Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/129/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115208433 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5115208433.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, Mgr. Zuzany Štolcovej, v sporovej právnej veci žalobcu: J.. P. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/X, XXX XX A., právne zastúpeného: ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., so sídlom Závodská cesta 3911/24, 010 01 Žilina, IČO: 36 864 455, proti žalovanému: Ján Vrábel - STAVKROV, s miestom podnikania 013 13 Konská 105, IČO: 35290188, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Marcelom Šmehýlom, advokátom, so sídlom F. F. X/XXX, XXX XX D., v konaní o zaplatenie 68.795,49 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v podaní zo dňa 29.06.2016 proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/158/2015-647 zo dňa 07. apríla 2016, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/158/2015-647 zo dňa 07. apríla 2016, v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 68.795,49 Eur a vo výroku o trovách konania, v časti o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi na účet právneho zástupcu žalobcu trovy konania vo výške 4.977,66 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 6.970,68 Eur, do troch dní po právoplatnosti rozsudku p o t v d r z u j e. Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/158/2015-647 zo dňa 07. apríla 2016, v napadnutom výroku o trovách konania, v časti trov právneho zastúpenia vo zvyšku z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd “) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 68.795,49 Eur, do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi na účet právneho zástupcu žalobcu trovy konania vo výške 4.977,66 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 7.652,17 Eur, do troch dní po právoplatnosti rozsudku. 2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“ alebo aj len „Obchodného zákonníka“), § 536 ods. 1, 2 OBZ, § 537 ods. 1, 2, 3 OBZ, § 540 ods. 1 OBZ, § 541 OBZ, § 542 ods. 1 OBZ, § 544 ods. 1 OBZ, § 551 ods. 1, 2, 3 OBZ, § 554 ods. 1 veta prvá OBZ, § 555 ods. 1 OBZ, § 560 ods. 1, 2, 3, 4 OBZ, § 561 veta druhá OBZ, § 563 ods. 1, 2 OBZ, § 564 OBZ, § 436 ods. 1, 2, 3, 4 OBZ, § 440 ods. 1, 2 OBZ, § 373 OBZ, § 376 OBZ, § 378 OBZ, § 379 veta prvá OBZ, § 383 OBZ, § 386 ods. 2 OBZ, okresný súd žalobe vyhovel. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 05.10.2011 č.k. 11Cb/256/2007-444, ktorým uložil pôvodnému žalovanému v rade 1/ a žalovanému v rade 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť pôvodnému žalobcovi sumu 68.795,49 Eur a nahradiť pôvodnému žalobcovi trovy konania vo výške 8.943,24 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 05.10.2011 č.k. 11Cb/256/2007-444 nadobudol právoplatnosť dňa 19.12.2012 a vykonateľnosť dňa 23.12.2012 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 13.12.2012 sp.zn. 14Cob/36/2012. 3. Na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky zo dňa 28. novembra 2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. januára 2015 sp.zn. 4Mobdo 5/2013 rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/259/2007-44 zo dňa 05.10.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina sp.zn. 14Cob/36/2012 zo dňa 13.12.2012 „zrušil a vec vrátil súdu prvého súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na obsah mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky, kedy podľa jeho názoru bol obidvoma rozsudkami porušený zákon, pretože konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili, keďže na zistený skutkový stav opomenuli aplikovať ust. § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, hoci ho správne aplikovať mali. Uvedené ustanovenie je potrebné vykladať tak, že ak objednávateľovi vznikol nárok z vád diela, in concreto nárok na zľavu z ceny diela alebo nárok na nezaplatenie alebo vrátenie ceny za dielo (t.j. nárok na odstúpenie od zmluvy o dielo), potom objednávateľ nemá nárok na náhradu škody v rozsahu označených nárokov z vád. Pri posudzovaní výšky nároku objednávateľa na náhradu škody spôsobenej porušením zmluvnej povinnosti zhotoviteľa je teda potrebné od výšky škody odpočítať sumu zodpovedajúcu peňažným nárokom objednávateľa z vád diela. V danom prípade mali konajúce súdy pri skúmaní výšky škody najskôr ustáliť, aký peňažný nárok mal navrhovateľ (objednávateľ) z vád zhotovenej veci. Zo skutkového stavu zisteného súdmi vyplýva, že odporca porušil zmluvnú povinnosť zhotoviteľa veci, keďže dielo zhotovil nevhodnými a nevyhovujúcimi styčníkovými spojmi, čo sčasti spôsobilo zrútenie konštrukcie. Znamená to, že dielo malo vady v čase jeho odovzdania, za ktoré odporca zodpovedá podľa ust. § 560 ods. 2 prvá veta Obchodného zákonníka. Okrem toho zo Zmluvy o dielo vyplýva, že odporca poskytol na dielo záruku v trvaní 2 rokov, pričom k zrúteniu konštrukcie došlo v záručnej lehote, teda, ak by aj zodpovednosť za vady existujúca v čase odovzdania diela nebola daná, zodpovedal by odporca za vady diela v záručnej lehote podľa § 560 ods. 2 veta druhá Obchodného zákonníka. Navrhovateľ mal preto uplatniť voči odporcovi nároky z vád diela, pričom išlo o voľbu medzi nárokom na zľavu z ceny diela a nárokom na odstúpenie od Zmluvy o dielo (nárok na odstúpenie od zmluvy zodpovedá vo všeobecnosti nároku na zaplatenie ceny za dielo, resp. nároku na vrátenie už zaplatenej ceny za dielo). Súdy mali preto ustáliť, či navrhovateľ má povinnosť cenu za dielo uhradiť alebo či túto povinnosť vzhľadom na jeho nároky z vád diela nemá, napr. preto, že jeho povinnosť zaplatiť za cenu diela zanikla (resp. pri vykonaní určitých úkonov mohla zaniknúť) uplatnením nárokov z vád diela. Ak by súdy dospeli k záveru, že navrhovateľ nie je povinný cenu za dielo odporcovi uhradiť, mali považovať jeho žalobu v tomto rozsahu za nedôvodnú aplikujúc ust. § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka. Súdy však považovali pre určenie výšky škody za irelevantné, že navrhovateľ za dielo nezaplatil. Týmto sa dopustili nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúceho v opomenutí aplikácie ust. § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka na zistený skutkový stav. Dovolací súd sa s námietkou generálneho prokurátora, podľa ktorej rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci stotožnil. Poukázal na to, že generálny prokurátor namietal, že súdy vec nesprávne právne posúdili, pretože na existujúci skutkový stav neaplikovali ust. § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého uspokojenie, ktoré možno dosiahnuť uplatnením niektorého z nárokov z vád tovaru podľa § 436 a 437, nemožno dosiahnuť uplatnením nároku z iného právneho dôvodu. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že práva zo zodpovednosti za vady sú v prípade vád tovaru základným právom, ktoré vzniká kupujúcemu, čo vzhľadom na ust. § 564 Obchodného zákonníka platí aj pre práva zo zodpovednosti za vady diela. Preto, ak si objednávateľ neuplatní nároky zo zodpovednosti za vady diela, nemôže sa domáhať náhrady škody, ktorá mu vznikla z vadného plnenia zhotoviteľa v rozsahu, v ktorom sa mohol domôcť uspokojenia uplatnením práv zo zodpovednosti za vady, keďže takýto postup ust. § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka výslovne vylučuje. Najvyšší súd poukázal na to, že pôvodný navrhovateľ uzavrel s pôvodným odporcom v rade 1/ dňa 28.10.2004 Zmluvu o dielo, predmetom ktorej bola dodávka projektu diela Skladovo prevádzkový objekt Konská. S odporcom uzavrel dňa 26.08.2005 zmluvu na zhotovenie krovovej konštrukcie výrobnej haly podľa poskytnutej projektovej dokumentácie a pokynov objednávateľa. Podľa bodu VI. Zmluvy si strany dohodli záručnú dobu 2 roky. Podľa pôvodného navrhovateľa boli všetky práce spojené s odovzdaním diela vykonané v polovici mesiaca október 2005, pričom k úplnému zrúteniu podstatnej časti konštrukcie zhotovenej odporcom došlo dňa 02.01.2006, t.j. v záručnej dobe. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, pri rozhodovaní o uplatnenom práve pôvodného navrhovateľa na náhradu škody považoval za irelevantnú námietku odporcu, podľa ktorej pôvodný navrhovateľ nezaplatil cenu diela. Vzhľadom na uvedenú námietku odporcu a v zmysle § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré mali súdy v danom prípade aplikovať, bolo potrebné zaoberať sa výškou sumy zodpovedajúcej nárokom pôvodného navrhovateľa z vád diela vo vzťahu k uplatnenému právu na náhradu škody. Na základe uvedených skutočností dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom bude potrebné posúdiť navrhovateľom uplatnenú pohľadávku v zmysle záverov rozhodnutia dovolacieho súdu.“ 4. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Žilina, Odd. Sro, Vložka č. 13669/L, mal okresný súd zistené, že pôvodný žalovaný v rade 1/ obchodná spoločnosť Architektúra, projekcia, s.r.o., so sídlom Hlboká cesta 22, 010 01 Žilina, IČO: 36 406 406, bol na základe uznesenia Okresného súdu Žilina č.k. 26CbR/4/2013-114 zo dňa 17.07.2013, ktorým bola obchodná spoločnosť Architektúra, projekcia, s.r.o. zrušená bez likvidácie v zmysle § 68 ods. 9 Obchodného zákonníka, z Obchodného registra Okresného súdu Žilina dňom 22.10.2013 vymazaný. Vzhľadom na uvedené okresný súd uznesením z 09.04.2015 č.k. 38Cb/158/2015-561, právoplatným dňa 14.05.2015 konanie voči pôvodnému žalovanému v rade 1/ obchodnej spoločnosti Architektúra, projekcia, s.r.o., naposledy so sídlom Hlboká cesta 22, 010 01 Žilina, IČO: 36 406 406 v súlade s § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP") zastavil a rozhodol, že žalobca nemá právo na náhradu trov zastavenej časti konania. 5. Dňa 08.07.2015 bol okresnému súdu doručený návrh pôvodného žalobcu na vstup účastníka konania (v čase konania okresného súdu) odôvodnený tým, že dňa 03.12.2012 bola uzavretá Zmluva o postúpení pohľadávky, na základe ktorej pôvodný žalobca ako postupca postúpil žalovanú pohľadávku voči žalovanému na postupníka J.. Spolu s návrhom na vstup účastníka konania bola okresnému súdu predložená Zmluva o postúpení pohľadávky uzatvorená dňa 03.12.2012 medzi pôvodným žalobcom ako postupcom a J.. P. A. ako postupníkom (č.l. 576 a nasl. spisu). Z čl. I. predmet zmluvy bod 1. vyplýva identifikácia postupovanej pohľadávky vo výške 68.795,49 Eur (2.072.533,- Sk) voči dlžníkom pôvodnému žalovanému v rade 1/ a žalovanému spolu s príslušenstvom, ktoré tvoria trovy konania vo výške 8.943,24 Eur, ktorá bola priznaná rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/256/2007-444 zo dňa 05.10.2011 a ktorá vznikla titulom škody vyčíslenej znaleckým posudkom č. 11/2006 vypracovaným znalkyňou J.. V zmysle čl. I. bod 2. zmluvné strany sa dohodli, že postupca postupuje na postupníka celú svoju pohľadávku vo výške 68.795,49 Eur uvedenú v čl. I. bod 1. Zmluvy o postúpení pohľadávky spolu so všetkými právami s ňou spojenými, a to bezodplatne (čl. II. bod 1.). Na základe uvedeného okresný súd uznesením z 13.08.2015 č.k. 38Cb/158/2015-578 pripustil zmenu účastníkov na strane žalobcu tak, že z konania vystúpi pôvodný žalobca a do konania namiesto neho vstúpi ako nový žalobca J.. P. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/X, XXX XX A.. Okresný súd konštatoval, že predloženou zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 03.12.2012 (č.l. 576 spisu) mal preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu vstupujúceho žalobcu vo vzťahu k uplatnenému nároku. Zároveň okresný súd konštatoval, že návrh na vstup účastníka konania bol podaný ako spoločný návrh pôvodného a vstupujúceho žalobcu, z čoho možno dovodiť, že postúpenie pohľadávky oznámil žalovanému veriteľ (postupca) cestou okresného súdu, a to dňom doručenia uznesenia Okresného súdu Žilina zo dňa 13.08.2015 č.k. 38Cb/158/2015-578, ktorým bola pripustená zmena účastníka konania na strane žalobcu. 6. Na Okresnom súde Žilina bolo pod sp.zn. 10Cb/43/2007 vedené konanie, v ktorom sa žalovaný (v procesnom postavení žalobcu) domáhal voči pôvodnému žalobcovi (v procesnom postavení žalovaného) zaplatenia sumy 24.095,47 Eur s príslušenstvom, na tom skutkovom základe, že pôvodnému žalobcovi poskytol na základe zmluvy práce - zhotovenie krovovej konštrukcie na výrobnú halu v Konskej vyfakturované faktúrou v celkovej výške 725.900,- Sk, ktorú pôvodný žalobca nezaplatil. Okresný súd Žilina vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 07.08.2013 č.k. 10Cb/43/2007-211, ktorým žalobu zamietol. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.05.2014 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 07.05.2014 sp.zn. 13Cob/8/2014. Ako vyplývalo z odôvodnenia označeného rozsudku Okresného súdu Žilina, žalovaný žiadal zaviazať žalobcu na zaplatenie ceny diela podľa vystavenej faktúry, pričom tvrdil, že splnil svoje povinnosti podľa písomne uzatvorenej Zmluvy o dielo, dielo vykonal, toto pôvodnému žalobcovi odovzdal a tým mu vznikol nárok na zaplatenie ceny diela. Pôvodný žalobca v konaní namietal, že dielo mu nebolo odovzdané a že v dôsledku vadného plnenia žalovaného došlo k zrúteniu diela - krovovej konštrukcie. Okresný súd sa tak v konaní zaoberal predovšetkým otázkou, či žalovaný splnil svoju povinnosť zo zmluvy dielo riadne vykonať, teda či dielo ukončil a odovzdal pôvodnému žalobcovi ako objednávateľovi. Okresný súd poukázal na vzájomné práva a povinnosti účastníkov upravené v písomne uzatvorenej Zmluve o dielo zo dňa 26.08.2005, v ktorej zmluvné strany modifikovali vzájomné práva a povinnosti odlišne od dispozitívnych ustanovení Obchodného zákonníka tým, že povinnosť zaplatiť cenu diela a možnosť žalovaného predložiť faktúru, ktorou vyúčtuje cenu diela, viazali na prevzatie diela spísaním preberacieho protokolu v zmysle čl. V. bod 2. Zmluvy o dielo. Zmluva ďalej výslovne stanovovala, že bez tohto dielo nie je prevzaté a nevzniká nárok na predloženie dokladov pre vystavenie faktúry. Touto dohodou účastníci bližšie upravili požiadavky na splnenie podmienky odovzdania diela zhotoviteľom objednávateľovi, nakoľko povinnosť zaplatiť cenu diela viazali na kvalifikované prevzatie diela potvrdené spísaním preberacieho protokolu. Súd ďalej poukázal na to, že otázkou odovzdania diela sa zaoberal v súvisiacom konaní vedenom pod sp.zn. 11Cb/256/2007, pričom poukázal na to, že otázka či dielo bolo alebo nebolo odovzdané a prevzaté v súlade so zmluvou, nebola pre posúdenie uplatneného nároku na náhradu škody v konaní sp.zn. 11Cb/256/2007 podstatná. Zároveň v uvedenom konaní otázka odovzdania diela medzi účastníkmi ani nebola sporná a súd sa preto touto otázkou v danom konaní bližšie nezaoberal. V konaní vedenom pod sp.zn. 10Cb/43/2007 však otázka odovzdania a prevzatia diela bola medzi účastníkmi sporná, nakoľko pôvodný žalobca prevzatie diela popieral, z ktorého dôvodu súd sa v danom konaní zaoberal otázkou, či žalovaný dielo, ktoré bolo predmetom jeho záväzku, v súlade so zmluvou pôvodnému žalobcovi odovzdal. Okresný súd poukázal na to, že účastníkmi bolo dohodnuté, že dielo pri ukončení musí byť prevzaté spísaním preberacieho protokolu. Účastníci tak modifikovali svoje vzájomné práva a povinnosti tak, že odovzdanie a prevzatie diela malo byť potvrdené spísaním preberacieho protokolu. Do súdneho spisu bol predložený protokol o odovzdaní a prevzatí diela datovaný 24.10.2005, ktorý je jednostranne vyhotovený žalovaným a výlučne ním podpísaný. V konaní tak nebolo preukázané, že by bola splnená zmluvná podmienka odovzdania diela spísaním preberacieho protokolu. Bez tohto protokolu žalovanému nemohol vzniknúť nárok na predloženie podkladov pre vystavenie faktúry, a teda ani na fakturáciu ceny diela. Pre uplatnenie nároku žalovaného na zaplatenie ceny diela tak nemohlo byť podstatné len to, že dielo bolo dokončené. Žalovaný v danom konaní v súvislosti s otázkou odovzdania a prevzatia zhotovovaného krovu uvádzal, že pôvodný žalobca po dokončení prác žalovaným dielo užíval, na dielo položil parozábranu a strešnú krovovú krytinu. Túto otázku okresný súd nepovažoval za rozhodujúcu pre posúdenie, či žalovaný splnil svoju povinnosť spísaním preberacieho protokolu dielo pôvodnému žalobcovi odovzdať. „Súd sa stotožnil s názorom prezentovaným v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo/1168/2011, v zmysle ktorého v prípade nesplnenia podmienky protokolárneho prevzatia diela v zmysle dohody účastníkov nie je pre vznik práva na zaplatenie ceny diela rozhodné, že predmet diela bol objednávateľom užívaný. Súd sa ďalej zaoberal v konaní aj otázkou splnenia povinnosti odporcu dielo riadne ukončiť. Účastníci otázku riadneho ukončenia povinnosti odporcu realizovať dohodnuté dielo v Zmluve o dielo nijakým spôsobom bližšie neriešili. V tomto prípade potom platí, že dielo je možné v zmysle § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka považovať za vykonané jeho riadnym ukončením a odovzdaním predmetu diela. Účastníci v zmluve odlišne od všeobecných ustanovení Obchodného zákonníka upravili len svoje vzájomné práva a povinnosti ohľadom otázky odovzdania a prevzatia predmetu diela. V tomto prípade teda zhotoviteľ mohol splniť svoju povinnosť vykonať dielo tým, že dielo riadne ukončil a následne ho v súlade so zmluvou písomným preberacím protokolom odovzdal objednávateľovi. