Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 7Co/130/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5809200548 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5809200548.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci žalobcov: 1/ L. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, 2/ D. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX, žalobcovia 1/ a 2/ právne zastúpení spoločnosťou Advokátska kancelária SLAMKA & Partners s.r.o., so sídlom Radlinského 1735/29, Dolný Kubín, IČO: 50 120 000, proti žalovaným: 1/ L. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. M., O. F. XXXX/XX, 2/ X. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. M., O. XXXX/XX-XX, žalovaní 1/ a 2/ právne zastúpení JUDr. Petrom Machajom, advokátom so sídlom Y. M., E. XX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcov v rade 1/ a 2/ a žalovaných v rade 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Námestovo z 15. júna 2016, č. k. 5C/27/2009-357, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že: U r č u j e , že E-KN parcela č. 257 - orná pôda o výmere 439 m2, zapísaná na LV č. XXXX pre k. ú. X., obec Hruštín, okres Námestovo, p a t r í do dedičstva po nebohom D. U., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX v podiele 1-ice a do dedičstva po nebohej R. U., rod. U., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela XX.XX.XXXX v podiele 1-ice. Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a . Žiadna zo sporových strán n e m á právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe žalobcov v rade 1/ a 2/ na určenie, že do dedičstva po nebohom D. U., ktorý zomrel XX.XX.XXXX, patria nehnuteľnosti - pozemky E-KN parc.č. 255/3 - orná pôda o výmere 1173 m2 a E-KN parc.č. 257 - orná pôda o výmere 439 m2, zapísané na LV č. XXXX k.ú. X.. Žalobu žalobcov 1/ a 2/ v časti na určenie, že strana sporu - pôvodná žalobkyňa v rade 3/ R. U., rod. U. je podielovou spoluvlastníčkou 1-ice vyššie uvedených nehnuteľností, ako nedôvodnú zamietol. V priebehu konania žalobkyňa v rade 3/ R. U. zomrela dňa XX.XX.XXXX a dedičstvo po nej bolo prejednané na základe Osvedčenia o dedičstve zo dňa 07.09.2015, sp.zn. 1D/52/2015, Dnot 51/2015, pričom jedinými dedičmi po nebohej sú žalobcovia v rade 1/ a 2/. V dôsledku toho, že zo strany žalobcov nedošlo k zmene žalobnej žiadosti (petitu), nemohol žalobe v doterajšom znení o určenie vlastníckeho práva viazané na osobu R. U. vyhovieť. Bolo by možné vyhovieť žalobnej žiadosti o určenie, že spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po nebohej R. U., zomr. XX.XX.XXXX, k čomu však zo strany žalobcov nedošlo. V tejto časti žalobu žalobcov zamietol. 2. V časti žalobnej žiadosti, pokiaľ sa žalobcovia domáhali určenia, že do dedičstva po nebohom R. U. patrí podiel 1-ice k žalovaných nehnuteľností, považoval žalobu za dôvodnú. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že boli naplnené predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva právnym predchodcom žalobcov D. U. - vydržaním v zmysle Zákona č. 141/1950 Zb. (tzv. Stredného občianskeho zákonníka). Považoval za preukázané tvrdenie žalobcov, že ich právni predchodcovia D. U. a R. U., rod. U. žalované parcele nadobudli na základe kúpy v r. 1953 od pôvodných pozemnoknižných spoluvlastníkov pozemnoknižných parciel č. 255 a 255/3 k.ú. X., a to od P. M. a Z. M., neskôr vydanej I., keď k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo na bývalom MNV vo Vaňovke za prítomnosti právnych predchodcov žalobcov, P. M. a zástupcu bývalého MNV p. K.. Z. I., rod. X. (predtým vydatá M.) podpisovala písomnú zmluvu u seba doma. Aj keď písomná zmluva zo strany žalobcov nebola v konaní predložená, skutočnosť uzavretia predaja a kúpy žalovaných parciel z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva. Kúpu sporných pozemkov z tzv. pol dvanástky - parcely č. 257 miestne nazývaný „Lickov járok“ a parcely č. 255/3, miestne nazvaný „Lán“ potvrdili v konaní svedkovia U. X., U. B., L. K. a U. U.. U svedeckej výpovede U. X. bolo potrebné prihliadať, že v čase výsluchu mal 91 rokov a i keď nevedel uviesť čísla parciel, jeho výpoveď potvrdzovala, že pôvodná žalobkyňa v rade 3/ R. U. mala v „Láne“ za jarkom malý pozemok, ktorý kúpila a mala aj po rodičoch. Pokiaľ uvádzal pozemky „dolu na jamočke, dolu na láne“, jedná sa o charakter parc.č. 95/1, 257 a 258/1, pričom v miestnej časti „Lán“ sa nachádza parc. č. 255/3. Svedok tiež potvrdil, že „P. M. predal R. U. a manželovi D. U. jednu parcelu z toho, čo má pán Y.