Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 6CoP/93/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607206917 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5607206917.4 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, vo veci starostlivosti o maloleté deti X.: B., nar. XX.XX.XXXX a J., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. Y. č. XXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Liptovský Mikuláš, so sídlom Liptovský Mikuláš, M. M. Hodžu 30, deti rodičov otca B. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXXX D., Nórsko, zastúpeného JUDr. Ivetou Kalinovou, advokátkou so sídlom A. XX, XXX XX P. a matky R. Y. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. Y. č. XXX, zastúpenej spoločnosťou Kubicová, Benkóczki, Baláž - advokáti, s.r.o., so sídlom Záhradnícka 68, 821 08 Bratislava, IČO: 35 917 148, o návrhu otca na uznanie cudzieho rozhodnutia o výchove a úprave styku s maloletými deťmi, v konaní o odvolaní otca a matky detí proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 3P/266/2007-270 zo dňa 6. júla 2012, takto r o z h o d o l : Krajský súd uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . Matke detí R. Y. X. sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd uznesením č.k. 3P/266/2007-270 zo dňa 6. júla 2012 neuznal rozsudok Okresného súdu vo Vesteralene, Nórske kráľovstvo, zo dňa 21.9.2005, číslo 05-074059TVI-VTRA v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Halogalande, Nórske kráľovstvo, zo dňa 10.3.2006, číslo 05-156977 ASI-HALO a v spojení s rozhodnutím dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Nórske kráľovstvo, číslo HR-2006-00851- U, zo dňa 23.5.2006, právoplatné dňa 23.5.2006. Matke detí (označenej ako odporkyni) náhradu trov konania nepriznal. Okresný súd v podrobnom odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol: Navrhovateľ - otec maloletých detí sa návrhom doručeným súdu dňa 27.8.2007 v znení jeho zmeny a po čiastočnom späťvzatí domáhal uznania rozsudkov vydaných súdmi Nórskeho kráľovstva o úprave rodičovských práv a povinností k mal. B. a mal. J. X.. Odporkyňa - matka maloletých detí navrhla rozsudky vydané súdmi Nórskeho kráľovstva neuznať. Rodným listom mal. B. X. bolo preukázané jeho narodenie dňa XX.XX.XXXX v X., Nórsko, rodičom B. X. a R. X., rod. Y.. Rodným listom mal. J. X. bolo preukázané jeho narodenie dňa XX.XX.XXXX v P., Nórsko, rodičom B. X. a R. X., rod. Y.. Z potvrdenia Obvodného úradu Žilina, odboru všeobecnej vnútornej správy zo dňa 06.06.2012 zn. ObU- Za-OVVs1-2012/13152 bolo preukázané, že maloletý B. X. bol ku dňu XX.XX.XXXX štátnym občanom Slovenskej republiky. Z potvrdenia Obvodného úradu Žilina, odboru všeobecnej vnútornej správa zo 06.06.2012 zn. ObU-Za-OVVs1-2012/13150 bolo preukázané, že maloletý J. X. bol ku dňu XX.XX.XXXX štátnym občanom Slovenskej republiky. Z rozsudku Okresného súdu vo Vesteralene vyhláseného dňa 21.9.2005, č.k. 05-074059 TVI-VTRA súd zistil, že otec mal. B. X. a J. X. B. X. bude niesť rodičovskú zodpovednosť za obidve deti sám (v tejto časti je rozsudok účinný predbežne) a bude vykonávať každodennú starostlivosť o deti. Matka je oprávnená stretávať sa s deťmi v mieste ich bydliska. Súd matke výslovne zakázal vziať deti mimo územia krajiny. Z dôvodov tohto rozsudku vyplýva, že dňa 25.08.2005, pred hlavným pojednávaním, súd obdržal návrh otca na vydanie dočasného rozhodnutia. Okresný súd dňa 07.09.2004 na základe žiadosti o dočasné rozhodnutie pridelil matke každodennú starostlivosť o deti a zakázal ktorémukoľvek rodičovi vziať deti mimo územia krajiny bez súhlasu druhej strany. Matka (navrhovateľka) začiatkom júla 2005 s deťmi opustila krajinu bez toho, aby o svojich plánoch informovala otca detí, čím porušila rozsudok okresného súdu zo dňa 07.09.2004, ako aj dohodu rodičov uzatvorenú na prípravnom súdnom konaní dňa 09.03.2005. Pre jej neprítomnosť súd nemohol získať informácie o dôvodoch, prečo porušila súdne rozhodnutie a opustila krajinu. Vzhľadom na porušenie rozsudku okresného súdu zo 07.09.2004 o zákaze vziať deti mimo územia počas tohto konania matkou detí a vzhľadom na to, že matka zabránila otcovi v kontakte s deťmi, súd pre deti považoval za najlepšie, aby zostali v Nórsku. Keďže bolo pochybné tvrdenie matky o tom, že sa vráti v priebehu pár mesiacov a deti ( v tom čase vo veku 3 a 5 rokov) mali, vychádzajúc zo znaleckého posudku znalca Q., v doterajšom nórskom prostredí lepšie podmienky pre zdravý vývoj, ich otec dostal rodičovskú zodpovednosť sám. Tento rozsudok bol napadnutý odvolaním, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Halogalande. Z rozsudku Krajského súdu v Halogalande zo dňa 10.03.2006 č.k. 05-156977 ASI-HALO vydaného na základe odvolania matky súd zistil, že obidvom rodičom bola určená spoločná rodičovská zodpovednosť za ich mal. deti B. a J.. Odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o každodennej starostlivosti otca o deti a upravil styk matky s deťmi na dve stretnutia ročne, počas prvých dvoch rokov v trvaní jedného týždňa v mieste bydliska detí; následne sa ich trvanie predĺži na dva týždne a k stretnutiam môže dôjsť na inom mieste než je bydlisko detí. Jedno zo stretnutí by sa podľa možností malo uskutočniť počas školských letných prázdnin. Matka okrem toho bola oprávnená navštevovať deti v mieste bydliska raz za mesiac. Žiadosť otca detí o predbežnú účinnosť rozhodnutia o rodičovskej zodpovednosti odvolací súd nepovažoval za aktuálnu. Zároveň odvolací súd v rozhodnutí konštatoval, že nevyslovuje súhlas s návrhom otca detí, aby bol matke uložený zákaz vziať deti so sebou do zahraničia, s poukazom na úpravu jej styku s deťmi. Toto rozhodnutie napadla matka odvolaním, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Nórskeho kráľovstva rozsudkom z 23.05.2006. Z rozsudku dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Nórskeho kráľovstva, vyneseného dňa 23. mája 2006, označeného ako vec HR-2006-00851-U, (číslo 2006/753) bolo preukázané, že súd odvolanie matky proti rozsudku Krajského súdu v Halogalande zo dňa 10.03.2006 číslo 05-156977 ASI-HALO, zamietol. Rozhodnutie je opatrené potvrdením Úradu Najvyššieho súdu Oslo z 01.02.2007 o tom, že rozsudok je právoplatný a konečný. Kráľovské nórske ministerstvo spravodlivosti a policajný zbor písomnosťou z 28.11.2011 zn. 201000895- LKR pre adresáta „ príslušný súd Slovenskej republiky“ oznámilo právnej zástupkyni navrhovateľa, že nórsky rozsudok (rozhodnutie) je konečný (právoplatný) a vykonateľný zároveň. Podľa § 19-14 (1) Nórskeho zákona o sporoch, rozhodnutie nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť, ak sa proti nemu nemožno odvolať riadnym opravným prostriedkom. Rozsudok odvolacieho súdu Halogaland zo dňa 10.03.2006 nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným, keď najvyšší súd dňa 23.05.2006 odvolanie zamietol. Potvrdenie je preložené podľa prekladateľskej doložky do jazyka slovenského 08.02.2012 prekladateľkou Ing. J. Y.. Zároveň súd zistil z Nórskeho zákona o sporoch, ktorý bol súdu predložený, že ustanovenia § 19-14, ako aj § 19-15 ustanovujú právoplatnosť a vykonateľnosť predbežného opatrenia tak, že nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť, ak ho nie je možné napadnúť riadnym opravným prostriedkom. Podľa § 19 -15 ods. 2 tohto právneho predpisu právoplatné a predbežné opatrenie o nároku sa uzná v každom novom konaní, v ktorom sa od súdu požaduje, aby posúdil nárok s tým, aby rozhodol vo veci bez toho aby sa prejednávala jeho podstata. Podľa ods. 3 tejto právnej úpravy súd okamžite zamietne každú novú žalobu o nárok medzi tými istými účastníkmi, o ktorom sa rozhodlo v právoplatnom a vykonateľnom rozhodnutí, iba ak by navrhovateľ v dôsledku sporu o záväzný účinok predbežného opatrenia alebo v dôsledku iných osobitných okolností ešte stále mal právny záujem na konaní podľa ods. 1 až 3. Zo spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 6C/39/2006 súd zistil, že konanie o návrhu navrhovateľky R. X. Y. proti odporcovi B. X. o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností rodičov na čas po rozvode, bolo uznesením č.k. 6C/39/2006- 293 zo dňa 29.07.2010 zastavené z dôvodu existencie neodstrániteľnej procesnej prekážky konania res iudicata, pretože Krajský súd v Bratislave rozsudkom 10 Cudz/132/2007-75 zo dňa 27.05.2010, právoplatným a vykonateľným 07.07.2010, uznal rozhodnutie Krajského úradu v Nordlande, Nórske kráľovstvo zo dňa 01.02.2007, zn. 2006/07134, archívne č. 712.2, právoplatné dňa 01.02.2007, ktorým bolo manželstvo R. X. Y. a B. X. uzavreté dňa 05.02.2000 v Langenes, Nórske kráľovstvo, zapísané v knihe manželstiev MVSR - osobitná matrika vo zväzku OM/38, ročník 2000, strana 182, por.č. 364, rozvedené. Uznesením Krajský súd v Žiline č. k. 7Co/287/2010 - 319 zo dňa 28.10.2010 rozhodnutie Okresného súdu Liptovský Mikuláš potvrdil, rozhodnutie v tejto časti nadobudlo právoplatnosť 15.02.2011. Zo spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.zn. 6P/18/2011 bolo preukázané, že konanie o návrhu otca na nariadenie návratu maloletých detí X. do Nórskeho kráľovstva právoplatne skončené nie je, vec bola predložená súdu vyššieho stupňa. Maloletý B. pri výsluchu dňa 27.01.2011 uviedol, že bývajú s maminou v K. X., predtým bývali v K. R., chodí do piatej triedy. Do štvrtej triedy nechodil, učil sa doma s maminou, zo školy im posielali testy aj učebnice, bývali v T. V. L. a v Q.. Dôvod, prečo nebývajú v K.. X. a nechodia tam do školy im mamina vysvetlila tak, že je to preto, aby ich papu nemohol zobrať, lebo raz to už chcel urobiť a starký ich vtedy ochránil. Na Nórsko a rodinu v Nórsku si veľmi nespomína. Maloletý J. na tom istom pojednávaní uviedol, že s maminou bývajú v K.. X., chodí do 3. triedy. Do druhej triedy nechodil, boli s maminou preč. Bývali v malom mestečku na Slovensku, ktoré nechcel pomenovať, učil sa s maminou. Na Nórsko si nespomína, nevie, či tam má rodinu. S otcom sa nestretáva ani inak nekontaktuje. Chce bývať s maminou. Z výpovedí maloletých detí vypočutých v mieste ich bydliska v K.. Y. č. XXX dňa 28.10.2011 v prítomnosti detskej psychologičky PhDr. J. P. vo veci tunajšieho okresného súdu sp. zn. 6P/18/2011 súd zistil, že maloletý B. X. navštevoval 6. ročník základnej školy, chodil na plavecký krúžok. Plávať ho naučila matka, s ktorou chodí na dovolenky. Otec mu netelefonuje, pred dvoma týždňami hovoril so starou matkou z Nórska, telefonát prekladala matka. Stará matka z otcovej strany ich oklamala, pretože čo jej povedala jeho matka, to stará matka povedala otcovi dieťaťa. Nevie, či by sa niekedy chcel rozprávať s otcom, videli ho v televíznych novinách a cez počítač. Otec v televíznych novinách hovoril aký majú hnusný dom a auto, prekladala mu to mamka. Ukazovali ich dom a nejakú chalúpku, ktorá nie je ich. Tiež ukázali auto s nápisom PIZZA na streche, ktoré nebolo ich. Tieto zábery sú na you tube. Keby mal čarovný prsteň poskladal by hrad, v ktorom by bývala celá jeho rodina, starký, starká, mamka, brat, bratranci, sesternice. Nevie, ako by sa cítil bez mamky. Otec má toľko žien a detí, všetky ženy sa na neho sťažujú. Hovorila mu to matka a tiež to videl cez internet. Otec matku bil a skoro zabil brata, jeho zbil hrozne po zadku. Keď si hádzali vajíčka po kuchyni, dobre že tam bola mamka, otec by ich zbil. Za trest otcovi potom rozbili auto, keď hádzali kamene. B. mal vtedy asi štyri alebo päť rokov a pamätá si to. Otcovi by priradil hračku diviaka, lebo je hádavý, kričal, keď boli na súde. Figúrku diviaka maloletý B. uložil na koniec radu, za všetky ostatné zvieratká symbolizujúce jednotlivých členov rodiny. Maloletý J. X. uviedol, že chodí do 4. ročníka ZŠ, s bratom si dobre rozumie, kamarátov má v mieste bydliska aj v škole. Otca označil hračkou, ktorú pomenoval ako dolámanec a dal by ho na posledné miesto radu v rodine. Uviedol, že nemá k otcovi dobrý vzťah, stále im robí zle. Pamätá si na bitku. Keby mal zázračný prsteň, otca by premenil na prasa, lebo mu stále robí zle, klame vo všetkých veciach, že ich uniesla matka, že majú hnusné auto a dom. Niekedy otcovi volajú, nechce zdvihnúť telefón; otec im nevoláva. Nechce ísť za otcom, nemá ho rád. J. chce mať pokoj. Navrhovateľ - otec detí na pojednávaní uviedol, že matka uniesla obidve deti. Ona nemá stabilné prostredie na výchovu detí, od momentu návratu na Slovensko žila na rôznych miestach, rok sa s deťmi skrývala. Po zatknutí matky v Anglicku stratil s deťmi telefonický, aj akýkoľvek iný kontakt, nemal ich adresu. Otec je učiteľom v Nórsku na strednej škole. Odkedy matka odišla z Nórska, prišlo mu z jej adresy, ako aj od jej rodičov viac výhražných listov, v ktorých sú aj citácie z biblie. Je pravdou, že tento prípad sa stal v Nórsku sledovaným. Podľa jeho názoru v tomto prípade ide o špekulácie ohľadom peňazí. K výpovedi svedkyne R. N. uviedol, že v nej nevidí žiadne fakty. Pokiaľ sa snažil matke dovolať, jej telefón bol zablokovaný; ak telefonoval k starým rodičom, títo telefón zložili. Odporkyňa - matka detí vo výpovediach uviedla, že do Nórska odchádzala so znalosťou len anglického jazyka, v domácnosti sa rozprávali po anglicky. Nórsky jazyk sa naučila z televízie, navštevovala dva mesiace jazykový kurz. Mala za to, že v súdnom konaní mal byť tlmočník. Žiadala zohľadniť názor detí, ktoré zažili agresivitu ich otca smerujúcu voči nej, ako aj voči nim. Stala sa situácia, že otec detí ju škrtil a B. vo veku približne 4 roky ju bránil. Deti sú na Slovensku kľudnejšie, prosperujú. Jej