Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 14S/21/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2016200218 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2016200218.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Ľuboslavy Vankovej právnej veci žalobcu: NBB a.s., Pekárska 23, 917 01 Trnava, IČO: 44 386 737, zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Ivanovičom, Grösslingova 45, 811 09 Bratislava proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 21240889/2015 zo dňa 16.11.2015 jednohlasne takto r o z h o d o l : I. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky číslo: 21240889/2015 zo dňa 16.11.2015 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. II. Žalobca má právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou doručenou súdu dňa 26.1.2016 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného číslo: 21240889/2015 zo dňa 16.11.2015, ktorým ako druhostupňový správny orgán vo veciach správy daní a poplatkov potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Bratislava číslo 20622322/2015 zo dňa 5.8.2015, ktorým bol žalobcovi správcom dane podľa § 68 ods. 6 zák.č. 563/2009 Z.z. (ďalej len daňový poriadok) za zdaňovacie obdobie jún 2013 určený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 20 020 eur, ďalej znížený nadmerný odpočet zo sumy 20 265,42 eura na sumu 245,42 eur. 2. Žalobca v žalobe namietal, že postup správcu dane v rámci daňovej kontroly, najmä spôsob vykonania dôkazov a zistení z nich plynúci bol interpretovaný výlučne s cieľom spochybniť reálnosť poskytnutých služieb, čo je v rozpore so zásadou podľa § 3 ods. 1 a 3 daňového poriadku. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že závery, ktoré vyplynuli z jednotlivých zistení správcu dane sú založené na domnienkach a nie sú ničím podložené. Mal za to, že tvrdenia správcu dane, že platiteľ nepreukázal pôvod tovarov - hutného materiálu a ani reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov v tuzemsku, a teda vznik daňovej povinnosti u tuzemských dodávateľov je v rozpore s obsahom spisu. Tieto závery správcu dane považoval za predčasné, ktorý nevykonal dôkazy, o ktoré žalobca žiadal. Ďalej poukázal na nesprávny procesný postup správcu dane v súvislosti s výsluchom svedka p. B., ktorý bol realizovaný dňa 12.5.2014, na ktorý nie je možné prihliadať v rámci dokazovania, pretože bol získaný nezákonným spôsobom. Zo strany správcu dane bolo porušené ustanovenie § 25 ods. 4 daňového poriadku tým, že správca dane kontrolovaný daňový subjekt vopred nevyrozumel o výsluchu tohto svedka. Ďalej namietal, že rozhodnutie správcu dane ako aj žalovaného je nepreskúmateľné, nakoľko v nich nie je uvedené, o ktoré dôkazy svoje rozhodnutia opierajú, ktoré skutočnosti vyhodnotili ako preukázané a ktoré ako sporné. Naviac správca dane opiera svoje rozhodnutie o dôkaz, ktorý v procese dokazovania bol získaný v rozpore so zákonom, a teda nie je naň možné prihliadať. Ďalej uviedol, že základným predpokladom nároku na odpočítanie dane je skutočnosť, že vznikla daňová povinnosť, ktorá vzniká dodaním tovaru alebo služby, pričom podľa zák.č. 222/2004 Z.z. nie je určená žiadna podmienka do akej miery musí byť odberateľ služby kontaktný ani neustanovuje žiadne prísnejšie podmienky vo väzbe na to, či bola predmetná daň odvedená do štátneho rozpočtu. Mal preto za to, že závery žalovaného sú v priamom rozpore so šiestou smernicou Európskej rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a rozhodnutím Európskeho súdneho dvora, ktoré je právne záväzné pre všetky členské štáty Európskej únie. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 21. júna 2012 Mahageben KFT proti Nemzeti Adó - ES Vamhívatal Del -dunántúli Regionalis Adó Fuigazgatósága (C-80/11) a Péter Dávid proti Nemzeti Adó - es Vamhívatal Észak - alföldi Regionalis Adó Fuigazgatósága (C-142/11 ako aj ďalšie rozhodnutia - uznesenie z 3. marca 2004, Transport service, C-395/02, Zb. s. I. - 1991, bod 26; rozsudky z 12. januára 2006, Optigen a i., C-354/03, C-355/03 a C-484/03, Zb. s. I. - 483, bod 54, ako aj Kittel a Recolta Recycling). Uviedol, že za týchto okolností môže byť nárok na odpočet dane zdaniteľnej osobe zamietnutý iba na základe judikatúry vyplývajúcej z bodov 56 až 61 z vyššie uvedeného rozsudku Kittel a Recolta Recycling, podľa ktorého musí byť s ohľadom na objektívne skutočnosti preukázané, že platiteľ, ktorému bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca