Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Trnava 13CoP/194/2025 2323200802 01. 04. 2026 JUDr. Daniel Ilavský ECLI:SK:KSTT:2026:2323200802.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a členov senátu JUDr. Táne Šefčíkovej a JUDr. Petra Kalatu, v právnej veci navrhovateľky (bývalej manželky, ako osoby oprávnenej na výživné): A. B., narodená XX.X.XXXX, adresa trvalého pobytu C. D. E. XXX, zastúpená splnomocnencom: JUDr. Pavol Gráčik, advokát, adresa sídla Nitra, Farská 40, proti odporcovi - osobe, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné: F. B., narodený XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu C. D. E. XXX, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s.r.o., IČO: 47 241 543, adresa sídla Šaľa, Hlavná 6, o určenie výživného na manželku, o odvolaní povinného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 28Pc/6/2023 - 438 z 19. júna 2025, takto rozhodol: Odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. e a vo výroku II. r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
potvrdzuj
odôvodnenie: 1. Rozsudkom súd návrh navrhovateľky na manželské výživné zamietol (výrok I.). 1.1 Na odôvodnenie rozsudku uviedol, že navrhovateľka sa návrhom doručeným súdu dňa 03.03.2023 domáhala, aby súd zaviazal výživou povinného prispievať na jej výživu odo dňa podania návrhu sumu 350 eur mesačne dôvodiac, že navrhovateľka a odporca sú manželia, ktorí od 10.02.2022 nežijú v spoločnej domácnosti (v rodinnom dome v C. D. E. XXX), kedy navrhovateľka spoločnú domácnosť s odporcom opustila z dôvodu, že bola terčom psychického a fyzického násilia zo strany odporcu (teda v záujme zabezpečenia bezpečného prostredia pre ňu a následne po opustení tohto domu sa doňho nemohla vrátiť pre jeho znefunkčnenie zo strany odporcu), pričom odporca si voči navrhovateľke, ako svojej manželke neplní svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť a to napriek tomu, že jeho životná úroveň je vyššia, ako životná úroveň navrhovateľky, ktorá je toho času invalidná dôchodkyňa a poberá len invalidný dôchodok vo výške 426,90 eur, ktorý jej nepostačuje na to, aby pokryla všetky náklady na bývanie, liečbu, stravu, oblečenie a hygienu. Odporca s návrhom navrhovateľky nesúhlasil a tento žiadal zamietnuť ako nedôvodný, namietajúc rozpor nároku uplatneného navrhovateľkou v tomto konaní s dobrými mravmi a to z dôvodu aktuálneho spôsobu života navrhovateľky (ktorá navštevuje bary, herne diskotéky, hrá hazardné hry a podobne) a žiadnym spôsobom sa nepodieľa na výžive ich spoločného dieťaťa - maloletej B., popierajúc tvrdenia navrhovateľky o tom, že by ju psychicky a fyzicky týral, že by znefunkčnil rodinný dom navrhovateľky a takt pokiaľ sa navrhovateľka rozhodla nebývať vo vlastnom rodinnom dome, tak takéto konanie nemôže byť v žiadnom prípade na jeho ťarchu. Ďalej poukázal na to, že ich spoločná dcéra - maloletá B. bola zverená do jeho osobnej starostlivosti a že navrhovateľka od októbra 2022 prestala o maloletú javiť záujem, prestala s ňou komunikovať, stretávať sa s ňou a nekontaktovala ju ani telefonicky. Zároveň žiadnym spôsobom neprispieva na výživu maloletej a všetky náklady spojené s výživou maloletej a uspokojovaním jej osobných potrieb ponecháva výhradne na ňom. Pokiaľ ide o neschopnosť navrhovateľky živiť sa vlastnou prácou dôvodil, že zdravotný stav
navrhovateľky nie je taký vážny ako navrhovateľka vykresľuje a že navrhovateľka netrpí žiadnou finančnou núdzou, ako to účelovo prezentuje v návrhu. 1.2 V konaní mal za preukázané, že účastníci konania boli v čase podania návrhu na určenie výživného na manželku manželmi. 1.2.1 Rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 21P/154/2021 - 761 zo dňa 15.4.2025 bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené, maloletá dcéra B., bola zverená do osobnej starostlivosti otca, matka bola zaviazaná prispievať na výživu maloletej výživným vo výške 80 eur mesačne a bol upravený styk matky s maloletou dcérou. Rozsudok nadobudol právoplatnosť v časti rozvodu manželstva účastníkov konania dňa 18.6.2024. 1.2.2 Účastníci konania nežili v spoločnej domácnosti od februára 2021, kedy sa navrhovateľka zo spoločnej domácnosti odsťahovala. 