Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 26Co/724/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113228260 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2113228260.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v právnej veci žalobcu v 1. rade: L. V., nar. XX. F. XXXX, bytom ul. X. F. XXX/XX, V., žalobcu v 2. rade: V. V., nar. X. P. XXXX, bytom ul. X. F. XXX/XX, V., žalobcu v 3. rade: Ing. E. V., nar. X. G. XXXX, bytom O. XXX/X, E. a žalobkyne v 4. rade: K. V., rod. T., nar. XX. G. XXXX, bytom A. XXX/XX, V., všetci žalobcovia zastúpení advokátom: Mgr. Ľudovít Paulovič, so sídlom M. Rázusa 19, Lučenec, proti žalovanému v 1. rade: G. V., nar. X. P. XXXX, bytom L. XX, K. - F., zastúpený advokátom: Mgr. Peter Odehnal, so sídlom Hlavná 42, Trnava, a žalovanému v 2. rade: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného v 1. rade a žalobcov v 1. až 4. rade proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 15. apríla 2015 č. k. 37C/358/2013-203, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej ktorým žalovanému v 1. rade ukladá povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 10.000 eur, žalobcovi v 2. rade sumu 10.000 eur, žalobcovi v 3. rade sumu 3.000 eur, a žalobkyni v 4. rade sumu 3.000 eur p o t v r d z u j e a v zamietajúcej časti žaloby žalobcov v 1. až 4. rade voči žalovanému v 2. rade m e n í tak, že žalovaný v 2. rade je povinný zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 10.000 eur, žalobcovi v 2. rade sumu 10.000 eur, žalobcovi v 3. rade sumu 3.000 eur a žalobkyni vo 4. rade sumu 3.000 eur, to všetko v lehote do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti trov konania m e n í tak, že žalobcovia v 1. až 4. rade majú voči žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 10.000 eur, v lehote do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalovanému v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 2. rade sumu 10.000 eur, v lehote do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, výrokom III. žalovanému v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 3. rade sumu 3.000 eur, v lehote do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, výrokom IV. žalovanému v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v 4. rade sumu 3.000 eur, v lehote do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, výrokom V. vo zvyšku žalobu žalobcov voči žalovanému v 1. rade zamietol, výrokom VI. žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol, výrokom VII. určil, že žalobcovia a žalovaný v 1. rade nemajú právo na náhradu trov konania a výrokom VIII. žalovanému v 2. rade náhradu trov konania nepriznal. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne článkom 19 ods. 2 Ústavy SR (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky), § 11, § 13 ods. 1 až ods. 3, § 16, § 415, § 420 ods. 1 a ods. 3 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov), § 4 ods. 1 a ods. 2, § 15 ods. 1 ZoPZP (zákon číslo 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla) ako aj poukazom na ustálenú súdnu prax Rč 21/1995 a R 29/2001. Vecne potom dôvodnosťou žaloby žalobcov voči žalovanému v 1. rade, nestotožniac sa však s navrhovanou výškou nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcovia žiadali priznať a nedôvodnosťou žaloby voči žalovanému v 2. rade (ako poisťovni, u ktorej bolo motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená nehoda poistené), z dôvodu nedostatku jeho pasívnej legitimácie v tomto konaní. Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne považoval za rozhodujúce, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla by malo pokrývať náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode len v prípade, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej, čo však podľa jeho názoru nebol prípad práve prejednávanej veci, nakoľko z § 4 ods. 1 ZoPZP (ktorý vymedzuje rozsah poistenia zodpovednosti) nevyplýva, že by pod pojem škoda bolo možné podriadiť aj nemajetkovú ujmu. Takéto svoje závery oprel o rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 24. októbra 2013 vo veci C-22/2012 ktorý rozhodol, že článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5 EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a článok jedna prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa vykladajú v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. V tejto súvislosti potom ďalej dôvodil, že vnútroštátnym právom v tomto prípade je ZoPZP, z ktorého ustanovení však nevyplýva, že by pod pojem škoda bolo možné podriadiť aj nemajetkovú ujmu (poukazujúc na jeho § 4 ods. 1 a ods. 2, ktoré vymedzujú rozsah poistenia zodpovednosti, ako aj explicitne vymenúvajú, aké právo poistenému z poistenia vyplýva vo vzťahu k poisťovateľovi). Uplatnenie nároku v zmysle § 13 O.z. logicky a systematický nespadá pod úpravu náhrady škody (spadá pod právne prostriedky na ochranu práv na ochranu osobnosti, a v tomto prípade právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje peňažnú satisfakciu, nie náhradu škody). Základným znakom je aj to, že predpokladaná ujma sa nedá nijako preukázať, je vecou voľnej úvahy, pri ktorej súd prihliada na závažnosť vniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k nej došlo; účelom práva na peňažné zadosťučinenie je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou, čím sa síce približuje funkcii reparačnej, aká je aj pri náhrade škody, avšak vychádza z iných predpokladov, z ktorých dôvodov súd prvej inštancie nepovažoval za správne stotožniť nárok podľa § 13 O.z. s nárokom na náhradu škody. Právo na ochranu osobnosti považoval za svojbytný a samostatný nárok, ktorému O.z. poskytuje osobitnú ochranu, preto uplatnenie práva na náhradu škody nedopĺňa, nerozširuje, ani nenahrádza uplatnenie nárokov z titulu práva na ochranu osobnosti a pokiaľ by si chcel poškodený subjekt uplatňovať nároky z titulu ochrany osobnosti v rámci poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla voči poisťovni, bolo by potrebné, aby krytie nárokov z daného právneho titulu bolo v poistnej zmluve osobitne zmluvne dojednané, čo však nebol prípad práve prejednávanej veci. Nárok na nemajetkovú ujmu nie je nárokom na náhradu škody, a preto nemožno dospieť k záveru, že by bolo možné považovať výklad pojmu náhrada škody a škody na zdraví za euro konformný výklad; pojem škoda sa nedá stotožniť s pojmom ujma - dôvodil ďalej súd prvej inštancie. 