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania súd konštatoval, že odporca dielo neukončil. Pri realizácii diela porušil svoje povinnosti jednak zo Zmluvy o dielo ako aj podľa Obchodného zákonníka a nedodržal platné technické normy. V tejto súvislosti súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10Cb/43/2007 poukázal na právoplatné rozhodnutia Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline v prejednávanej veci 11Cb/256/2007. Súd konštatoval, že odporca porušil svoje povinnosti z uzatvorenej Zmluvy o dielo a dielo riadnym spôsobom nerealizoval, teda nemohol ho riadnym spôsobom ani ukončiť. Tým nesplnil jednu z dvoch kumulatívne stanovených podmienok pre vykonanie diela, a to podmienku dielo riadne ukončiť. Pokiaľ by aj v konaní bolo preukázané, že pôvodný navrhovateľ dielo prevzal, išlo by o prevzatie diela vadného, ktoré nebolo vykonané v súlade s povinnosťami zhotoviteľa a takéto dielo aj napriek jeho prípadnému preukázanému prevzatiu by nebolo možné považovať za riadne ukončené. Pokiaľ má dielo vady, nie je riadne ukončené a nie je naplnený jeden z dvoch atribútov pojmu vykonania diela podľa § 554 Obchodného zákonníka a preto zhotoviteľovi nevzniká nárok na zaplatenie ceny diela, a to ani v prípade, keď objednávateľ vadné dielo prevezme. Tento nárok nemôže vzniknúť z toho dôvodu, že v zmysle § 554 Obchodného zákonníka dielo nebolo riadne vykonané. Medzi účastníkmi pritom nebola uzatvorená osobitná dohoda, na základe ktorej by si stanovili povinnosť objednávateľa prevziať dielo aj s prípadnými vadami alebo nedorobkami.“ Ak dielo bolo vykonané vadne, nevznikla by objednávateľovi povinnosť za vadné dielo zaplatiť, napriek tomu, že by prípadne takéto dielo prevzal. Riadne neukončené dielo nie je možné prevziať ani vstupom do jeho užívania v zmysle § 555 ods. 1 Obchodného zákonníka, nakoľko aj toto ustanovenie vyžaduje riadne vykonaný predmet diela. Okresný súd ďalej konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že dielo nebolo odovzdané v súlade so zmluvou, nebolo možné pôvodným žalobcom „uplatňovať prípadné nároky z vadného plnenia odporcu. O vadách diela možno hovoriť len pri diele, ktoré bolo odovzdané (§ 560 ods. 2 Obchodného zákonníka). Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v rozsudku zo 07.05.2014 sp. zn. 13Cob/8/2014, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/43/2007-211 zo dňa 07.08.2013 zhodne s rozsudkom Okresného súdu Žilina konštatoval, že nenastala zmluvná podmienka splatnosti ceny diela podľa čl. V. bod 2. Zmluvy o dielo, nakoľko nedošlo k spísaniu preberacieho protokolu medzi pôvodným navrhovateľom a odporcom a zároveň nebola splnená zákonná podmienka v zmysle § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka, nakoľko v zmysle záverov znaleckého posudku v konaní sp. zn. 11Cb/256/2007 odporca dielo riadne neukončil a teda ani nemohol odovzdať pôvodnému navrhovateľovi.“ 7. Predmetom konania v prejednávanej veci bol nárok na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť pôvodnému žalobcovi, uplatnený písomným žalobným návrhom doručeným okresnému súdu dňa 23.10.2006 voči pôvodnému žalovanému v rade 1/ titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinnosti pôvodného žalovaného v rade 1/ z existujúceho záväzkovo-právneho vzťahu s pôvodným žalobcom založeného zmluvou o dielo uzavretou dňa 28.10.2004, predmetom ktorej bolo vypracovanie projektu na stavebné povolenie architektúra v rozsahu pre realizáciu statika, požiarna ochrana a naplnenie inžinierskych sietí, dozor na diele skladovo-prevádzkový objekt Konská, parc. č. 2089/28, investorom ktorej bol pôvodný žalobca; a voči žalovanému rovnako titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinnosti žalovaným z existujúceho záväzkovo-právneho vzťahu medzi pôvodným žalobcom a žalovaným založeného Zmluvou o dielo uzatvorenou dňa 26.08.2005, predmetom ktorej bol záväzok žalovaného vykonať dielo, a to zhotovenie a montáž krovovej konštrukcie - výroba drevených väzníkov podľa poskytnutej projektovej dokumentácie na výrobnej hale v Konskej, okres Žilina. 8. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný zrealizoval predmetné dielo v zmysle Zmluvy o dielo uzavretej s pôvodným žalobcom 26.08.2005 v mesiaci október 2005 podľa projektovej dokumentácie vypracovanej pôvodným žalovaným v rade 1/ s tým, že na začiatku mesiaca január 2006 došlo k zrúteniu podstatnej časti zhotovenej krovovej konštrukcie, v dôsledku čoho pôvodný žalobca uplatňoval pôvodne proti žalovanému v rade 1/ a žalovanému nárok na náhradu škody v sume 2.072.533 Sk (68.795,49 Eur) ako voči subjektom, ktoré sú v zmysle § 383 Obchodného zákonníka zodpovedné za škodu vzniknutú pôvodnému žalobcovi spoločne a nerozdielne. V priebehu konania Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 03.12.2012 pôvodný žalobca postúpil pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania na žalobcu. Okresný súd konštatoval, že považoval za preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu vo vzťahu k uplatnenému nároku. Zároveň v priebehu konania došlo dňom 22.10.2013 k výmazu ex offo pôvodného žalovaného v rade 1/ z obchodného registra a nakoľko pôvodný žalovaný v rade 1/ zanikol bez právneho nástupcu, konanie voči pôvodnému žalovanému v rade 1/ bolo uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 09.04.2015 č.k. 38Cb/158/2015-561 v súlade s § 107 ods. 4 OSP zastavené. Predmetom konania tak ostal uplatnený nárok na náhradu škody v žalovanej sume 68.795,49 Eur voči žalovanému. Záväzkovo-právny vzťah medzi pôvodným žalobcom a žalovaným okresný súd vzhľadom na postavenie pôvodného žalobcu a žalovaného ako subjektov tohto záväzkového vzťahu založeného Zmluvou o dielo - dodávky august 2005 zo dňa 26.08.2005 v čase vzniku tohto záväzkového vzťahu a predmet ich záväzkov posúdil ako vzťah obchodno-právny v zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, konkrétne ako Zmluvu o dielo uzatvorenú podľa § 563 a nasl. Obchodného zákonníka. 9. Okresný súd považoval za potrebné osobitne poukázať na to, že v prejednávanej veci bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 05.10.2011 č.k. 11Cb/256/2007-444, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 13.12.2012 sp.zn. 14Cob/36/2012 tak, že súd v celom rozsahu vyhovel pôvodnému žalobcovi vo vzťahu tak k pôvodnému žalovanému v rade 1/ ako aj voči žalovanému, ktorých spoločne a nerozdielne zaviazal zaplatiť žalobcovi uplatnený nárok na náhradu škody v sume 68.795,49 Eur. Následne, v dôsledku využitia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky ako mimoriadneho opravného prostriedku umožňujúceho zásah do právoplatných rozhodnutí súdov, došlo Najvyšším súdom Slovenskej republiky k zrušeniu označených rozsudkov Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodu neaplikácie § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka na prejednávanú vec. Skutkové a právne závery ohľadne naplnenia predpokladov zodpovednosti tak pôvodného žalovaného v rade 1/ ako aj žalovaného za škodu vzniknutú pôvodnému žalobcovi vyjadrené v skoršom rozsudku Okresného súdu Žilina v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline, ktoré boli následne zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. januára 2015 sp.zn. 4Mobdo/5/2013, neboli v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.januára 2015 sp.zn. 4Mobdo/5/2013 osobitným spôsobom spochybnené a rovnako neboli spochybnené zo strany účastníkov konania v ďalšom konaní po zrušení právoplatných rozsudkov Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline, „kedy samotný právny zástupca odporcu poukazoval na výsledky dokazovania vykonaného v prejednávanej veci, na základe ktorého bolo ustálené pochybenie odporcu pri realizácii diela, určenie miery jeho zodpovednosti v rozsahu 35% a rovnako neboli vznesené z jeho strany relevantné námietky vo vzťahu k ustálenej výške škody, ktorá vznikla na strane pôvodného navrhovateľa, a rozsahu zodpovednosti pôvodného odporcu v rade 1/ a odporcu na jej vzniku. Z uvedených dôvodov súd aj v skorších častiach odôvodnenia tohto rozsudku podrobne citoval závery Okresného súdu Žilina v rozsudku zo dňa 05.10.2011 č.k. 11Cb/256/2007-444ohľadom ustálenia jednotlivých predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu vzniknutú pôvodnému navrhovateľovi, nakoľko tieto závery neboli v priebehu ďalšieho konania po zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky relevantným spôsobom spochybnené ani namietané a vo vzťahu k týmto otázkam nebolo v konaní účastníkmi navrhované ďalšie dokazovanie.“ 10. Predmetom záväzku žalovaného zo Zmluvy o dielo uzatvorenej dňa 26.08.2005 medzi žalovaným ako zhotoviteľom a pôvodným žalobcom ako objednávateľom bolo zhotovenie a montáž krovovej konštrukcie na výrobnú halu v Konskej, okres Žilina - výroba drevených väzníkov podľa poskytnutej projektovej dokumentácie a pokynov objednávateľa (čl. II. bod 1 a 3 Zmluvy o dielo). Na základe uzatvorenej Zmluvy o dielo sa tak žalovaný zaviazal postupovať podľa poskytnutej projektovej dokumentácie, ktorá ako vyplynulo z vykonaného dokazovania bola vypracovaná pôvodným žalovaným v rade 1/, vo vzťahu k obsahu ktorej boli zistené nedostatky tak, ako to vyplývalo z výsledkov vykonaného dokazovania, najmä znaleckým posudkom opísaným vyššie. Miera zavinenia pôvodného žalovaného v rade 1/ v dôsledku nedostatkov projektovej dokumentácie na zapríčinení zrútenia krovovej konštrukcie strechy bola vyjadrená v znaleckom posudku v rozsahu 60%. Pôvodným žalobcom predložená projektová dokumentácia predstavovala vo svojej podstate pokyny objednávateľa, na základe ktorých sa zaviazal žalovaný v zmysle uzatvorenej Zmluvy o dielo pri vykonávaní diela postupovať (§ 537 ods. 3 Obchodného zákonníka). V prípade, že zhotoviteľ pri vykonávaní diela sa zaviazal postupovať podľa pokynov objednávateľa, v pomeroch prejednávanej veci v podobe projektovej dokumentácie vypracovanej pôvodným žalovaným v rade 1/, tak zároveň v zmysle § 551 ods. 1 Obchodného zákonníka platí, že je povinný upozorniť bez zbytočného odkladu objednávateľa na nevhodnú povahu jeho pokynov za predpokladu, že túto nevhodnosť mohol zistiť pri vynaložení odbornej starostlivosti. Zároveň, pokiaľ by nevhodné pokyny prekážali v riadnom vykonávaní diela, je zhotoviteľ povinný vykonávanie diela v nevyhnutnom rozsahu prerušiť až do zmeny pokynov objednávateľa alebo písomného oznámenia, že objednávateľ na vykonaní diela s použitím daných pokynov trvá. Len za splnenia predpokladov vyplývajúcich z § 551 ods. 1 Obchodného zákonníka, teda za predpokladu, že zhotoviteľ splní povinnosť uvedenú v § 551 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle § 551 ods. 2 Obchodného zákonníka nezodpovedá za vady diela spôsobené nevhodnými pokynmi, pokiaľ objednávateľ na ich použití pri vykonávaní diela písomne trval. Samotný žalovaný sa v priebehu konania vyjadril, že podľa jeho názoru bol projekt od počiatku zle navrhnutý (vyjadrenie žalovaného na pojednávaní dňa 12.12.2008). Napriek pochybnostiam vyjadreným samotným žalovaným o vhodnom riešení projektovej dokumentácie vypracovanej pôvodným žalovaným v rade 1/ nebolo v konaní preukázané, že by žalovaný upozornil pôvodného žalobcu na nevhodnosť jeho pokynov obsiahnutých v poskytnutej projektovej dokumentácii a že by v tejto súvislosti postupoval podľa § 551 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaný v priebehu konania uviedol, že ako firma realizoval cca 200 krovov, možno teda konštatovať, že ide o subjekt, ktorý má v danej oblasti skúsenosti a teda možno ho považovať za osobu odborne spôsobilú na posúdenie pokynov, ktoré mu dáva objednávateľ na realizáciu diela takéhoto charakteru. Napriek tvrdeným pochybnostiam na strane žalovaného o spôsobe vypracovania projektovej dokumentácie, žalovaný vstúpil do záväzkovo-právneho vzťahu s pôvodným žalobcom a na základe ním predloženej projektovej dokumentácie predmetné dielo realizoval. Ako odborne spôsobilá osoba na vykonávanie takejto činnosti pritom žalovaný musel byť schopný dielo realizovať tak, aby spĺňalo požiadavky vyplývajúce zo všeobecne záväzných právnych predpisov a technických noriem. Vykonávanie takého charakteru podnikateľskej činnosti, obsahom ktorej je zhotovovanie krovových konštrukcií, v sebe nevyhnutne zahŕňa potrebu takej miery odbornej spôsobilosti zhotoviteľa takéhoto diela, že tento je schopný posúdiť pri vynaložení odbornej starostlivosti spôsob riešenia krovovej konštrukcie navrhnutý v predloženej projektovej dokumentácii, na základe ktorej dielo zhotovuje. Ako odborne spôsobilá osoba žalovaný bol povinný pri vynaložení odbornej starostlivosti preskúmať projektovú dokumentáciu, ktorá mu bola dodaná pôvodným žalobcom a po jej preskúmaní postupovať podľa § 551 ods. 1 Obchodného zákonníka. Pokiaľ žalovaný nepostupoval spôsobom, ktoré toto zákonné ustanovenie predpokladá, zodpovedá za vady diela, ktoré boli spôsobené nevhodnými pokynmi danými mu objednávateľom na jeho realizáciu (§ 551 ods. 3 Obchodného zákonníka, § 561 veta druhá a contrario) a taktiež za škodu vzniknutú pôvodnému žalobcovi. 