Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 25Co/264/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312209097 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2312209097.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: O. E., nar. X.X.XXXX, bytom H. K. N. XXX, zastúpeného spoločnosťou: BARKOCI law firm, s.r.o., so sídlom Bratislava, Námestie slobody 28, IČO: 47 247 916, proti žalovanému: S. N., nar. X.XX.XXXX, bytom I., J. XXXX/ X, zastúpenému spoločnosťou: Advokáti Heinrich s.r.o., so sídlom Nitra, Skautská 12, IČO: 36 865 966, o zaplatenie 37.882,64 Eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta, zo dňa 12.5.2016 č. k. 10C/169/2012-324, v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 6.6.2016 č. k. 10C/169/2012-335, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo veci samej p o t v r d z u j e a v časti o náhrade trov konania r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom druhom v poradí (po predchádzajúcom a tunajším súdom zrušeným rozsudkom z 28. júla 2014) prvoinštančný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 37.882,64 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 12.240,14 Eur, ktorú sumu je povinný zaplatiť žalovaný Advokátskej kancelárii BARKOCI law firm s.r.o., so sídlom Námestie slobody 28, 811 08 Bratislava do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne citáciou ustanovení § 3 ods. 1, § 657, § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tiež i odkazom na § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a vecne tým, že na základe zisteného právneho a skutkového stavu tunajší súd rozsudkom z 22. mája 2013 č. k. 10C 196/2012-141 I. výrokom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 28.733,66 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. výrokom žalobu vo zvyšnej časti zamietol a III. výrokom rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Na základe odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie Krajský súd v Trnave 28. júla 2014 č. k. 25Co/56/2013-238 rozsudok prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí vyslovil právny názor v časti požadovaného úroku z pôžičky len na dobu do dojednaného dňa splatnosti istiny pôžičky tak, že omeškanie dlžníka s vrátením pôžičky nemá vplyv na povinnosť dlžníka platiť z požičanej peňažnej sumy dohodnuté úroky, avšak v zmysle Občianskeho zákonníka sa omeškaním rozširujú právne povinnosti na strane dlžníka o povinnosť platiť z dlžnej sumy aj úroky z omeškania (§ 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že úroky patria veriteľovi iba do splatnosti pôžičky, pričom počas omeškania dlžníka nastupujú namiesto dohodnutého úroku, úroky z omeškania. Zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, a teda aj úroky patria veriteľovi dovtedy, kým dlžník užíva istinu, respektíve jej časť. Dohodnutý úrok treba odlišovať od úroku z omeškania, na ktorý má veriteľ nárok zo zákona, ak sa dlžník dostal so splnením pôžičky do omeškania a ktorý predstavuje sankciu za porušenie povinnosti dlžníka vrátiť dlh riadne a včas. V časti neplatnosti právneho úkonu v časti dohodnutých úrokov Krajský súd v Trnave vo svojom rozhodnutí vyslovil, že skutočnosť, že určitý úrok je vyšší ako obvyklý, ešte neznamená automaticky rozpor s dobrými mravmi. V prípade, ak súd podľa svojho uváženia a vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu dospeje k záveru o rozpore úrokovej sadzby s dobrými mravmi, predovšetkým sa kladie dôraz na konajúci súd, aby riadne a dostatočne odôvodnil, na základe akých skutkových a právnych skutočností k takémuto záveru dospel. 3. Následne po popísanom doplnení dokazovania prvoinštančný súd konštatoval, že v danom prípade je predmetom konania zaplatenie 53.882,64 Eur z titulu uzatvorenej zmluvy o pôžičke, v zmysle ktorej žalobca požičal žalovanému 200.000,- Eur na obdobie jedného roka s 15 % ročným úrokom s tým, že žalovaný sa zaviazal pôžičku riadne a včas zaplatiť do konca splatnosti pôžičky. V prípade, že pôžička nebude riadne a včas zaplatená, dlžník sa zaviazal veriteľovi zaplatiť úrok z omeškania. Za základe vykonaného dokazovania mal potom súd za preukázané, že strany uzatvorili záväzkovo právny vzťah, z ktorého vznikli vzájomné práva a povinnosti dlžníkovi a veriteľovi. Veriteľovi vzniklo právo na plnenie od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok (§ 657 Občianskeho zákonníka). Žalobca v zmysle zmluvy požičal žalovanému 200.000,- Eur, ktorú skutočnosť žalovaný nespochybnil. Povinnosťou dlžníka bolo do 4. novembra 2010 veriteľovi vrátiť 200.000,- Eur s 15 % ročným úrokom. Z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov žalovaný postupne uhrádzal plnenie, avšak nie v plnom rozsahu, z ktorého dôvodu žalobca si vrátenie dlhu vymáhal cestou exekúcie. Úroky sú odplatou za užívanie predmetu zmluvy. V prípade nesplatenia pôžičky riadne a včas má veriteľ právo na úroky z omeškania. Výška úroku z omeškania je upravená zákonom č. 87/1995 Z. z. Pri úroku je výška závislá od dohody strán a určená percentom z predmetu pôžičky. Maximálna výška úroku nie je žiadnym právnym predpisom určená, nesmie byť však v rozpore s dobrými mravmi a kvalifikovaná ako trestný čin úžery (§ 235 zákona č. 300/2005 Z. z.). Vo všeobecnosti sa pri výške úroku vychádza z výšky úrokovej miery poskytovanej v peňažných ústavoch pri vkladoch občanov. Pri posúdení primeranosti výšky úrokov treba prihliadať na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútky, účel, ktorý sledoval a porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 57/2005). Dôvodom uzatvorenia zmluvy o pôžičke zo strany žalovaného bola zlá finančná situácia vo firme v čase krízy, pričom mal v úmysle uzatvoriť zmluvu o pôžičke ako právnická osoba a nie ako fyzická osoba. Nakoniec po dohode so žalobcom zmluvu uzatvoril ako fyzická osoba so založením budovy a s dohodnutým 15 % ročným úrokom. Pôžičku mal v úmysle