Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 9Co/408/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213203167 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2213203167.1 Uznesenie Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: J. Z., narodená XX.XX.XXXX, bytom H., Z. O. XXX/X, zastúpená JUDr. Tiborom Szakálom, advokátom, Dunajská Streda, Korzo B. Bartóka 789/3, proti žalovaným: 1. P. I., narodený XX.XX.XXXX, bytom H. - H. Q., U. ul. XX/X, zastúpený JUDr. Ing. Štefanom Neszmérym, LL.M., advokátom, Dunajská Streda, Nám. priateľstva 2172/31, 2. T. V., narodená XX.XX.XXXX, bytom H. - H. Q., L. ul. XX/X, zastúpená JUDr. Marianom Zányim, advokátom, Dunajská Streda, Alžbetínske nám. 2, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 12C/54/2013-187 zo dňa 23. júla 2014 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva (LV) č. XX pre katastrálne územie H. Q. a to parc. č. 537 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 775 m2, parc. č. 538 - záhrady vo výmere 555 m2 a rodinný dom stojaci na parc. č. 537 súpisné číslo XX (výrok I., ďalej len sporné nehnuteľnosti), uvedené nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného 1. (výrok II.), a žalovanému 1. uložil povinnosť zaplatiť na vyporiadacích podieloch žalobkyne sumu 17.080,56 eura a žalovanej 2. sumu 17.080,56 eura do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.) s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.). Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 142 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa domáhala svojou žalobou zrušenia spoluvlastníctva účastníkov k sporným nehnuteľnostiam, pričom účastníci konania, ktorí sú súrodencami, sú podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností každý v 1/3-ine. V konaní sa účastníci zhodli na tom, že majú záujem o zrušenie podielového spoluvlastníctva sporných nehnuteľností, avšak nevedia sa dohodnúť na výške ich ceny a náhrady za ne. O prevzatie nehnuteľností javí záujem žalovaný 1., ktorý ako jediný nemá vo vlastníctve inú nehnuteľnosť. Žalovaný na výšku ceny nehnuteľností predložil znalecký posudok vyhotovený znalkyňou Ing. Arch. Evou Takácsovou, kde sporné nehnuteľnosti mali v novembri 2011 všeobecnú hodnotu 23.300,- eur. Súd vo veci vykonal znalecké dokazovanie zadovážením znaleckého posudku Ing. Juraja Köbla zo dňa 05.03.2014, z ktorého vyplýva, že reálna deľba sporných nehnuteľností nie je možná. Znalec metódou polohovej diferenciácie určil všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti sumou 62.800,- eur. Žalobkyňa a žalovaná v 2. rade rešpektovali investície žalovaného v 1. rade do nehnuteľností v sume 11.558,31 eura. Na základe tohto znaleckého posudku potom žalobkyňa a žalovaná v 2. rade požadovali od žalovaného v 1. rade výplatu zo svojho podielu v sume 17.080,56 eura. Súhlasili s tým, že žalovaným vystavaná garáž nepatrí do podielového spoluvlastníctva, preto obe súhlasili s odpočítaním jej hodnoty od hodnoty nehnuteľností. Znalec pri svojej výpovedi pred súdom uviedol, že znalecký posudok Ing. Arch. Evy Takácsovej je z roku 2011 a nebola v ňom hodnotená druhá vedľajšia stavba, ktorou je garáž, zadná prístavba a dva ploty a v jeho posudku boli tieto položky ohodnotené a aj preto vznikol rozdiel v cene. Súd prvého stupňa sa predovšetkým v konaní zaoberal možnosťou reálneho rozdelenia sporných nehnuteľností, keď znaleckým posudkom mal preukázané, že reálna deľba nie je možná. Spornou preto ostala otázka vyplatenia výšky primeranej náhrady žalobkyne