2. Pokiaľ ide o žalobu žalobcov voči žalovanému v 1. rade ktorou žiadali žalobcovia priznať nemajetkovú ujmu vo výške po 17.000 eur žalobcom v 1. a 2. rade a vo výške po 8.500 eur žalobcom v 3. a 4. rade z dôvodu, že žalovaný v 1. rade zavinil smrť F. V., čím zasiahol do osobnostných práv žalobcov, do ich práva na súkromie a rodinný život, sa súd so žalobou v zásade stotožnil po tom, čo z dokazovania považoval za preukázané, že žalovaný v 1. rade dňa 29. novembra 2011 v čase od 8,30 hod. na úseku cesty Trnovec nad Váhom - Jatov viedol nákladné motorové vozidlo značky Renault Premium 300, EČ TT 021EH, pričom v dôsledku nesúmerného účinku predných bŕzd a nevymedzenou prednou vôľou brzdových segmentov pravej prednej brzdy a následnou smerovou nestabilitou prešiel na ľavú stranu vozovky, kde narazil do protiidúceho osobného motorového vozidla, v dôsledku čoho vodič vozidla F. V. utrpel viacero ťažkých zranení, ktorým na mieste nehody podľahol. Spôsobenie smrti blízkej osoby považoval za zásah do osobnostných práv pozostalých, hlavne do ich práva na súkromie a rodinný život, nakoľko vzťahy medzi nebohým F. V. a žalobcami (v 1. a 2. rade ako jeho synmi a v 3. a 4. rade ako jeho rodičmi) boli silné, pravidelne (aj keď nie intenzívne, denne) sa stretávali, chodili sa navštevovať a pomáhať si, nebolo medzi nimi žiadnych konfliktov a silne aj intenzívne prežívali, a prežívajú smrť F. V.. Žalobcovia tvorili s nebohým fungujúce rodinné spoločenstvo s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami, v dôsledku nečakanej smrti prežívajú pocity nervozity, úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku, stratili možnosť viesť s ním súkromný život a sú od jeho smrti ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov z jedným z najbližších rodinných príslušníkov, a o stratu radostí s ním prežívaných - protiprávnym konaním žalovaného v 1. rade prišlo tak k nezvratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov, a tým k zásahu do ich osobnostných práv, a práva na súkromie a rodinný život; vzniknutá trauma je zo života žalobcov prakticky neodstrániteľná. Z tohto dôvodu považoval za zákonný a spravodlivý postup podľa § 13 ods. 2 O.z., vyhodnotiac postup podľa § 13 ods. 1 O.z. za nepostačujúci, a ani nie dosť dobre možný vzhľadom na nezvratnosť situácie (smrť), nie je možné domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti aby sa odstránili následky týchto zásahov, t.j. v tomto konkrétnom prípade prichádza do úvahy náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ ide o samotnú výšku nemajetkovej ujmy dospel k záveru, že nie je namieste poskytnutie nemajetkovej ujmy vo výške tak, ako to požadujú žalobcovia, nakoľko nebol preukázaný mimoriadne masívny zásah do ich osobnostných práv, neboli preukázané mimoriadne zvýšené nepriaznivé následky smrti F. V. na nich. Pri rozhodnutí vzal do úvahy skutočnosť, že žalobcovia a nebohý mali medzi sebou vytvorené silné väzby, ale jeho strata (s ktorou takmer nie je možné sa vyrovnať, čo súd chápe a akceptuje) je zmiernená tým, že žalobcovia v 1. a 2. rade ostali žiť v spoločnej domácnosti ako dovtedy, pričom F. V. nebýval s nimi od roku 2011, žijú a fungujú v podstate "normálnym" životom (študujú, pracujú), žalobcovia v 3. a 4. rade s nebohým dlho pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti nebývali (od roku 1989), nebolo preukázané, že smrť F. V. mala výrazne nepriaznivé následky na zdravotný stav žalobcov, neboli liečení psychiatricky, nevyhľadali pomoc psychológa, neboli hospitalizovaní, nebrali lieky, nič sa nezmenilo na ich spoločenskom alebo pracovnom postavení. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol aj na účel, na ktorých chcú žalobcovia peniaze použiť a dospel k záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy v tomto prípade plní len úlohu satisfakčnú - žalobca v 1. rade priznané peniaze chce využiť na štúdium, žalobca v 2. rade na pomoc matke na chod domácnosti, žalobcovia v 3. a 4. rade dokonca uviedli, že peniaze ani nepotrebujú, chcú ich rozdeliť medzi deti, respektíve súrodencov nebohého. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že do úvahy vzal aj okolnosti, za ktorých k dopravnej nehode prišlo (zlyhanie techniky, pričom nebolo zistené úmyselné zavinenie, žalovaný v 1. rade závažným spôsobom, napríklad alkohol, návyková látka, neprimeraná rýchlosť telefonovanie a podobne - neporušil právne predpisy), príjmové a majetkové pomery žalovaného v 1. rade (je zamestnaný s príjmom 504 eur mesačne, žiadne iné príjmy ani majetok vyššej hodnoty nemá) a jeho rodinné pomery (je otcom dvoch detí - jedno je maloleté - ktoré obe študujú), svoj čin úprimne oľutoval a žalobcom a snažil sa ospravedlniť. Priznanie nemajetkovej ujmy v požadovanej výške spolu 51.000 eur preto považoval za príliš vysoké, ktorým by fakticky znemožnil, respektíve mimoriadne sťažil žalovanému v 1. rade ďalší život (starostlivosť o rodinu, uspokojovanie jeho základných potrieb a podobne ), prihliadnuc aj na okolnosť, že žalovaný v 1. rade bol za spáchaný trestný čin riadne a právoplatne odsúdený. Za primerané považoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 26.000 eur. 3. Rozhodnutie o náhrade trov konania žalobcov a žalovaného v 1. rade posúdil právne podľa § 142 ods. 2 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení) vychádzajúc z toho, že úspech žalobcov bol len čiastočný (50,98%), pričom žalobcovia ako tvorcovia petitu majú zodpovednosť za výsledok sporu (preto súd nepoužil ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p.), z ktorého dôvodu potom žalobcom ani žalovanému v 1. rade náhradu trov konania nepriznal. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade svoje rozhodnutie odôvodnil právne poukazom na § 151 ods. 1 O.s.p., a vecne plným úspechom žalovaného v 2. rade v spore, ktorému však v spore trovy konania nevznikli, respektíve ich náhradu nežiadal, z ktorého dôvodu mu potom náhradu trov konania nepriznal. 4. Takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie napadli odvolaním žalovaný v 1. rade ako aj žalobcovia v 1. až 4. rade. Žalovaný v 2. rade odvolací návrh nepodal. 5. Žalovaný v 1. rade napadol odvolaním rozsudok v celom rozsahu, s návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby žalobcov a priznaním mu náhrady trov konania, eventuálne návrhom na jeho zmenu uložením povinnosti zaplatiť žalovanému v 2. rade žalobcom v 1. a 2. rade sumu určenú súdom, žalobu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. d) a písm. f) O.s.p. ) dôvodiac, že v danom prípade je síce splnená podmienka, že zásah nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu, ale žalobcovia doposiaľ nepreukázali, že poskytnutie primeraného zadosťučinenia (za ktoré žalovaný v 1. rade považuje ospravedlnenie) nie je postačujúce na zmiernenie následkov nehody. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalobca v 3. rade a žalobkyňa vo 4. rade s nebohým nežili v spoločnej domácnosti od roku 1989 a na pojednávaní súdu sa vyjadrili, že nepotrebujú od žalovaných peniaze, ktoré sú predmetom ich žaloby v tomto konaní (žalobca v 3. rade by ich rozdelil medzi deti resp. súrodencov nebohého a žalobkyňa vo 4. rade by ich dala žalobcom v 1. a 2. rade). Z tohto vyjadrenia podľa jeho názoru vyplýva, že v konaní si žalobou uplatnili nárok, ktorého sa vzdali na pojednávaní dňa 9. februára 2015, čo je jeden z dôvodov, pre ktorý by mal súd žalobu žalobcov v 3. a 4. rade zamietnuť. Žalobcovia v 1. a 2. rade nežili s nebohým spoločnej domácnosti od roku 2007 až 2008, kedy sa nebohý odsťahoval a založil si novú rodinu. Poukazujúc na § 13 ods. 2 O.z. ďalej dôvodil, že závažnosť vniknutej ujmy nie je jediným kritériom určenia výšky náhrady, ale je potrebné prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V tejto súvislosti poukázal na to, že smrť nebohého F. V. spôsobil nedbanlivostným konaním, v rámci vyšetrovania trestného činu sa ihneď priznal a bol nápomocný orgánom činným v trestnom konaní pri vyšetrovaní. V rámci uvedeného trestného konania boli pri ukladaní trestu zohľadnené ako poľahčujúce okolnosti skutočnosti, že sa k spáchaniu trestného činu priznal, oľutoval hol a pred jeho spáchaním viedol riadny život. Voči trestnému rozkazu nepodala odpor, preto nadobudol právoplatnosť. V čase skutku nebol ovplyvnený alkoholom, neprekročil maximálnu dovolenú rýchlosť a ani závažnejším konaním neporušil predpisy o bezpečnosti cestnej premávky. Za svoje konanie bol potrestaný, pričom aj v súčasnosti vykonáva týmto trestným rozkazom uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. Žalobcom poskytol maximálnu súčinnosť pri uplatňovaní nároku na náhradu škody, v dôsledku čoho im bola náhrada škody zaplatená. Úprimne sa žalobcom opakovane ospravedlnil, telefonicky, písomne, aj ústne na pojednávaní, pričom doposiaľ sa sám psychicky s takýmito následkami dopravnej nehody nevyrovnal, o čom predložil súdu aj listinné dôkazy. Náhradu nemajetkovej ujmy v sume 26.000 eur priznanú žalobcom napadnutým rozsudkom považuje pre jeho rodinu ako aj pre neho samotného za takú záťaž, ktorá nie je reálne zvládnuteľná. 