vrátiť v priebehu dvoch mesiacov, avšak vzhľadom na nepriaznivú finančnú situáciu sa mu nepodarilo tento plán zrealizovať. Úroky dohodnuté pri poskytovaní peňažnej pôžičky predstavujú odmenu za užívanie požičanej istiny. Dohodnuté úroky je potrebné odlišovať od úrokov z omeškania, na ktoré má veriteľ právo, ak sa dlžník dostal do omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Občiansky zákonník a ani iné právne predpisy výslovne neustanovujú, do akej výšky je možné pri peňažnej pôžičke dojednať úroky, avšak nie je možné tvrdiť, že by výška úrokov závisela len od dohody účastníkov zmluvy, pretože s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností, vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 4. Podľa súdu prvej inštancie pri dojednaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník zvyčajne uzatvára zmluvu o pôžičke často z dôvodov nepriaznivej finančnej situácie tak, ako to bolo v prejednávanej veci. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. V prejednávanej veci úrokové miery v NBS v roku 2009 predstavovali okolo 7,89 % až 8,67 % ročne pri obdobných zmluvách, ako to bolo v danom prípade, ktorú skutočnosť potvrdil aj právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom 29. júna 2015 s tým, že podľa posledného potvrdenia NBS úrokové sadzby pre mesiac november 2009 pre pôžičky jedného roka úroková sadzba činila 5,23 %. Pri posúdení dojednanej výšky úroku súd vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný v čase uzatvorenia zmluvy potreboval finančné prostriedky na podnikanie, ktorú skutočnosť uviedol pri výsluchu na pojednávaní konanom 15. apríla 2013. Dokonca mienil zmluvu uzatvoriť v mene obchodnej spoločnosti, s ktorým návrhom nesúhlasil žalobca a z tohto dôvodu došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke medzi fyzickými osobami so zriadením záložného práva. Predmetom záložného práva boli nehnuteľnosti evidované na Liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie I., a to: administratívna budova, súpisné číslo XXXX v hodnote 5.000 000,- Eur podľa vyjadrenia žalovaného. V priebehu konania žalovaný preukazoval cenu nehnuteľnosti vo výške okolo 500.000,- Eur. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že v čase uzatvorenia zmluvy žalobca bol vlastníkom aj iných nehnuteľností, ktoré z dôvodu krízy nemohol predať. V prípade, že by nehnuteľnosti predal, nebol by nútený uzatvárať zmluvu o pôžičke. Nakoniec sám žalovaný potvrdil, že peniaze si požičal z dôvodu zlej finančnej situácie, lebo odberateľ jeho obchodnej spoločnosti nezaplatil faktúry vo výške 600 000,- Eur. Z týchto hľadísk súd vychádzal aj pri posúdení rizikovosti žalobcu pri uzatváraní zmluvy. Z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 236/2005 z 27. februára 2007 vyplýva, že neprimeraným úrokom je spravidla úrok dojednaný vo výške, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, stanovenú predovšetkým s prihliadnutím k najvyšším úrokovým mieram uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.. Možno pripustiť, že pri pôžičke na základe zmluvy uzatvorenej medzi fyzickými osobami, najmä v prípade, keď dlžníkom je osoba nachádzajúca sa v obtiažnej finančnej situácii, má pre veriteľa na rozdiel od pôžičiek alebo úverov poskytovaných peňažnými ústavmi výrazne vyššiu mieru rizikovosti, a preto - v závislosti na okolnostiach konkrétneho prípadu - nemusí byť neprimeraný ani úrok, ktorý je dvojnásobkom alebo trojnásobkom úrokovej miery peňažných ústavov. 5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania uzatvoril, že dojednaný 15 % úrok je primeraný a neodporujúci dobrým mravom pri zohľadnení finančnej situácii žalovaného a úrokovej miery pri pôžičkách alebo úveroch poskytovaných bankovými ústavmi v čase uzatvorenia zmluvy, ktorá sa pohybovala v rozpätí 7,89 % - 8,67 %, čo predstavuje dvojnásobok úrokovej miery v danom prípade. Krajský súd v Trnave v rozhodnutí sp. zn. 25Co/56/2013 vyslovil právny názor, ktorým je viazaný, a v zmysle ktorého veriteľ má právo na úroky, ktoré predstavujú odmenu za užívanie požičanej sumy až do jej reálneho vrátenia dlžníkom a omeškanie dlžníka nemá vplyv na jeho povinnosť platiť z požičanej sumy dohodnuté úroky, pričom v zmysle Občianskeho zákonníka sa omeškaním rozširujú právne povinnosti na strane dlžníka o povinnosť platiť z dlžnej sumy aj úroky z omeškania (§ 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na zistený skutkový a právny stav vo veci rozhodol súd potom tak, ako je uvedené v enunciáte rozsudku. 6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že priznal žalobcovi ako úspešnému v spore náhradu trov, keď odmena za jeden úkon podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. činí 519,49 Eur v roku 2012 a v roku 2013 532,77 Eur za následne popísané úkony právnej pomoci. 7. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom právneho zastúpenia odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom zmenil tak, že žalobu zamietne, resp. zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie vrátane dopĺňacieho rozsudku a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. O trovách konania pre prípad zamietnutia žaloby navrhuje rozhodnúť tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania z dôvodu podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ak by pomer úspechu a neúspechu bol približne rovnaký, ak by ale jeho pomer úspechu bol podľa rozhodnutia odvolacieho súdu väčší ako žalobcu, uplatňuje trovy konania podľa pomeru úspechu. Argumentoval tým, že v priebehu konania žalobca presne špecifikoval žalobný nárok na sumu 53.882,64 Eur. Žalobcovi istinu pôžičky uhradil, ako aj všetky úroky z omeškania od 5.11.2010 až do skutočného zaplatenia pôžičky. Istina a úroky z omeškania nie sú preto predmetom tohto súdneho konania. Predmetom tohto súdneho konania sú úroky z pôžičky. Rozpor medzi stranami nastal v súvislosti s výškou úrokov z pôžičky, ktoré má žalobcovi uhradiť a v súvislosti s dobou, na ktorú si zmluvné strany úrok z pôžičky dohodli, teda sporná ostala výška sumy vyplývajúca z úrokov z pôžičky. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že žalobca si bol vedomý jeho bonity a to bol podstatný dôvod, prečo podmienil uzatvorenie zmluvy o pôžičke s ním ako s fyzickou osobou, pričom uzatvorenie tejto zmluvy rovnako podmienil formou notárskej zápisnice - priamy exekučný titul. Žalobca si bol tiež v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke vedomý, že požičiavanú sumu 200.000,- Eur požičiava osobe, ktorá garantovala vrátenie požičanej sumy záložným právom na nehnuteľnosť, ktorá mala hodnotu minimálne v dvojnásobnej výške sumy pôžičky, uzatvorila zmluvu o pôžičke vo forme notárskej zápisnice, ktorá bola zároveň exekučným titulom bez nutnosti podávať žalobu na súd a disponuje aj ďalšími nehnuteľnosťami v celkovej hodnote viac než päť miliónov Eur. Na základe uvedeného je potom zrejmé, že zmluva o pôžičke uzatvorená medzi stranami dňa 4.11.2009, vo forme notárskej zápisnice, zabezpečená záložným právom, s osobou, ktorá má ďalšie nehnuteľnosti vo väčšom množstve, nevykazovala pre žalobcu žiadne riziko. Z uvedených skutočností, ktoré mal okresný súd za preukázané, má preto za to, že dojednaný úrok vo výške 15%, ktorý je s prihliadnutím k úrokovej miere pri pôžičkách alebo úveroch poskytnutých bankovými ústavmi (7,89% až 8,67%, resp. podľa posledného potvrdenia NBS, založeného v súdnom spise, úrokové sadzby pre mesiac november pre pôžičky jedného roka úroková sadzba činila 5,23%) v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke v dvojnásobnej resp. trojnásobnej výške, je v rozpore s dobrými mravmi. Skutkový záver súdu o vyššej miere rizikovosti poskytnutej pôžičky preto nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Preto aj od tohto nesprávneho skutkového záveru vyplývajú nesprávne aj právne zhodnotenia ohľadne skutočnosti, či výška úroku 15% ročne je pre daný konkrétny prípad v súlade s dobrými mravmi. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal aj na rozhodovaciu prax všeobecných súdov Slovenskej republiky, konkrétne na rozhodnutia 1 MCdo 1/2009, 5 Cdo 26/2011, 18Co/144/2014. Prihliadnuc potom k rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 57/2005, na ktorý odkazuje aj samotný rozsudok okresného súdu, má za to, že dohodnutý úrok z pôžičky vo výške 15% bol medzi stranami dojednaný v rozpore s dobrými mravmi, keď zmluva o pôžičke nevykazovala žiadnu mieru rizikovosti pre žalobcu, v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke dojednaný úrok z pôžičky v zmluve o pôžičke uzatvorenej medzi stranami vo výške 15% bol dojednaný v rozpore s dobrými mravmi. Dňa 16.7.2014 úrok z pôžičky vo výške 8% ročne tak, ako to bolo rozhodnuté súdom prvej inštancie rozsudkom zo dňa 22.5.2013, žalobcovi i zaplatil. Má potom za to, že vo zvyšku žaloby malo byť rozhodnuté o zamietnutí žalobného návrhu žalobcu. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku ďalej žiadnym spôsobom nezdôvodnil výpočet výšky priznanej sumy 37.000,- Eur v prospech žalobcu, preto je rozsudok z tohto dôvodu nepreskúmateľný a arbitrárny. Pochybenie nebolo odstránené ani dopĺňacím rozsudkom zo dňa 6.6.2016, ktorý síce v odôvodnení uvádza, že z odôvodnenia rozsudku pri vyhlásení rozsudku je jednoznačné, že súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel, avšak opätovne žiadna špecifikácia priznanej sumy sa ani v tomto odôvodnení nenachádza. Ak potom okresný súd mal za to, že úrok z pôžičky bol dojednaný v súlade s dobrými mravmi, a to až do zaplatenia, mal v rozsudku uviesť ich výpočet, s uvedením presných dátumov, po ktoré bol v omeškaní so zaplatením úrokov z pôžičky. V zmysle znenia odôvodnenia dopĺňacieho rozsudku sa možno len domnievať, že ak okresný súd rozhodol o podanom žalobnom návrhu v plnom rozsahu, priznal sumu 37.882,64 Eur pozostávajúcu z úrokov z pôžičky vypočítanú v zmysle špecifikácie žalobného návrhu žalobcu, priznal žalobcovi úrok z omeškania aj za obdobie, resp. dni, počas ktorých žalobca už disponoval s čiastočnými úhradami z jeho strany, a to sumy 30.000,- Eur dňa 23.12.2000, sumy 50.001,- Eur dňa 24.1.2011, sumy 15.000,- Eur dňa 11.2.2011, sumy 55.000,- Eur dňa 21.10.2011 a sumy 50.000,- Eur dňa 14.8.2012. Okresný súd sa vo svojom rozsudku tiež žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho podstatnými námietkami vo vzťahu k úprave dojednaného úroku z pôžičky v zmluve o pôžičke uzatvorenú notárskou zápisnicou zo dňa 4.11.2009, ktorá bola výslovne dohodnutá v bode II a z ktorého gramatického logického výkladu je zrejmé, že zmluvné strany si neurčili odchylne dobu, za ktorú sa má platiť úrok z pôžičky tak, že by sa mal platiť až do doby skutočného vrátenia pôžičky. V notárskej zápisnici nie je nikde takéto ustanovenie, nikde nie je uvedená takáto „odchylná dohoda“. Naopak zmluvné strany si dohodli za poskytnutie pôžičky 15% ročný úrok. Zmluva o pôžičke bola uzavretá na jeden rok a k tomuto odpovedala aj dohoda o úroku z pôžičky - na jeden rok. Nikde nie je uvedená dohoda, že ide o úrok z pôžičky na dlhšie ako jeden rok, nikde nie je uvedená dohoda, že by išlo o úrok z pôžičky na dobu „skutočného vrátenia pôžičky“. Súd prvej inštancie preto na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré uzavrel tak, že zmluvné strany si mali dohodnúť úrok z pôžičky odchylne až na dobu skutočného vrátenia pôžičky. Súd nerozlišoval úrok z pôžičky, ktorý v danom prípade predstavuje určitú sumu, od úroku z omeškania. Vzhľadom k nárokom žalobcu uvádza, že žalovaný splatil tak istinu, ako aj úrok z omeškania nesplatenej istiny. Priznaním úroku z pôžičky po termíne 4.11.2010, by boli priznané žalobcovi nároky aj na úrok z omeškania (ktorý mu už bol zaplatený) aj na úrok z pôžičky popri sebe, na čom však zmluvné strany neboli dohodnuté. V tejto súvislosti odvolateľ odkázal aj na právnu teóriu, konkrétne výklad Občianskeho zákonníka - Veľký komentár, Fekete, str. 1975 a nasl. V tejto súvislosti poukazuje na ustálenú judikatúru súdov SR, v zmysle ktorej úrok z pôžičky patrí za obdobie od poskytnutia pôžičky do určeného dňa splatnosti pôžičky, konkrétne ide o uznesenie NS SR č.k. 3 MCdo 10/2012, rozsudok NS SR č.k. 4 Obo 188/2007, uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/57/2012, rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 8C/147/2010 a ďalšie. Okresný súd sa pritom vo svojom rozsudku žiadnym spôsobom nevyjadril k dohode medzi stranami týkajúcej sa úrokov z pôžičky uvedenej v samotnej zmluve, pričom uvedená námietka predstavuje podstatnú námietku, ktorá má vplyv na oprávnenosť výšky priznaných úrokov z pôžičky v prospech žalobcu. Tu poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č.k. 25Co/307/2013. Napokon má za to, že okolnosti uvádzané v rozhodnutí Krajského súdu v Trnave č.k. 25Co/56/2013, nemožno aplikovať na zmluvný vzťah strán, ktoré si výslovne dohodli výšku odmeny za užívanie istiny 15% ročne obmedzenú na obdobie jedného roka (dojednaná doba poskytnutia pôžičky, pričom pre prípad jej nesplatenia späť veriteľovi sa žalobca s dlžníkom dohodli na úrokoch z omeškania). Z uvedeného vyplýva, že žalobca si s ním výslovne dohodol výšku aj časové obdobie pre úhradu úrokov z pôžičky, ako aj úrokov z omeškania, z čoho vyplýva, že úrok z pôžičky v tomto prípade nemôže existovať popri úroku z omeškania z nezaplatenej sumy. Odvolateľ potom uzatvára, že má za to, že úrok z pôžičky v súlade s dobrými mravmi je v maximálnej výške 8%, pričom úrok z pôžičky v zmysle znenia zmluvy o pôžičke patrí žalobcovi len za obdobie, na ktoré bola zmluva o pôžičke uzatváraná - jeden rok a k tomu odpovedala aj doba úroku z pôžičky 15% ročný úrok sa rovná 8% z 200.000,- Eur - resp. vo výške 16.000,- Eur. Dňa 16.7.2013 tento úrok bol žalobcovi aj zaplatený. Na základe uvedeného má preto za to, že vo zvyšku by malo byť rozhodnuté o zamietnutí žalobného návrhu žalobcu v celom rozsahu. Žalovaný podal odvolanie aj voči priznaným trovám konania, v rámci ktorého sporuje účelnosť úkonu právnej pomoci pod poradovým číslom 3 - vyjadrenie k odporu, tiež sporuje spôsob ustálenia výšky odmeny za úkon právnej pomoci pod poradovým číslom 8, a to odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu počítanej zo sumy 53.882,64 Eur, pričom súd vo svojom rozsudku ho zaviazal na úhradu sumy 28.733,66 Eur a len vo zvyšku (suma 25.148,98 Eur) ju zamietol. Preto aj v prípade, že žalobca označil svoje odvolanie ako dovolanie voči celému rozsudku súdu prvej inštancie, mohol podať odvolanie len v časti 25.148,98 Eur. To isté platí aj pre úkon právnej pomoci pod poradovým číslom 9 - vyjadrenie k odvolaniu žalovaného a napokon pokiaľ ide o úkon právnej pomoci pod poradovým číslom 10 - pojednávanie z 29.6.2015, predmetné pojednávanie bolo zmarené v dôsledku neinformovanosti právneho zástupcu žalobcu o tom, že mu bola uhradená suma 16.000,- Eur dňa 15.7.2013, v dôsledku čoho, konkrétne nekonania žalobcu, ktorý neupovedomil svojho právneho zástupcu o skutočnosti, že mu bola uhradená suma 16.000,- Eur, bolo pojednávanie v rozpore so zásadou hospodárnosti konania zmarené. V zmysle uvedeného má preto za to, že trovy konania spočívajúce v priznaní trov právnej pomoci za úkon pod poradovým číslom 10 v sume 532,77 Eur v prospech žalobcu je v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, najmä § 147 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, resp. so zásadou účelného uplatňovania trov konania. Rovnako aj priznanie režijného paušálu, vrátane priznania náhrady za stratu času, uplatnené za zmarené pojednávanie dňa 29.6.2015 z dôvodov na strane žalobcu, je rozpor s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, resp. so zásadou účelného uplatňovania trov konania. Na záver i úkon právnej pomoci pod poradovým číslom 11 (čiastočné späťvzatie žaloby) a 12 (pojednávanie z 22.10.2012) malo byť počítané zo sumy 37.882,64 Eur - keďže žalobcovi bola uhradená suma 16.000,- Eur už dňa 15.7.2013 a nie potom zo sumy 53.882,64 Eur. Pri náhrade cestovného si žalobca účtuje náklady za pohonné hmoty v cene vrátane DPH a následne takto vypočítané hodnote nákladov za pohonné hmoty počíta opakovane DPH - teda dochádza k duplicitnému účtovaniu DPH. Takýmto spôsobom súd priznal žalobcovi duplicitne nárok na DPH. Z týchto dôvodov je samotné rozhodnutie o náhrade trov konania nesprávne a navrhuje, aby odvolací súd v tejto časti rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 8. K doručenému odvolaniu žalovaného sa žalobca prostredníctvom právneho zastúpenia nevyjadril. 9. Skôr ako odvolací súd pristúpi k preskúmaniu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie považuje za vhodné zhrnúť nasledovné. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je už druhé v poradí, keď ostatným rozhodnutím súd prvej inštancie o žalobnom návrhu na zaplatenie sumy 53.882,64 Eur rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 28.733,66 Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal, ktoré rozhodnutie zo dňa 22.5.2013, č.k. č. k. 10C/169/2012-141 na odvolanie žalobcu a žalovaného Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 28.7.2014, č. k. 25Co/56/2013-238 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie. Po vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie súd o veci rozhodol znovu napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom, po predchádzajúcom zastavení konania v časti zaplatenia 16.000,- Eur uznesením zo dňa 22.10.2015, č. k. 10C/169/2012-295. 10. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP). 11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), d) a f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k právnemu záveru, že odvolaniu vo veci samej nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku o veci samej vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v tejto výrokovej časti v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP. 12. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie skutkovo a právne správne posúdil dôvodnosť nároku žalobcu na dohodnutý úrok z pôžičky 15% ročne, ktorý má byť podľa odvolateľa v rozsahu 7% rozporný s dobrými mravmi, odo dňa poskytnutia pôžičky až do jej skutočného vrátenia, teda nie len do termínu, kedy mala byť podľa zmluvy o pôžičke uzatvorenej stranami dňa 4.11.2009 pôžička vrátená, ako to tvrdí odvolateľ a aj za dni, počas ktorých žalobca už disponoval s čiastočnými úhradami od žalovaného po termíne dohodnutej splatnosti pôžičky. 13. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 14. Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. 15. Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom (zrušujúcom) rozhodnutí vyslovil, že z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že podstatnou náležitosťou obsahu zmluvy o pôžičke je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Poskytovanie peňažnej pôžičky je obvykle spojené s platením úrokov. Úrok je odplata za užívanie peňažnej požičanej sumy (istiny) a platí sa v určitom dohodnutom percente. Jeho výška je stanovená dohodou oboch zmluvných strán. 16. Občiansky zákonník v platnom znení neobsahuje žiadne ustanovenie o tom, do akej výšky je možné dojednať úroky pri pôžičke peňazí medzi fyzickými osobami. Z tejto skutočnosti však nemožno úspešne vyvodzovať, že by výška úrokov závisela len na dohode účastníkov zmluvy o pôžičke a že by teda nepodliehala žiadnemu obmedzeniu. S poukazom na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je skutočne možné, ako to žiadal žalovaný (odvolateľ), vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu veriteľovi nepriznať neprimerane vysoký úrok dojednaný s dlžníkom, ktorý by bol v značnom rozpore s úrokovými mierami obvyklými z praxe peňažných ústavov (bánk). Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je vlastný všeobecne uznávaným vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúce podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Za dobré mravy sa považuje súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržovanie je často krát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé správanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že neprimerane vysoké úroky dojednané pri peňažnej pôžičke sú všeobecne považované za odporujúce všeobecne uznávaným pravidlám správania a mravným princípom spoločenského poriadku a že teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Požiadavka na neprimerané zmluvné úroky súčasne napĺňa skutkovú podstatu trestného činu úžery, a to za predpokladu, že ide (má ísť) o plnenie, ktorého hodnota je k hodnote vzájomného plnenia v hrubom nepomere, a že veriteľ pritom zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú slabosť alebo rozrušenie dlžníka. Dohoda, ktorou boli pri peňažnej pôžičke dojednané neprimerane vysoké úroky, je neplatná (§ 39 Obč. zák.), a to buď pre rozpor so zákonom (ak predstavuje naplnenie skutkovej podstaty trestného činu úžery, prípadne iného trestného činu) alebo pre rozpor s dobrými mravmi (v ostatných prípadoch). Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo jeho ust. § 39, je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti. V tejto súvislosti odvolací súd už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odkázal na viaceré rozhodnutia vyšších súdom Českej republiky, predovšetkým na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1484/2004 <. ako i na rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 12 Cmo 95/2005 <., z ktorých vyplýva, že neprimeraným je taký úrok, ktorého výška podstatne presahuje úrokovú mieru v čase jej dohodnutia obvyklú. 17. Vzhľadom na to, že § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka možno zaradiť k právnym normám s relatívne neurčitou - abstraktnou hypotézou, teda k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, kladie sa zvýšený dôraz na konajúci súd, aby sám podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. 18. V danom prípade súd prvej inštancie pri posudzovaní dojednanej výšky úroku vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný v čase uzatvorenia zmluvy potreboval finančné prostriedky na podnikanie, dokonca mienil zmluvu uzatvoriť v mene obchodnej spoločnosti, s ktorým návrhom nesúhlasil žalobca a z tohto dôvodu došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke medzi fyzickými osobami so zriadením záložného práva. Predmetom záložného práva boli nehnuteľnosti evidované na Liste vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie I., podľa žalovaného v hodnote 5.000 000,- Eur a v čase uzatvorenia zmluvy žalobca bol vlastníkom aj iných nehnuteľností, ktoré z dôvodu krízy nemohol predať. V prípade, že by nehnuteľnosti predal, nebol by nútený uzatvárať zmluvu o pôžičke. Podľa prvoinštančného súdu sám žalovaný potvrdil, že peniaze si požičal z dôvodu zlej finančnej situácie, lebo odberateľ jeho obchodnej spoločnosti nezaplatil faktúry vo výške 600.000,- Eur. Z týchto hľadísk potom súd vychádzal aj pri posúdení rizikovosti žalobcu pri uzatváraní zmluvy a uzatvoril (po predchádzajúcej citácii state z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 236/2005), že dojednaný 15 % úrok je primeraný a neodporujúci dobrým mravom pri zohľadnení finančnej situácii žalovaného a úrokovej miery pri pôžičkách alebo úveroch poskytovaných bankovými ústavmi v čase uzatvorenia zmluvy, ktorá sa pohybovala v rozpätí 7,89 % - 8,67 %, čo predstavuje dvojnásobok úrokovej miery v danom prípade. 