a žalovanej 2.. Súd vychádzal z hodnoty určenej znalcom ustanoveným v konaní, zníženej o hodnotu trojgaráže v sume 11.558,31 eura, ktorú postavil žalovaný 1. z vlastných prostriedkov a ktorá skutočnosť v konaní nebola sporná. Iné investície do stavebných úprav žalovaný nepreukázal, tieto nešpecifikoval, jednotlivé stavebné úpravy nepopísal, nezdôvodnil, ich hodnotu nevyčíslil, preto súd pri určovaní náhrady vyporiadavacích podielov na tieto ani neprihliadol. Čo sa týka znaleckého posudku Ing. Arch. Evy Takácsovej z roku 2011, nehodnotila všetky objekty, ktoré sa na nehnuteľnostiach nachádzali, teda ani tie, do ktorých žalovaný investoval na rozdiel od znalca Ing. Juraja Köbla, ktorý ohodnotil celú spornú nehnuteľnosť spolu s vykonanými stavebnými úpravami. S poukazom na tieto zistenia súd prvého stupňa po prikázaní nehnuteľností žalovanému v 1. rade uložil mu povinnosť vyplatiť žalobkyni a žalovanej v 2. rade po 17.080,56 eura s tým, že o trovách konania rozhodne v zmysle § 151 ods. 3 OSP. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v 1. rade. Poukázal na to, že v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR z 21.07.2010 sp. zn. 5 Cdo 122/2010 Občiansky súdny poriadok zabezpečuje účastníkovi právo byť prítomný na pojednávaní a je potom na účastníkovi, či toto svoje právo využije alebo nie. Zúčastniť sa pojednávania pred súdom je neodňateľným právom každého účastníka a to v každom štádiu postupného procesu konania. Súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník (rozsudku ESĽP Ankerl v. Švajčiarsko, 1996 - V, s.1567, Helle v. Fínsko, 1997 - VIII, s. 2928). Potvrdil, že na súdne pojednávanie konané dňa 23.07.2014 sa nedostavil, ani sa náležite neospravedlnil. Podľa Ústavného súdu SR je zásada kontradiktórnosti porušená tam, kde jedna zo sporových strán nemá možnosť vyjadriť sa k obsahu a autenticite tvrdenia vzťahujúceho sa na jednu z podstatných skutkových okolností sporu. Zo zásady kontradiktórnosti vyplýva právo účastníka konania byť prítomný na pojednávaní súdu, čomu zodpovedá aj znenie článku 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa vec prerokovala v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Možnosť zúčastniť sa pojednávania pred súdom je právom každého účastníka konania, keď zákon v ustanovení § 101 ods. 2 druhá veta OSP určuje len jednu výnimku z tohto pravidla, kedy vec možno prejednať i v neprítomnosti účastníka a to v prípade, ak sa riadne predvolaný účastník na pojednávanie nedostavil a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. To môže zakladať oprávnenie súdu aj bez návrhu rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b OSP za predpokladu, že sú kumulatívne splnené podmienky podľa § 153b ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 23.07.2014 nemal rozhodnúť v jeho neprítomnosti, ale pojednávanie buď odročiť alebo rozhodnúť postupom podľa § 153b OSP, avšak súd takto nepostupoval. Súd prvého stupňa mu teda neumožnil byť prítomný na pojednávaní pri prerokovaní veci, čím ho postavil do podstatne nevýhodnejšej pozície. I keď v zmysle § 18 OSP v článku 47 ods. 3 Ústavy SR všetci účastníci sú si v konaní rovní. Porušenie jeho práv v zmysle článku 47 ods. 3 Ústavy vidí v nedodržaní princípu rovnosti braní postupom okresného súdu, ktorý rozhodol bez toho, aby mu poskytol možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniam žalobkyne a žalovanej 2. Aplikácia princípu rovnosti zbraní v postupe konajúceho súdu mala zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na