“. Taktiež svedkyňa L. K., ktorá je dcérou nebohého P. M., potvrdila, že otec žalobcov chodieval k jej otcovi, bol mu dobrým priateľom a z rozhovorov si pamätala, že „otec sa rozhodol pozemky predať ujovi U.“. Obdobne vypovedal aj svedok U. U., nar. v roku XXXX, v čase kúpy mal okolo 10-12 rokov a je mu známe, že po kúpe užívali obidve parcele D. U. a R. U.. Svedkyňa U. B. potvrdila, že keď k nim prišiel P. M., povedal jej mame, že predal R. a D. U. záhradu, na čo sa jej mama nahnevala. Svedkyňa potvrdila, že jej matka Z. I. prenajala pozemky Y., ktoré neskôr odkúpili a v nájme mali iba tie pozemky, ktoré U. neodkúpili. Aj z výpovedí ostatných svedkov - U. K., L. M., U. U., L. B., ako aj L. F. mal preukázané užívanie obidvoch parciel rodinou U.. Podľa výpovede U. K., rodina Y. užívala pozemky medzi parcelou 255/3 a parcelou 255/2 (na Láne), čo bolo po družstve. Záhumienky boli pridelené asi od 2/3-tín parcele 255/3. Parcele č. 258/1, č. 257 a časť parcele 255/3 ako záhumienky pridelené neboli. Tieto časti užíval D. U.. Užívanie žalovaných parciel potvrdil aj svedok L. M., ktorý okrem iného uviedol, že rodinu Y. uvedené časti parciel nikdy nevidel užívať. Výpoveď obidvoch svedkov je v zhode s výpoveďou L. B., ktorý uviedol, že parc.č. 95/1 užíval p. K., od stredu do hornej strany, čo znamená, že parc. 258/1 užívala R. U. a z dolnej strany rodičia žalovaných, pokiaľ sa jedná o parc. 257, až kým neprišlo družstvo. Potom to užívali len rodičia žalobcov. Aj z technickej správy HTÚP z roku 1978 vyplýva, že parc. č. 257 a parc. č. 255/3 bola pridelená L. Y. ako záhumienok, čo potvrdzujú aj výpovede ostatných svedkov o užívaní parciel po vzniku družstva od roku 1978. Naproti tomu L. F. uviedol, že parc.č. 255/3 do vzniku družstva užívali Y., po vzniku družstva to užívali U., keďže tam mali záhumienok. Y. záhumienok po družstve nemali. Obdobne ako svedok L. F. vypovedala aj svedkyňa W. Y., vo vzťahu ku ktorej vzhľadom na príbuzenský vzťah k žalovaným považoval jej výpoveď za nedôveryhodnú. Pokiaľ viacerí vypočutí svedkovia potvrdili, že rodina Y. užívala nejaké pozemky, nejednalo sa o „sporné pozemky“, pričom ku stotožneniu týchto tzv. iných nimi užívaných pozemkov, vykonaným dokazovaním nedošlo. Dôkazom uvedeného je technická správa HTÚP a výpočet výmer zmenených parciel na č.l. 232 - 239. Podľa výpovede svedka U. K., rodina Y. chodila na pole približne na parc. 255/5, čo bolo po vzniku družstva, pričom viacerí svedkovia potvrdili, že pozemky na tzv. „Lichovom járku“ sa neprideľovali ako záhumienok, čo vyvracia tvrdenie svedka L. F.. Z pripojeného notárskeho spisu N 366/2004, NZ 546/2004 mal preukázané, že v prospech žalovaných bolo dňa 14.12.1994 na Notárskom úrade JUDr. Heleny Machajovej vydané notárske osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva okrem iných aj k sporným parcelám č. 255/3 a 257, pričom vo vzťahu k uvedeným parcelám žalovaný uvádzali, že ich nadobudli kúpou od P. M.. V priebehu konania žalovaní 1/ a 2/ uvádzali, že parcele pôvodne zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 99 k.ú. X. na P. M. a Z. M. rod. X. nadobudli od P. M. a od Z. M., neskôr vydatej I. v roku 1970. V konaní pri preukazovaní svojho tvrdenia, že podiel od P. M. odkupovali v roku 1950 a neskôr aj od Z. M., vydanej I., žalovanými predložený nebol. Nedodržanie postupu pri uzavretí kúpnej zmluvy v roku 1970, t.j. prevodu vlastníctva nehnuteľnosti písomnou formou prevodnej zmluvy a jej registráciou štátnym notárstvom, nemôže z objektívneho hľadiska zakladať dobromyseľnosť právnych predchodcov žalovaných a tým oprávnenú držbu. Z tohto dôvodu u žalovaných absentuje dobrá viera ako jedna z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorý vo zvyšnej časti žalobu zamietol, podali odvolanie žalobcovia 1/ a 2/. Uviedli, že z dôvodu toho, že v priebehu konania zomrela R. U., je potrebné procesne upraviť petit tak, že nehnuteľnosti - pozemky parcele registra E evidované na mape určeného operátu, zobrazené ako parc.č. 255/3 - orná pôda vo výmere 1173 m2 a parc.č. 257 - orná pôda o výmere 439 m2, zapísané na LV č. XXXX pre k.ú. X., Obec Hruštín, patria do dedičstva po nebohej R. U., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom X. XXX, zomrelej XX.XX.XXXX v podiele 1-ice. Majú za to, že s poukazom § 366 písm. c) CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolacom konaní použiť vtedy, ak je touto skutočnosťou preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žiadali v tejto časti rozsudok zmeniť a žalobe na určenie vlastníckeho práva - že žalované nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej R. U., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX v podiel 1-ice - vyhovieť. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalovaní v rade 1/ a 2/ vo výroku, ktorým žalobe o určenie vlastníckeho práva - že žalované parcele patria do dedičstva po nebohom R. U., ktorý zomrel XX.XX.XXXX, v podiele 1-ice -vyhovel. Záver súdu o tom, že žalobcovia preukázali nadobudnutie vlastníckeho práva k žalovaným parcelám na základe kúpy z roku 1950 od pôvodných pozemnoknižných spoluvlastníkov P. M., Z. I.-M., nepovažovali za správny. Pôvodná žalobkyňa 3/ R. U. uviedla, že kúpnu zmluvu z 50-tych rokov má jej syn - žalobca 1/, ktorý ju však v konaní nepredložil. Takáto zmluva neexistuje, pretože už v roku 1950 nadobudli predmetné pozemky od podielových spoluvlastníkov - P. M. a Z. I.-M. ich rodičia. Žalobkyňa 3/ R. U. bola vypočutá aj na mieste samom dňa 11.09.2013, kedy vo svojej výpovedi sa zmieňovala iba o parcele č. 257. V tejto súvislosti uviedla, že uvedené nehnuteľnosti kupovali z toho dôvodu, nakoľko sa jednalo o susedné nehnuteľnosti, čo sa v konaní preukázalo ako nepravdivé tvrdenie. Vo vzťahu k zmluve z roku 1953 uvádzala, že „listinu“ má jej syn, pričom nevedela ani uviesť a popísať, čo v uvedenej listine bolo napísané. Jej syn zas uviedol, že uvedenú listinu má ich právny zástupca. Na položenú otázku, či je to tá listina, ktorú ich právny zástupca ukazoval pred prvým pojednávaním a s takým obsahom, aký videli, žalobcovia neodpovedali na položenú otázku priamo. V tejto súvislosti žalobca v rade 1/ pri výsluchu uviedol, že pri kúpe bola prítomná aj U. B., nar. XX.XX.XXXX, čo však vo svojej výpovedi neuvádzala ani R. U.. Obdobne vypovedal aj žalobca v rade 2/, ktorý uviedol, že kúpna zmluva nebola registrovaná, lebo to „za komunistov“ nešlo a tento sa nevedel ani vyjadriť, kto je v susedstve žalovaných parciel vlastníkom. Súd prvej inštancie napr. nevyhodnotil vyjadrenia žalobcov zo zápisnice o výsluchu z 10.07.2013, v ktorom žalobca okrem iného uviedol, že hranice užívaných žalovaných parciel nevie uviesť, že spodnú hranicu parc. 255/3 nevie uviesť a že by sa to malo „zamerať geodetom“. Súd hodnotil napr. výpoveď U. U., ktorá prišla do obce Vaňovka v roku 1972, kedy sa vydala a postavila si s manželom dom, sama potvrdila, že pochádza z Poľska. Nesprávne súd vyhodnotil výpoveď svedkyne U. B., nar. XX.XX.XXXX, a to v rozpore s podmienkami § 132 OSP. Dňa 10.11.2011 uvedená svedkyňa nevedela o sporných skutočnostiach nič, ďalej uviedla, že na sporných nehnuteľnostiach nikdy nebola, tieto nepoznala a vôbec nevedela, kde sa v chotári nachádzajú. V priebehu konania už vedela uviesť spoločnú výmeru parciel 16 árov a 59 m2, a to zrejme z výpisu PKN vložky č. 99 bolo možné zistiť, že v miestnej časti „Lán“ sa nachádzajú iba dve parcele, ktoré sú žalované v tomto konaní. Svedkyňa vôbec nemala vedomosť o nehnuteľnostiach v katastri obce Vaňovka a vôbec nevedela o prevodoch tohto majetku v 50-tych rokoch. Svedkyňa až na pojednávaní dňa 11.09.2013 si zrazu spomenula, že jedného dňa prišiel k nim domov P. M. a povedal jej mame, že predal R. a D. U. záhradu, a to vtedy, keď jej mama ležala na posteli. Svedkyňa uviedla, že jej mama zomrela v rokoch 1973-1974, v skutočnosti však zomrela XX.XX.XXXX. Ďalej svedkyňa uviedla, že jej matka ležala na posteli 6 rokov, čo sa však nezhoduje s tvrdením žalobcov, že ak zmluva bola podpísaná na MNV Vaňovka v roku 1953 a jej matka Z. I. mala túto podpísať doma na posteli, sa nezhoduje so skutočnosťou, keďže v tom čase jej matka „ležiaca“ na posteli ešte nebola. Súd bez logiky hodnotil výpovede U. X. a L. L. takým spôsobom, že z nich vyvodzuje nesprávne závery o nadobudnutí vlastníctva v prospech žalobcov, pričom vôbec nehodnotí časť výpovede svedka X. v tvrdení o nadobudnutí vlastníctva nehnuteľnosti Y. v časti „Lán“. Súd vôbec nevyhodnotil výpoveď svedkyne W. Y., ktorá uviedla, že keď sa v roku 1970 vydala, pozemky „na Láne“ obrábali spôsobom, že na nich sadili zemiaky, až kým neprišlo družstvo. Súd vôbec nehodnotil výpoveď svedka L. F., ktorý vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že sporné nehnuteľnosti Y. kúpili od P. a Z. M. a tieto užívali až do založenia družstva vo Vaňovke. Zo svedeckej výpovede ďalej vyplýva, že svedok si postavil v uvedenej lokalite v r. 1966 vlastný rodinný dom a pamätá si, že uvedené nehnuteľnosti užívala rodina Y. až do ich odovzdania do družstva. Je nesporné, že v roku 2008 ich navštívili žalobcovia, ktorí ich žiadali o odkúpenie žalovaných nehnuteľností ža sumu 300,- Sk/m2. Za nelogickú a nevierohodnú považovajú výpoveď svedkyne L. K., že „pokiaľ sa jej otec P. M. a D. U. rozprávali, že došlo k predaju pozemkov“. Z uvedeného nie je zrejmé, prečo sa mali baviť o tom, že „je to v