päťročný pobyt v Nórsku bol prerušovaný aj na dlhšie časové obdobia, napr. počas tehotnosti s J., bola hospitalizovaná od 26.09. do 12.10.2001, tiež navštevovala rodinu, absolvovala na Slovensku vodičský kurz. Otec synom telefonoval naposledy v decembri 2011, deti s ním hovoriť nechceli. Rozhodnutia nórskych súdov sú staré, nezodpovedajú vyspelosti a veku detí, ktoré sa zžili so slovenským prostredím, sú tu šťastné. Pri odchode z Nórska neuvažovala nad dočasným zákazom vyvezenia detí mimo územia Nórska, pociťovala potrebu deti chrániť. O agresivite bývalého manžela začala v konaní rozprávať až neskôr, lebo ide o nepríjemné veci, ktoré dlho tajila a nehovorila o nich ani rodičom. Nie je štátnou občiankou Nórskeho kráľovstva. Na pojednávaní dňa 04.06.2012 uviedla, že nórštinu ovláda, denne ju používa pri komunikácii s jej nórskymi priateľmi, pracovala v nórskej firme. Proti dočasnému rozhodnutiu nórskeho súdu podala odvolanie. Svedkyňa R. N., sestra matky detí vypovedala, že u odporkyne v Nórsku bývala od apríla 2001 do augusta 2001, lebo sestra mala možnosť sa zamestnať a ona jej pomáhala zabezpečiť starostlivosť o mal. B.. Zistila, že medzi manželmi dochádza k nezhodám. Asi v máji bola v kuchyni a zo spálne počula krik, hluk, potom keď vyšla sestra, plakala, bolela ju hlava a svedkyňa si všimla že má odretý nos. Priamo pri útoku nebola, do konca jej pobytu sa situácia neopakovala. Mala vedomosť o tom, že medzi manželmi prebiehali v Nórsku konania o deti, v tom čase nikto nepožiadal o svedectvo. Po návrate svedkyne odporkyňa chodila na Slovensko na dva tri mesiace, potom pre ňu prišiel B. a spolu odcestovali do Nórska. Navrhovateľ sa s odporkyňou rozprával spočiatku po anglicky, neskôr po nórsky, lebo ona sa učila nórštinu, chodila do práce, navštevovala jazykový kurz. Nórsky sa naučila v krátkom čase, aj učiteľ jej v kurze povedal, že už je zbytočné, aby kurz navštevovala, že už sa nemá čo viac naučiť, že jazyk už ovláda. Právna zástupkyňa otca na pojednávaniach uviedla, že doklad o právnej moci ústredného orgánu štátu konať v prospech navrhovateľa alebo určiť ďalšieho zástupcu na tento účel v zmysle čl. 13 ods. 1 písm. a) Dohovoru k návrhu na začatie konania priložený nebol. K dokladu osvedčujúcemu, že matke maloletých detí bola riadne doručená písomnosť, ktorou sa začalo konanie alebo obdobná písomnosť (čl. 13 ods. 1, písm. c) Dohovoru) uviedla, že matka bola v konaní pred nórskymi súdmi riadne zastúpená právnym zástupcom, písomnosti boli doručované riadne. Návrh na spôsob obnovy starostlivosti o dieťa v zmysle článku 13 ods. 1 písm. e) Dohovoru bol predložený v konaní o nariadení návratu detí (vyjadrenie nórskych úradov o tom, ako bude starostlivosť o deti zabezpečená v prípade ich návratu) na pojednávaní 29.11.2010, a to správa z roku 2009 aj z r. 2011. Maloleté deti majú štátne občianstvo Slovenskej republiky aj Nórskeho kráľovstva, ale v čase premiestnenia na Slovensko 07.07.2005 mali občianstvo nórske. Konanie tunajšieho okresného súdu o nariadenie návratu detí bolo začaté v zmysle čl. 9 Dohovoru v šesťmesačnej lehote, konanie o uznanie rozhodnutia nie. Naposledy bol otec s maloletými deťmi v kontakte pred niekoľkými rokmi, telefonicky asi pred dvoma-troma rokmi, pretože matka kontakt neumožňuje. Pohľadnicu ani list z rovnakých dôvodov otec deťom neposlal. Matke bol uložený dočasne zákaz premiestniť deti rozhodnutím súdu zo 07.09.2004. Haagský dohovor o občianskych aspektoch medzinárodnoprávnych únosov detí č. 119/01 Z.z. (ďalej iba Haagský dohovor) definuje únos detí a neviaže ho na existenciu zákazu ich premiestnenia. V zmysle judikatúry aplikujúcej ustanovenia Haagského dohovoru deti nemajú byť vrátené do prostredia, kde je vojnová zóna, kde by mohli byť zneužité, kde je hladomor. Rozhodnutia nórskych súdov sú právoplatné a vykonateľné, matka nenamietala jazykovú bariéru. Matka bola vo všetkých konaniach zastúpená svojím právnym zástupcom, ktorému boli doručované písomnosti, čo vyplýva z dôvodov rozhodnutia nórskeho súdu aj zo zápisnice. Deti od únosu matkou 07.07.2005 boli pod nátlakom a ovplyvňovaním, na čo poukázali aj znalecké posudky nórskeho znalca Q. alebo slovenského znalca Dr. N., keď dochádzalo k postupnej zmene výpovede detí. V čase vykonávania znaleckého dokazovania v Nórsku mali deti tri a päť rokov a matka na otázku znalca uviedla, že násilie v rodine nie je. Po rokoch už tvrdí, že bola týraná. Tvrdenie matky o násilí v rodine nebolo preukázané. Dala do pozornosti článok 9 ods. 1, písmeno a) Dohovoru. Matka sa skrývala na neznámom mieste, bola hľadaná Interpolom. Nórsky krajský súd rozhodol v čase, keď matka už bola s deťmi na Slovensku. K tvrdeniam o nemožnosti matky vyjadriť sa pred súdom poukázala na riadne jej zastúpenie nórskym advokátom a na to, že pri predbežnej dohode o úprave výkonu rodičovských práv a povinností dňa 07.09.2004 matka sama podala návrh súdu, vyjadrovala sa v nórskom jazyku. Matka nie je dostatočnou morálnou autoritou pre deti, pretože v znaleckom posudku nórskeho znalca Q. bolo uvedené, že matka ponúkla otcovi pre prípad späťvzatia návrhu polovicu príspevku, ktorý poberá na deti, teda ponúkla niečo ako úplatok, aby sa vzdal starostlivosti o deti. Tiež v tom čase navrhla, že ona si zoberie mladšieho a otec si zoberie staršieho syna. Matka dodatočne uvádza nové a nové skutočnosti. Napriek tomu, že mala vedomosť o tom, že je na ňu vydaný medzinárodný zatykač v súvislosti s únosom detí, opustila územie Slovenska a išla do Veľkej Británie, čiže riskovala zatknutie a fakticky opustila deti. List právnych zástupcov matky zo 07.11.2005 je bezpredmetný, pretože zákaz vycestovania pre deti bol vydaný Okresným súdom v Nórsku 07.09.2004. Právny zástupca matky na pojednávaniach uviedol, že mal. B. aj J. sú aj štátnymi občanmi Slovenskej republiky. Krajský súd v Halogalende nevyhovel návrhu otca, aby matke v súvislosti so stretávaním sa s deťmi bolo zakázané vziať ich so sebou do zahraničia. Rozhodnutia nórskych súdov nemôžu byť uznané pre odňatie možnosti matke detí konať pred nórskymi orgánmi, lebo jej materským jazykom je slovenčina a nórske orgány s ňou konali v jazyku nórskom, na základe telefonických rozhovorov uskutočňovaných v nórštine. Matka v čase vydania uvedených rozhodnutí aj v súčasnosti je štátnou občiankou Slovenskej republiky. Nie je možné postupovať podľa čl. 8 ani čl. 9 Dohovoru, lebo nórske rozhodnutia boli vydané po návrate matky a detí na Slovensko. Dve kumulatívne podmienky vyžadované pre postup podľa čl. 12 nie sú splnené. Neexistuje vykonateľné rozhodnutie, týkajúce sa starostlivosti o deti vyhlasujúce, že premiestnenie detí bolo nezákonné. Zákaz vycestovať uložený rozhodnutím okresného súdu bol zmenený Krajským súdom a potvrdený dovolacím