19. Odvolateľ s takýmto nazeraním na otázku primeranosti výšky dohodnutých úrokov nesúhlasil, argumentoval tým, že žalobca si bol vedomý, že požičiavanú sumu 200.000,- Eur požičiava osobe, ktorá garantovala vrátenie požičanej sumy záložným právom na nehnuteľnosť, ktorá mala hodnotu minimálne v dvojnásobnej výške, uzatvorila zmluvu o pôžičke vo forme notárskej zápisnice, ktorá bola zároveň exekučným titulom a disponuje aj ďalšími nehnuteľnosťami, čím bola odstránená miera akékoľvek rizika, preto úrok z pôžičky vo výške 15% bol medzi stranami dohodnutý v rozpore s dobrými mravmi. Podľa odvolateľa je primeraným úrokom úrok v maximálnej výške 8%, ktorý žalobcovi dňa 16.7.2013 v sume 16.000,- Eur aj zaplatil, v ktorej časti uplatneného nároku dňa 22.10.2015 prvoinštančný súd uznesením konanie zastavil. 20. Podľa odvolacieho súdu pri dojednávaní úrokov z peňažnej pôžičky koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primerané úroky bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii, ktorá je pre neho ťažká. Odvolací súd i naďalej zastáva názor, že neprimeraným úrokom je spravidla ten úrok, ktorý je dohodnutý vo výške, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v čase jeho uzatvorenia obvyklú, stanovenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, ktoré uplatňujú banky pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Tu súd prvej inštancie správne poukázal na to, že pri pôžičkách na základe zmlúv uzatváraných medzi fyzickými osobami (ktorou zmluvou je i zmluva prejednávaná), najmä v prípade, keď je dlžníkom osoba nachádzajúca sa v ťažkej finančnej situácii, majú pre veriteľa na rozdiel od pôžičiek či úverov poskytovaných peňažnými ústavmi výrazne vyššiu mieru rizikovosti, a preto nemusí byť neprimeraný ani úrok, ktorý je dvojnásobkom či trojnásobkom úrokovej miery peňažných ústavov. Odvolací súd neprehliadol, ako to i zdôrazňuje odvolateľ, že pôžička bola zabezpečená záložným právom na nehnuteľný majetok, ktorý inštitút záložného práva, ktorý veriteľ využije na zabezpečenie pohľadávky, ale s úvahou o rozpore úrokovej sadzby s dobrými mravmi nesúvisí (tu pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 212/2014) Preto pokiaľ je pre žalovaného akceptovateľný len úrok vo výške približne zodpovedajúcej úrokovým mieram pri pôžičkách alebo úveroch poskytovaných bankovými ústavmi v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke, je potom otázne prečo pristúpil na dohodu so žalobcom o úroku vo výške tieto sadzby prevyšujúcej, nie však podstatne, a nečerpal pôžičku, resp. úver v banke..., čo zrejme malo určitý dôvod. Preto dojednanie úroku vo výške 15%, keď obvyklou úrokovou mierou v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke mala byť podľa odvolateľa úroková sadzba bankových ústavov v rozmedzí 7,89% až 8,67%, ktorý úrok nepresahuje ich dvojnásobok, teda nepresahuje obvyklú úrokovú mieru neadekvátnym spôsobom, nie je možné považovať za rozporné s dobrými mravmi, tu podporne odkazujúc i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 236/2015, na ktoré rozhodnutie poukázal pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku i súd prvej inštancie. Napokon nemožno opomenúť ani to, že žalovaný dohodu o splatnosti pôžičky nedodržal a požičanému mu finančné prostriedky žalobcom tomuto vracal postupne skoro dva roky. 21. Ďalšia odvolacia argumentácia vychádzala z toho, že prvoinštančný súd nezdôvodnil výpočet výšky priznanej sumy 37.000,- Eur, ktoré pochybenie nebolo odstránené ani dopĺňacím rozsudkom, ktorým žalobcovi priznal ešte 882,64 Eur, z odôvodnenia ktorého je síce jednoznačné, že súd žalobe vyhovej v celom rozsahu, avšak ani v ňom sa špecifikácia priznanej sumy nenachádzala. V tejto súvislosti odvolací súd zhodne s odvolateľom uzatvára, že pokiaľ prvoinštančný súd žalobe vyhovel, mohol pri rozhodovaní vychádzať jedine zo špecifikácie žalobného návrhu prezentovanom žalobcom v konaní, podľa ktorej si žalobca uplatnil úroky z pôžičky vo výške 15% ročne z požičanej sumy 200.000,- Eur a to za čas od poskytnutia pôžičky, od 4.11.2009 do jej dohodnutej splatnosti 4.11.2010, čo predstavuje sumu 30.000,- Eur (t.j. 365 dní omeškania/365*0.15*200.000), ako aj úroky do reálneho splatenia pôžičky, keďže žalovaný dohodnutú splatnosť pôžičky nedodržal, t.j. 15% ročne zo sumy 200.000,- Eur od 5.11.2010 do 23.12.2010, v ktorý deň žalovaný začal čiastočne plniť sumou 30.000,- Eur, čo predstavuje za uvedené obdobie úrok 3.945,21 Eur (t.j. 48 dní omeškania/365*0.15*200.000), 15% ročne zo sumy 170.000,- Eur od 24.12.2010 do 24.1.2011, v ktorý deň žalovaný plnil sumu 50.000,- Eur, čo predstavuje za uvedené obdobie úrok 2.165,75 Eur (t.j. 31 dní omeškania/365*0.15*170.000), 15% ročne zo sumy 119.999,- Eur od 25.1.2011 do 11.2.2011, v ktorý deň žalovaný plnil sumu 15.000,- Eur, čo predstavuje za uvedené obdobie úrok 838,35 Eur (t.j. 17 dní omeškania/365*0.15*119.999), 15% ročne zo sumy 104.999,- Eur od 12.2.2011 do 21.10.2011, v ktorý deň žalovaný plnil sumu 55.000,- Eur, čo predstavuje za uvedené obdobie úrok 10.830,72 Eur (t.j. 251 dní omeškania/365*0.15*104.999), 15% ročne zo sumy 49.999,- Eur od 22.10.2011 do 14.8.2012, v ktorý deň žalovaný plnil sumu 50.000,- Eur, čo predstavuje za uvedené obdobie úrok 6.102,62 Eur (t.j. 297 dní omeškania/365*0.15*49.999), čo predstavuje spolu sumu 53.882,65 Eur, pričom žalobca žiadal sumu 53.882,64 Eur, teda menej, ktorým žalobným návrhom je súd viazaný. 22. Odvolateľ pritom namietal skutočnosť, že výška výpočtu úroku, ktorú predložil žalobca a súd ju prevzal pri rozhodovaní (žalovanému tak bolo zrejmé ako súd dospel k nárokovateľnej sume uplatnenej pohľadávky) je nesprávna, pretože takto boli žalobcovi priznané úroky aj za obdobie, resp. dni počas ktorých žalobca už disponoval s čiastočnými úhradami. 