11. Zároveň okresný súd poukázal na závery v konaní vypracovaného znaleckého posudku, z ktorých vyplýva, že žalovaný „pri realizácii predmetnej krovovej konštrukcie postupoval neodborným a nesprávnym spôsobom. Odporca dodal k znaleckému posúdeniu schému ako boli realizované jednotlivé nosné styky (styčníky) drevených nosných prvkov väzníkov. Podľa vyjadrenia znalca ide o schému, ktorá nebola autorizovaná odborne spôsobilou osobou a jednalo sa len o zdokumentovanie zrealizovaného. Pokiaľ boli styky väzníkov riešené v súlade s dodanou schémou, tak drvivá väčšina stykov nevyhovuje pre posúdenie na medzný stav únosnosti. Znalec sa pritom vyjadril, že mu neprináleží skúmať, či zhotoviteľ drevenej nosnej konštrukcie je odborne spôsobilou osobou (statikom) pre návrh takýchto konštrukčných (nosných) detailov konštrukcie. Tieto detaily neboli (nie sú) súčasťou vypracovanej projektovej dokumentácie a mali byť predmetom detailného riešenia v rámci prípravy výroby - v rámci tzv. realizačného projektu alebo v rámci vytvárania tzv. dielenskej dokumentácie zastrešenia stavby. Z uvedených záverov znalca vyplýva, že odporca sám určil spôsob realizácie drevených nosných prvkov väzníkov ním zhotovovanej krovovej konštrukcie, čím podľa názoru súdu mal za to, že je na to odborne spôsobilý, bez potreby dopracovania projektovej dokumentácie iným subjektom. V odpovedi na otázku č. 21 v znaleckom posudku sa znalec vyjadril, že styčníkové spoje boli zrealizované veľmi nevhodne - nevyhovujúco. Aj pri vytvorení správnej nosnej konštrukcie (spojitý sedlový väzník) by hrozilo vysoké nebezpečenstvo havárie tejto konštrukcie (pri nepriaznivej kombinácii zaťažení - hlavne v súvislosti s klimatickými vplyvmi). Z uvedených záverov znaleckého posudku vyplýva, že aj v prípade, ak by pôvodný odporca v rade 1/ správnym spôsobom navrhol realizáciu nosnej konštrukcie spojitým sedlovým väzníkom, v dôsledku nevhodne a nevyhovujúco realizovaných stykov nosných prvkov väzníkov zo strany odporcu by rovnako hrozilo vysoké nebezpečenstvo havárie tejto strechy.“ V zmysle vyššie uvedeného je tak daná zodpovednosť žalovaného „jednak za porušenie povinnosti informovať objednávateľa diela na nevhodnosť jeho pokynov vyplývajúcich z predloženej projektovej dokumentácie a rovnako zodpovedá za nie riadnu realizáciu diela tým, že pri jeho realizácii použil nevhodné nevyhovujúce styčníkové spoje, ktoré podľa vyjadrenia znalca boli rovnako prvotnou príčinou pádu krovovej konštrukcie. Uvedené vyplýva z odpovede znalca na otázku č. 13, kde primárne príčiny zrútenia strešnej konštrukcie znalec definoval ako vytvorenie a osadenie pultových väzníkov a nie spojitých sedlových väzníkov a zároveň úplne nevhodne zrealizované styky nosných prvkov väzníkov. V záveroch znaleckého posudku znalec v odpovedi na otázku č. 1 zadefinoval tri primárne príčiny zrútenia časti konštrukcie zastrešenia, a to a) kvalita a kvantita projektovej dokumentácie - projektová dokumentácia veľmi nedôsledným spôsobom predpísala staticko- konštrukčné okrajové podmienky uvažovaného pôsobenia a tým aj technologické realizácie primárneho nosného prvku zastrešenia - dreveného priehradového väzníka, b) kvalita samotného vytvorenia drevených priehradových väzníkov zastrešenia, hlavne realizácia nosných stykov jednotlivých prvkov väzníka a c) technologická organizácia postupu prác pri vytváraní zastrešenia.“ Na základe uvedených záverov znaleckého posudku je možné konštatovať príčinnú súvislosť medzi porušením povinností žalovaného a pádom krovovej konštrukcie, kedy zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že pri nepriaznivej kombinácii zaťažení, hlavne v súvislosti s klimatickými vplyvmi, by aj pri vytvorení správnej nosnej konštrukcie (spojitý sedlový väzník) hrozilo vysoké nebezpečenstvo havárie tejto konštrukcie, nakoľko styčníkové spoje boli zrealizované veľmi nevhodne - nevyhovujúco. Na základe uvedeného je teda možné konštatovať príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti zo strany žalovaného a vznikom škody na strane pôvodného žalobcu. Miera zavinenia, ktorou sa jednotlivé príčiny podieľali na zrútení konštrukcie vyplýva z odpovede znalca na otázku č. 2, kde znalec vyjadril túto mieru nasledovne: a) kvalita a kvantita projektovej dokumentácie 60%, b) kvalita vytvorenia (styky) 35% a c) technologická organizácia postupu prác 5%. Výška skutočnej škody, ktorá vznikla pôvodnému žalobcovi v dôsledku zrútenia krovovej konštrukcie, bola znaleckým posudkom ustálená na sumu 81.900 Eur ku dňu 02.01.2006. Podrobný postup znalca pri výpočte výšky škody je obsiahnutý v časti 2.5. znaleckého posudku. Z bodu 2.5.14. znaleckého posudku vyplýva, že znalec pri určení výšky skutočnej škody zohľadňoval aj hodnotu využiteľných zvyškov, ktorú od vypočítanej škody odpočítal. Pre ustálenie výšky škody vzniknutej na strane pôvodného žalobcu bola rozhodujúca cena poškodenej veci v čase jej poškodenia, pričom v zmysle § 379 Obchodného zákonníka sa nahrádza skutočná škoda na strane poškodeného subjektu, t.j. reálny úbytok jeho majetkových hodnôt. Žalobca bol vlastníkom predmetného krovu v čase jeho zrútenia (§ 542 ods. 1 Obchodného zákonníka) a rovnako ich spracovaním do predmetného diela sa stal vlastníkom vecí, ktoré na jeho vykonanie obstaral žalovaný. Pre určenie výšky skutočnej škody na strane pôvodného žalobcu tak nebolo relevantné, za akú cenu krov nadobudol ani za akú cenu postavil nový. Okresný súd konštatoval, že na strane žalovaného bolo preukázané naplnenie všetkých predpokladov jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú pôvodnému žalobcovi, a to porušenie povinnosti, vznik škody v znalcom určenej výške ako aj príčinná súvislosť medzi nimi. 12. Okresný súd sa v konaní ďalej zaoberal v súlade so závermi dovolacieho súdu v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2015 sp.zn. 4Mobdo/5/2013 a námietkami žalovaného vznášanými v priebehu konania po rozhodnutí dovolacieho súdu otázkou aplikácie § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka na prejednávanú vec a otázkou výšky náhrady škody, ktorú si žalobca môže v konaní uplatňovať vo vzťahu k žalovanému ako jednému z dvoch subjektov spoluzodpovedných za vznik škody na strane pôvodného žalobcu. 13. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora zrušil skorší rozsudok okresného súdu ako aj odvolacieho súdu v prejednávanej veci v dôsledku záveru nesprávneho právneho posúdenia, kedy poukázal na § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že práva zo zodpovednosti za vady sú v prípade vád z tovaru základným právom, ktoré vzniká kupujúcemu, čo vzhľadom na § 564 Obchodného zákonníka platí aj pre práva zo zodpovednosti za vady diela. „Preto, ak si objednávateľ neuplatní nároky zo zodpovednosti za vady diela, nemôže sa domáhať náhrady škody, ktorá mu vznikla z vadného plnenia zhotoviteľa v rozsahu, v ktorom sa mohol domôcť uspokojenia uplatnením práv zo zodpovednosti za vady, keďže takýto postup ust. § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka výslovne vylučuje. Dovolací súd poukázal na to, že súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, z ktorých sa stotožnil aj odvolací súd pri rozhodovaní o uplatnenom práve žalobcu na náhradu škody, považoval za irelevantnú námietku odporcu, podľa ktorej žalobca nezaplatil cenu diela. Vzhľadom na uvedenú námietku odporcu a v zmysle § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré mali súdy v danom prípade aplikovať, bolo potrebné zaoberať sa výškou sumy zodpovedajúcej nárokom žalobcu z vád diela vo vzťahu k uplatnenému právu na náhradu škody. Vzhľadom na uvedené závery dovolacieho súdu sa odporca v ďalšom konaní domáhal aplikácie ust. § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, pričom zistené porušenie povinnosti odporcu pri vykonaní diela hodnotil ako porušenie podstatné, v dôsledku čoho, v súlade s ust. § 436 Obchodného zákonníka pôvodný navrhovateľ mohol od Zmluvy o dielo odstúpiť alebo uplatniť zľavu z ceny diela. Odporca tak mal za to, že okresný súd mal posúdiť, v akej výške možno uplatniť nárok na zľavu z ceny diela s tým, že nárok objednávateľa na zľavu z ceny diela vzhľadom na situáciu, ktorá vo vzťahu k predmetnému dielu nastala (jeho úplné zrútenie), stotožňoval so zmluvne dojednanou cenou diela medzi pôvodným navrhovateľom a odporcom vo výške 24.095,47 €, o ktorej v konaní nebolo sporné, že ju pôvodný navrhovateľ odporcovi neuhradil a ktorú žiadal od uplatneného nároku navrhovateľa na náhradu škody odpočítať. V tejto súvislosti zároveň odporca poukazoval na odôvodnenie na str. 22 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva, že dielo vykonané bolo, nedostatok však spočíval v tom, že nebolo protokolárne odovzdané pôvodnému navrhovateľovi v zmysle uzatvorenej Zmluvy o dielo.“ 14. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že zmysle § 243i ods. 2 OSP v spojení s § 243d ods. 1 OSP právny názor súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní, je pre súd konajúci ďalej v danej veci záväzný. Táto záväznosť však môže byť relevantná len v tom prípade, ak tak súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní ako aj súd prvého stupňa rozhodujúci v danej veci po zrušení skorších právoplatných rozhodnutí na základe podaného mimoriadneho dovolania vychádzajú pri svojom rozhodnutí z rovnakých, nezmenených skutkových okolností prejednávanej veci. Tak z obsahu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora ako aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. januára 2015 sp.zn. 4M Obdo/5/2013 vyplýva, že tak generálny prokurátor Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní vychádzali z tvrdení pôvodného žalobcu, ktoré boli prednesené v priebehu konania o prejednávanej veci, kedy už v samotnom návrhu na začatie konania pôvodný žalobca uviedol, že žalovaný krovovú konštrukciu zhotovil a odovzdal ju pôvodnému žalobcovi jej zabudovaním na novostavbe výrobnej haly, všetky práce s tým spojené boli ukončené a dielo tak vykonané v druhej polovici mesiaca október 2005; ako aj z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 12.12.2008, kedy uviedol, že pôvodný žalobca v tomto konaní nespochybňuje skutočnosť, že dielo prevzal. 15. Otázka odovzdania a prevzatia predmetného diela zo strany žalovaného pôvodnému žalobcovi nebola v konaní pred vyhlásením skoršieho rozsudku v prejednávanej veci medzi účastníkmi konania sporná a k tejto otázke nebolo v tomto konaní vykonávané osobitné dokazovanie. Zároveň v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odôvodnení na str. 22 posledný odsek bolo konštatované, že k úplnému zrúteniu podstatnej časti konštrukcie zhotovenej žalovaným došlo dňa 02.01.2006, t.j. v záručnej dobe. Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora vychádzal zo skutočnosti nespornej medzi účastníkmi konania, že dielo bolo pôvodnému žalobcovi žalovaným odovzdané v polovici mesiaca október 2005 a teda následne, pokiaľ v januári 2006 došlo k zrúteniu podstatnej časti krovovej konštrukcie zhotovenej žalovaným, došlo k tomu v záručnej dobe. Dokazovanie k otázke odovzdania a prevzatia diela zo strany žalovaného vo vzťahu k pôvodnému žalobcovi bolo vykonávané v súvisiacom konaní prebiehajúcom medzi žalovaným v procesnom postavení žalobcu a pôvodným žalobcom v procesnom postavení žalovaného vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 10Cb/43/2007, v ktorej sa žalovaný domáhal voči pôvodnému žalobcovi zaplatenia sumy 24.095,47 Eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že pre pôvodného žalobcu poskytol na základe Zmluvy o dielo práce zhotovenie krovovej konštrukcie na výrobnú halu v Konskej, ktoré vyfakturoval v sume 725.900 Sk (24.095,47 Eur), ktorú faktúru pôvodný žalobca nezaplatil. Zo záverov právoplatne skončeného konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 10Cb/43/2007 vyplýva, že pri posudzovaní uplatneného nároku žalovaného na zaplatenie ceny diela voči pôvodnému žalobcovi v sume 24.095,47 Eur sa okresný súd primárne zaoberal otázkou, či žalovaný splnil svoju povinnosť zo Zmluvy o dielo, t.j. či dielo riadne vykonal, t.j. ukončil a odovzdal objednávateľovi. K otázke odovzdania diela žalovaným pôvodnému žalobcovi súd dospel k záveru s odkazom na dojednanie zmluvných strán v čl. V. Zmluvy o dielo zo dňa 26.08.2005, že zmluvné strany modifikovali vzájomné práva a povinnosti odlišne od dispozitívnych ustanovení Obchodného zákonníka, kedy povinnosť zaplatiť cenu diela a možnosť žalovaného predložiť faktúru na cenu diela viazali na prevzatie diela spísaním preberacieho protokolu (čl. V. bod 2. Zmluvy o dielo) s tým, že bez spísania preberacieho protokolu dielo nie je prevzaté a nevzniká nárok na predloženie dokladov pre vystavenie faktúry. Tak v konaní vedenom pod sp. zn. 10Cb/43/2007 ako aj v konaní o prejednávanej veci (č.l. 19 spisu) bol predložený protokol o odovzdaní a prevzatí diela z 24.10.2005, ktorý však nie je podpísaný pôvodným žalobcom. V súlade so závermi súdu vo veci sp. zn. 10Cb/43/2007 tak okresný súd konštatoval, že žalovaný nepreukázal splnenie zmluvnej podmienky odovzdania diela spísaním preberacieho protokolu pôvodnému žalobcovi, pričom z vykonaného dokazovania zároveň nevyplýva, že by k neodovzdaniu, resp. k neprevzatiu diela došlo v dôsledku porušenia povinností pôvodného žalobcu ako objednávateľa. Uvedenú skutočnosť nemožno dovodiť len z perom dopísaného textu žalovaným na predloženom protokole o odovzdaní a prevzatí diela z 24.10.2005. Povinnosť prevziať dielo vzniká pri diele vykonanom (§ 537 ods. 2 Obchodného zákonníka), čo zahŕňa aj jeho riadne ukončenie (§ 554 ods. 1 Obchodného zákonníka), teda pri vadne realizovanom diele by pôvodný žalobca ani nebol povinný ho prevziať. Zároveň okresný súd konštatoval, že v konaní o prejednávanej veci nebolo preukázané, že by k odovzdaniu, resp. prevzatiu diela objednávateľom došlo iným spôsobom, a to vstupom do užívania diela, resp. nakladaním s dielom, nakoľko takýto spôsob splnenia povinnosti zhotoviteľa vykonať dielo vyplývajúci z § 555 ods. 1 Obchodného zákonníka je viazaný na riadne vykonanie diela, ku ktorému v dôsledku vád diela spôsobených žalovaným nedošlo. Zároveň, v zhode so závermi súdu v konaní sp.zn. 10Cb/43/2007 vyplývajúcimi z dokazovania v prejednávanej veci je nevyhnutné konštatovať, že zo strany žalovaného nedošlo ani k riadnemu ukončeniu diela, nakoľko pokiaľ žalovaný porušil povinnosti zo Zmluvy o dielo uzatvorenej s pôvodným žalobcom tak, ako to bolo špecifikované vyššie, v dôsledku čoho dielo riadne nerealizoval, nemohol dielo ani riadnym spôsobom ukončiť. 16. V zmysle § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka, splnenie povinnosti zhotoviteľa vykonať dielo predpokladá kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to jeho riadne ukončenie a odovzdanie predmetu diela objednávateľovi. S poukazom na závery Okresného súdu Žilina v právoplatne skončenom konaní medzi účastníkmi konania vedenom pod sp.zn. 10Cb/43/2007 ako aj s odkazom na výsledky dokazovania vykonané v prejednávanej veci, ktorými závery súdu v konaní sp.zn. 10Cb/43/2007 neboli spochybnené, žalovaný nesplnil zákonné ani zmluvné dojednania v zmysle Zmluvy o dielo uzatvorenej s pôvodným žalobcom ohľadne vykonania diela v zmysle § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. ohľadne jeho riadneho ukončenia v zmysle realizácie diela bez vád a zároveň ohľadne jeho odovzdania objednávateľovi v zmysle zmluvných dojednaní obsiahnutých v čl. V. Zmluvy o dielo, predovšetkým bod 2., ktorý predpokladal spísanie preberacieho protokolu. Okresný súd pritom zdôraznil, že ukončenie diela v zmysle realizácie celého rozsahu dojednaného diela zo strany zhotoviteľa nemožno stotožňovať s vykonaním diela tak, ako tento pojem používa Obchodný zákonník a je definovaný v § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka splnením povinnosti riadneho ukončenia a odovzdania predmetu diela objednávateľovi, buď to v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka alebo v súlade so zmluvnými dojednaniami objednávateľa a zhotoviteľa modifikujúcimi dispozitívne ustanovenia zákona. 