1.2.3 V rozhodnom období pre určenie výživného na manželku (od 03.03.2023 do 18.06.2024) mala navrhovateľka ukončené základné vzdelanie, mala praktické zručnosti s výkonom práce optického kontrolóra a žila sama. Bola výlučnou vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území C. D., vedených na liste vlastníctva číslo XXX ako parcela číslo 168/1 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 651 m2, parcela číslo 168/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 119 m2, parcela číslo 169 - záhrada o výmere 303 m2, a rodinný dom súpisného čísla XXX stojaci na parcele 168/2. Okrem týchto nehnuteľností spolu s odporcom v BSM vlastnila nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území C. D. vedené na liste vlastníctva číslo XXXX ako parcela 165/1 - záhrada o výmere 368 m2 a parcela číslo 167/1 - záhrada o výmere 394 m2, to všetko v spoluvlastníckom podiele 1/1. Okrem toho iný majetok väčšej hodnoty nevlastnila. Mala len jednu vyživovaciu povinnosť a to k dcére B., narodenej XX.XX.XXXX. S uspokojovaním svojich osobných potrieb mala v rozhodnom období spojené len bežné výdavky vo výške cca 790 eur mesačne (strava vo výške 400 eur, drogéria 100 eur, lieky 60 eur, elektrina 110 eur a plyn 120 eur). Od 29.06.2023 bola invalidnou dôchodkyňou, s poklesom zárobkovej činnosti o viac ako 70%. Od 29.06.2023 do 01.01.2024 poberala invalidný dôchodok vo výške 426,90 eur mesačne. Od 01.01.2024 poberala invalidný dôchodok vo výške 489,20 eur mesačne. V čase rozhodovania súdu poberala invalidný dôchodok vo výške 499,50 eur mesačne . Od roku 2023 žila a pracovala v Rakúsku, kde zo závislej činnosti dosahovala mesačný netto príjem vo výške cca 2 500 eur. S maloletou B. sa stretávala sporadicky (raz za tri mesiace) a na jej výživu v rozhodnom období neprispievala. 1.2.4 Odporca v rozhodnom období vykonával na základe mandátnej zmluvy práce pre spoločnosti F. B. D. G. B. H. D. ako stavebný dozor, z ktorej činnosti mal príjem vo výške cca 2 000 eur netto mesačne. Okrem týchto príjmov iné príjmy nemal. Žil so svojou partnerkou B. I. a svojimi deťmi (maloletou B., maloletou J. F. a plnoletým synom F.) v C. D., v rodinnom dome vlastnícky patriacom synovi F.. S navrhovateľkou vlastnil nehnuteľnosti nachádzajúce katastrálnom území C. D., vedené na liste vlastníctva číslo XXXX ako parcela číslo 165/1 a 167/1. Okrem toho iný nehnuteľný majetok nevlastnil. Bol vlastníkom osobného motorového vozidla zn. Mercedes. Mal dve vyživovacie povinnosti a to k maloletej B. a maloletej J. F. I., narodenej XX.XX.XXXX. V rozhodnom období boli obe maloleté deti v jeho osobnej starostlivosti s tým, že o maloletú B., ako spoločnú dcéru s navrhovateľkou sa staral výlučne sám, keď navrhovateľka dcéru navštevovala len sporadicky cca raz za 3 mesiace. S uspokojovaním odôvodnených potrieb maloletej B. mal spojené výdavky vo výške cca 559 eur mesačne (strava doma 150 eur, oblečenie a obuv 50 eur, drogéria a hygienické potreby 30 eur, lieky 20 eur, vreckové na desiatu a podobne 80 eur, školné 30 eur, lekárske vyšetrenia 50 eur, telefón 40 eur, školské potreby, školské výlety, plavecký kurz, škola v prírode, RPŠ, jednorázové výdavky na krúžky, dovolenky počas prázdnin, knihy a hračky to všetko spolu vo výške cca 109 eur mesačne). S uspokojovaním odôvodnených potrieb maloletej J. F. mal spolu so svojou partnerkou spojené výdavky vo výške cca 210 eur mesačne (strava doma 120 eur, oblečenie a obuv 30 eur, drogéria a hygienické potreby 50 eur, lieky 10 eur). S uspokojovaním svojich odôvodnených potrieb mal spojené výdavky vo výške cca 350 eur mesačne (strava doma 200 eur, oblečenie a obuv 100 eur, drogéria a hygienické potreby 30 eur, lieky 20 eur). Okrem toho mal náklady na bývanie a domácnosť v ktorej žil s dvoma maloletými deťmi, plnoletým synom, ako aj svojou partnerkou, ktoré výdavky predstavovali sumu cca 1059 eur mesačne (elektrina 200 eur, voda 80 eur, stočné 40 eur, preddavok na byt 100 eur, káblová televízia 20 eur, internet 15 eur, telefóny 150 eur, odvoz komunálneho odpadu 8 eur, miestna daň 13 eur, PHM 400 eur, poistka na auto