nárok na odpočet, vedel alebo mal vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu. V danom prípade žalobca preukázal plnenie nielen faktúrou č. 140017 zo dňa 1.4.2014 za predaj hutného materiálu spoločnosti Aoba group, s.r.o. v sume 108 600 eur, objednávkou ale aj zmluvou o predaji a prepravnými dokladmi a tiež bol riadne označený prepravca hutného materiálu, ktorú uskutočnil T. U. - EUROTRANS TT, Botanická 5638/20, 917 08 Trnava. Znamená to, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia a má k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s opisom druhu a ceny dodaných služieb od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, pričom na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho odberateľa, prípadne dodávateľa, znáša dôkazné bremeno aj dôkaznú núdzu správca dane (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn. 3Sžf/1/2011 IRON CLUB, s.r.o. c/a Daňové riaditeľstvo SR). Žalobca mal preto zato, že tak správca dane ako aj žalovaný nesprávne posúdili rozloženie dôkazného bremena, keď ho v celom rozsahu určili žalobcovi ako daňovému subjektu. Mal za to, že dostatočne hodnoverne preukázal splnenie podmienok, a teda uniesol aj dôkazné bremeno a bolo na správcovi dane, aby tieto jeho tvrdenia vyvrátil a nielen stroho konštatoval, že zdaniteľné plnenia neuznáva. V prípade, keď daňový subjekt preukáže existenciu dodania prostredníctvom faktúr obsahujúcich podrobný zoznam dodaných tovarov a služieb, znáša dôkazné bremeno správca dane, ak chce preukázať opak, čo vyplýva aj z vyššie uvádzaných rozhodnutí (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/2011, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 - Optigen, C-355/03 - Fulcrum Elektronics a C-484/03 - Bond House). Pokiaľ ide o vyhodnotenie dôkazov tak žalobca namietal, že správca dane, resp. žalovaný si osvojil stanovisko, že iba dôkazy v neprospech daňového subjektu sú správne a vierohodné a pokiaľ ide o dôkazy v jeho prospech tak týmito sa nezaoberal a ani sa s nimi náležite nevysporiadal. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 3SžoKS/147/2006, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Košiciach a vec bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie, z ktorého jednoznačne vyplýva, že v konaní nemožno použiť iba dôkazy, ktoré sú v neprospech žalobcu a tie ktoré sú v jeho prospech bez odôvodnenia nepoužiť. 3. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 17.5.2016 popísal priebeh daňovej kontroly, ktorá bola vykonaná na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie jún 2013 u žalobcu ako daňového subjektu, o výsledku v ktorej bol vyhotovený protokol číslo 9104404/5/3890581/2014/FilV zo dňa 18.8.2014. Ďalej uviedol, že na základe vykonaného dokazovania správca dane dospel k záveru, že deklarovaný dodávateľ (spoločnosť ZETAINVEST s.r.o.) fakturované zdaniteľné obchody reálne nedodal, čo sa v reťazci do obchodných spoločností vykonaným šetrením aj potvrdilo. Poukázal ďalej na to, že správca dane v rámci dožiadania požiadal Daňový úrad Nitra o vykonanie miestneho zisťovania na adrese sídla spoločnosti ZETAINVEST s.r.o., a to za účelom preverenia sídla daňového subjektu a preverenia vedenia účtovníctva za rok 2013. Bolo zistené, že na uvedenej adrese mal daňový subjekt prenajatú kanceláriu, ale z dôvodu, že od roku 2011 neplatil nájomné, prenajímateľ mu prenájom zrušil. Bolo zistené, že konateľ spoločnosti ZETAINVEST s.r.o. je v zahraničí a daňové priznania podáva jeho matka. Zo strany miestne príslušného správcu dane bolo konštatované, že „potvrdzuje podozrenie, že v danom prípade ide o faktúry bez dodania tovaru“. K tvrdeniu žalobcu, že boli porušené jeho práva byť prítomný pri výsluchu svedka (§ 25 ods. 4 daňového poriadku) v súvislosti s výsluchom osoby - p. B., tak s týmto nesúhlasil, pretože zástupkyňa dodávateľskej spoločnosti v daňovom konaní konala ako účastníčka daňového konania, ktoré vykonával miestne príslušný správca dane s miestne príslušným daňovým subjektom. Vzhľadom k tomu, že Daňový úrad Nitra preveroval a zisťoval skutkový stav u dodávateľskej spoločnosti, a preto bol v danom prípade v postavení miestne príslušného správcu dane tejto spoločnosti a daňový subjekt (dodávateľ) bol v predmetnom konaní v postavení miestne príslušného daňového subjektu a nie v postavení svedka (rozsudok NS SR 6Sžf/80/2013). V súvislosti s jednotlivými transakciami deklarovanými účtovnými dokladmi získanými prostredníctvom dožiadaní, medzinárodných žiadostí v preverovaných spoločnostiach na strane dodávateľov i deklarovaného českého odberateľa žalovaný uviedol, že nenesú znaky základných obchodných princípov a podporujú správnosť názoru správcu dane, na základe ktorých posúdil skutkový stav v danej veci za kontrolované zdaňovacie obdobie jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach, a je zrejmé, že správca dane nevychádzal pri hodnotení dôkazov svojvoľne ako to tvrdí žalobca. Mal za to, že správca dane dostatočne vyčerpal svoje dôkazné bremeno, keď preveril všetky možné skutočnosti týkajúce sa predmetných faktúr. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predložených dokladov, či vyjadrení daňového subjektu, nemohol ich uznať ako relevantné, ak kontrolovaný daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. pochybnosti zistené správcom dane neodstránil. V tejto súvislosti poukázal na to, že v daňovom konaní platí prejednávacia zásada, nie zásada vyhľadávacia, resp. prešetrovacia. Podľa platnej legislatívy každý daňový subjekt má povinnosť jednak daň priznať (bremeno tvrdenia) a jednak povinnosť toto tvrdenie preukázať (dôkazné bremeno). Za tohto stavu bol preto prijatý správny záver, že platiteľ nepreukázal správcovi dane reálne prijatie deklarovaného tovaru, a teda vznik daňovej povinnosti u tuzemského dodávateľa za preverované zdaňovacie obdobie, pretože samotná existencia faktúry, na ktorej je uvedená DPH a to, že daňový subjekt NBB s.r.o. má faktúru vyhotovenú iným platiteľom dane, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH ako aj na skutočnosť, že platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených v zákone č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty preukáže. Znamená to, že žalobca bol povinný správcovi dane preukázať, že zdaniteľné obchody, tak ako sú deklarované v predložených faktúrach, v tuzemsku prijal a následne ho dodal deklarovanému českému odberateľovi na územie ČR, čo v uvedenom prípade nebolo platiteľom v priebehu výkonu daňovej kontroly ani v odvolacom konaní preukázané. Poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorý opakovane judikoval rozloženie dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom ( napr. rozsudky evidované pod sp.zn. 4Sžf/19/2011, 8Sžf/30,30/2013, 3Sžf/24/2012 a iné), v ktorých NS SR prijal záver k dôkaznému bremenu v tom smere, že „pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný on sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené“. Najvyšší súd SR už opakovanie judikoval, že podmienky uvedené v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v ust. § 51 ods. 1 písm. a) zák.č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, zákon to neustanovuje ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby, za vady dokladu a ani dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca požaduje (z dôvodu rizika ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet DPH), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré zákon pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. V danom prípade žalobca ako daňový subjekt vierohodnými, správcom dane overiteľnými dôkazmi nepreukázal, že mu bol tovar dodaný tak, ako je uvedený na dokladoch - faktúrach predložených ku kontrole a nebolo ani preukázané, že pri tomto tovare vznikla dodávateľovi daňová povinnosť a jemu právo na odpočítanie dane (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27.11.2012). Tiež poukázal na ustálenú judikatúru Európskeho súdneho dvora, z ktorej vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. Uvedený výklad v 12 zásady neutrality DPH vyplýva z judikatúry Európskeho súdneho dvora (napr. rozsudky ESD v spojených veciach Kittel (C-439/04) a obchodná spoločnosť Recolta recycling (C-440/04) a v spojených veciach Optigen Ltd. (C-354/03), Fulcrum Elektronics Ltd. (C-355/03), Bond House systems (C-484/03). Súdny dvor vo svojej judikatúre však tiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť (Kittel a Recolta Recycling číslo C-439/04, C-440/04). Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právnom únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky vo veciach napr. Teleosplc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliejemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagébenkft, a Péter Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Taktiež poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 Halifax, v ktorom bolo definované tzv. zneužitie práva, pričom z tohto rozsudku vyplýva, že v oblasti DPH si preukázanie zneužívania na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právne úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami (bod 74). Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (bod 75). Pre posúdenie subjektívneho prvku zneužitia práva je potrebné vychádzať z účelu takýchto plnení na základe ich obsahu, pričom predmetný rozsudok Halifax v bode 81 uvádza, že pre posúdenie tohto plnenia, ktorého cieľom má byť získanie daňovej výhody je potrebné vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a personálne prepojenie medzi podnikateľmi. Na záver dodal, že skutočným obsahom v danom obchodnom prípade bolo zo strany žalobcu iba profitovať na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za zdaniteľné obchody, ktoré boli žalobcom deklarované ako nákup od tuzemského dodávateľa (pri ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila), s cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore s platnou legislatívou. Za tohto stavu žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 4. Z administratívneho spisu súd zistil, že Daňový úrad Bratislava vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie jún 2013, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol číslo 9104404/5/3890581/2014/FilV zo dňa 18.8.2014, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole žalobcovi ako daňovému subjektu doručený dňa 22.8.2014. Bolo zistené, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej výške 20 020 eur od dodávateľa ZETAINVEST s.r.o., Mostná 13, 949 01 Nitra, IČO: 44 507 411 za nákup tovaru - hutného materiálu deklarovaného na jednotlivých faktúrach číslo 13066 zo dňa 6.6.2013 v sume 6 552 eur, číslo 130614 zo dňa 14.6.2013 v sume 5 472 eur, číslo 130617 zo dňa 17.6.2013 v sume 4 300 eur a číslo 130621 zo dňa 21.6.2013 v sume 3 696 eur. Postupným preverovaním na základe získaných faktúr, zmlúv a vyjadrení správca dane zistil, že predmetné zdaniteľné obchody boli fakturované v reťazci obchodných spoločností na území SR nasledovne: JF Market s.r.o. = HFK group, s.r.o. = ZETAINVEST s.r.o. = Aoba group, s.r.o. = ČR bez reálneho dodania. V tejto súvislosti bolo zo strany správcu dane, za účelom zistenia reálneho dodania deklarovaných zdaniteľných obchodov od dodávateľa ZETAINVEST s.r.o., vykonané dokazovanie so zameraním na zistenie skutkového stavu, či deklarovaný dodávateľ fakturované zdaniteľné obchody aj reálne dodal, čo sa v reťazci obchodných spoločností vykonaním šetrením nepotvrdilo. V odôvodnení rozhodnutia žalovaného bolo konštatované, že transakcie deklarované účtovnými dokladmi získanými prostredníctvom dožiadaní, medzinárodných žiadostí v preverovaných spoločnostiach na strane dodávateľov i deklarovaného českého odberateľa nenesú znaky základných obchodných princípov a podporujú správnosť názoru správcu dane - prvostupňového správneho orgánu, na základe ktorých posúdil skutkový stav v danej veci za kontrolované zdaňovacie obdobie jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach, pričom je zrejmé, že správca dane nevychádzal pri hodnotení dôkazov z domnienok, ale zo zistení získaných v rámci vykonaného dokazovania. Mal za to, že správca dane dostatočne vyčerpal svoje dôkazné bremeno, keď preveril všetky možné skutočnosti týkajúce sa predmetných faktúr. Pri tejto dôkaznej povinnosti platiteľa boli zistené závažné pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predložených dokladov, či vyjadrení daňového subjektu, a preto ich nemohol uznať ako relevantné, ak kontrolovaný daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal. Správca dane v priebehu vyrubovacieho konania vykonal všetky úkony, ktoré žiadal vykonať daňový subjekt vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly. Zdôraznil, že v daňovom konaní platí prejednávacia zásada, nie zásada vyhľadávacia, resp. prešetrovacia. V predmetnej veci žalobca ako platiteľ nepreukázal správcovi dane reálne prijatie deklarovaného tovaru, a teda vznik daňovej povinnosti u tuzemského dodávateľa za preverované zdaňovacie obdobie, pretože samotná existencia faktúry, na ktorej je uvedená DPH a teda to, že daňový subjekt má faktúru vyhotovenú iným platiteľom dane, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH, keď právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, kedy pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu uskutočnenú zdaniteľnou osobou v tuzemsku. Ďalej boli v odôvodnení rozhodnutia žalovaného uvádzané skutočnosti, ktoré už žalovaný uvádzal aj vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 17.5.2016 (viď bod 3 tohto rozhodnutia). 