6. Pokiaľ ide o nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie (z dôvodu, že toto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) v časti zamietnutia žaloby žalobcov voči žalovanému v 2. rade ďalej dôvodil, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že v čase dopravnej nehody (dňa 29. novembra 2011) mal uzatvorené k predmetnému vozidlu Renault Premium povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného v 2. rade (číslo poistky 801 847 4655) a tak, podľa jeho názoru, mu vzniklo právo voči žalovanému v 2. rade, aby za neho uhradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a to v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP. Ak podľa ustálenej súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Poukazujúc na rozsudok SD EÚ z 24. októbra 2013 v spojených veciach C-22/12 a C-277/12 ďalej dôvodil, že pojem "škoda" uvedený v tomto ustanovení je potrebné vykladať extenzívne tak, že do neho patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, teda, že táto náhrada je predmetom poistného krytia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k opačnému záveru, stalo sa tak len jeho nesprávnymi výkladom a nesprávnou aplikáciou takéhoto rozhodnutia na prejednávanú vec. Podľa jeho názoru, pasívna legitimácia žalovaného v 2. rade v tomto konaní vyplýva z § 15 ods. 1 ZoPZP. Ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, mohlo by to znamenať značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť k ich finančnému bankrotu. Zároveň by to mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda na účely ZoPZP tak, že tam patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda, že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. V tejto súvislosti ďalej zdôraznil, že pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale od neho sa smie a musí odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod.. Pri výklade pojmu škoda pre účely ZoPZP treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Predmetný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, pričom táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie "ujmy alebo škody", či používa termíny "akákoľvek ujma alebo škoda" alebo "akákoľvek škoda". Poukazujúc na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA ďalej dôvodil, že komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú, tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje majetkovú škodu aj nemajetkovú škodu. 7. Žalobcovia v 1. až 4. rade napadli odvolaním rozsudok v jeho zamietajúcej časti rozhodnutia vo veci samej voči žalovanému v 2. rade, ako aj v časti rozhodnutia o trovách konania žalobcov a žalovaného v 1. rade (výrok VI. a VIII. a rozsudku) namietajúc, že v prípade zamietnutia žaloby žalobcov v 1. až 4. rade voči žalovanému v 2. rade súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (že žalovaný v 2. rade nemá pasívnu legitimáciu v tomto konaní) a v prípade rozhodnutia o náhrade trov konania nesprávne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p (správne mal postupovať podľa § 142 ods. 3 O.s.p., pretože rozhodnutie o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu ). Výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch voči jednotlivým žalobcom považoval za primeranú. 8. Pokiaľ ide o nesprávny právny záver súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v konaní poukázali na odlišné stanovisko JUDr. J. G. vo veci rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyhláseného v konaní vedenom pod spisovou značkou 4Cdo 168/2009, v zmysle ktorého, pre účely zákona ZoPZP treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobeného úmrtím blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k ZoPZP je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ by podľa ustálenej súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvolávalo nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. 9. Pokiaľ ide o namietanú nesprávnosť rozhodnutia o trovách konania, ako už bolo vyššie uvedené, boli toho názoru, že o trovách konania bolo potrebné rozhodnúť podľa § 142 ods. 3 O.s.p., pretože rozhodnutie o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. V tejto súvislosti ďalej dôvodil, že súd prvej inštancie potvrdil dôvodnosť žalobcami uplatnených nárokov keď konštatoval, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v dôsledku protiprávneho konania žalovaného v 1. rade došlo k nenávratnej deštrukcii a zásahu do súkromného a rodinného života všetkých žalobcov a tým k intenzívnemu zásahu do ich osobnostných práv a pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch priznal žalobcom podľa svojej úvahy len časť uplatnených súm. 10. Žalovaný v 1. rade vo svojich vyjadreniach sa k odvolaniu žalobcov v 1. až 4. rade (v písomnom ako aj na pojednávaní pred odvolacím súdom) poukázal na svoju argumentáciu uvedenú v jeho odvolaní, vrátane jeho totožného právneho názoru s právnym názorom žalobcov v 1. až 4. rade na pasívnu legitimáciu žalovaného v 2. rade v tomto konaní. 11. Žalovaný v 2. rade vo svojich vyjadreniach sa k odvolaniam v žalobcov a žalovaného v 1. rade (v písomnom ako aj na pojednávaní pred odvolacím súdom) navrhol odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Zdôraznil, že aby v tomto prípade tzv. motorové smernice, ako dotknutý prameň komunitárneho práva, mohli vyvolať právne účinky, teda priznávali práva a povinnosti, musí byť príslušným ustanoveniam týchto smerníc priznaný priamy, respektíve nepriamy účinok, čo sú právno- teoretické zásady, ktoré vytvoril svojou rozhodovacou činnosťou samotný Súdny dvor Európskej únie. Nakoľko ich priamy účinok je v tomto prípade jednoznačne vylúčený, do úvahy prichádza len nepriamy účinok smernice, ktorého sa v obdobných veciach žalobcovia dovolávajú, keď hovoria o tzv. eurokonformnom výklade smerníc. Zásada eurokonformného výkladu však nemôže ako základ slúžiť pre výklad contra legem a jej použitie, je samozrejme vždy obmedzené všeobecnými právnymi princípmi, najmä zásadou právnej istoty, zásadou zákazu retroaktivity a zásadou ochrany legitímnych očakávaní. Pokiaľ aj Súdny dvor Európskej únie vo veci C 22/12 poskytol výklad motorových smerníc, nerozhodoval o tom, či uplatnený nárok žalobcov na vnútroštátnom súde je oprávnený alebo nie. Na podporu svojej argumentácie o nedostatku svojej pasívnej legitimácie v tomto konaní poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove vyhlásený v konaní vedenom pod spisovou značkou 11Co/60/2014 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2016, vyhlásený v konaní vedenom pod spisovou značkou 3Cdo 301/2012. 12. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej C.s.p.), ktorý nahradil a zrušil do 30. júna 2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej O.s.p.). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa C.s.p.. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C.s.p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 C.s.p.), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 C.s.p.). 