33 eur). Partnerka výživou povinného bola na materskej dovolenke a poberala materskú vo výške 310 eur mesačne. Iné príjmy nemala. 1.3 Vec právne posúdil ako nárok jedného z manželov na určenie výživného zo strany druhého manžela podľa § 18, § 19 ods. 1 , § 71 ods. 1 a ods. 2 a § 75 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej len „ZR“ a dospel k záveru, že návrh navrhovateľky je plne nedôvodný a preto je potrebné ho zamietnuť v celom rozsahu. 1.4 Na odôvodnenie takéhoto svojho záveru uviedol, že z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že obaja účastníci konania, t. č. bývalí manželia nežijú spolu a nevedú spoločnú domácnosť od februára 2021. Ich manželstvo zaniklo rozvodom dňa 18.6.2024. Vykonaným dokazovaním sú nezistil rozdiel v životnej úrovni účastníkov konania. Navrhovateľka má príjem z invalidného dôchodku, ktorý poberá na Slovensku vo výške 499,50 eur, ako aj príjem z pracovnej činnosti vykonávanej v Rakúsku vo výške 2 500 eur. Navrhovateľka má jednu vyživovaciu povinnosť voči spoločnej maloletej dcére účastníkov konania, B. B.. Odporca má príjem z podnikania a dve vyživovacie povinnosti k maloletým deťom (B. a J. F.). Súd má zo správania navrhovateľky za to, že v čase rozhodovania súdu navrhovateľka stratila záujem na výsledku konania, keďže sa na pojednávania opakovane bez ospravedlnenia nedostavila. Súd k uvedenému záveru dospel aj s ohľadom na skutočnosť, že navrhovateľka neposkytla súdu a ani svojmu právnemu zástupcovi žiadne relevantné skutkové tvrdenia na preukázanie, že jej životná úroveň je nižšia ako životná úroveň odporcu, nereagovala na výzvu súdu na predloženie dokladov preukazujúcich jej nižšiu životnú úroveň. Vzhľadom na uvedené vyššia životná úroveň odporcu v porovnaní s navrhovateľkou nebola v konaní preukázaná. Súd má za to, že by bolo v rozpore so zákonom, priznať navrhovateľke manželské výživné, a to s poukazom na neexistenciu rozdielnej životnej úrovne (absencia aktívnej legitimácie) ako aj na rozpor s dobrými mravmi, nakoľko navrhovateľka sa nestarala a nestará o svoju maloletú dcéru, resp. o túto prejavovala a prejavuje záujem len sporadicky. Súd vzhľadom na uvedené návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol. 1.5 O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (výrok II.). Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil len právne podľa § 52 CMP. 2. Rozsudok napadla riadnym a včasným odvolaním navrhovateľka s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie viniac súd prvej inštancie, že tento nesprávnym procesným postupom znemožnil navrhovateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci [365 ods. 1 písm. b), f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“]. 2.1 Na odôvodnenie svojho odvolania uviedla, že odôvodnenie rozhodnutia súdu stratou záujmu navrhovateľky na výsledku konania je nedôvodné, zavádzajúce a neadekvátne, nakoľko navrhovateľka počas celého konania je právne zastúpená a vo svojom návrhu ako aj následných vyjadreniach súdu uviedla všetky relevantné skutočnosti, predložila doklady preukazujúce jej príjmy a výdavky, na pojednávaní sa ku všetkým skutočnostiam osobne vyjadrila a na posledné pojednávanie sa nedostavila len z dôvodu pracovnej vyťaženosti (práca v Rakúsku), o čom súd aj informovala, nehovoriac o tom, že na tomto pojednávaní sa zúčastnil jej právny zástupca. Podľa jej názoru takéto odôvodnenie záveru súdu prvej inštancie nespĺňa ani judikatúrou ustálené kritériá na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Navrhovateľka nebola v konaní pasívna a bolo vecou súdu právne posúdiť predložené dôkazy a stranami tvrdené skutočnosti, pričom súd túto svoju povinnosť "zastrel" údajnou stratou záujmu navrhovateľky na výsledku konania. 2.2 Neobstojí ani záver súdu prvej inštancie, že súdu nepredložila relevantné skutkové tvrdenia na preukázanie nižšej životnej úrovne, nakoľko všetky pre rozhodnutie významné skutkové tvrdenia popísala vo svojom návrhu, ako aj v následných vyjadreniach, pričom poukazovala objektívne na svoju životnú úroveň a pokiaľ by súd počas konania takéto jej skutkové tvrdenia považoval za neadekvátne, nenariadil by viacero pojednávaní. 2.3 Súd sa "slepo“ pripojil k tvrdeniam odporcu o tom, že navrhovateľka sa nestará o svoju dcéru a to bez toho, aby tento stav bol akýmkoľvek spôsobom preverený a zistený a preto došlo k porušeniu
