Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 21CoKR/25/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115227932 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2115227932.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr. Boženy Husárovej a Mgr. Moniky Kadlicovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanému: JUDr. Nikoleta Gallová, so sídlom kancelárie: Hlavná 45, Šamorín, správca úpadcu: Q. F., nar. XX.XX.XXXX, M. XXX/XX, X., o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 01.06.2016, č.k. 25Cbi/36/2015-76, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Odvolací súd priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa žalobným návrhom domáhal určenia, že jeho pohľadávka zo zmluvy o úvere č. 2310731 prihlásená prihláškou zo dňa 31.08.2015 v časti 382,71 eur, ktorej právny dôvod vzniku sú neuhradené úroky vo výške 149,22 eur a náklady z uplatnenia pohľadávky vo výške 233,49 eur vyplývajúce zo zmluvy o úvere č. 2310731 a pohľadávka navrhovateľa zo zmluvy o úvere č. 2310704 prihlásená prihláškou zo dňa 31.08.2015 v časti 32.150,80 eur, ktorej právny dôvod vzniku sú neuhradené úroky vo výške 26.062,08 eur a náklady z uplatnenia pohľadávky vo výške 1.688,20 eur vyplývajúce zo zmluvy o úvere č. 2310704 súvisiacich s vymáhaním vzniknutej pohľadávky, sú nesporné a považujú sa za zistené. 2. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 01.06.2016, č.k. 25Cbi/36/2015-76 rozhodol tak, že žalobný návrh zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 32 ods. 1,9,15 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ZKR), § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o slovenskej obchodnej inšpekcie v znení do 31.12.2009 (ďalej len Zákon o spotrebiteľských úveroch), § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1,3,4 písm. r),5,6, § 53d, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 142 ods. 1 O.s.p. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný, a preto ho zamietol. Uvedené zmluvy o úvere sú spotrebiteľskými zmluvami, keďže napĺňajú znaky spotrebiteľských zmlúv uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Jedná sa o predtlačené formulárové zmluvy, pri ktorých nemá spotrebiteľ možnosť ovplyvňovať ich obsah. Podľa názoru súdu sa v danom prípade jedná o spotrebiteľský úver upravený zákonom o spotrebiteľských úveroch a to napriek tomu, že v zmluve o úvere č. 2310731 je zaznačená kolónka účel úveru „ na výkon podnikania“. Z úradnej činnosti sú súdu známe zmluvy žalobcu a takmer v každej tejto zmluve uzatváranej v danom období je pri dlžníkovi, ktorý nie je podnikateľ uvedené, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania, povolania, podnikania. Vzhľadom k tomu, že pri pochybnostiach o obsahu zmlúv platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, súd dospel k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie účelu za ktorým bol poskytnutý, zaťažuje toho, kto takúto skutočnosť tvrdí, v tomto prípade teda žalobcu. Keďže účel vyznačený v zmluve preukázaný nebol, súd vychádzal z toho, že uvedený úver bol poskytnutý na súkromné účely. Súd poukázal na skutočnosť, že v oboch zmluvách je úpadca označený ako fyzická osoba nepodnikateľ s uvedením trvalého pobytu, rodného čísla a čísla občianskeho preukazu. IČO uvedené v oboch zmluvách neprináleží úpadcovi ako fyzickej osobe podnikateľovi, ale spoločnosti BIOSTAV, s.r.o., so sídlom A. Trajana, Piešťany. V danom prípade sa teda jedná nielen o spotrebiteľskú zmluvu, ale aj o spotrebiteľský úver, na ktorý je potrebné aplikovať nielen ustanovenia Občianskeho zákonníka, ale aj zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. Po preskúmaní celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel súd k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to najmä v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch a zároveň je celá zmluva a všeobecné podmienky koncipované výlučne na prospech veriteľa. Súd poukazuje na bod 19 VPPÚ, v ktorom si účastníci zmluvy dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Vylúčenie režimu spotrebiteľského práva na úverový vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko upravuje práva a povinnosti v neprospech spotrebiteľa a zhoršuje jeho postavenie, a dohodu o uplatnení Obchodného zákonníka je potrebné považovať za neplatnú. V bode 06 VPPÚ sa zmluvné strany dohodli na tom, že v prípade, ak sa celý dlh stane splatná naraz, dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa celý dlh stal splatný, až do dňa jeho uhradenia. Takto dojednaná výška úroku z omeškania predstavujúca 91,25 % ročne je v rozpore so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť. Uvedená zmluvná podmienka je teda neplatná s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Rovnako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa predstavuje bod 07 VPPÚ, ktorý zakotvuje