relevantné argumenty druhého účastníka. Tiež namietal, že bolo porušené jeho právo konať pred súdom vo svojej materčine, keď konajúci súd mu neumožnil na pojednávaní, na ktorom bol prítomný, vyjadriť sa k prejednávaným skutočnostiam v jeho materinskom jazyku. Poukázal na to, že má záujem o prevzatie nehnuteľností, nakoľko už 18 rokov tieto zveľaďuje, vložil do nich nemalé finančné prostriedky. Myslí si však, že súd ho ako žalovaného riadne nevypočul, nevypočul jeho argumentáciu, ani mu neumožnil vyjadriť sa k argumentácii žalobkyne. Je nemysliteľné, že po osemnástich rokoch práce a úsilia má vyplatiť žalobkyni a žalovanej 2. sumu cca 34.000,- eur. Za takúto sumu je možné už v danej lokalite kúpiť nehnuteľnosť mladšiu, v lepšom technickom stave. Súd pri určení výšky náhrady za spoluvlastnícke podiely nepostupoval v zmysle ustálenej judikatúry a rozhodovacej praxe súdov. Primeraná náhrada je pritom chápaná ako hodnotový ekvivalent vyjadrený v peniazoch, umožňujúci podľa miestnych podmienok obstaranie podobnej veci a podľa takéhoto kritéria sú niektoré nehnuteľnosti vzhľadom na svoju polohu, využiteľnosť, celkovú atraktivitu nepredajné za cenu zistenú podľa cenového predpisu, zatiaľ čo iné možno predať aj za vyššiu cenu. Týmto smerom sa uberá aj súdna prax (R 43/97), najmä rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 3 Cdo 95/1995, M Cdo 6/2003 a 2 Cdo 18/2000). Prihliada sa teda nielen na výmeru, kultúru, bonitu, umiestnenie, ale i záujem o ňu, t.j. dopyt a ponuku v danom mieste a čase. Výška spoluvlastníckych podielov žalobkyne a žalovanej v 2. rade v sume 34.161,02 eura je nereálna a nekorešponduje s trhovou cenou v danej lokalite. Musí ísť teda o objektívnu cenu, za ktorú by vec bolo možné predať. Primeranú náhradu ako všeobecnú cenu určuje súd a nemôže túto povinnosť preniesť napríklad na znalca, keďže tu nie sú potrebné odborné znalosti, aj keď odborná znalecká mienka spravidla bude jedným z podkladov pri určení všeobecnej ceny. Ďalším podkladom môžu byť informácie príslušného orgánu miestnej správy, informácie spoločnosti sprostredkujúcej kúpu a predaj nehnuteľností, tiež sú to poznatky a informácie samotných účastníkov o kúpe a predaji iných porovnateľných nehnuteľností v časovo približne rovnakom období(stanovisko kolégia Najvyššieho súdu SR na zjednotenie výkladu § 142 ods. 1 OZ). Poukázal na znalecký posudok Ing. Arch. Takácsovej zo dňa 09.12.2011, keď hodnota nehnuteľností bola ku dňu 09.12.2011 stanovená na sumu 23.300,- eur. Hodnota tých istých nehnuteľností bola určená znalcom Ing. Köblom ku dňu 04.03.2014 sumou 62.800,- eur, rozdiel predstavuje 39.500,- eur, ktorá suma je zhodnotením nehnuteľností výlučne jeho pričinením. Tieto všetky investície vykonal z vlastných finančných prostriedkov a v prípade potreby je možné ich preveriť vyžiadaním si výpisu z pohybu z účtov, kto mal dispozičné právo k prostriedkom nebohej matky, kto a kedy s nimi (s jej súhlasom) disponoval. Argumentoval, že znalkyňa Takácsová nepojala do hodnoty dedičstva stavby, ktoré realizoval on osobne. Znalecký posudok neb. Ing. Arch. Takácsovej teda zohľadnil iba tie stavby a stavebné úpravy, ktoré boli zrealizované za života nebohej matky a práve kvôli dedičskému konaniu boli hodnotené iba tieto stavby. Preto navrhol súdu určiť výšku zhodnotenia nehnuteľností, ktoré vykonal on, ako aj zistením, či sa mohli nehnuteľnosti oproti roku 2011 samé zhodnotiť, ale súd prvého stupňa takýto dôkaz opomenul. Na základe toho navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Žalobkyňa a žalovaná v 2. rade sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrili, rozsudok súdu prvého stupňa navrhli ako vecne správny potvrdiť. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona č.99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov - Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „OSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, podal ho účastník konania (§ 201 OSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, (§ 202 OSP), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP) po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f),h) OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, keďže z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi (§ 212 ods. 2 písm. d) OSP), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa bol vydaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci a preto bolo potrebné tento v zmysle § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z.). Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Dunajská Streda pod spisovou značkou 12C/54/2013 je žaloba žalobkyne o zrušenie podielového spoluvlastníctva účastníkov k sporným nehnuteľnostiam. Súd prvého stupňa žalobe vyhovel a podielové spoluvlastníctvo účastníkov k predmetným nehnuteľnostiam zrušil, prikázal ich do vlastníctva žalovaného v 1. rade s jeho povinnosťou výplaty žalobkyni a žalovanej v 2. rade. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je rozhodnutie o včas podanom odvolaní žalovaného v 1. rade a to celý výrok rozsudku (§ 212 ods. 2 písm. d) OSP), t.j. ako v časti zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva účastníkov, tak i v časti prikázania týchto do výlučného vlastníctva žalovaného v 1. rade s povinnosťou výplaty protihodnoty pre žalobkyňu a žalovanú v 2. rade. Odvolací súd po preskúmaní odvolacích dôvodov žalovaného dospel k záveru, že najmä námietky procesného charakteru, ktoré žalovaný uplatnil v odvolaní, nie sú dôvodné. Námietkou procesného charakteru, ktorú žalovaný voči napadnutému rozsudku predniesol v odvolaní, je tvrdenie o odňatí možnosti konať pred súdom. Tohto pochybenia sa mal súd prvého stupňa dopustiť tým, že dňa 23.07.2014 uskutočnil pojednávanie bez prítomnosti jeho a jeho právneho zástupcu, pričom žalovaný nepopiera, že na pojednávanie bol on i jeho právny zástupca riadne predvolaný (boli prítomní na pojednávaní dňa 09.06.2014, toto pojednávanie bolo odročené na deň 23.07.2014, ktorý termín všetci prítomní vzali na vedomie). V odvolaní naopak priznáva, že pojednávania, na ktoré bol riadne predvolaný, sa ani on ani jeho právny zástupca bez akéhokoľvek ospravedlnenia nedostavili. Napriek tomu, že neboli ospravedlnení zastáva názor, že súd mal pre ich neprítomnosť pojednávanie odročiť, opätovne nariadiť pojednávanie a umožniť mu vyjadriť sa pred rozhodnutím k veci samej, ako i k stanoviskám žalobkyne a žalovanej v 2. rade. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, namietať v opravnom prostriedku správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na riadne a spravodlivé súdne konanie a pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom by v prejednávanom prípade došlo i odopretím účasti žalovanému na pojednávaní, ak by sa toho súd prvého stupňa dopustil, ako to namieta žalovaný v odvolaní. Podľa § 101 ods. 2 OSP súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Ustanovenie § 101 ods. 2 OSP umožňuje súdu pokračovať v konaní i vtedy, keď sa účastník na pojednávanie nedostaví, teda pokračovať v konaní v jeho neprítomnosti, ak bol