Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 21Cob/64/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115200151 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2115200151.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Boženy Husárovej v právnej veci žalobcu: Ondrej Božik, 935 67 Málaš č. 99, IČO: 43 886 884, zastúpený: JUDr. Alexander Kuchárik, advokát, J. Hollého 11, Levice proti žalovanému: CHEMCOMEX Praha, a.s., Elišky Přemyslovny 379, 156 00 Praha 5- Zbraslav Česká republika, vo veci organizačnej zložky CHEMCOMEX Praha, a.s.- organizačná zložka Slovensko, Hospodárska 53, Trnava, IČO: 44 509 189, zastúpený: JUDr. Danica Sitárová, advokátka, Námestie hrdinov 13, Levice, o zaplatenie 4.988,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 16.12.2015 č.k. 23Cb/4/2015-94 takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti p o t v r d z u j e . II. Odvolací súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 08.01.2015 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.988 eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.872 eur od 26.02.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.116 eur od 31.03.2014 do zaplatenia, zo sumy 2.000 eur od 23.12.2014 do zaplatenia a náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.988 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.872 eur od 26.2.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.116 eur od 31.3.2014 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh zamietol s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 536 ods. 1, 2, § 544 ods. 1, 2, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 151 ods. 3 O.s.p. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že dňa 23.10.2013 uzatvorili žalobca ako zhotoviteľ a žalovaný ako objednávateľ písomnú zmluvu o dielo na dobu určitú t.j. od 24.10.2013 do 23.10.2014, predmetom ktorej boli montážne práce a technické činnosti, najmä zváračské práce vykonávané žalobcom. Žalobca za vykonané dielo vyfakturoval žalovanému za mesiac január 2014 titulom odplaty sumu 1.872 eur a za mesiac február vyfakturoval žalovanému titulom odplaty sumu 1.116 eur. Prílohou zmluvy boli aj montážne denníky, v ktorých je uvedený deň vykonávania činnosti, popis vykonávanej činnosti a počet odpracovaných hodín za ten ktorý deň a tiež za celý týždeň, pričom počet odpracovaných hodín uvedených v montážnych denníkoch za príslušné mesiace sa zhoduje s počtom hodín fakturovaných žalovanému, ktoré boli zároveň podpísané povereným pracovníkom žalovaného. Žalovaný však v rámci svojej obrany uviedol, že žalobca v montážnych denníkoch uviedol vyšší počet hodín ako reálne odpracoval, a preto mu patrí odplata v nižšom rozsahu ako bola uplatnená vo vystavených faktúrach. Žalovaný argumentoval tým, že žalobca mal presne určený čas príchodu na pracovisko a čas odchodu z pracoviska a tento čas bol kontrolovaný elektronickým systémom na základe čipovej karty, ktorou žalobca disponoval a prostredníctvom ktorej evidoval svoju prítomnosť na pracovisku pri prechode cez vrátnicu areálu. Pracovný čas žalobcu ako aj to, že registrácia príchodu najneskôr o 06.45 hod. a pri odchode najneskôr do 17.45 hod. bol podľa žalovaného upravený nariadením spoločnosti, o ktorom mal byť žalobca ústne oboznámený. Uvedený rozdiel v počte odpracovaných hodín podľa vyššie uvedeného mal vzniknúť neskorým príchodom žalobcu a skorším odchodom z pracoviska. To, že mal byť takýmto spôsobom upravený pracovný čas a príchody a odchody z pracoviska súd prvej inštancie nemal dostatočne hodnoverne a bez pochybností preukázané, pričom z výsluchu žalobcu