poriadku“, ak k predaju malo dôjsť podľa tvrdenia žalobcov v rokoch 1950-1953. Svedok U. U. je bratom pôvodnej žalobkyne 3/, pričom z jeho výpovedí je zrejmé, že pri podpise žiadnej zmluvy nebol. Svedok L. M., nar. XX.XX.XXXX uviedol, že na mieste „záhrady“ videl s koňom chodiť D. U., čo je pochopiteľné, keďže U. mali vo vlastníctve pozemok č. 258/1. Svedok U. K., nar. XX.XX.XXXX uviedol, že do založenia družstva si užívanie parciel 257, 258/1 nepamätá. Ďalej uvádzal len už ako to bolo s užívaním pozemkov po založení družstva, že parcelu č. 255/5 užívala pred JRD rodina Y.. Uvedené tvrdenie je však bez reálneho podkladu, lebo pozemok bol v hone, užívalo ho družstvo. L. F., nar. XX.XX.XXXX potvrdil užívanie pozemkov pred založením JRD rodinou Y.. Súd prvej inštancie sa neriadil názorom odvolacieho súdu v uznesení, ktorým zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ v priebehu konania predkladali ďalšie listy vlastníctva k.ú. X., z týchto je zrejmé, že žalobca 2/ je zapísaný len ako vlastník pozemku zobrazeného ako parc.č. 258/1 na LV XXXX a žalobkyňa 3/ nemohla nikdy užívať parcele č. 255/4 a 255/2, nakoľko tieto sú zapísané na iných vlastníkov. Pokiaľ žalobkyňa 3/ uvádzala, že kupovala susedné pozemky, nehovorila pravdu. Z evidenčného listu č. 750 vyplýva, že pred založením družstva bol užívateľom parcele L. Y.. Tomuto po vzniku družstva bola ako záhumienka pridelená parc. č. 257, pričom D. U. bola pridelená záhumienka - parc.č. 258/1, ktorú už vlastnil. Parc.č. 255/3 bola zlúčená pri HTÚP do honu a bola označená ako EN parc.č. 338. Súd prvej inštancie nevyhodnotil ich tvrdenie o tom, že spornú parcelu kupovali dvakrát, a to prvýkrát v r. 1950 a potom ešte v r. 1994 druhýkrát. Súd prvej inštancie v rozpore s podmienkami § 132 OSP nezodpovedne a nedôsledne vyhodnotil tvrdenia žalovaných, svedecké výpovede W. Y., L. F., L. B., ktorí jednoznačne potvrdili, že do založenia družstva vo Vaňovke uvedené nehnuteľnosti užívali Y. a po založení družstva už ich rodičia pozemky neužívali, lebo statok odovzdali do družstva a boli starí na to, aby pozemky užívali. Súd prvej inštancie výpovede účastníkov a svedkov nevyhodnocoval zodpovedne, keďže pokiaľ sa ich výpovede nezhodovali v podstatných častiach, súd z nich vybral jednotlivé slová a vety, ktoré boli zhodné, a to napriek ich nepodstatnosti a následne ich spojil a pripojil k nim svoje stanovisko zhodné so žalobou, pričom mu nevadil ani blízky vzťah svedkov a účastníkov, ako aj podstatné rozpory v týchto výpovediach. Na ich strane zas súd prvej inštancie vyhodnocoval výpovede svedkov ako predpojaté a nevieryhodné, a to i napriek tomu, že svedkovia potvrdzovali užívanie parciel vzhode s tvrdeniami žalobcov, ako aj žalovaných. Pri ohliadke na mieste samom súd nezachytával na nahrávacie zariadenie výpovede svedkov, ale v podstate väčšinou len do zápisnice diktoval, čo sám zachytil, nedá sa vo väčšej časti prehrať to, čo účastníci a svedkovia vo veci vypovedali a ukázali. Žiadali rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a žalobu žalobcov ako nedôvodnú zamietnuť. 5. Žalovaní vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadali rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorý vo zvyšnej časti žalobu zamietol, ako vecne správny potvrdiť. V tejto súvislosti uviedli, že pokiaľ počas konania zomrela R. U., žalobcovia zastúpení advokátom aj napriek zisteniu uvedenej skutočnosti, že „účastník konania zomrel“, adekvátne nereagovali a nárok na uvedenú časť nehnuteľnosti si neuplatnili, čo nemožno v odvolacom konaní zhojiť. 6. Žalobcovia vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaných uviedli, že tvrdenia žalovaných v odvolaní sú účelové, s ktorými sa súd v konaní objektívne vysporiadal a rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti považujú za správne. 7. Žalovaní v replike k podaniu žalobcov poukázali na skutočnosť, že odvolací súd dvakrát zrušil rozsudok prvej inštancie, pričom ani pri ďalšom rozhodnutí sa nevyvaroval vytýkaných chýb a rozhodol ako v predchádzajúcich rozhodnutiach, pričom vôbec nezobral do úvahy objektívne dôkazy, vychádzal pri hodnotení dôkazom z premís, ktoré už vyslovil v predchádzajúcom rozsudku. Nevyhodnotil dôkazy a tvrdenia predkladané z ich strany. Ešte pred prvým pojednávaním uviedli právnemu zástupcovi žalobcov, že listina, ktorú im ukazuje, nič nepreukazuje, že sa jedná o starú listinu, ktorú nakoniec súdu nakoniec ako dôkaz ani nedoručili, aj napriek tomu, že ju súd žiadal. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že existuje listina - zmluva o prevode sporných pozemkov na právnych predchodcov, len z toho dôvodu, že to uvádzajú žalobcovia. Žiadali rozsudok okresného súdu v napadnutej časti odvolaním žalobcov ako správny potvrdiť. 8. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z. z. (ďalej len "CSP"), ktorý nadobudol účinnosť 01. júla 2016 platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 9. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 10. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou(§ 204 od. 1 OSP v znení platnom do 30.06.2016) proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 204 OSP v znení platnom do 30.06.2016) po nariadení pojednávania (§ 378 ods. 1 v spojení s § 177 ods. 1 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 CSP, ktorý podľa § 388 CSP zmenil z nasledovných dôvodov: 11. Žalobcovia v rade 1/ a 2/ a neskôr pristupujúca do konania ako strana sporu R. U., rod. U. sa domáhali určenia vlastníckeho práva k pozemkom nachádzajúcim sa v k.ú. X. zapísaných na LV XXXX, a to ku E-KN parc. č. 257 - orná pôda o výmere 439 m2 a E-KN parc. č. 255/3 - orná pôda o výmere 1173 m2, a to tak, že podiel 1-ice uvedených nehnuteľností patria do dedičstva po nebohom D. U., ktorý zomrel XX.XX.XXXX a v podiele 1-ice je vlastníčkou R. U., rod. U.. Žalobcovia v návrhu na začatie konania (§ 79 ods. 1 OSP v znení do 30.06.2016) vymedzili nárok na určenie vlastníckeho práva po skutkovej stránke tak, že žalované pozemky nadobudli do vlastníctva na základe kúpy uskutočnenej v r. 1953 od pozemnoknižných spoluvlastníkov, a to P. M. a Z. M., rod. X., ktorá sa na druhýkrát vydala do obce Hruštín a prijala priezvisko po manželovi - I.. V súvislosti s uzatvorením kúpnej zmluvy žalobcovia uvádzali, že o tomto úkone bola spísaná listina na MNV vo Vaňovke za účasti D. U., R. U., rod. U. ako kupujúcich, P. M. ako predávajúceho a p. K., ktorý ako svedok bol prítomný na MNV pri spisovaní listiny. V priebehu konania žalobcovia uvádzali, že Z. I. (predtým M.) podpisovala listinu už doma v B., keďže bola nevládna. Ďalej uvádzali, že predmetnú listinu o kúpe žalovaných parciel nemôžu predložiť, keďže sa časom stratila. Po právnej stránke uvádzali, že k žalovaným parcelám nadobudli vlastnícke právo vydržaním na základe podmienok tzv. Stredného občianskeho zákonníka, keďže ak nadobudli vlastnícke právo kúpou v roku 1953, najmenej po dobu 10 rokov žalované nehnuteľnosti v dobrej viere užívali, pričom do užívania a nadobudnutého vlastníckeho práva im nikto nezasahoval. 12. Odvolací súd poukazuje už na vyslovené závery v uznesení (prvého) zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu z 10.04.2013, sp.zn. 7Co/62/2013-336, v ktorom odvolací súd okrem iného odkázal na procesné podmienky uvedené v § 101 ods. 1, § 120 ods. 1, § 122 ods. 1 a § 125 OSP najmä na to, že sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, ktorá spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy, ktoré tieto tvrdenia preukazujú, je v zásade vecou účastníkov konania. Ak účastník nesplní svoju povinnosť a tvrdí rozhodné skutočnosti z hľadiska hypotézy právnej normy, tak spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Inými slovami, nesplnenie povinnosti, teda neunesenie tvrdeného bremena, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak sa však jedná o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Ďalej odvolací súd dal do pozornosti vo vzťahu k predmetu prejednávanej veci skutočnosť, že ak chcú žalobcovia byť v spore úspešní pre preukazovaní vlastníckeho práva, nie je podstatným, čo žalovaní tvrdia - že ich právni predchodcovia nadobudli vlastnícke právo k žalovaným nehnuteľnostiam, keďže predmetom konania bolo na základe podaného návrhu preukazovanie podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva u žalobcov a nie preukazovanie negatívnej skutočnosti, že žalovaní nie sú (že nenadobudli) vlastnícke právo k žalovaným nehnuteľnostiam. Samozrejme, väčšia dôkazná iniciatíva aj zo strany žalovaných pri preukazovaní ich tvrdenia, že po r. 1950 nadobudli žalované parcele, teda všetky parcele zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 99 k. ú. X. od pôvodných pozemnoknižných spoluvlastníkov, mohla znamenať vo vzťahu k predmetu konania oslabenie dôkaznej iniciatívy žalobcov. 13. Uznesením odvolacieho súdu z 06.08.2014, sp.zn. 7Co/341/2014-300, ktorým došlo k zrušeniu (druhého) rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd vo vzťahu k preukazovaniu podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním na strane žalobcov poukázal aj na právnu úpravu uvedenú v § 18 ods. 3 Zákona SNR č. 293/92 Zb., podľa ktorého prípadným (neskorším) odovzdaním poľnohospodárskych pozemkov do užívania JRD nedochádza k prerušeniu plynutia vydržacej doby. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že JRD v obci Vaňovka vzniklo v roku 1975. Z hľadiska vyššie uvedeného bolo preto povinnosťou žalobcov v konaní preukázať ich tvrdenie, že po nadobudnutí vlastníckeho práva na základe kúpy, žalovaného pozemky užívali do vzniku družstva, keďže ak po vzniku družstva sa pozemky už neužívali dovtedy zaužívaným spôsobom (súkromne), tým, že tieto mohli byť združené do „spoločných honov“ alebo, že boli pridelené do užívania samostatne hospodariacim roľníkom ako tzv. „záhumienok“, nemalo vplyv na plynutie vydržacej doby. 14. Odvolací súd hodnotiac výsledky vykonaného dokazovania vykonané súdom prvej inštancie, aj na základe doplneného dokazovania na odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že žalobcovia preukázali podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva v zmysle § 115, § 116 ods. 1, § 145 Zákona č. 141/1950 Zb. (podľa tzv. Stredno občianskeho zákonníka) len vo vzťahu k E-KN parcele č. 257 - orná pôda o výmere 439 m2, pričom vo vzťahu k žalovanej E-KN parcele č. 255/3 - orná pôda o výmere 1173 m2, tieto podmienky nepreukázali. 15. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalované E-KN parc. č. 257 a 255/3 boli zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 99 k.ú. X., v časti A (Majetková podstata) pod č. 1, parc.č. 255/3 - Roľa Lán o výmere 1213 m2 a pod por. č. 2, parc.č. 257 - Roľa Lán o výmere 446 m2. V časti B (Vlastníctvo) ako pozemnoknižní spoluvlastníci pod B 3 a B 6 bol vedený P. M. s celkovým podielom 1-ice a pod B 4 - Z. M., rod. X. v podiele 1-ice. Ďalej medzi účastníkmi bolo nesporné, že pozemnoknižná parc. č. 257 sa nachádza v miestnej časti obce Vaňovka pod názvom „Lickov járok“ a parc. č. 255/3 sa nachádzala v časti (za potôčkom) nazývanej v obci ako „Lán“. K stotožneniu žalovaných parciel v prírode došlo aj na základe ohliadky vykonanej na mieste samom. Z doplneného dokazovania a výsluchom strán sporu odvolací súd mal preukázané, že zápis pozemmoknižných parciel v pozemnoknižných vložkách podľa celkovej výmery všetkých parciel pozemnoknižných vložiek, miestne občania nazývali ako poldvanástok, štvrťka a pod., podľa toho, aká bola celková výmera parciel uvádzaných v bode A pozemnoknižnej vložky. V tejto súvislosti žalobca D. U. na odvolacom pojednávaní uviedol, že otec vlastnil pozemky - štvrťku, čo predstavovalo výmeru okolo 4 hektárov, matka okolo 3,80 hektára, pričom poldvanástka v obci predstavovala celkovú výmeru pozemkov okolo 2,6 - 3,2 hektára. Za dôvodné odvolací súd považoval tvrdenie žalovaných a zodpovedá to aj prevádzaniu vlastníckeho práva k parcelám v minulosti, že pokiaľ niekto nadobúdal vlastnícke právo ako tzv. „majetok“ alebo „zeme“, spravidla sa jednalo o nadobúdanie celého podielu, napr. štvrťky, poldvanástky a pod., teda podielu k všetkým parcelám zapísaným v pozemnoknižnej vložke. Iba výnimočne sa stávalo, že niekto kupoval iba jednu pozemnoknižnú parcelu z pozemnoknižnej vložky, a to najmä vtedy, ak sa pozemok nachádzal v intraviláne obce a bol potrebný pod výstavbu rodinného domu, prípadne za týmto účelom parcele sa zamieňali a podobne. Uvedená prax mala význam aj preto, že vo vzťahu k pozemnoknižným vložkám, t.j. k vlastníctvu v nich vedených (t.j. k hodnotám poldvanástky, štvrťky) sa tvorila účasť jednotlivých fyzických osôb v urbárskom spoločenstve. Táto sa tvorila len vo vzťahu k takto celistvým zápisom v pozemnoknižnej vložke. Preto aj v danom prípade, pokiaľ žalobcovia chceli byť v spore úspešní, museli v konaní preukázať účel vykonania nadobudnutia vlastníckeho práva vo vzťahu k týmto dvom pozemnoknižným parcelám vedených spolu s ostatnými pozemnoknižnými parcelami, keďže sa jednalo o pozemky nachádzajúce sa v extraviláne obce a podľa zistenia odvolacieho súdu, v čase tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva predchodcovia žalobcov v rade 1/ a 2/ D. U. a R. U., rod. U. už vlastnili cca 8 hektárov pôdy v súkromnom užívaní. Preto z ich strany bolo potrebné v konaní objasniť, za akým účelom potrebovali nadobudnúť vlastnícke právo D. U. a R. U. aj vo vzťahu k uvedeným dvom pozemnoknižným parcelám. 16. Žalovaní v rade 1/ a 2/ osvedčili vlastnícke právo tak k žalovaným parcelám, ako aj ku všetkým parcelám pôvodne zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 99 k.ú. X., na základe Notárskej zápisnice spísanej 14.12.1994 v notárskej kancelárii v Dolnom Kubíne notárkou JUDr. Helenou Machajovou, ktorá na základe tvrdených skutočností žalovanými vydala osvedčenie o držbe podľa § 2 a nasl. Zákona č. 293/92 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam. Ohľadom nadobudnutia vlastníckeho práva k parcelám zapísaným v pozemnoknižnej vložke č. 99 k.