riadne vypočutý a nebolo jeho vypočutie ako účastníka konania nevyhnutné ako dôkazný prostriedok. Za tohto stavu môže súd konať a aj rozhodnúť aj vo veci samej. Žalovaný v konaní netvrdí, že požiadal o odročenie pojednávania a že na odročenie pojednávania existovali dôležité dôvody, tvrdí iba to, že za každých okolností bol súd povinný zohľadniť jeho neprítomnosť a pojednávanie odročiť (čo by vo všeobecnosti vytvorilo súdu priestor konať a rozhodnúť len vtedy, ak budú na pojednávaní prítomní všetci účastníci). Takúto povinnosť súdu zákon neukladá. Naopak, pojednávanie možno uskutočniť i v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka a jeho zástupcu. Výklad ustanovenia § 101 ods. 2 OSP, ktorý vo svojom odvolaní ponúka žalovaný, je v rozpore s § 101 ods. 2, v rozpore s jeho dikciou, zmyslom a výkladom, ako aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou činnosťou súdov (porovnaj napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 223/2005, 5 Cdo 18/2007, 5 Cdo 77/02 a iné). Rozhodnutia súdov sa aktuálne zaoberajú relevantným vyriešením toho, ktorý dôvod uplatnený účastníkom konania (resp. jeho právnym zástupcom) je relevantným dôvodom na odročenie pojednávania a nie tým, že by bolo odňaté právo konať pred súdom takému účastníkovi, ktorý sa z vlastného rozhodnutia pojednávania bez ospravedlnenia a žiadosti o odročenie pojednávania nezúčastnil. Takýto účastník sa nemôže účinnej brániť tým, že mu bolo odňaté právo konať pred súdom. Tieto zásady rešpektuje ustálená rozhodovacia činnosť súdov, Najvyššieho súdu SR, i rozhodovacia prax Ústavného súdu SR. Právo účastníka občianskeho súdneho konania byť prítomný na pojednávaní nemožno chápať absolútne. Inak by sa súdne konanie prostredníctvom sústavného využívania opakovaných žiadostí o odročenie pojednávania ľahko stalo voľne disponibilným nástrojom v rukách účastníka konania a súčasne by prestalo byť nástrojom v rukách štátneho orgánu (súdu), ktorý má slúžiť nastoľovaniu spravodlivého usporiadania v právom regulovaných spoločenských vzťahoch. Je preto ústavne súladné, ak posúdenie dôvodov žiadaného odročenia nariadeného pojednávania je vecou nezávislého súdu vrátane možnosti dostatočne zdôvodneného neakceptovania žiadosti účastníka konania o odročenie nariadeného pojednávania a uskutočnenia pojednávania aj bez prítomnosti účastníka konania (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 449/2011-20 zo dňa 18. októbra 2011). Preto odvolací súd odvolanie žalovaného v tejto časti nemôže považovať za dôvodné, keďže bol to sám žalovaný a jeho právny zástupca, ktorí sa rozhodli nezúčastniť na riadne nariadenom pojednávaní, ktorí termín pojednávania vzali na vedomie a nepožiadali o odročenie tohto pojednávania z dôležitých dôvodov, ktorý jediný postup by mohol (nemusel) viesť k odročeniu tohto pojednávania. Žalovaný sa v konaní ďalej bránil tým, že mu nebolo umožnené v konaní vyjadrovať sa vo svojej materčine, v maďarskom jazyku. Z obsahu spisu pritom nemožno zistiť, že by žalovaný súdu takéto skutočnosti oznámil a že by požadoval, aby sa pred súdom mohol vyjadriť v inom ako slovenskom jazyku, neoznámil súdu, že jeho materinským jazykom je maďarčina, keďže niet pochybností o tom, že je jeho právom vyjadrovať sa v konaní pred súdom v jazyku, ktorému rozumie (§ 18 OSP). Používanie materinského jazyka je naplnením princípu rovnosti účastníkov súdneho konania, ktorého garanciu ukladá súdu okrem iných i článok 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Preto súd prvého stupňa v ďalšom konaní