Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 10Co/123/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210200 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5312210200.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorého koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 8C/238/2012-77 zo dňa 14. apríla 2014 takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd napadnutým rozsudkom (v celom rozsahu) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu (majetkovú) škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Čadca. Za preukázanú považoval okolnosť podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Nadväzne mal za to, že k uspokojeniu nároku žalobcu v zákonnej lehote nedošlo. 2. V rámci vecného posúdenia okresný súd vychádzal zo skutočnosti, že v dotknutej exekučnej veci bol exekučnému súdu dňa 20.9.2010 doručený návrh na zmenu súdneho exekútora a exekučný súd po vykonaní nevyhnutných úkonov rozhodol uznesením z 18.8.2011. Následne okresný súd vyslovil niekoľko samostatných dôvodov vedúcich k zamietnutiu návrhu. Uviedol, že konajúci súd nie je oprávnený konštatovať prieťahy v konaní, ktorý záver podrobne vysvetlil, vrátane konkrétnych odkazov na príslušné zákonné ustanovenia. 3. Okresný súd zdôraznil, že pokiaľ exekučný súd posudzoval súvisiace podklady, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a túto nie je možné považovať za nesprávny úradný postup a ani za konanie vykazujúce znaky zbytočných prieťahov. Zároveň s poukazom na závery aplikačnej činnosti Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS 16/02, či I. ÚS 63/00) ani prípadné nedodržanie lehôt stanovených v zákone automaticky nevyvoláva porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Následne uzavrel, že v dotknutej exekučnej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, resp. k nezákonnému rozhodnutiu, čím nie je splnená už prvá podmienka zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Nad „rámec zákonnej povinnosti“ okresný súd zdôvodnil i záver o neexistencii škody a príčinnej súvislosti medzi tvrdeným porušením základného práva a údajnou škodou. 4. O trovách konania rozhodol (s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) tak, že v spore úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, lebo ich výšku v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil. 5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov protistrany, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Tvrdil, že okresný súd ignoroval žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu; v dôsledku čoho vykonal pojednávanie, na ktorom v neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol. Zároveň však odvolateľ prvoinštančnému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. 6. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ sa žalovaný nevyjadril k žalobe, mal okresný súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. 7. Žalobca (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z rozhodovania vylúčiť. Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie viacero omylov - napr. konštatovanie, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za významné považoval nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil. 8. Podľa žalobcu okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu celkových administratívnych výdajov. V tejto časti považoval jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný. V konaní žalobca hodlal predložiť „znalecký“ dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však dokazovanie neprípustne skrátil, pričom žalobcu nepoučil ani podľa § 120 ods. 4 O.s.p. 9. V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Na jednej strane okresný súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pre ktorú nečinnosť nenašiel žiadny objektívne udržateľný dôvod, na druhej strane však porušenie práva nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil. 10. Žalovaný ostal v odvolacom konaní nečinný. 11. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. 12. Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu strán sporu. Ťažiskom realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní dňa 14.4.2014 - sa o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa žalobca zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť. 13. Vyjadrenie žalovaného bolo okresnému súdu doručené až po nariadení pojednávania a expedovaní predvolania žalobcovi. Primeraným bol preto postup súdu, keď oboznámenie obsahu dotknutého podania ponechal na už nariadené pojednávania. Navyše, (meritórne) vyjadrenie žalovaného je žalobcovi chronicky známe z tisícok obdobných súdnych sporov medzi stranami. 14. Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 14.4.2014 - pondelok) okresný súd určil 25.2.2014 a právnemu zástupcovi žalobcu bolo predvolanie doručené dňa 19.3.2014. Až dňa 10.4.2014 v podvečerných hodinách bol konajúcemu súdu doručený elektronickým podaním návrh žalobcu „na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Tvrdený dôvod odročenia - nevylúčenie zákonnej sudkyne - bol pritom žalobcovi známy od 19.3.2014, z ktorého dôvodu nešlo o včas vykonaný návrh na odročenie pojednávania; a preto ani konajúci súd nezaťažovala povinnosť v zmysle § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (oznámenie účastníkovi nesúhlasu súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia pojednávania). 15. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení odvolateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti strany/účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. 16. Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, kde žalobca na jednej strane vytýka okresnému súdu vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Je nepochybné , že v súdenej veci pojednávanie nariadené a vykonané bolo. Taktiež je nesprávnou požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa žalovaný k návrhu nevyjadril, mal okresný súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je totiž výlučne vecou procesnej autonómie žalovaného, či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa žalovaného (bez ohľadu na to, že v súdenej veci sa žalovaný vyjadril) nepochybne bez ďalšieho neznamená povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. 17. Z obsahu spisu vyplýva, že spoločne s predvolaním na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené i poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Okresný súd v rámci odôvodnenia vysvetlil tiež nadbytočnosť dokazovania (pre nepreukázanie zodpovednosti žalovaného) znaleckým posudkom týkajúcim sa výšky škody. Neopodstatneným je tvrdenie odvolateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu nevyčkania na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. V súdenej veci totiž takýto návrh nebol ani podaný. 18. Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie pojednávania a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 2 Cdo 372/2013 z 27.11.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. 19. Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia rozsudku nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (jeho str. 5) je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané aj oboznámením uznesenia exekučného súdu - Okresného súdu Čadca sp. zn. 13Er/440/2004, ktorý dôkaz výslovne, označením povinného a spisovej značky exekútora (č.l. 1 spisu) požadoval žalobca. 20. V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p., aktuálne § 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd nemôže v sporovom/ /kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu strany sporu/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než stranou sporu v odvolaní vznesených, námietok. Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek (proti)argumentácia ohľadne konkrétnych vecných dôvodov, ktoré viedli k zamietnutiu návrhu. 21. Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov (t.j. predovšetkým na „neoprávnenosť“ konajúceho súdu vysloviť porušenie základných práv účastníka; či ústavnoprávne súvislosti), na ktorých okresný súd založil svoje meritórne rozhodnutie. Dôsledky takéhoto postupu idú výlučne na ťarchu odvolateľa a musia nevyhnutne viesť k potvrdeniu meritórneho rozhodnutia. 22. Zároveň platí, že nie je prípustné konfrontovať okresný súd so závermi, ktoré v konaní /rozhodnutí nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, resp. „že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Ide o zjavné pochybenia odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov. 23. Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že tvrdeným skutkovým základom nebolo porušenie povinností exekučného súdu pri doručovaní poverenia, ale nerozhodnutie o zmene súdneho exekútora. Navyše, išlo by aj o neprípustný odvolací argument (§ 205a O.s.p., aktuálne § 366 CSP). 24. Nenáležitým je napokon tvrdenie žalobcu o neakceptovateľnosti takého postupu súdu, keď vytvára odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom, nerešpektujúcim jedinečné skutkové okolnosti. Práve žalobcom predložené odvolanie je totiž svojou vyššie opísanou zmätočnosťou, ako aj odôvodneniu rozsudku nekorešpondujúcim obsahom ilustráciou šablónovitého/typového podávania odvolaní. V protiklade s uvedeným, napadnutý rozsudok spĺňa zákonné parametre odôvodnenia súdneho rozhodnutia. 25. Nakoľko odvolacie dôvody žalobcu boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), potvrdil napadnutý rozsudok v meritórnej časti ako vecne správny. 26. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý, výrok o trovách prvoinštančného konania. Nad bezprostredný rámec odvolania dodáva, že okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore. 27. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalobca nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto má žalovaný voči nemu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu - 100%. 28. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.