13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1. júla 2016 - ďalej len C.s.p.), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p., aktuálne § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p., akt. § 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 O.s.p., akt. § 355 ods. 1 C.s.p. CSP - ak ide o rozsudok), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p., akt. § 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d/, a f/ O.s.p., ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f/, a h/ C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie zopakujúc dokazovanie v nevyhnutnom rozsahu na pojednávaní konanom dňa 10. októbra 2017 čítaním listinných dôkazov založených v súdnom spise (trestného rozkazu OS Nové Zámky sp. zn. 37/123/2912, rodného listu a úmrtného listu F. V., poistnej zmluvy z 27. novembra 2010 a poistky č. 801 847 4655 zo 4. októbra 2010, listu žalovaného v 1. rade z 19. decembra 2011, rodnými listami detí žalovaného v 1. rade, mzdovými listami žalovaného v 1. rade za rok 2013 a 2014 ako aj výsluchom samotného žalovaného v 1. rade, (§ 384 ods. 1 a § 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného v 1. rade voči vyhovujúcej časti žaloby žalobcov nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p., čo však neplatilo pre rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo veci samej voči žalovanému v 2. rade a v súvisiacom výroku o trovách konania, kde boli odvolania odvolateľov dôvodné. 14. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie je uloženie povinnosti žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade zaplatiť (titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) každému zo žalobcov v 1. a 2. rade sumu 17.000 eur a každému zo žalobcov v 3. a 4. rade sumu 8.500 eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného v rozsahu jeho plnenia. 15. Predmetom odvolacieho konania je posúdiť, či žalobcom v 1. až 4. rade a to každému jednotlivo vznikol právny nárok na náhradu ich nemajetkovej ujmy v peniazoch (teda či nepostačuje primerané zadosťučinenie formou ospravedlnenia sa žalovaného v 1. rade za zásah do ich osobnostných práv), či žalovaný v 2. rade je pasívne legitimovaný v tomto konaní, ako aj či súd prvej inštancie vzhľadom na výsledok sporu rozhodol o trovách konania sporových strán vec nesprávne. 16. Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. a odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 17. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia v časti vo veci samej, ktorým sa ukladá žalovanému v 1. rade povinnosť každému zo žalobcov v 1. a 2. rade zaplatiť sumu 10.000 eur a každému zo žalobcov v 3. a 4. rade sumu 3.000 eur a to z dôvodu, že každému zo žalobcov vznikol právny nárok na náhradu ich nemajetkovej ujmy v peniazoch, považujúc plnenia priznané súdom prvej inštancie jednotlivo každému zo žalobcov za primerané závažnosti vzniknutej ujmy ako aj okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo a zohľadňujúce aj atribút proporcionality. U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 C.s.p.), odvolací súd však vzhľadom na potrebu vyporiadať sa s námietkami žalovaného v 1. rade dopĺňa (§ 387 ods. 2 C.s.p. in fine) nasledovné: 18. Podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. 19. Podľa § 11 O.z. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 20. Podľa § 13 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 O.z. fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť spoločnosti má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 21. Podľa § 415 O.z. každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. 22. Podľa § 420 ods. 1 a 3 O.z. každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. 23. Podľa § 427 ods. 1 a 2 O.z. fyzické a právnické osoby, vykonávajúce dopravu, zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla. 24. Podľa § 4 ods. 1 ZoPZP poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. 25. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho uhradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, c) účelne vynaložené náklady spojené s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmena a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v paragrafe 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie, d) ušlého zisku. 26. Podľa § 15 ods. 1 ZoPZP náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. 27. Pokiaľ ide o námietku žalovaného v 1. rade, že žalobcovia v 1. až 4. rade a to každý jednotlivo nepreukázali, že poskytnutie primeraného zadosťučinenia (za ktoré žalovaný považuje ospravedlnenie) nie je postačujúce na zmiernenie následkov zásahu do ich osobnostných práv zavineným konaním žalovaného v 1. rade pri dopravnej nehode dňa 29. novembra 2011, v dôsledku ktorej došlo k usmrteniu otca žalobcov v 1. a 2. rade a syna žalobcov v 3. a 4. rade odvolací súd dodáva: Na vznik občianskoprávnej „sankcie“ za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady. Týmito predpokladmi sú: a) existencia zásahu, ktorý vyvolal alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných práv chránených ust. § 11 O.z. b) neoprávnený (protiprávny) charakter tohto zásahu a c) existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že tak ako to uzavrel aj súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že v prejednávanej veci všetky tieto zákonné predpoklady na vznik občianskoprávnej „sankcie“ za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti žalobcov v 1. až 4. rade splnené boli. Pre poriadok je potrebné ďalej doplniť, že dotknutá osoba sa môže v prípade vzniku nemajetkovej ujmy zásahom do práva na ochranu osobnosti domáhať, aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie. Osoba, ktorá je pôvodcom tohto zásahu, je povinná poskytnúť takéto zadosťučinenie. Podmienky vzniku jej zodpovednosti za nemajetkovú ujmu sú nasledujúce: a) neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti, b) nemajetková ujma na osobnosti, c) príčinná súvislosť medzi a) a b), pričom pod nemajetkovou ujmou sa rozumie taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry človeka a do jej postavenia v spoločnosti. V tejto súvislosti je opätovne potrebné dodať, že v prejednávanej veci z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že tieto podmienky vzniku zodpovednosti žalovaného v 1. rade voči každému zo žalobcov v 1. až 4. rade boli preukázané. Zodpovednému subjektu potom vyplynula povinnosť poskytnúť primerané morálne zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 O.z. in fine), alebo náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 O.z.), pričom forma satisfakcie musí zodpovedať okrem iného obsahu neoprávneného zásahu (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 14. novembra 2007 vyhlásený v konaní vedenom pod spis. zn. 30Cdo 332/2007). Podľa ustálenej súdnej praxe (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 15. júla 2005, spis. zn. 30Cdo 1951/2004) v situácii, keď nedošlo k neoprávnenému zásahu do súkromia fyzickej osoby chráneného § 11 O.z., ktorého súčasťou je i rodinný život, keďže z objektívneho hľadiska strata jedného z členov tohto spoločenstva je celkom nenapraviteľnou ujmou, ktorá stíha jeho zostávajúcich členov, je potom náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 O.z. primeraným prostriedkom obrany proti neoprávnenému zásahu. Zadosťučinenie formou ospravedlnenia teda v prípade takéhoto zásahu do osobnostných práv toho, ktorého zo žalobcov v 1. až 4. rade vzhľadom na ich fungujúce rodinné spoločenstvo s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami, kedy neoprávnený zásah zo strany žalovaného v 1. rade u nich vyvolal pocit nervozity, úzkosti, smútku, zúfalstva, šoku ako aj stratu možnosti viesť s nebohým otcom (vo vzťahu k žalobcom v 1. a 2. rade) a synom (vo vzťahu k žalobcom v 3. a 4. rade) súkromný život a viedol k strate radostí s ním prežívaných by bolo nedostačujúce a neprimerané a tak aj námietku žalovaného v 1. rade o primeranosti ospravedlnenia sa žalobcom bolo potrebné považovať za nedôvodnú. 