23. Podľa § 559 Občianskeho zákonníka splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne a včas. 24. Predmetom každého záväzku je povinnosť jednej strany (prípadne i obidvoch strán) poskytnúť druhej strane určité plnenie (niečo druhej strane dať alebo určitým spôsobom konať, prípade sa nejakého konania zdržať alebo niečo strpieť) a povinnosť druhej strany ponúknuté plnenie prijať. Na to, aby poskytnutie plnenia, resp. prijatie plnenia, malo za následok prirodzený zánik daného záväzku (teda jeho splnenie), musí spĺňať určité kvalitatívne požiadavky. V prípade dlžníka sa vyžaduje, aby plnil riadne a včas. Riadnym plnením je potrebné rozumieť také plnenie, ktoré spĺňa všetky náležitosti dojednané stranami alebo vyplývajúce z právnych predpisov, a to najmä v súvislosti s predmetom plnenia (čo sa malo plniť), spôsobom plnenia (ako sa to malo plniť), miestom plnenia (kde sa malo plnenie poskytnúť), osobou, ktorá mala plnenie poskytnúť aj osobou, ktorej sa malo plniť. Omeškanie predstavuje porušenie vyššie uvedených povinností niektorou zo strán, teda keď dlžník nesplní svoj záväzok riadne alebo včas (tzv. omeškanie dlžníka), alebo keď veriteľ neprijme riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytne súčinnosť potrebnú na riadne splnenie. Omeškanie trvá až do riadneho splnenia predmetných povinností alebo do času, kým záväzok zanikne iným spôsobom (napr. odstúpením od zmluvy niektorou zo strán). 25. V prejednávanej veci bolo nesporné vracanie pôžičky žalovaným postupne (inak po dojednanej splatnosti) čiastkovými plneniami dňa 23.12.2010 - 30,000,- Eur, dňa 24.1.2011 - 50.001,- Eur, dňa 11.2.2011 - 15.000,- Eur, dňa 21.10.2011 - 55.000,- Eur a dňa 14.8.2012 - 50.000,- Eur, čím potom dlh žalovaného zanikal postupne v rozsahu týchto jednotlivých plnení, ktoré jednotlivé dni postupného vracania pôžičky boli posledné dni, za ktoré má žalobca tiež nárok na úroky. (tu pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 1450/2008 týkajúce sa síce úroku z omeškania, ale podľa odvolacieho súdu použiteľné i pre posúdenie nároku na úrok z pôžičky pri omeškaní s jej vrátením, v ktorom najvyšší súd uzavrel, že až deň, v ktorom peňažný dlh plnením zanikol, je posledným dňom omeškania, a preto je dlžník povinný aj za tento deň zaplatiť veriteľovi úroky z omeškania) 26. Napokon zásadná odvolacia argumentácia bola založená na nesprávnom právnom posúdení otázky, počas ktorej doby má mať žalobca právo na úroky z pôžičky. Podľa odvolateľa si zmluvné strany výslovne dohodli výšku odmeny za užívanie istiny (15% ročne) obmedzenú na obdobie 1 roka (dojednaná doba poskytnutia pôžičky), pričom pre prípad jej nesplatenia späť veriteľovi sa strany sporu dohodli na úrokoch z omeškania. 27. Odvolací súd sa už k danej problematika vyslovil v tom smere, že pokiaľ aj žalovaný namietal, že veriteľ môže požadovať úrok z peňažnej pôžičky ako odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov len do dňa splatnosti pôžičky, odvolací súd zastáva právny názor, že omeškanie dlžníka s vrátením pôžičky nemá vplyv na povinnosť dlžníka platiť z požičanej peňažnej sumy dohodnuté úroky, avšak v zmysle Občianskeho zákonníka sa omeškaním rozširujú právne povinnosti na strane dlžníka o povinnosť platiť z dlžnej sumy aj úroky z omeškania (§ 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že úroky patria veriteľovi iba do splatnosti pôžičky, pričom počas omeškania dlžníka nastupujú namiesto dohodnutého úroku, úroky z omeškania. V tomto smere je potrebné vychádzať zo samotnej podstaty úrokov, ako odmeny (odplaty) za užívanie požičanej sumy. Zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, a teda aj úroky patria veriteľovi dovtedy, kým dlžník užíva istinu, respektíve jej časť. Dohodnutý úrok treba odlišovať od úroku z omeškania, na ktorý má veriteľ nárok zo zákona, ak sa dlžník dostal so splnením pôžičky do omeškania a ktorý teda predstavuje sankciu za porušenie povinnosti dlžníka vrátiť dlh (pôžičku) riadne a včas. Pri omeškaní dlžníka s plnením peňažného dlhu má veriteľ právo nielen na dohodnuté úroky, ale aj na úroky z omeškania. Úrok a úrok z omeškania teda môžu byť platené i popri sebe, oba tvoria príslušenstvo pohľadávky. Možno dať žalovanému za pravdu len v tom, že § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka je dispozitívne zákonné ustanovenie a strany si môžu platenie úrokov dohodnúť odchylne, avšak v tomto prípade k žiadnej osobitnej dohode v tomto smere nedošlo, a teda veriteľ má nárok na úroky, ktoré predstavujú odmenu za užívanie požičanej sumy až do jej reálneho vrátenia dlžníkom. 28. Na vyššie uvedenom závere odvolací súd zotrváva i naďalej, k čomu ešte dopĺňa nasledovné: 29. Rozhodovacia prax aj právne literatúra je zajedno v tom, že úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie požičanej istiny. Ustanovenie § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani jeho iné ustanovenia, či ustanovenia iného právneho predpisu neupravujú, na akú dobu možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Uvedené ustanovenie zakotvuje iba možnosť si pri peňažnej pôžičke tieto úroky dohodnúť; o dobe, na ktorú tak možno urobiť sa nevyjadruje, preto je možné vyvodiť, že ide o ustanovenie dispozitívne, ktoré zmluvné strany nijako neobmedzuje v možnosti upraviť si obsah ich úrokového záväzkového právneho vzťahu v rámci zmluvnej autonómie (pokiaľ ide o čas, na ktorú sa úroky dojednávajú). 30. Podľa čl. III. Zmluvy o pôžičke strán sporu spísanej vo forme Notárskej zápisnice dňa 4.11.2009, č. N 162/2009, Nz 39175/2009, NCRIs 39750/2009 notárom JUDr. Miriam Hrotekovou, so sídlom v Bratislave, Račianska 3, sa veriteľ a dlžník dohodli, že pôžička v sume 200.000,- Eur je splatná dňa 4.11.2010, kedy musí byť peňažná suma spolu s úrokom v plnej výške pripísaná na účet veriteľa, prípadne uhradená v hotovosti do rúk veriteľa. Podľa jazykového, ale i logického výkladu tohto ustanovenia zmluvy je možné dôjsť k záveru, že strany si v tomto ustanovení dohodli iba splatnosť pôžičky, a nie aj dobu platenia zmluvných úrokov. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani to, že strany si ďalej zmluvne dojednali pre prípad nevrátenia pôžičky riadne a včas tiež úrok z omeškania. Kým dojednané úroky sú odmenou za užívanie istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškania s platením istiny a na rozdiel od dohodnutého úroku ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli zmluvne dohodnuté (tu zmluvne dohodnuté boli). V čl. II zmluvy si strany dohodli výšku úroku ako i výšku úroku z omeškania. 31. Z popísaného v predchádzajúcom odseku je zrejmé, že zmluva o pôžičke výslovne neupravovala dátum, do ktorého majú byť 15% úroky zaplatené. Tu je potom potrebné vychádzať z toho, že ak veriteľ poskytne určitú sumu dlžníkovi na dočasné užívanie, tak dlžník za právo používať požičané peniaze platí veriteľovi určitú odmenu. Peňažná suma, ktorú poskytuje veriteľ dlžníkovi za určitú odmenu je kapitálom (istinou) a odmena, ktorú platí dlžník veriteľovi za používanie jeho peňazí sú úroky. Preto pokiaľ žalovaný nevrátil žalobcovi poskytnutý mu kapitál (požičané peniaze) v dohodnutej lehote splatnosti, a strany si osobitne nedohodli obsah ich úrokového záväzkového právneho vzťahu pokiaľ ide o čas, je logické a to vychádzajúc i z dispozitívneho znenia § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že veriteľovi patrí úrok za celý čas používania jeho peňazí dlžníkom, teda až do zániku záväzku jeho splnením. Iné nazeranie na vec by viedlo k tomu, že dlžníka by nič nemotivovalo vrátiť pôžičku včas, a tak vlastne disponovať s cudzím kapitálom zadarmo, s čím nemožno zamieňať úrok z omeškania, ktorý je zákonnou sankciou za každé omeškanie, môže stáť vedľa úrokoch a nie je odplatou za užívanie požičaných peňazí. 32. Preto pokiaľ prvoinštančný súd priznal žalobcovi dohodnuté úroky za celý čas ich užívania žalovaným, pri absencii dohody o tom, že úroky patria len za čas do splatnosti pôžičky bez ohľadu na to, kedy bude reálne splatená, rozhodol správne a súladne so zhora konštatovaným. 33. Vychádzajúc z uvedeného je potom zrejmé, že rozsudok súdu prvej inštancie je z hľadiska žalobcom uplatnených zásadných odvolacích dôvodov, tu potom už bez potreby zaoberania sa i ďalšími odvolacími námietkami, pre rozhodnutie už nerozhodnými, vecne správny a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, podľa § 387 ods. 1 CSP, potvrdil. 34. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania a jeho odvolaciu argumentáciu, podľa ktorej súd prvej inštancie pochybil pri zhodnotení účelnosti uplatňovania trov za úkony právnej služby: vyjadrenie k odporu a pojednávanie z 29 júna 2015, ustálení výšky tarifnej odmeny za úkony právnej služby: odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie, vyjadrenie k odvolaniu žalovaného zo dňa 1.8.2013, čiastočné späťvzatie žaloby a pojednávanie z 22. októbra 2015, ktorá tarifná odmena za tieto úkony bola nesprávne počítaná zo sumy 53.882,64 Eur a tiež nároku na DPH vo vzťahu k nákladom za pohonné hmoty, ktorá bola priznaná duplicitne, odvolací súd poukazuje na nasledovné: 35. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, v časti zdôvodňovania svojho rozhodnutia o náhrade trov konania, neuviedol a rozumne nezdôvodnil, prečo pri ustálení výšky tarifnej odmeny za poskytnuté úkony právnej služby vychádzal práve z tej, ktorú si uplatnil žalobca vo svojom vyúčtovaní zo dňa 17.5.2016, ktoré vyúčtovanie len prevzal do odôvodnenia napadnutého rozsudku bez právneho zdôvodnenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v spojení s § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného v čase rozhodovania. 36. Ako už odvolací súd naznačil vyššie, napadnutý rozsudok v časti o náhrade trov konania, pri ustálení výšky priznanej náhrady, súd riadne neodôvodnil, čím potom jeho rozhodnutie o výške priznanej náhrady trov právneho zastúpenia žalobcu ako úspešnej procesnej strany, vyznieva značne arbitrárne. 37. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 38. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. 39. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994). 40. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. 41. Podľa § 157 ods. 2 OSP - účinného v čase vyhlásenia rozhodnutia, v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 42. Obdobne podľa aktuálne účinného § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. 43. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP, resp. od 1.7.2016 v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP, resp. § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné. 44. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. 45. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP, resp. § 365 ods. 1 písm. b) CSP v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. 46. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011). 47. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (neodôvodnením napadnutého rozsudku v časti rozhodnutia o náhrade trov konania v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, keď rozhodnutie v časti výroku o náhrade trov konania s poukazom na uvedené fakticky v relevantných záveroch nijako neodôvodnil ani právne a ani vecne, nie je možné tento nedostatok napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 48. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania s použitím § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie v zrušenej časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 49. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude postupovať v zmysle vyššie uvedených intencií. To znamená, že po opätovnom oboznámení sa s obsahom spisu a zvážení všetkých do úvahy prichádzajúcich možností, v prípade potreby i s doplnením dokazovania, znovu rozhodne o otázke náhrady trov konania novým rozhodnutím vyhotoveným s náležitým odôvodnením v súlade s ust. § 220 CSP. 50. O náhrade trov tohto odvolacieho konania, ako i jemu predchádzajúceho konania, bude rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým sa toto konanie bude končiť (§ 262 v spojení s § 396 ods. 1 CSP). 51. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).