práva navrhovateľky na spravodlivý súdny proces a to najmä porušenie zásady rovnosti strán. V konaní vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 21P/154/2021 sa súd zaoberal vzťahom maloletej k obom rodičom, kde síce maloletá bola zverená do starostlivosti otca, avšak rozsudok bol v časti zverenia maloletej a úpravy práv a povinností rodičov k maloletej na čas po rozvode zrušený odvolacím súdom a predmetné konanie doposiaľ nie je skončené. Takéto tvrdenie odporcu a záver súdu navrhovateľka považuje za neopodstatnené. 2.4 Pokiaľ aj súd vo svojom rozhodnutí vychádzal z príjmu navrhovateľky v Rakúsku vo výške 2 500 eur mesačne, túto skutočnosť malo preukazovať jedine vyjadrenie odporcu a čestné prehlásenie syna účastníkov konania F. B., kde navrhovateľka poukazuje na koncentráciu konania a má za to, že súd nemal brať zreteľ na takýto dôkaz, nakoľko tento bol predložený na poslednom pojednávaní a okrem toho podpis na čestnom prehlásení nebol podrobený preskúmaniu jeho pravosti a teda pokiaľ výživou povinný chcel týmto spôsobom preukazovať príjem navrhovateľky, mal navrhnúť výsluch svedka - F. B., ktorý predmetné čestné vyhlásenie poskytol. Okrem toho vyjadrenie odporcu o zárobku navrhovateľky nemôže niesť známky dôveryhodnosti, nakoľko sa jedná o bývalého manžela navrhovateľky, s ktorým navrhovateľka o svojich súkromných veciach nekomunikuje a ktorý má predovšetkým záujem na výsledku konania a teda touto informáciou by mohol disponovať jedine sprostredkovane. Pokiaľ súd chcel zabezpečiť relevantný doklad o príjme navrhovateľky, mal si vyžiadať potvrdenie od zamestnávateľa. 3. Rozsudok vo výroku II. napadol riadnym a včasným odvolaním aj odporca s návrhom na jeho zmenu priznaním mu náhrady trov konania voči navrhovateľke v plnom rozsahu a zároveň priznaním mu aj náhrady trov odvolacieho konania v celom rozsahu viniac súd prvej inštancie, že tento mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (riadnym neodôvodneným rozhodnutia o trovách konania) a že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci, nesprávnej aplikácii § 52 CMP na prejednávanú vec, hoci na prejednávanú vec bolo potrebné aplikovať § 54 a § 55 CMP. 3.1 Na odôvodnenie svojho odvolania uviedol, že v prejednávanej veci existovalo viacero dôvodov hodných osobitného zreteľa, respektíve okolností, v dôsledku ktorých sa javilo ako spravodlivé priznať mu náhradu trov konania, nakoľko si tento nárok aj uplatnil, pričom odporca za takéto dôvody považoval najmä absolútnu nedôvodnosť návrhu a pre nepreukázanie opodstatnenosti uplatneného nároku navrhovateľky, ako aj okolnosť, že súd prvej inštancie návrh navrhovateľky zamietol pre jeho rozpor s dobrými mravmi a napokon aj procesnú pasivitu navrhovateľky a marenie konania. V tejto súvislosti poukázal na to, že navrhovateľka sa okrem jedinej osobnej účasti na pojednávaní dňa 23.01.2024 vôbec nedostavoval na pojednávania, pričom svoju neúčasť vopred ani dodatočne neospravedlnila, a dokonca vo viacerých prípadoch sa bez ospravedlnenia nedostavil na pojednávanie ani jej právny zástupca. Neospravedlnené neúčasti navrhovateľky na štyroch pojednávaniach súd prvej inštancie zhrnul najprv bode 10. napadnutého rozsudku, v nadväznosti na čo následne v bode 24. konštatoval okrem iného, že navrhovateľka stratila záujem na výsledku konania, keďže sa na pojednávania opakovane bez ospravedlnenia nedostavila, že neposkytla súdu ani svojmu právnemu zástupcovi žiadne relevantné skutkové tvrdenia preukazujúce, že jej životná úroveň je nižšia, ako životná úroveň odporcu a nereagovala na výzvy súdu na predloženie dokladov preukazujúcich jej nižšiu životnú úroveň. Vzhľadom na uvedené má odporca za to, že by bolo celkom nespravodlivé, pokiaľ by musel v celom rozsahu znášať trovy konania (najmä pokiaľ ide o náklady trov právneho zastúpenia, o to viac za situácie, keď sama navrhovateľka evidentne a preukázateľne stratila záujem na výsledku konania, keďže sa na pojednávania bez ospravedlnenia opakovane nedostavovala a ani nereagovala na opakované výzvy súdu smerujúce k objasneniu skutočností relevantných pre toto konanie. 3.2 Okrem toho súd mal na prejednávanú vec aplikovať § 54 CMP, nakoľko navrhovateľka svojím správaním a procesným postupom jednoznačne zavinila vznik trov konania na strane odporcu, ktoré by inak neboli vznikli. Navrhovateľka svojim konaním zmarila pojednávania a spôsobila nehospodárne trovy. Dokonca aj zástupca navrhovateľky na pojednávaní potvrdil, že mu klientka neposkytla žiadne nové informácie. V intenciách týchto skutočností tak navrhovateľka bezdôvodne iniciovaním a vedením sporu, zavinila vznik všetkých trov spojených s právnym zastúpením odporcu.