a rovnako aj svedka J. O. vyplynulo, že so žiadnou takouto smernicou neboli zo strany žalovaného oboznámení. Svedkyňa H. Q. síce potvrdila, že obchodní partneri žalovaného boli s takouto smernicou oboznámení prostredníctvom svojich nadriadených, avšak osobne prítomná pri tom nebola. Skutočnosť, že by mal žalobca presne určený čas príchodu na pracovisko a čas z odchodu z pracoviska osobitne nevyplýva ani z písomnej Zmluvy o dielo. Navyše súdu prvej inštancie sa javilo vykonanie dodatočnej kontroly odpracovaných hodín potom, čo časť zmluvných partnerov žalovaného vrátane žalobcu ukončila spoluprácu so žalovaným výpoveďou za účelové, rovnako ako aj tvrdenia o existencii internej smernice, ktorá mala byť dojednaná medzi účastníkmi len ústne. Žalobca preukazoval v konaní počet odpracovaných hodín za jednotlivé dni zápisom v montážnych denníkoch, ktoré si viedol a ktoré boli predkladané k odsúhlaseniu pracovníkovi žalovaného na odkontrolovanie ich obsahu. Všetky predložené montážne denníky obsahujú okrem dňa vykonávania činnosti, popisu vykonávanej činnosti aj počet odpracovaných hodín za ten ktorý deň a všetky sú podpísané na znak súhlasu s ich obsahom pracovníkom na to určeným. Žalovaný rovnako ako aj svedkovia potvrdili takto zaužívanú formu kontroly ako aj oprávnenie osôb podpisujúcich montážne denníky. Súd prvej inštancie mal z týchto montážnych denníkov dostatočne preukázané, že žalobca za mesiac január odpracoval 156 hodín a za mesiac február 93 hodín. Súd nemal z elektronickej evidencie za mesiac január predloženej žalovaným (č.l. 37 a nasl. súdneho spisu) preukázané, že by sa žalobca nenachádzal na pracovisku uvedený počet hodín a že by za daný mesiac odpracoval menší počet hodín, ako je uvedené v montážnych denníkoch a uvádzal tak nepravdivé údaje. Súd prvej inštancie dal do pozornosti, že žalobca v montážnom denníku uviedol, že dňa 03.01.2014 odpracoval 7,5 hodiny, pričom z elektronickej evidencie vyplýva, že v uvedený deň bol na pracovisku od 06:50 do 15:00 hod. teda 8 hodín a 10 minút, dňa 08.01.2014 žalobca uviedol počet odpracovaných hodín 9,5, pričom na pracovisku bol od 6:46 do 17:28 hod. teda 10 hodín 42 minút, dňa 09.01.2014 žalobca uviedol počet odpracovaných hodín 9,5, pričom na pracovisku bol od 06.39 hod do 17.28 hod. teda viac ako 10 hodín atď. Žalovaný žalobcom odpracované hodiny kontroloval a odsúhlasoval vždy po tom ktorom týždni, pričom žalobca z takto potvrdeného výkazu vychádzal aj pri vyhotovení faktúry, v danom prípade sa jednalo o zaužívaní režim, o čom svedčí aj skutočnosť, že žalovaný predchádzajúce faktúry žalobcovi na základe rovnakého podkladu uhradil. Zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplýva, že pre fakturáciu mala byť rozhodujúca elektronická kontrola a nie odsúhlasenie montážnych denníkov, pokiaľ žalovaný zdôrazňuje správnosť dodatočnej elektronickej kontroly a viaže zaplatenie odplaty na včasnú registráciu na pracovisku mal systém odsúhlasenia odpracovaných hodín nastaviť s poukazom na uvedené, avšak toto neurobil a k spochybneniu montážnych denníkov došlo až s odstupom času. Žalobca fakturoval počet hodín odkontrolovaný v montážnom denníku, pričom postupoval v súlade s článkom 7 Zmluvy o dielo. Vzhľadom na vykonané dokazovanie s poukazom na vyššie uvádzané, súd prvej inštancie návrhu žalobcu v časti uplatnenej istiny 2.988 eur vyhovel a túto mu priznal ako dôvodnú. Pri posudzovaní požadovaného úroku z omeškania vychádzal súd prvej inštancie zo skutočnosti, že zo strany žalovaného nedošlo k úhrade dlžnej sumy, tak ako bolo uvedené vyššie, čím žalobcovi vznikol zákonný nárok požadovať popri plnení