17. V nadväznosti na takto vymedzený pojem vykonania diela (§ 554 ods. 1) Obchodný zákonník v § 560 ods. 1 uvádza, že dielo má vady, ak vykonanie diela nezodpovedá výsledku určenému v zmluve. Ustanovenia o vadách diela (§ 560 a nasl. Obchodného zákonníka) tak predpokladajú vykonanie diela (§ 554 ods. 1 Obchodného zákonníka). Ďalej v § 560 ods. 2 Obchodný zákonník vymedzuje rozsah zodpovednosti zhotoviteľa za vady diela tak, že zhotoviteľ zodpovedá za vady, ktoré má dielo v čase jeho odovzdania, kde Obchodný zákonník odkazuje na § 554 Obchodného zákonníka; a zároveň vymedzuje zodpovednosť za vady diela v rozsahu záruky za akosť, kedy v zmysle § 563 ods. 1 Obchodného zákonníka záručná doba týkajúca sa diela začína plynúť odovzdaním diela. Uvedenému zodpovedá aj dojednanie pôvodného žalobcu a žalovaného v Zmluve o dielo z 26.08.2005 v čl. VI., kedy v zmysle bodu 1. záruka za dielo je dohodnutá na dobu dvoch rokov a v zmysle bodu 2., záručná doba začína plynúť dňom podpisu preberacieho protokolu po odstránení závad a nedorobkov zistených objednávateľom. Nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný dielo pôvodnému žalobcovi odovzdal spôsobom dojednaným v čl. V. bod 2. Zmluvy o dielo, ktorý ako podmienku odovzdania a prevzatia diela upravoval spísanie preberacieho protokolu, nemohlo dôjsť ani k začatiu plynutia záručnej doby, a to tak vychádzajúc z § 563 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj vychádzajúc z dojednania zmluvných strán v čl. VI. bod 2. Zmluvy o dielo. 18. Okresný súd uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný ako zhotoviteľ splnil povinnosť vykonať dielo v zmysle § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka jeho riadnym ukončením a odovzdaním predmetu diela pôvodnému žalobcovi ako objednávateľovi, preto nemohli pôvodnému žalobcovi vzniknúť nároky z vád diela, nakoľko o vadnom diele možno hovoriť v tom prípade, ak vykonanie diela nezodpovedá výsledku určenému v zmluve (§ 560 ods. 1 Obchodného zákonníka), kedy opätovne je nutné konštatovať, že k vykonaniu diela v zmysle § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka nedošlo. Keďže nedošlo ani k odovzdaniu diela, nemožno hovoriť o zodpovednosti zhotoviteľa za vady diela v zmysle § 560 ods. 2 Obchodného zákonníka ani o začatí plynutia záručnej doby v zmysle § 563 ods. 1 Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho ani nemohol v zmluvnom vzťahu medzi pôvodným žalobcom a žalovaným nastúpiť režim uplatňovania nárokov z vád diela zo strany pôvodného žalobcu. Okresný súd poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z 23.06.2004 sp.zn. 29Odo/1067/2003 z ktorých vyplýva, že podmienkou vzniku práv zo zodpovednosti za vady diela (§ 564 Obchodného zákonníka) je odovzdanie diela objednávateľovi. Pokiaľ sa domáha objednávateľ od zhotoviteľa toho, aby ešte pred odovzdaním diela odstránil vady vzniknuté jeho vadným prevedením a aby naďalej dielo riadne vykonával (§ 550 Obchodného zákonníka), nejde o nárok zo zodpovednosti za vady v zmysle § 564 Obchodného zákonníka. Pre vznik zodpovednosti zhotoviteľa za vady diela je z pohľadu zákonných ustanovení rozhodujúci okamih odovzdania diela objednávateľovi (§ 554 Obchodného zákonníka). Až ak dôjde k odovzdaniu diela, možno hovoriť o vzniku prípadných práv zo zodpovednosti za vady, pričom samotné odovzdanie je nutné odlišovať od splnenia povinnosti dielo vykonať, ku ktorému dochádza riadnym ukončením diela a odovzdaním predmetu diela objednávateľovi v dohodnutom mieste, inak v mieste stanovenom Obchodným zákonníkom (§ 554 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka). Pred odovzdaním diela nie je možné aplikovať § 564 Obchodného zákonníka. 19. Vzhľadom na odlišnosť skutkových zistení vyplývajúcich tak zo súvisiaceho konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 10Cb/43/2007 ako aj z výsledkov dokazovania vykonaného v prejednávanej veci, kedy nebolo preukázané, že by žalovaný naplnil zmluvné dojednanie s pôvodným žalobcom ohľadne spôsobu odovzdania diela pôvodnému žalobcovi spísaním preberacieho protokolu, nebolo možné, aby okresný súd v ďalšom konaní záväzne postupoval podľa záverov uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.januára 2015 sp.zn. 4Mobdo/5/2013 a zaoberal sa výškou sumy zodpovedajúcej nárokom pôvodného žalobcu z vád diela vo vzťahu k uplatnenému právu na náhradu škody, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplýva, že k odovzdaniu diela pôvodnému žalobcovi zo strany žalovaného nedošlo, v dôsledku čoho pôvodnému žalobcovi nevznikli nároky zo zodpovednosti žalovaného za vady diela, a teda cez odkaz v § 564 Obchodného zákonníka nebolo možné v prejednávanej veci aplikovať ani § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa bližšie otázkou, či pôvodnému žalobcovi vznikli nároky zo zodpovednosti za vady diela, resp. možnosť ich uplatňovania, detailne nezaoberal. Vychádzal len z tvrdenia, že všetky práce spojené s odovzdaním diela boli vykonané v polovici mesiaca október 2005, pričom k úplnému zrúteniu podstatnej časti konštrukcie zhotovenej žalovaným došlo dňa 02.01.2006, t.j. v záručnej dobe. Okresný súd nepovažoval za relevantné, či bolo dielo žalovaným dokončené v zmysle realizovania celého dojednaného rozsahu diela. Relevantné je, či bolo dielo vykonané, t.j. riadne ukončené a odovzdané objednávateľovi v zmysle § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka. Zo záverov právoplatne skončeného konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 10Cb/43/2007, pričom z dokazovania vykonaného v prejednávanej veci iné závery nevyplynuli, vyplývalo, že žalovaný nesplnil zákonné a zmluvné dojednania ohľadne vykonania diela v zmysle § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka predpokladajúce riadne ukončenia a odovzdanie diela objednávateľovi. Konštatovanie na str. 22 posledná veta posledného odseku v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že k úplnému zrúteniu podstatnej časti konštrukcie zhotovenej žalovaným došlo dňa 02.01.2016, t.j. v záručnej dobe, tak nemá oporu v skutkových záveroch plynúcich z vykonaného dokazovania, nakoľko k začatiu plynutia záručnej doby nedošlo (§ 563 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s čl. VI. bod 2. Zmluvy o dielo z 26.08.2005), nakoľko dielo nebolo žalovaným pôvodnému žalobcovi v súlade so zmluvou odovzdané. Zmyslom § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka je zabrániť, aby účel ustanovení Obchodného zákonníka o zodpovednosti za vady nebol obchádzaný tým, že by sa objednávateľ mohol domôcť náhrady ujmy z vadného plnenia cestou iného právneho inštitútu (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody), napr. v prípade zanedbania svojich povinností v súvislosti s prevzatím diela, s notifikáciou vád diela a uplatňovaním reklamačných nárokov spoliehajúc sa na nároky z iných právnych dôvodov. Predpokladom aplikácie § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka však je, že nároky z vád uplatňovať mohol. Podmienkou vzniku práv zo zodpovednosti za vady je odovzdanie diela objednávateľovi tak, ako to vyplýva z § 560 ods. 2 Obchodného zákonníka ako aj z § 563 Obchodného zákonníka. Pred odovzdaním diela objednávateľovi nemožno aplikovať § 564 Obchodného zákonníka a teda rovnako ani § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka. 20. Vzhľadom na uvedené nebolo možné podľa okresného súdu prijať argumentáciu žalovaného, že od výšky škody vzniknutej pôvodnému žalobcovi v miere, v ktorej za ňu žalovaný zodpovedá, je potrebné v súlade s § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka odpočítať nároky pôvodného žalobcu z vád diela zodpovedajúce sume 24.095,46 Eur, ktorá predstavuje dojednanú cenu diela v zmysle Zmluvy o dielo uzatvorenej medzi pôvodným žalobcom a žalovaným. Skutočnosť, že nebola zaplatená cena diela, by bolo možné pri vysporiadaní vzájomných nárokov pôvodného žalobcu ako objednávateľa a žalovaného ako zhotoviteľa zohľadniť len v prípade aplikácie § 544 ods. 1 Obchodného zákonníka, nakoľko vlastnícke právo k zhotovovanej veci mal od počiatku objednávateľ (§ 542 ods. 1 Obchodného zákonníka) a vec nebolo možné, vzhľadom na jej povahu, vrátiť alebo odovzdať zhotoviteľovi, v ktorom prípade by bol objednávateľ povinný uhradiť zhotoviteľovi to, o čo sa objednávateľ zhotovovaním veci obohatil. Tento nárok však nemožno bez ďalšieho stotožniť so zmluvne dojednanou cenou diela. Ani takýto spôsob vysporiadania vzájomných nárokov medzi pôvodným žalobcom ako objednávateľom a žalovaným ako zhotoviteľom však neprichádzal do úvahy, nakoľko pokiaľ žalovaný nesplnil povinnosť vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním predmetu diela objednávateľovi (§ 554 ods. 1 Obchodného zákonníka) v súlade so zákonom a zmluvnými dojednaniami zmluvných strán a z dôvodu neodovzdania diela v súlade s uzatvorenou Zmluvou o dielo pôvodnému žalobcovi nevznikol žiadny z nárokov zo zodpovednosti za vady, tak záväzok žalovaného ako zhotoviteľa vykonať dielo naďalej trvá, nakoľko jeho zánik iným zákonom predpokladaným spôsobom v zániku záväzkov preukázaný nebol. Vysporiadanie vzájomných nárokov zhotoviteľa a objednávateľa podľa § 544 ods. 1 Obchodného zákonníka pritom predpokladá zánik záväzku z dôvodu, za ktorý objednávateľ nezodpovedá. 21. K argumentácii žalovaného v prejednávanej veci okresný súd nad rámec uvedeného doplnil, že nárok na zľavu z ceny diela v zmysle § 439 Obchodného zákonníka nemožno bez ďalšieho stotožňovať so zmluvne dojednanou cenou diela. Bez vplyvu na prejednávanú vec sú závery rozsudku Najvyššieho súdu zo dňa 17.12.2003 sp.zn. 32Odo/230/2003, na ktoré poukazoval žalovaný, nakoľko možno z nich dovodiť, že ustanovenia Obchodného zákonníka o zodpovednosti za vady diela a o nárokoch z vád diela možno aplikovať tak v prípade vád diela ako aj v prípade nedorobkov, t.j. nedokončenia diela v zmysle dojednaného rozsahu, nič však závery tohto rozhodnutia nemenia na tom, že o vzniku nárokov z vád diela možno hovoriť len v prípade diela, ktoré bolo odovzdané. 22. Žalovaný ďalej v konaní argumentoval k otázke výšky nároku pôvodného žalobcu na náhradu škody tým, že miera zavinenia žalovaného na vzniku škody bola určená v rozsahu 35% a len v tomto rozsahu by bolo možné žalovaného zaviazať na náhradu škody vzniknutej pôvodnému žalobcovi, nakoľko solidárne zaviazaný dlžník (pôvodný žalovaný v rade 1/) zanikol a pokiaľ by žalovaný bol zaviazaný na náhradu škody v celom rozsahu, okresný súd by ho obral o právo prípadného regresu voči druhému škodcovi. Výška skutočnej škody vzniknutej na strane žalobcu bola v konaní ustálená vykonaným znaleckým dokazovaním v sume 81.900 Eur. Žalobca svoj nárok na náhradu škody v prejednávanej veci uplatňuje v nižšej výške 68.795,49 Eur. Miera, ktorou sa jednotlivé príčiny podieľali na vzniku škody bola znaleckým dokazovaním ustálená na 60% vo vzťahu ku kvalite a kvantite projektovej dokumentácie, 35% vo vzťahu ku kvalite vytvorenia stykov a 5% vo vzťahu k technologickej organizácii postupu prác. Spoluzodpovednosť pôvodného žalobcu za vznik škody pri zistenej miere 5% tak vo vzťahu k zistenej skutočnej výške škody predstavuje 4.095 Eur. Výška skutočnej škody vzniknutej na strane žalobcu, za ktorú v zmysle záverov znaleckého dokazovania sú spoluzodpovední pôvodný žalovaný v rade 1/ v rozsahu 60% a žalovaný v rozsahu 35%, tak predstavuje sumu 77.805 Eur, prevyšujúcu výšku nároku na náhradu škody uplatnenú žalobcom v tomto konaní. Otázku spoločnej zodpovednosti viacerých škodcov v obchodných záväzkových vzťahoch rieši § 383 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého, ak je na náhradu škody zaviazaných niekoľko osôb, sú tieto osoby povinné nahradiť škodu spoločne a nerozdielne a medzi sebou sa vyporiadajú podľa rozsahu svojej zodpovednosti. Obchodný zákonník tak v § 383 upravuje princíp spoločnej a nerozdielnej, t.j. solidárnej zodpovednosti v obchodných záväzkovo-právnych vzťahoch viacerých škodcov voči poškodenému, čo znamená, že poškodený sa môže domáhať nároku na náhradu škody v celej výške voči ktorémukoľvek z nich a rozsah zodpovednosti jednotlivých škodcov na spôsobenej škode je v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia relevantný len vo vzťahu k ich vzájomnému vyporiadaniu. Pokiaľ teda na vzniku škody mali účasť viacerí podnikatelia, sú povinní poškodenému nahradiť škodu spoločne a nerozdielne (solidárne) bez toho, aby súd bol v obchodných záväzkovo-právnych vzťahoch zákonom splnomocnený určiť výnimku z tohto princípu, ako je to v prípade § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V dôsledku uvedeného čoho zánik jedného zo solidárnych dlžníkov nemá vplyv na možnosť uplatňovania celého nároku na náhradu škody voči ostatným. 23. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti okresný súd za konštatovania naplnenia predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pôvodnému žalobcovi, za prijatia právneho záveru o nemožnosti aplikácie § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka na prejednávanú vec, ako aj za konštatovania nedôvodnosti námietky žalovaného o potrebe zohľadnenie miery zodpovednosti žalovaného na vzniku škody na strane pôvodného žalobcu, dospel k záveru o skutkovej a právnej dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku a žalovaný zaviazal povinnosťou nahradiť žalobcovi škodu v sume 68.795,49 Eur. Vo výroku o náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 OSP. 24. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej aj len „OSP“), pričom zdôraznil, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu prichádza po zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.01.2015 sp.zn. 4Mobdo/5/2013. V odôvodnení svojho rozhodnutia dovolací súd poukázal na to, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o uplatnenom práve žalobcu v čase rozhodovania okresného súdu na náhradu škody považoval za irelevantnú námietku žalovaného, podľa ktorej žalobca nezaplatil cenu diela. Vzhľadom na uvedenú námietku a v zmysle § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré mali súdy v danom prípade aplikovať, bolo potrebné zaoberať sa výškou sumy zodpovedajúcej nárokom žalobcu z vád diela vo vzťahu k uplatnenému právu na náhradu škody. Napriek citovaným záverom a poukázaniu na záväznosť právneho názoru súdu vyššej inštancie v zmysle § 243i ods. 2 OSP v spojení s § 243d ods. 1 OSP si prvostupňový súd názor dovolacieho súdu neosvojil. Podľa prvostupňového súdu je takáto záväznosť relevantná len v tom prípade, ak súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní, ako aj súd prvého stupňa rozhodujúci v danej veci po zrušení skorších právoplatných rozhodnutí na základe mimoriadneho dovolania, vychádzajú pri svojom rozhodnutí z rovnakých, nezmenených skutkových okolností prejednávanej veci. Prvostupňový súd uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora vychádzal zo skutočnosti nespornej medzi účastníkmi konania, že dielo bolo pôvodnému žalobcovi žalovaným odovzdané v polovici mesiaca október 2005 a teda následne, pokiaľ v januári 2006 došlo k zrúteniu podstatnej časti krovovej konštrukcie zhotovenej žalovaným, došlo k tomu v záručnej dobe. Prvostupňový súd uviedol, že dokazovanie k otázke odovzdania a prevzatia diela zo strany žalovaného vo vzťahu k pôvodnému žalobcovi bolo vykonávané v súvisiacom konaní prebiehajúcom medzi žalovaným v procesnom postavení žalobcu a pôvodným žalobcom v procesnom postavení žalovaného vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 10Cb/43/2007, v ktorej sa žalovaný domáhal voči pôvodnému žalobcovi zaplatenia ceny diela 24.095,47 Eur. Skutočnosti prezentované v uvedenom konaní neboli dovolaciemu súdu známe. Predovšetkým vo veci odovzdania diela žalovaným pôvodnému žalobcovi okresný súd dospel k záveru s odkazom na dojednanie zmluvných strán v čl. V. Zmluvy o dielo zo dňa 26.08.2005, že zmluvné strany modifikovali vzájomné práva a povinnosti odlišne od dispozitívnych ustanovení Obchodného zákonníka, kedy povinnosť zaplatiť cenu diela a možnosť odporcu predložiť faktúru na cenu diela viazali na prevzatie diela spísaním preberacieho protokolu. Tak v konaní vedenom pod sp.zn. 10Cb/43/2007 ako aj v konaní o prejednávanej veci bol predložený protokol o odovzdaní a prevzatí diela z 24.10.2005, ktorý však nie je podpísaný pôvodným žalobcom. V súlade so závermi súdu vo veci sp.zn. 10Cb/43/2007 okresný súd skonštatoval, že žalovaný nepreukázal splnenie zmluvnej podmienky odovzdania diela spísaním preberacieho protokolu pôvodnému žalobcovi, pričom z vykonaného dokazovania zároveň nevyplývalo, že by k neodovzdaniu, resp. k neprevzatiu diela došlo v dôsledku porušenia povinností pôvodného žalobcu ako objednávateľa. 25. Prvostupňový súd závery z konania sp.zn. 10Cb/43/2007 prijal za svoje a zdôraznil, že ukončenie diela v zmysle realizácie celého rozsahu dojednaného diela zo strany zhotoviteľa nemožno stotožňovať s vykonaním diela tak, ako tento pojem používa Obchodný zákonník, ale v súlade so zmluvnými dojednaniami objednávateľa a zhotoviteľa modifikujúcimi dispozitívne ustanovenia zákona. V nadväznosti na takto vymedzený pojem vykonania diela a s poukazom na závery rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z 23.06.2004 sp.zn. 29Odo/1067/2003 prvostupňový súd uviedol, že k vykonaniu diela nedošlo a v zmysle § 560 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka nemožno uplatňovať nároky z vád, bez ktorých zas nie je možná aplikácia § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka. Napadnutý rozsudok „prvostupňového súdu“ považoval žalovaný v celom rozsahu za nesprávny. Nielenže sa okresný súd nepridržiaval záväzného názoru dovolacieho súdu, ale na základe skutočností vyplývajúcich z konania sp.zn. 10Cb/43/2007 dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu. „Najvyšší súd SR hoc aj vychádzal z tvrdení a dôkazov účastníkov, ktoré boli odprezentované iba v konaní 11Cb/256/2007 a nezaoberal sa skutočnosťami v súvisiacom konaní 10Cb/43/2007, dospel k jednoznačnému záveru, že dielo bolo odovzdané a u pôvodného navrhovateľa vzniklo právo uplatňovať nároky z vád tovaru. K uvedenému právnemu posúdeniu stačili jednoznačné tvrdenia a dôkazy v prejednávanej veci. Odporca zdôrazňuje, že súčasťou spisu 11Cb/256/2007 bol okrem zmluvy o dielo aj "protokol o odovzdaní a prevzatí diela na základe zmluvy o dielo zo dňa 26.08.2005" zo dňa 24.10.2005. Zatiaľ čo súd sa formalistický zaoberal najmä faktom, že za objednávateľa chýba podpis, odporca dáva do pozornosti rukou písanú poznámku: "po dvoch dohodnutých telefonických stretnutiach sa pán V. ani nikto z firmy JAPE nedostavil na podpis k odovzdaniu a prevzatiu diela". K poznámke bol pripojený podpis svedka C.. Neposkytnutie dostatočnej súčinnosti účasťou na preberacom konaní nemôže ísť na škodu zhotoviteľa a odporca sa domnieva, že k rovnakému (aj keď nevyslovenému) záveru dospel aj Najvyšší súd SR. Pre úplnosť je treba dodať, že v konaní 10Cb/43/2007 sa odporca v pozícii navrhovateľa viackrát vyjadril, že napriek telefonickým výzvam a prísľubu účasti, sa nikto za pôvodného navrhovateľa preberacieho konania nezúčastnil. V spojení s tvrdením samotného pôvodného navrhovateľa, že odporca krovovú konštrukciu zhotovil a odovzdal a všetky práce s tým spojené boli ukončené a dielo vykonané v druhej polovici mesiaca október 2005, nie je dôvod pochybovať o správnosti záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že dielo odovzdané bolo. Odporca vyčíta prvostupňovému súdu, že bez konfrontácie so skutočnosťami v prejednávanej veci nekriticky prijal záver súdu v konaní 10Cb/43/2007 o neodovzdaní diela ako i o jeho neukončení. Odporca poukazuje na fakt, že samotný pôvodný navrhovateľ považoval dielo za ukončené, keď vstúpil do jeho užívania tým, že nechal na dielo namontovať parozábranu a započal s prípravami na oplechovanie.“ 26. V odvolaní žalovaný namietal, že aj tvrdenie okresného súdu v konaní sp.zn. 10Cb/43/2007 o neukončení diela v dôsledku existencie vád, na ktoré v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal aj súd v prejednávanej veci. Pokiaľ by riadne ukončenie diela bolo viazané na jeho bezchybné zhotovenie, ustanovenia § 560 a nasl. Obchodného zákonníka by boli zbytočné, nakoľko by v čase odovzdania ako i následnej záručnej doby nemali aké vady existovať. Žalovaný mal za to, že skutkové okolnosti, tvrdenia a dôkazy v súvisiacom konaní sp.zn. 10Cb/43/2007 nepriniesli žiadne právne významné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť záväzný názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. K rovnakému záveru mal dospieť aj prvostupňový súd, pokiaľ by sa riadne vysporiadal s otázkou nároku žalobcu za zničenú majetkovú hodnotu, ktorú nadobudol bez akéhokoľvek protiplnenia. S touto otázkou sa riadne nevysporiadal žiaden súd, ktorý vo veci rozhodoval. Prvostupňový súd sa snažil tento nedostatok konvalidovať poukazovaním na § 544 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré tvrdenie je však vzhľadom k skutkovému stavu veci podľa žalovaného neaplikovateľné. Ustanovenie § 544 ods. 1 Obchodného zákonníka predpokladá jednak existenciu veci (dielo bolo v tomto prípade zničené) a jednak obohatenie objednávateľa, ktoré však u žalobcu nenastalo, nakoľko majetková hodnota zanikla. Okrem toho nárok na náhradu škody, ktorú žalobca požaduje, nie je možné stotožniť s obohatením v zmysle citovaného ustanovenia. 27. Za nesprávne považoval žalovaný aj „závery súdu týkajúce sa solidárnej zodpovednosti. Z dôvodu výmazu spoločnosti Architektúra, projekcia, s.r.o. z obchodného registra, ktorá bola pôvodným odporcom v rade 1/, zostal jediným pasívne vecne legitimovaným účastníkom konania odporca. Na spôsobenej škode sa pritom podieľal v zmysle záverov znaleckého posudku iba v rozsahu 35 %. V prejednávanej veci odporca žiadal súd, aby ho zaviazal k náhrade škody iba v uvedenom rozsahu a za súčasnej aplikácie ustanovenia § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka ponížil nárok navrhovateľa. Upozorňoval, že zaviazaním k náhrade škody v celom rozsahu by mu súd znemožnil domáhať sa zákonného práva regresu voči zaniknutému účastníkovi a zdôraznil, že to bol navrhovateľ, kto spoločnosť Architektúra, projekcia, s.r.o. zvolil ako projektanta a túto skutočnosť nemal odporca ako ovplyvniť. Treba zdôrazniť, že odporca nie je a vzhľadom na svoje vzdelanie ani nemohol byť osobou spôsobilou posudzovať statiku projektu a nemohol tak zistiť nevhodnosť vyhotoveného projektu. Dielo bolo vykonávané a zhotovované na pozemku navrhovateľa, čo podľa § 542 ods. 1 Obchodného zákonníka znamená, že vlastníkom diela je navrhovateľ, ktorý znáša nebezpečenstvo škody na diele, a teda aj nebezpečenstvo, že v dôsledku pochybenia dodávateľa, ktorého si sám vybral nebude jeho nárok uspokojený. Za uvedeného skutkového stavu nemôže byť odporca zaviazaný na náhradu celej škody, a to už pri prvotnom posúdení z hľadiska dobrých mravov.“ Žalovaný považoval právne posúdenie solidárnej zodpovednosti za škodu za nesprávne aj z iného dôvodu, že okresný súd zaviazal žalovaného na náhradu celej škody s poukazom na § 383 Obchodného zákonníka. Z dikcie uvedeného ustanovenia vyplýva, že k uloženiu solidárneho záväzku možno pristúpiť iba v prípade existencie viacerých osôb, ktorý za škodu zodpovedajú a to existencie aj v čase rozhodnutia súdu. Spoločnosť Architektúra, projekcia, s.r.o. ako hlavný (podľa miery zavinenia) vinník bol z obchodného registra dňa 22.10.2013 vymazaný. Z uvedeného dôvodu okresný súd nemohol žalovaného zaviazať povinnosťou nahradiť celú škodu, ale ju mal rozdeliť pomerne podľa miery zavinenia. „Odporca na pojednávaní uviedol, že je pripravený znášať náhradu škody pomerne. Rozsah zavinenia vo výške 35 % zodpovedal sume 28 665 €, od ktorej žiadal odpočítať cenu diela vo výške 24 095,46. Poukazoval, že s ohľadom na názor Generálneho prokurátora SR a Najvyššieho súdu SR je od výšky škody potrebné odpočítať sumu zodpovedajúcu peňažným nárokom objednávateľa z vád diela. Z týchto nárokov prichádzalo do úvahy právo odstúpiť od zmluvy a právo na zľavu z ceny diela, ktoré v oboch prípadoch možno vyčísliť vo výške zodpovedajúcej cene diela podľa zmluvy o dielo zo dňa 26.08.2005. Výsledný nárok navrhovateľa predstavuje sumu 4 569,53 €.“ 28. Odvolanie žalovaný podal aj čo do trov právneho zastúpenia, pretože „prvostupňový“ súd podľa neho riadne neposúdil oprávnenosť odmeny za ďalšie porady žalobcu s právnym zástupcom, pretože ďalšia porada s klientom, ktorá sa uskutočnila dňa 29.3.2016 nebola vzhľadom k dovtedy odprezentovaným stanoviskám a dôkazom v konaní opodstatnená. Nárok žalobcu bol v tom čase iba otázkou nového právneho posúdenia. Preto v tomto ohľade možno hovoriť iba o splnení si povinnosti advokáta informovať svojho klienta. „Okrem uvedeného dôvodu, nie je zo záznamu zrejmé, koľko porada trvala. Jedine, v prípade porady dlhšej ako jedna hodina (§13a ods. 1 písm. b) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.) je možné priznať celú odmenu za úkon, čo však nebolo žiadnym spôsobom preukázané. Rozhodnutie súdu tak nemá oporu v zistených skutočnostiach. Nesprávne je aj stanovenie hodnoty úkonu pri porade zo dňa 23.10.2006 v trvaní 55 min. Podľa § 14 ods. 4 písm. a) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. účinnej v čase uskutočnenia úkonu, prislúcha právnemu zástupcovi odmena iba vo výške jednej tretiny základnej sadzby tarifnej odmeny. Súd napriek tomu priznal odmenu v plnej výške.“ Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovaný „je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 4 569,53 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vzhľadom k pomeru úspechu- neúspechu, zaviazal navrhovateľa nahradiť odporcovi trovy konania.“ 29. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca v podaní právneho zástupcu, ktorý uviedol, že už Okresný súd Žilina sa vo svojom rozsudku zo dňa 05.10.2011 sp.zn. 11Cb/256/2007 podrobne zaoberal vzájomným vzťahom nárokov z vád diela a nároku na náhradu škody, a to počnúc tretím odsekom str. 17 rozsudku a končiac prvým odsekom str. 18 rozsudku. Nakoľko Krajský súd v Žiline sa so závermi Okresného súdu Žilina stotožnil, nemožno konštatovať, že by sa súdy už v predchádzajúcom konaní v tejto veci neaplikovali § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka. Okresný súd Žilina svojim rozsudkom zo dňa 07.08.2013, sp.zn. 10Cb/43/2007 v spojení s potvrdzujúcim Rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 07.05.2014, sp. zn. 13Cob/8/2014 (ďalej spoločne len ako „Súvisiace rozhodnutie“), rozhodol tak, že v celom rozsahu zamietol uplatňovaný nárok žalovaného v tomto konaní (t.j. Ján Vrábel - STAVKROV) na zaplatenie ceny diela, ktoré je predmetom konania aj v tomto konaní, a to z toho dôvodu, že žalovanému nikdy nevznikol nárok na zaplatenie ceny diela v zmysle § 548 ods. 1. veta druhá Obchodného zákonníka, keďže žalovaný predmetné dielo riadne neukončil a ani neodovzdal žalobcovi, a teda nedošlo k splneniu ani jednej z dvoch kumulatívne stanovených podmienok pre vykonanie diela podľa § 554 Obchodného zákonníka, ktorými sú riadne ukončenie diela a jeho odovzdanie. V zmysle § 560 ods. 2 Obchodného zákonníka platí, že zhotoviteľ zodpovedá za vady, ktoré má dielo v čase jeho odovzdania (§ 554). O vadách diela a teda aj o nárokoch z vád diela možno teda hovoriť len v prípade diela, ktoré bolo odovzdané. Vzhľadom k tomu, že aj v zmysle súvisiaceho rozhodnutia dielo nebolo odovzdané, žalobcovi nevznikli a ani nemohli vzniknúť žiadne nároky z vád tohto diela; možno teda uzavrieť, že pokiaľ sa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tomto konaní ukladá povinnosť aplikovať na zistený skutkový stav § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, je možné toto ustanovenie aplikovať len v tom zmysle, že žalobcovi v tomto prípade nevznikli žiadne nároky z vád diela, a teda žalobca nemohol uplatniť žiadny z nárokov vád diela a prostredníctvom neho dosiahnuť akékoľvek uspokojenie. 30. Žalobca k argumentácií žalovaného v odvolaní vo svojom vyjadrení uviedol, že „vo vzťahu k výške uplatneného nároku, solidárnej zodpovednosti odporcov v tomto konaní, ako aj skutočnosť, že napadnutým rozsudkom bol odporca zaviazaný na náhradu uplatňovaného nároku na náhradu škody v celom rozsahu. Vo vzťahu k výške uplatňovaného nároku na náhradu škody odporca, opierajúc sa o závery znaleckého dokazovania uvádza, že vzhľadom k tomu, že miera zavinenia odporcu bola znaleckým posudkom určená v rozsahu 35%, má byť jeho záväzok na náhradu škody predstavovaný sumou 28.665,- EUR (t.j. 35% z celkovej škody vo výške 81.900,- EUR). Ďalej tvrdí, že od sumy 28.665,- EUR je potom potrebné odpočítať sumu, ktorá zodpovedá nárokom objednávateľa z vád tovaru, a teda sumu zodpovedajúcu cene diela vo výške 24.095,46 EUR. Celková výška nároku navrhovateľovi voči odporcovi tak má byť podľa názoru odporcu v zmysle vyššie uvedeného predstavovaná sumou 4.569,54,-EUR (28.665,-EUR - 24.095,46,-EUR = 4.569,54,-EUR). Ani s takýmito závermi odporcu nemožno súhlasiť, a to z nasledovných dôvodov: a) zo záverov znaleckého dokazovania vyplynulo, že každé porušenie povinnosti, t.j. či už porušenie povinnosti zo strany pôvodného odporcu 1/ ako aj porušenie povinnosti zo strany odporcu 2/ (terajšieho jediného odporcu v tomto konaní) bolo samostatnou príčinou zrútenia predmetnej krovovej konštrukcie a teda samostatnou príčinou vzniku škody na strane navrhovateľa. Porušenie povinnosti zo strany ktoréhokoľvek z odporcov teda samo o sebe, bez viazanosti na protiprávne konanie druhého z odporcov, viedlo k vzniku tej istej škodnej udalosti. Každý z odporcov teda zodpovedá za vzniknutú škodu v plnom rozsahu. Miera zavinenia určená v znaleckom posudku má význam len pre prípadné vzájomné vysporiadanie tzv. regresného nároku medzi terajším odporcom a (už neexistujúcim) pôvodným odporcom 1/ v zmysle ust. § 383 Obchodného zákonníka. V žiadnom prípade však takto určená miera zavinenia nemôže mať za následok zníženie výšky záväzku odporcu na náhradu škody voči navrhovateľovi. b) ako vyplýva z časti II. tohto vyjadrenia, navrhovateľ si žiadnym spôsobom nemohol uplatniť akýkoľvek z nárokov z vád predmetného diela, keďže navrhovateľovi nikdy žiadne nároky zvád diela nevznikli. Vyjadrené v peniazoch, nároky navrhovateľa zvád diela zodpovedajú sume 0,-EUR. V žiadnom prípade teda nemožno v tomto prípade od uplatňovaného nároku na náhradu škody odpočítavať žiadnu sumu, už vôbec nie sumu zodpovedajúcu cene diela.