Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/495/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113215720 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2113215720.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobkyne: H. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. XXXX/X, W., zastúpená: JUDr. Eva Koleničová, advokátka, Paulínska 20, Trnava, proti žalovanému: R. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. O. XXXX/XXX, W., zastúpený: JUDr. Tibor Sanák, advokát, Nám. SNP č. 2, Trnava, o určenie, že záložné právo v prospech žalovaného neexistuje, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 13C/276/2013-527 zo dňa 04. októbra 2016, v časti výroku I., v ktorej súd žalobu zamietol a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania štátu, vo výroku III. a o odvolaní žalovaného v časti náhrady trov konania žalovaného, vo výroku II., takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku I. a III. p o t v r d z u j e . II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti výroku II. náhrady trov konania m e n í tak, že žalovanému sa priznáva nárok voči žalobkyni na náhradu trov konania v plnom rozsahu. III. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal a výrokom III. rozhodol o trovách štátu tak, že štát má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie vo veci samej súd odôvodnil použitím § 470 ods. 1 a 2, § 137 písm. c) CSP, § 488, § 489, § 151md ods. 1, 2, 3, § 524 ods. 1 a 2, § 39, § 3 ods. 1, § 559 ods. 1, § 569 ods. 1, § 34, § 35 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ), § 879e ods. 1 OZ, § 151a ods. 1, § 151b ods. 1, 2, 4, § 151g, OZ (v znení účinnom do 31.12.2002), § 151g ods. 2, § 151h ods. 1 až 4 OZ (v znení účinnom od 01.01.2003), § 92 ods. 7 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Vecne argumentoval tým, že existujúci stav v evidencii tiarch k predmetným nehnuteľnostiam je ohrozením právneho postavenia žalobkyne a nemožno ho odstrániť inými prostriedkami, keďže dobrovoľný výmaz záložného práva žalovaným je vzhľadom na jeho postoj v súčasnosti vylúčený. Súd dospel k záveru, že iným spôsobom ako určovacou žalobou by žalobkyňa nemala možnosť domôcť sa výmazu záložného práva z katastra nehnuteľností a jej právo byť podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nezaťažených záložným právom by bolo ohrozené. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je tak daný možným ohrozením vlastníckeho práva žalobkyne k nehnuteľnostiam, keďže sa ocitla v postavení záložného dlžníka, voči ktorému môžu byť uplatnené postihové práva záložného veriteľa a k náprave rozporu medzi zápisom v katastri nehnuteľností a skutočným stavom veci vedie práve spôsob uplatnený žalobkyňou, teda určenie neexistencie záložného práva. 2. V prejednávanej veci nie je nevyhnutné, aby v konaní na strane žalobcu vystupovali všetci podieloví spoluvlastníci, keďže aj len jeden zo spoluvlastníkov by mal mať možnosť domáhať sa daného určenia, nadôvažok, keď vlastní žalobkyňa väčšinový podiel na nehnuteľnostiach (10/12). Súd pritom poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 69/2006, podľa ktorého „z charakteru podielu ako výrazu vlastníctva k spoločnej veci vychodí, že spoluvlastník musí mať možnosť, aby aj samostatne čelil protiprávnym zásahom do práv a povinností plynúcich zo spoluvlastníckeho vzťahu. Je preto aj sám legitimovaný na podanie negatórnej žaloby (žaloby vlastníka na odvrátenie protiprávnych zásahov do jeho spoluvlastníctva zo strany tretích osôb). Uplatnenie práva žalobcu domáhať sa negatórnou žalobou súdnej ochrany svojho spoluvlastníctva nemožno zamieňať s hospodárením so spoločnou vecou (§ 139 ods. 2 OZ). Realizácia tohto práva žalobcu (vyplývajúceho z práva k jeho spoluvlastníckemu podielu - § 137 ods. 1 OZ) nie je podmienená dohodou žalobcu s ostatnými spoluvlastníkmi (ich súhlasom s takýmto postupom).“ Súd zároveň poukázal aj na odôvodnenie Krajského súdu v Trnave v uznesení č. k. 24Co/265/2013-130 zo dňa 10.07.2013, ktorým potvrdil uznesenie o predbežnom opatrení súdu č. k. 18C/355/2013-79 zo dňa 06.05.2013, kde súd druhej inštancie uviedol, že „podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí ani námietka odvolateľa o neúplnom okruhu účastníkov. Žalobkyňa je spoluvlastníčka väčšinového podielu na nehnuteľnosti a niet dôvodu nepripustiť návrh čo i len jedného spoluvlastníka na ochranu vlastníctva nehnuteľnosti, ako je tomu v danom prípade (R 57/1973).“ Vzhľadom na vyššie uvedené, súd uzavrel, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na podanej určovacej žalobe po pripustení zmeny petitu žaloby, ako aj aktívnu vecnú legitimáciu v prejednávanej veci. 3. Pri zániku záložného práva po zániku zabezpečenej pohľadávky sa vychádza zo základnej podmienky trvania záložného práva ako práva akcesorickej povahy, ktorou je existencia hlavného záväzku, z ktorého pohľadávka záložného veriteľa zabezpečená záložným právom vyplýva. V konaní zánik pohľadávky vzniknutej z úverovej zmluvy uzavretej medzi bankou ako veriteľom a J. T. ako dlžníkom nebol preukázaný, keď z odpovede I. U. Y. zo dňa 15.08.2014 (č.l. 212) vyplýva, že výška pohľadávky v čase postúpenia bola vyčíslená v zmluve o postúpení pohľadávok správne, pričom korešponduje s účtovnou evidenciou pohľadávky v bankovom systéme. Nebolo ani preukázané, že by došlo k zániku pohľadávky po jej postúpení na žalovaného. V konaní nebola predložená kvitancia, t.j. písomné potvrdenie o tom, že dlh bol splnený, a to ani zo strany banky, ani zo strany žalovaného. Za dôkaz o zániku pohľadávky nie je pritom možné považovať listinný dôkaz, ktorým mal žalovaný žiadať o výmaz záložného práva (č.l. 221), pretože v listine sa nič o zániku pohľadávky neuvádza. Rovnako zo svedeckých výpovedí žiadnym spôsobom nevyplýva, že pohľadávka zabezpečená záložným právom zanikla, či už splnením alebo iným spôsobom. Pokiaľ ide o Zápisnicu o predbežnom vyšetrení zo dňa 20.04.2005 (č.l. 264) spísanú v dedičskom konaní sp.zn. 20D/731/2005 po poručiteľovi J. X., kde sa manželka žalovaného vyjadrila, že poručiteľ k danému dňu nemal žiadne dlhy, uvedené vyjadrenie nie je dôkazom o zániku pohľadávky z úverovej zmluvy číslo: 2321-36034-026 zo dňa 21.09.1993, nakoľko J. X. nebol dlžníkom z tejto zmluvy. 4. Pokiaľ ide o listinu na č.l. 221 (žiadosť o výmaz záložného práva zo dňa 01.04.2003), súd má za to, že žalovaný podpísanie tejto listiny nepoprel, práve naopak, vo vyjadrení zo dňa 16.08.2013 (č.l. 91) uviedol, že podal žiadosť o výmaz záložného práva v prospech I. a.s. U. dňa 01.04.2003 na Správu katastra Trnava a zároveň podal návrh na zaregistrovanie jeho záložného práva na Správu katastra Trnava dňa 01.04.2003, poukazujúc na Zmluvu o odplatnom postúpení pohľadávok zo dňa 27.03.2003. Žiadosť o výmaz záložného práva zo dňa 01.04.2003 však nie je možné považovať ani za právny úkon vzdania sa záložného práva zo strany záložného veriteľa v zmysle § 151md ods. 1 písm. c) OZ, nakoľko tu chýba jednoznačný prejav vôle žalovaného vzdať sa tohto práva, keď v listine sa iba konštatuje zánik záložného práva, a to iba so všeobecným odkazom na § 151md OZ bez uvedenia odseku a písmena. K zániku záložného práva pritom môže dôjsť z viacerých dôvodov, ktoré sú uvedené v § 151md ods. 1 písm. a) - i) OZ. Na zánik práva v zmysle § 151md ods. 1 písm. c) OZ je pritom potrebný jednoznačný a určitý prejav vôle záložného veriteľa, že sa záložného práva vzdáva, čo však z uvedenej listiny ani za použitia výkladu nie je zrejmé. Nebolo ani preukázané, že by prílohou žiadosti, ktorá by mohla byť žiadosťou o vykonanie záznamu v katastri nehnuteľností, bolo vyhlásenie záložného veriteľa o vzdaní sa záložného práva. Súd v tejto súvislosti poukázal na úpravu zániku záložného práva vzdaním sa záložného práva účinnú do 31.12.2002, keď podľa vtedy účinného ustanovenia § 151g OZ muselo mať vzdanie sa záložného práva formu dokonca notárskej zápisnice. Hoci s účinnosťou od 01.01.2003 už forma notárskej zápisnice nie je potrebná, súd má za to, že sa vyžaduje minimálne jednoznačné vyslovenie vzdania sa záložného práva. Okrem toho je podľa názoru súdu potrebné posudzovať uvedenú listinu na č.l. 221 v kontexte listiny na č.l. 14 (zaregistrovanie záložného práva zo dňa 01.04.2003), ktorá bola podaná na Správu katastra Trnava dňa 07.04.2003 a z ktorej vyplýva vôľa žalovaného byť zapísaný ako nový záložný veriteľ. Žalobkyni sa ani výsluchom navrhnutých svedkov - pracovníčok Okresného úradu v Trnave, nepodarilo preukázať jej tvrdenie, že došlo k manipulovaniu so spisom na katastri nehnuteľností, a že došlo k tvrdenej zámene listín. Ak potom popri sebe existujú dve listiny, obe datované dňom 01.04.2003, z ktorých žiadosť o zaregistrovanie nového záložného veriteľa preukázateľne (viď podacia pečiatka a výpovede pracovníčok katastra) bola podaná do katastra dňa 07.04.2003, je potrebné vychádzať z prejavu vôle v nej uvedenej, ktorým je zmena záložného veriteľa. Výpoveďou pracovníčky katastra JUDr. S. F. bolo zároveň preukázané, že je bežné, že sa zápis záznamu vykoná až po dlhšom čase, pretože tieto nemajú prioritu, prioritu majú vklady. 