28. Obdobne nedôvodnou boli aj námietky žalovaného v 1. rade, že žalobcovia v 3. a 4. rade sa počas konania svojimi vyhláseniami na pojednávaní súdu konanom dňa 9. februára 2015 vzdali svojich práv na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej zaplatenia sa v tomto konaní domáhali, a že súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí o výške primeraného zadosťučinenia prihliadol len na závažnosť ujmy opomenúc prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo závažnosť vniknutej ujmy nie je jediným kritériom určenia výšky náhrady, ale je potrebné prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, nakoľko tieto námietky neboli pravdivé. Pokiaľ ide o prvú z nich odvolací súd dodáva, že samotné vyjadrenie sa žalobcu v 3. rade a žalobkyne vo 4. rade, že finančné prostriedky získané ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sami pre seba nepotrebujú a chcú ich dať či už žalobcom v 1. a 2. rade alebo iným príbuzným nemožno vyhodnotiť ako vzdanie sa práva na takúto náhradu (ktorého následkom by sa finančná náhrada nedostala do majetkovej sféry ich rodinných príslušníkov, ale by zostala v majetkovej sfére žalovaných, čo evidentne nebolo ich vôľou nehovoriac o tom, že takáto vôľa /vzdať sa uplatnených práv/ z ich prejavu na pojednávaní súdu vôbec nevyplývala) a pokiaľ ide o druhú, odvolací súd poukazuje na č.l. 16 odôvodnenia odvolaním napádaného rozsudku, kde sa súd prvej inštancie vysporadúva aj so všetkými okolnosťami za ktorých k porušeniu práva došlo. Z obsahu odôvodnenia rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd na tieto okolnosti pri určení výšky peňažnej náhrady prihliadol. Pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy odvolací súd ďalej dodáva: 29. Výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy určuje súd voľnou úvahou, pretože zákon nestanovuje ani len rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Pri jej rozhodovaní preto musí súd prihliadnuť na: - závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a to k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, - na požiadavku nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Preto určujúcimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je: 1. atribút primeranosti. Tento atribút je rozhodujúce kritérium priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach. 2. proporcionalita, výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Pre rozhodovanie je preto dôležité zváženie individuálnych okolností prípadu. Judikatúra súdov v tejto oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Keďže v Náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14, ktorý konštatoval, že „pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch“ odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 1568/09, kde bol konštatovaný zásah do práva na ochranu osobnosti civilným deliktom a primerané zadosťučinenie označené za jednu z civilnoprávnych sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov protiprávneho konania a byť tak nástrojom prevencie. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu obete" podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil európsky súd pre ľudské práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Stanková v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol (JUDr. T. M., PhD., Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora európskej únie i európskeho súdu pre ľudské práva). V súvislosti s právnou úpravou v Českej republike je tiež potrebné poukázať na systematickú činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý monitoruje činnosť českých súdov na trestnom úseku pri rozhodovaní v adhéznych konaniach o nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy, spôsobenej trestnou činnosťou, z ktorej plynie základné rozpätie pri stanovení výšky náhrady tzv. „odškodnenia za smrť", konkrétne na rozsudok NS ČR sp. zn. 4Tdo/1402/2015 zo dňa 12.4.2016, poukazujúc na jeho dôvody: „dovolaciemu súdu sa javí ako ospravedlniteľné, aby sa stanovenie výšky náhrady odvíjalo v základnom rozpätí medzi 240.000,- Kč až 500.000,- Kč, a to pre skupinu citovo najbližšie spriaznených osôb, ako sú rodičia, deti a manželia. Je nutné zdôrazniť, že takto stanovený rozsah kompenzácie zodpovedá typovým (neutrálnym prípadom), teda takým, kde nie sú pre konkrétnu situáciu sprísňujúci či naopak zmierňujúce kritériá“, ďalej odvolací súd poukazuje na to, že v odôvodnení tohto rozsudku je aj konštatovanie, že „tiež iné európske právne úpravy sa v obdobných prípadoch prevažne pohybujú pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy za usmrtenie blízkej osoby v rozpätí od 200.000,- Kč do 500.000,- Kč (20.000,- eur Belgicko, Rakúsko, Slovinsko, Švajčiarsko). Niektoré štáty (Fínsko, Švédsko, Maďarsko) dokonca kompenzujú nemajetkovú ujmu v ešte nižšom rozpätí od 100.000,- Kč do 200.000,- Kč, prípadne u nich zákonná úprava takejto nemajetkovej ujmy úprave absentuje, resp. náhradu nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí vôbec neumožňuje (Nemecko, Holandsko)“. Pri konštrukcii výslednej čiastky priznanej nemajetkovej ujmy sa možno pridržiavať kritérií, ktoré obsahuje rozhodnutie Ústavného súdu ČR I. ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015 v bodoch 53 a 54. Odvolací súd tak poukazuje na znenie bodu 53 citovaného rozhodnutia ÚS ČR a to poukazom na okolnosti, ktoré je treba skúmať na strane poškodeného: „ a) intenzita vzťahu žalobcu so zomrelým, b) vek zomrelého a pozostalých, c) otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe, d) prípadné poskytnutie inej satisfakcie“, a v bode 54 na okolnosti, ktoré treba skúmať na strane zodpovednej osoby (pôvodca zásahu): „ a) postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a pod.), b) dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, c) jeho majetkové pomery, d) miera zavinenia, ev. miera spoluzavinenia usmrtenej osoby“. 