“ Na margo ceny predmetného diela, jej zaplatenia či prípadného odpočítania od uplatňovaného nároku bolo potrebné dodať, že v tomto prípade išlo (resp. malo ísť) o dielo, ktoré bolo vykonávané a zhotovované na pozemku žalobcu. V zmysle § 542 ods. 1 Obchodného zákonníka bol teda od samého počiatku vlastníkom zhotovovaného diela žalobca. V zmysle § 542 ods. 1 Obchodného zákonníka dochádza k vzniku vlastníckeho práva priamo zo zákona a bez ďalších podmienok. K vzniku vlastníckeho práva k zhotovovanému dielu na strane objednávateľa dochádza bez ohľadu na to, či objednávateľ za dielo zaplatil dohodnutú cenu. To platí rovnako aj pre veci, ktoré zhotoviteľ obstaral na vykonanie diela. V zmysle § 541 Obchodného zákonníka má totiž vo vzťahu k týmto veciam postavenie predávajúceho s tým, že sa predpokladá, že cena týchto vecí je zahrnutá v cene diela. Nakoľko Obchodný zákonník v ustanoveniach upravujúcich kúpnu zmluvu ani v iných ustanoveniach neviaže prevod vlastníckeho práva k veciam, ktoré sú predmetom kúpy, na zaplatenie kúpnej ceny, platí, že objednávateľ sa v zmysle § 542 ods. 1 Obchodného zákonníka stáva ich vlastníkom okamihom ich zabudovania do zhotovovaného diela, a to znovu bez ohľadu na to, či zhotoviteľovi za tieto veci resp. za dielo zaplatil. Žalobca sa nepochybne stal vlastníkom zhotovovaného diela resp. vecí určených na zhotovenie tohto diela zabudovaných do stavby na jeho pozemku. Toto zhotovované dielo, resp. veci sa tak stali jeho majetkom. Škodou sa rozumie ujma, ktorú určitá osoba - poškodený, utrpí na svojom majetku, majetkových právach, osobnostných právach alebo na zdraví, a to v dôsledku protiprávneho konania inej osoby - škodcu. Škoda pritom môže mať formu skutočnej škody alebo ušlého zisku. Z hľadiska vymedzenia škody a jej náhrady je teda v prípade majetkovej škody podstatné, aby ujma vznikla na majetku poškodeného a či za tento majetok poškodený v súvislosti s jeho nadobudnutím platil určitú cenu či poskytol iné protiplnenie. V opačnom prípade by nárok na náhradu škody nebolo možné priznať tam, kde by síce v dôsledku protiprávneho konania došlo k ujme na majetku poškodeného, ale súčasne by išlo o majetok, ktorý poškodený nadobudol bezodplatne resp. bez primeraného protiplnenia. Typicky v prípadoch škody čí zničenia vecí nadobudnutých darovaním alebo dedením. „Je teda zrejmé, že zrútením zhotovovaného diela vo vlastníctve navrhovateľa došlo k zničeniu majetku vo vlastníctve navrhovateľa a teda k vzniku ujmy na majetku navrhovateľa t.j. k vzniku škody. Pritom je právne irelevantné, či za tento majetok zaplatil dohodnutú cenu, a to navyše v prípade, keď mu takáto povinnosť na zaplatenie ceny nikdy nevznikla. Možno teda uzavrieť, že od uplatňovaného nároku na náhradu škody nemožno za žiadnych okolnosti odčítavať cenu dodaných vecí či dokonca dohodnutú cenu diela, a to bez ohľadu na to, či došlo k jej zaplateniu.“ Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil. 31. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 02.03.2017. Vo vzťahu k aplikácii § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka žalobca uviedol, že už Okresný súd Žilina sa vo svojom rozsudku zo dňa 05.10.2011 sp.zn. 11Cb/256/2007 podrobnej zaoberal vzájomným vzťahom nárokov zvád diela a nároku na náhradu škody a to počnúc tretím odsekom str. 17 rozsudku a končiac prvým odsekom str. 18 rozsudku. Nakoľko Krajský súd v Žiline sa so závermi Okresného súdu Žilina stotožnil, nemožno konštatovať, že by súdy už v predchádzajúcom konaní v tejto veci neaplikovali § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré tvrdenia žalobcu boli podľa žalovaného irelevantné z dvoch dôvodov. „Po prvé, poukazovanie na zrušené prvostupňové rozhodnutie zo dňa 05.10.2011 sp. zn. 11Cb/256/2007 nie je relevantné vzhľadom k tomu, že uvedené rozhodnutie bolo právoplatne zrušené a napadnutým rozsudkom, u ktorého je preskúmavaná správna aplikácia ustanovenia § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka je rozhodnutie Okresného súdu Žilina, spis zn. 38Cb/158/2015 zo dňa 07.04.2016. Po druhé, skutočnosť, že sa prvostupňový súd zaoberal otázkou vád diela a z toho vyplývajúcich nárokov neznamená, že došlo k správnemu právnemu posúdeniu ustanovenia. Prvostupňový súd v konaní 11Cb/256/2007 z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne závery o ukončení a odovzdaní diela a preto právnu normu v podobe ustanovenia § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka nemohol správne aplikovať.“ S poukazom na konanie, ktoré bolo pred Okresným súdom Žilina vedené pod sp.zn. 10Cb/43/2007, žalobca ďalej tvrdil, že žalovanému nikdy nevznikol nárok na zaplatenie ceny diela v zmysle § 548 Obchodného zákonníka, pretože dielo riadne neukončil a neodovzdal. Z dôvodu absencie odovzdania diela, žalobcovi nevznikli a ani nemohli vzniknúť žiadne nároky z vád tohto diela. Tvrdenie žalobcu považoval žalovaný za účelovú snahu podporiť mylnú argumentáciu prvostupňového súdu. „Kontroverzné závery súdu o neukončení a neodovzdaní diela narážajú na skutkové zistenia a dôkazy ešte z konania 11Cb/256/2007. V prvom rade je potrebné poukázať na fakt, že žalobca sám potvrdil, že dielo bolo odovzdané. Otázka odovzdania diela podľa zmluvy o dielo uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným (v tom čase v rade 21) tak medzi týmito účastníkmi nebola sporná (strana 18 prvý odsek posledná veta).“ Povinnosť prevziať dielo bolo zákonnou povinnosťou žalobcu ako objednávateľa v zmysle § 537 ods. 2 Obchodného zákonníka. Fakt, že dielo bolo ukončené a pripravené na odovzdanie je možné vyvodiť z následného konania žalobcu, ktorý nechal na krov namontovať parozábranu a položiť plechovú krytinu. Konanie objednávateľa, ktorý sa vyhýbal podpisu odovzdávacieho protokolu, nemôže požívať právnu ochranu (§ 265 Obchodného zákonníka), obzvlášť nie, keď týmto konaní sa snaží získať neoprávnený prospech. „S poukazom na súhlasné stanovisko žalobcu a žalovaného, že dielo bolo odovzdané je zrejmé, že závery súdu a na to nadväzujúca argumentácia žalobcu nie sú správne.“ 32. Žalovaný vo svojom vyjadrení k otázke uplatňovanej výšky náhrady škody uviedol, že zo záverov znaleckého dokazovania vyplynulo, že každé porušenie povinnosti, t.j. či už porušenie povinnosti zo strany pôvodného žalovaného v rade 1/ ako aj porušenie povinnosti zo strany žalovaného bolo samostatnou príčinou zrútenia predmetnej krovovej konštrukcie a teda samostatnou príčinou vzniku škody na strane žalobcu. Porušenie povinnosti zo strany ktoréhokoľvek zo žalovaných teda samo o sebe, bez viazanosti na protiprávne konanie druhého zo žalovaných, viedlo k vzniku tej istej škodovej udalosti. Každý zo žalovaných teda podľa žalobcu zodpovedá za vzniknutú škodu v plnom rozsahu. „Žalovaný poukazuje na fakt, že polemizovanie o možnom páde krovovej konštrukcie iba v dôsledku pochybenia na strane žalovaného nemá význam. Podkladom pre rozhodnutie súdu môže byť iba skutkový stav, ktorý nastal a nie skutkový stav, ktorý mohol nastať, ak by.... Rozhodnutie súdu nemôže stáť na polemikách a hypotetických situáciách.“ „Žalovaný však považuje za potrebné opakovane zdôrazniť chýbajúcu elementárnu logiku konania súdu pri rozhodovaní o nároku žalobcu. Je nesporné, že žalovaný poskytol plnenie vo forme zhotovenia diela, ktoré vykonal vlastnou prácou a vlastnými finančnými prostriedkami. Vytvoril tým hodnotu, ktorá patrila žalobcovi. Teraz má podľa napadnutého rozsudku nahradiť škodu, a teda opätovne vynaložiť finančné prostriedky, to všetko bez nároku na zaplatenie ceny diela. Žalobca tak nadobudne majetok bez akéhokoľvek poskytnutého protiplnenia. Je zarážajúce, že prvostupňový súd uvedenú skutočnosť nebral na zreteľ a v rozpore s tvrdeniami a dôkazmi z konania 11Cb/256/2007 o odovzdaní diela a v rozpore so záväzným názorom dovolacieho súdu opätovne žalobe vyhovel.“ Žiadal rozhodnúť v zmysle petitu odvolania. 33. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril. 34. Krajský v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach podľa § 379 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok („CSP“) v spojení s § 380 ods. 1 CSP, za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 68.795,49 Eur a vo výroku o trovách konania, v časti o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi na účet právneho zástupcu žalobcu trovy konania vo výške 4.977,66 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 6.970,68 Eur, do troch dní po právoplatnosti rozsudku potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP a vo výroku o trovách konania, v časti trov právneho zastúpenia vo zvyšku zrušený postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátený súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 35. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/129/2016-727 zo dňa 14.03.2017 s tým, že podľa § 219 ods. 1, 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke tohto súdu v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline v spojení s § 378 ods. 1 CSP. 36. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania dňa 29.06.2016 (odvolanie zo dňa 29.06.2016 spisu), krajský súd v odvolacom konaní bol povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a to v zmysle § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného sa poukazuje na § 470 ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého právne účinky, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 37. Podľa § 379 v spojení s § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi odvolania viazaný. 38. Za viazanosti vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami bol napadnutý rozsudok okresného súdu preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 29.06.2016 (č.l. 689 a nasl. spisu) za viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom v zmysle § 383 CSP tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, keďže z obsahu predvolania zo dňa 23.10.2015 vyplynulo poučenie pre účastníkov konania v zmysle § 120 ods. 4 OSP (č.l. 597 spisu v spojení s doručenkami na č.l. 596 spisu) v znení platnom a účinnom k momentu jej vykonania. 39. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 40. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 41. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného krajský súd poukazuje na § 387 ods. 2 CSP, ktorý je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže sa krajský súd stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom rozsudku okresného súdu. Práve z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP nebolo podľa krajského súdu potrebné, aby podrobné skutočnosti tak skutkového ako aj právneho záveru, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozsudku okresného súdu boli opätovne uvádzané v dôvodoch tohto rozhodnutia krajského súdu, pretože § 387 ods. 2 CSP umožňuje, aby sa krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý postup je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 8. októbra 2009, podľa ktorého ..„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II.ÚS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania.“ 42. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok, potom k požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho, je postačujúce odkázať na závery rozsudku okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, a len vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného zvýrazniť a doplniť na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia ďalšie dôvody tak, ako to vyplýva zo zákonného ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, čo je v zhode aj s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky. 43. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že reagoval len na argumentáciu žalovaného v odvolaní majúcu pre vec podstatný význam, ktorý postup je v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/05 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého ...„súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskosúdnom konaní podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Táto norma sa uplatňuje v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho súdneho poriadku). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Zo znenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 3. júla 2003 vyplýva, že ...„všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. 44. Odvolací súd v súvislosti s odvolaním (jeho obsahom) žalovaného k zvýrazneniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, a to k odvolacím dôvodom nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu, nesprávnemu zhodnoteniu dôkazov a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ako i k tvrdeniu, že konanie malo vady, uvádza, že tieto odvolacie dôvody po vykonaní odvolacieho prieskumu nemohli byť vyhodnotené ako relevantné. 45. Vo vzťahu k okresným súdom zistenému skutkovému stavu, vykonanému dokazovaniu a jeho právnemu zhodnoteniu, odvolací súd konštatuje, že pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie sporovej právnej veci, z ktorého vychádzal aj krajský súd za aplikácie § 383 CSP. Zvýrazňuje sa, že dokazovanie je procesný postup súdu, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom hodnotení. Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci občianskeho súdneho konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo 256/2012). V tejto súvislosti k zhodnoteniu vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom poukazuje odvolací súd na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ... „právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“. 46. K spôsobu vykonaného dokazovania a hodnotenia dôkazov krajský súd konštatuje, že nedošlo k vadnosti postupu konania okresným súdom. Okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné pre spoľahlivé vyvodenie skutkového záveru, pričom racionálna úvaha konajúceho okresného súdu vychádzala z priebehu konania a stavu dokazovania. 47. Žalovaný vytýkal okresnému súdu, že nerešpektoval záväznosť právneho názoru súdu vyššej inštancie a neosvojil si názor dovolacieho súdu a osvojil si závery okresného súdu vo veci sp.zn. 10Cb/43/2007, v zmysle ktorých žalovaný nepreukázal splnenie zmluvnej podmienky odovzdania diela spísaním preberacieho protokolu pôvodnému žalobcovi. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu v prejednávanej veci vyplýva, že okresný súd závery z konania sp.zn. 10Cb/43/2007 prijal za svoje a zdôraznil, že ukončenie diela v zmysle realizácie celého rozsahu dojednaného diela zo strany zhotoviteľa nemožno stotožňovať s vykonaním diela, tak ako tento pojem používa Obchodný zákonník, ale v súlade so zmluvnými dojednaniami objednávateľa a zhotoviteľa, modifikujúcim dispozitívne ustanovenia zákona a správnosť svojich záverov dotvrdil okresný súd poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 23.06.2004, sp.zn. 29Odo/1067/2003, z ktorého vyplýva, že ak k vykonaniu diela nedošlo, tak v zmysle § 560 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka nemožno uplatňovať nároky z vád, bez ktorých zas nie je možná aplikácia § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka. Žalovaný tiež namietal, že nielenže okresný súd sa nepridržiaval záväzného názoru dovolacieho súdu, ale na základe skutočností, vyplývajúcich z konania sp.zn. 10Cb/43/2007 dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Odvolací súd v rozsahu tejto odvolacej námietky konštatuje podľa obsahu odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzal z tvrdení a dôkazov účastníkov, ktoré boli výsledkom konania pod sp.zn. 11Cb/256/2007, dospel k záveru, že dielo bolo odovzdané a u pôvodného žalobcu vzniklo právo uplatňovať nároky z vád tovaru, pričom z neho nevyplývajú skutočnosti viažuce sa na konanie sp.zn. 10Cb/43/2007. 48. V rovine relevantnej odvolacej argumentácie žalovaného odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd v prejednávanej veci rozhodoval dňa 07. apríla 2016 za situácie, kedy právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13Cob/8/2014 zo dňa 07.05.2014 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/43/2007-211 zo dňa 07.08.2013. Z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline ako súdu odvolacieho, sp.zn. 13Cob/8/2014 zo dňa 07.05.2014 vyplýva, že „Podľa názoru krajského súdu okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné pre rozhodnutie sporovej právnej veci, ako aj pre spoľahlivé vyvodenie záveru, že žalobca pre uplatnenú cenu diela nepreukázal splnenie zmluvnej a ani zákonnej povinnosti dielo riadne ukončiť a odovzdať žalovanému ako objednávateľovi diela. Okresný súd správne skonštatoval, že pre danú sporovú vec boli podstatné zmluvné dojednania vyplývajúce z uzavretej Zmluvy o dielo - dodávky august 2005 zo dňa 26.8.2005 (ďalej len „zmluva o dielo“, resp. „Zmluva o dielo zo dňa 26.8.2005“), keďže v nej nebolo dohodnuté, že žalobca ako zhotoviteľ je oprávnený dielo odovzdať a žalovaný ako objednávateľ dielo prevziať aj v prípade vád a nedorobkov. Pokiaľ takáto výslovná dohoda medzi zmluvnými stranami nevyplývala z uzavretej Zmluvy o dielo zo dňa 26.8.2005, tak žalobca mal zmluvný záväzok dielo riadne ukončiť a odovzdať žalovanému, čo bolo zmluvnou podmienkou pre uplatnenie ceny diela, ktorý ako nárok bol posudzovaný v sporovom konaní. Ak žalobca v odvolaní poukázal na zistenia okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11Cb/256/2007, a to str. 18 odôvodnenia predmetného rozsudku, podľa ktorého bolo skonštatované odovzdanie diela žalobcom žalovanému, tak krajský súd považuje za potrebné uviesť, že závery tak skutkové, ako aj právne sa vyvodzujú na základe toho - ktorého skutkového a právneho stavu zisteného z výsledkov dokazovania, priebehu konania a z toho, čo v tej - ktorej sporovej veci bolo rozhodné a podstatné pre posúdenie uplatneného nároku. V konaní vedenom pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 11Cb/256/2007 nebola medzi účastníkmi konania sporná okolnosť odovzdania diela, a práve pre túto nespornosť sa v konaní pred Okresným súdom v Žiline sp. zn. 11Cb/256/2007 nevykonávalo dokazovanie na odovzdanie diela, ktorý postup nespornosti potom je riešený aj v ust. § 120 ods. 3 O.s.p., t.j. ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Tomuto postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11Cb/256/2007 korešpondovalo aj ust. § 153 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Pokiaľ v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 11Cb/256/2007 medzi účastníkmi sporu nevyvstala ako rozporná okolnosť odovzdania diela, tak z nej zákonite okresný súd vychádzal. Túto okolnosť však už v danom konaní vedenom pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 10Cb/43/2007 urobil žalovaný spornou, a to vzhľadom nielen na zmluvné dojednania vyplývajúce z uzavretej Zmluvy o dielo zo dňa 26.8.2005, ale aj podľa výsledkov dokazovania, znaleckého posudku, ktorý potvrdil, že žalobca dielo riadne neukončil, a tým ani nemohlo byť odovzdané žalobcom žalovanému. Práve z titulu vyvolanej spornosti a uplatneného žalobcovho nároku na zaplatenie ceny diela, bol v danom súdnom konaní okresný súd povinný sa zaoberať, či pre splatnosť ceny diela uplatnenej žalobcom nastali všetky zmluvné a zákonné podmienky.“ Ak za tejto situácie okresný súd v prejednávanej veci potom konštatoval, že z právoplatného rozhodnutia krajského súdu pod sp.zn. 13Cob/8/2014 zo dňa 07.05.2014 (v spojení s rozhodnutím okresného súdu) vychádzal, tak takémuto postupu nemožno vytknúť, že by nerešpektoval rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom opravnom prostriedku, keďže z odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu nevyplýva žiadne uvedenie o konaní vedenom na okresnom súde a následne na Krajskom súde v Žiline pod sp.zn. 13Cob/8/2014. Krajský súd mal za to, že postup okresného súdu, ktorý si osvojil závery právoplatného rozhodnutia okresného súdu vo väzbe na rozhodnutie odvolacieho súdu sp.zn. 13Cob/8/2014 v prejednávanej veci, za ustáleného skutkového stavu, keď nebolo v konaní žalovaným preukázané, že by došlo k zmene skutkového stavu na rozdiel od záverov v konaní pod sp.zn. 13Cob/8/2014, nepredstavuje podľa odvolacieho súdu nedovolený odklon od záverov rozhodnutia dovolacieho súdu, ale ide o rešpektovanie zmeny skutkových okolností, ktorú zmenu bol okresný súd nielen oprávnený, ale aj povinný posúdiť. Ak žalovaný vytýkal takýto postup okresnému súdu, tak nie je zrejmé, z akých dôvodov nemal prihliadnuť okresný súd na právoplatné rozhodnutie vo veci medzi zhodnými účastníkmi konania, ktoré sa týkalo zmluvy o dielo a ani dôvody, pre ktoré by nemal rešpektovať závery vyplývajúce z právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13Cob/8/2014. Odvolací súd uvádza, že nie je zrejmé z odvolania žalovaného, v čom má potom spočívať nekritické prijatie záveru v konaní sp.zn. 10Cb/43/2007 o neodovzdaní diela, ako i o jeho neukončení, ak z právoplatného rozhodnutia okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu sp.zn. 13Cob/8/2014 vyplýva, že „Na základe vyššie uvedených zhodnotení krajským súdom nenastala zmluvná podmienka splatnosti ceny diela, keďže v zmysle čl. V. bodu 2. uzavretej Zmluvy o dielo zo dňa 26.8.2005 nedošlo k spísaniu preberacieho protokolu medzi žalobcom a žalovaným, a ten, ktorý bol predložený žalobcom a ktorý sa nachádza na č.l. 13 spisu, je podpísaný len za žalobcu., Výsledky dokazovania však preukázali, že nie je možné pristúpiť k zákonnej aplikácii ust. § 555 ods. 1 Obchodného zákonníka a k tvrdeniu žalobcu, že dielo z jeho strany bolo vykonané a odovzdané žalovanému tým, že žalovaný mal umožnené s dielom nakladať, keďže výsledky dokazovania potvrdili, že dielo nebolo riadne ukončené a odovzdané žalovanému“ a v prejednávanej veci (sp.zn. 38Cb/158/2015) zo skutkového stavu ustáleného okresným súdom, nevyplývali odlišné skutočnosti týkajúce sa skutkového stavu, ako tie, ktoré boli citované vyššie z právoplatného rozhodnutia krajského súdu sp.zn. 13Cob/8/2014. 49. Žalovaný v odvolaní uvádzal, že výsledky konania sp.zn. 10Cb/43/2007 nepriniesli žiadne právne významné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť záväzný názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a že k rovnakému záveru, ako žalovaný mal dospieť i okresný súd. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4M Obdo/5/2013 zo dňa 30. januára 2015 vyplýva, že na základe skutkového stavu, tak ako bol uzavretý okresným súdom, konštatoval, že „Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, pri rozhodovaní o uplatnenom práve žalobcu na náhradu škody považoval za irelevantnú námietku žalovaného 2/, podľa ktorej žalobca nezaplatil cenu diela. Vzhľadom na uvedenú námietku žalovaného 2/, a to v zmysle § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré mali súdy v danom prípade aplikovať, bolo potrebné zaoberať sa výškou sumy, zodpovedajúcej nárokom žalobcu z vád diela vo vzťahu k uplatnenému právu na náhradu škody“. Z uvedenej argumentácie, podľa odvolacieho súdu, teda vyplýva, že k úhrade ceny diela zo strany žalobcu nedošlo a, že je potrebné cez úpravu v § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý mal byť aplikovaný, sa zaoberať výškou sumy, zodpovedajúcej nárokom žalobcu z vád diela, v tejto rovine odvolací súd zvýrazňuje, že nároky z vád je predsa možné uplatniť až za splnenia zákonných podmienok, v ktorej časti bližšieho odôvodnenia odvolací súd cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v tejto rovine. 50. Žalovaný v rámci podaného odvolania poukazoval na nesprávne právne posúdenie okresným súdom, a to z dôvodu, že „k rovnakému záveru mal dospieť aj prvostupňový súd, pokiaľ by sa riadne vysporiadal s otázkou nároku navrhovateľa za zničenú majetkovú hodnotu, ktorú nadobudol bez akéhokoľvek protiplnenia“ (č.l. 681 spisu) a zároveň skonštatoval, že s touto otázkou sa riadne nevysporiadal žiaden súd, ktorý vo veci rozhodoval. K uvedenej odvolacej argumentácii však žalovaný neposkytol žiadne bližšie odôvodnenie v odvolaní, neuviedol závery, resp. argumentáciu, ktorú by bolo možné podriadiť odvolaciemu prieskumu, a to aj vo vzťahu k záverom súdu prvého stupňa. „Podrobný postup znalca pri výpočte výšky škody je obsiahnutý v časti 2.5. znaleckého posudku. Z bodu 2.5.14. znaleckého posudku vyplýva, že znalec pri určení výšky skutočnej škody zohľadňoval aj hodnotu využiteľných zvyškov, ktorú od vypočítanej škody odpočítal. Pre ustálenie výšky škody vzniknutej na strane pôvodného navrhovateľa bola rozhodujúca cena poškodenej veci v čase jej poškodenia, pričom v zmysle ustanovenia § 379 Obchodného zákonníka sa nahrádza skutočná škoda na strane poškodeného subjektu, t.j. reálny úbytok jeho majetkových hodnôt. Navrhovateľ bol vlastníkom predmetného krovu v čase jeho zrútenia (§ 542 ods. 1 Obchodného zákonníka) a rovnako ich spracovaním do predmetného diela sa stal vlastníkom vecí, ktoré na jeho vykonanie obstaral odporca. Pre určenie výšky skutočnej škody na strane pôvodného navrhovateľa tak nebolo relevantné, za akú cenu krov nadobudol ani za akú cenu postavil nový. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd konštatuje, že na strane odporcu bolo preukázané naplnenie všetkých predpokladov jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú pôvodnému navrhovateľovi, a to porušenie povinnosti, vznik škody v znalcom určenej výške ako aj príčinná súvislosť medzi nimi“, s ktorými sa odvolací súd stotožnil cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP. Ak žalovaný uviedol, že prvostupňový súd sa snažil tento nedostatok konvalidovať poukázaním na § 544 ods. 1 Obchodného zákonníka, o ktorom žalovaný tvrdil, že toto ustanovenie je neaplikovateľné, tak krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom poukazoval na skutočnosť, že nebola zaplatená cena diela, ktorú by bolo možné pri vysporiadaní vzájomných nárokov pôvodného žalobcu ako objednávateľa a žalovaného ako zhotoviteľa zohľadniť len v prípade aplikácie § 544 ods. 1 Obchodného zákonníka, nakoľko vlastnícke právo k zhotovovanej veci mal od počiatku objednávateľ a vec nebolo možné vzhľadom na jej povahu vrátiť alebo odovzdať zhotoviteľovi, v ktorom prípade by bol objednávateľ povinný uhradiť zhotoviteľovi to, o čo sa objednávateľ zhotovením veci obohatil. Okresný súd však zvýraznil, že tento nárok bez ďalšieho nie je možné stotožniť so zmluvne dojednanou cenou diela a konštatoval, že ani takýto spôsob vysporiadania vzájomných nárokov medzi pôvodným žalobcom ako objednávateľom a žalovaným ako zhotoviteľom neprichádzal do úvahy, nakoľko žalovaný nesplnil povinnosť vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním predmetu diela objednávateľovi v súlade so zákonom a zmluvnými dojednaniami zmluvných strán a z dôvodu neodovzdania diela v súlade so zmluvou o dielo pôvodnému žalobcovi nevznikol žiadny z nárokov zo zodpovednosti za vady, preto záväzok žalovaného ako zhotoviteľa vykonať dielo naďalej trvá, nakoľko jeho zánik iným zákonom predpokladaným spôsobom v zániku záväzkov preukázaný nebol. Vysporiadanie vzájomných nárokov zhotoviteľa a objednávateľa podľa § 544 ods. 1 Obchodného zákonníka pritom predpokladá zánik záväzku z dôvodu, za ktorý objednávateľ nezodpovedá. Krajský súd sa preto ani s touto argumentáciou žalovaného v odvolacom konaní nemohol stotožniť a nemohol ju považovať za takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov súdu prvého stupňa a v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. 51. Podľa zistení odvolacieho súdu, napriek nesúhlasu žalovaného vyjadrenom v odvolaní, teda okresný súd postupoval v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, tak ako to už odvolací súd v tomto rozhodnutí konštatoval. „..Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.“(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 1/2010 z 28.2.2011). 52. Ak žalovaný v odvolaní poukázal na to, že považuje za nesprávne závery súdu prvého stupňa, týkajúce sa solidárnej zodpovednosti, tak krajský súd považuje za podstatné zdôrazniť, že argumentácia žalovaného v odvolaní, ktorú citlivo a dôsledne posúdil v odvolacom konaní, neposkytla priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací súd poukazuje, keďže sa s nimi stotožnil i v tejto časti. Ak poukazoval žalovaný na rozpor s dobrými mravmi, pri určení solidárnej zodpovednosti žalovaného s pôvodným žalovaným v rade 1/, tak nie je zrejmé, v čom má zodpovedať rozpor s dobrými mravmi, ak okresný súd odôvodnil solidárnu zodpovednosť tvrdením, že otázku spoločnej zodpovednosti viacerých škodcov v obchodných záväzkových vzťahoch rieši § 383 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého, ak je na náhradu škody zaviazaných niekoľko osôb, sú tieto osoby povinné nahradiť škodu spoločne a nerozdielne. Pokiaľ teda na vzniku škody mali účasť viacerí podnikatelia, sú povinní poškodenému nahradiť škodu spoločne a nerozdielne, bez toho, aby súd bol v obchodno-záväzkových právnych vzťahoch v zákonnom splnomocnení určiť výnimku z tohto princípu, ako je to v prípade § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V dôsledku uvedeného zánik jedného zo solidárnych dlžníkov nemá vplyv na možnosť uplatňovania na náhradu škody voči ostatným. 