túto argumentáciu žalovaného zohľadní. V prejednávanej veci je obsahom spisu preukázané, že účastníci tohto konania, ktorí sú súrodenci, sú podieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností a to každý v 1/3 (nehnuteľnosti zapísané v LV tak, ako je to vo výroku rozsudku v LV č. XX pre kat. úz. H. Q. a to parc. č. 537 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 775 m2, parc. č. 538 - záhrady vo výmere 555 m2 a rodinný dom stojaci na parc. č. 537 súpisné číslo XX). Žalobkyňa a žalovaná v 2. rade neprejavili skutočný záujem o predmetné nehnuteľnosti, v týchto nehnuteľnostiach dlhodobo (18 rokov) žije žalovaný, ktorý tu žil a býval ešte za života právnej predchodkyne účastníkov, o nehnuteľnosti sa stará, tieto udržiava v užívaniaschopnom stave a súčasne do nich i investoval. Vec, ku ktorej existuje vlastnícke právo, môže byť vo vlastníctve jedného subjektu, alebo môže vlastnícky patriť viacerým subjektom bez toho, aby bola medzi nimi reálne rozdelená. Občiansky zákonník nevymedzuje minimálny ani maximálny počet spoluvlastníkov, postačí, ak subjektmi spoluvlastníckych vzťahov sú najmenej dve osoby. Z povahy podielového spoluvlastníctva ako spoločenstva vlastníckych práv založeného na zásade dobrovoľnosti vyplýva, že ak nedôjde k dohode, ktorýkoľvek spoluvlastník môže kedykoľvek požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie. Zmyslom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva je vyporiadanie doterajších vzťahov a nové konštituovanie hmotnoprávnych vzťahov odvíjajúcich sa od spoločnej veci. Rozhodnutím súdu podľa § 142 Občianskeho zákonníka sa zakladajú nové hmotnoprávne vzťahy, preto ide o rozhodnutie majúce konštitutívnu povahu. Pri úprave zániku podielového spoluvlastníctva vychádza Občiansky zákonník zo zásady, že nikoho nemožno nútiť, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu. Jedným zo spôsobov zániku je dohoda spoluvlastníkov o jeho zrušení a vyporiadaní (§ 141 OZ). Ak k tejto dohode spoluvlastníkov nedôjde, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého z nich súd svojim autoritatívnym rozhodnutím. Spôsoby tohto vyporiadania, ich poradie a zásady, ktorými sa súd pri vyporiadaní musí riadiť sú uvedené v § 142 ods.1 OZ. Pri vyporiadaní súd prihliada na veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné (prvý spôsob autoritatívneho vyporiadania), súd pristúpi k druhému spôsobu vyporiadania a prikáže vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom, prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov (tretí spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva). Okrem zistenia okruhu spoluvlastníkov a výšky ich podielov podstatnými otázkami, ktorými sa súd musí zaoberať, je otázka spôsobu vyporiadania spoluvlastníctva pri dodržaní zákonom stanovenej postupnosti spôsobov vyporiadania a v prípade prikázania veci niektorému zo spoluvlastníkov tiež otázka primeranej náhrady priznávanej tomu zo spoluvlastníkov, ktorý je zo spoluvlastníckeho vzťahu vylučovaný. Pojem „primeraná náhrada“ je v súlade s konštantnou judikatúrou potrebné vykladať tak, že je to hodnotový ekvivalent vyjadrený v peniazoch - umožňujúci podľa miestnych podmienok obstaranie podobnej veci - predstavovaný podielom spoluvlastníka, ktorý bol prisúdený ostatným spoluvlastníkom. Primeranou náhradou je teda príslušný podiel zodpovedajúci všeobecnej cene veci (Stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR č. Cpj 30/1997 z 20.10.1997). pozri NS SR č.). Je to teda cena, ktorá je obvyklá na danom mieste a čase