kúpeľňu, kuchynská linka zložená z viacerých kusov nábytku a pod.), pri ktorej je jednoznačné, že viaceré samostatné kusy vytvárajú jeden celok. Čo sa týka diel, ktorých reklamáciu žalobca nepreukázal, konkrétne žalobca nepreukázal reklamáciu konferenčného stolíku, postele, nočných stolíkov, roštov, matracov a 5 ks vstavaných skríň, ani jedna z týchto vecí nie je vo vzťahu k reklamovaným veciam takou, že by vytvárali jeden celok. Konferenčný stolík je samostatnou vecou, ktorú možno užívať nezávisle od ostatného reklamovaného nábytku, žalobca nepreukázal, že by vyhotovenie tohto stolíka bolo natoľko špecifické, že by ho nebolo možné užívať samostatne. Rovnako tak postele vrátane roštov a matracov a nočné stolíky nevytvárajú žiaden celok s ostatným nábytkom, tieto boli predmetom samostatnej objednávky a je možné ich užívať nezávisle od ostatného reklamovaných diel. Čo sa týka vstavaných skríň, zo špecifikácie nereklamovaných vecí na č.l. 134 je zrejmé, že každá zo skríň je samostatná a nachádza sa v inej miestnosti (predsieň, detská izba, chodba, poschodie) a nevytvárajú tak jeden celok s reklamovanými skriňami nachádzajúcimi sa v spálni a v pracovni. Tvrdenie žalobcu, že ponechanie si nereklamovaných vecí pre neho nemá žiaden význam a jednotlivé kusy diela nie sú odstrániteľné bez toho, aby sa nenarušil jednotný celok, preto odvolací súd považoval za nepreukázané. 20. Odvolací súd sa stotožňuje a argumentáciou žalovaného, ktorý správne poukázal na to, že zhotovenie stolárskych výrobkov v odtieňovo podobných farbách a z drevotriesky nie je možné považovať za vytvorenie jedného celistvého architektonického celku, obzvlášť ak jednotlivé výrobky boli určené pre viaceré na sebe nezávislé miestnosti rodinného domu. Jedná sa o samostatné veci z pohľadu estetického aj architektonického, možno ich nahradiť inými výrobkami alebo užívať jednotlivé výrobky samostatne bez nevyhnutnej naviazanosti na iné výrobky. Všetky výrobky boli zhotovené z bežne dostupných stolárskych polotovarov. 21. Rovnako za nepreukázané bolo potrebné považovať reklamovanie postele s matracmi, keď žalobca síce tvrdil, že tieto reklamoval ústne, no vzhľadom na rozporovanie tohto tvrdenia žalovaným, zostalo tvrdenie žalobcu v rovine tvrdenia proti tvrdeniu. V kontexte vzťahov medzi stranami a na základe preukázaných skutkových okolností, keď žalobca ostatné dodané výrobky opakovane reklamoval písomne, nie je žiadna rozumná odpoveď na to, prečo písomne nereklamoval aj posteľ s matracmi. Ani prípadné vykonanie dôkazu výpisom hovorov medzi stranami by nebolo spôsobilé preukázať, čo bolo obsahom jednotlivých hovorov. 22. Súd prvej inštancie vyššie uvedené podstatné skutkové okolnosti náležite skúmal, podstatným dôvodom pre zamietnutie návrhu v časti nereklamovaných výrobkov bol správny záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena. 23. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. 24. V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. 25. Citované ustanovenia zakotvovali dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. 26. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. 27. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Strany sporu, poučené podľa § 120 ods. 4 O.s.p., na poslednom pojednávaní pred súdom prvej inštancie jednoznačne uviedli, že nemajú žiadne návrhy na doplnenie dokazovania (č.l. 228). 28. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011). 29. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010). 30. Rovnako bez úspechu zostala snaha žalobcu definovať jednotlivé zmluvy o dielo ako vzájomne závislé zmluvy v zmysle ust. § 52a ods. 2 Obč. zákonníka, nakoľko účelom tejto zákonnej úpravy je úplne odlišný typ zmlúv. Základným predpokladom na postup podľa § 52a ods. 2 je skutočnosť, že účinnosť každej uzavretej zmluvy je závislá od uzavretia inej zmluvy, čo sa prejaví v tom, že účinnosť skôr uzavretej zmluvy nastane až v závislosti od uzavretia neskoršie uzavretej zmluvy, pričom táto nadobudne účinnosť hneď jej uzavretím. Aplikácia predmetného ustanovenia na prejednávanú vec je preto vylúčená, zohľadniac samostatnosť jednotlivých stolárskych výrobkov, ako aj to, že uzavretie jednotlivých zmlúv o dielo nie je podmienené ani podmienkou uzavretia ďalších, ako na to správne poukázal žalovaný. Žalobcom nebola preukázaná taká vzájomná závislosť či podmienenosť jednotlivých zmlúv o dielo, ktorá by spôsobila účinky v zmysle ust. § 52a ods. 2 Obč. zákonníka, t.j. účinky odstúpenia od zmluvy vo vzťahu ku všetkým zmluvám. 