30. Prax súdov v obdobných veciach je nasledovná: - vo veci 4Cdo 139/2011 NS SR priznali súdy rodičom dieťaťa zomrelého pri dopravnej nehode sumu 15.000 eur, pričom ako bolo uvedené, rodinné a súkromné vzťahy rodiča k dieťaťu sú omnoho silnejšie než smerom naopak; - vo veci 3Cdo 228/2012 bolo priznaných pri strate manželky a syna, teda dvoch najbližších osôb 23.000 eur; - vo veci 1Cdo/77/2009 bolo priznaných 6.600 eur za úmrtie syna a brata; - vo veci 2Cdo/194/2011 8.300 eur za smrť manžela. Z rozhodnutí vyplývajú závery, že každé priznanie určitej sumy však musí byť riadne a spoľahlivo odôvodnené skutkovými okolnosťami prípadu. Na druhej strane však povaha náhrady nemajetkovej ujmy vylučuje možnosť akokoľvek spoľahlivej kvantifikácie. V týchto prípadoch sa totiž peniazmi odškodňuje niečo, čo samo osebe žiadnu majetkovú hodnotu nemá (osobnosť človeka), a preto je akákoľvek presnejšia kvantifikácia uplatňovaných súm nemožná. Práve preto však súd musí pristupovať k priznávaniu týchto súm obozretne a triezvo a nepriznávať excesívne sumy, ktoré síce lahodia žalobcom, ale sú zjavne nereálne vo vzťahu k priemerným majetkovým a príjmovým pomerom v Slovenskej republike (ak ide o nároky podľa slovenského práva). Priznanie súm, ktoré niekoľko desať až stonásobne prevyšujú napríklad priemerný mesačný zárobok a sú preto (najmä z hľadiska priemerného pôvodcu zásahu) reálne nesplatiteľné, nemožno v žiadnom prípade považovať za primerané finančné zadosťučinenie za akýkoľvek zásah do práv na ochranu osobnosti. Osobitne je potrebné vyvarovať sa toho, aby boli priznávané náhrady nemajetkovej ujmy v takmer „trestnej“ výške, teda vo výške, ktorá pôsobí viac ako trest pre pôvodcu zásahu než náhrada pre dotknuté osoby. Takéto trestné sumy (známe napr. v Spojených štátoch amerických pod označením punitive damages) sú totiž kontinentálnemu právu, ku ktorému sa radí aj Slovenská republika, neznáme (porov. napr. rozsudok Spolkového súdneho dvora sp. zn. IX ZR 149/91, ktorým bol pre rozpor s verejným poriadkom odopretý výkon rozsudku odsudzujúceho na platenie punitive damages). Ak by sa však rozlišovalo v sumách priznávaných voči fyzickým osobám a právnickým osobám podľa ich schopnosti platiť, znamenalo by to, že náhrada nemajetkovej ujmy by mala jednoznačne trestný charakter, keďže jej výška by sa určovala s prihliadnutím na osobu pôvodcu (páchateľa), čo je typický rys trestného práva. Z toho vyplýva, že náhradu nemajetkovej ujmy možno voči fyzickým a právnickým osobám priznávať len podľa tých istých kritérií, a pri určovaní ich celkovej výšky prihliadať aj na ich všeobecnú primeranosť v podmienkach Slovenskej republiky. 31. Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie žalovanej 2. ako poisťovateľa žalovanej v 1. rade je rozhodujúce vyriešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitým v ZoPZP, najmä v jeho ustanovení § 4 ods. 2 o. i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (§ 4 ods. 2 písm. a) cit. zákona), ktorý upravuje vecný rozsah poistného krytia. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t.j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada. V našom právnom prostredí, ktoré je súčasťou práva európskeho spoločenstva, je (napriek námietkam žalovanej v 2. rade) potrebné vykladať pojem škoda eurokonformne. Niet pochybností, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok SD EÚ C-22/12 Haasová, bod 39), na ktorý poukázal aj súd prvej inštancie a preto i v preskumávanej veci je nutné riešiť spornú právnu otázku v súlade s komunitárnym právom (právna oblasť je harmonizovaná s právom Európskej únie). 32. Aj odvolací súd má za to, že rozhodujúci je v danej veci už citovaný rozsudok SD EÚ C-22/12 vo veci Haasová (na ktorý odkazuje v odvolaní aj žalovaná v 2. rade ako aj súd prvej inštancie) a odkaz na tzv. motorové smernice týkajúce sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, z ktorých súd prvej inštancie označil v smernicu Rady 72/166/EHS, smernicu Rady 84/5/EHS /druhá smernica/, smernicu rady 90/232/EHS a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES, a podľa odvolacieho súdu aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/26/ES zo 16. mája 2000 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o zmene a doplnení smerníc Rady č. 73/239/EHS a 88/357/EHS /štvrtá smernica o poistení motorových vozidiel/ a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (kodifikované znenie). 33. Odvolací súd však v tejto súvislosti zdôrazňuje, že smernice citované v predchádzajúcom odseku na účely účinnej realizácie spoločného trhu smerujú na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu motorových vozidiel nachádzajúcich sa na území Európskej únie, ako aj osôb vo vozidle a na druhej strane k zabezpečeniu porovnateľného zaobchádzania s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami, bez ohľadu na miesto nehody na únijnom území. Ukladajú preto členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým smerniciam potrebný účinok (rozsudok SD EÚ C-300/10 Marques Almeida, C-22/12 Haasová, bod 42). Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok SD EÚ C-22/12 Haasová, bod 55). 34. Spôsob vyloženia citovaného rozsudku SD EÚ (vo veci Haasová) súdom prvej inštancie, s ktorým sa žalovaná v 2. rade stotožnila je podľa názoru odvolacieho súdu nesprávny. Pri posudzovaní pasívnej legitimácii žalovanej 2. (resp. vo všeobecnosti poisťovne) treba dať do pozornosti aj uznesenie ÚS SR č. k. III. ÚS 645/2015-30 zo dňa 16.12.2015, ktorým ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok, na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4Co/658/2014-158 z 21.05.2015 (ktorým odvolací súd potvrdil prvoinštančný rozsudok zaväzujúci na plnenie náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej pozostalým z dopravnej nehody aj poisťovňu). V tomto rozhodnutí ÚS SR konštatoval: „...hoci Súdny dvor v rozsudku vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013 viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13, pozn.) každého z týchto štátov umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.“ 35. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa musia vnútroštátne ustanovenia v konaní vo veci samej v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami. Vnútroštátne súdy teda musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porov. z posledného obdobia napr. rozsudok SD z 25. apríla 2013, C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea Discriminării, ods. 71). Podľa názoru odvolacieho súdu Súdny dvor EÚ v rozsudku z 24. októbra 2013, vec C-22/12 (prípad Haasová), ako to namietali aj obe sporové strany uviedol, že článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu z titulu občianskoprávnej zodpovednosti poisteného upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Tu sa odvolací súd stotožňuje s názorom žalobcov a žalovaného v 1. rade o potrebe eurokonformného výkladu ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP. 36. S použitím eurokonformného výkladu (Smernica EP a Rady 2009/103/ES zo 16.9.2009) pojmov „náhrada škody, škoda na zdraví“ v ust. § 4 ods. 1, 2, 4 a § 15 ods.1 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 O.z., ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 381/2001 Z.z. Takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch preto spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia. Ustanovením § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z.z. sa do slovenského právneho poriadku implementovali ustanovenia smernice Rady 72/166/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ako aj druhej smernice Rady 84/5/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (v súčasnosti kodifikované v spoločnej smernici č. 