povinnosť dlžníka kedykoľvek na výzvu veriteľa zabezpečiť svoj záväzok a zároveň vyhlásenie dlžníka, že žiadnym konaním neznemožní veriteľovi zabezpečenie svojho záväzku spísaním notárskej zápisnice ako exekučného titulu, alebo zriadením záložného práva k nehnuteľnostiam. Porušenie tejto povinnosti veriteľ zabezpečuje zmluvnou pokutou vo výške 3.000,- Sk (teda v prípade zmluvy o úvere č. 2310731 sumou vo výške jednej tretiny požičanej sumy). Predmetná spotrebiteľská zmluva obsahuje veľké množstvo neprijateľných zmluvných podmienok, ustanovení, ktoré sú v rozpore so zákonom alebo sú v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené má súd za to, že táto zmluva ako celok nie je udržateľná, v dôsledku čoho je potrebné tento právny úkon považovať za absolútne neplatný. Súd k argumentácii žalobcu, že rozhodcovské súdy v právoplatných a vykonateľných rozsudkoch uznali nárok žalobcu a teda de facto potvrdili aj platnosť právneho vzťahu medzi žalobcom a úpadcom uviedol, že predmetné rozsudky boli vydané na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v spotrebiteľských vzťahoch neprípustná a považovaná za absolútne neplatnú neprijateľnú zmluvnú podmienku. K vydaniu rozhodcovského rozsudku došlo na základe návrhu podaného žalobcom, na základe rozhodcovskej doložky začlenenej do zmluvy o úvere v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorej si síce žalujúca strana môže vybrať medzi príslušným súdom Slovenskej republiky a rozhodcovským súdom, ide však len o výber pro forma, pretože v praxi je žalujúcou stranou dodávateľ, ktorý takmer výlučne uprednostňuje konanie pred rozhodcovským a nie pred príslušným súdom SR. Veriteľ môže na základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka, ktorá je dohodnutá v rámci zmluvy o úvere ako v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve, resp. v jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná, v zmysle ktorej je síce daná možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane, ak ale už dôjde k výberu rozhodcovského súdu žalujúcim dodávateľom, je spotrebiteľ nútený sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to v zmysle eurokomformného výkladu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 3. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a zásadou úspechu. Nakoľko úspešný žalovaný si trovy konania nevyčíslil v zákonom stanovenej lehote, súd mu náhradu trov konania nepriznal. 4. Žalobca podal proti tomuto rozsudku odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil späť na ďalšie konanie. Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil tým, že žalobca postavenie úpadcu Štefan Pavlovič ako spotrebiteľa razantne odmieta. Dňa 09.07.2008 žalobca v pozícii veriteľa uzatvoril s úpadcom v pozícii dlžníka zmluvu č. 2310731(ďalej len zmluva o úvere). Táto zmluva bola uzatvorená v súlade s príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že dňa 09.07.2008 uzavrel s úpadcom zmluvu o úvere č. 2310731, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na výkon podnikania. Úpadca v zmluve o úvere uviedol a aj osobitne podpísal, že poskytované finančné prostriedky sú na tento účel, a preto treba chrániť dobrú vieru veriteľa, pretože v zmysle bodu 2 Všeobecných podmienok povinný podpisom zmluvy potvrdil, že informácie, ktoré poskytol oprávnenému sú pravdivé. Z uvedeného je teda zrejmé, že zákon o spotrebiteľských úveroch sa na horeuvedenú zmluvu o úvere nemôže vzťahovať. Taktiež Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z., neskôr č. 129/2010 Z.z. neustanovuje, že žiadateľ o úver v čas poskytnutia úveru na podnikanie, zamestnanie alebo povolanie musí byť podnikateľom alebo zamestnaný. Preto pre právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého úveru je úplne postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve. Zákonodarca v Zákone o spotrebiteľských úveroch upravil špeciálne prípady, keď záujemca o úver ešte nie je podnikateľom, ani zamestnaný, avšak má záujem využiť úver na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Rovnaký právny názor zaujal napr. OS Trebišov v uznesení zo dňa 25.11.2010, sp.zn. 6Er/699/2009-113. Úpadcovi nemožno priznať postavenie spotrebiteľa a to s prihliadnutím na skutočnosť, že úpadca predmetnú zmluvu o úvere uzatvoril za účelom výkonu jeho podnikania. Žalobca odkazuje na zmluvu o úvere, ktorá má v časti identifikácie dlžníka uvedené okrem iného obchodné meno a IČO dlžníka. Z uvedeného vyplýva, že žalobca uzatvoril zmluvu o úvere s fyzicky podnikajúcou osobou, ktorej boli peňažné prostriedky poskytnuté k výkonu podnikateľskej činnosti. Z uvedeného dôvodu považuje žalobca tvrdenia žalovaného o tom, že úpadca nie je uvedený ako dlžník v zmluve o úvere za nepravdivé. Žalobca si dovoľuje poukázať, že účastníci uzatvorili podľa § 269 ods. 2 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka nepomenovanú zmluvu. Preto sa na ňu zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nevzťahuje. Navyše aj účastníci konania si v bode 15. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Žalobca trvá na tom, že úpadca nijako nepreukázal skutočnosť, že v čase podpisu zmluvy o úvere mu patrilo postavenie spotrebiteľa. V prípade postavenia žalobcu treba akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s úpadcom vstupoval. Argumentácia žalobcu v tomto smere je napokon v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo veci Johannn Gruber proti Bay Wa AG publikovaný o.i. v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentář 2. vydání. Praha: C.H.Beck, 2009, s. 468 - 469). Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu; per analogiam zamestnancom), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva (Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR 91/04 publikovaný o.i. v Eliáš, K. a kol.: Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 1. svazek. § 1 - 487. Praha, Linde 2008, s. 324; Selucká, M. Ochrana spotřebitele v soukromém právu. 1. vydání. Praha: C.H.Beck 2008, s.54). 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov konania. Žalovaný dal do pozornosti súdu, že odvolaniu žalobcu chýbajú základné zákonné náležitosti a to uvedenie odvolacích dôvodov uvedených § 365 ods. 1 písm. a) až h) C.s.p.. Odvolacie dôvody sú v zákone ustanovené taxatívne, z čoho vyplýva, že žalobca sa mohol odvolávať len na niektorý z nich. Vzhľadom na to, že žalobca žiaden z odvolacích dôvod v odvolaní, jedná sa o neodstrániteľnú vadu podania kvôli ktorej nie je možné v konaní pokračovať, a preto by mala mať za následok odmietnutiu odvolania súdom. Iný postup súdu by mohol viesť k nerešpektovaniu zásad zabezpečenia spravodlivej ochrany práv účastníkov v občianskom súdom konaní, vyplývajúcej z príslušných ustanovení C.s.p.s. Žalovaný nevidí dôvodnosť a relevantnosť podania tohto odvolania žalobcom. Podľa názoru Žalovaného ide len o účelové a ničím neodôvodnené odvolanie, ktorého účelom je spôsobovanie nehospodárnych prieťahy v tomto, ako aj konkurznom konaní vedenom pod sp. zn.: 25K145/2014. Žalovaný niekoľkokrát uviedol, že úpadca vystupuje ako fyzická osoba nepodnikateľ tým, že ako svoje identifikačné údaje v zmluve č. 1 a zmluve č. 2 uviedol trvalý pobyt, rodné číslo a číslo občianskeho preukazu ako identifikačné údaje fyzickej osoby nepodnikateľa. Napriek tvrdeniam žalobcu, žalovaný považuje za preukázané, že IČO uvedené v zmluvách nie je identifikačným číslom úpadcu ako fyzickej osoby podnikateľa, ale je IČOm spoločnosti BIOSTAV, s.r.o., so sídlom A. Trajana 4648/2, 92101 Piešťany, IČO: 36 259 306. Podstatné náležitosti identifikácie fyzickej osoby ako obchodné meno, sídlo, IČO a zápis v živnostenskom registri zjavne absentujú. Zmluva 1 a zmluva 2, uzatvorené medzi žalobcom a úpadcom majú formu formulárových zmlúv, a preto úpadca nebol oprávnený žiadnym spôsobom meniť obsah týchto zmlúv a ani individuálne dojednávať podmienky vo svoj prospech. Takéto zmluvy sa považujú z hľadiska spotrebiteľských vzťahov za neplatné. Žalovaný dáva do pozornosti súdu, že v prípade pochybností o obsahu zmlúv platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, preto dôkazné bremeno na preukázanie účelu, za ktorým bol úver poskytnutý zaťažuje toho, kto takúto skutočnosť tvrdí, a teda žalobcu. Žalobca v konaní nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukázal skutočnosť, že úpadcovi bol poskytnutý úver ako podnikateľovi. Z vyššie uvedeného jasne vyplýva, že predmetné zmluvy boli uzatvorené medzi žalobcom ako dodávateľom a úpadcom ako spotrebiteľom, a preto je nevyhnutné na vzniknuté vzťahy aplikovať nielen ustanovenia Občianskeho zákonníka, ale aj ustanovenia zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len "zákon o ochrane spotrebiteľa"). Túto skutočnosť mal za preukázanú aj prvostupňový súd, ktorý v rozsudku konštatoval, že "spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom". Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Zmluva č. 1 a zmluva č. 2 obsahuje množstvo neprijateľných zmluvných podmienok. Takto dojednané zmluvné podmienky sú v rozpore s dobrými mravmi a značným spôsobom znevýhodňujú a poškodzujú práva Úpadcu ako spotrebiteľa a tým zhoršujú jeho postavenie. Následne má takýto obsah zmlúv za následok ich neplatnosť. Žalobca v odvolaní poukázal na dobrú vieru, ktorú pri vstupovaní do zmluvného vzťahu s úpadcom podľa jeho názoru mal. Žalobca však žiadnym spôsobom dobrú vieru nepreukázal. V prvom rade zmluva č. 1 a zmluva č. 2 žiadnym spôsobom neodzrkadľuje dobrú vieru, keďže podmienky formulárovej zmluvy boli zjavne v neprospech a v zjavnom nepomere vo vzťahu k úpadcovi, ktorých cieľom bolo uškodiť úpadcovi. Je nesporné, že úpadca v zmluve č. 1 ako aj zmluve č. 2 vystupoval ako fyzická osoba nepodnikateľ a nie ako podnikateľ. žalovaný nerozumie, z akých údajov "v dobrej viere" by mohol žalobca vychádzať, aby si myslel, že zmluvu uzatvára s podnikateľom. Ani jeden z údajov uvedených v zmluvách nenasvedčoval tomu, že sa jedná o fyzickú osobu podnikateľa, a preto má žalovaný, že sa jedná len účelové tvrdenia žalobcu bez právnej relevancie. 