5. Krajský súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP, pričom zistil, že žaloba je dôvodná, a preto súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d) a g) SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 6. Podľa § 3 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 7. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 8. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 9. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 10. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 11. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 12. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. 13. Podľa § 49 zákona ods. 1 č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty právo (ďalej len „zákon o DPH“) odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 14. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 15. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 16. Podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu. 17. Daňový poriadok definuje základné zásady daňového konania, ktoré vychádzajú z princípov právneho štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnej legislatívny pri aproximácii daňového práva SR a krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní. Daňový poriadok je procesným predpisom upravujúcim postupy pomocou ktorých správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými zákonmi) a je zárukou zákonného postupu pri splnení úloh správcu dane ako aj zárukou zákonnej ochrany práva a právom chránených záujmov daňových subjektov. Medzi podstatné princípy daňového poriadku patrí zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku). V zmysle zásady súčinnosti (ust. § 3 ods. 2 Daňového poriadku) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov, uvedená v ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku, podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom všetky skutočnosti ktoré majú vplyv na správne určenie dane preukazuje daňový subjekt, ak bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov ktoré je povinný viesť (ust. § 24 ods.1 Daňového poriadku). Pri realizovaní tejto činnosti daňové orgány vychádzajú zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, pričom správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ust. § 24 ods.2 Daňového poriadku), pričom využíva prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti pre posúdenie či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená od dane a tieto vo svojom podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 18. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno- právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotno-právnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu. 19. Podľa názoru súdu správca dane a žalovaný nesprávne posúdili rozloženie dôkazného bremena, keď ho v celom rozsahu určili žalobcovi ako daňovému subjektu (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku), napriek tomu, že v predmetnej veci išlo aj o posudzovanie vzťahov medzi rôznymi subjektmi v rámci reťazca, ktoré žalobca nemohol ovplyvniť. Za tohto stavu je možné konštatovať, že pokiaľ správca dane pri dokazovaní neobjasnil zjavné nezrovnalosti v predmetných právnych vzťahoch, svedčí to o tom, že skutočnosti rozhodujúce pre stanovenie daňovej povinnosti neboli zistené čo najúplnejšie. Tiež je potrebné zdôrazniť, že správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje objasniť, s prihliadnutím na to, aké doklady má k dispozícii. V súvislosti s predmetnou vecou je potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/2011, z ktorého vyplýva, že skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zák.č. 222/2004 Z.z. tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľských subjektov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu, ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. Obdobne v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ v spojení s prípadom C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House) bol zo strany Súdneho dvora vyslovený názor, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie, alebo nemôže vedieť. Najvyšší súd dospel k záveru, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami podrobným položkovitým opisom druhu a ceny a dodaných tovarov a služieb od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. V danom prípade z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správcom dane síce nebol jednoznačne preukázaný fyzický pohyb tovaru tak ako bol deklarovaný daňovým subjektom (v kontrolovanom zdaňovacom období boli zistené viaceré nezrovnalosti pri dodaní ako aj v samotnom pohybe tovaru spočívajúce v nesúlade medzi dátumami uvedenými na predložených medzinárodných nákladných listoch a vyhotovenými faktúrami, čo platí aj o množstve tovaru), avšak bolo zistené, že žalobca nespochybňuje reálnu existenciu tovaru. 20. Konštantnosť tejto judikatúry potvrdzuje aj napr. aktuálny rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžf 92/2014 z 30.4.2015, v ktorom Najvyšší súd potvrdil argumentáciu Krajského súdu v Košiciach v rozhodnutí sp. zn. 7S 42/2014 zdôrazňujúc, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt žalobcu, avšak nie absolútne. V tomto rozsahu Najvyšší súd poukázal taktiež na skutočnosť, že v zmysle konštantnej judikatúry „hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné“. Z uvedeného ustanovenia zákona vyplýva, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí. Dôkazné bremeno subjektu tvoria skutočnosti vymedzené ust. § 49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zák.č.222/2004 Z.z. O výklade daňových noriem daňovými orgánmi sa výstižne vyjadril aj Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. I. ÚS 241/07 ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaním a rešpektovaním práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. 21. Za dôvodnú je potrebné predovšetkým považovať námietku žalobcu týkajúcu sa procesného pochybenia správnych orgánov, keď v predmetnej veci bolo porušené právo žalobcu byť prítomný pri výsluchu svedka (p. Kvasňovská - splnomocnený zástupca dodávateľa spoločnosti ZETAINVEST s.r.o.), keď došlo zo strany správcu dane k porušeniu ust. § 25 ods. 4 daňového poriadku. Nemožno súhlasiť s konštatovaním žalovaného, resp. správcu dane, že táto osoba nebola vypočutá v pozícii svedka ale v pozícii účastníka konania, pretože kontrolovaným daňovým subjektom bol žalobca a nie dodávateľ žalobcu spoločnosť ZETAINVEST s.r.o. . Podľa názoru súdu správca dane jednoznačne pochybil, pokiaľ Daňový úrad v Nitre (tento v rámci dožiadania vykonával výsluch tejto osoby) žalobcu o tomto výsluchu neupovedomil, pričom takýmto postupom bola žalobcovi odňatá možnosť klásť tejto osobe otázky. Okrem toho tiež možno konštatovať, že správca dane v súvislosti s jej výsluchom sa komplexne nezaoberal vyhodnotením jej výpovede, pričom vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré svedčili v neprospech žalobcu ako daňového subjektu. Je nepochybné, že menovaná bola vypočutá v rámci dožiadania Daňovým úradom Nitra k skutočnostiam týkajúcich sa kontrolovaného daňového subjektu, t.j. žalobcu, a teda nemožno mať za to, že by bola účastníkom daňového konania, ale len jeho subjektom, čo je širší pojem. Na tento prípad nie je možné aplikovať žalovaným uvádzaný rozsudok NS SR č.k. 6Sžf/80/2013, keď v tomto rozsudku je práve zdôraznené, že správca dane pri dokazovaní nemá postupovať tak, že využije jednotlivé dôkazné prostriedky spôsobom, že navodí stav, v ktorom nie je potrebné vypočuť konkrétnu osobu ako svedka v konaní, nakoľko túto osobu vypočuje v inom, samostatnom konaní, pričom dotknutý daňový subjekt o takomto výsluchu neinformuje a zápisnicu o tomto úkone využije ako listinný dôkaz. Takýmto svojim postupom odníme žalobcovi jeho právo klásť svedkovi otázky a de facto možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv. Takéto procesné pochybenie správcu dane preto malo dopad na zákonnosť rozhodnutia, pretože práve výpoveď tejto osoby bola jedným z podkladov rozhodnutia správcu dane, resp. žalovaného. 22. Správny súd na základe vyššie zistených skutočností skonštatoval, že je preukázaný dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d) a g) SSP a preto rozhodnutie žalovaného z dôvodu čiastočnej nepreskúmateľnosti ako aj z dôvodu procesného pochybenia v súvislosti s výsluchom svedka p. Kvasňovskej zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 23. O trovách konania správny súd rozhodol v zmysle § 167 SSP tak ako je uvedené vo výroku II. tohto rozsudku, keď procesne úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. 24. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.