5. Žalovaný v konaní namietal, že nie je možné riešiť ani ako otázku predbežnú platnosť resp. neplatnosť zmluvy o odplatnom postúpení pohľadávok, nakoľko stranou v spore nie je aj banka. S týmto sa súd nestotožňuje, nakoľko pri posudzovaní platnosti zmluvy ako otázky prejudiciálnej, riešenie tejto otázky nie je poňaté do výroku rozsudku, a teda ani v prípade dospenia k záveru o neplatnosti postúpenia by nedošlo k rozhodnutiu majúcemu právne následky pre subjekt, ktorý nie je stranou sporu. Prípadné prejudiciálne určenie neplatnosti právneho úkonu by nemalo právnu záväznosť, nakoľko dôvody rozsudku nie sú právne záväzné a vykonateľné. Súd pritom poukazuje na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21 Cdo 679/2001, v ktorom súd vyslovil názor, že „ak súd posudzuje (ne)platnosť právneho úkonu ako otázku predbežnú, rieši ju bez zreteľa na to, kto je účastníkom tohto konania, i keby účastníkom konania nebol žiaden z účastníkov tohto právneho úkonu. S riešením (ne)platnosti právneho úkonu ako otázky predbežnej ale zákon nespája žiadne právne následky pre účastníkov tohto právneho úkonu.“. Obdobne dôvodí aj rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2770/2004 z 23.06.2005, podľa ktorého „ak ide v konaní o určenie platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu (zmluvy), môže byť žalobe vyhovené len vtedy, ak sa konania zúčastňujú (na strane žalobcu alebo žalovaného) všetci účastníci napádaného právneho úkonu (zmluvy), poprípade ich právni nástupcovia. Naopak, ak rieši súd platnosť právneho úkonu (zmluvy) ako otázku predbežnú, môže si záver o tom urobiť aj v prípade, že účastníkom konania nie je žiadny z účastníkov tohto právneho úkonu (21Cdo 679/2001).“ 6. Pokiaľ ide o naplnenie podmienok ustanovenia § 92 ods. 7 ZoB (v znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky), súd mal za to, že tieto boli naplnené, pretože za písomnú výzvu banky je možné považovať aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 62Cb/53/97-46 zo dňa 15.06.1998 (299), ktorý bol dlžníkovi doručený (viď právoplatnosť rozsudku dňa 10.08.1998), pričom následne bol dlžník v omeškaní dlhšie ako 90 dní. 7. Súd nemal v konaní za preukázaný žiaden z dôvodov, pre ktoré by postúpenie pohľadávky na žalovaného malo byť neplatné. Žalobkyňa po tom, čo bolo trestné stíhanie zastavené, neuviedla konkrétne dôvody, pre ktoré je uvedený právny úkon postúpenia pohľadávky v rozpore so zákonom alebo dobrými mravmi, jej argumentácia sa neopiera o žiadny rozumný výklad ustanovenia § 39 OZ, z ktorého by vyplývalo, prečo je uvedené postúpenie pohľadávky v rozpore so zákonom, obchádza ho, alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Z vyšetrovacieho spisu ORPZ v Trnave, odbor kriminálnej polície č. ORP-519/OEK-TT-2013 Ko vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa ORPZ Trnava, OKP OEK Trnava, sp. zn. ORP-519/OEK-TT-13 zo dňa 26.02.2014 bolo trestné stíhanie pre pokus podvodu podľa § 8 ods. 1, § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona zastavené, pričom uznesením prokurátorky Okresnej prokuratúry Trnava sp. zn. 1Pv 889/13/2207-12 zo dňa 14.04.2014 bola sťažnosť žalobkyne ako poškodenej proti uvedenému uzneseniu vyšetrovateľa zamietnutá. Z uvedeného je zrejmé, že z dôvodu zastavenia trestného stíhania už neprichádza do úvahy žalobkyňou tvrdená neplatnosť postúpenia pohľadávky z dôvodu, že by žalovaný spáchal trestný čin podvodu, a preto by postúpenie bolo neplatné v zmysle § 39 OZ, či už pre rozpor so zákonom alebo s dobrými mravmi. 8. Bez významu je skutočnosť, kto uhradil sumu odplaty za postúpenie vo výške 50.000,- Sk, nakoľko súd má za to, že manželia X. s postúpením pohľadávky na žalovaného súhlasili, pričom prípadné finančné nároky je potrebné uplatniť si žalobou na plnenie. Rovnako pre posúdenie veci nie je podstatné, za akú odplatu banka postúpila pohľadávku na žalovaného a v akej výške sa domáha žalovaný ako veriteľ plnenia od dlžníka J. T.. 9. Hoci žalobkyňa v žalobe tvrdila, že banka postúpila na žalovaného aj záložné právo na nehnuteľnostiach vo vlastníctve rodičov žalobkyne, čo mal žalovaný rodičom žalobkyne zatajiť, uvedené nemôže byť dôvodom neplatnosti postúpenia pohľadávky. V zmysle ustanovenia § 151c ods. 3 OZ v znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky, záložné právo prechádza pri prevode pohľadávky zabezpečenej záložným právom na nadobúdateľa pohľadávky. Ak by aj rodičia žalobkyne uvedené v čase postúpenia pohľadávky nevedeli, platí zásada, že neznalosť zákona neospravedlňuje, to znamená, že nemožno ospravedlniť ich omyl vychádzajúci z neznalosti jednoznačného ustanovenia § 151c ods. 3 OZ. Navyše, súd poukazuje na svedeckú výpoveď Ing. Z. O., ktorý uviedol, že sa s manželmi X. bavil o tom, čo môže banka spraviť, pričom im uviedol, že banka môže odpísať pohľadávku na základe žiadosti, čo sa nestalo, alebo môže to priamo predať buď na dražbe alebo priamo, keď niekto zaplatí, alebo môže postúpiť pohľadávku tretej osobe, pričom na túto prechádzajú všetky práva z úverovej zmluvy a záložnej zmluvy, tento nastúpi na miesto banky a môže vystupovať ako banka. Z uvedeného vyplýva, že minimálne svedok o prechode práv zo záložnej zmluvy na tretiu osobu manželom X. povedal. 10. Súd tiež poukazuje na rozpory v tvrdeniach žalobkyne, keď na jednej strane tvrdila, že nemalo vôbec dôjsť k postúpeniu pohľadávky (viď č.l. 108 - „rodičia boli v čase splatenia istiny banke podvedení, keď sa uvedení do omylu domnievali, že posledná splátka, úhrada sumy vo výške 50.000,- Sk im zabezpečí zánik pohľadávky s príslušenstvom, spolu so zrušením a výmazom záložného práva na predmetných nehnuteľnostiach“), potom uvádzala, že manželia X. o postúpení pohľadávky na žalovaného vedeli (viď vyšetrovací spis, sťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania zo dňa 26.02.2014 - „pohľadávka mala byť postúpená, avšak záložné právo malo byť vymazané“). 11. Súd mal však z vykonaného dokazovania preukázané, že manželia X., ako aj žalobkyňa minimálne dňa 18.12.2003 vedeli o tom, že došlo k postúpeniu pohľadávky banky voči dlžníkovi J. T., že táto pohľadávka nezanikla, ale existuje minimálne vo výške 547.296,17 Sk, a že pohľadávka je zabezpečená zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. 2321-36034-026 zo dňa 22.9.1993. Uvedené vyplýva z listiny označenej ako zmluva o úhrade pohľadávky zo dňa 18.12.2003 (č.l. 287), podpísanej pri mene žalobkyne a jej rodičov. Žalovaná spočiatku popierala, že by mohlo ísť o jej podpis, avšak znaleckým skúmaním bolo preukázané, že ide o pravý podpis žalobkyne. Následne žalobkyňa uvádzala spôsob, akým sa mal jej podpis dostať na uvedenú listinu (skúšaním podpisov na čisté papiere), pričom k uvedenému bolo vykonané dokazovanie výsluchmi svedkov. Súd však neuveril tvrdeniam žalobkyne, akým spôsobom sa dostal jej podpis na zmluvu o úhrade pohľadávky, nakoľko má za to, že nie je možné, aby len náhodným podpisovaním sa na čisté papiere došlo k umiestneniu podpisu žalobkyne presne na určené miesto. Svedecké výpovede dcér žalobkyne súd považoval za nevierohodné, keď samé uviedli, že sa o predmete výsluchu rozprávali, hoci popreli pokyny v zmysle toho, čo majú hovoriť. Podrobne a s dôrazom na rovnaké detaily, bez toho, aby boli na to dopytované (nepokrčenie papierov, poukazovanie na schopnosti napodobňovať písmo) opisovali situáciu spred niekoľkých rokov, na ktorú si žalobkyňa sama ani nespomenula. Okrem toho nie je súdu zrejmé, aký dôvod by mal žalovaný pre koncipovanie uvedeného dokumentu a zabezpečenia podpisu práve žalobkyne na uvedenom dokumente, navyše v roku 2010, keď vzťahy medzi stranami sporu boli dobré. Pokiaľ ide o podpisy J. a D. X., súd poukazuje na vyjadrenie znalca v znaleckom posudku, že na základe predloženého porovnávacieho materiálu a zistených zhodných a rozdielnych znakov nie je možné stanoviť jednoznačný záver znaleckého skúmania (viď č.l. 405 a 414), z čoho má súd za to, že nie je vylúčené, že ide o pravé podpisy manželov X., avšak pre nedostatok porovnávacieho materiálu to nie je možné konštatovať. 