súdom, nešlo o neoprávnené premiestnenie detí. Navrhol odmietnutie uznania týchto rozhodnutí v zmysle čl. 10, ods. 1. písm. a/, lebo navrhovateľ sa správal agresívne k matke aj k deťom, ako je uvedené v odôvodnení rozhodnutia Okresného súdu vo Vesteralene aj vo výpovedi svedkyne N.. Deti by teda boli vydané do prostredia, kde už bola agresivita na nich aplikovaná, čo je v rozpore s čl. 16, čl. 19 Ústavy SR, ako aj s čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa. Poukázal na potrebu splnenia náležitostí daných článkom 13 Dohovoru, keď nie je dodržaná hmotnoprávna lehota podľa jeho čl. 9 - k premiestneniu detí došlo 07.07.2005, návrh bol podaný po viac ako dvoch rokoch 27.08.2007. Nie sú splnené podmienky ani podľa čl. 10 odsek 1 písmeno b/. Nie je pravdou, že matka neumožňuje kontakt otca s deťmi. V decembri 2011 chcel otec s chlapcami hovoriť, ale deti sa samé rozhodli a otca odmietli. Na Vianoce 2011 matka p. X. poslala balíčky. Vykonávané rozhodnutie je staré päť, šesť rokov a nezohľadňuje záujmy detí. Navrhol rozhodnutie neuznať podľa článku 10 ods. 1, písm. b) Dohovoru. Deti majú na Slovensku vytvorené sociálne aj rodinné prostredie, chodia tu do školy, samé prejavili vôľu zostať na Slovensku. Keby boli rozhodnutia uznané a deti vrátené, deti by utrpeli neprimeranú ujmu, nakoľko prostredie na Slovensku považujú za svoje domáce prostredie, prežili tu viac ako polovicu svojho života. Zmeny na strane detí v zmysle článku 10 ods. 1, písm. d) Dohovoru boli zavinené správaním otca, ktorý fyzicky napádal matku detí aj deti. Matka nemala inú možnosť než odsťahovať sa na Slovensko. K podstatnej zmene okolností došlo aj z dôvodov nie skutočného záujmu otca o maloleté deti, od ktorého si deti vytvorili zjavný odstup. Poukázal na nezlučiteľnosť dôsledkov rozhodnutia so základnými zásadami právneho poriadku dožiadaného štátu podľa článku 10 ods. 1, písm. a) Dohovoru. Návrhy na spôsob obnovy rodičovskej starostlivosti boli doručené v roku 2010 a 2011, hoci mali byť prílohou návrhu. Matka počas súdnych konaní vypovedala telefonicky a jej pobyt bol známy. Bola vo svojom konaní dobromyseľná, jej právni zástupcovia advokátska kancelária Egil Berg a Sigve Hansen listom zo 07.11.2005 konštatujú, že rozsudok Okresného súdu vo Vesteralene nie je právoplatný vzhľadom na podané odvolanie. Podľa presvedčenia advokáta Egila Berga má matka plné právo ponechať si deti na Slovensku, aj keď rozsudok nevyhovel jej žiadosti o zverenie detí do starostlivosti. Navrhol zamietnutie návrhu, keďže deti boli aj štátnymi občanmi Slovenskej republiky a nie je možné, aby cudzia krajina zakázala občanovi iného štátu vycestovať. Poukázal na článok 10 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa. Okresný súd v Vesteralene v roku 2004 pri vydávaní rozhodnutia nemal vedomosť o tom, že obidve deti boli aj slovenskými štátnymi občanmi. Rozhodnutia nórskeho súdu nie je možné uznať v zmysle článku 10 ods. 1, písm. a), b) Dohovoru o uznávaní cudzích rozhodnutí, pretože sú v rozpore so základnými zásadami právneho poriadku SR, pretože matka bola pozbavená zodpovednosti za deti, ktorá bola prenesená výlučne na ich otca. Styk matky a detí bol týmito rozhodnutiami upravený v neprimeranom rozsahu a rozhodnutia neobsahujú úpravu výživy maloletých detí, takže nespĺňajú základné zásady slovenského právneho poriadku. Tiež sú v rozpore s ustanovením článku 10 ods. 1, písm. b) Dohovoru o uznaní rozhodnutí, pretože k uplynutiu doby došlo nie výlučne z dôvodu zmeny pobytu detí; dôsledky pôvodného rozhodnutia sú zjavne v rozpore s blahom dieťaťa. Nie je pravdou, že matka znemožňuje kontakt otca s deťmi. V čase premiestnenia detí otec nemal problém s viacerými návštevami Slovenska, kontakty boli prerušené po uznaní p. X. vinného zo spáchania priestupku po napadnutí starého otca detí. K návrhu na začatie konania neboli priložené všetky prílohy a doklady vyžadované dohovorom v zmysle článku 13 v spojení s čl. 4 ods. 2, minimálne doklad podľa čl. 13 ods. 1, písm. a) a písm. f). Spochybnil aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľa na podanie tohto návrhu, keď oprávneným subjektom by mal byť ústredný orgán SR s poukazom na článok 5 ods. 1, písm. c) Dohovoru odkazujúceho na čl. 4. Ústredným orgánom v dožiadanom štáte SR je Centrum pre medzinárodnoprávnu pomoc na ochranu detí a mládeže, ktoré tento návrh nepodalo. Kolízny opatrovník maloletých detí navrhol rozhodnutia súdov Nórskeho kráľovstva neuznať, keďže deti sú zžité s tunajším prostredím, majú dobré podmienky pre svoj rast a prejavili vôľu zostať na Slovensku. Podľa čl. 1 Európskeho dohovoru o uznávaní a výkone rozhodnutí týkajúcich sa starostlivosti o deti a o obnove starostlivosti o deti z 20.5.1980 (ďalej iba Dohovor) na účely tohto dohovoru a) dieťa označuje osobu akéhokoľvek štátneho občianstva, ak nedosiahla vek 16 rokov a nemá právo rozhodovať o mieste svojho pobytu podľa právneho poriadku štátu, v ktorom má svoj obvyklý pobyt, právneho poriadku štátu, ktorého je občanom, alebo vnútroštátnych právnych predpisov dožiadaného štátu, b) orgán označuje justičný alebo administratívny orgán, c) rozhodnutie týkajúce sa starostlivosti znamená rozhodnutie orgánu v rozsahu, v ktorom sa týka osobnej starostlivosti o dieťa vrátane práva rozhodovať o mieste jeho pobytu alebo v ktorom sa týka práva styku s dieťaťom, d) neoprávnené premiestnenie dieťaťa označuje premiestnenie dieťaťa do cudziny pri porušení rozhodnutia týkajúceho sa starostlivosti o dieťa, ktoré bolo vydané v jednom zmluvnom štáte a ktoré je v tom štáte vykonateľné; neoprávnené premiestnenie tiež zahŕňa i) nevrátenie dieťaťa z cudziny po skončení obdobia výkonu práva styku s týmto dieťaťom alebo po skončení akéhokoľvek iného dočasného pobytu na inom území, než na ktorom sa starostlivosť vykonáva, ii) premiestnenie, ktoré bolo následne vyhlásené za nezákonné podľa článku 12. Podľa čl. 4 Dohovoru ods. 1, 2 každý, kto dosiahol v zmluvnom štáte rozhodnutie týkajúce sa starostlivosti o dieťa a kto si chce toto rozhodnutie nechať uznať alebo vykonať v inom zmluvnom štáte, môže predložiť na tento účel návrh ústrednému orgánu ktoréhokoľvek zmluvného štátu. K návrhu je potrebné pripojiť doklady uvedené v článku 13. Podľa čl. 5 Dohovoru ods. 1 písm. c/ ústredný orgán v dožiadanom štáte prijme všetky kroky, ktoré považuje za primerané, alebo zabezpečí, aby tieto kroky boli prijaté, ak je to potrebné, tým, že začne konanie pred príslušnými orgánmi, aby zabezpečil uznanie alebo výkon rozhodnutia. Podľa čl. 7 Dohovoru rozhodnutie týkajúce sa starostlivosti vydané v jednom zmluvnom štáte sa uznáva a je vykonateľné v inom zmluvnom štáte za predpokladu, že je vykonateľné v štáte pôvodu. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru v prípade neoprávneného premiestnenia ústredný orgán dožiadaného štátu zabezpečí okamžité prijatie opatrení na obnovenie starostlivosti o dieťa, ak a) v čase začatia konania v štáte, kde bolo rozhodnutie vydané, alebo v čase neoprávneného premiestnenia, ak toto nastalo skôr, dieťa a jeho rodičia mali výlučne štátne občianstvo toho štátu a dieťa malo svoj obvyklý pobyt na území toho štátu a b) žiadosť o obnovenie sa uplatnila na ústrednom orgáne v lehote do šiestich mesiacov odo dňa neoprávneného premiestnenia. Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru ak podľa právneho poriadku dožiadaného štátu sa požiadavky odseku 1 tohto článku nemôžu splniť bez zapojenia justičného orgánu, žiadne z dôvodov odmietnutia uvedené v dohovore sa nevzťahujú na súdne konanie. Podľa č. 9 ods. 1 Dohovoru v prípade neoprávneného premiestnenia, iného ako uvedeného v článku 8, v ktorom bol návrh podaný ústrednému orgánu v lehote šiestich mesiacov odo dňa neoprávneného premiestnenia, môžu byť uznanie a výkon odmietnuté, iba a) ak v prípade rozhodnutia vydaného v neprítomnosti odporcu alebo jeho právneho zástupcu nebola odporcovi riadne doručená písomnosť, ktorou sa konanie začalo, alebo obdobná písomnosť v lehote primeranej na to, aby si mohol zabezpečiť svoju obhajobu; také nedoručenie nemôže byť dôvodom na odmietnutie uznania alebo výkonu, ak sa doručenie nevykonalo z dôvodu, že odporca utajoval svoje miesto pobytu pred osobou, ktorá konanie začala v štáte pôvodu, b) ak v prípade rozhodnutia vydaného v neprítomnosti odporcu alebo jeho právneho zástupcu, právomoc orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, nebola založená na základe i) obvyklého pobytu odporcu alebo ii) posledného spoločného obvyklého pobytu rodičov dieťaťa, pričom aspoň jeden z týchto rodičov musí mať naďalej tento obvyklý pobyt, alebo iii) obvyklého pobytu dieťaťa, c) ak je rozhodnutie nezlučiteľné s rozhodnutím týkajúcim sa starostlivosti, ktoré sa stalo vykonateľné v dožiadanom štáte pred premiestnením dieťaťa, okrem prípadov, keď dieťa malo svoj obvyklý pobyt na území dožadujúceho štátu najmenej jeden rok pred jeho premiestnením. Podľa č. 9 ods. 2, 3 Dohovoru ak návrh nebol zaslaný ústrednému orgánu, použijú sa ustanovenia odseku 1 tohto článku rovnako na žiadosť o uznanie alebo výkon, ktorá bola podaná v lehote šiestich mesiacov odo dňa neoprávneného premiestnenia. Za žiadnych okolností sa cudzie rozhodnutie nesmie preskúmať vo veci samej. Podľa č. 10 ods. 1 Dohovoru v iných prípadoch, než sú uvedené v článkoch 8 a 9, sa môže uznanie a výkon odmietnuť nielen na základe dôvodov uvedených v článku 9, ale aj na základe jedného z týchto dôvodov: a) ak sa preukáže, že dôsledky rozhodnutia sú zjavne nezlučiteľné so základnými zásadami právneho poriadku dožiadaného štátu, ktoré sa týkajú rodiny a dieťaťa, b) ak sa preukáže, že z dôvodu zmeny okolností vrátane uplynutia času, ale nie výlučne z dôvodu zmeny pobytu dieťaťa po neoprávnenom premiestnení, dôsledky pôvodného rozhodnutia sú zjavne v rozpore s blahom dieťaťa, c) ak v čase, keď bolo začaté konanie v štáte pôvodu, i) dieťa bolo štátnym občanom dožiadaného štátu alebo v ňom malo svoj obvyklý pobyt a ak taká väzba neexistovala so štátom pôvodu, ii) dieťa bolo štátnym občanom štátu pôvodu a súčasne aj dožiadaného štátu a malo svoj obvyklý pobyt v dožiadanom štáte, d) ak je rozhodnutie nezlučiteľné s rozhodnutím vydaným v dožiadanom štáte alebo s rozhodnutím vydaným v treťom štáte, ktoré je vykonateľné v dožiadanom štáte v dôsledku konania začatého pred podaním žiadosti o uznanie alebo výkon, a ak odmietnutie je v súlade s blahom dieťaťa. Podľa čl. 12 Dohovoru, ak v čase premiestnenia dieťaťa do cudziny neexistuje vykonateľné rozhodnutie týkajúce sa starostlivosti o toto dieťa vydané v zmluvnom štáte, ustanovenia dohovoru sa uplatnia na akékoľvek následné rozhodnutie, ktoré sa týka starostlivosti o toto dieťa a ktoré vyhlasuje premiestnenie za nezákonné, vydané v zmluvnom štáte na žiadosť osoby, ktorá má vo veci právny záujem. Podľa čl. 13 ods. 1 Dohovoru k žiadosti o uznanie alebo výkon rozhodnutia týkajúceho sa starostlivosti v druhom zmluvnom štáte sa musí pripojiť a) doklad, ktorý oprávňuje ústredný orgán dožiadaného štátu konať v prospech navrhovateľa alebo určiť ďalšieho zástupcu na tento účel, b) odpis rozhodnutia, ktorý spĺňa všetky potrebné náležitosti hodnovernosti, c) v prípade rozhodnutia vydaného v neprítomnosti odporcu alebo jeho právneho zástupcu, doklad, ktorý osvedčuje, že odporcovi bola riadne doručená písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo obdobná písomnosť, d) ak je to potrebné, doklad, ktorý osvedčuje v súlade s právnym poriadkom štátu pôvodu, že rozhodnutie je vykonateľné, e) ak je to možné, vyhlásenie, z ktorého vyplýva miesto pobytu alebo pravdepodobné miesto pobytu dieťaťa v dožiadanom štáte, f) návrh na spôsob obnovy starostlivosti o dieťa. Podľa čl. 13 ods. 2 Dohovoru ak je to potrebné, musia byť uvedené doklady doplnené prekladom podľa ustanovení článku 6. Podľa čl. 15 Dohovoru ods. 1 skôr ako príslušný orgán dožiadaného štátu vydá rozhodnutie podľa článku 10 ods. 1 písm. b), a) zistí názory dieťaťa, ak ich zistenie nie je neúčelné najmä z dôvodov jeho veku a rozumovej vyspelosti, a b) môže žiadať o vykonanie akýchkoľvek primeraných prešetrení. Spravujúc sa citovanou právnou úpravou okresný súd dospel k záveru, že pre nedodržanie formálnych náležitostí (nepredloženie príloh návrhu podľa článku 13 ods. 1 písm. a/, e/, f/ Dohovoru) a z dôvodu článku 10 ods. 1 písm. b/ Dohovoru nemohol uznať rozsudky vydané v Nórskom kráľovstve. V prvom rade okresný súd poukázal na skutočnosť, že matka s deťmi opustila územie Nórskeho kráľovstva dňa 7.7.2005, teda ešte pred vydaním súdnych rozhodnutí, ktorých uznania sa otec maloletých detí domáha. O neoprávnenom premiestnení podľa článku 1 písm. d/ Dohovoru by v prípade rozhodnutí, ktorých uznania sa otec domáha, bolo možné hovoriť, len ak by rozsudok okresného súdu zakazujúci matke previesť ich deti mimo územia krajiny bol vydaný pred dátumom 7.7.2005. Matka deti premiestnila neoprávnene, ale v dôsledku porušenia dočasného rozhodnutia - rozsudku Nórskeho okresného súdu zo dňa 7.9.2004, čo vyplýva z dôvodov rozsudku okresného súdu vo Vesteralene zo dňa 21.5.2005. Otec detí však žiadne právne kroky vo vzťahu k tomuto dočasnému rozhodnutiu a jeho realizácii (obdobe slovenského predbežného opatrenia) nepodnikol, nedomáhal sa jeho uznania ani výkonu v tomto ani inom konaní. Vzhľadom na otcom detí vymedzený predmet konania okresný súd ustálil, že v súvislosti s rozhodnutiami, ktorých uznania sa otec domáha, matka deti neoprávnene nepremiestnila. Následne zisťoval naplnenie formálnych náležitostí konania podľa III. časti Dohovoru. V tomto smere okresný súd uviedol, že navrhovateľ v rozpore s článkom 13 ods. 1 písm. a/ Dohovoru nepripojil k žiadosti o uznanie doklad oprávňujúci ústredný orgán dožiadaného štátu, t.j. Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže konať v prospech navrhovateľa alebo určiť na tento účel ďalšieho zástupcu. Nepripojil k nej ani v článku 13 ods. 1 písm. e/ Dohovoru požadované vyhlásenie, z ktorého vyplýva miesto pobytu alebo pravdepodobné miesto pobytu detí v dožiadanom štáte. Predloženie tohto dokladu v čase začatia konania bolo možné, nakoľko sa matka až neskôr s deťmi skrývala na rôznych miestach Slovenska. Otec detí k žiadosti o uznanie nepripojil ani návrh na spôsob obnovy starostlivosti o dieťa v zmysle článku 13 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Na pojednávaní dňa 29.11.2010 v konaní o nariadení návratu detí vedenom pod sp.zn. 6P/18/2011 predložil síce vyjadrenie nórskych úradov z roku 2009 a z roku 2011 o zabezpečení starostlivosti o deti v prípade ich návratu, ale ide o správy nezodpovedajúce stavu v čase začatia konania o uznaní rozhodnutí. Pre nedodržanie vyššie uvedených formálnych náležitostí - nepredloženie príloh návrhu podľa článku 13 ods. 1 písm. a/, e/, f/ Dohovoru nemohol rozhodnutia súdov Nórskeho kráľovstva uznať. Pri skúmaní, či boli naplnené hmotno-právne podmienky pre požadované uznanie cudzích rozhodnutí dospel k záveru, že rozhodnutia súdov Nórskeho kráľovstva nemožno uznať z dôvodu zakotveného v článku 10 ods. 1 písm. b/ Dohovoru. Dôsledky pôvodného rozhodnutia sú totiž zjavne v rozpore s blahom maloletých detí, ktoré boli vypočuté v tomto konaní dňa 27.1.2011 a v konaní vedenom pod sp.zn. 6P/18/2011 (nariadenie návratu) v prítomnosti detskej psychologičky dňa 28.10.2011. Maloleté deti žijú na Slovensku 6 rokov, od svojho útleho veku, výlučne so svojou matkou. Deti deklarovali nezáujem o akýkoľvek kontakt s otcom, ktorého nevideli niekoľko rokov. Otec je pre deti neznámy človek, neviažu ich k nemu žiadne pozitívne citové väzby, príjemné spomienky a zážitky. Deti žijú v K. Y., kde majú svoje veci, postele, hračky, kamarátov, jednoducho svoj domov. Majú vytvorené sociálne väzby so svojimi spolužiakmi, navštevujú školu. Otec je na pokraji ich záujmu, nezačleňujú ho do svojho života. Je nemysliteľné, aby deti odrazu žili, v prípade uznania nórskych rozsudkov, v spoločnej domácnosti s človekom ktorý je pre nich cudzí, v neznámej krajine, neovládajúc jej reč. Od doby vydania rozhodnutí súdov Nórskeho kráľovstva sa zmenili okolnosti rozhodujúce pre posúdenie blaha detí, ktorých záujem na riadnom a zdravom vývoji je prvoradý a prevyšuje osobné ambície a záujmy ich rodičov. Táto zmena je vyvolaná aj, ale nielen výlučne, zmenou pobytu detí; svoj podiel na nej má uplynutie času aj správanie sa rodičov. V závere odôvodnenia okresný súd apeloval na matku detí, aby skutočnosť, že jej vzťah s otcom detí stroskotal, neprenášala do vzťahu otca a detí. Naopak, je jej povinnosťou nielen umožniť kontakt otca a detí, ale deti do tohto kontaktu primerane, postupne a vhodnou formou pripraviť najmä po psychickej stránke. S poukazom na ust. § 150 O.s.p. okresný súd matke detí z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal právo na náhradu trov konania, i keď bola v tomto konaní úspešná. Dôvody pre použitie vyššie citovaného ustanovenia zákona okresný súd videl v okolnostiach prípadu a v postoji účastníkov v konaní. V tomto smere uviedol, že matka detí svojím správaním (neoprávneným premiestnením maloletých detí) donútila otca detí, aby sa ochrany svojich práv a práv svojich synov domáhal v súdnom konaní. Rovnako svojím postojom spôsobila predĺženie konania, nakoľko ukrývala seba aj deti na neznámych adresách a tým odďaľovala vydanie rozhodnutia. Otcovi detí vznikli v súvislosti len s účasťou na pojednávaniach značné cestovné výdavky, nehovoriac o ďalších súdnych trovách. Bolo by preto v rozpore s dobrými mravmi, aby znášal aj trovy, ktoré vznikli matke detí v tomto konaní. Proti uzneseniu podal odvolanie otec detí, ktorý ho navrhol zmeniť tak, že sa rozhodnutia súdov Nórskeho kráľovstva na území Slovenskej republiky uznajú. Konštatovanie okresného súdu, že matka neoprávnene premiestnila deti v dôsledku porušenia dočasného rozhodnutia - rozsudku nórskeho okresného súdu zo dňa 7.9.2004, ale nie na základe rozsudkov, ktorých uznania sa domáha, je alibistické a umelo vykonštruované. Pokiaľ bol vydaný právoplatný rozsudok, ktorého uznania sa domáha, v takom prípade pôvodné dočasné rozhodnutie zo dňa 7.9.2004 stratilo platnosť, a preto nie je dôvod žiadať o uznanie dočasného rozhodnutia. S poukazom na článok 4 ods. 1 Dohovoru nebolo jeho povinnosťou obrátiť sa na ústredný orgán zmluvného štátu, nakoľko je v predmetnom konaní zastúpený advokátom. Preto na daný prípad nie je možné aplikovať ustanovenie článku 13 ods. 1 písm. a/ Dohovoru. Doklad v zmysle článku 13 ods. 1 písm. e/ Dohovoru nepredložil, nakoľko nemal vedomosť o tom, kde sa v čase podania návrhu maloleté deti nachádzajú. Nemohol vedieť, či deti nie sú u niektorého z rozsiahleho príbuzenstva matky, prípadne na inom mieste. Poznamenal, že podľa článku 13 ods. 1 písm. e/ Dohovoru sa predloženie vyhlásenia o mieste pobytu dieťaťa vyžaduje len vtedy, ak je to možné. Doklad v zmysle článku 13 ods. 1 písm. f/ Dohovoru predložil v konaní o návrat detí vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.zn. 6P/18/2011, pričom žiadal o pripojenie tohto spisu ku konaniu. Skutočnosť, že tieto doklady nezodpovedali stavu v čase začatia konania, ale až neskôr, nemôžu mať vzhľadom na dĺžku tohto konania vplyv. Aktuálny návrh na spôsob obnovy starostlivosti o deti bol podaný, pričom dodatočným predložením tohto dokladu navrhovateľ len doplnil svoj návrh. Pokiaľ okresný súd odôvodnil neuznanie nórskych rozsudkov aj s poukazom na článok 10 ods. 1 písm. b/ Dohovoru, týmto konštatovaním rozhodol, že plynutie času, ktoré je v prípade únosu detí v neprospech rodiča, ktorému boli deti unesené, je možné akceptovať a tým vyčlenil tohto rodiča zo starostlivosti o svoje deti. Okresný súd nebral do úvahy možnosť, že na styk s otcom je možné deti pripraviť pod dohľadom psychológa. Napokon zo správy nórskych úradov je zrejmé, že tieto sú pripravené pomôcť začleniť sa deťom do prostredia. Matka detí vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že napadnuté odvolanie nespĺňa náležitosti odvolania podľa § 205 ods. 1 O.s.p., nakoľko v ňom chýba vymedzenie, v akom rozsahu sa uznesenie napáda. V ďalšej časti vyjadrenia uviedla, že napadnuté uznesenie v časti výroku, ktorým súd neuznal rozhodnutia nórskych súdov, považuje za vecne správne. Okresný súd správne poukázal na formálne vady návrhu otca a nesplnenie