6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.) účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p., pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a contrario a dospel k záveru, že odolanie žalobcu nie je dôvodné. 8. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že predmetné odvolanie je potrebné odmietnuť z dôvodu, že žalobca v odvolaní neuviedol odvolacie dôvody, tak ako si to vyžaduje ust. § 363 C.s.p., nakoľko z obsahu odvolanie vyplýva, že odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci, teda odvolanie bolo podané z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. 9. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 387 ods. 3 C.s.p., odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 10. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanému sporu, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery dostatočne zrozumiteľne vysvetlil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. 11. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí, teda aj žalobca znáša povinnosť tvrdenia a tým pádom aj dôkaznú povinnosť. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následne neunesenie dôkazného bremena je sankcionované stratou sporu. Vo všeobecnosti preto platí, že dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno má v spore každý, kto dostojí svojej procesnej povinnosti tvrdiť. V prípade podaného odvolania dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ uviedol v odvolaní do uplynutia lehoty na podanie odvolania je súd viazaný, čo znamená, že prítomnosť iných odvolací dôvodov, než ktoré odvolateľ uviedol, odvolací súd pri prieskume rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie nebude zisťovať, a ak aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nemôže na ne prihliadať. 12. Odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že úver poskytol žalovanému na výkon podnikania. Súd prvej inštancie správne považoval úverovú zmluvu uzavretú medzi sporovými stranami za spotrebiteľskú, na ktorú je potrebné aplikovať kogentné ustanovenia právnych predpisov, týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa a to najmä v ustanoveniach zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom a rozhodcovskom konaní a Zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie v tom, že len poukazovanie na to, že v úverovej zmluve (ktorá bola v pretlači predkladaná žalobcom bez toho, aby žalovaný akýmkoľvek spôsobom mohol ovplyvniť jej obsah) je uvedené prehlásenie dlžníka o tom , že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania nie je v kontexte vyhodnotenia procesných tvrdení a dôkazov predložených zo strany žalobu a žalovaného postačujúce. Pokiaľ žalobca poukazuje na iné rozhodnutia súdov SR, ktoré sa podľa neho týkajú obdobných úverových zmlúv a to najmä v exekučnom konaní odvolací súd uvádza, že v danom prípade ide o procesné sporové konanie, keď súd rozhodol na základe procesných tvrdení a navrhnutých dôkazov. 13. Odvolací súd považuje za nedôvodnú námietku odvolateľa, že v zmluve o úvere v časti identifikácie dlžníka je uvedené okrem iného obchodné meno a IČO dlžníka, nakoľko dlžník je identifikovaný menom, priezviskom, rodným číslom a adresou, keď IČO dlžníka predstavuje IČO obchodnej spoločnosti BIO STAV s.r.o. a nie žalovaného, a teda tieto tvrdenia žalobcu nevyplývajú z vykonaného dokazovania. 14. Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami dospel k záveru, že žalobca neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré neboli predmetom posúdenia súdom prvej inštancie ani žiadnym iným spôsobom nevyvrátil právne názory súdu prvej inštancie, a preto považoval odvolanie za nedôvodné. 15. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Ustanovenie § 387 ods. 2 C. s. p., dáva odvolaciemu súdu možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotožnením sa so skutkovými, aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. 16. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vrátane závislého výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 17. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania odvolacieho súdu podľa § 378 ods. 1 C.s.p, § 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý bol úspešný v konaní, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred odvolacím súdom v plnom rozsahu. Neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať ( § 257 C.s.p.). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 C.s.p.). 18. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).