12. Zo svedeckej výpovede D. H. dňa 07.10.2013 (č.l. 103 - „otec mi povedal, že stále vyvoláva R., teda žalovanému, aby už išiel na ten kataster, a aby mu priniesol všetky papiere o zrušení záložného práva. Ale na to, že mu povedal žalovaný, že otec to nechápe, lebo že keby to zrušil, tak by už nemohol od osoby menom T. vymáhať peniaze.“) vyplýva, že J. X. vedel, že záložné právo existuje, nie je vymazané a uspokojil sa s vysvetlením žalovaného, z akého dôvodu. Súd ďalej poukazuje na darovaciu zmluvu zo dňa 14.05.2009 (č.l. 167), ktorú podpísali D. X. ako darkyňa a žalobkyňa ako obdarovaná, ktorej text nie je rozsiahly, a v ktorej sa dostatočne veľkým písmom uvádza, že na nehnuteľnostiach viazne záložné právo v prospech žalovaného, pričom zmluvné strany v zmluve vyhlasujú, že si zmluvu riadne prečítali. Nie je uveriteľné, aby ani jedna zo zmluvných strán nevenovala žiadnu pozornosť textu zmluvy najmä v kontexte tvrdeného úsilia manželov X. o výmaz záložného práva. Tiež je nepochopiteľné, prečo, ak sa manželia X. snažili o výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností, neoverili si vyžiadaním výpisu z listu vlastníctva, či k jeho výmazu skutočne došlo, pričom nielenže tak neurobili po postúpení pohľadávky na žalovaného, ale neurobili tak ani neskôr. Nebolo ani preukázané, že by sa manželia X. od postúpenia pohľadávky na žalovaného domáhali výmazu záložného práva k nehnuteľnostiam z dôvodu prípadnej ústnej dohody so žalovaným. Okrem toho súd poukazuje na zápisnicu o trestnom oznámení zo dňa 26.03.2013 (č.l. 16), kde žalobkyňa vyšetrovateľovi uviedla, že žalovaný celých 8 rokov po otcovej smrti sľuboval, že záložné právo zruší, z čoho rovnako vyplýva, že žalobkyňa o záložnom práve žalovaného vedela oveľa skôr ako priznáva. 13. Zo všetkého vyššie uvedeného potom nie je možné vyvodiť iný záver ako ten, že manželia X. (a rovnako žalobkyňa) boli uzrozumení s tým, že po postúpení pohľadávky na žalovaného bude ako záložný veriteľ v katastri nehnuteľností zapísaný žalovaný, túto skutočnosť tolerovali, pričom vzhľadom na dobré vzťahy medzi príbuznými (viď rodinné fotografie) nehrozila realizácia záložného práva zo strany žalovaného. Hrozba výkonu záložného práva žalovaným nastala až v súvislosti s riešením otázky zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Hoci súd má za to, že výkon záložného práva zo strany žalovaného by bolo možné považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (ako rozvádza nižšie), uvedené nemá a nemôže mať vplyv na samotnú existenciu tohto práva. 14. Za vyššie uvedenej dôkaznej situácie súd nemôže konštatovať iné ako to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno tvrdenia, že došlo k zániku pohľadávky, ktorú záložné právo zabezpečovalo, ani že postúpenie pohľadávky na žalovaného bolo neplatné, ani že došlo k zániku záložného práva. Dôkazné bremeno o určitej skutočnosti leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie tejto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, teda ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí. Ak žalobkyňa tvrdila, že pohľadávka zabezpečená záložným právom žalovaného zanikla, alebo že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky zabezpečenej záložným právom na žalovaného, alebo že záložné právo zaniklo, bolo jej povinnosťou predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Súd pritom poukazuje na uznesenie NS SR sp.zn. 5Obo/52/2010 z 24.06.2010, podľa ktorého „dôkazný bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná, a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.“. 15. V prejednávanej veci mal súd za to, že boli zistené také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré v zmysle § 257 CSP odôvodňujú výnimočné nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, hoci bol v konaní v plnom rozsahu úspešným, pričom s poukazom na znenie ustanovenia § 145 OSP v znení účinnom do 30.06.2016 („účastníkovi, ktorému súd prizná náhradu trov konania, prizná aj náhradu trov predbežného opatrenia“), sa uvedené vzťahuje aj na trovy konania o predbežnom opatrení sp.zn. 18C/355/2013. Za jeden z takýchto dôvodov súd považuje skutočnosť, že hoci konanie začalo 06.06.2013, žalovaný až po vykonaní výsluchov viacerých svedkov predložil dňa 14.01.2015 ako dôkaz svojich tvrdení zmluvu o úhrade pohľadávky (č.l. 287). Žalovaný ani netvrdil, ani nepreukázal, že by mu nejaká prekážka bránila uvedený dôkaz predložiť už skôr, pričom v prípade včasného predloženia uvedeného dôkazu by odpadla potreba vykonávať výsluchy svedkov a konanie by sa skrátilo. Súd pritom poukazuje na znenie ustanovenia § 150 ods. 1 OSP (v znení účinnom do 30.06.2016), v zmysle ktorého mal súd pri posudzovaní splnenia podmienok pre nepriznanie náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliadnuť najmä na okolnosti, či strana, ktorej sa priznáva náhrada trov konania, uviedla skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej patril (s výnimkou, ak nemohla tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť). Hoci nový Civilný sporový poriadok už nekonkretizuje, na čo má súd pri postupe podľa § 257CSP prihliadať, súd má za to, že tým ponecháva ešte väčší priestor pre posúdenie súdom, čo je dôvodom hodným osobitného zreteľa, a teda nevylučuje ani posúdenie práve situácie upravenej pôvodne v ustanovení § 150 ods. 1 OSP ako dôvodu pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane. 16. Okrem toho má súd za to, že dôvodom hodným osobitného zreteľa je aj správanie sa žalovaného v súvislosti s možnou realizáciou záložného práva, ktorou hrozí žalobkyni a jej rodine. V konaní mal súd za preukázané, že pohľadávka voči J. T. bola postúpená z banky na žalovaného, pričom s týmto záložcovia (manželia X.) súhlasili a boli tiež uzrozumení s tým, že žalovaný sa stane záložným veriteľom. Je však nepochybné, že k postúpeniu pohľadávky na žalovaného by bez pričinenia záložcov vôbec neprišlo, keďže žalovaný by sa nemal ako dozvedieť o možnosti postúpenia pohľadávky na jeho osobu, o tomto sa dozvedel ako príbuzný záložcov, s ktorými bol v tom čase v dobrom vzťahu. Ak sa potom z tohto titulu stal zo zákona aj záložným veriteľom, a využíva existenciu záložného práva na zaistenie lepšej vyjednávacej pozície svojej manželky pri vyporiadavaní podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, uvedené konanie žalovaného súd považuje za nemorálne, a preto má za to, že je tu dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý nemôže mať žalovaný nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni, hoci žaloba bola zamietnutá. Súd poukazuje na to, že na jednej strane, žalovaný spolu s manželkou, sestrou žalobkyne, má záujem na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, pričom k výplate vyrovnacieho podielu by mala byť povinná žalobkyňa, avšak na druhej strane nie je ochotný zabezpečiť výmaz záložného práva na nehnuteľnostiach viaznuceho, ktoré bráni žalobkyni vziať si na vyplatenie vyrovnacieho podielu úver, pričom záložným veriteľom sa stal zo zákona len z dôvodu nadobudnutia pohľadávky zabezpečenej záložným právom. O nároku na náhradu trov konania súd potom rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) v spojení s § 257 CSP, keď z dôvodov hodných osobitného zreteľa vo výroku II. rozsudku nepriznal žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania. 17. V konaní vznikli trovy štátu a to z dôvodu znaleckého dokazovania znalcom Mgr. Miroslavom Koutným, vykonaného v záujme žalobkyne. Znalcovi bola na základe uznesenia č.k. 13C/276/2013-473 zo dňa 18.04.2016 priznaná odmena za vypracovanie znaleckého posudku vo výške 1.295,74 eura, ktorá mu bola poukázaná v sume 200 eur z preddavku zloženého žalobkyňou a v sume 1.095,74 eura z finančných prostriedkov štátu. Z uvedeného je zrejmé, že v konaní vznikli štátu trovy z dôvodu, že znalečné bolo potrebné vyplatiť aj zo štátneho rozpočtu, nakoľko nebolo v plnom rozsahu kryté preddavkom. V konaní tiež vznikli trovy štátu priznaným a vyplateným svedočným vo výške 52,20 eura a 55,84 eura, ktoré svedočné bolo vyplatené z finančných prostriedkov štátu, pričom išlo o svedkov navrhnutých žalobkyňou. 