istiny aj úroky z omeškania a to dňom nasledujúcim po splatnosti faktúr, preto súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi ním, v nižšom rozsahu požadovaný úrok z omeškania na aký by mal nárok a to vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.872 eur od 26.02.2014 do zaplatenia a zo sumy 1.116 eur od 31.03.2014 do zaplatenia. Žalobca sa ďalej domáhal od žalovaného zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 2.000 eur v zmysle článku 10 Zmluvy o dielo, nakoľko žalovaný mu neumožnil počas výpovednej lehoty vykonávať práce, tak ako mu táto povinnosť vyplývala z uzatvorenej zmluvy o dielo. Dojednaná zmluvná pokuta sa viaže k povinnosti žalobcu vykonávať práce počas dvojmesačnej výpovednej lehoty a takisto k povinnosti žalovaného počas dvojmesačnej výpovednej lehoty prideľovať prácu. Zo zmluvy o dielo mal súd prvej inštancie preukázané, že v čl. 10 si zmluvné strany dohodli, že „zmluva sa uzatvára na dobu určitú a to do 23.10.2014. Zmluvné strany môžu túto zmluvu vypovedať aj pred uplynutím dojednanej doby, v tom prípade však platí výpovedná lehota v dĺžke dvoch mesiacov odo dňa preukázateľného doručenia výpovede druhej strane. V prípad ak niektorá zo zmluvných strán poruší túto podmienku, zaplatí druhej strane zmluvnú pokutu vo výške 2.000 eur“. Z citovaného článku zmluvy teda jednoznačne vyplýva povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu tej zmluvnej strane, ktorá poruší „túto“ podmienku, teda výlučne podmienku dodržania spôsobu skončenia predmetnej zmluvy výpoveďou s výpovednou dobou 2 mesiace. Inštitút zmluvnej pokuty obsiahnutý v citovanom článku zmluvy sa tak jednoznačne viaže len na porušenie zmluvných povinností súvisiacich so spôsobom výpovede, ukončenia zmluvy pred dobou, na ktorú bola uzatvorená t.j. pred 23.10.2014. V konaní nebolo preukázané, že by ktorákoľvek zo zmluvných strán porušila zmluvnú podmienku (spôsob ukončenia zmluvy výpoveďou a uplynutím dojednanej výpovednej lehoty) definovanú v čl. 10 zmluvy. Súd sa nestotožňuje s právnym názorom žalobcu o zmluvnej povinnosti žalovaného prideľovať žalobcovi prácu počas plynutia výpovednej lehoty. Z charakteru zmluvy o dielo a z jej dojednaného obsahu je zrejmé, že navrhovateľ vykonával práce len na základe objednávky a potreby žalovaného resp. potreby generálneho dodávateľa. To znamená, že ak žalovaný u žalobcu neobjednal dohodnuté práce, tak žalobcovi ani nevznikla povinnosť ich vykonať. Objednávanie prác žalovaným u žalobcu bolo jeho právom v zmysle zmluvy a nie jeho povinnosťou. V prípade ak sa žalovaný rozhodol (bez ohľadu na dôvod) u žalobcu práce ďalej neobjednať, neprideliť počas plynutia výpovednej lehoty (alebo kedykoľvek počas doby trvania zmluvy), tak sa v tejto súvislosti porušenia zmluvnej povinnosti nedopustil a čo treba zdôrazniť vzhľadom na vyššie uvedené, tak sa nedopustil ani porušenia takej povinnosti, s ktorou by zmluva alebo zákon spájali nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty žalobcovi. Na základe toho súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba bola v tejto časti podaná nedôvodne a preto ju zamietol. Nakoľko žalobcovi nevzniklo právo na plnenie zmluvnej pokuty, nemohol sa žalovaný ani dostať do omeškania s týmito plnením, a teda žalobca nemá právo ani na úroky z omeškania zo zmluvnej pokuty, a preto súd prvej inštancie zamietol návrh aj v časti príslušenstva k zmluvnej pokute. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 151 ods. 3 O.s.p., nakoľko v tomto rozsudku nebolo možné rozhodnúť o povinnosti nahradiť trovy konania štátu, ktoré vzniknú vyplatením svedočného. 3. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie v časti zamietnutia žaloby z dôvodov v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie mal zo zmluvy o dielo preukázané, že v čl. 10 si zmluvné strany dohodli, že „zmluva sa uzatvára na dobu určitú a to do 23.10.2014. Zmluvné strany môžu túto zmluvu vypovedať aj pred uplynutím dojednanej doby. V tomto prípade však platí výpovedná lehota v dĺžke dvoch mesiacov odo dňa preukázateľného doručenia výpovede druhej strane. V prípade, ak niektorá zo zmluvných strán poruší túto podmienku, zaplatí druhej strane zmluvnú pokutu vo výške 2 000 eur.“ Podľa odvolateľa z citovaného článku zmluvy teda jednoznačne vyplýva povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu tej zmluvnej strane, ktorá poruší túto podmienku, teda výlučne podmienku dodržania spôsobu skončenia predmetnej zmluvy výpoveďou s výpovednou dobou dva mesiace. Inštitút zmluvnej pokuty obsiahnutý v tomto článku sa tak jednoznačne viaže len na porušenie zmluvných povinností súvisiacich so spôsobom výpovede, ukončenia zmluvy pred dobou, na ktorú bola uzatvorená, t. j. pred 23.10.2014. Strany tak zrozumiteľne a určito definovali zmluvnú pokutu obsiahnutú v čl. 10 zmluvy a konkretizovali povinnosť k porušeniu ktorej sa viaže. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že v tomto konaní nebolo preukázané, že by ktorákoľvek zo zmluvných strán porušila zmluvnú podmienku (spôsob ukončenia zmluvy výpoveďou a uplynutím dojednanej výpovednej lehoty) definovanú v čl. 10 zmluvy je v príkrom rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania, nakoľko zo strany žalovaného jednoznačne došlo k porušeniu tejto zmluvnej podmienky, nakoľko bez toho, že by dal žalobcovi výpoveď s dvojmesačnou výpovednou lehotou, ukončil zmluvný vzťah jednostranne a to dňa 19.2.2014, keď žalovaný požiadal žalobcu o odovzdanie zapožičaného náradia a zároveň mu odobral čipovú kartu, na základe čoho úplne zabránil vstupu žalobcu do areálu, kde na základe zmluvy o dielo mal zhotoviť dielo, a preto žalobca od tohto dňa nemal možnosť si plniť svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o dielo a to výlučne len na základe protiprávneho konania žalovaného, teda konanie v rozpore so zmluvou o dielo. Tvrdenie žalovaného, že na prechodnú dobu nemal pre žalobcu prácu, sú výslovne len účelovými tvrdeniami, ktoré absolútne žiadnym spôsobom nepreukázal v rámci vykonaného dokazovania. Odvolateľ navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie v zamietajúcej časti zmenil tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.000 eur titulom zmluvnej pokuty s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne od 23.12.2014 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru o tom, že žalobcovi nevzniklo právo na zaplatenie zmluvnej pokuty. Medzi stranami sporu neexistoval pracovnoprávny vzťah založený pracovnou zmluvou alebo dohodou o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ale vzťah obchodnoprávny. Žalovanému z uzavretej zmluvy o dielo teda nevyplývala žiadna povinnosť prideľovať žalobcovi prácu nepretržite. Z čl. 10 zmluvy o dielo zo dňa 23.10.2013 vyplývala povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu iba tej zmluvnej strane, ktorá poruší výslovne konkretizovanú podmienku dodržania spôsobu skončenia predmetnej zmluvy výpoveďou s dvojmesačnou výpovednou lehotou. Dojednanie o zmluvnej pokute sa neviaže na nesplnenie podmienky realizácie diela žalobcom, ale tento inštitút bolo možné použiť jedine v prípade, ak zo strany niektorého z účastníkov nebol dodržaný spôsob skončenia zmluvného vzťahu výpoveďou. Žalovaný sa nedopustil