rozhodovania súdu s tým, že túto náhradu určí súd zodpovedajúcim podielom z ceny celej veci. K tomu, aby náhrada bola primeraná, musí byť závislá nielen od konštrukcie a vybavenia, veľkosti a veku stavby, ale i od záujmu o ňu, t. j. od dopytu a ponuky v danom mieste a čase. Musí ísť o náhradu, ktorá predstavuje objektívnu cenu, za ktorú by bolo možné vec predať. V prejednávanom prípade súd prvého stupňa mal v konaní preukázané, že reálne rozdelenie veci medzi spoluvlastníkov podľa výšky ich spoluvlastníckych podielov, resp. inak účelne, neprichádza do úvahy. Preto možno považovať za správny záver súdu prvého stupňa o tom, že nehnuteľnosti účastníkov reálne deliteľné nie sú a tieto je možné len prikázať niektorému zo spoluvlastníkov do výlučného vlastníctva. Predpokladom tohto spôsobu vyporiadania je záujem spoluvlastníka mať vec vo svojom výlučnom vlastníctve. V konaní nebolo sporné zistenie, že žalovaný v 1. rade nehnuteľnosti 18 rokov užíva a zveľaďuje, do nehnuteľností vlžil investície. Práve i s prihliadnutím k uvedeným investíciám a záujmu žalovaného v 1. rade o uvedené nehnuteľnosti bude potrebné vykonať jeho výsluch, rsp. výsluch všetkých účastníkov konania, k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva a najmä k cene nehnuteľností. Žalovaný v odvolaní namieta, že súd prvého stupňa pri stanovení primeranej náhrady, ktorú má na mysli ustanovenie § 142 ods. 1 OZ ako odplaty ustupujúcim spoluvlastníkom za nehnuteľnosť, nepostupoval v súlade so zákonom a ustálenou súdnou praxou. S týmto názorom sa stotožňuje i odvolací súd. Súd prvého stupňa v prejednávanom prípade cenu nehnuteľností stanovil v súlade so znaleckým posudkom pribraného znalca. Nezaoberal sa tým, či ide o hodnotový ekvivalent vyjadrený v peniazoch, umožňujúci podľa miestnych podmienok obstaranie podobnej veci. Nezaoberal sa teda tým, za akú cenu by bolo možné túto nehnuteľnosť predať na trhu nehnuteľností, keďže táto primeraná náhrada musí byť závislá nielen od konštrukcie a vybavenia, veľkosti a veku stavby, ale i od záujmu o ňu, t.j. od dopytu a ponuky v danom mieste a čase, pretože musí ísť o náhradu, ktorá predstavuje objektívnu cenu, za ktorú by bolo možné vec predať (porovnaj napríklad rozhodnutie NS SR 2 Cdo 53/2004). Preto bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 221 ods.1 písm. h) OSP). V ďalšom konaní súd prvého stupňa podrobne vypočuje účastníkov konania k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva, k investíciám do predmetných nehnuteľností, k prikázaniu predmetu spoluvlastníctva žalovanému v 1. rade do jeho výlučného vlastníctva a najmä sa zameria na zistenie primeranej náhrady, ktorú má žalovaný 1. vyplatiť ustupujúcim spoluvlastníkom. Pritom neopomenie, že okrem konštrukcie a vybavenia, veľkosti a veku predmetných nehnuteľností je dôležitý i záujem o ne, dopyt a ponuka v danom mieste a čase. Primeranú náhradu je povinný určiť súd a nemôže túto povinnosť preniesť na znalca (nejde o postup podľa § 127 OSP). Súd prvého stupňa si vyžiada aj informácie od príslušného orgánu miestnej správy, od spoločností sprostredkujúcich kúpu a predaj nehnuteľností, tiež k zisteniu objektívnej ceny prispejú poznatky samotných účastníkov o kúpe a predaji iných porovnateľných nehnuteľností v časovo približne rovnakom období. Až po takto doplnenom dokazovaní súd prvého stupňa vo veci opätovne rozhodne. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa i o trovách tohto odvolacieho konania(§ 224 ods. 3 OSP). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.