18. Trovy štátu v čase rozhodovania súdu prvej inštancie upravovalo ustanovenie § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) účinného do 30.06.2016, v zmysle ktorého mal štát podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Občiansky súdny poriadok bol s účinnosťou od 01.07.2016 zrušený s tým, že ho nahradil nový procesný poriadok, zákon č.160/2015 Z.z. CSP, ktorý trovy štátu neupravuje. Súd preto, rozhodujúc o trovách štátu, rozhodol podľa čl. 4 ods. 2 CSP (analogia legis) v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, keď vo výroku III. rozsudku priznal štátu nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni, nakoľko bola v konaní neúspešná a zároveň trovy štátu boli vynaložené na znalecké dokazovanie, ktorého závery boli v jej neprospech, ako aj na svedočné svedkov, ktorých navrhla vypočuť. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti výrokov I. a III. podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedla, že vo viacerých výpovediach svedkov ako aj samotného žalovaného sa nachádzajú rozporné skutočnosti. Žalobkyňa k výpovedi J. T. v trestnom konaní uviedla, že na strane 2 odôvodnenia uznesenia ČVS: ORP-404/2-VYS-TT-2015 Ko zo dňa 17.06.2015 je jasne a zreteľne uvedené, že J. T. uznala, že samotná žiadosť o výmaz záložného práva bola podaná dňa 07.04.2003: „Samotná žiadosť zo dňa 01.04.2003 s názvom žiadosť o výmaz náložného práva podaná na Správu katastra Trnava dňa 07.04.2003 R. Z. obsahovala určite len žiadosť, lebo správa katastra dňa 14.05.2003 vyzvala žalobcu o doloženie zmluvy o postúpení pohľadávky, nakoľko so žiadosťou o výmaz záložného práva V 1370/93 táto nebola priložená a zápis mohli vykonať len na základe priloženej zmluvy o postúpení pohľadávky...“. Na strane 3 odôvodnenia je uvedené, že J. T. sa vyjadrila, že môžu sa len domnievať, lebo okolnosti nevedia, že Z. tým, že doplnil zmluvu o postúpení pohľadávky sa zmenil na záložného veriteľa a správa katastra sa domnievala, že zápis sa mal týkať iba zmeny záložného veriteľa a nie výmazu záložného práva. Na pojednávaní pred súdom prvej inštancie konanom dňa 18.11.2014 vedenom pod č. k. 13C/276/2013 odpovedala J. T. nasledovne: „Právny zástupca žalobcu uvádza, že ak by o výmaz záložného veriteľa žiadala iná osoba ako je aktuálny veriteľ na LV z dôvodu, že sa vzdáva tohto záložného práva, postačoval by originál zmluvy o postúpení pohľadávky na tú osobu, ktorá žiadala o výmaz záložného práva na to, aby výmaz prebehol? Svedkyňa odpovedá, že áno postačovala, ale najprv by musela prebehnúť zmluva o postúpení pohľadávky a treba písomné vzdanie sa záložného práva alebo kvitancia. Pritom žiadosť o výmaz záložného práva by bolo možné považovať za vzdanie sa záložného práva. Nebola by potrebná k tomu priložená žiadna ďalšia listina. Žalovaný sám uviedol, že žiadosť o výmaz záložného práva na kataster podal on a on žiadal o výmaz predmetného záložného práva, toto isté tvrdenie je deklarované aj v podaní zo dňa 19.08.2013 adresované Okresnému súdu Trnava na strane 4 a takto sa vyjadril žalovaný aj na pojednávaní pred Okresným súdom Trnava. So žalobkyňou bola v deň vyhotovenia fotokópie katastrálneho spisu jej sestra ako aj jej neter, ktoré môžu hodnoverne preukázať svojimi svedeckými výpoveďami, že listina žiadosť o výmaz záložného práva pochádza priamo z katastrálneho spisu. V predloženej listine žiadosť o výmaz záložného práva sa žalovaný doslovne vyjadril: „Týmto ako záložný veriteľ potvrdzujem, že záložné právo na nehnuteľnosti vedené Správou katastra Trnava v k. ú. W. na LV č. XXX,... zaniklo a žiadam o jeho vymazanie v zmysle § 151md Občianskeho zákonníka.“. Táto listina je aj vlastnoručne žalovaným podpísaná, čo nespochybnil. Uvedený právny úkon, resp. žiadosť o výmaz záložného práva má všetky náležitosti predpokladané zákonom, a preto malo byť z predmetného LV vymazané, avšak chybou vtedajšej správy katastra sa tak nestalo a žalobkyňa je nútená sa domáhať svojej ochrany súdnou cestou. Dňa 29.07.2014 na pojednávaní žalovaný aj vyjadril, že si „pohľadávku“ neuplatňuje ani voči dlžníkovi ani voči ručiteľovi. Žalobkyňa má za to, že sa tak vyjadril preto, lebo aj v tomto čase vedel, že záložné právo zaniklo. Podľa názoru žalobkyne nie je správny záver súdu prvej inštancie, keď v bode 45. odôvodnenia uvádza, že listina žiadosť o výmaz záložného práva nie je relevantným dôkazom o zániku pohľadávky. Prejav žalovaného v tejto listine je jednoznačný a určitý a je evidentné, že v danom čase žiadal žalovaný, aby bolo záložné právo z predmetného LV vymazané. Súd prvej inštancie sa má riadiť pri rozhodovaní platnou právnou úpravou v čase rozhodovania, resp. v čase podania žiadosti o výmaz záložného práva, a preto úvahy v kontexte právnej úpravy do 31.12.2002 nie sú v danom prípade relevantné a smerodajné. Taktiež nemožno žiadosť o výmaz záložného práva posudzovať v kontexte listiny zaregistrovanie záložného práva zo dňa 01.04.2003 tým smerom, ako ju posudzuje súd prvej inštancie, pretože táto listina mohla byť podaná, a zrejme aj bola, v časovom slede skôr (aby bol žalovaný zaregistrovaný ako nový veriteľ), aby ako nový veriteľ mohol žalovaný požiadať o výmaz záložného práva, čo aj urobil, avšak chybou správneho orgánu prebehla len zmena záložného veriteľa avšak výmaz záložného práva na žiadosť žalovaného sa neuskutočnil. Súd prvej inštancie nesprávne z vykonaného dokazovania vyvodil právny záver, keď v bode 46. odôvodnenia záväznosť prejavu vôle žalovaného viaže na podaciu pečiatku vtedajšej správy katastra. V bode 55. odôvodnenia sa súd prvej inštancie venuje listine „Zmluva o úhrade pohľadávky zo dňa 18.12.2003“. Celá táto listina je spochybniteľná, nakoľko od podania návrhu, t. j. od roku 2013 sa touto listinou žalovaný nepreukázal a opakovane tvrdil, že žiadne ďalšie listinné dôkazy v tomto konaní nemá. Táto listina nie je dôveryhodným dôkazom. Znaleckým posudkom je preukázané, že podpisy rodičov nie sú pravé a jej podpis síce pravý je, avšak obsah tejto listiny videla prvýkrát až na pojednávaní. Preto by súd na tento listinný dôkaz nemal prihliadať. V konaní bolo preukázané, že žalovaný sám neplatil za postúpenie pohľadávky, a že toto uhradili manželia X.. S poukazom na dobré vzťahy v rodine v danom období ako aj na skutočnosť, že pohľadávka bola postúpená rodinnému príslušníkovi je viac ako zrejmé, že žalovaný v danom čase podal žiadosť o výmaz záložného práva v úmysle, aby manželia X. nemali založené nehnuteľnosti. Žalovaný žiadosť o výmaz záložného práva aj podal, avšak chybou na strane správneho orgánu toto vymazané nebolo a narušením rodinných vzťahov pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva medzi žalobkyňou a manželkou žalovaného si tento začal záložné právo, omylom nevymazané z LV, nárokovať a takto vznikol celý súdny proces. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a návrhu vyhovel. Zároveň navrhla, aby jej súd priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu ako aj právo na náhradu trov odvolacieho konania a o trovách štátu, aby súd rozhodol tak, že štát má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, voči výroku II. podal odvolanie žalovaný. Podľa názoru žalovaného dôvody uvádzané súdom prvej inštancie ako dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré mu neboli priznané trovy konania, nie sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré je možné výnimočne nepriznať náhradu trov konania. Pokiaľ ide o predloženie zmluvy o úhrade pohľadávky až dňa 14.01.2015, bolo to v štádiu konania, kedy bolo všetko skutkovo jasné a nič okrem zamietnutia žaloby neprichádzalo do úvahy. Citovaná zmluva o úhrade pohľadávky zo dňa 18.12.2003 nemá väčší dôkazný význam, okrem toho, že spolu s inými dôkazmi, napr. darovacou zmluvou zo dňa 14.05.2009 medzi D. X. a H. F., usvedčuje žalobkyňu H. F. z klamstva. Predloženie tejto zmluvy je akousi symbolickou bodkou za klamstvami žalobkyne. Nemôže súhlasiť ani so záverom súdu prvej inštancie, že využívanie existencie záložného práva na zaistenie lepšej vyjednávacej pozície jeho manželky pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam je natoľko nemorálne, že súd kvôli tejto nemorálnosti mu nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia. V danom prípade išlo o bežné, právom tolerované taktizovanie, ktoré vyplynulo z dôkaznej situácie a z kvality dôkazov na strane manželky. Je na škodu, že súd si nevšíma amorálne konanie na strane žalobkyne. Listom jeho právneho zástupcu zo dňa 19.03.2013 bola žalobkyňa vyzvaná, aby sa dostavila do advokátskej kancelárie jeho právneho zástupcu za účelom vyporiadania podielového spoluvlastníctva a to tak, že návrh na vyporiadanie bol obsiahnutý priamo v liste, na základe ktorého by sa žalobkyňa stala vlastníčkou podielu 1/12 T. Z. za cenu 33.193 eura a zároveň by došlo k zániku záložného práva. Stretnutie bolo plánované na 08.04.2013 o 15:00 hod. Dňa 08.04.2013 o 14:08 hod. JUDr. P. U., oznamovala advokátovi JUDr. Tiborovi Sanákovi, že Advokátska kancelária Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., prevzala zastupovanie žalobkyne s tým, že na stretnutie plánované na deň 08.04.2013 o 15:00 hod. sa pani H. F. nebude môcť dostaviť, pretože v tom čase bude v práci a účasť advokátov by bez nej nebola efektívna. Zároveň požiadala o určenie náhradného termínu stretnutia, pričom predložila plnomocenstvo zo dňa 05.04.2013 na zastupovanie vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Listom z 08.04.2013 bolo právnym zástupcom žalovaného navrhnutý žalobkyni nový termín stretnutia na deň 25.04.2013 o 16:00 hod., na ktorý sa dostavila. Predmetom stretnutia bolo riešenie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam medzi podielovými spoluvlastníčkami žalobkyňou a T. Z. a stanovisko žalobkyne k trestnému stíhaniu proti žalovanému. Žalobkyňa vo svojom návrhu úmyselne neupozornila súd na významné skutočnosti, ktoré úplne spochybňujú jej tvrdenia uvedené v návrhu, a to, že listom zo dňa 19.03.2013 bola pozvaná žalobkyňa do advokátskej kancelárie jeho právneho zástupcu výlučne za účelom riešenia podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam na deň 08.04.2013, kedy sa na stretnutie nedostavila a opätovne bola pozvaná na 25.04.2013, na ktorý sa dostavila aj s právnou zástupkyňou. Ďalej žalovaný uviedol, že na stretnutí dňa 25.04.2013 sa riešilo výlučne podielové spoluvlastníctvo s tým, že žalobkyňa ponúkla T. Z. za predaj podielu 1/12 sumu 10.000 eur, keď T. Z. dala žalobkyni protinávrh za predaj podielu vo výške 12.000 eur s tým, že žalobkyňa svoje záväzné stanovisko uvedie 09.05.2013. Žalobkyňa na tom stretnutí dňa 25.04.2013 žalovanému a T. Z. zamlčala, že dňa 17.04.2013 podala na Okresný súd Trnava návrh na nariadenie predbežného opatrenia a o možnom výkone záložného práva k nehnuteľnostiam na stretnutí dňa 25.04.2013 z jeho strany nepadlo ani slovo. Žalovaný je toho názoru, že nie je možné žiadnym spôsobom, teda ani formou súdneho rozhodnutia brániť vo výkone jeho právne perfektného záložného práva k nehnuteľnosti. K vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva nakoniec nedošlo, nakoľko sa ukázalo, že žalobkyňa nemá k dispozícii sumu 12.000 eur potrebnú na vyplatenie T. Z.. Takto zavádzala jeho manželku, súhlasila s rokovaním na základe návrhu jeho manželky s cieľom riešiť podielové spoluvlastníctvo, pričom v rámci rokovania s manželkou sa snažila zabezpečiť dôkazy proti nemu. Konanie žalobkyne proti nemu vníma ako vrchol amorálnosti, ktorá s tým bojuje tak, že ho chcela nechať zavrieť a za týmto účelom si povymýšľala existenciu rôznych dôkazov a skutočností. Nemá žiadne relevantné dôkazy, žiadne písomné dôkazy, všetky jej tvrdenia sú len jej výmyslom a nie sú pravdivé. Jediným dôsledkom navrhovaných dôkazov zo strany žalobkyne bolo len neúmerné naťahovanie času a vyvolávanie trov konania a trov právneho zastúpenia na jeho strane. Analýzou konania žalobkyne, jej vystupovaním na súde a podávaním nezmyselných návrhov na doplnenie dokazovania, súd musí dospieť k záveru, že žalobkyni nešlo o to, aby súd rozhodol, že záložné právo neexistuje, alebo že zmluva o odplatnom postúpení pohľadávok zo dňa 27.03.2003 je neplatná, lebo na úspech v tomto konaní nemala relevantné dôkazy, ale išlo jej len o to, aby naťahovala čas, komplikovala dokazovanie a provokovala ho, aby uplatnil výkon záložného práva a tešila sa, že súdy vyhoveli jej bezzákladnému návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Je nesporné, že žalobkyňa v dôsledku svojho nezodpovedného správania bola neúspešná a jemu patria trovy v zmysle § 142 ods. 1 OSP a § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa podala na súd úplne bezzákladnú žalobu a zavinila u neho vznik trov právneho zastúpenia, ktoré by inak pri jej zodpovednom prístupe neboli vznikli, má právo na náhradu trov konania v zmysle § 147 ods. 1 OSP, resp. § 256 ods. 2 CSP. Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 396 ods. 2 CSP tak, že žalobkyňu zaviaže na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2.141,39 eura a zároveň aj k náhrade trov odvolacieho konania. 21. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu. Uviedol, že tak ako žaloba o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, tak aj zmena žaloby na neexistenciu záložného práva aj odvolanie žalobkyne stojí na domnienkach, dohadoch a nesprávnych právnych názoroch žalobkyne, ktoré nie sú preukázané a ich skutočnou úlohou je len naťahovať čas a zaťažovať ho trovami právneho zastúpenia. Predmetné odvolanie zo strany žalobkyne je dôkazom toho, kam sa môže dostať konanie pred súdom prvej inštancie pri nedôslednom prístupe súdu. V pôvodných žalobách bol dôvodom podania žaloby a aj zmeny poukaz na jeho údajné trestné konania a aj stíhanie, tvrdenie o údajnej kvitancii, ktorú mala vystaviť banka v súvislosti so zaplatením poslednej splátky, ďalej tvrdenie, že žalobkyni oznamoval výkon záložného práva a jej tvrdenie, že spolu s jej dvomi maloletými deťmi, manželom a bratom vyhodí na ulicu, tvrdenie o údajnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 27.03.2003, ako aj to, že žalobkyňa so zmeneným žalobným návrhom poskytne príslušnému Okresnému súdu Trnava priamy podklad smerom k výmazu záložného práva z listu vlastníctva, ktoré sa ukázali byť len zavádzajúce, vymyslené a nepreukázateľné. Žalobkyňa v priebehu konania sa neunúvala predložiť konkrétne listinné dôkazy a skutočnosti na preukázanie jej tvrdení a súd tieto dôkazy od nej nepýtal, napriek tomu že videl, resp. mal možnosť vidieť, že tvrdenia uvedené v žalobe nie sú doložené žiadnym listinným dokladom a dôkazom. V tomto kontexte ho už ani neprekvapuje, že mu súd, napriek úplnému úspechu nepriznal náhradu trov konania. Neprekvapuje ho ani to, že odvolanie proti rozsudku už neobsahuje dôvody, ktoré boli uvádzané v žalobách, ale je postavené len na jednom jedinom dôvode, a to že malo prísť k výmazu záložného práva na základe jeho údajnej žiadosti. Nemôže prekvapiť ani argument v odvolaní žalobkyne, kde poukazuje na trestný spis, nakoľko v predmetnom konaní sa žiadosť o výmaz záložného práva nepodarilo preukázať. V predloženej listine označenej ako žiadosť o výmaz záložného práva zo dňa 01.04.2003 uviedla, že nevidí na listine evidenčnú pečiatku katastra, takže nevie, či bola táto listina na kataster podaná, ktorú skutočnosť uviedla JUDr. S. F. na pojednávaní dňa 09.10.2014. Podobne vypovedala aj Ing. H. dňa 18.11.2014, ktorá sa nevedela rovnako vyjadriť, prečo sa v katastrálnom spise nenachádza žiadosť o výmaz záložného práva zo dňa 01.04.2003. Podľa jej názoru nie je možné, aby niekto iný manipuloval s katastrálnym spisom okrem poverených zamestnancov. Ona sama nemá vedomosť, že by v katastrálnom spise bola žiadosť o výmaz záložného práva zo dňa 01.04.2003. V závere svojej výpovede Ing. H. reagovala na hrubé porušenie zmluvnej povinnosti, keď D. X. sa v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 21.09.1993 pod bodom II./2 zaviazala, že ako záložca počas záložného práva založený majetok bez súhlasu banky nescudzí alebo nedaruje. Aj svedkyňa J. T., pracovníčka katastra, na pojednávaní dňa 18.11.2014 uviedla, že listinu, žiadosť o výmaz záložného práva zo dňa 01.04.2003 nevidela a na spornú evidenciu Z899/02, označenú ako výmaz záložného práva uviedla, že na katastri majú predtlače, do ktorých ona nesprávne uviedla údaj - žiadosť o výmaz záložného práva. Zároveň uviedla, že ak by na kataster bola podaná žiadosť o výmaz a nebola by doložená potrebnými listinami, táto by sa žalobcovi vrátila. V tomto prípade sa tak nestalo, nakoľko nevie o