žiadneho porušenia zmluvných povinností, ktoré by zakladalo nárok žalobcu na zmluvnú pokutu v zmysle čl. 10 predmetnej zmluvy o dielo. Právny názor žalobcu k povinnosti žalovaného prideľovať žalobcovi prácu počas celej doby trvania obchodnoprávneho vzťahu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Takáto povinnosť žalovanému nevyplývala z uzatvorenej zmluvy o dielo ani z Obchodného zákonníka, ktorým sa právny vzťah medzi stranami konania spravoval. Žalovaný nikdy nemal v úmysle zmluvu o dielo uzavretú so žalobcom vypovedať. Akt, ktorým žalovaný požiadal žalobcu o vrátenie zapožičaného náradia nie je možné považovať za spôsob ukončenia zmluvy. Žalobca si účelovo zamieňa pracovnoprávny vzťah s obchodnoprávnym vzťahom. 5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p., pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a contrario a dospel k záveru, že odolanie žalobcu nie je dôvodné. 7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v odvolaním napadnutej časti, konaniu mu predchádzajúcemu, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v odvolaním napadnutej časti. 8. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že zo zmluvy o dielo zo dňa 23.10.2013 z čl. 10 vyplýva, že právne vzťahy touto zmluvou neupravené sa riadia ustanoveniami Obchodného zákonníka Slovenskej republiky a príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ak niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka nie je možné použiť. Predmetná zmluva o dielo bola uzavretá písomne na dobu určitú do 23.10.2014. Výpoveď je jednostranný právny úkon spôsobujúci zánik zmluvy. Účastníci zmluvy sa pri jej uzavieraní môžu dohodnúť na spôsobe výpovede. Strany sporu si v čl. 10 zmluvy o dielo dohodli, že zmluvné strany môžu túto zmluvu vypovedať i pred uplynutím dohodnutej doby, v takom prípade však platí výpovedná lehota v dĺžke dvoch mesiacov odo dňa preukázateľného doručenia výpovede druhej strane. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že akt, ktorým požiadal žalobcu o vrátenie zapožičaného náradia nemožno považovať za vypovedanie zmluvy, nakoľko z obsahu článku 10 zmluvy o dielo vyplýva, že výpoveď má byť preukázateľne doručená druhej zmluvnej strane, z čoho jednoznačne vyplýva, že malo ísť o písomnú výpoveď, avšak v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný doručil žalobcovi výpoveď, ktorá by mala spôsobiť zánik záväzku pred uplynutím doby, na ktorú bola uzavretá. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že z obsahu predmetnej zmluvy o dielo nevyplývala žalovanému povinnosť prideľovať práce žalobcovi počas celej doby trvania obchodnoprávneho vzťahu. Vzhľadom k tomu, že v konaní ani nebolo preukázané, že by došlo k vypovedaniu predmetnej zmluvy zo strany žalovaného a porušeniu vypovedať zmluvu s dvojmesačnou výpovednou dobou, žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty v zmysle čl. 10 zmluvy o dielo, a preto odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý žalobu v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty s príslušenstvom ako nedôvodnú zamietol. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolateľ žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil správnosť napadnutého rozhodnutia. 9. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vrátane výroku o náhrade trov konania, ktorý výrok nebol napadnutý odvolaním, ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.. 10. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 255 ods. 1 C.s.p., keď v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 11. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).