ú. X., žiadatelia (žalovaní) o vydanie osvedčenia uviedli, že tieto parcele nadobudli kúpou od P. M. kúpnou zmluvou, ktorá bola vyhotovená v písomnej forme, ktorá sa však nezachovala. V priebehu konania žalovaní tvrdili, že podiel druhej polovice kupovali aj od Z. I., pričom neskôr v roku 1994 vyplatili parcele druhýkrát, keď právnej nástupkyni po Z. I., a to U. B. bývajúcej v B., vyplatili sumu 5.000,- Sk pred vydaním osvedčenia. Na základe vyhodnotenia skutočností uvedených v bode 14, t.j., že bolo praxou v minulosti nadobúdať „zeme“ kúpou všetkých parciel zapísaných v pozemnoknižnej vložke, v priebehu konania nebolo zistené, že by právni nástupcovia po nebohom P. M. a Z., vydatej I., si robili nároky na parcele nadobudnuté žalovanými na základe osvedčenia, zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 99. V tomto smere pri vyhodnocovaní výsledkov vykonaného dokazovania na neprospech žalobcov vyznieva tvrdenie, že doklad o nadobudnutí vlastníckeho práva spísaný na MNV Vaňovka v 50-tom roku existuje, že ho predložia súdu 1. stupňa, neskôr tvrdili, že uvedený doklad je už dávnejšiu dobu stratený. Na odvolávacom pojednávaní aj právny zástupca žalovaných uviedol, že takýto doklad pred prvým pojednávaním mu bol zo strany žalobcov ukázaný, na ktorom neboli uvedené žiadne čísla parciel a že žalobcovia z toho dôvodu, že by nepreukázali svoje tvrdenie, súdu tento doklad nepredložili. Odvolací súd hodnotiac výsledky vykonaného dokazovania a doplneného dokazovania v odvolacom konaní výsluchom strán sporu, na základe dôkaznej tiesne na strane žalobcov, keď aj žalovanými nebol predložený písomný doklad o kúpe parciel zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 99 v 50-tych rokoch, dospel k záveru, že vo vzťahu k E-KN parcele č. 257 - orná pôda o výmere 439 m2 je žaloba žalobcov dôvodná. 17. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového zistenia, že pôvodná pozemnoknižná parcela č. 257 sa nachádza v susedstve s pozemnoknižnou parc. č. 258/1, ktorá už v minulosti bola vo vlastníctve právnych predchodcov žalobcov a ktorá bola užívaná ako orná pôda, napr. na sadenie zemiakov. Z hľadiska preukazovania tvrdenia žalobcov o nadobudnutí vlastníckeho práva k tejto parcele, odvolaciemu súdu sa javí ako najhodnovernejšia výpoveď p. U. X., nar. v roku XXXX, ktorý bol najstarším žijúcim svedkom vypočutým v konaní. Svedok U. X. vo vzťahu k žalovaných parcelám uviedol, „že D. a R. U. kúpili jednu parcelu z poldvanástky, ktorá sa nachádzala na Láne, ostatnú časť poldvanástky kúpili Y.. Ja by som vedel na mieste samom ukázať, kde pozemky kúpili Y.“, ... „že D. žena, to je žalobkyňa 3/, mala v Láne za jarkom malý pozemok, ktorý kúpila a mala aj po rodičoch“... „že R. U. mala pozemky dolu na jamôčke, dolu na Láne“... „že Z. M. bola druhou manželkou pána I., táto mala 2 pozemky, jeden pozemok predala U. F., druhý pozemok predala Y.. P. M. predal R. U. a manželovi D. jednu parcelu z toho, čo má p. Y.“. Z uvedenej výpovede vyplýva, že svedok potvrdzoval kúpu jedného pozemku „z poldvanástky“, ktorú vlastnili Y. a že sa jednalo o pozemok „za jarkom“, ktorú U. kúpili a v tejto časti mali aj pozemok po rodičoch, čo zodpovedá pozemku č. 258/1. Z tohto bolo možné ďalej vyvodiť, že svedok hovoril o kúpe jedného pozemku (za jarkom alebo na jamôčke), čomu zodpovedá pôvodná pozemnoknižná parcela č. 257. Obdobne v tejto súvislosti bolo možné hodnotiť aj viaceré výpovede U. B. ako právnej nástupkyni po Z. I. (predtým M.). Z výsluchov je zrejmé, že táto bývala so svojou matkou v obci Hruštín a že pozemky v obci Vaňovka neužívali a nevedela, ktoré pozemky v obci Vaňovka im patria. V priebehu konania však potvrdila, že jedna z parciel, ktoré boli predané žalovaným, nazývaná ňou ako „záhrada“, bola predaná D. U. a R. U., keďže ako vo svojej výpovedi uviedla, keď „ujo P. M. prišiel jej matke o predaji povedať, nahnevala sa na neho“. Odvolací súd neuveril ďalším tvrdeniam svedkyne o možnosti predaja aj ďalšej parcele č. 255/3, keďže v tejto časti výpoveď svedkyne U. B. nebola jednoznačná, pričom až v priebehu konania, na základe tvrdenia strán sporu, parcele už označovala parcelným číslom a aj ich výmerou. 