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole plnenia tejto povinnosti). Podľa čl. 1 druhého bodu Smernice č. 2009/103/ES „poškodený“ znamená akúkoľvek osobu oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa čl. 3 cit. Smernice každý členský štát prijme všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe opatrení uvedených v prvom pododseku. Poistenie povinne pokrýva ujmy na zdraví. Účel smernice možno dosiahnuť výkladom pojmov uvedených v tomto ustanovení, a to konkrétne pojmu „náklady pri usmrtení“. Pojem „náklady“ totiž - na rozdiel od názoru žalovanej v 2. rade - nevyžaduje nevyhnutne obmedzenie len na vynaložené peňažné sumy na určité konkrétne účely. Takýto výklad by možno vyžadovalo slovo „výdavky“, nie však slovo „náklady“. Náklad je totiž širší pojem než výdavok, pretože označuje každé negatívne zaťaženie určitou peňažnou sumou, nielen priamo vynaložené peňažné výdavky. Pod pojem náklad teda možno zahrnúť aj nároky tretích osôb, ktoré je v súvislosti s usmrtením potrebné uspokojiť, aj keď im nepredchádzali žiadne peňažné výdavky v pravom slova zmysle. Na základe toho tak možno pod tento pojem podradiť aj nároky podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže aj tu ide o nároky, ktoré je potrebné v súvislosti s usmrtením vynaložiť, teda na ktoré vznikne nositeľom osobnostných práv nárok. Týmto výkladom je možné zabezpečiť, že právo Slovenskej republiky bude v súlade s právom európskej únie, konkrétne v súlade s čl. 1 a čl. 3 Smernice 2009/103/ES tak, ako ju interpretoval Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci C-22/12. Odlišnosť inštitútov náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy vo vnútroštátnom práve (Občiansky zákonník), na ktorú poukazuje aj žalovaná v 2. rade nemôže brániť aplikácii komunitárneho práva, v oblasti harmonizovanej právom európskej únie, ako ani napĺňaniu cieľov smerníc. 37. Z odlišného stanoviska k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011 sp. zn. 4Cdo/168/2009 člena senátu JUDr. Rudolfa Čirča treba poukázať na to, „... že pojem škoda je potrebné vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občiansko-právnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých spočívajúcich v zásahu do práva na súkromie a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov“. 38. K obdobnému záveru dospel aj ÚS SR vo svojom uznesení č.k. I. ÚS 474/2016-17 zo 17. augusta 2016 - sťažnosti obchodnej spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a.s. Karadžičova 17 Bratislava v súvislosti s namietaním porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne spis. zn. 17Co 243/2015 z 22. marca 2016 (ktorým bola táto spoločnosť ako žalovaná zaviazaná na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým z dopravnej nehody), keď po oboznámení sa s úplným znením rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci spis. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013 (poukazujúc na svoje predchádzajúce rozhodnutie - uznesenie spis. zn. III. ÚS 646/2015 zo 16. decembra 2015) opakovane konštatoval, "hoci súdny dvor viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13) každého z týchto štátov umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenou prevádzkou motorového vozidla upravuje zákon číslo 381/2001 Z.z., podľa ktorého má aj sťažovateľka (spoločnosť Wüstenrot poisťovňa a.s.) ako poisťovateľ oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území Slovenskej republiky". V tejto súvislosti ďalej Ústavný súd dodáva, že k uvedenému záveru dospel s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a súčasne zohľadnil zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, ako aj aplikujúc extenzívny výklad pojmu náhrada škody, poukazujúc aj na svoje rozhodnutie spis. zn. I. ÚS 206/2015 z 29. apríla 2015 ktorým obdobnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. 39. V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že zásah do osobnostných práv žalobcov (do ich práva na súkromný a rodinný život), v dôsledku ktorého utrpeli psychickú ujmu (nemateriálnu alebo nemajetkovú škodu na zdraví), bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu u žalovanej v 2. rade ako poisťovateľa zodpovednosti žalovaného v 1. rade. Preto žalobcom prislúchalo právo, aby im tento poisťovateľ (žalovaná v 2. rade) nahradil (ako poškodeným subjektom) žalobou uplatňovaný nárok a to s poukazom eurokonformný výklad ustanovenia § 4 ods. 2 <. ZoPZP, podľa ktorého platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku. 40. V rozsudku zo 17. februára 2011 sp. zn. 5Cdo/265/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že „ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou“. Najvyšší súd Slovenskej republiky v ňom ďalej konštatoval, že „zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti“. 41. Odvolací súd poukazuje aj v tejto súvislosti na dôležitosť ústavnokonformného výkladu právnych predpisov, keďže súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (nález Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.3.2008). V materiálnom právnom štáte nejde len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel správania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. Právo je spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného usporiadania vzťahov priečia, sú neprijateľné. Súdu jednoznačne vždy prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak je, aby ju takouto interpretáciou pomocou redukcie "ad absurdum" odmietol a zvolil výklad, ktorý bude v súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý. Výklad dotknutého ZoPZP učinený žalovanou 2. uvedené požiadavky nespĺňa. 42. Eurokonformný, ako i lingvistický výklad, sú v súlade s definovaním pojmov európskym deliktným právom, ktorý chápe škodu na zdraví ako ujmu (zhoršenie) telesného alebo duševného zdravia. Preto nárok z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zahŕňa aj ujmu v emočnej sfére žalobcov ako poškodených. V kontexte vyššie uvedeného sa javí nadbytočné argumentovať špecifikami dotknutých hmotnoprávnych inštitútov vnútroštátneho práva (náhrada škody a náhrada nemajetkovej ujmy) z hľadiska pojmoslovia poškodených osôb a druhovým vymedzením škody na zdraví podľa Občianskeho zákonníka (§ 449 ods. 1). Dôvodom je neprípustne zužujúci výklad pojmu ujma na zdraví (abstrahujúci duševné zdravie človeka). Eurokonformným výkladom oblasti harmonizovanej právom Európskej únie sa preto prinavracia komplexný význam pojmu zdravie a s tým spojené odškodnenie jeho obidvoch zložiek (telesnej a psychickej). 43. V súlade s vyššie uvedeným potom odvolací súd dodáva, že aj v práve prejednávanej veci ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. treba vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti kryje (za splnenia ostatných podmienok v ods. 4) aj nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a pozostalí (ako poškodení) môžu tieto nároky v zmysle § 15 ods. 1 cit. zákona uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody. Žalobcovia majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému v 1. rade. Túto ujmu tak v zmysle § 4 ods. 2 a 4 zákona č. 381/2001 Z.z. kryje poistenie zodpovednosti za škodu, ktoré mal žalovaný v 1. rade uzavreté u žalovanej v 2. rade, takže žalovaná v 2. rade je povinná nahradiť žalobcom aj túto ujmu. Preto žalobcovia dôvodne podľa § 15 ods. 1 Občianskeho zákonníka uplatňujú svoje nároky aj proti žalovanej v 2. rade. 44. Pokiaľ ide o námietku žalovanej v 2. rade, že nedostatok pasívnej legitimácie žalovanej v 2. rade respektíve poisťovní v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým po dopravných nehodách bola potvrdená viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (4Cdo 186/2009, 4Cdo 139/2011 ale najmä 3Cdo 301/2012 a 8Cdo 219/2016, ktoré boli vyhlásené už po zohľadnení rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 22/12) odvolací súd dodáva, že k takýmto záverom NS SR sa pri rozhodovaní v tejto veci nepriklonil, nakoľko podľa jeho názoru Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom rozhodnutí z 31. marca 2016 vyhlásenom v konaní vedenom pod spisovou značkou 3Cdo 301/2011 (na ktoré sa neskôr len odvoláva aj jeho uznesenie vyhlásené v konaní vedenom pod spisovou značkou 8Cdo 219/2016) dostatočne nevysporiadal so všetkými právnymi aspektmi