53. Ak žalovaný na pojednávaní uviedol, že je pripravený znášať škodu pomerne, pričom v odvolaní „poukazoval, že s ohľadom na názor Generálneho prokurátora SR a Najvyššieho súdu SR je od výšky škody potrebné odpočítať sumu zodpovedajúcu peňažným nárokom objednávateľa z vád diela. Z týchto nárokov prichádzalo do úvahy právo odstúpiť od zmluvy a právo na zľavu z ceny diela, ktoré v oboch prípadoch možno vyčísliť vo výške zodpovedajúcej cene diela podľa zmluvy o dielo zo dňa 26.08.2005. Výsledný nárok navrhovateľa predstavuje sumu 4.569,53 Eur“ (č.l. 692 spisu), tak krajský súd sa nemohol s týmto záverom v odvolacom konaní stotožniť, poukazuje pritom na základ rozhodnutia okresného súdu, v ktorom bolo konštatované, že k odovzdaniu diela nedošlo a to nielen cez závery právoplatne skončeného konania vedeného pod sp.zn. 10Cb/43/2007 Okresným súdom Žilina, ale ani v prejednávanej veci pod sp.zn. 38Cb/158/2015 nebolo preukázané, že by k odovzdaniu diela došlo v súlade so zmluvou. Tiež okresný súd zvýraznil „V nadväznosti na takto vymedzený pojem vykonania diela (§ 554 ods. 1) Obchodný zákonník v ustanovení § 560 ods. 1 uvádza, že dielo má vady, ak vykonanie diela nezodpovedá výsledku určenému v zmluve. Ustanovenia o vadách diela (§ 560 a nasled. Obchodného zákonníka) tak predpokladajú vykonanie diela (§ 554 ods. 1 Obchodného zákonníka). Ďalej v ust. § 560 ods. 2 Obchodný zákonník vymedzuje rozsah zodpovednosti zhotoviteľa za vady diela tak, že zhotoviteľ zodpovedá za vady, ktoré má dielo v čase jeho odovzdania, kde Obchodný zákonník odkazuje na ust. § 554 Obchodného zákonníka; a zároveň vymedzuje zodpovednosť za vady diela v rozsahu záruky za akosť, kedy v zmysle ust. § 563 ods. 1 Obchodného zákonníka záručná doba týkajúca sa diela začína plynúť odovzdaním diela. Uvedenému zodpovedá aj dojednanie pôvodného navrhovateľa a odporcu v Zmluve o dielo z 26.08.2005 v čl. VI., kedy v zmysle bodu 1. záruka za dielo je dohodnutá na dobu dvoch rokov a v zmysle bodu 2., záručná doba začína plynúť dňom podpisu preberacieho protokolu po odstránení závad a nedorobkov zistených objednávateľom. Nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by odporca dielo pôvodnému navrhovateľovi odovzdal spôsobom dojednaným v čl. V. bod 2. Zmluvy o dielo, ktorý ako podmienku odovzdania a prevzatia diela upravoval spísanie preberacieho protokolu, nemohlo dôjsť ani k začatiu plynutia záručnej doby, a to tak vychádzajúc z ust. § 563 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj vychádzajúc z dojednania zmluvných strán v čl. VI. bod 2. Zmluvy o dielo“ (č.l. 682 spisu). Za tohto stavu potom nebolo možné sa stotožniť s odvolacou argumentáciou žalovaného, že od výšky škody je potrebné odpočítať sumu zodpovedajúcu peňažným nárokom objednávateľa z vád diela. „...Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 M Cdo 1/2010 z 28.2.2011). 54. Rozsah vykonaného dokazovania pred okresným súdom bol podľa odvolacieho súdu dostatočný a tvoril spoľahlivý základ pre správne skutkové závery, ktoré prijal okresný súd v napadnutom rozsudku. Pri hodnotení dôkazov okresný súd vyhodnocoval aj ich pravdivosť a dôležitosť pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd, podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 OSP (účinná právna úprava k momentu rozhodovania okresného súdu) a následne vyvodil aj správne skutkové závery. 55. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998)“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). 56. Odvolací súd teda konštatuje, že okresný súd prijal skutkové a právne závery, ktorým predchádzala racionálna úvaha okresného súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, nezistil dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vecne správnych, skutkových a právnych zhodnotení vykonaných okresným súdom, a tým neboli dané dôvody na zmenu, ani na zrušenie rozsudku okresného súdu, v meritórnom výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 68.795,45 Eur, ako i závislom výroku o trovách konania, v časti o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi na účet právneho zástupcu žalobcu trovy konania vo výške 4.977,66 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 6.970,68 Eur, do troch dní po právoplatnosti rozsudku, v dôsledku čoho bol napadnutý rozsudok okresného súdu v predmetných výrokoch potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, pričom v podrobnostiach sa odkazuje na zdôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje. 57. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. 58. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25). 59. Z obsahu podaného odvolania žalovaného bolo zrejmé, že čo do rozsahu bol napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/158/2015-647 zo dňa 07. apríla 2016 aj vo výroku o trovách konania, v časti trov právneho zastúpenia. Žalovaný okresnému súdu vyčítal, že riadne neposúdil oprávnenosť odmeny za dva úkony právnej služby, konkrétne za ďalšie porady žalobcu s právnym zástupcom zo dňa 29.03.2016 a zo dňa 23.10.2006. 60. Po opätovnom oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, skutočnosťami ktoré predchádzali vydaniu napadnutého rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/158/2015-647 zo dňa 07. apríla 2016 a v neposlednom rade odvolacími dôvodmi žalovaného, obsiahnutými v podaní jeho právneho zástupcu zo dňa 29.06.2016 (č.l. 689 spisu), vo vzťahu k výroku o trovách konania, v časti náhrady trov právneho zastúpenia (za dva úkony právnej služby), odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného bolo v tejto časti dôvodné iba čiastočne. 61. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní, v podaní právneho zástupcu zo dňa 29.06.2016 (č.l. 689 spisu) namietal, že nesprávne je stanovenie hodnoty úkony pri porade zo dňa 23.10.2006 v trvaní 55 min., za ktorý úkon právnej služby podľa žalovaného prislúchala právnemu zástupcovi žalobcu odmena iba vo výške 1/3 základnej sadzby tarifnej odmeny, s poukazom na § 14 ods. 4 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej aj ako ,,vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z.“ alebo ,,vyhláška“), tak toto tvrdenie odvolací súd nepovažoval za relevantné v prejednávanej veci. Primárne, krajský súd v súvislosti s posúdením úkonu pri porade zo dňa 23.10.2006 viazaný odvolacím dôvodom žalovaného uvádza, že z rozhodnutia okresného súdu nevyplývalo, že dňa 23.10.2006 išlo o poradu klienta, bolo predsa uvedené, že ide o podanie žaloby, kde pri podaní žaloby je predsa hodnota úkonu z podania podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky, účinnej v čase uskutočnenia úkonu. V konečnom dôsledku, odvolací súd dáva do pozornosti žalovaného, že právna úprava na ktorú poukazoval v podanom odvolaní, a to § 14 ods. 4 písm. a) vyhlášky nebola ani účinná v čase uskutočnenia ním namietaného ,,úkonu právnej služby“, k jej účinnosti došlo až dňa 01.07.2013, a to vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 184/2013 Z.z. zo dňa 26. júna 2013, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. 62. Žalovaný v podanom odvolaní, v podaní právneho zástupcu zo dňa 29.06.2016 (č.l. 689 spisu), okresnému súdu vytýkal, že pri úkone právnej služby ďalšia porada s klientom, ktorá sa uskutočnila dňa 29.03.2016 nebola vzhľadom k dovtedy „odprezentovaným“ stanoviskám a dôkazom v konaní opodstatnená. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného bolo v tejto časti dôvodné. 63. Podľa § 142 ods. 1 OSP v znení účinnom do 30.06.2016, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. 64. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 65. Odvolací súd uvádza, že v sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Ak strana nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každá strana (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Jedným z predpokladov, za splnenia ktorých vznikne nárok na náhradu trov konania je aj účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva. Účelnosť trov stotožňujeme s nevyhnutnosťou alebo s právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s uplatňovaním ústavne zaručeného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa musia vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska k žalobe, k meritórnemu vyjadreniu strany konania, k vykonanému dôkazu, na použitie opravných prostriedkov, na zaplatenie súdnych poplatkov, na hotové výdavky a napokon aj trovy právneho zástupcu (advokáta). Je teda zrejmé, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom táto otázka nie je v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie či bránenie práv strany konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy súdu. (III.ÚS 557/2011-12 z 13. decembra 2011). Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania je teda povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešnou stranou konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď strana má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne. V tejto spojitosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4M Cdo 21/2009 zo dňa 25. februára 2010, podľa ktorého: „Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze". 66. Podľa § 157 ods. 2 OSP v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný) prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 67. Podľa § 211 ods. 2 OSP v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa. 68. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 69. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. 70. Podľa aktuálneho znenia Civilného sporového poriadku nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia nie je odvolacím dôvodom a nie je ani výslovným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 389 ods. 1 CSP). Uvedené však neznamená, že súd prvej inštancie nemusí rešpektovať § 220 ods. 2 CSP o náležitostiach rozhodnutia súdu v časti odôvodnenia a vôbec, resp. dodatočne neodôvodniť záver svojho rozhodnutia. 71. Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky riešia otázku spravodlivého súdneho konania vo vzťahu k riadnemu odôvodneniu rozhodnutia a dodržiavaniu § 157 ods. 2 OSP (v čase rozhodovania odvolacieho súdu § 220 ods. 2 CSP). Príkladmo v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/2005 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého „súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné." Ďalej sa odkazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 114/08 z 12. júna 2008, podľa ktorého rovnako vyplýva, že za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie je treba považovať aj nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorú požiadavku v konaní pred všeobecným súdom stanovuje § 157 ods. 2 OSP. Rovnako podľa právnej vety Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 327/2010 je požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutia a náležité, t.j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu" - ústavné kritériá vyplývajúce preň z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle tohto citovaného Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa aj právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosť zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci. 72. Nadväzne možno konštatovať, že pokiaľ súd neodôvodní svoje rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP, odníme strane právo konať pred súdom. Právo podať odvolanie môže strana vo svojej veci uplatniť len v takom prípade, pokiaľ rozhodnutie, ktoré odvolaním napáda, obsahuje určité, zrozumiteľné a jasné dôvody, prečo súd vo veci tak rozhodol. Pokiaľ v rozhodnutí súdu nie sú dodržané náležitosti obsahu súdneho rozhodnutia, a to najmä z hľadiska odôvodnenia rozhodnutia súdu, nemá strana konania možnosť, aby uplatnila svoje procesné právo podať odvolanie, a preto platí, že postupom súdu (nedostatok dôvodov rozhodnutia) jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP a dôvodom, pre ktorý odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. Pokiaľ by totiž odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu ničím neodôvodnený, resp. nedostatočne odôvodnený záver súdu prvej inštancie, namiesto, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie založené na tomto závere ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, porušil by tým aj zásadu dvojinštančnosti konania a v konečnom dôsledku i rovnosť strán konania. 73. Z vyššie uvedeného, v nadväznosti na podané odvolanie aj do výrokovej časti o náhrade trov konania, v časti náhrady trov právneho zastúpenia krajský súd teda primárne skúmal, či má spôsobilý predmet skúmania, a to súdne rozhodnutie súdu prvej inštancie s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP, krajský súd však konštatuje, že predmetné rozhodnutie v časti odôvodnenia rozhodnutia o náhrade trov konania, v časti trov náhrady právneho zastúpenia (za predmetný úkon právnej služby, t.j. porady zo dňa 29.03.2016) nemá všetky atribúty vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP. Má teda za to, že odôvodnenie rozhodnutia v predmetnej časti, je predčasné, nedostatočné, z ktorého dôvodu nie je možné ho vyhodnotiť inak, než ako nepreskúmateľné. 74. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, v časti náhrady trov právneho zastúpenia (str. 39 rozsudku) bolo nepochybné, že pri právnom úkone - porada s klientom 29.03.2016 sa uvádzal odkaz na č.l. 638 spisu, záznam z porady s klientom, ktoré je podpísané tak klientom, ako i právnym zástupcom. Z uvedeného záznamu z porady s klientom vyplývalo „klient požiadal právneho zástupcu o podanie vyjadrenia vo veci samej v konaní vedenom pod sp.zn.: 38Cb/158/2015. Klient celú vec nezávisle posúdili, pričom aj na základe tohto posúdenia v spojení s dnešným rokovaním je uzrozumený s ďalším postup“ (č.l. 638 spisu). Žalovaný v rámci podaného odvolania uvádzal, že predmetná porada nebola dovtedy k odprezentovaným stanoviskám a dôkazom v konaní opodstatnená. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že okresný súd v odôvodnení uviedol účelné uplatňovanie práva, avšak k tomuto namietanému neuviedol, prečo ho považoval za účelne uplatnený, pričom žalovaný namietal, že z predmetného úkonu nie je ani zrejmé, koľko uvedená porada trvala, kedy je možné priznať celú odmenu za úkon, čo však nebolo v tomto štádiu konania podľa žalovaného žiadnym spôsobom preukázané. Z č.l. 638 spisu, kde je záznam z porady s klientom zo dňa 29.03.2016 nevyplýva dĺžka predmetnej porady, uvedenie, koľko porada trvala. Z uvedeného je rozhodnutie, ako už bolo vyššie uvedené v tejto časti predčasné. 75. Krajský súd v rovine svojich záverov nemôže opomenúť konštatáciu, v zmysle ktorej aj v prípade, že by v konečnom dôsledku súd prvej inštancie opäť dospel k rovnakým záverom ako v napadnutom rozsudku, tak treba dostatočne skutkovo a právne vykvalifikovať tieto závery tak, aby mohli podliehať odvolacieho prieskumu krajského súdu. 76. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/158/2015-647 zo dňa 07. apríla 2016, v napadnutom výroku o trovách konania, v časti trov právneho zastúpenia vo zvyšku zrušil postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 77. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať. 78. V ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne posúdi a rozhodne o náhrade trov konania, (včítane trov odvolacieho konania). Súčasne nové rozhodnutie o náhrade trov právneho zastúpenia náležite odôvodní, za dodržania § 220 ods. 2 CSP a dôsledne sa vysporiada aj so skutočnosťou, uvádzanou právnym zástupcom žalovaného, v podanom odvolaní zo dňa 29.06.2016, konkrétne namietaným úkonom právnej služby - ,,porada s klientom 29.03.2016“ za súčasného vyhodnocovania účelnosti, resp. neúčelnosti takto vynaloženého úkonu právnej služby a uvedenia takého dôvodu, ako aj (ne)aplikovania § 13a ods. 1 písm. b) vyhlášky, resp. § 13a ods. 2 písm. d) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. 79. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 80. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.