18. Taktiež svedkyňa L. K., nar. XXXX uviedla, že má vedomosť o predaji „nejakých pozemkov“ jej otcovi D. U., že tieto mali byť predané v roku 1950 alebo v roku 1953, pamätá si to z rozhovoru, keď mala okolo 16-17 rokov. Uvedená svedkyňa čísla parciel uviesť nevedela. Na rozdiel od súdu prvej inštancie výpovede ostatných svedkov: L. M., U. K., L. F., L. F., vzhľadom na ročník ich narodenia, ako aj vzhľadom k tomu, že nemali vedomosť o uzavieraní kúpnej zmluvy v 50-tych rokoch a títo sa aj rozdielne vyjadrovali k spôsobu užívania parciel do vzniku družstva v obci Vaňovka v roku 1975, ako aj po vzniku družstva následne v ďalšom období, odvolací súd nepovažoval za hodnoverné. Z ohliadky vykonanej na mieste samom je zrejmé, že až na základe zamerania parciel geodetom bolo možné tieto parcele stotožniť v prírode. Naviac z predložených listinných dôkazov na č.l. 237 - 240 (výpočet výmer zmenených parciel, záhumienky, kópie a mapy združených parciel) vyplývajú napr. také skutočnosti, že po vzniku družstva pozemnoknižná parcela č. 257 bola daná do užívania L. Y., č. d. XX ako záhumienok, že pozemnoknižná parcela č. 255/3 bola zahrnutá do spoločného užívania družstva. Preto výpovede vyššie uvádzaných svedkov ohľadom spôsobu užívania pozemkov rodinou U. alebo rodinou Y. nemohli byť hodnotené tak, že na ich základe bolo možné vyvodiť preukázanie tvrdenej skutočnosti žalobcami o nadobudnutí vlastníckeho práva kúpou v 50-tych rokoch, ako aj o ich užívaní do vzniku družstva. Preukázanie týchto tvrdení nebolo možné vyvodiť ani z výpovedí ďalších vypočutých svedkov v konaní, ktorí boli buď v príbuzenskom vzťahu so stranami sporu (U. U., U. U., W. Y.) alebo z výpovedí sa nedalo vyvodiť žiadne zistenie (L. L.). Na základe vyššie uvedených skutočností vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie ako aj základe doplneného dokazovania odvolacím súdom na pojednávaní, odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovia preukázali nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v zmysle § 115 a § 116 a § 145 Zákona č. 141/1950 Zb. len vo vzťahu k E-KN parcele 257 - orná pôda o výmere 439 m2, miestne nazvanej ako „Lickov járok“. Vo vzťahu k žalovanej parcele č. 255/3 - orná pôda o výmere 1170 m2, žalobcovia tvrdenia o nadobudnutí vlastníckeho práva tak z hľadiska spôsobu ako aj účelu kúpy, v konaní nepreukázali. 19. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov domáhajúcich sa vlastníckeho práva k žalovaným parceliam, patriaceho v podiele 1-ice do vlastníctva pôvodnej žalobkyne 3/ R. U.. Dôvodom zamietnutia žaloby v uvedenej časti bola skutočnosť, že R. U. počas konania dňa 14.12.2015 zomrela, pričom do rozhodnutia súdu zo strany žalobcov 1/ a 2/ nedošlo k zmene zálohy a nebolo možné žalobe „v aktuálnom znení“ vyhovieť. Uvedený záver súdu prvej inštancie odvolací súd nepovažoval za správny. 20. Je zrejmé, že žalobcovia podanou žalobou sa domáhali určenia vlastníckeho práva, a to v časti do vlastníctva pôvodnej žalobkyne 3/ R. U., rod. U. a v časti do dedičstva po zomrelom nebohom D. U.. Legitímnym očakávaním žalobcov na základe podania ich žaloby bolo sa v konaní domôcť určenia vlastníctva k žalovaným pozemkom. K zmene tohto legitímneho očakávania nemohlo dôjsť ani na základe právnej skutočnosti, ktorá nastala v priebehu konania smrťou strany sporu - pôvodnej žalobkyne 3/ R. U., keďže vo vťahu k jej podielu žalobcovia 1/ a 2/ sa mohli domáhať svojho práva len jediným možným spôsobom - určenia, že podiel 1-ice k žalovaným nehnuteľnostiam patrí do dedičstva už nebohej R. U., rod. U.. Po smrti R. U. z hľadiska hmotného práva iný nárok žalobcami 1/ a 2/ uplatnený ani nemohol byť. Preto pokiaľ nastala uvedená právna skutočnosť - smrť strany sporu, ktorá žalobou sa svojho nároku legitímne domáhala, bolo povinnosťou súdu vyzvať žalobcov (ich právneho zástupcu) na úpravu žaloby - petitu, keďže sa nejedná o zmenu návrhu v zmysle § 95 OSP v znení platnom do 30.06.2016. Aj v priebehu odvolacieho konania, v podanom písomnom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, právny zástupca žalobcov uviedol, že na základe právnej skutočnosti sa žalobcovia v rade 1/ a 2/ domáhajú naďalej určenia vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam - po smrti strany sporu - že tieto patria do dedičstva po nebohej R. U., rod. U.. Uvedený prílišný formalizmus postupu súdu prvej inštancie odvolací súd odstránil v odvolacom konaní tak, že rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil a vyhovel žalobe žalobcov na určenie vlastníckeho práva, že do dedičstva po nebohom D. U. a R. U., rod. U.) patrí ich spoluvlastnícky podiel žalovanej E-KN parcele č. 257 - orná pôda o výmere 439 m2. 21. O trovách prvostupňového a druhostupňového konania odvolací súd rozhodol podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP tak, že vzhľadom na rovnaký pomer úspechu a neúspechu strán sporu, nepriznal žiadnej z nich náhradu trov konania. 22. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)