3.3 Právny zástupca odporcu na pojednávaní konanom dňa 19.06.2025 výslovne navrhol, aby súd okrem iného odporcovi priznal nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie sa však týmto návrhom a jeho riadnym zdôvodnením v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec žiadnym spôsobom nevysporiadal. Okresný súd neuviedol žiaden dôvod, prečo nepovažoval okolnosti prípadu za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 55 CMP, ani prečo pasívne konanie navrhovateľky nevyhodnotil ako zavinené spôsobenie trov podľa § 54 CMP a to napriek tomu, že tieto skutkové okolnosti riadne identifikoval a uviedol najmä v bode 24. napadnutého rozsudku na odôvodnenie zamietavého výroku číslo I. 4. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol odvolaním napadnutý rozsudok vo výroku I. ako vecne správny potvrdiť a vo výroku II. zmeniť zmysle jeho odvolacieho návrhu. Vo svojom vyjadrení zotrval na svojich skutkových tvrdeniach a aj záveroch poukazujúc na to, že pokiaľ navrhovateľka v odvolaní tvrdila, že svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnila, toto nezodpovedá skutočnosti a takéto jej tvrdenie je účelové a nepravdivé, produkované za účelom navodenia dojmu, že navrhovateľka si riadne plnila svoje procesné povinnosti. Opakovaná neospravedlnená neúčasť na štyroch po sebe nasledujúcich pojednávaniach, spolu s jej pasivitou pri predkladaní dôkazov, ktoré súd požadoval jednoznačne preukazuje stratu záujmu na výsledku sporu. Okrem toho pokiaľ navrhovateľka v návrhu produkovala skutkové tvrdenia o tom, že jej životná úroveň je nižšia, tieto v konaní nepreukázala žiadnym relevantným spôsobom. 4.1 Súd prvej inštancie na prejednávanú vec správne aplikoval § 75 ods. 2 ZR, keď správne zistil, že navrhovateľka sa o svoju dcéru riadne nestará a prejavuje o ňu len sporadicky záujem, pričom tento záver súdu nebol založený len na tvrdeniach odporcu, ale aj na celkovom správaní sa navrhovateľky počas konania. 4.2 Odporca počas celého konania tvrdil, že navrhovateľka má pomerne nadštandardné príjmy v Rakúsku, ktoré tvrdenie následne odložil aj relevantným dôkazným prostriedkom v podobe čestného prehlásenia vlastného syna, ktorý mal vedomosť o príjme navrhovateľky z jej vlastného rozprávania. Navrhovateľka počas celého konania možnosť tieto tvrdenia vyvrátiť predložením konkrétneho dôkazu, napríklad jej pracovnej zmluvy alebo výplatných pások nevyužila, a to ani napriek opakovaným výzvam súdu, ktoré zo strany navrhovateľky ostali nevyslyšané. Procesná pasivita a neochota navrhovateľky riadne preukázať svoje skutočné príjmy nemôže byť na ťarchu či už súdu, alebo výživou povinného. Ak strana konania odmietla predložiť dôkazy o svojich príjmov, súd správne vychádzal z iných vykonaných a relevantných dôkazov. Záver súdu o výške príjmu navrhovateľky je preto v kontexte jej procesného správania sa úplne legitímny a správne zistený. 5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce súc viazaný iba rozsahom, nie však dôvodmi podaného odvolania keďže ide o konanie, ktoré sa začína na návrh ( § 65, 66 a § 155 CMP), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky voči výroku I. rozsudku nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je v zamietajúcej časti návrhu navrhovateľky potrebné postupom podľa § 387 ods.1 CSP potvrdiť, čo však neplatilo o odvolaní odporcu voči výroku II. rozsudku, kde odvolanie odporcu bolo potrebné považovať za dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. bolo potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v zmysle § 391 ods. 1 CSP. 6. Predmetom konania je nárok navrhovateľky (pozn. odvol. súdu- t.č. už bývalej manželky) voči výživou povinnému odporcovi (poznámka odvol. súdu - t.č. už bývalému manželovi) na určenie výživného. Súd prvej inštancie návrh navrhovateľky zamietol a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku I. a v závislom výroku II. o trovách konania. 7. Pokiaľ ide o odvolanie navrhovateľky voči výroku I. rozsudku odvolací súd uvádza:
Podľa ust. § 387 ods.1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). 8. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu a to najmä argumentácie ohľadom potreby vyhodnotiť bezdôvodné neplnenie vyživovacej povinnosti navrhovateľky k maloletej dcére nachádzajúcej sa vo výlučnej starostlivosti odporcu za okolnosť, pre ktorú nemožno navrhovateľke priznať nárok na manželské výživné voči odporcovi pre rozpor takéhoto jej nároku s dobrými mravmi, ako aj argumentácie, že pokiaľ navrhovateľke po odrátaní jej výdavkov nevyhnutných na uspokojovanie jej odôvodnených potrieb od jej príjmov zostane vyššia suma finančných prostriedkov použiteľný na krytie jej ďalších potrieb ako je tomu na strane odporcu, tak nemožno uzavrieť, že životná úroveň navrhovateľky je nižšia, ako životná úroveň odporcu. Nakoľko tu však bol i nesúhlas navrhovateľky s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami a podstatnými tvrdeniami účastníkov konania prednesenými v konaní na súde prvej inštancie s ktorými sa nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 387 ods.3 CSP), pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné: 9. Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 222/2009 zo dňa 26.02.2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 4/2009). 9.1 Podľa § 18 ZR manželia sú manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie . 9.2 Podľa § 19 ods. 1 ZR o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť. 9.3 Podľa § 71 ods. 1 ZR manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť. 9.4 Podľa § 155 CMP konanie vo veciach výživného plnoletých osôb sa začína len na návrh. 