prejednávanej veci, najmä vo vzťahu k záverom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová z 24.10.2013, C-22/12. Jeho závery odvolací súd považoval za prekvapivé a právne neudržateľné nielen v tam prejednávanej veci, ale aj z hľadiska spôsobu neaplikácie práva EÚ súdom členského štátu EÚ. Pokiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky interpretoval závery SD EÚ k otázke, či je poisťovňa v spore pasívne legitimovaná na plnenie nemajetkovej ujmy podľa § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP a to tak, že z neho jednoznačne vyplýva, že odškodnenie nemajetkovej ujmy osoby pozostalej by prichádzalo do úvahy len vtedy, ak by jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravovalo vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej a keďže O.z. v § 420 a nasledujúcich takýto nárok pozostalý nepriznáva, tento nespadá ani do poistného krytia z PZP, tak odvolací súd sa s takýmto jeho záverom nestotožňuje z viacerých dôvodov. V prvom rade poukazuje na či už anglický alebo český preklad tejto časti rozsudku, z ktorých k takýmto záverom dospieť nemožno. Tieto jazykové verzie totiž vo významnej miere spochybňujú tzv. jednoznačný záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že odškodnenie nemajetkovej ujmy pozostalej osoby by prichádzalo do úvahy len vtedy, ak by jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu v zmysle § 420 O.z. upravovalo vnútroštátne právo uplatniteľné spore vo veci samej. Podľa názoru odvolacieho súdu z nich skôr vyplýva, že povinné poistenie občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla musí pokrývať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli osoby blízke obetiam usmrtených pri dopravných nehodách, pokiaľ túto náhradu z titulu občianskoprávnej zodpovednosti poisteného upravuje vnútroštátny právny predpis použiteľný na prejednávaný spor. Okrem toho odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na znenie tlačového komuniké číslo 144/13 z 24. októbra 2013, ktoré informovalo inter alia o prípade a výsledku prejudiciálneho konania vo veci Haasová nasledovne: "Ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla. V takom prípade sa minimálne poistné krytie upravené právom únie pre prípad ujmy na zdraví uplatní aj na nemajetkovú ujmu". V tejto súvislosti je potrebné ďalej dodať, že ak Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že SD EÚ nekategorizoval jednotlivé druhy náhrad podľa toho, v akej časti O.z., respektíve vnútroštátneho práva sú upravené a preto ani žiadnym spôsobom nespochybnil závery doterajšej judikatúry súdov SR aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorej táto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia, odvolací súd je toho názoru, že úlohou SD EÚ je poskytovať interpretáciu relevantného komunitárneho práva, a nie riešiť konkrétny právny spor. Táto skutočnosť preto bráni takej formulácii výroku, aby bola adresná iba na konkrétny prípad so zohľadnením výlučnej konkrétnej (slovenskej) vnútroštátnej úpravy. Z tohto dôvodu musí SD EÚ v rozsudku formulovať právnu vetu tak, aby z nej vyplýval návod, ako majú súdy členských štátov EÚ postupovať pri hľadaní odpovede na meritórnu otázku, ktorá v prejednávanej veci znie, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia PZP je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Z uvedeného vyplýva, že SD EÚ ani nemohol takýto výklad urobiť, avšak vo svojej právnej vete vyložil, za splnenia akej podmienky musí byť v rámci príslušnej vnútroštátnej právnej úpravy zahrnutá do poistného krytia PZP aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode a tou je, že túto náhradu upravuje z titulu občianskoprávnej zodpovednosti poisteného (as part of the civili liability) vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Okrem toho úloha overiť závery doterajšej vnútroštátnej judikatúry vo vzťahu k časovo neskôr definovanej podmienke v rozsudku Haasová patrí do výlučnej kompetencie všeobecného súdu konajúceho vo veci samej (ktorým v tomto prípade bol práve NS SR). 45. Keďže v zamietajúcej časti žaloby žalobcov voči žalovanej v 2. rade (výrok VI.) neboli splnené podmienky na potvrdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie ani na jeho zrušenie, odvolací súd postupom podľa § 388 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie zmenil spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. 46. V súvislosti s odvolaním žalobcov v 1. až 4. rade týkajúcim sa aplikácie § 142 ods. 2 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania (náhrady trov právneho zastúpenia) odvolací súd uvádza nasledovné: 47. Podľa § 142 ods. 2 O.s.p., ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. 48. Podľa § 142 ods. 3 O.s.p., aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech pomerne nepatrnej časti alebo, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. 49. Z uvedeného § 142 ods. 3 O.s.p. vyplývajú 3 špecifické skutkové podstaty, v prípade ktorých musí byť posúdenie náhrady trov konania u účastníka (aktuálne sporovej strany), ktorý mal vo veci iba čiastočný úspech, odlišné od všeobecného pravidla vyplývajúceho z ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p.. Ide o prípady, ak (a) mal účastník neúspech v pomerne nepatrnej časti, (b) rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, (c) rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. treba v pomere k ustanoveniu § 142 ods. 2 O.s.p. považovať za lex specialis, pričom vo vzájomnom vzťahu týchto dvoch ustanovení platí všeobecné pravidlo, podľa ktorého špeciálna úprava má prednosť pred všeobecnou úpravou (lex specialis derogat legi generali, obdobne pozri II. ÚS 81/2011). 50. Žalobcovia síce boli v zamietajúcej časti ich nárokov voči žalovaným neúspešní avšak bol splnením ďalší predpoklad prednostného použitia § 142 ods. 3 O.s.p. a to, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, čím s poukazom na už vyššie uvedené pravidlo lex specialis derogat legi generali, bol postup súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania a aplikácií § 142 ods. 2 O.s.p. nesprávny. Žalobcami uplatnený nárok vo veci samej v konaní pred súdom prvej inštancie je totiž takej povahy, že posúdenie jeho výšky jednoznačne záviselo od úvahy súdu, t.j. netreba a ani nie je možné výšku takéhoto nároku v konaní exaktne preukazovať, zadosťučinenie by malo zodpovedať povahe utrpenej ujmy, čo je (pri absencii exaktnejším kritérií) vecou posúdenia súdu (obdobne pozri II. ÚS 82/2009). Nemožno teda dať za pravdu súdu prvej inštancie že o trovách konania bolo potrebné rozhodovať podľa § 142 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že žalobcovi ako tvorcovia petitu majú zodpovednosť za jeho výsledok. 51. Vzhľadom na tieto skutočnosti, keďže neboli splnené podmienky na potvrdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania medzi žalobcami a žalovaným 1/ ani na jeho zrušenie odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti postupom podľa z § 388 C.s.p. zmenil a žalobcom ako úspešným v spore priznal plnú náhradu trov prvostupňového konania. 52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 369 ods. 1 C.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešným žalobcom v 1. až 4. rade priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči neúspešným žalovaným v 1. a 2. rade s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením, po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 53. K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).