žiadosti o výmaz záložného práva. Žalobkyňa vo svojom odvolaní nevenuje žiadnu pozornosť rozhodnutiu Okresnému úradu Trnava, katastrálny odbor, zo dňa 22.12.2014, č. X 113/2014 v spojení s odvolacím rozhodnutím Okresného úradu Trnava, odboru opravných prostriedkov zo dňa 26.02.2015, zn.: OU-TT-OOP5-2015/006748, ktoré rozhodnutia sa týkajú určitých problémov v súvislosti so zápisom záložného práva v prospech R. Z. a sú odpoveďou na sporné tvrdenia žalobkyne. Pri šetrení sa zistilo, že neexistuje žiadna listina - zmluva o zriadení záložného práva právoplatná dňa 22.09.2003, týkajúca sa uvedených nehnuteľností. Katastrálne konanie pod číslom V 1370/03 sa netýka uvedených nehnuteľností ani účastníkov konania. Z uvedeného vyplýva, že chyba nastala pri nahadzovaní údajov do PC, kde prišlo k chybe v zápise údajov do informačného systému katastra nehnuteľností vedeného v elektronickej forme. Išlo o to, že zápis listín v origináli listu vlastníctva bol správny. Pri nahadzovaní údajov do PC prišlo k chybe v písaní pri dátume spísania zmluvy o odplatnom postúpení pohľadávok (nesprávny deň) a čísla vkladu a právoplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva (nesprávny rok), kde boli omylom zapísané nesprávne údaje. Pri vypisovaní nového tlačiva LV bol pôvodný originál LV zrušený a do nového tlačiva originálu LV boli vytlačené údaje z informačného systému KN, t. j. z počítača, kde boli citované údaje zapísané chybne, a preto sú v súčasnosti tieto chybne evidované aj v origináli LV. Z odôvodnenia rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu vyplýva, že konanie nemalo riešiť pravosť listiny, existenciu, či zánik záložného práva ani údajné manipulovanie so spisom. Tieto otázky sú predmetom trestného a občianskoprávneho konania a ich právoplatné výsledky s ohľadom na ich obsah môžu byť predmetom záznamu podľa § 34. Listina, priložená k vyjadreniu p. F. k upovedomeniu o začatí konania, označená ako žiadosť o výmaz záložného práva zo dňa 01.04.2003, ktorá je opatrená pečiatkou Správy katastra Trnava, ktorá kópiu zo zbierky listín vyhotovila ako zákazku č. SKTA-3-1994/12 dňa 19.09.2012, nemá pridelené evidenčné číslo ani pečiatku o doručení listiny, čiže z listiny nie je zrejmé, k akému podaniu patrí, ani kedy bolo správnemu orgánu doručené. Kritériám vyhovuje len podanie č. Z899/03 z 01.04.2003, doručené 07.03.2003 vo veci zaregistrovania záložného práva. Žiadosť o výmaz záložného práva identifikovať nevie a preto nie je možné určiť, aký spis resp. podanie sa má rekonštruovať a či vôbec je dôvod na rekonštrukciu. Týmito rozhodnutiami sa vysvetlili všetky pochybnosti, ktoré mohli v konaní vzniknúť ohľadne žiadosti o výmaz záložného práva zo dňa 01.04.2003 a odvolanie žalobkyne je postavené len na existencii tejto listiny je úplne bezzákladné, nedôvodné, nesprávne tak, ako všetka jej doterajšia argumentácia v konaní. Vzhľadom na spôsob, akým žalobkyňa pristupuje k predmetnému konaniu má vážne podozrenie rovnajúce sa istote, že to bola práve žalobkyňa, ktorá sa prostredníctvom splnomocnenej zástupkyni J. G. dňa 02.12.2014, pokúsila o manipuláciu so spisom, keď preukázateľne tvrdí, že listina žiadosť o výmaz záložného práva zo dňa 01.04.2003 bez prezenčnej pečiatky, ktorá teda nebola doručená Správe katastra Trnava, je tým rozhodujúcim dôkazom, vyjadrujúcim jeho vôľu a vážnosť vôle, na základe ktorého mal nastať výmaz záložného práva. Takáto manipulácia so spisom by bola v záujme žalobkyne. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. podľa § 387 ods. 1 CSP a § 396 ods. 2 CSP potvrdil a priznal mu aj trovy odvolacieho konania. 22. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu. Uviedla, že rozhodnutie súdu v časti nepriznania trov žalovanému považuje za spravodlivé a plne zohľadňujúce postoj a vyjadrenia žalovaného pred a počas súdneho konania a preto navrhuje v tejto časti rozhodnutie súdu potvrdiť. Súd dôvody na nepriznanie trov konania riadne a rozsialo odôvodnil v konečnom rozhodnutí. Je pravdou aj to, že sám žalovaný sa na pojednávaní vyjadril, že na záložnom práve netrvá, avšak neustúpi z neho už len z dôvodu, že ho žalobkyňa zažalovala. Na jednej strane žalovaný uvádza, že predložená listinná zmluva o úhrade pohľadávky nebola dôkazom, ktorým by sa žaloba lámala, avšak pri jej predkladaní sa žalovaný vyjadril a tváril tak, že toto je nosný dôkaz v konaní a podstatný pre rozhodnutie, a aj preto bolo nariadené znalecké dokazovanie. Jej konanie nemožno charakterizovať ako amorálne. Je pravdou, že podiel manželky žalovaného na dotknutých nehnuteľnostiach o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/12 vzhľadom k celku v žiadnom prípade nemá hodnotu 33.193 eur, avšak výmaz záložného práva bol podmienený uhradením tejto sumy. Žalobkyňa poukázala na úkony právneho zástupcu, ktoré neboli potrebné a ani nevyhnutné a možno ich považovať za umelé navyšovanie trov konania, a to konkrétne ide o úkony zo dňa 17.10.2013, 16.12.2013, 21.05.2014, 31.07.2014, 07.08.2014, 13.08.2014, 17.05.2016 a 08.06.2016. Ide o nadbytočné úkony, pričom väčšinu z nich bolo možné prezentovať osobne na súdnom pojednávaní a dala do pozornosti § 13a ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Taktiež návrh na vykonanie zabezpečenia dôkazu nemožno hodnotiť ako úkon právnej pomoci. V nadväznosti na uvedené navrhuje, aby v prípade, ak by súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie zaviazal žalobkyňu k náhrade trov konania, kde by neboli vyššie uvedené úkony zohľadnené. 23. Žalobkyňa vyjadrila i k podaniu žalovaného zo dňa 26.10.2016. Uviedla, že uvedené podanie je neúctivé, neslušné a žalobkyňu osočujúce. Žalovaný uvádza, že 3 roky konal súd o ničom, avšak sám žalovaný predložil listinný dôkaz až tesne pred ukončením súdneho sporu. JUDr. S. F. sa síce vyjadrila, že nevie, či bola listina žiadosť o výmaz záložného práva na kataster podaná, čo si nemožno v žiadnom prípade vyložiť tak, ako si to vykladá žalovaný, a teda, že podaná nebola. JUDr. S. F. nemala dôvod pred súdnym konaním zaoberať sa príslušným katastrálnym spisom a preto sa ani nevedela k tejto skutočnosti vyjadriť. Čo sa týka Ing. P. H., táto sama sa vyjadrila v trestnom konaní, že s katastrálnym spisom sa manipulovalo a zrejme po dohode žalovaného s pracovníčkou úradu bola žiadosť o výmaz zo spisu odstránená. K výpovedi J. T. žalobkyňa uviedla, že bola susedou žalovaného a zrejme ona bola tou pracovníčkou, ktorá mohla disponovať s katastrálnym spisom. Žalovaný uvádza, že na listine žiadosť o výmaz záložného práva nie je uvedené, kedy bola správnemu orgánu doručená, avšak tu uvádza, že ak by bola doručená pred žiadosťou o zmenu záložného veriteľa, tak by nastala situácia, že kataster by musel vymazať záložné právo a následne, na základe nových skutočností a novej žiadosti zapísať nové záložné právo v prospech žalovaného, ktorý by však musel preukázať oprávnenosť takéhoto zápisu. Ak by žiadosť o výmaz záložného práva bola podaná po podaní žiadosti o zmenu veriteľa, záložné právo malo byť z príslušného LV vymazané. Nepodstatné je, kedy bola listina na kataster podaná, Podstatné je, že sám, žalovaný vlastnoručným podpisom na tejto listine žiadal, aby bolo záložné právo vymazané, lebo zaniklo. Čo sa týka rozhodnutí, ktorými argumentuje žalovaný, súd týmito nie je viazaný a teda vyjadrenie žalovaného v tejto časti je bezpredmetné. 