9.5 Podľa článku 6 základných princípov CMP súd postupuje v súčinnosti s účastníkmi konania tak, aby zistil skutočný stav veci. Súd je povinný na účely zistenia skutočného stavu veci vykonať všetky potrebné dôkazy, aj keď ich účastníci konania nenavrhli. 9.6 Podľa § 34 CMP ustanovenia Civilného sporového poriadku o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany a koncentrácie konania sa v konaniach podľa tohto zákona nepoužijú. 9.7 V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi vzniká uzavretím manželstva a končí sa smrťou (vyhlásením za mŕtveho niektorého z manželov). Zaniká tiež právoplatnosťou súdneho rozhodnutia o rozvode manželstva, respektíve o neplatnosti manželstva. Požiadavka, aby životná úroveň manželov bola v zásade rovnaká je odôvodnená ich rovnakým postavením v rodine a vyplýva aj z ich rovnakých práv a povinností v manželstve. Zásada rovnakej životnej úrovne však neznamená mechanickú rovnosť medzi manželmi, vyvodzovanú iba z ich zárobkov. Zmysle vyššie citovaného § 75 ods. 1 ZR pri určení výživného súd je povinný prihliadnuť na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Pre rozhodnutie
súdu o výživnom medzi manželmi teda nestačí zistiť len osobné rodinné a majetkové pomery manželov vrátane ich príjmov, ale treba zistiť aj konkrétnu mieru potrieb danú povahou práce, spôsobom života, zdravotným stavom každého z manželov, prípadne inými závažnými okolnosťami. V zmysle § 19 ods. 1 ZR súd prihliadne aj na starostlivosť o maloleté deti. Až po zistení všetkých uvedených skutočností súd môže dospieť k právnemu záveru o zásadne rovnakej/ nerovnakej životnej úrovni obidvoch manželov. Nakoľko výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2 ZR), je súd v každom jednotlivom prípade povinný skúmať, ako sám navrhovateľ plní alebo je ochotný plniť povinnosti vyplývajúce z manželstva v zmysle ZR. V tejto súvislosti však odvolací súd dodáva, že neplnenie len niektorej z povinností vyplývajúcich z § 18 ZR obvykle samo osebe nie je dôvodom, aby nárok na výživné nebol priznaný. Ak má súd rozhodnúť o nároku na určenie vyživovacej povinnosti manžela, potom možno túto povinnosť určiť len na dobu, pokiaľ manželstvo účastníkov konania skutočne trvalo. Manžela možno teda zaviazať na plnenie výživného manželke iba do tohto dňa. 9.8 Správne, zákonné a spravodlivé rozhodnutie je nepochybne existujúcou požiadavkou práva na spravodlivý proces a rozhodnutie v civilnom procese nemôže byť tejto požiadavke vzdialené. Identifikovanie podkladu rozhodnutia - inak aj skutkového základu rozhodnutia spolu s právnym posúdením veci sú materiálnym predpokladom vydania meritórneho rozhodnutia. CMP určuje rozsah zisťovania skutkového základu (podkladu) rozhodnutia tak, že súd je povinný zistiť v konaniach podľa tohto zákona skutočný stav veci, V mimosporových konaniach si súd môže osvojiť tvrdenia účastníkov konania, ak nemá pochybnosti o ich pravdivosti a za predpokladu, že nie sú v rozpore s vykonaným dokazovaním. Pri zisťovaní skutočného stavu veci súd nie je obmedzený zákonnou ani sudcovskou koncentráciou (§ 34 CMP). V tejto súvislosti odvolací súd ďalej dopĺňa, že zmysle § 191 CSP súdy sú povinné vysporiadať sa so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo najavo a čo účastníci konania tvrdia, ak to má vzťah k prejednávanej veci. 9.9 V preskúmavanej veci sa navrhovateľka svojim návrhom domáhala určenia vyživovacej povinnosti jej manžela - povinného voči nej z dôvodu, že manžel odporca si túto svoju povinnosť neplní. Vzhľadom na takýto predmet konania úlohou súdu prvej inštancie bolo zistiť, či takéto skutkové tvrdenia navrhovateľky sú pravdivé a v kladnom prípade určiť rozsah vyživovacej povinnosti odporcu tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká s tým, že pred samotný rozhodnutím zistí osobné a majetkové pomery oboch účastníkov konania, konkrétnu mieru potrieb danú povahou práce, spôsobom života, zdravotným stavom každého z manželov, prípadne inými závažnými okolnosťami, kto a v akom rozsahu sa reálne stará o maloleté dieťa pochádzajúce z ich manželského spolužitia a aká je skutočná životná úroveň manželov, čo súd prvej inštancie aj urobil. Z vykonaného dokazovania boli zistené skutkové okolnosti uvedené v bode 1.2. – 1.2.4 tohto rozhodnutia, (ktoré skutkové zistenia preberá aj odvolací súd) a to najmä, že účastní konania v rozhodnom období od 03.03.2023 do 18.06.2024 boli manželmi, ktorí nežili v spoločnej domácnosti manželským spôsobom života, nakoľko navrhovateľka spoločnú domácnosť vo februári 2021 opustila a od tejto doby žila sama. Manželia si v tomto období prestali plniť svoje manželské povinnosti a starostlivosť o domácnosť a ich spoločnú maloletú dcéru B. prevzal v celom rozsahu odporca s tým, že takúto plnú osobnú starostlivosť o maloletú B. zabezpečoval vo svojej podstate sám v celom rozsahu aj v rozhodnom období. Navrhovateľka si teda v rozhodnom období voči manželovi neplnila žiadne manželské povinnosti a okrem toho si neplnila ani vyživovaciu povinnosť k maloletej dcére pochádzajúcej z ich manželského spolužitia a to napriek tomu, že bolo v jej možnostiach a schopnostiach prispievať na výživu maloletej vzhľadom na jej príjmy z invalidného dôchodku, ale aj zo zamestnania v Rakúsku. Už samotné tieto skutkové okolnosti postačovali pre správny záver súdu prvej inštancie o potrebe zamietnutia návrhu navrhovateľky na priznanie jej nároku na manželské výživné pre rozpor takéhoto nároku s dobrými mravmi, tak ako to uzavrel aj súd prvej inštancie. Samotnú skutočnosť, že v rozhodnom období navrhovateľka na výživu maloletej B. ničím neprispievala a že okrem poberania invalidného dôchodku mala príjem aj zo zamestnania v Rakúsku vo svojej podstate nenamietala ani samotná navrhovateľka (práve naopak, túto skutočnosť potvrdila aj vo svojom odvolaní, keď ospravedlňovala svoju neúčasť na nariadených pojednávaniach práve nemožnosťou zúčastniť sa pojednávaní ktorých termíny kolidovali z jej pracovnými povinnosťami v Rakúsku) a preto takúto skutkovú okolnosť bolo potrebné považovať za v konaní nespornú a preto z nej pri rozhodovaní aj vychádzať. Pokiaľ ide o výšku príjmov navrhovateľky plynúcich jej zo zamestnania v Rakúsku, súd správne tieto príjmy vzhľadom na vykonané dokazovanie ustálil v sume 2 500 eur netto mesačne, nakoľko pokiaľ si navrhovateľka nesplnila svoju zákonnú povinnosť a súdu nepredložila doklady preukazujúce výšku jej príjmov plynúci jej zo zamestnania v Rakúsku a zároveň nespochybnila ani výživou povinným prednesené skutkové tvrdenia o výške jej príjmov