podmienok tak, ako ich vyžaduje samotný Dohovor. Okresný súd veľmi citlivo a objektívne posúdil otázku záujmu maloletých detí a aj na základe ich výpovedí dospel k jednoznačnému a správnemu rozhodnutiu, ktoré v prvom rade sleduje záujem maloletých detí. Zotrval na názore, že v danom prípade otcovi chýba na podanie návrhu na uznanie aktívna legitimácia, ktorú má v zmysle Dohovoru len ústredný orgán v danom štáte. V časti týkajúcej sa nesplnenia formálnych podmienok podaného návrhu sa matka v plnom rozsahu stotožnila s argumentáciou a dôvodmi okresného súdu. K otázke posúdenia neoprávnenosti a nezákonnosti premiestnenia maloletých detí uviedla, že dočasné rozhodnutie nórskeho súdu, ktorým bol uložený zákaz vycestovania detí z územia Nórska, je ako také neplatné, nakoľko koliduje s ustanoveniami Dohovoru o právach dieťaťa, ktorého signatárom je aj Nórske kráľovstvo. Je zrejmé, že v tomto konaní nie je možné meniť alebo revidovať rozhodnutia nórskych súdov, nemožno však nekontrolovane preberať ako podklad pre rozhodnutie dokumenty alebo rozhodnutia, ktoré sú v zjavnom rozpore so záväznými normami medzinárodného práva. Rovnako ako Slovensko, aj Nórsko sa zaviazalo dodržiavať a rešpektovať ustanovenia Dohovoru o právach dieťaťa, vrátane článku 10 ods. 2 tohto dohovoru, ktorý v podstate zakazuje signatárskym krajinám a ich orgánom obmedzovať právo dieťaťa na opustenie krajiny, resp. právo dieťaťa na vstup do vlastnej krajiny. Z rozhodnutí nórskych súdov, ktoré navrhovateľ žiada uznať, je celkom zjavné, že nórske súdy vôbec neskúmali otázku štátnej príslušnosti maloletých detí, najmä či majú aj slovenské štátne občianstvo. Ak by boli túto otázku skúmali, neboli by mohli nikdy vydať rozhodnutie, ktorým by zakázali maloletým deťom X. slobodne opustiť územie Nórskeho kráľovstva. V týchto intenciách bola matka detí napokon inštruovaná aj svojim právnym zástupcom v Nórsku, ktorý jej písomne oznámil, že sa môže s deťmi kľudne zdržiavať na Slovensku a že v tomto smere nie je nijako obmedzená. S poukazom na tieto skutočnosti navrhla odvolaciemu súdu uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdiť. Zároveň žiadala priznať trovy odvolacieho konania vo výške 159,16 eur. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedol, že rozhodnutie okresného súdu považuje za správne. Z jeho hľadiska je dôležité, že deti na Slovensku prežili väčšinu svojho doterajšieho života, majú tu vytvorené vhodné podmienky pre výchovu a starostlivosť, majú tu väzby a sami uvádzajú, že chcú zotrvať v tomto prostredí a v starostlivosti matky. Proti výroku uznesenia o trovách konania podala odvolanie matka detí, ktorá žiadala uznesenie okresného súdu v tejto časti zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. V úvode odvolania najskôr citovala ustanovenia §§ 142 ods. 1, 150 ods. 1, 151 ods. 1 O.s.p., článok 2 ods. 1 a článok 10 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a mala za to, že okresný súd sa uvedenými ustanoveniami dôsledne neriadil. Skutočnosť, že jej právny zástupca nevyčíslil trovy konania a trovy právneho zastúpenia, nemá vplyv na jej nárok na náhradu trov konania. Na pojednávaní dňa 6.7.2012 okresný súd totiž vyhlásil uznesenie, v rámci ktorého jej nepriznal právo na náhradu trov konania. Z dikcie ustanovenia § 151 ods. 1 O.s.p. je však zrejmé, že trovy konania vyčísli len účastník, ktorému sa náhrada trov konania prisudzuje. Nakoľko jej táto náhrada trov nebola priznaná, nemala povinnosť, aby jej právny zástupca trovy konania a trovy právneho zastúpenia vyčísľoval. Pokiaľ okresný súd v napadnutom uznesení uviedol, že jej nepriznáva náhradu trov konania z dôvodu správania sa v predmetnom konaní, takýto záver súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Okresný súd neprihliadol na skutočnosť, že dočasné rozhodnutie nórskeho súdu, ktorým bol uložený zákaz vycestovania detí z územia Nórska, je ako také neplatné, nakoľko koliduje s ustanoveniami Dohovoru o právach dieťaťa, ktorého signatárom je aj Nórske kráľovstvo. Z rozhodnutí nórskych súdov tak isto vyplýva, že nórske súdy vôbec neskúmali otázku štátnej príslušnosti maloletých detí X., resp. neskúmali, či majú aj slovenské štátne občianstvo. Ak by túto otázku skúmali, neboli by mohli nikdy vydať rozhodnutie, ktorým by zakázali maloletým deťom X. slobodne opustiť územie Nórskeho kráľovstva. Správanie matky detí preto nemožno považovať za skutočnosť hodnú osobitného zreteľa, ktorá by v jej prípade odôvodňovala nepriznanie práva na náhradu trov konania. Pokiaľ okresný súd ako ďalší dôvod hodný osobitného zreteľa uviedol, že matka svojim postojom predlžovala konanie a odďaľovala vydanie rozhodnutia, v tomto smere dala do pozornosti skutočnosť, že otec detí bol na území Slovenskej republiky právoplatne uznaný za vinného zo spáchania priestupku, ktorého sa dopustil tým, že brutálne fyzicky napadol starého otca matky pri snahe uniesť deti z územia Slovenskej republiky. Až po tomto incidente sa matka v obave o zdravie svojich synov na určitý čas vzdialila zo svojho trvalého bydliska. Toto „skrývanie“ bolo spôsobené agresívnym konaním otca detí, ktoré sa dialo aj v minulosti. Nie je zároveň pravdou, že by jej vzdialením sa došlo k predlžovaniu konania. Zo súdneho spisu je zrejmé, že v predmetnom konaní vydal prvostupňový súd v poradí štvrté rozhodnutie vo veci samej, pričom v predchádzajúcich troch prípadoch odvolací súd vždy konanie vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie prejednanie. Z týchto okolností je zrejmé, že celkovú dĺžku konania nemožno pričítať na jej ťarchu. Otec detí sa k odvolaniu matky písomne nevyjadril. Kolízny opatrovník svoje vyjadrenie k odvolaniu matky obmedzil len na konštatovanie, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel a vrátil vec okresnému súdu na opätovné prejednanie. Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie účastníkov bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu vymedzenom v ust. § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 za použitia § 156 ods. 3 O.s.p.), podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, pretože je vecne správne. V úvode svojho odôvodnenia konštatuje, že odvolanie otca detí má všetky náležitosti riadneho odvolania v zmysle ust. § 205 ods. 1, 2 O.s.p.. Pokiaľ matka detí vo vyjadrení uviedla, že otec detí nevymedzil rozsah, v akom uznesenie okresného súdu napáda, z obsahu odvolania je bez dôvodných pochybností zrejmé, že ním napáda výrok o neuznaní rozsudkov súdov Nórskeho kráľovstva, t.j. v poradí prvý výrok. V poradí druhý výrok (o trovách konania) je výrokom od prvého výroku závislým a tento odvolací súd preskúmava i v prípade, keď nebol odvolaním dotknutý (§ 212 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Odvolací súd ďalej preskúmal napadnuté uznesenie i konanie, ktoré mu predchádzalo a po preskúmaní dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi, pre ktoré prvostupňový súd neuznal rozhodnutia súdov Nórskeho kráľovstva v zmysle článku 10 ods. 1 písm. b/ a článku 13 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Vo vzťahu k článku 10 ods. 1 písm. b/ Dohovoru sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení napadnutého uznesenia, nakoľko sú vyčerpávajúce. Odvolacia námietka otca detí, že okresný súd odôvodnil neuznanie rozsudkov súdov Nórskeho kráľovstva len konštatovaním, že „je nemysliteľné, aby deti odrazu žili, v prípade uznania nórskych rozsudkov, v spoločnej domácnosti s človekom, ktorý je pre nich cudzí, v neznámej krajine, neovládajúc jej reč“, nie je dôvodná. Ide o vetu, ktorá je vytrhnutá z celkového kontextu dôvodov, na základe ktorých dospel okresný súd k záveru, že z dôvodu zmeny okolností by dôsledky rozhodnutí súdov Nórskeho kráľovstva o výchove a úprave styku maloletých X. boli v zjavnom rozpore s ich blahom. Túto zmenu okolností okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne vysvetlil a odôvodnil hlavne s poukazom na názor maloletých detí X., ktorí svoj názor prejavili nielen v tomto konaní, ale aj v konaní vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.zn. 6P/18/2011 (o návrat detí do Nórskeho kráľovstva). Za situácie, keď B. a J. opakovane vo svojich výpovediach deklarovali nezáujem o akýkoľvek kontakt so svojim otcom, nemajú k nemu žiadne pozitívne citové väzby, príjemné spomienky alebo zážitky a na druhej strane majú vytvorené silné citové väzby so sociálnym prostredím, v ktorom žijú (matka, starí rodičia, ostatní príbuzní, priatelia), bol aj podľa odvolacieho súdu naplnený dôvod neuznania podľa článku 10 ods. 1 písm. b/ Dohovoru. Odvolací súd sa stotožnil i so záverom okresného súdu o nesplnení formálnej podmienky pre uznanie rozhodnutí súdov Nórskeho kráľovstva podľa článku 13 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Odvolacia námietka otca detí v tomto smere nie je dôvodná. Podľa článku 13 bod. 1 Dohovoru návrh na spôsob obnovy starostlivosti o dieťa musí byť pripojený k návrhu na uznanie. Zo spisového materiálu je zrejmé, že k návrhu na uznanie zo dňa 27.8.2007 takýto návrh pripojený nebol. Návrh v tomto smere nepodal otec ani na pojednávaní dňa 11.6.2008, kde bol prítomný. Podobne tak neurobil ani na pojednávaniach, ktoré sa uskutočnili v dňoch 18.12.2009 a 27.1.2011, kde bol tak isto prítomný. Na pojednávaní dňa 4.6.2012 právna zástupkyňa otca detí uviedla len to, že návrh na spôsob obnovy starostlivosti bol predložený v konaní o návrat (sp.zn. 6P/18/2011), kde predkladali vyjadrenia nórskych úradov, ako bude starostlivosť o deti zabezpečená v prípade návratu. Na pojednávaní dňa 6.7.2012 právna zástupkyňa otca detí uviedla len toľko, že správy o spôsobe obnovy starostlivosti detí boli v tomto konaní (zrejme mala na mysli konanie sp.zn. 6P/18/2011) predložené na pojednávaní konanom dňa 29.11.2010. Z takto zistených skutočností teda nemožno vyvodiť záver, že by k návrhu o uznanie, resp. v rámci konania o uznanie bol pripojený návrh na spôsob obnovy starostlivosti o deti X. v zmysle článku 13 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Pokiaľ okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že neboli splnené formálne podmienky pre uznanie rozhodnutí súdov Nórskeho kráľovstva aj podľa článku 13 ods. 1 písm. a/ a článku 13 ods. 1 písm. e/ Dohovoru, odvolací súd sa s týmto názorom nestotožnil. Podľa Oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR č. 366/2001 Z.z. Slovenská republika určila za ústredný orgán podľa článku 2 Dohovoru Centrum pre medzinárodnú ochranu detí a mládeže v Bratislave. Vzhľadom na úlohy tejto inštitúcie (článok 3 Dohovoru), znenie článku 4 Dohovoru (účastník sa môže obrátiť na centrum) a najmä na skutočnosť, že o uznaní cudzích rozhodnutí v podmienkach Slovenskej republiky nerozhoduje centrum, ale súd (§ 68a zák. č. 97/1963 Zb.), na ktorý môže účastník podať návrh (§ 68b vyššie označeného zákona), otec detí nebol povinný pripojiť doklad podľa článku 13 ods. 1 písm. a/ Dohovoru. Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom okresného súdu o nesplnení formálnej podmienky pre uznanie rozhodnutí súdov Nórskeho kráľovstva podľa článku 13 ods. 1 písm. e/ Dohovoru. Podľa označeného článku sa vyhlásenie o mieste pobytu alebo pravdepodobného miesta pobytu dieťaťa v dožiadanom štáte pripája k návrhu iba vtedy, ak je to možné. Otec detí v návrhu na uznanie uviedol, že deti sa nachádzajú na území Slovenskej republiky. Nakoľko matka detí odišla z Nórskeho kráľovstva už dňa 8.7.2005, v čase podania návrhu na uznanie, t.j. dňa 27.8.2007 nebolo možné vyžadovať od otca, aby uviedol konkrétne miesto pobytu detí v Slovenskej republike. Vyššie uvedené skutočnosti však nemali vplyv na správnosť napadnutého uznesenia o neuznaní rozhodnutí súdov Nórskeho kráľovstva, nakoľko v zmysle článku 10 ods. 1 Dohovoru uznanie sa môže odmietnuť, čo i len na základe jedného z dôvodov uvedených pod písm. a/ až d/ označeného článku. Vo vzťahu ku konaniu o uznanie považuje odvolací súd za potrebné poznamenať, že z jeho úradnej činnosti je mu známa skutočnosť, že návrhu otca na návrat maloletých detí X. do Nórskeho kráľovstva nebolo uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 21.11.2011 č.k. 6P/18/2011 vyhovené. Označené uznesenie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Žiline ako súdu odvolacieho zo dňa 26.11.2012 č.k. 5CoP/80/2012. Odvolací súd na základe odvolania matky detí preskúmal i výrok napadnutého uznesenia o trovách konania a po preskúmaní dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. na prejednávanú vec považuje odvolací súd za správne, zodpovedajúce zákonu, prejednávanému prípadu i spravodlivému usporiadaniu veci. Skutočnosť, že k neuznaniu rozhodnutí súdov Nórskeho kráľovstva došlo v predmetnej veci v zásade z dôvodu uvedeného v článku 10 ods. 1 písm. b/ Dohovoru (zmena okolností, vrátane uplynutia času), je sama o sebe dôvodom hodným osobitného zreteľa pre použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. Za situácie, keď otcovi dieťaťa vznikli len v súvislosti s účasťou na pojednávaniach značné cestovné výdavky (ako to správne poznamenal okresný súd), bolo by nespravodlivé, aby znášal aj trovy, ktoré vznikli v tomto konaní matke detí. Odvolací súd na základe vyššie uvedených dôvodov a právnych úvah uznesenie okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil. Podľa § 224 ods. 1 a za použitia § 150 ods. 1 O.s.p. odvolací súd nepriznal matke detí ani trovy odvolacieho konania z dôvodov, ktoré už uviedol vyššie. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.