24. K vyjadreniu žalobkyne sa písomne vyjadril aj žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu. Uviedol, že to bola práve žalobkyňa, ktorá ho chcela zlikvidovať tým, že na neho podala trestné oznámenie pre trestný čin podvodu. Žiadne z relevantných tvrdení, ktoré produkovala žalobkyňa na pojednávaniach sa nepreukázalo, práve naopak, v konaní sa preukázali výlučne jeho tvrdenia. Správanie žalobkyne vníma počas celého konania na pojednávaniach ako nevhodné a neprimerané. Jeho obhajoba v trestnom konaní vychádzala z toho, že nie sú predložené žiadne relevantné dôkazy, na základe ktorých by mohli orgány činné v trestnom konaní vzniesť voči nemu obvinenie pre trestný čin podvodu. Zmluvu o úhrade pohľadávky zo dňa 18.12.2003 získal náhodou na základe výzvy súdu zo dňa 09.01.2015 a pri hľadaní celej dokumentácie náhodou našli listinu označenú ako zmluva o úhrade pohľadávky zo dňa 18.12.2003, ktorá ako podporný dôkaz usvedčila žalobkyňu z klamstva. Táto najskôr popierala, že by túto listinu podpísala, čo neskôr kajúcne doznala a vedela o tom, že pohľadávka, ktorú má I., a.s., voči J. T. ku dňu 27.03.2003, predstavovala čiastku 547.296,17 Sk a bola naňho postúpená, vedela, že táto pohľadávka je zabezpečená zmluvou o zriadení záložného práva a plne si uvedomovala, že najprv musí J. T. jemu zaplatiť dlžnú sumu 350.000,- Sk a až po jej obdržaní bude oprávnený vrátiť list vlastníctva jej rodičom. Vytýka žalobkyni, že práve ona, ktorá podpísala túto listinu a ktorá ju určite mala, ju nepredložila ani do trestného ani do súdneho konania tunajšieho súdu. Súd preto musel zamietnuť žalobu žalobkyne aj bez predloženia tohto dôkazu, pretože predložil napr. darovaciu zmluvu zo 04.05.2009, ktorú uzatvorila D. X. s H. F., a ktorou D. X. darovala H. F. podiel 9/12 v pozemku, pričom pod bodom III. cit. darovacej zmluvy D. X. upozornila H. F., že na predmetných pozemkoch viazne záložné právo v prospech R. Z.. Obdarovaná H. F. vyhlásila, že existencia záložného práva je jej známa a je si vedomá tejto ťarchy. Darovacia zmluva zo dňa 14.05.2009 už bola v spise doložená. Súd vyhodnotil výpovede svedkýň správne a z písomných podaní žalobkyne má dojem, že táto v konaní naťahuje len čas a zameriava sa na jeho osočenie. Zároveň si uplatnil aj trovy odvolacieho konania za predmetné vyjadrenie. 25. Napokon sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu, podaním zo dňa 27.12.2016, kde uviedla, že nie je pravdou, že by chcela žalovaného zlikvidovať prostredníctvom trestného konania, ktoré iniciovala. Uviedla, že je to jej občianska povinnosť nahlásiť, pokiaľ má dojem, že je páchaná trestná činnosť a domáhala sa len ochrany svojich práv. Nie je pravdou, že by sa na pojednávaní preukázali výlučne tvrdenia žalovaného. Takéto tvrdenie je zavádzajúce, pretože priam naopak sám žalovaný si opakovane odporoval vo svojich výpovediach. Zamlčal, že to bol práve on, koho súd napomínal a upozorňoval na udelenie pokuty, pokiaľ bude narušený priebeh pojednávania jeho neprimeraným zasahovaním do neho. Zároveň uznala, že takéto spávanie bolo viac- menej obojstranné. Nerozumie tiež, ako mohol žalovaný získať zmluvu o úhrade pohľadávky náhodou, keď ju mal u seba v držbe. I keď celé vyjadrovanie okolo predmetnej listiny je irelevantné, nakoľko ide o podvrh. Celá táto listina je spochybnená už len v tom ohľade, že podpisy manželov X. nie sú pravé a teda niekto zrejme ich napodobnil. Podanie žalovaného zo dňa 16.12.2016 nemá žiadnu výpovednú hodnotu. 26. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. CSP, účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. OSP, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 27. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne vo veci samej nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 28. Predmetnom konania, po pripustení zmeny návrhu súdom prvej inštancie uznesením, č.k. 13C 276/2013-116 bolo určenie, že záložné právo zriadené na pozemku parc. reg. „C“ č. 5193/1 o výmere 341 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, na pozemku parc. reg. „C“ č. 5194/1 o výmere 158 m2, druh pozemku záhrady a na stavbe rodinného domu so súp. č. XXXX, postavenom na pozemku parc. reg. „C“ č. 5193/1 o výmere 341 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, všetko zapísané na LV č. XXX, evidovaného Okresným úradom Trnava pre katastrálne územie W. (ďalej len predmetné nehnuteľnosti), zapísaného v prospech žalovaného, neexistuje. 29. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania splnenia podmienok pre zánik záložného práva, pričom vzhľadom k odvolacím námietkam žalobkyne, podstatnou spornou otázkou ostalo (a to tvorí aj predmet odvolacieho prieskumu), či záložné právo žalovaného zaniklo v dôsledku vzdania sa záložného práva z jeho strany s poukazom na listinu označenú ako Žiadosť o výmaz záložného práva. 30. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, odvolací súd s poukazom na § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu žalobkyni, ktorá vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti či právne argumenty než tie, ktoré už uviedla pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie vysporiadal. 31. Z obsahu spisu, z výpisu z listu vlastníctva č. XXX pre k. ú. W. (č. l. 141) v spojení s rozhodnutím Okresného úradu Trnava, katastrálny odbor číslo: X 113/2014 zo dňa 22.12.2014 (č. l. 278) vyplýva, že nehnuteľnosti a to pozemok parc. reg. „C“ č. 5193/1 o výmere 341 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, pozemkom parc. reg. „C“ č. 5194/1 o výmere 158 m2, druh pozemku záhrady a stavbou rodinného domu so súp. č. XXXX, postavenom na pozemku parc. reg. „C“ č. 5193/1 o výmere 341 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, všetko zapísané na LV č. XXX, evidovanom Správou katastra Trnava sú v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne v podiele 10/12 (9/12 + 1/12), D. H. rod. X. v podiele 1/12 a T. Z. v podiele 1/12, pričom na nehnuteľnostiach viazne ako ťarcha záložné právo v prospech žalovaného podľa zmluvy o odplatnom postúpení pohľadávok zo dňa 27.03.2003, zabezpečených zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. 2321-36034-026 právoplatnou dňa 22.9.1993, V 1370/93-525/93, Z 899/03. 32. Medzi Y. R. U. a.s. (teraz I. U. Y. a.s.) ako veriteľom a J. T. (treťou osobou, bez príbuzenského pomeru k stranám sporu) ako dlžníkom bola dňa 21.09.1993 uzavretá úverová zmluva číslo: 2321-36034-026 (č.l. 27), na základe ktorej bol dlžníkovi poskytnutý úver vo výške 500.000,- Sk s 19,6% ročnou úrokovou sadzbou za účelom jeho použitia na nákup zásob, ktorý úver s príslušenstvom sa dlžník zaviazal vrátiť do 15.09.1994 v 4 splátkach. Za účelom zabezpečenia uvedeného úveru bola medzi bankou a manželmi J. a D. X. (rodičmi žalobkyne), uzavretá zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. 2321-36034-026 zo dňa 22.09.1993 (č.l. 7), na základe ktorej došlo k zriadeniu záložného práva na predmetných nehnuteľnostiach ktoré boli v tom čase v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov X.. Na základe zmluvy o odplatnom postúpení pohľadávok zo dňa 27.03.2003 došlo k postúpeniu pohľadávky banky voči J. T. vo výške 597.296,17 Sk na žalovaného za odplatu 50.000,- Sk. 33. Súd prvej inštancie správne ustálil skutkový stav, keď uzavrel, že manželia X., ako aj žalobkyňa sa najneskôr dňa 18.12.2003 dozvedeli o tom, že došlo k postúpeniu pohľadávky banky voči dlžníkovi J. T., že táto pohľadávka nezanikla, ale existuje minimálne vo výške 547.296,17 Sk a že pohľadávka je zabezpečená zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. 2321-36034-026 zo dňa 22.9.1993. Uvedené vyplýva z listiny označenej ako zmluva o úhrade pohľadávky zo dňa 18.12.2003 (č.l. 287), podpísanej pri mene žalobkyne a jej rodičov. Žalobkyňa spočiatku popierala, že by mohlo ísť o jej podpis, avšak znaleckým skúmaním bolo preukázané, že ide o pravý podpis žalobkyne. Súd prvej inštancie tiež správne uviedol, že žiadosť o výmaz záložného práva zo dňa 01.04.2003 nie je možné považovať ani za právny úkon vzdania sa záložného práva zo strany záložného veriteľa v zmysle § 151md ods. 1 písm. c) OZ, nakoľko tu chýba prejav vôle žalovaného vzdať sa tohto práva, keď v listine sa iba konštatuje zánik záložného práva, a to iba so všeobecným odkazom na § 151md OZ bez uvedenia odseku a písmena. Nebolo ani preukázané, že by prílohou žiadosti, ktorá by mohla byť žiadosťou o vykonanie záznamu v katastri nehnuteľností, bolo vyhlásenie záložného veriteľa o vzdaní sa záložného práva. Okrem toho je podľa názoru súdu potrebné posudzovať uvedenú listinu na č.l. 221 v kontexte listiny na č.l. 14 (zaregistrovanie záložného práva zo dňa 01.04.2003), ktorá bola podaná na Správu katastra Trnava dňa 07.04.2003, a z ktorej vyplýva vôľa žalovaného byť zapísaný ako nový záložný veriteľ. Žalobkyni sa ani výsluchom navrhnutých svedkýň, pracovníčok Okresného úradu v Trnave, nepodarilo preukázať jej tvrdenie, že došlo k manipulovaniu so spisom na katastri nehnuteľností, a že došlo k tvrdenej zámene listín. Ak potom popri sebe existujú dve listiny, obe datované dňom 01.04.2003, z ktorých žiadosť o zaregistrovanie nového záložného veriteľa preukázateľne (viď podacia pečiatka a výpovede pracovníčok katastra) bola podaná do katastra dňa 07.04.2003, je potrebné vychádzať z prejavu vôle v nej uvedenej, ktorým je zmena záložného veriteľa. Výpoveďou pracovníčky katastra JUDr. S. F. bolo zároveň preukázané, že je bežné, že sa zápis záznamu vykoná až po dlhšom čase, pretože tieto nemajú prioritu, prioritu majú vklady. 