31. Žalobca nedôvodne namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo dostatočne presvedčivo odôvodnené. 32. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho zámery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006). 33. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49). 34. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č.1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (odňatie možnosti konať pred súdom). 35. Podľa odvolacieho súdu odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie takéto vady nevykazovalo, napádané rozhodnutie spĺňa požiadavky obsiahnuté v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. (účinného do 30. júna 2016, t.j. v čase rozhodovania súdu prvej inštancie), na riadne odôvodnenie rozsudku, v dôsledku čoho nedošlo k porušeniu práva strán na spravodlivý proces. 36. Žalovaný ako prvé namietal, že v konaní nebolo dostatočne preukázané uplatnenie reklamácií zo strany žalobcu mailovými správami zo dňa 09.10.2011 a 21.10.2011. Odvolací súd sa s touto námietkou nestotožňuje a konštatuje správnosť záveru súdu prvej inštancie, ktorý dôvodne skonštatoval, že žalobca predložením e-mailových správ zaslaných zo strany žalovaného žalobcovi z e-mailovej adresy: G. preukázal, že takýto spôsob komunikácie bol medzi stranami obvyklým komunikačným prostriedkom. Z obsahu spisu vyplýva, že už na objednávkach bola uvedená mailová adresa žalovaného, mailová komunikácia medzi stranami prebehla už dňa 29.07.2011 (č.l. 85), tiež 17.04.2012 (č.l. 86), ako aj 17.09.2010 (č.l. 93). Zároveň sa uvedené tvrdenie žalovaného javí ako účelové vzhľadom na skutočnosť, že k odstraňovaniu vád diela pristúpil okamžite potom, čo mu bola doručená Výzva na odstránenie vád - reklamácia zo dňa 02.12.2011, avšak z doručeniek predložených žalobcom vyplýva, že predmetná výzva mu bola doručená na adresu PD Siladice dňa 06.12.2011 a na adresu Mlynská 76, Hlohovec dňa 08.12.2011 a teda dňa 05.12.2011 nemohol odstraňovať vady na základe reklamácie zo dňa 02.12.2011, nakoľko mu v tomto čase nebola doručená a je teda zrejmé, že k riešeniu reklamácie pristúpil na základe skorších mailových reklamácií žalobcu. Žalobca teda preukázal, že žalovanému boli reklamácie zo dňa 09.10.2011 a 21.10.2011 doručené a on tieto v zákonom stanovenej lehote nevybavil. Pokiaľ chcel žalobca spochybňovať autentickosť predmetných mailových správ, mal tak urobiť skôr, než súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené. 37. Čo sa týka námietky viazanosti dôvodmi pre odstúpenie od zmluvy, žalobca už vo svojom odstúpení od zmluvy zo dňa 17.09.2012 poukázal ako na jeden z dôvodov aj nevybavenie reklamácií žalobcu v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote, pričom zákon neurčuje povinnosť, aby obsahom odstúpenia od zmluvy bolo uvedenie dôvodu odstúpenia a prípade uvedenie dôvodov odstúpenia v odstúpení od zmluvy neznamená viazanosť týmito dôvodmi. Neexistencia dôvodov odstúpenia uvedených v odstúpení nevylučuje platnosť odstúpenia z iných skutočne existujúcich dôvodov (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 111/2008). Právo na odstúpenie od zmluvy podľa § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa je právom vyplývajúcim priamo zo zákona a toto nemožno žiadnemu spotrebiteľovi odňať iba z dôvodu, že na uvedený dôvod neodkázal vo svojom odstúpení, tak ako správne argumentuje žalobca. 38. Tvrdenie žalovaného o nezaplatení časti ceny diela je novou skutočnosťou, ktorú žalovaný uplatnil až v odvolaní, pričom preukázanie zaplatenia celej ceny diela vyplýva z listinných dôkazov na č.l. 12, z vyjadrenia žalovaného na č.l. 50, v ktorom uvádza, že žalobca zaplatil cenu diela, ako aj z chronológie platieb ceny diela na č.l. 109. 