podložené čestným vyhlásením ich spoločného syna, súd prvej inštancie správne skutkové tvrdenia výživou povinného o výške príjmov navrhovateľky plynúcich jej zo zamestnania v Rakúsku považoval za pravdivé, nakoľko tieto neboli v rozpore s vykonaným dokazovaním (navrhovateľka deklarovala svoje výdavky na uspokojovanie jej odôvodnených potrieb vo výške vyššej ako bol jej invalidný dôchodok) a nebol tu ani dôvod, pre ktoré by bolo opodstatneným pochybovať o ich pravdivosti. Navrhovateľka totiž v konaní žiadnym spôsobom nepoprela pravdivosť skutkových tvrdení výživou povinného, prípadne skutkových tvrdení ich spoločného syna F. B. uvádzaných v jeho čestnom vyhlásení a nestalo sa tak ani v jej odvolaní voči rozsudku, v ktorom namietala len to, že súd sa z úradnej povinnosti zistiť skutkový stav veci nemal uspokojiť len s čestným vyhlásením ich plnoletého syna, ale tohto mal z úradnej povinnosti predvolať ako svedka, aby tento mohol byť konfrontovaný otázkami jej právneho zástupcu. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že pokiaľ žiaden z účastníkov konania ani samotný súd nemal pochybnosti o pravdivosti skutkových tvrdení uvádzaných v čestnom vyhlásení spoločného syna účastníkov konania - F. B. (čestné vyhlásenie syna účastníkov konania bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľky na pojednávaní súdu konanom dňa 19.06.2025 a tento po oboznámení sa s jeho obsahom skutkové okolnosti v ňom uvádzané žiadnym spôsobom nespochybnil a nenavrhol na overenie ich pravosti vykonať dokazovanie prípadným výsluchom menovaného vyhlasovateľa - pozri zápisnicu z pojednávania súdu číslo listu 436) nebol žiaden dôvod, aby vykonával dokazovanie ešte aj samotným výsluchom menovaného. Takýto postup by bol v rozpore s princípom hospodárnosti súdneho konania. Pokiaľ teda z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že navrhovateľka v rozhodnom období bola výlučnou vlastníčkou rodinného domu s priľahlými pozemkami nachádzajúcimi sa v katastrálnom území C. D., vedenými na liste vlastníctva číslo XXX, ako aj ďalších nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území C. D. vedených na liste vlastníctva XXXX, že s uspokojovaním svojich osobných potrieb mala spojené výdavky vo výške cca 790 eur mesačne, že zo zamestnania mala príjem vo výške cca 2 500 eur netto mesačne a popritom poberala invalidný dôchodok vo výške 426,90 eur a neskôr vo výške 489,20 eur mesačne, že má len vyživovaciu povinnosť k spoločnej dcére B., ktorej na výživu žiadnym spôsobom neprispievala a že povinný bol vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území C. D., vedených na liste vlastníctva číslo XXXX, že okrem vyživovacej povinnosti k maloletej B. mal vyživovaciu povinnosť aj k maloletej J. F., o ktoré deti sa aj osobne staral, že z pracovnej činnosti mal príjem vo výške cca 2 000 eur netto mesačne (spolu s príjmom jeho partnerky vo výške 2 301 eur mesačne) pri jeho celkových výdavkoch vo výške cca 1 868 eur mesačne (199 + 210 + 1059 =1 868), súd prvej inštancie správne uzavrel aj to, že z vykonaného dokazovania nebolo možné dospieť k záveru, že životná úroveň navrhovateľky bola v rozhodnom období nižšia, ako životná úroveň odporcu. 9.10 Pre poriadok je potrebné uviesť, že neobstojí ani odvolacia námietka navrhovateľky, že pokiaľ súd prvej inštancie pri rozhodovaní prihliadol na čestné vyhlásenie spoločného syna účastníkov konania o zamestnaní a príjmoch navrhovateľky v Rakúsku porušil aj zásadu koncentrácie konania, nakoľko v zmysle § 34 CMP ustanovenia Civilného sporového poriadku o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany a koncentrácii konania sa v konaniach podľa tohto zákona nepoužijú. 10. Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní namietala, že dôvodom zamietnutia jej návrhu nemôže byť údajná strata záujmu navrhovateľky na výsledku konania odvolací súd uvádza, že takúto námietku bolo potrebné považovať za dôvodnú (stotožniac sa s názorom navrhovateľky, že samotná strata záujmu navrhovateľa v konaní o výsledok konania bez ďalšieho nezbavuje súd povinnosti vyhodnotiť výsledky dokazovania a to najmä pravdivosť skutkových tvrdení účastníkov konania potrebných pre rozhodnutie, takto zistené skutkové okolnosti právne posúdiť a napokon vyvodiť aj záver o tom, či navrhovateľom uplatnený nárok vznikol alebo nevznikol), avšak vzhľadom na vyššie uvedené, ani jej dôvodnosť nemohla zmeniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o nedôvodnosti jej nárokov uplatnených v tomto konaní. 11. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 12. Pokiaľ ide o odvolanie odporcu voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie o trovách konania (výrok II. rozsudku) odvolací súd uvádza: Zo spisu súdu prvej inštancie je zrejmé, že odporca si na pojednávaní konanom dňa 16.09.2025 uplatnil nárok na náhradu trov konania.