34. Podľa § 151g ods. 2 OZ, ak nastanú zmeny údajov týkajúce sa záložného práva, je osoba, ktorej to ukladá zákon, inak osoba, ktorej sa zmena údajov týka, povinná požiadať o zmenu registrácie v registri záložných práv alebo v osobitnom registri. Ak nemožno určiť osobu, ktorej sa zmena údajov týka, má túto povinnosť záložca, ak zákon neustanovuje inak. 35. Hoci v konaní bola predložená listina označená ako žiadosť o výmaz záložného práva z 01.04.2003, z vykonaného dokazovania vyplýva, že zo strany žalovaného bol na Katastrálny úrad v Trnave podaný návrh na zaregistrovanie záložného práva, kde žalovaný ako nový veriteľ žiadal o zaregistrovanie záložného práva na nehnuteľnosti vedené Správou katastra Trnava v k.ú. W. na LV č. XXX (č.l. 14). Žiadosť je z 01.04.2003 a do podateľne Správy katastra v Trnave prišla dňa 07.04.2003. Táto je tak v zjavnom protiklade s listinou označenou ako Žiadosť o výmaz záložného práva, ktoré podania môžu vyvolať rôzne následky, to je v prvom prípade výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností a v druhom prípade zapísanie nového záložného veriteľa v katastri nehnuteľností. 36. Faktickým úkonom zo strany žalovaného bolo podanie návrhu žalovaného na zmenu záložného veriteľa, ktorá žiadosť figuruje i v spisom materiáli Okresného úradu Trnava, katastrálny odbor. Dňa 07.04.2003 bola prijatá záznamová listina, zaevidovaná pod číslom konania Z 899/03, predmetom ktorej bolo zaregistrovanie záložného práva. Z uvedeného možno vyvodiť, že vôľou konajúceho subjektu, žalovaného, nebol výmaz záložného práva z katastra, ale zmena v osobe záložného veriteľa, ktorá sa premietla i v jeho konaní, ktorým bol samotný návrh o zaregistrovanie záložného práva na už vyššie uvedené nehnuteľnosti. Preto súd prvej inštancie správne poukázal na to, že ak popri sebe existujú dve listiny, obe datované dňom 01.04.2003, z ktorých žiadosť o zaregistrovanie nového záložného veriteľa preukázateľne (viď podacia pečiatka a výpovede pracovníčok katastra) bola podaná do katastra dňa 07.04.2003, je potrebné vychádzať z prejavu vôle v nej uvedenej, ktorým je zmena záložného veriteľa. 37. Argumentácia žalobkyne týkajúca sa výpovede svedkyne J. T., ktorá v rámci trestného konania mala potvrdiť, že žiadosť o výmaz záložného práva zo dňa 01.04.2003 bola podaná na Správu katastra, neobstojí. Uvedená svedkyňa vypovedala i v rámci tohto konania a uviedla, že nebola podaná žiadosť o výmaz, ale žiadosť o zmenu a zároveň i objasnila, že v žiadosti o doplnenie chýbajúcich údajov do KN zo dňa 14.05.2003 došlo k pochybeniu z dôvodu urobených predtlačí. Tvrdenie tejto svedkyne nebolo vyvrátené výsluchom pracovníčok správy katastra a nebol preukázaný opak. Aj keď žalovaný uviedol, že žiadal o výmaz záložného práva z katastra, relevantnou je žiadosť o zmenu záložného veriteľa tej istej nehnuteľnosti. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že na kataster nehnuteľností bola podaná žiadosť o zmenu záložného veriteľa, preto tak, ako je už vyššie uvedené, je potrebné zohľadniť skutočnú vôľu žalovaného a to, čo svojím podaním mienil vykonať (hoci by podanie bolo nazvané ako výmaz). Tvrdenia žalobkyne o chybe správneho orgánu o tom, že sa vykonala „iba“ zmena zápisu (nie výmaz) preukázané neboli. 38. V takejto dôkaznej situácii (v súlade s § 132 ods. 1 CSP) možno preto uzavrieť, že žalobkyňa nepreukázala skutočnosť, že na strane žalovaného bola vôľa uskutočniť výmaz záložného práva v katastri nehnuteľností a že túto i zrealizoval, nakoľko vykonaným dokazovaním bolo preukázané iba to, že zo strany žalovaného na príslušnú správu katastra bola podaná iba žiadosť o registráciu nového veriteľa. Pokiaľ ide o podpisy žalobkyne a jej rodičov na listine „Zmluva o úhrade pohľadávky zo dňa 18.12.2003“, znalec uviedol, že podpis na listine patrí žalobkyni a jej tvrdenia o tom, že uvedenú listinu videla prvý krát na pojednávaní opäť nepreukázala. Súd vždy rozhoduje len na základe vykonaného dokazovania, t.j. na základe toho, ktorá strana sporu svoje tvrdenia aj preukáže. Súd pri rozhodovaní nemôže vychádzať z predpokladov, úvah a konštrukcií strán sporu, ale len z vykonaného dokazovania. V danom prípade vykonané dôkazy svedčia v prospech žalovaného a naopak, v neprospech žalobkyne, čo má za následok, že v konaní žalobkyňa nebola úspešná. 39. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej a v časti náhrady trov štátu (osobitne neodôvodnený v odvolaní) v súlade s § 387 ods. 1 CSP, ako vecne správny potvrdil. 40. Predmetom prieskumu odvolacím súdom bolo i rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania (vzhľadom k odvolaniu žalovaného proti tejto časti výroku), ktoré žalovanému napriek jeho úspechu v konaní neboli nepriznané s poukazom na § 257 CSP. 41. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 42. Zo znenia § 257 CSP vyplýva, že uvedené ustanovenie sa aplikuje výnimočne. Predpokladom výnimočného použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípad hodný osobitného zreteľa. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za úspech v konaní. Je odôvodnená tam, kde by strohá aplikácia ustanovenia o náhrade trov konania mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcej tvrdosti. Výnimočnosť prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane strán konania. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdení individuálnych okolností konkrétnej veci. Týmito okolnosťami môžu byť dôvody osobné, majetkové a sociálne pomery strán konania, dôvody uplatnenia nároku na súde, či postup strany v konaní. 43. Podľa názoru odvolacieho súdu výklad § 257 CSP aplikovaného súdom prvej inštancie pri odôvodňovaní nepriznaia náhrady trov konania úspešnému žalovanému neobstojí. V konaní nebol zistený dôvod neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky na žalovaného, s ktorým na žalovaného prešlo záložné právo. Žalovaný nemal povinnosť požiadať o výmaz záložného práva z katastra iba z dôvodu svojho príbuzenského vzťahu k žalobkyni resp. jej rodičov. Hoci nepoprel, že záložné právo využíva pre lepšiu vyjednávaciu pozíciu jeho manželky v súvislosti so zrušením a vyporadianím podielového spoluvlastníctva, takéto konanie nemožno vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Tiež predloženie zmluvy o úhrade pohľadávky zo dňa 18.12.2003 až v neskoršom štádiu konania nemožno vyhodnotil v neprospech žalovaného. Občiansky súdny poriadok umožňoval predkladať a navrhovať dôkazy až do doby kým nebolo uznesením vyhlásené dokazovanie za skončené, preto i v prípade, ak by tomu bolo tak, ako tvrdil žalovaný, že uvedený doklad našiel až v čase keď ho predložil súdu, nemožno jeho konanie hodnotiť ako okolnosť, pre ktorú mu nie je možné priznať náhradu trov konania. Navyše je potrebné zohľadniť aj argumentáciu žalovaného, že súd mal vykonané i iné dôkazné prostriedky, na ktoré bolo možné prihliadnuť a uvedená zmluva bola iba jedným z dôkazov popretia tvrdení žalobkyne a v dôsledku aj ktorého dôkazu bola žaloba zamietnutá. Podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci je evidentné, že vzájomné vzťahy strán sporu sú narušené, nie sú korektné, vzájomne sa nerešpektujú a robia si vzájomné prieky, za čo sú zodpovední obe strany sporu. Ak sa však žalobkyňa rozhodla vzájomné nezhody riešiť súdnou cestou, musí niesť riziko a zodpovednosť za svoj neúspech v konaní (rovnako, ako by ho niesol žalovaný v prípade úspechu žalobkyne) aj tým, že jej bude uložená povinnosť zaplatiť náhradu trov konania úspešnej protistrane. 44. Posúdiac otázku náhrady trov konania v danej veci podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia a uvedených kritérií, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade neboli preukázané žiadne také výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 257 CSP a nepriznanie náhrady trov v konaní plne úspešnému žalovanému, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania žalovaného podľa § 388 CSP zmenil. Pokiaľ ide o účelnosť úkonov, na ktoré poukazovala žalobkyňa, táto bude posudzovaná súdom prvej inštancie pri vyčíšlení trov právneho zastúpenia. 45. Žalovaný má voči žalobkyni podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 46. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).