39. Pokiaľ žalovaný ako odvolateľ v odvolaní uvádzal nové skutočnosti a predkladal nové dôkazy, pričom ich neuviedol a ani nepodal návrh na takýto dôkaz pred súdom prvej inštancie, v odvolacom konaní už nové dokazovanie vykonať nemožno. 40. Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. účinného v čase podania odvolania skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. 41. Z ostatne citovaného ustanovenia vyplýva, že skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, môžu byť pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom len za splnenia taxatívne vymenovaných podmienok pod písm. a) až d). Za situácie, že odvolateľ bol riadne prvostupňovým súdom poučený podľa § 120 ods. 4 (čo v predmetnom prípade nebolo sporné), použitie písm. a) až c) cit. ust. v danom prípade vôbec neprichádza do úvahy. Vo vzťahu k písm. d) cit. ust. odvolateľ ničím nepreukázal, že bez svojho zavinenia nemohol buď označiť alebo predložiť ním tvrdené skutočnosti alebo dôkazy. Za danej situácie odvolací súd nemohol na takúto novú argumentáciu žalovaného prihliadnuť, keď bolo v objektívnych možnostiach a bolo zároveň aj povinnosťou žalovaného túto argumentáciu uplatniť pred súdom prvej inštancie skôr, ako bolo uznesením vyhlásené dokazovanie za skončené. Bolo preto potrebným vychádzať zo skutkového stavu v takom rozsahu, ako bol preukázaný v konaní pred súdom prvej inštancie. 42. Irelevantná je aj námietka žalovaného o nemožnosti vrátenia predmetu diela z titulu údajného zhoršenia stavu diela. Poukazujúc na relevantnú judikatúru R 17/1976 - IV ak vracia kupujúci, ktorý platne uplatnil právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy alebo právo na výmenu veci, predávajúcemu vec už používanú, nemá predávajúci právo na náhradu za znehodnotenie veci vzniknuté jej používaním alebo opotrebovaním do okamihu zrušenia zmluvy alebo výmeny veci. V konaní nebolo nijako preukázané, že by na veciach, ktoré sú predmetom odstúpenia od zmluvy, došlo k nejakému nadmernému opotrebeniu alebo znehodnoteniu, pokiaľ chcel žalovaný takéto skutočnosti preukázať, bolo jeho povinnosťou navrhnúť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Žalovaný v tomto smere nepredniesol žiadne návrhy na vykonanie dokazovania. Zároveň bolo dôvodné prihliadnuť na to, že žalobca sa už dlhšiu dobu v dome, kde sa dodané dielo nachádza, vôbec nezdržiava, a preto ani nemôže dôjsť k nadmernému opotrebeniu alebo znehodnoteniu. Žalobca počas celého konania deklaroval pripravenosť vydať reklamované veci žalovanému, dĺžka súdneho konania nemôže ísť na ťarchu žalobcu a zároveň odvolací súd nepovažoval za dôvodné, aby bol žalobca finančne zaťažený nákladmi na demontáž diela a jeho uskladnenie na osobitnom mieste. 43. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania, aplikujúc ust. § 142 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016, keď žalobca aj žalovaný mali v konaní čiastočný úspech aj neúspech, úspech žalobcu bol vo vyhovujúcej časti a úspech žalovaného v zamietajúcej časti, pričom pomer úspechu a neúspechu strán je približne rovnaký, pričom pomer úspechu k neúspechu u žalobcu predstavuje 47% a pomer úspechu žalovaného k jeho neúspechu 53%. Preto bolo dôvodné rozhodnúť o náhrade trov konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. 44. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sporových strán, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie ich práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 45. Ďalšie odvolacie argumenty sporových strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu strán sporu odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 46. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane vecne správneho výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 47. O náhrade trov odvolacieho konania bolo dôvodné rozhodnúť podľa § 255 ods. 2 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, vzhľadom na to, že obe strany sporu boli so svojimi odvolaniami neúspešné, pričom pomer ich úspechu a neúspechu je približne rovnaký (47% úspech žalobcu a 53% úspech žalovaný). 48. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).