12.1 Podľa § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. 12.2 Podľa § 54 CMP ak účastník, jeho zástupca alebo ten, kto mal v konaní nejakú povinnosť, zavinil trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, je povinný ju nahradiť. 12.3 Podľa 55 CMP súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. 12.4 Podľa § 57 CMP o povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh. 12.5 Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak s nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 12.6 Konštatovanie, že vada konania vymedzená v práve odcitovanom ustanovení základného predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka konania na spravodlivý súdny proces (inak práva zaručeného okrem zákonov i článkom 46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu. I podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo 171/2005), za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie možno považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. 12.7 Požiadavky na riadne odôvodnenie uznesenia súdu (rozhodnutie súdu o trovách konania má povahu uznesenia, hoc bolo obsiahnuté aj v rozsudku) v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského civilného procesu v čase rozhodovania súdom prvej inštancie vymedzoval (na úrovni zákona) § 236 CSP, podľa ktorého v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie označenie súdu, ktorý ho vydal, označenie strán a ich zástupcov, označenie prejednávaného sporu, výrok, stručné odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s práve uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka konania); porušením uvedeného práva účastníka konania je na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, že sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia pre práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych alebo i mimoriadnych opravných prostriedkov) a výskyt takejto vady zakladá sám osebe dôvod odvolania podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP. 12.8 Podľa názoru odvolacieho súdu potom vyššie priblíženou vadou bolo postihnuté i rozhodnutie pojaté do napádaného uznesenia v prejednávanej veci, otázku správnosti ktorého urobil predmetom odvolacieho konania odporca. Tak ako to namietal samotný odporca vo svojom odvolaní, odvolaním napádané rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania je nedostatočne odôvodnené, teda arbitrárne, nakoľko v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia úplne absentujú dôvody, prečo odporcom uplatnený nárok na náhradu trov konania považoval súd prvej inštancie za plne nedôvodný a z akého dôvodu považoval za potrebné o trovách konania rozhodnúť podľa § 52 CMP. Vzhľadom na tieto okolnosti je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepresvedčivé a jeho závery sú nepreskúmateľné.
12.9 Riadiac sa takýmito úvahami potom odvolaciemu súdu nezostalo iné ako len konštatovať, že súd prvej inštancie pochybil, keď odôvodnenie jeho rozhodnutia je výrazne nepresvedčivé a nepreskúmateľné pri zdôvodnení pre rozhodnutie podstatných skutočností, nakoľko z jeho obsahu nemožno zistiť, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, z ktorých dôkazov vychádzal a pod. Pokiaľ teda súd prvej inštancie dospel k záveru o neexistencii nároku odporcu na náhradu trov konania bez toho, že by tento svoj záver náležite zdôvodnil, a umožnil tým odporcovi sa voči takémuto záveru náležite brániť, porušil tým jeho práva na spravodlivý proces. 12.10 Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným § 389 ods. 1 písm. b) CSP. 12.11 Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, než v záujme zachovania práva účastníkov konania na riadny dvojinštančný proces so všetkými jeho atribútmi (zahŕňajúci vykonávanie základného dokazovania na rozhodujúce otázky v prvej inštancii súdov, dostatočne konkrétne právne posúdenie veci i v tomto stupni a do tretice tiež vypravenie rozhodnutia majúceho konanie skončiť odôvodnením zodpovedajúcim úprave v ust. § 236 CSP), uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 13. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 391 ods.2 CSP viazaný, opätovne posúdiť nárok odporcu na náhradu trov konania, vyhodnotiť ním uvádzané dôvody, pre ktoré mu uplatnený nárok mal vzniknúť a až následne opätovne rozhodnúť o trovách konania, to samozrejme i s vypravením nového rozhodnutia aj s odôvodnením obsahujúcim patričné odpovede na všetky významné otázky. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 14. K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods.2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).